Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. jún 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/128/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113221402
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7113221402.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.,
O. XX, zast. JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátom so sídlom Košice, Tichá 18, proti žalovaným: 1/ Z. P.,
nar. X.XX.XXXX, bytom D., O. XX, zast. JUDr. Petrom Pórom, advokátom so sídlom Košice, Kováčska
32 a 2/ K. P., nar. X.X.XXXX, bytom D., O. XX, o zaplatenie 40.000,- € s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku 39C/179/2013-246 z 27.6.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanej v 1. rade proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

Vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a
nerozdielne mu zaplatiť sumu 40.000,- € titulom náhrady škody na zdraví, ktorú mu mali spôsobiť
úmyselne zlomyseľným konaním proti dobrým mravom spočívajúcom v odňatí bytu na ul. O. XX v D.
a znemožnení jeho obývania a užívania bytu. Dôvodil, že žalovaní od neho sporný byt ľstivo vylákali,
čím získali nemalé majetkové výhody, následne žalovaná 1/ ho z bytu vyhnala a znemožnila mu ho

obývať, neberúc pritom žiadny ohľad na jeho životné potreby a zdravotné problémy, ktoré konanie
oboch žalovaných bolo príčinou jeho zdravotných problémov; žalobca bol výlučným členom SBD III a
členský podiel zaplatil zo svojich výlučných prostriedkov, ktoré netvorili predmet jeho bezpodielového
spoluvlastníctva so žalovanou 1/, tento byt po rozvode manželstva so žalovanou1/ previedol na svojho
syna žalovaného 2/, ktorý v tom čase hodlal uzavrieť manželstvo, pričom jeho vzťahy so žalovanou 1/
v tom čase už boli vyhrotené a narušené, o čom syn mal vedomosť, avšak po prevode bytu následne
tento previedol so zlým úmyslom na svoju matku - žalovanú 1/ a odišiel do zahraničia, do dnešného

dňa sa so žalobcom nevysporiadal, i keď sa dohodli, že dôjde k spätnému prevodu členských práv,
ak pominú problémy. Žalovaná 1/ žalobcu z bytu vyhodila a deložovala, následne bol nútený prebývať
na rôznych ubytovniach, u známych v záhradnej chatke a pod. a dlhodobo nemá vyriešenú svoju
bytovú otázku, túto záležitosť riešil súdom aj prostredníctvom policajných orgánov, keďže má za to,
že žalovaný 2/ konal podvodne so zámerom byt vylákať a previesť ho na žalovanú 1/ a následne sa
odsťahovať do cudziny, žalovaní ho podvodným spôsobom pripravili o byt a majetok a opísané konanie
žalovaných odporuje dobrým mravom. Podľa žalobcu žalovaní zavinili stav, že dlhodobo nemá kde

bývať a z dôvodu sústavných stresov nimi vyvolávaných sa uňho vyvinuli vážne zdravotné problémy a
viaceré závažné ochorenia: astma ťažkého stupňa, diabetes mellitus, dýchavičnosť, chronické stresové
depresie, pľúcny emfyzém, bývalá manželka sa mu vyhráža, že ho zničí, znepríjemňuje mu život a jeho
zdravotný stav sa postupne zhoršuje, k svojej liečbe potrebuje bývanie so základným vybavením ajkvôli dlhodobej oxygenoterapii, čo momentálne nie je možné. V doplňujúcom podaní zo dňa 12.5.2014
žalobca opätovne poukázal na svoje zdravotné problémy a uviedol, že trpí veľkou psychickou záťažou a
viacerými chronickými ochoreniami, zo stresov v dôsledku súdnych sporov ochorel na diabetes mellitus

II. typu, trpí chronickou hypoxemickou respiračnou insuficienciou, artériovou hypertenziou a zápalom
dolných dýchacích ciest, stav po bronchopneumónii. Požadovanú náhradu škody na zdraví vo výške
40.000,- € považuje za primeranú na realizáciu kúpy bytu, resp. jeho dlhodobého prenájmu, ktorá sa
pohybuje v priemere 300,- € mesačne pri nájme a suma 40.000,- € predstavuje reálnu kúpnu cenu
jednoizbového bytu.

2. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol (I.),
žalovanej v 1. rade priznal náhradu trov konania vo výške 100 % (II.) a žalovanému v 2. rade náhradu
trov konania nepriznal (III.).

3. Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ustanovení § 415, § 420 ods. 1, § 424, §

438 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a ust. § 151
ods. 1, § 215 ods. 1 CSP, súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno tak, ako
mu táto povinnosť vyplýva z hmotného práva. Konštatoval, že žalobca sa nároku na náhradu škody na
zdraví vo výške 40.000,- € domáhal za zlomyseľné odňatie bytu a znemožnenie jeho obývania konaním

žalovaných odporujúcim dobrým mravom. Súd poukázal na zákonné predpoklady zodpovednosti za
úmyselné konanie proti dobrým mravom podľa ust. § 424 OZ, ktorými sú: a) konanie škodcu, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a vznikom
škody a d) zavinenie vo forme úmyslu. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa rozumie
súborvšeobecneuznávanýchspoločenských,kultúrnychamravnýchpravidielsprávaniasavovzťahoch

medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia, ktoré v historickom vývoji osvedčili istú
nemennosť vystihujúc podstatné historické tendencie, zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti, ktoré
majú povahu základných noriem. Protiprávnym konaním proti dobrým mravom v zmysle § 424 OZ je
také konanie, ktoré síce neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ale napriek tomu poškodzuje záujmy
iných osôb spôsobom, ktorý sa vo všeobecnom povedomí považuje za neprípustný. Zodpovednosť za

úmyselné konanie proti dobrým mravom sa okrem prípadov právom neupraveného konania vzťahuje
aj na prípady výkonu práva, ktoré je vykonávané spôsobom, ktorý smeruje k poškodeniu iného a stáva
sa vlastne zneužitím práva. Základnou podmienkou tejto skutkovej podstaty zodpovednosti za konanie
proti dobrým mravom (§ 424 OZ), ktorá je širšia oproti všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú
protiprávnym úkonom podľa ust. § 420 OZ, je priamy úmysel škodcu spôsobiť škodu inému. Škodou

sa pritom rozumie najmä majetková ujma, ktorá poškodenému vznikla v dôsledku úmyselného konania
škodcu. Žalobca v spore o náhradu škody spôsobenej konaním proti dobrým mravom musí preukázať
úmysel škodcu, nakoľko tu neplatí prezumpcia zavinenia, ďalej musí preukázať, že žalovaní konali v
rozpore s dobrými mravmi a taktiež, že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s takýmto protiprávnym
konaním žalovaných.

4. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov v danej veci dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu na zdraví,
spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom v zmysle ust. § 424 OZ. Predovšetkým súd
nemal preukázanú prvú z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví, a to konanie žalovaných

opísané v žalobe (úmyselné zlomyseľné konanie spočívajúce v odňatí bytu žalobcovi a znemožnení jeho
užívania), ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a dospel k záveru, že žalobca v tomto smere dôkazné
bremeno neuniesol. Podľa posúdenia súdu znaky zlomyseľnosti konania žalovaných nepotvrdzuje ani
skutkový stav zistený v konaní vedenom pod sp. zn. 38C/51/2006, v ktorom sa žalobca domáhal určenia
neplatnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností a kúpnej zmluvy medzi žalovanými pre

rozpor s dobrými mravmi a jeho tieseň pri uzavretí zmlúv. Z právoplatného rozsudku Okresného súdu
Košice I č.k. 38C/51/2006 z 25.11.2009 súd mal preukázané, že žalobca prestal byť členom družstva
dňom účinnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností k predmetnému bytu, t.j. dňa 21.6.2004,
kedy členské práva a povinnosti previedol na svojho syna - žalovaného 2/, následne bola uzavretá
zmluva o nájme družstevného bytu so žalovanou 1/ a dňa 26.1.2005 žalovaná 1/ uzatvorila s SBD

zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa
18.3.2006 pod č. V 1637/2005. Súd poukázal na to, že v čase cit. rozsudku vlastníčkou predmetného
bytu bola bývalá manželka žalobcu titulom kúpnej zmluvy, pričom tento byt užíval výlučne žalobca a
bránil žalovanej 1/ v jeho užívaní, jeho postavenie teda v tom čase bolo obmedzujúce vo vzťahu kvlastníkovi bytu, čo je v rozpore so skutkovým tvrdením žalobcu v tomto konaní, že žalovaní ho pripravili
o byt podvodným konaním a že mu znemožnili jeho užívanie. Žalobcom označené konanie žalovaných
nepreukazujú ani právoplatné rozsudky Okresného súdu Košice I č.k. 5T/5/2012-116 zo dňa 17.9.2012 a

