Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. november 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/207/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117206629
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117206629.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: Ing. X. X., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. XXX, štátny občan SR, právne zastúpený: Karkó s.r.o., so sídlom
Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, IČO: 50 158 121, proti žalovanému: Slovenská republika,
v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava,ozaplatenie13.461,28Eurspríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Žilina, č.k. 6C/15/2017-186 zo dňa 6. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, v ktorej sa domáhal zaplatenia
sumy13.461,28Eurspolusúrokmizomeškaniavovýške5%ročnezosumy8.907,47Eurod12.01.2017
do zaplatenia a zo sumy 4.553,81 Eur od 08.08.2017 do zaplatenia. Žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Žalobca si žalobou nepochybne uplatňoval právo na náhradu škody vyplývajúce z objektívnej

zodpovednosti žalovaného za nezákonné rozhodnutie - uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu
justičnej polície PZ SR v Žiline ČVS:KUV-89/OVEK-2002 zo dňa 22.10.2002 (ďalej len „Rozhodnutie“)
podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (keďže
žalobcom označené rozhodnutie, ktoré považoval za nezákonné bolo vydané pred účinnosťou zákona č.
514/2003 Z.z., t.j. pred 1.7.2004, spravuje sa prípadná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú týmto
rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb.). Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu podľa §
9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. príslušným orgánom, mal za to, že ku dňu rozhodnutia prejednávanej veci

zo strany Ministerstva spravodlivosti SR nepochybne nedošlo na základe písomných žiadostí žalobcu zo
dňa 12.7.2016 a 19.2.2017 o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňoval
v súdnom konaní, k uspokojeniu tohto nároku v lehote podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb..

3. Hmotnoprávnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 1 ods. 1 a § 2 zákona
č. 58/1969 Zb. sú nezákonné rozhodnutie, škoda a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, aj napriek

námietkam žalovaného, že sporné rozhodnutie nie je možné považovať za nezákonné, dospel k
záveru, že sporné rozhodnutie nezákonným rozhodnutím je, keďže žalobca bol právoplatne rozsudkom
Okresného súdu Žilina č.k. 28T/166/2008-2223 zo dňa 29.10.2015 oslobodený spod obžaloby a zároveň
žalobca podal proti rozhodnutiu sťažnosť. K námietkam žalovaného ohľadom záveru o nezákonnostisporného rozhodnutia dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo
dňa 18.8.2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014
pod publikačným číslom 37, ktorým sa cítil byť viazaný a nevidel dôvod na odklon od tohto rozhodnutia.

Doterajšia judikatúrna prax odzrkadlená v citovanom rozhodnutí tak zdôrazňuje objektívny charakter
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vychádzajúc z toho, že táto
zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok konania. Len žalovaným paušálne uvedená obrana, že
žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre konanie, ktoré bolo spôsobilé vzbudiť v orgánoch činných v
trestnom konaní podozrenie, že žalobca spáchal trestný čin je sama osebe nepostačujúca pre záver, že

žalobca si zavinil trestné stíhanie sám.

4. Žalobca však nenaplnil ďalší predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu, a to nepreukázal
vznik škody. Zákon č. 58/1969 Zb. neustanovoval legálnu definíciu pojmu škoda, a preto vychádzal
z občianskoprávneho vymedzenia pojmu škoda (§ 20 zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Pod pojmom škody je z teoretického právneho hľadiska nutné rozumieť

ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi
ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznáva sa skutočná škoda a ušlý zisk. V danom prípade si
žalobca s určitosťou uplatňoval náhradu skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť vo výške odmeny a
náhrad advokáta za jednotlivé úkony obhajoby v dotknutej trestnej veci. Aj keď zákon č. 58/1969 Zb.
neobsahoval ustanovenie, ktoré by výslovne ustanovovalo, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, možno aj v prípade náhrady škody podľa tohto zákona do tejto zahrnúť aj náhradu účelne
vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28.6.1993, 6Cdo/402/2015 zo dňa
28.4.2016). Žalobca nesporne do rozhodnutia vo veci samej odmenu a príslušné náhrady svojmu

