Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516206354
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2516206354.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. ulica XXXX/XX, XXX XX S., zastúpená: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281 proti žalovanému: VICTORY TIP, s. r. o., so sídlom
Kollárova 7, 917 00 Trnava, IČO: 36 218 049, zastúpený: Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., so sídlom
Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, IČO: 36 857 548, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k.
18Cpr/20/2016-246 zo dňa 18. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 7. septembra 2016 je neplatné, II. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu vo výške 1.222,14 Eur ako náhradu priemernej mzdy za dva mesiace výpovednej lehoty,
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, III. výrokom žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 59 ods. 1 písm. c), § 68 ods. 1 písm.
b), ods. 2, § 70, § 77, § 79 ods. 4 písm. b), ods. 5, § 134 ods. 1, 2, 4 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení
k 26.4.2016 (ďalej len Zákonník práce), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval tým, že po preukázaní splnenia formálnych náležitostí okamžitého skončenia

pracovného pomeru súd skúmal, či označený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
predstavoval závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
keď podľa žalovaného žalobkyňa svojím konaním - zatvorením pobočky bez súhlasu nadriadeného a
nezapísaním sa do počítača, hrubo porušila bod 7. Inštrukcie žalovaného. Pojem pracovná disciplína
nie je v Zákonníku práce presne definovaná. V konaní bolo sporné, či žalobkyňa svojím konaním
porušila pracovnú disciplínu a intenzita prípadného porušenia pracovnej disciplíny. Nakoľko intenzitu
porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého

skončenia pracovného pomeru Zákonník práce nezakotvuje, podlieha posúdeniu súdom a závisí od
okolností konkrétneho prípadu. V zmysle súdnej praxe iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je
dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou(abstraktnou) hypotézou je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípa-
du, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného
porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej

disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi
hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú
judikatúru ak táto bola prijatá. Žalovaný v priebehu konania na svoju obranu dôvodil tým, že žalobkyňa
závažne porušila inštrukciu zamestnávateľa, ktorá bola zároveň prílohou pracovnej zmluvy a žalobkyňou
podpísaná. Závažnosť opustenia pracoviska žalobkyňou bola podľa žalovaného umocnená tým, že

tento svoj odchod nelegalizovala, teda nezapísala do počítača. Žalobkyňa hájila svoje konanie v rámci
procesného útoku tým, že pri vstávaní jej puklo v kolene, ktoré jej opuchlo a začala pociťovať silnú
bolesť, nevedela čo má robiť, uzamkla pobočku s poznámkou na dverách, že sa hneď vráti a šla
do lekárne vzdialenej cca 40 m, kde si zakúpila krém proti bolesti, opuchu a zápalu. V predmetnej
inštrukcii sa uvádza, že podľa bodu 7. sa za závažné porušenie pracovnej disciplíny u zamestnancov
spoločnosti považuje opustenie pracoviska bez súhlasu nadriadeného pracovníka a nezapísanie sa do

počítača. Žalovaný na svoju obranu tvrdil, že právnu bezvadnosť inštrukcie konzultoval s Inšpektorátom
práce a preto konal v dobrej viere, že tento postup voči žalobkyni je správny. K uvedenému súd
uviedol, že zamestnávateľ síce môže konkretizovať prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny
vo svojom vnútornom predpise, súd však pri rozhodovaní o platnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie je právne viazaný takýmto vymedzením zo strany zamestnávateľa. Pri posudzovaní stupňa

intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom poriadku
alebo inom internom predpise hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (Uznesenie NSSR sp. zn.
5Cdo 17/2011). Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa Zákonník práce
zakotvuje ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, vychádzajúc zo závažnosti jeho
následkov pre zamestnanca, preto v praxi by sa k nemu malo pristupovať len vo výnimočných prípadoch.

Pri zohľadnení ustálenej judikatúry českých súdov je možné konštatovať, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je akceptovateľné v situáciách, keď nie je spravodlivé
od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca po uplatnení výpovede ešte zamestnával počas
výpovednej doby. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom len vtedy,
ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po

zohľadnení všetkých okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny (5 Cdo 74/2008). Pri
skúmaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažne, závažne alebo zvlášť hrubým
spôsobom, môže súd prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší
postoj k plneniu pracovných úloh, na dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na
mieruzavineniazamestnanca,naspôsobaintenzituporušeniakonkrétnychpovinnostízamestnanca,na

dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľov a na to, či svojím konaním zamestnanec
spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod. (21 Cdo 1252/2002).

4.Pozohľadnenívšetkýchokolnostídanéhoprípaduvovyššienaznačenomkontextesúdpovykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že konanie žalobkyne za danej skutkovej situácie nedosiahlo takú intenzitu

porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by zakladala dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru
v intenciách ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, na základe čoho súd vyhodnotil
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zamestnávateľa zo dňa 07.09.2016 ako
neplatné. Pristúpenie žalovaného k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou v tomto
prípade súd vyhodnotil ako jednoznačne neprimeranú sankciu. Je nespochybniteľné, že zamestnanec je

povinný dodržiavať povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, z
vnútorných predpisov zamestnávateľa a z pracovnej zmluvy. Napriek tomu, že podľa bodu 7. inštrukcie
zamestnávateľ považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny svojich zamestnancov opustenie
pracoviska bez súhlasu nadriadeného pracovníka a nezapísanie sa do počítača, neznamená to, že
paušálnezakaždýchokolnostímožnodanýskutokposúdiťakozávažnéporušeniepracovnejdisciplínya

teda ako dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru s akýmkoľvek zamestnancom za akejkoľvek
situácie. Povinnosťou žalobkyne aj v zmysle bodu 7. Inštrukcie bolo neopustiť pracovisko bez súhlasu
nadriadeného pracovníka a bez zapísania sa do počítača. Preto ak žalobkyňa opustila pracovisko počas
pracovnej doby bez vedomia a súhlasu žalovaného a nezapísala svoj odchod do počítača, porušila
tým svoje pracovné povinnosti. Za danej situácie však zrejme ani nemohla konať inak, keďže nemala

možnosť skontaktovať zamestnávateľa a podľa všetkého ani vedomosť o tom, že má takýto odchod
zapísať do počítača. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa počas pracovnej doby opustila pracovisko
bez súhlasu a vedomia zamestnávateľa, túto skutočnosť zamestnávateľovi neoznámila a ani nezapísala
do počítača. Súd však mal za preukázané, že žalobkyňa pracovisko opustila nie svojvoľne a nie zaneospravedlniteľným účelom, ale urobila tak v záujme ochrany svojho zdravia, navyše zároveň aj s
cieľom,abynaďalejmohlariadneplniťsvojepracovnépovinnosti,čosaajstalo,keďprácuvykonávalaaž
do skončenia riadnej pracovnej doby. Žalobkyňa preukázala, že pracovisko opustila za účelom návštevy

lekárne, kde si v inkriminovaný deň zakúpila o 10:08 hod. Ibalgin duo. Žalovaný síce doklad o kúpe lieku
v lekárni nepovažoval za dôkaz o náhlom zhoršení zdravotného stavu žalobkyne, podľa názoru súdu
je však nad všetku pochybnosť zrejmé, že bez akútnej zdravotnej indispozície by žalobkyňa nemala
dôvod počas pracovnej doby ísť si len tak zakúpiť práve Ibalgin duo, čo preukazuje aj následná operácia
kolena a liečba žalobkyne po danom úraze. Napriek tomu, že žalovaný sa v konaní snažil spochybniť,

resp. zľahčovať akútnosť nepriaznivého zdravotného stavu žalobkyne v daný deň, podľa potvrdenia
všeobecného lekára zo dňa 07.10.2016 sa síce u žalobkyne jedná o chronické ochorenie, došlo však
k závažnému a náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu, ktoré bolo potvrdené špecialistom ortopédom
dňa 31.08.2016 a stav žalobkyne si vyžadoval operáciu. Žalobkyňa operáciu napokon aj absolvovala a
preukázala, že mala roztrhnutý meniskus. Lekárska správa zo dňa 06.09.2016 preukázala, že žalobkyňa
absolvovala vyšetrenie - magnetickú rezonanciu kolena, následne bola práceneschopná. Skutočnosť,