č.k. 4T/6/2013 zo dňa 10.10.2013, z ktorých je zároveň zrejmé, že uznesením Okresného súdu Košice I
37C/235/2011-11 z 3.8.2011 bolo nariadené predbežné opatrenie, z dôvodu násilia zo strany žalobcu vo
vzťahukžalovanej1/,ktorýmsúddočasnezakázalžalobcovivstupovaťdobytuč.12nachádzajúcehosa
na 4. posch. bytového domu č. súp. XXX na O. ul. XX v D., zapísaného na LV č. XXXXX v k. ú. L., okres
D. U., Obec D. - B. G., a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o vypratanie bytu. Súd prvej inštancie

uviedol, že práve opísané konanie žalobcu vo vzťahu k žalovanej 1/ je potrebné hodnotiť ako konanie
odporujúce dobrým mravom a vzhľadom na uvedené skutočnosti tvrdenie žalobcu, že žalovaný 2/ od
neho ľstivo vylákal predmetný byt a spoločne so žalovanou 1/ ho zlomyseľným konaním pripravili o byt,
nemal preukázané. Napokon poukázal tiež na obsah návrhu na vydanie rozkazu na plnenie z 5.9.2011,
podaného na súde dňa 14.9.2011 (konanie vedené pod sp. zn. 34C/2/2011), ktorým sa navrhovateľka
(v tomto konaní žalovaná 1/) ako výlučná vlastníčka bytu domáhala proti odporcovi (v tomto konaní

žalobca) jeho vypratania na tom skutkovom základe, že jej bráni v užívaní bytu aj fyzicky; toto konanie
bolozastavenéuznesenímč.k.34C/2/2011-88zo16.7.2013prespäťvzatienávrhuzdôvodu,žeodporca
predmetný byt vypratal vo februári 2013. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nemal preukázané
splnenie prvej podmienky vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu na zdraví žalobcu, a to konanie
žalovaných odporujúce dobrým mravom. Žalobca zároveň nepreukázal žiadnym spôsobom zavinenie

žalovaných na vzniku škody vo forme úmyslu a ani príčinnú súvislosť medzi chorobami, ktorými trpí
a ním popísaným konaním žalovaných. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol a ďalej sa už
nezaoberal výškou požadovanej náhrady. Nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz znaleckým posudkom
na preukázanie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaných a chorobami žalobcu, nakoľko to pokladal
za nehospodárne a neúčelné. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 219 CSP, ktoré kladie dôraz

na iniciatívu sporových strán, aby z hľadiska hospodárnosti konania na preukázanie svojich tvrdení
predložili takýto posudok, ktorý však žalobca v konaní nepredložil aj napriek odročeniu pojednávania
za tým účelom. Nakoľko nemal preukázané úmyselné konanie žalovaných odporujúce dobrým mravom,
súd pre nehospodárnosť a neúčelnosť nevykonal ani žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom ošetrujúcich
lekárov a dcéry žalovanej 1/.

5. Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku, ktorú v konaní vzniesla žalovaná 1/, túto súd právne posúdil
podľa ust. § 106 ods. 1, 2 OZ a mal za to, že pri hypotetickom stanovení obdobia, od ktorého mala
začať plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba (podľa ust. § 106 ods. 2 OZ vo vzťahu ku škode
na zdraví neplatí objektívna premlčacia doba), sa nárok žalobcu javí byť premlčaný. Konštatoval v tejto

súvislosti, že pri škode na zdraví začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na moment, kedy sa
poškodený dozvedel, aká škoda na zdraví mu vznikla. Žalobca na pojednávaní dňa 14.2.2017 uviedol,
že ku poškodeniu jeho zdravia došlo v priebehu r. 2001, odvtedy podľa názoru súdu prvej inštancie je
potrebné „odvíjať“ celý nárok a subjektívna premlčacia doba tak uplynula v r. 2003. Ak by rozhodným
obdobím pre posúdenie premlčania bol rok 2005, kedy sa žalovaná 1/ stala vlastníčkou predmetného

bytu, v takom prípade premlčacia doba by uplynula v roku 2007. Preto pokiaľ žalobca podal žalobu
na súde dňa 23.7.2013, v oboch prípadoch bola podaná už po uplynutí premlčacej doby a súd prvej
inštancie mal za to, že aj z tohto dôvodu žalobu je potrebné zamietnuť. O trovách konania rozhodol
podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaní boli v spore plne úspešní, vznikol im nárok na náhradu
trov konania a preto súd priznal žalovanej 1/ nárok na 100 % náhradu trov konania s tým, že o ich výške

rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).
Žalovanému 2/ v konaní žiadne účelne vynaložené trovy nevznikli, preto mu súd náhradu trov konania
nepriznal.