obhajcovi v dotknutej trestnej veci neuhradil a v konaní ani nevyšlo najavo, že by tieto peňažné
nároky jeho obhajcu boli uspokojené iným spôsobom zasahujúcim majetkovú sféru žalobcu. Preto
nemožno hovoriť o vzniku ujmy v majetkovej sfére žalobcu. Vznik peňažného záväzku žalobcu nemožno
stotožňovať so vznikom škody. Poukazovanie žalobcu na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
4Co/595/2014 zo dňa 9.4.2015 nie je aplikovateľné na skutkový stav v prejednávanom spore z dôvodu,

že v prípade citovaného rozhodnutia sa jednalo o iný skutkový stav.

5. Z dôvodov nenaplnenia jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu žalobu
žalobcu zamietol. Logicky sa preto už nezaoberal skúmaním naplnenia ďalšieho predpokladu vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom

škody.

6. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP).

7. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Nestotožňuje sa s napadnutým
rozhodnutím, nakoľko nárok vyplývajúci zo zákona č. 58/1969 Zb. má poškodenému kompenzovať
dôsledok nezákonného postupu, respektíve rozhodnutia štátneho orgánu a nie je ho možné striktne
stotožňovať s náhradou škody tak, ako to definujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ bolo
voči konkrétnej osobe vedené nezákonné trestné stíhanie, nie je pre vyvodenie zodpovednosti štátu

spravodlivé od tejto osoby požadovať aj zaplatenie dlhu, ktorý jej vznikol v súvislosti s takto nezákonným
trestným stíhaním. Už samotný dlh, ktorý vznikol v priamom dôsledku nezákonne vedeného trestného
konania je nepochybne možné považovať za ujmu, ktorú by mal štát poškodenému v súlade so
zákonom č. 58/1969 Zb. kompenzovať. Zdôrazňuje, že dlžníkom sa stal nie jeho vinou, ale výlučne
v dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania, a to navyše za situácie, keď od neho samotný

štát vyžadoval povinné zastúpenie obhajcom. Podľa jeho názoru postačuje, aby mu po splnení ďalších
predpokladov vznikol dlh, ktorý je povinný zaplatiť. Takýto záver bol vyslovený aj Krajským súdom v
Trenčíne rozhodnutím sp. zn. 4Co/595/2014 zo dňa 9.4.2015, z ktorého vyplýva, že osoba, ktorej v
dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci vznikla škoda v podobe trov obhajoby, sa
môže domáhať jej náhrady voči štátu aj v prípade, ak trovy reálne nezaplatila, ale vznikol jej v tejto

súvislosti dlh. Je pritom absolútne irelevantné, že trovy obhajoby v danej veci za neho zaplatila tretia
osoba, pretože poškodenému vznikol dlh voči tejto tretej osobe. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009). Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a vyhovieť jeho žalobe v plnom rozsahu,
prípadne zrušiť ho a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietal vznik škody u žalobcu, keď v zmysle ustálenej
judikatúry škodou sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne
vyjadrená všeobecným ekvivalentom. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať
najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Keďže žalobca neuhradil trovy obhajoby
trestného konania, je správny záver súdu prvej inštancie, že majetková škoda v podobe trov obhajoby

žalobcovi doposiaľ nevznikla. V prípade žalobcu nebolo možné konštatovať vznik škody ako jedného
zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/467/2013 zo dňa 17.2.2016). Priamym dôsledkom predčasného uplatnenia práva na náhradu
škodu žalobcom, nakoľko toto právo doposiaľ žalobcovi nevzniklo, bolo práve zamietnutie žaloby
podanej žalobcom. Navrhuje napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

9. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozhodnutie v intenciách
ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (hmotnoprávnych podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škody
pre nezákonné rozhodnutie), na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým

záverom (ohľadne nezákonného rozhodnutia, ako aj vzniku škody na strane žalobcu) a prejednávanú
vec ako vecne správnu posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám
uvedených v § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu
sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti ohľadom vzniku škody

(nakoľko odvolacia námietka sa týka iba tejto skutočnosti) s poukazom na § 387 ods. 2 CSP.