že žalobkyňa v deň úrazu 31.08.2016 nenavštívila lekára ani nepožiadala o pomoc žalovaného pri
jeho navštívení pracoviska, sama o seba neznamená, že v daný deň nedošlo k inkriminovanému úrazu
kolena. Takisto bolo potvrdením o zdravotnom stave zo dňa 25.05.2018 preukázané, že pred úrazovým
dejom, ku ktorému došlo dňa 31.08.2016, sa žalobkyňa neliečila na dané ochorenie kolena, ktoré vyšlo
na povrch až po úraze dňa 31.08.2016.

5. Spornosť tvrdení strán sporu o tom, na akú dlhu dobu žalobkyňa opustila pracovisko, či už to bolo
10-12 minút ako tvrdila žalobkyňa, alebo 36 minút ako tvrdil žalovaný, považoval súd v danom prípade
za irelevantné. Napokon z časového horizontu opustenia pracoviska, resp. zatvorenia prevádzky,
nevychádzalo ani samotné okamžité skončenie pracovného pomeru, keď dôvodom okamžitého

skončenia pracovného pomeru bolo opustenie pracoviska bez súhlasu nadriadeného a nezapísanie sa
do počítača. Zároveň aj konateľka žalovaného vypovedala, že vec by sa riešila inak, ak by žalobkyňa
opustenie pracoviska ohlásila zamestnávateľovi a vyznačila v počítači. Žalovaný vychádzal zo záznamu
prijatých stávok, konkrétne z rozpätia prijatých stávok v inkriminovanom čase o 09:48 hod. a následne o
10:24 hod., avšak skutočnosť, že v tomto medzičase 36 minút nebola prijatá žiadna stávka, neznamená,

že žalobkyňa nebola po celý tento čas na pracovisku. Čas opustenia pracoviska nemusel byť predmetom
sporu medzi stranami, ak by žalovaný mal na pobočke kamerový systém, ktorý sa na takom mieste,
akým je prevádzka žalovaného, logicky predpokladá. Pokiaľ ide o procesnú obranu žalovaného, že
treba prihliadať na špecifickosť žalovaného z dôvodu predmetu jeho podnikania, keď mu hrozia v
zmysle zákona o hazardných hrách sankcie, kedy v prípade priestupku zisteného nečakanou kontrolou

mohol byť sankcionovaný vysokou pokutou, či až odobratím licencie, v konaní bolo preukázané, že
takáto hypotéza žalovaného sa reálne neudiala. Konateľka žalovaného tiež potvrdila, že ani žiaden
tipujúci si u žalovaného neuplatnil odškodnenie. Súd sa priklonil k argumentácii žalobkyne ohľadom
aplikácie ustanovenia § 54 ods. 2 zákona o hazardných hrách, pojednávajúcom o tom, aké skutočnosti
zohľadňuje orgán dozoru pri ukladaní sankcie. Vychádzajúc z uvedeného mal súd za to, že na základe

skutkových okolností prípadu by snáď aj orgán dozoru nad dodržiavaním zákona o hazardných hrách
mal viac empatie a pochopenia voči konaniu žalobkyne z dôvodu ochrany jej zdravia, než samotný
žalovaný zamestnávateľ. Z tohto hľadiska súdu nedá nepoukázať na vyjadrenia žalovaného v priebehu
celého konania, keď na viacerých miestach zdôrazňoval, ako ho opustenie pracoviska žalobkyňou
pripravilo o zisk, že stratil klientov a poškodilo mu obchodné meno, a to za čas nepreukázaných 36

minút. Niekde sa tu vytratila ochrana zdravia zamestnanca, človeka, len za účelom dosiahnutia zisku. Z
pohľadu súdu je zároveň nepochopiteľné, ako môže existovať bez služobného telefónneho zariadenia
na mieste prevádzka takého charakteru, akou je žalovaný, t. j. prevádzka herne, podnikajúca na základe
licencií a štátneho dohľadu, kde dochádza k obehu veľkého množstva peňazí, rôznych a mnohých
ľudí, a to s ohľadom na bezpečnosť a ochranu samotnej prevádzky, jej zamestnancov ako aj klientov.

V konaní vyšlo najavo a žalovaný potvrdil, že od 01.08.2016 boli služobné telefóny zrušené. Ak sa
potom žalovaný so žalobkyňou dohodli na užívaní súkromného mobilného telefónu zamestnanca na
služobné účely, uvedené nemôže byť následne na ujmu žalobkyne, ak si súkromný telefón zabudla
a nemohla si z pracoviska zavolať pomoc alebo oznámiť pracovný úraz, resp. potrebu opustenia
pracoviska žalovanému. V konaní bolo nad všetku pochybnosť preukázané, že žalobkyňa nemohla

reálne zavolať nadriadenému a oznámiť mu, že ide vyhľadať pomoc z dôvodu akútnej bolesti. Zároveň
výpisomhovorovzosvojhotelefónnehočíslapreukázala,žetelefónsidomaskutočnezabudla.Akpotom
žalovaný uvádzal, že žalobkyňa mohla žalovaného kontaktovať a požiadať ho o dočasné uvoľnenie,
takúto možnosť žalobkyňa reálne nemala. Poukazovanie žalovaného na to, že žalobkyňa nevyhľadalalekársku pomoc, ale len navštívila lekáreň, je bezpredmetné. V konaní tiež vyšlo najavo, že na prevádzke
nebola lekárnička, ktorej obsah by bol podľa názoru súdu žalobkyni dočasne pomohol, keďže sa v nej
nachádzajú aj obväzy na fixáciu končatín.