6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho ako predčasný zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie a dokazovanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy nevyhnutné a
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostícelejkauzy,rozsudokvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám (žalobcovi) uskutočniť
ich procesné práva v konaní a porušil právo strán na spravodlivý súdny proces. Žalobca v odvolaní
poukázal na to, že predmetom konania je náhrada škody, ktorú mu žalovaní spôsobili konaním v rozpore

s dobrými mravmi. Nesporným faktom celého prípadu je, že daroval svojmu synovi, žalovanému 2/
trojizbový byt na O. XX v D., teda do dispozície žalovaných previedol vec značnej finančnej hodnoty
a považoval za samozrejmé, že slušní ľudia v slušnej spoločnosti sú za dar tak vysokej hodnoty
darcovi vďační a vďaku aj patričným spôsobom voči darcovi svojím konaním a správaním prejavujú.Opísal ďalej správanie žalovaných po obdŕžaní daru vysokej finančnej hodnoty, že žalovaný 2/ byt
bezprostredne po tom, čo ho získal od svojho otca (žalobcu), zlomyseľne previedol na svoju matku
- žalovanú 1/, pričom si musel byť zjavne vedomý toho, že vzťahy jeho rodičov boli v tom čase už

nanajvýš rozvrátené a antagonistické. Stav konania žalovaného evidentne naznačuje jeho zlý úmysel
škodiť otcovi, ktorý ako taký nepožíva právnu ochranu a zjavne ide aj o konanie a správanie v rozpore
s dobrými mravmi. Žalovaná 1/ bezprostredne po získaní sporného bytu do svojej dispozície, iniciatívne
vymenila zámky na dverách bytu, vyhádzala všetky žalobcove veci z bytu, odmietla ho vpustiť do
bytu a umožniť mu akékoľvek jeho užívanie. Žalobca tvrdil, že vinou konania žalovaných sa ocitol

doslova na ulici a stal sa z neho bezdomovec, prebýva na rôznych miestach, napr. na podnájmoch
v lacných ubytovniach, u kamaráta na záhradnej chate a pod. a dodnes nemá svoju bytovú otázku
vyriešenú, čo žalovaných prakticky vôbec nezaujíma, ale dar vysokej finančnej hodnoty drzo prijali.
Mal za to, že žalovaní ho špekulatívnym spôsobom pripravili o sporný byt, získali ho bezodplatne s
jednoznačným úmyslom ho z bytu vyštvať a vyhodiť, že ich vôbec nezaujíma jeho zdravotný stav a
to, že trpí na vážne ochorenia, potrebuje pokoj a opateru, že nemá kde bývať a potrebuje sa liečiť.

Opísané správanie žalovaných hraničiace s bezcharakternosťou a hrubým nevďakom za získaný dar
vysokej hodnoty, podľa názoru žalobcu predstavuje závažný zásah do jeho práv a sotva ho možno
vyhodnotiťakokonaniesúladnésdobrýmimravmivzmysleust.§3Občianskehozákonníka.Vytkolsúdu
prvej inštancie, že vôbec nepovažoval za potrebné sa vysporiadať s okolnosťami prípadu, starostlivo ich
skúmať a až potom v merite veci spravodlivo rozhodnúť, čo považoval za zásadné pochybenie súdu.

Do pozornosti odvolacieho súdu dal zákonnú konštrukciu podmienok vzniku zodpovednosti za škodu.
Podľa žalobcu je nesporné, že konaním žalovaných mu škoda vznikla, a to značného rozsahu, keďže
prišiel o byt, žalovaní mu bránia v jeho užívaní, nemá kde bývať, žije v sústavnom strese, permanentne
sa mu zhoršuje zdravotný stav, vynakladá značné finančné prostriedky na nájom a podnájom, na lieky
a lekárske ošetrenia, trpí viacerými závažnými ochoreniami. Uviedol, že žalovaná suma predstavuje

nárok na odškodnenie za vyššie opisované ujmy a príkoria spôsobené mu žalovanými a nesúhlasil
so záverom súdu prvej inštancie, že nezvládol dôkazné bremeno na preukázanie nároku na náhradu
vzniknutej škody. Taktiež vytkol súdu prvej inštancie, že vôbec nepovažoval za potrebné vykonať ním
navrhnuté dôkazy výsluchom žalovaného 2/ na okolnosti súvisiace s prevodom bytu a jeho správania
sa k žalobcovi po prevode bytu, výsluchom ošetrujúcej lekárky na otázku príčinnej súvislosti týkajúcej