11. Ako už bolo konštatované, súd prvej inštancie správne ustálil, že Rozhodnutie je nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 1 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko žalobca bol
právoplatne rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 28T/166/2008-2223 zo dňa 29.10.2015 oslobodený

spod obžaloby a zároveň žalobca podal proti rozhodnutiu sťažnosť. S touto skutočnosťou sa súd prvej
inštancie náležite vysporiadal vo svojom odôvodnení v bode 42. a k tomuto nebola vznesená ani žiadna
odvolacia námietka.

12. Odvolacia námietka sa týka posúdenia vzniku škody. Vzhľadom na to, že zákon č. 58/1969

Zb. bližšie nedefinuje pojem škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím a ani neupravuje rozsah
jej náhrady, je nutné aplikovať na daný stav príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy, a to § 442
Občianskeho zákonníka s poukazom na § 20 zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého pokiaľ nie
je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Škodou sa vo všeobecnosti rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne

vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo.
V preskúmavanej veci je jednoznačné, že žalobca sa svojou žalobou domáha náhrady skutočnej
škody, titulom nákladov na trovy obhajoby. Pod skutočnou škodou sa rozumie porovnanie majetkového
stavu poškodeného pred vznikom škody a po poškodení. Teda ide o ujmu, ktorá sa v majetkovej

sfére poškodeného reálne prejaví faktickým znížením jeho majetku, a preto škoda nevzniká dlžníkovi
dovtedy, kým svojmu veriteľovi dlžnú čiastku nezaplatil. Skutočnosť, že veriteľ má voči dlžníkovi nejakú
pohľadávku, aj keby bola priznaná rozhodnutím súdu, totiž ešte neznamená, že majetok dlžníka sa
o túto pohľadávku znížil. Existencia takejto, doposiaľ neuspokojenej pohľadávky, nie je preto škodou.
Pokiaľ teda dlžník (v danej veci žalobca) nezaplatil dlžnú pohľadávku svojmu veriteľovi (obhajcovi z

trestného konania), nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za
škodu (žalovaného), lebo škoda mu zatiaľ nevznikla. Za škodu teda nemožno považovať len samotnú
existenciupohľadávkyveriteľavočidlžníkovi,anisúdnerozhodnutieopriznanípohľadávky,ažkeďdlžník
pohľadávku veriteľovi zaplatí, vzniká dlžníkovi voči tretej osobe právo na náhradu škody. K tomuto dávaodvolací súd do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/467/2013 zo dňa 08.12.2016,
ktoré rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu je nutné považovať za rozhodnutie zásadného
významu. S odkazom na čl. 2 ods. 2 CSP upravujúceho princíp právnej istoty sa odvolací súd cíti byť

viazaný uvedeným výkladom pojmu vzniku škody. Právne závery vyjadrené v uvedenom rozhodnutí sú
naďalej aktuálne.

13. Pokiaľ žalobca poukazoval v odvolaní na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009,
je nutné konštatovať, že uvedené rozhodnutie hovorí iba o základe nároku na náhradu škody, v čom

sa v predmetnom konaní súd prvej inštancie aj stotožnil so žalobcom, že základ nároku na náhradu
škody pre nezákonné rozhodnutie je daný (bod 42. odôvodnenia), avšak jeho žaloba bola zamietnutá z
dôvodu, že nesplnil a nepreukázal ďalšiu hmotnoprávnu podmienku, a to vznik škody.

14.PoukazovanienarozsudokKrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.4Co/595/2014nemávpredmetnejveci
opodstatnenie, nakoľko vychádzal z iného skutkového základu, keďže zo strany žalobcu v tomto konaní

došlo k vyplateniu, teda skutočnému vynaloženiu trov obhajoby z peňažných prostriedkov získaných
pôžičkou od tretej osoby.

15.Vzhľadomnanedôvodnosťodvolacíchnámietokžalobcu,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorý

nebol osobitne napadnutý odvolaním.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal
proti odvolateľovi - žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške

náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)