6. Pokiaľ ide o nezapísanie sa do počítača, v konaní vyšlo najavo, že bolo obdobie cca 2 mesiacov
preukázaných výpisom z účtu, kedy sa žalobkyňa pri odchode z pracoviska v priebehu pracovnej doby
nezapisovala a žalovaný uvedené nevyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podotkol,
že uvedené zistil až počas súdneho konania. Ak by však skutočnosť zapisovania sa do počítača

žalovaný sledoval v čase, kedy vedel, že evidentne žalobkyňa opustila pracovisko z dôvodu potrieb
samotného zamestnávateľa, vedel by o tom, že žalobkyňa sa takto odhlasovať ani nevedela. Súdu
sa zdalo uveriteľné skôr tvrdenie žalobkyne, že o povinnosti vyznačovať odchod z pracoviska počas
pracovnej doby, a nielen pri skončení pracovnej doby, žalobkyňa skutočne počas celých rokov nevedela,
vychádzajúc aj z ňou predloženého ťaháčika. Uvedené je potom na ťarchu zamestnávateľa, ktorý keď
dôvodil tým, aký dôraz kladie na dodržiavanie bodu 7. Inštrukcie, mal z tohto titulu aj dodržiavanie

inštrukcie cez počítačový systém reálne sledovať. Zosumarizujúc vyššie zmienené, žalobkyňa svojím
konaním neporušila pracovnú disciplínu závažným spôsobom, naopak vzhľadom na osobu žalobkyne
ako zamestnankyne, na situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru jej
nedbanlivostného zavinenia, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca,
vzhľadom na úmysel žalobkyne, ktorým bolo zabezpečiť si pomoc pri náhlom zhoršení zdravotného

stavu, ako aj na skutočnosť, že žalovaného nechcela poškodiť ani sa vyhýbať plneniu pracovných
povinností či venovať sa v práci súkromným záležitostiam a žalovanému reálne škoda nevznikla,
žalovaný konal voči žalobkyni príliš tvrdo, pričom zákon mu ponúka iné možné spôsoby, akým mohol
reagovať na konanie žalobkyne a vôbec na vzniknutú situáciu.

7. Vzhľadom na to, že žalovaný ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a žalobkyňa ako
zamestnanec netrvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával, platí, keďže sa žalobkyňa so
žalovaným písomne nedohodli inak, že pracovný pomer sa skončil dohodou, a to dňom, keď sa mal
pracovný pomer skončiť (§ 79 ods. 3 psím. b) Zákonníka práce), čiže dňom 07.09.2016. S prihliadnutím
na to žalobkyňa má podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume svojho

priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Žalobkyňa si tento nárok v konaní uplatnila
vo výške 1.222,14 Eur, pričom výpočet požadovanej náhrady mzdy podrobne špecifikovala v písomnom
podaní. Žalovaný požadovanú výšku tejto náhrady mzdy nerozporoval. Táto náhrada mzdy má pre
zamestnancapovahusatisfakciezato,žezamestnávateľskončilpracovnýpomerokamžiteneplatnebez
výpovednej doby. V prípade rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru má

zamestnanec nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, ktorá má pre zamestnanca
satisfakčnú a pre zamestnávateľa sankčnú povahu. Predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v
zmysle § 79 ods. 4 Zákonníka práce je skutočnosť, že zamestnanec skončil pracovný pomer dohodou
podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce; túto náhradu mzdy nemožno znížiť, prípadne ju nepriznať, a
to ani z dôvodu, že zamestnávateľ dal zamestnancovi pred okamžitým skončením pracovného pomeru

platnú výpoveď, ktorej právne účinky nenastali (R 52/2013, 6 Cdo 32/2012). Súd žalobkyni priznal nárok
na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov (2 x 611,07 Eur) v žalovanej výške 1.222,14 Eur,
podľa špecifikovaného výpočtu žalobkyne. Súd vyhodnotil výpočet priemerného zárobku žalobkyňou
ako správny, z neho pri svojom rozhodovaní vychádzal a náhradu mzdy žalobkyni v uplatnenej výške v
celom rozsahu priznal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na nové konanie, uplatniac si náhradu trov konania. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)
a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Žalovaný považuje žalobu v plnej miere za nedôvodnú a rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne nesprávny. Žalovaný sa plne stotožňuje s predbežným názorom súdu prvej inštancie vyjadreným

na pojednávaní zo dňa 25.10.2017, v rámci ktorého súd vyhodnotil, že sú splnené hmotnoprávne
podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne, pričom súdu prvej inštancie
sa predbežne javila podaná žaloba skôr ako nedôvodná a okamžité skončenie pracovného pomeru skôr
ako platné. Od vyjadrenia predbežného názoru súdu v priebehu konania nevyvstala žiadna podstatnáskutočnosť, pre ktorú by súd mal revidovať svoj úvodný, predbežne stanovený záver. Žalobkyňa
postavila svoju právnu argumentáciu v konaní na skutočnosti, že dňa 31.08.2016 malo u nej údajne
dôjsť k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu, čo malo byť ospravedlniteľným dôvodom pre opustenie

pracoviska počas pracovnej doby nie len na nepatrný čas, čo aj bez vedomia zamestnávateľa, bez
toho, aby žalobkyňa riadna evidovala svoj odchod pre zamestnávateľa preukázateľným a evidovateľným
spôsobom. Žalobkyňa v súdnom konaní nepreukázala, že u nej skutočne došlo dňa 31.08.2016 k
náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie
uvedenom v bode 67. rozsudku, podľa odvolateľa súd si „dotvoril“ skutkový stav, ktorý nevyplynul z

priebehu dokazovania. Žalovaný považuje za nenáležité, aby súd prvej inštancie „hľadal“ logiku a bez
ďalšieho vylúčil ako nemožný dôvod v konaní žalobkyne ísť si zakúpiť liek „len tak", len preto, že sa to
súdu javí byť nepravdepodobné. Žalovaný nevie a súd nemôže vyvodiť logickú premisu, že si žalobkyňa
kúpila liek práve v čase, kedy ho akútne potrebovala. Naopak, žalovaný s istotou môže vyjadriť názor, že
liek danej kategórie si ktokoľvek môže zakúpiť v akomkoľvek čase, nie len v prípade akútnej bolesti, čo
napokon aj dosvedčuje samotná lekárska správa zo dňa 07.10.2016, ktorá uvádza chronické ochorenie

žalobkyne smerom do minulosti. Pokiaľ ide o lekársku správu všeobecného lekára zo dňa 07.10.2016,
je na mieste otázka, ako môže táto lekárska správa odkazovať na náhle zhoršenie zdravotného stavu
smerom do minulosti na konkrétny deň (31.08.2016), pokiaľ z dokazovania
nevyplynulo, že by sa žalobkyňa dňa 31.08.2016 akémukoľvek vyšetreniu, tobôž u lekára špecialistu,
podrobila ?! Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy považoval (mylne)

lekársku správu zo dňa 07.10.2016 za dôkaz náhleho zhoršenia zdravotného stavu žalobkyne. Nález
magnetickej rezonancie ani neskoršia operácia nenasvedčujú skutočnosti, že práve dňa 31.08.2016
v doobedňajších hodinách došlo k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu, naopak, v kontexte
preukázaných dlhodobých chronických ťažkostí je skôr prijateľnejší záver, že operácia bola vyústením
práve dlhotrvajúcejšieho chronického ochorenia. Žalovaný je toho názoru, že pokiaľ by došlo k