sa zhoršenia jeho zdravotného stavu a zlomyseľného konania žalovaných, nariadením znaleckého
dokazovaniazameranéhonapreukázaniepríčinnejsúvislostimedzipoškodenímjehozdraviaakonaním
žalovaných, a preto súd rozhodol bez náležite zisteného skutkového stavu celej veci a predčasne.
Faktom je, že ochorenia žalobcu sú spôsobené následkami, ktoré svojím správaním vyvolali žalovaní,
vyhodenie z bytu, stresy, nedostatok pokoja pri liečbe, znemožnenie bývania, atď., pričom súd prevažnú

väčšinu dôkazov zásadného významu jednoducho odmietol vykonať. Konanie súdu vo svojej podstate
znamená porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, garantovaného Ústavou SR. Mal za to, že súd
prvej inštancie sa riadne nevysporiadal ani s otázkou ustálenia začiatku plynutia premlčacej lehoty, a to
z dôvodu, že podľa vyjadrenia ošetrujúcich lekárov k poškodzovaniu a zhoršovaniu jeho zdravotného
stavu dochádza sústavne, permanentne a priebežne, teda nemožno s určitosťou za začiatok premlčacej

lehoty považovať rok 2001. Namietal žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatňovaného nároku.
Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu o priznaní náhrady trov konania žalovanej 1/, ktorý nárok priznal
žalovanej paušálne bez toho, aby skúmal a vysporiadal sa s otázkou, či na strane žalobcu neexistujú
dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania v zmysle ust. § 257 CSP. V tejto súvislosti
poukázal na to, že je starobným dôchodcom, starobný dôchodok je jeho jediným príjmom, je nemajetný,

osamotený, nemá kde bývať, trpí dlhodobo na závažné ochorenia: chorobu pľúc, diabetes mellitus a
iné, je nútený vynakladať značné finančné prostriedky na lieky a lekársku starostlivosť, žalovaní mu
neposkytujú žiadnu pomoc v chorobe a starobe, z bytu ho zlomyseľne vyhodili, ignorujú jeho potrebu
bývania,tovšetkozastavu,keďimdarovalbytznačnejhodnotyaprávekonanímastresmivyvolávanými
žalovanými sa jeho zdravotný stav permanentne zhoršuje. Nesúhlasil preto, aby za daného stavu ho

ešte aj súd trestal tým, že ho zaväzuje k náhrade trov konania.

7. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala za zákonné a spravodlivé vrátane výroku o trovách
konania a uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava písomného podania z 18.10.2017, že žalobca sa

počas celej doby ich spolužitia správal voči nej a deťom agresívne, zničil im zdravie, násilného konania
sa dopúšťal aj voči synovi - žalovanému 2/. Mala za to, že v tomto konaní nemožno hovoriť o žiadnom
konaní žalovaných proti dobrým mravom, ako správne konštatuje aj súd prvej inštancie, ale právenaopak, bolo to násilie žalobcu voči nej, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, čo v konaní preukázala
trestným rozkazom Okresného súdu Košice I č.k. 1T 483/99 a ďalšími súdnymi rozhodnutiami.

8. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Žalobca v odvolacej replike (č.l. 269 - 270) navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
a žalobe vyhovel. K vyjadreniu žalovanej 1/ uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní proti rozsudku,
v ktorom podrobne opísal dôvody a námietky týkajúce sa merita celej veci a rozsudok považuje za

predčasný s poukazom na nedostatočné dokazovanie, ktoré súd aj napriek procesným návrhom žalobcu
nepovažoval za potrebné vykonať. Rozsudok sa javí ako nepreskúmateľný, keďže súd prvej inštancie
nepovažoval za potrebné vysporiadať sa ani s otázkou, či v prípade žalobcu neexistujú dôvody hodné
osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, ani o tejto otázke súd
nevykonal žiadne dokazovanie zamerané najmä na osobné, sociálne, zdravotné a majetkové pomery
žalobcu, so zreteľom na ktoré žalovanej 1/ nemal priznať náhradu trov konania.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380

CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP], s prihliadnutím
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, ním uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú
preukázané a rozsudok je vecne správny, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok, stotožňujúc sa
v celom rozsahu i s jeho správnymi dôvodmi, postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

Rozsudokbolverejnevyhlásenýdňa12.6.2019o10.00hod.vpojednávacejmiestnostič.dv.215/2.p.,po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke
Krajského súdu v Košiciach a pri zachovaní lehoty v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil právo strán na spravodlivý proces, že

nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1
písm. b), e) a h) CSP.

13. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je

stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú,
keďstrananavrhladôkaz,ktorýjepotrebnýnazistenierozhodujúcichskutočností,alesúdprvejinštancie
takýto dôkaz nevykonal. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je potrebné uviesť,
že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu; najmä nevykoná dôkazy na
preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j.

ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom
tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že
príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý
dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonaldôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci
bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd

prvej inštancie nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len
o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového

zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav a z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v
rozsahu námietok a argumentov žalobcu uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že ním uplatnené
odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd
nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali

vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne
interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
potrebnom rozsahu pre úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci a pri jej právnom posúdení

použil správne hmotnoprávne normy (ust. § 415, § 420 ods. 1, § 424, § 438 ods. 1, § 441, § 442 a §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, v
ich intenciách hodnotiac vykonané dôkazy podľa zásad ustanovených v § 191 a nasl. CSP a ustálených
v súdnej praxi, náležite posúdil a presvedčivo a logicky vyhodnotil zistené skutočnosti a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

Súd prvej inštancie prijaté skutkové a právne závery logicky a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol úplné,
relevantné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné
právne normy, ktoré v danej veci správne aplikoval, náležite sa v rozhodnutí vysporiadal s relevantnými
námietkami a právnymi argumentmi strán prednesenými pri uplatňovaní prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany v spore a odôvodnenie rozsudku v celom rozsahu zodpovedá zákonným

požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 CSP. Súdu prvej
inštancienemožnovytknúťanižiadnepochybeniavprocesnompostupe,vdôsledkuktorýchbyžalobcovi
mala byť znemožnená realizácia jeho práv alebo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a odvolací
súd nezistil ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

17. Námietky a argumenty žalobcu obsiahnuté v odvolaní nie sú opodstatnené, žalobca iba opakuje
skutočnosti namietané už v prvoinštančnom konaní, ktoré boli predmetom dokazovania a právneho
posudzovania súdom prvej inštancie, tento súd sa s nimi náležite, presvedčivo a v plnom súlade so
zákonom vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a v dôvodoch napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací
súd v podrobnostiach v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Skutočnosti uvedené v odvolaní

nespochybňujúsprávnosťaniúplnosťskutkovýchzistení,súdomprvejinštancievykonanéhohodnotenia
dôkazov alebo spôsobu právneho posúdenia prejednávanej veci a neodôvodňujú iné rozhodnutie v
danom spore v prospech žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej
inštancie, podľa ktorého žalobca nepreukázal tvrdenia o úmyselnom konaní žalovaných proti dobrým
mravom a neuniesol dôkazné bremeno v danom spore o tejto hmotnoprávnej podmienke vzniku

zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 424 OZ. Súd prvej inštancie skutkovo a tiež po právnej stránke
v úplnom súlade so zákonom sa vysporiadal s otázkou žalobcom namietaného protiprávneho konania
žalovaných a správne uzavrel, že konanie žalovaných nevykazuje znaky rozporu s dobrými mravmi a
žalobca nepreukázal zavinenie vo forme úmyselného konania žalovaných so zlomyseľným zámerom
spôsobiť mu škodu na zdraví, ktoré v zmysle ust. § 424 OZ môže založiť občianskoprávnu zodpovednosť

za škodu.

18. Na potvrdenie správnosti uvedených záverov súdu prvej inštancie možno doplniť, že žalobcu
zaťažovalo v spore dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať úmysel (priamy alebonepriamy) žalovaných spôsobiť mu škodu či inú závažnú ujmu na zdraví, ako aj všetky zákonné
predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú konaním proti dobrým mravom v zmysle ust. § 424
OZ, ktoré podľa požiadavky zákona musia byť splnené kumulatívne. Pre vznik zodpovednosti za škodu

pritom nestačí, že určité konanie vykazuje znaky rozporu s dobrými mravmi, ale vyžaduje sa aj to,
aby tento jav bol spôsobený úmyselným konaním škodcu, ktoré zámerne poškodzuje iného. Podľa
záverov súdnej praxe nie je konaním proti dobrým mravom, ak konajúci výkonom práva sleduje vlastný
prospech, a nie poškodenie iného. Konanie, ktoré smeruje k uskutočneniu výsledku, ktorý je zákonom
predpokladaný, je konaním dovoleným i v prípade, že jeho vedľajším následkom je prípadný vznik

ujmy iného. Ak však niekto vykonáva svoje právo spôsobom, ktorý zámerne poškodzuje iného, ide
o šikanujúci výkon práva, a teda o konanie proti dobrým mravom, keď výkon práva sa stáva iba
prostriedkom k poškodeniu iného. Povaha tejto zodpovednosti spočíva v tom, že konanie proti dobrým
mravom má popri morálnom odsúdení tiež za následok občianskoprávnu zodpovednosť, ak sú dané
jej predpoklady. Občiansky zákonník sa obmedzuje na sankcionovanie najzávažnejších konaní proti
dobrým mravom, a to len konaní úmyselných, pričom zavinenie škodcu sa neprezumuje, a dôkazné

bremeno v spore leží na poškodenom (porov. Švestka, J., Spáčil J. a kol. Občanský zákoník I, Komentář,
2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, s. 1235, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo
951/2011 a 25Cdo 3834/2010). Zákonom vyžadovaný predpoklad úmyselného (zavineného) konania
proti dobrým mravom a naplnenie subjektívnej stránky konania škodcu (žalovaných) predstavuje jeden
z viacerých kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 424 OZ

a jeho nepreukázanie v posudzovanom prípade je samo o sebe dôvodom, pre ktorý nemožno nárok
zo zodpovednosti za škodu žalobcovi priznať. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca v spore
nepreukázal, že by žalovaní konali proti dobrým mravom, s úmyslom ho poškodiť a spôsobiť mu
ujmu na jeho zdraví, pokiaľ sa žalovaná v postavení vlastníčky sporného bytu iba domáhala ochrany
svojich práv súdnou cestou podanými návrhmi (žalobami) v občianskom súdnom konaní (návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu domáceho násilia), príp. trestným oznámením podaným
proti žalobcovi pre podozrenie zo spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia,
keďže žalobca napriek nariadenému predbežnému opatreniu uznesením Okresného súdu Košice I č.k.
37C/235/2011 z 8.8.2011 sa v byte naďalej zdržiaval, bránil jej v užívaní bytu tým spôsobom, že ju z bytu
vyháňal s vulgárnymi nadávkami a vyhrážkami, že ju prizabije... (právoplatný rozsudok Okresného súdu

Košice I sp.zn. 5T/5/2012-116 zo 17.9.2012), ak podala na súde tiež návrh na vypratanie bytu (ktorý pred
rozhodnutím súdu vzala späť z dôvodu, že žalobca sa vo februári 2013 z bytu odsťahoval), domáhala sa
teda dovoleným a právom aprobovaným spôsobom iba ochrany svojich ohrozených práv a jej konanie,
ani opísané konanie žalovaného 2/ jednoznačne nemožno kvalifikovať ako priečiace sa dobrým mravom
a nebolo v spore preukázané, aby žalovaní konali so zámerom (úmyslom) spôsobiť žalobcovi škodu na

zdraví. So zreteľom na to, že súd prvej inštancie nemal preukázané úmyselné konanie žalovaných proti
dobrým mravom, ktoré je jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu v zmysle
§ 424 OZ, zodpovedanie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi opísaným konaním žalovaných a
vznikom ujmy na zdraví žalobcu, už nemohlo mať pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Správny
bol preto postup súdu prvej inštancie, pokiaľ nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie, ktorým mala

byť preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaných a vznikom škody na zdraví žalobcu, ktoré
aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo nehospodárne a pre rozhodnutie už nadbytočné.

19. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej polemizuje s vyhodnotením dôkazov súdom
prvej inštancie, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

3Cdo 204/2009 zo dňa 14.9.2011, z ktorého vyplýva, že súdna prax je jednotná v tom, že ak súd v
priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. §
237 písm. f/ O.s.p. (od 1.7.2016 ust. § 420 písm. f/ CSP), lebo to nemožno považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Pokiaľ súd niektorý navrhovaný
dôkaz nevykoná, môže to viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam, nie však k vade konania v zmysle §