roztrhnutiu meniska u žalobkyne v deň, kedy opustila pracovisko, bola by to tak zásadná akútna
zdravotná príhoda, ktorá by absolútne znemožňovala akékoľvek ďalšie pokračovanie v práci žalobkyne
u žalovaného v daný deň, a musela by nevyhnutne vyústiť do návštevy pohotovosti a okamžitému
podrobeniu sa ďalších vyšetrení v daný deň, k čomu však vôbec nedošlo, žalobkyňa dňa 31.08.2016
nebola na žiadnom lekárskom vyšetrení. Vyjadrenia žalobkyne a jej razantný postoj deklarujúci až

mimoriadnu vážnosť zhoršenia jej zdravotného stavu podľa názoru žalovaného nie je v zhode s
objektívnymi skutočnosťami, t.j. že žalobkyňa navzdory údajnej vážnosti zdravotného stavu v daný deň
dokončila svoju prácu v jej pracovnom čase, a ani po jeho skončení nevyhľadala žiadnu lekársku pomoc,
nepožiadala zamestnávateľa o uvoľnenie z práce na zvyšnú časť pracovného dňa, nekontaktovala inú
tretiu osobu zo svojho okolia (rodina, príbuzní, známi) s prosbou o pomoc, žiadna skutočnosť tak v

objektívnommeradleneindikujeanepotvrdzujedôvodnosťtvrdenížalobkyneonáhlomvážnomzhoršení
zdravotného stavu. Z vyjadrení očitého svedka pána S. F. vyplynulo, že „jemne krívala", pričom ak by šlo
o roztrhnutie menisku, žalovaný je toho názoru, že akýkoľvek pohyb žalobkyne by bol len veľmi náročný,
bolestivý a azda vylúčený. Prijateľný záver súdu prvej inštancie mal zodpovedať stavu, kedy nebolo v
konaní preukázané náhle zhoršenie zdravotného stavu u žalobkyne, a teda by šlo nepochybne o dôvod

neospravedlnenej zavinenej absencie.

9. Žalobkyňa sa tým, že opustenie pracoviska počas pracovnej doby bezprostredne vopred neoznámila
zamestnávateľovi akýmkoľvek spôsobom, sama pripravila o možnosť vierohodne preukázať súdu svoje
tvrdenia o údajnom náhlom zhoršení zdravotného stavu. Žalobkyňa uviedla zamestnávateľovi dôvody

svojej neprítomnosti až následne potom, čo bola zhodou okolností „prichytená" mimo svojho pracoviska
počas pracovnej doby. Tým, že žalobkyňa nebola k zamestnávateľovi priama a transparentne vopred
neinformovala zamestnávateľa o svojom zámere opustiť pracovisko počas pracovnej doby, vzbudzuje
následná „obhajoba" a ospravedlnenie neprítomnosti žalobkyne na pracovisku u zamestnávateľa
objektívne pochybnosti nad pravdivosťou tvrdení žalobkyne. Žalovaný považuje za nesprávne, pokiaľ

súd prvej inštancie „prehliada" dohodu medzi žalobkyňou a zamestnávateľom o užívaní súkromného
mobilu na pracovné účely, resp. dáva na ťarchu zamestnávateľovi, že žalobkyňa „nemusela" mať so
sebou súkromný telefón, ktorý si „zabudla". Žalovaný považuje úvahu súdu za nesprávnu a pýta sa,
aký je rozdiel, pokiaľ si žalobkyňa zabudne súkromný mobil aj na služobné účely a pokiaľ si zabudne
služobný telefón ?! Je úplne irelevantné, či telefón, ktorý si zabudla, bol služobný alebo súkromný, pokiaľ

sa strany dohodli, že ho žalobkyňa mala používať v práci na služobné účely, k čomu jej zamestnávateľ
tiež poskytol peňažné prostriedky. Podstatnou skutočnosťou je, že žalobkyňa, pokiaľ si telefón zabudla,
jednak porušila svoju povinnosť a tiež, pripravila sa o možnosť komunikácie so žalovaným, bez ohľadu
na to či mala telefón služobný alebo súkromný na služobné účely. Žalobkyňa naviac do zápisu s pánomU. F. dňa 31.08.2016 neuviedla, že by nemohla komunikovať telefonicky, alebo že by bola „odpojená"
od okolitého sveta. Z dokazovania a z čiastkového záveru súdu prvej inštancie malo podľa názoru
žalovaného skôr vyplynúť, že žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť používať mobil na služobné účely,

tým že si ho zabudla, sama sa pripravila o spojenie so zamestnávateľom, čo nemôže byť brané na
ťarchu zamestnávateľovi, naopak, ide o porušenie povinnosti žalobkyne voči zamestnávateľovi, načo
mal súd prihliadnuť v prospech žalovaného. Čo sa týka výpisu z hovorov, žalovaný nesúhlasí so
skutkovým zistením súdu prvej inštancie, že výpisom hovorov zo svojho telefónneho čísla preukázala, že
telefón si doma skutočne zabudla. Z uvedených výpisov vyplýva len skutočnosť, že žalobkyňa s nikým

netelefonovala, čo žalovaný vníma ako podporný dôkaz svojho presvedčenia, že žalobkyňa chcela v
skutočnosti „utajiť" svoje opustenie pracoviska pred zamestnávateľom. Absencia telefónneho zariadenia
na prevádzke bola preukázateľne zapríčinená z dôvodov na strane žalobkyne, nie žalovaného.

10. Žalovaný v konaní nado všetku pochybnosť preukázal, prečo považuje porušenie pracovnej
disciplíny žalobkyne za závažné, poukazujúc na zákon č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách, na

licenciu žalovaného s odkazom na Herný plán schvaľovaný Ministerstvom financií SR, s ktorým bola
žalobkyňa oboznámená podľa prílohy 1 pracovnej zmluvy - Opis pracovnej činnosti vedúcej stávkovej
kancelárie, vedúci zodpovedá za dodržiavanie základných predpisov žalovaného a dokumentov ňou
vydávaných, medzi ktoré patrí aj herný poriadok. Žalobkyňa porušila prevádzkový čas herne vydaný
žalovaným, a preto sa žalobca dopustil priestupku. V prípade ak by po opustení pracoviska počas

pracovnej doby žalobkyňou štátny dozor vykonal kontrolu, žalovaný by sa na základe priestupku žalobcu
dopustil správneho deliktu, v dôsledku čoho by mu podľa § 56 ods. 2 Zákona o hazardných hrách
hrozila pokuta až do výšky 16.000,- EUR, porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne mohlo
žalovaného výrazne poškodiť, a preto aj z uvedeného dôvodu ho zaraďuje žalovaný medzi závažné
porušenia. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil význam a kontext porušenia pracovnej disciplíny

práve s ohľadom na špecifický predmet podnikania žalovaného. Argumentácia žalobkyne, s ktorou sa
súd prvej inštancie stotožnil, že k dnešnému dňu (zhodou vonkajších okolností) nedošlo preukázateľne
k vzniku hroziacej škody je irelevantná a nijako nevyviňuje žalobkyňu v uvedenej veci. Žalobkyňa
v čase závažného porušenia pracovnej disciplíny nevedela a nemohla vylúčiť akýkoľvek eventuálny
následok, t.j. nemohla vylúčiť vznik škody. Žalovaný sa dozvedel od žalobkyne až v súdnom konaní,