237 O.s.p. (§ 420 CSP, pozn. odvolacieho súdu). K procesným právam účastníka konania nepatrí, aby
bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí iba súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods.1 a § 213 ods.
5 O.s.p., po 1.7.2016 ust. § 132 ods. 1, § 185 ods. 1, 2 CSP, pozn. odvolacieho súdu). Ak súd rozhodne,
že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné), nejde o

postup, ktorým by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd neodníme účastníkovi
možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedliúčastníci (§ 132 O.s.p., po 1.7.2016 ust. § 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri
ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommá

z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo strany

sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní vychádzal zo správnych a úplných skutkových zistení (skutkového základu
veci), nepochybil, ak zamietol návrh žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov, ktoré neboli spôsobilé

objasniť relevantné skutkové zistenia, vec správne právne posúdil a neporušil právo strán (žalobcu)
na spravodlivý proces. Skutočnosť, že súd prvej inštancie žalobu zamietol (tiež) z dôvodu premlčania
nároku, vychádzajúc z nesprávneho názoru, že nárok je premlčaný, nezakladá nesprávnosť
napadnutého rozsudku. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom
konaní je, že premlčané právo nemožno oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ), a preto s

prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania mal súd prednostne posúdiť námietku premlčania ešte
pred zisťovaním dôvodnosti nároku (jeho základu a výšky) a v prípade záveru, že do uplatnenia práva
žalobcom podaním žaloby na súde márne uplynula premlčacia doba, mal žalobu prioritne už (iba) z
tohto dôvodu zamietnuť. Súd pochybil aj pri právnom posúdení otázky premlčania nároku a postupoval
v rozpore s ust. § 106 ods. 1 a § 100 ods. 1 OZ a závermi súdnej praxe, podľa ktorých pri úvahe,

kedy sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z preukázanej (nie predpokladanej) vedomosti
poškodeného, ktorú získal o už vzniknutej škode, teda nestačí len jeho vedomosť o protiprávnom úkone
či o škodovej udalosti, ako aj z vedomosti poškodeného o osobe škodcu. Pritom ak nárok na náhradu
škody tvorí nedeliteľný celok, začína premlčacia doba plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej
škode (porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 104/2011, NS ČR sp. zn. 25Cdo

2189/2011, tiež 28Cdo 3914/2012). Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu záver o márnom uplynutí premlčacej doby v zmysle ust. § 106 ods. 1 OZ, a teda o premlčaní práva
žalobcu na náhradu škody na zdraví proti žalovaným nevyplýva, uvedené pochybenie však nemalo vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, keďže súd správne žalobu zamietol z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena žalobcom.

21. Odvolací súd nemal preukázané dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP podľa návrhu a odvolacích
námietok žalobcu, odôvodňujúce nepriznanie náhrady účelne vynaložených trov konania procesne
úspešnej žalovanej 1/, ktorej súd prvej inštancie správne priznal náhradu trov podľa zásady procesného
úspechu. Ust. § 257 CSP umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu,

ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia tohto ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné
osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné
okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale ich výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným
osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,

povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu
medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. Aplikácia daného ust. musí
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (porov.
Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, str. 941 - 942, pozri
tiež R 34/1982). Skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní, neodôvodňujú pri rozhodnutí

o trovách konania v danej veci sa výnimočne odchýliť od zásady zodpovednosti za výsledok konania s
použitím ust. § 257 CSP. Odvolací súd ani pri zohľadnení sociálnej situácie a nepriaznivých pomerov na
stranežalobcu,naktorépoukázalvodvolaní,všaksozreteľomnaokolnostiuplatnenianárokužalobcom,
povahu daného sporu, postoj žalovanej 1/ v priebehu konania a dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol,
nepovažuje za spravodlivé, aby žalovanej 1/, ktorá sa na vzniku sporu nijako nepodieľala, proti žalobe

podanej žalobcom sa v danom spore aktívne a procesne úspešne bránila a dosiahla plný procesný
úspech vo veci, nebola prisúdená náhrada účelne vynaložených trov konania a tieto by si mala znášať
sama. Podľa názoru odvolacieho súdu nie sú splnené predpoklady podľa ust. § 257 CSP pre výnimočnénepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanej 1/, ktorá mala v spore plný úspech, a preto má
právo na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi.

22.Odvolacísúddospelkzáveru,žežalobcomuplatnenéodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.
b), e) a h) CSP v prejednávanej veci neboli preukázané a rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí
žaloby, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ktorý má správny základ v plnom procesnom
úspechu žalovaných (žalovanej 1/) v spore, je vecne správny, a preto postupom podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP napadnutý rozsudok potvrdil.

23. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca ako odvolateľ vzhľadom na
neúspech v odvolacom konaní nemá právo na náhradu trov a žalovaní mali v odvolacom konaní plný
úspech, žalovanému 2/, ktorý bol v odvolacom konaní pasívny, však žiadne trovy v odvolacom konaní
preukázateľnenevznikli,pretoodvolacísúdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniažalovanej

1/ proti žalobcovi v celom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1
je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len
proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhejhlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní
nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a
dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).