že žalobkyňa sa v priebehu pojednávania priznala k pravidelnému porušovaniu pracovnej disciplíny,
kedy výslovne uviedla, že sa nikdy neodhlasovala v priebehu pracovnej doby zo systému, nakoľko
neodchádzala po skončení pracovnej doby, celé tri roky chodila na poštu a do banky vkladať peniaze
kvôli bezpečnosti, nikto jej nepovedal, ako sa má pri tom odhlasovat' a nebolo jej to ani vytýkané, otázkou
potomzostáva,zakéhodôvodu,pokiaľbysaajukázalipravdivévyjadreniažalobkyneonáhlomzhoršení

zdravotného stavu, žalobkyňa neinformovala zamestnávateľa a neevidovala svoj odchod z pracoviska
počas pracovnej doby. V kontexte vyššie uvedených vyjadrení žalobkyne v priebehu pojednávania o
tom, že v minulosti mala veľakrát a pravidelne opúšťať pracovisko počas pracovnej doby bez vedomia
zamestnávateľa a v rozpore s vnútornými predpismi zamestnávateľa, považuje žalovaný ako veľmi
otvorenú množinu prípadov, kedy mohlo dôjsť k uzatvoreniu pobočky (prevádzky) bez jeho vedomia,

čo umocňuje presvedčenie žalovaného o správnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so
žalobkyňou. Žalovaný pritom považuje za veľmi podstatné uviesť, že v minulosti pristupoval k žalobkyni
nanajvýš korektne a ústretovo, čo je prejavené aj v predĺžení pracovného pomeru žalobkyne z doby
určitej na dobu neurčitú krátko potom, čo bola žalobkyňa dlhodobo práceneschopná. Prejav vôle
smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru nie je osobný voči žalobkyni, žalovaný nemal

žiadnu snahu ani zámer ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer, nebyť z pohľadu žalovaného vážneho
pochybenia na strane žalobkyne, čo nemôže tolerovať. Súd prvej inštancie vytkol žalovanému, že mal
„sledovať" odhlásenie sa žalobkyne v čase, kedy vedel, že žalobkyňa opúšťa pracovisko a tak by vedel,
že žalobkyňa sa takto odhlasovať ani nevedela. Žalovaný považuje za nesprávne skutkové zistenia,
že žalobkyňa sa údajne nevedela sama odhlásiť', alebo že by zamestnávateľ odhlasovanie nesledoval,

naopak,žalovanýviackrátprávežemalodsledovanéodhláseniežalobkynevinýchprípadoch,ktorévšak
nesúvisia s danou kauzou. Žalovaný stratil nevyhnutnú dôveru v osobe žalobkyne, čo viedlo žalovaného
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Reflektujúc závery rozhodnutia NS SR zo dňa 13.11.2009
v konaní sp. zn. 5 Cdo 26/2009, zamestnávateľ' môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom
okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno považovat' za tak závažné, že od zamestnávateľa

nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie tým, že stratu dôvery
zamestnávateľa voči žalobkyni v kontexte § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nezohľadnil, dopustil sa
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa preukázateľne podpísala „Inštrukciu VICTORY TIP",
v ktorej je v bode 7 výslovne uvedený pokyn žalovaného, a súčasne na pojednávaní zo dňa 25.10.2017priamo potvrdila, že s Inštrukciou bola oboznámená Neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy je Opis
pracovnej činnosti , v ktorom sú vymedzené všetky povinnosti/zodpovednosti zamestnanca pri výkone
svojej práce. Túto prílohu zamestnanec podpisuje pri uzatvorení pracovnej zmluvy, čím vyhlasuje, že

bol riadne informovaný o tom, čo žalovaný považuje za závažné porušenie pracovnej zmluvy a je si
plne vedomý, že v prípade ich nedodržania zamestnávateľ môže vyvodiť následky. Žalobkyňa tak mala
vedomosť o tom, že pre žalovaného je nesmierne významná evidencia čo aj krátkej výluky prevádzky,
čo žalovaný zreteľne a výrazne prejavil aj do svojich interných predpisov, čím jasne deklaroval význam
(porušovanej) povinnosti zo strany zamestnanca. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec,

kedy v rámci zohľadnenia všetkých aspektov závažnosti porušenia pracovnej disciplíny, t.j. intenzity,
hrozby ujmy, resp. škody a pod. nekládol primeraný dôraz špecifickej povahe zamestnávateľa a
prísnemu režimu Zákona o hazardných hrách, ktorému zamestnávateľ podlieha, pričom je zrejmé,
že zamestnávateľ so všetkou vážnosťou v rámci Inštrukcie, pracovnej zmluvy a ostatných interných
predpisov jasne, zrozumiteľne a náležite kládol dôraz na nahlasovanie všetkých dôvodov čo aj náhlej a
krátkodobej výluky prevádzky do systému (nahlásením zamestnávateľovi zo strany vedúcich prevádzky,

aby zamestnávateľ ďalej notifikoval príslušné inštitúcie v rámci dodržiavania ustanovení Zákona o
hazardných hrách).

11. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť v rámci odôvodnenia rozsudku a nevyjadril sa k otázke
vierohodnosti tvrdení žalobkyne a jej vyjadrení prednesených v priebehu konania výpoveďou pred

súdom, keď na pojednávaní dňa 25.10.2017, že si je na 100 % istá, že v ten deň do 10.00
hod ., ked' odchádzala, tam nebol nikto. Žalovaný následne predložil súdu nespochybniteľný dôkaz
o tom, že pobočku v ten deň pred opustením pracoviska počas pracovnej doby zo strany žalobkyne
preukázateľne navštívili a vklad realizovali štyria tipujúci, čo je v príkrom rozpore s jej tvrdeniami
žalobkyne. Vzhľadom na dobu trvania jej pracovného pomeru žalobkyňa vedela a mala vedieť,

čo svojim konaním spôsobí, s pracovnou zmluvou, ako aj so všetkými jej prílohami bola riadne
oboznámená, o porušení ktoréhokoľvek z jej ustanovení a prípadnom následku riadne poučená, a
preto s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 74/2008, išlo o zavinené
závažné konanie žalobkyne, ktoré zamestnávateľ nemôže akceptovať a nechať bez povšimnutia.
Žalobkyňa mohla veľmi jednoducho predchádzať porušeniu povinnosti tým, že mohla kontaktovať

zástupcu žalovaného a požiadať ho o dočasné uvoľnenie alebo sa mohla riadne odhlásiť zo systému.
Rozsudok súdu prvej inštancie je výsledkom príliš jednostranného (subjektívneho) vnímania kauzy
súdom prvej inštancie v prospech žalobkyne, neberúc do úvahy objektívne ukazovatele, dôkazy,
okolnosti a aspekty danej kauzy v komplexnom poňatí. Odvolateľ poukázal tiež na rozsudok Krajského
súdu Bratislava z 25. septembra 2013, sp. zn. 2CoPr 7/2013, ako aj rozsudok Krajského súdu v

Košiciach z 21. januára 2014 sp. zn. 6 Co 190/2013, podľa ktorého o neospravedlnenú neprítomnosť
(absenciu) zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje
pracovné povinnosti, vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom
pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnost'ou, čerpaním
dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou

prekážkou v práci (§ 141 a nasledujúcich ZP). Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže
byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej
disciplíny závažným spôsobom, a teda aj dôvodom výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP.

12. Podľa žalovaného žalobkyňou uvádzaná judikatúra sa nevzťahuje na prejednávanú vec a nie

je možné aplikovať výstupy/závery z uvedených rozhodnutí na prejednávanú vec, s ohľadom najmä
na osobitné postavenie žalovaného, oprávneného k výkonu činnosti podľa osobitného zákona,
vyžadujúceho splnenie osobitných kritérií pre výkon tejto činnosti (zákon č. 171/2005 Z. z. o hazardných
hrách). Za okolností daných v posudzovanej veci je nemysliteľné, aby si žalobkyňa ľahkovážne
odôvodnila a ospravedlnila svoju neprítomnosť v práci povinnosťou zamestnávateľa ospravedlniť jej

neprítomnosť v prípade, ak sa podrobí vyšetreniu alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, pričom
žalobkyňa sa v deň svojvoľného opustenia pracoviska dňa 31.08.2016 nepodrobila žiadnemu vyšetreniu
alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ani svoju neprítomnosť vopred a ani dodatočne žalovanému
neospravedlnila. V podstatnej časti prípadov okamžitých skončení pracovného pomeru ide náhly a
neočakávaný moment z pohľadu pozície zamestnávateľ-zamestnanec, t.j. spočívajúci napr. náhlej a

neočakávanej kontrole zamestnancov na pracovisku, (pitie alkoholu, fajčenie na pracovisku, manko v
pokladni, neprítomnosť v práci, nedodržiavanie liečebného režimu a pod.), ergo náhla, neočakávaná,
nepredvídateľná kontrola resp. zistenia zamestnávateľa zohrávajú podstatnú úlohu. Aj v posudzovanom
prípade išlo o náhlu a neočakávanú kontrolu na pracovisku. Pokiaľ by k nej nedošlo, žalovaný bysa o absencii/neprítomnosti žalobkyne na pracovisku ani nedozvedel, pričom ani by sa nedozvedel,
že žalobkyňa sa pri opustení pracoviska nikdy v minulosti v priebehu pracovnej doby neodpisovala
z počítačového systému. Žalovaný tak nemohol z dostupných údajov zistiť (z údajov softvéru, ktorý

vykazuje prítomnosť zamestnancov na pracovisku), ako často a na aký dlhý čas bola prevádzka
zatvorená. Žalovaný v kontexte okolností a aspektov danej kauzy nemá prehľad, koľkokrát v minulosti
žalobkyňa pri svojom prístupe a postoji veci, ako aj s poukazom na jej vlastné vyjadrenia opustila
pracovisko bez vedomia a súhlasu žalovaného, t.j. koľkokrát nechala pracovisko opustené a prevádzku
dočasne uzatvorenú, vždy pod hrozbou právnych následkov (sankcií), ktoré žalovaný uvádzal.

13. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadrila písomne,
napadnutý rozsudok navrhla ako vecne správny potvrdiť, uplatniac si náhradu trov konania. Žalovaná
v podanom odvolaní okrem iných dôvodov poukazuje na predbežné právne posúdenie merita veci
súdom. Súd je povinný v zmysle 181 ods. 2 CSP sporovým stranám uviesť predbežné právne posúdenie
veci, t.j. uvedenie právneho názoru súdu na predloženú právnu vec v merite veci samej. Súd na tomto

mieste je povinný uviesť, akým spôsobom súd vec doposiaľ predbežne právne posúdil, podľa akého
právneho predpisu by rozhodol a aké by bolo jeho rozhodnutie. Jedná sa o právny názor súdu, ktorý
je predbežného charakteru, pričom zo samotnej predbežnosti vyplýva, že sa nejedná o záväzný právny
názor, ale o právny názor, ktorý je súd oprávnený zmeniť v priebehu konania po vykonaní dôkazov, resp.
po vykonaní zatiaľ nevykonaných dôkazov. V predmetnom súdnom spore došlo práve k vyššie uvedenej

situácii, kedy súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a prednesov strán zmenil svoje právne
posúdenie veci. Z predbežného právneho posúdenia veci nie je možné vyvodzovať jeho správnosť alebo
nesprávnosť, resp. záväznosť pre ďalšie konanie, a to práve z pohľadu jeho predbežnosti a toho, že k
jeho vyneseniu dochádza aj na začiatku konania a jeho priebehu za stavu, kedy nie sú vykonané všetky
dôkazy.

14. Žalobkyňa v konaní preukázala prostredníctvom pokladničného dokladu z lekárne, že si bola v
rozhodnom čase zakúpiť voľnopredajný liek. Rovnako žalobkyňa v konaní lekárskou správou zo dňa
07.10.20163 preukázala, že dňa 31.08.2016 došlo k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu žalobkyne.
Súd prvej inštancie tak nedotváral skutkový stav veci, ale vychádzal z dôkazov, ktoré pred ním boli

vykonané a z výsluchu žalobkyne. Rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie je založené na voľnom
hodnotení dôkazov, pričom súd hodnotí každý dôkaz samostatne a všetky vo svojej vzájomnej súvislosti.
Imanentnou súčasťou tohto procesu je posúdenie vzájomných vzťahov medzi dôkazmi a skutočnosťami,
ktoré z nich pre súd vyplývajú a logika je potom základným nástrojom, ktorý prispieva k zisteniu
skutkového stavu veci, posúdeniu dôkazov a skutočností, ktoré z nich vyplývajú a odôvodneniu súdneho

rozhodnutia. Dôkazy a z nich vyvodené skutočnosti nemôžu byť vo vzájomnom logickom rozpore,
a práve preto súd je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný postupovať pri rozhodovaní vo veci
samej za použitia logiky. U žalobkyne došlo dňa 31.08.2016 tak, ako preukázala v konaní, k náhlemu
zhoršeniu zdravotného stavu „rupnutím“ v kolene a následnou bolesťou. U žalobkyne tak, ako je
uvedené v lekárskej správe zo dňa 07.10.2016, došlo k náhlemu zhoršeniu závažného degeneratívneho

postihnutia pravého kolenného zhybu, objektívnym príznakom je trvalá výrazná bolesť kolena s
periodickým zhoršovaním, vyžadujúca nárazovo mimoriadne liečenie nesteroidovými protizápalovými
liekmi a podanie opiátov. Napriek tomu, že sa jedná o chronické ochorenie, došlo k záväznému a
náhlemu zhoršeniu stavu, ktoré (zhoršenie stavu) bolo potvrdené zobrazovacími metodikami ako i
klinickým vyšetrením špecialistom. Na základe uvedených dôkazov niet pochýb, že dňa 31.08.2016

došlo u žalobkyne k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu. Uvedený záver je podložený aj listinou
vystavenou Inštitútom zobrazovacej diagnostiky zo dňa 06.09.2016 a nakoniec aj čestným prehlásením
manžela žalobkyne zo dňa 16.04.2018. Žalovaná, ktorá v odvolaní uvádza lekárske zhodnotenie stavu
žalobkyne zo dňa 31.08.2016, nie je odborne spôsobilou osobou sa vyjadriť k zdravotnému stavu
žalobkyne zo dňa 31.08.2016 a v konaní boli vykonané vyššie uvedené dôkazy od lekárov s príslušnou

kvalifikáciou, ktorí posúdili zdravotný stav žalobkyne inak, ako ho uvádza žalovaná a žalovaná tieto
závery žiadnym relevantným dôkazom nedokázala spochybniť.

15. Žalobkyňa po náhlom zhoršení zdravotného stavu vyhľadala „zdravotnícku pomoc“, pričom
zdravotníckym pracovníkom je aj farmaceut pracujúci v lekárni. V praxi je bežný a zákonom aprobovaný

postup vyhľadania zdravotníckej pomoci v lekárni v kritických situáciách. Z čestného vyjadrenia T. F.
vyplýva to, čo žalobkyňa tvrdí od počiatku konania, a to, že mala v úmysle dopracovať celý pracovný
deň a následne pokračovať v liečení domácim spôsobom, čo sa po pár dňoch ukázalo ako nedostatočné
a následne navštívila lekára špecialitu v príslušnom odbore. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že žalobkyňa nikohonekontaktovala celý deň, žalobkyňa k uvedenému uvádza, že svoj mobilný telefón si zabudla doma
a nemala teda možnosť nikoho kontaktovať. Nepriamym dôkazom tejto skutočnosti je aj fakt, že
žalovaná v priebehu dňa 31.08.2016 nikomu nevolala, čo zodpovedá práve premise, že žalobkyňa

si mobil zabudla doma. Žalovaná v odvolaní ďalej uvádza, že žalobkyňa sa práve neoznámením
opustenia pracoviska zamestnávateľovi sama pripravila o možnosť vierohodne preukázať súdu svoje
tvrdenia o údajnom náhlom zhoršení zdravotného stavu. Žalobkyni nie je zrejmé, ako by žalobkyňa
preukázala súdu náhle zhoršenie zdravotného stavu lepšie ako prostredníctvom lekárskej správy a
iných listín z lekárskych vyšetrení a podobne. Pokiaľ sa žalovaná domnieva, že oznámením opustenia

pracoviska by žalobkyňa v konaní vedela vierohodnejšie preukázať náhle zhoršenie zdravotného stavu,
žalobkyni neostáva nič iné, iba s týmto názorom nesúhlasiť. Žalobkyňa nevidí ako by preukázala svoje
náhle zhoršenie zdravotného stavu práve oznámením tejto skutočnosti zamestnávateľovi. Žalobkyňa
do zápisu s U. F. zo dňa 31.08.2016 nepovažovala za potrebné uviesť všetky aj najmenšie okolnosti
celej situácie, ktorá sa odohrala dňa 31.08.2016, nakoľko v tej chvíli ešte nepoznala úmysel žalovanej
skončiť so žalobkyňou pracovný pomer okamžitým spôsobom. Zo zápisu zo dňa 31.08.2016 nevyplýva

mnoho iných a podstatnejších informácií, ako je prítomnosť mobilného telefónu. Z čestného prehlásenia
nemožno vyvodzovať to, čo v ňom nie je napísané a čo nie je jeho obsahom ani po výklade tohto zápisu.

16. Vznik škody je jedným z predpokladov, ktoré judikatúra vyvodila pre posúdenie závažnosti
konania zamestnanca. Ako sa uvádza v ustálenej judikatúre, vo vzťahu k škode je podstatná len

škoda, ktorá zamestnávateľovi reálne vznikla v príčinnej súvislosti s konaní zamestnanca, ktoré sa
v danom prípade posudzuje. Pre rozhodnutie o závažnosti konania zamestnanca sa neposudzuje
škoda, ktorá hypoteticky, za splnenia iných ďalších podmienok bola bývala vznikla, ale iba škoda, ktorá
zamestnávateľovi reálne vznikla. V konaní nebol vznik škody žalovanou ani tvrdený a ani preukázaný
a už vôbec nie v príčinnej súvislosti s predmetným konaním žalobkyne. Naviac, škoda nie je jediným

kritériom pre posúdenie závažnosti konania zamestnanca, ďalej treba zohľadniť kritériá ako je osoba
zamestnanca, jeho zavinenie, doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita
porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky
porušenia pre zamestnávateľa. Pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré ustálená judikatúra vyvodila
pre posúdenie závažnosti konania zamestnanca s prihliadnutím k tomu, že zamestnávateľovi žiadna

škoda nevznikla, predmetné konanie žalobkyne nemožno vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny. K námietke žalovanej, že žalobkyňa mohla kedykoľvek opustiť prevádzku žalovanej bez
vedomia žalovanej, v konaní žalovaná opúšťanie pracoviska žalobkyňou mimo výkonu pracovných
povinností len naznačovala a tieto tvrdenia nepredložila žiadnymi dôkazmi. V okamžitom skončení
pracovného pomeru je uvedený iba jeden jediný dôvod, a to absencia žalobkyne na pracovisku v

jeden konkrétny deň. Za predpokladu, že by žalovaná preukázala, že žalobkyňa opúšťala pracovisko
mimo plnenia si pracovných povinností aj v iné dni, nebolo by toto zistenie pre posúdenie závažnosti
konania žalobkyne relevantné. Ako žalobkyňa v konaní uviedla, pracovisko opúšťala iba za účelom
plnenia si svojich pracovných úloh, a to na poštu a do banky vložiť finančnú hotovosť. Uvedené bolo
pracovnou náplňou žalobkyne, čo potvrdila aj konateľka žalovanej vo svojom výsluchu. Naviac, ako

vyplynulo z výsluchu konateľky žalovanej, táto mala vždy po návšteve pošty a banky v uzávierke alebo
v pokladni aj doklad o tejto skutočnosti. Žalovaná teda vedela, že žalobkyňa opúšťa svoje pracovisko
za účelom plnenia si svojich pracovných úloh spočívajúcich v odosielaní pošty a vkladaní finančnej
hotovosti do banky. Podstatou porušenia, ako ho vníma žalovaná, nie je samotná neprítomnosť na
pracovisku, ale skutočnosť, že žalobkyňa svoju neprítomnosť nezaznamenala v počítačovom systéme.

Akbysažalobkyňaodhlásilazpočítačovéhosystému,potombypravdepodobnežalovanánepovažovala
neprítomnosť žalobkyne na pracovisku za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ani za porušenie
pracovnej disciplíny vôbec. Žalobkyni nikdy nebolo oznámené, že by sa mala odhlasovať z počítačového
systému pri každom opustení pracoviska a toto žalovaná ani nevyžadovala, nakoľko žalovaná mala
vedomosť, že žalobkyňa opúšťa pracovisko za účelom plnenia pracovných povinností (návšteva pošty a

banky) a pritom z počítačového systému mala žalovaná dostatok informácií o tom, že v týchto situáciách
nedochádza k odhlasovaniu a ani raz počas troch rokov na uvedený fakt žalobkyňu neupozornila. Súd
prvej inštancie vyvodil z vykonaných dôkazov správny skutkový stav a na tento správnym spôsobom
aplikoval správnu právnu normu a túto správnym spôsobom interpretoval.

17. Len vo výnimočných prípadoch umožňuje Zákonník práce zamestnávateľovi okamžite skončiť
pracovný pomer, a to len z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnanca. Zákonník
práce už v úvodných článkoch prisudzuje vysokú mieru ochrany zamestnancovi, jeho právu na
prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania. Okamžité skončenie pracovnéhopomeru zo strany zamestnávateľa je výnimočnou situáciou odôvodnenou nie akýmkoľvek porušením
pracovnej disciplíny, ale závažným porušením pracovnej disciplíny, pričom podľa § 63 ods. 1 písm.
e) Zákonníka práce, aj napriek závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zamestnávateľovi možno

skončiť pracovný pomer so zamestnancom aj výpoveďou. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľ je ultima ratio prostriedkom riešenia situácie najzávažnejších porušení pracovnej
disciplíny zo strany zamestnanca a je nutné tento inštitút používať len výnimočne a len v odôvodnených
prípadoch, čo má svoj podklad v základných zásadách Zákonníka práca. Žalobkyňa upriamila pozornosť
na to, že opustila pracovisko na dobu približne 10 - 12 minút, z dôvodu náhlej zdravotnej indispozície,

od začiatku pracovnoprávneho pomeru až do dňa okamžitého skončenia pracovného pomeru si riadne
a uspokojivo plnila všetky svoje pracovnoprávne povinnosti, je nekonfliktnou osobou, ktorá vždy a
bez problémov riadne plnila všetky pracovné povinnosti a príkazy žalovanej s maximálnou mierou
obozretnostiaopatrnosti,nikdynebolaupozornenánaporušeniepracovnejdisciplíny,činaneuspokojivé
plnenie si pracovných povinností, opustením pracoviska nekonala s úmyslom sa obohatiť, s úmyslom
spôsobiť žalovanej škodu ani s úmyslom bezdôvodne si neplniť pracovné povinnosti, žalovanej konaním

nevznikla žiadne škoda, nikdy si voči žalobkyni neuplatnila žiadnu škodu. Žalobkyňa bola riadnym
a svedomitým zamestnancom, vždy si plnila všetky svoje pracovné povinnosti s vysokou mierou
obozretnosti a starostlivosti a dôvodom pre opustenie pracoviska neboli zištné dôvody, nezodpovednosť
alebo nedbalosť žalobkyne, ale práve záujem na ochrane vlastného zdravia a jeho zachovania. Po
zhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností o dôvode opustenia pracoviska, dĺžke opustenia

pracoviska a o osobe žalobkyne nie je možné kvalifikovať predmetné opustenie pracoviska ako
hrubé porušenie pracovnej disciplíny, toto opustenie pracoviska nemôže odôvodniť okamžité skončenie
pracovného pomeru a z tohto dôvodu je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné.

18. Vo vzťahu ku kvalifikácií závažnosti konania žalobkyne táto poukázala aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu SR napr.: Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/74/2008,
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/95/2009, Rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/81/2010, Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/17/2011, z ktorej vyplýva, že jednodňová absencia zamestnanca na pracovisku nie je
dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Argumentom a maiore ad minus je možné

dospieť k záveru, že ak jednodňová absencia nie je dôvodom na okamžité skončenie pracovného
pomeru, rovnako nie je možné považovať absenciu žalobkyne na pracovisku počas 10-12 minút,
resp. ak by žalovaná preukázala absenciu v rozsahu 30 minút, za dôvod pre okamžité skončenie
pracovného pomeru, a to bez ohľadu k tomu, či by sa žalobkyni zdravotný stav náhle zhoršil alebo nie.
Rovnako možno poukázať aj na právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v rozhodnutí sp. zn.

15Co/201/2009, navrhovateľ mal niekoľko krátkodobých absencií z dôvodu oneskoreného príchodu na
pracovisko, resp. krátkodobú neprítomnosť na pracovisku, tieto porušenia pracovnej disciplíny, ale samé
o sebe nie sú dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Je bez akýchkoľvek pochýb, že ani
ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR nepovažuje jednodňovú absenciu zamestnanca na pracovisku
za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Zákonník práce pozná mnoho inštitútov, ktorými je možné

riešiť krátkodobú neprítomnosť zamestnanca na pracovisku a okamžité skončenie pracovného pomeru
predstavuje tzv. ultima ratio spôsob skončenia pracovného pomeru v tých najzávažnejších prípadoch,
pričom jeho účelom nie je exemplárne potrestanie zamestnanca.

19. Žalobkyňa realizovala iba právo na ochranu vlastného zdravia pri náhlom a vážnom zhoršení

jej zdravotného stavu, ktorý nastal počas pracovnej doby a ktoré zhoršenie zdravotného stavu si
vyžiadalo operačný zákrok, keď pri náhlom a vážnom zhoršení jej aktuálneho zdravotného stavu
vyhľadala lekársku pomoc, lekársku radu, pričom najbližšia k prevádzke bola lekáreň, kde rovnako
lekárnik je oprávnený poskytovať základnú lekársku pomoc a lekársku radu. V tomto prípade sa
povinnosť zamestnanca byť prítomný na pracovisku dostáva do kolízie s právom zamestnanca na život,

právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti a právom na ochranu zdravia, pričom sme toho názoru,
že pri takejto kolízií by povinnosť zamestnanca byť na pracovisku mala ustúpiť dôležitejšiemu právu
zamestnanca na ochranu zdravia a právu na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti. A to takým spôsobom,
že realizácia práva na ochranu zdravia zamestnanca nemôže byť dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti prítomné v tejto prejednávanej

veci. Konanie žalobkyne spočívajúce v opustení pracoviska za situácie náhleho zhoršenia zdravotného
stavu žalobkyne nedosahuje intenzitu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by mohla odôvodniť
skončenie pracovného pomeru okamžite. Naopak Zákonník práce umožňuje žalovanej využiť iné, menej
prísne spôsoby vyvodenia dôsledkov takéhoto konania, napríklad krátenie dovolenky žalobkyne o 1až 2 dni alebo mala žalovaná možnosť upozorniť žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorá
by zakladala pri opakovanom porušovaní možnosť žalovanej skončiť pracovný pomer so žalobkyňou
výpoveďou. Koniec koncov sama žalovaná pripustila, že takéto konania rieši iným spôsobom. Z

pohľadu ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pri hodnotení závažnosti konania
zamestnanca podstatná, okrem iných skutočností, aj skutočne spôsobená škoda a nie hypotetická
budúcaškoda,ktorávkonaníaninebolazostranyžalovanejpreukazovaná.Vovzťahukuškode,naktorú
poukazuje žalovaná, tejto v súvislosti s konaním žalobkyne nebola spôsobená žiadna škoda, nehrozila
bezprostredná škoda, ktorú by bolo potrebné odvracať a ani žiadna iná reálna škoda žalovanej priamo

nehrozila. Preto úvahy žalovanej o hrozbe škody sú neopodstatnené a v konaní nepreukázané. Poňatie
hrozby škody, ktoré predkladá žalovaná je priveľmi abstraktné a všeobecné a na účely tohto konania
nepoužiteľné. Aj v prípade, ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa svojvoľne opustila
svojepracoviskonadobu10-12minút,resp.nadobu30min,akosasnažilapreukázaťžalovaná,ničbyto
nemenilo na situácií, že takáto krátkodobá absencia zamestnanca na pracovisku počas pracovnej doby
nie je tak závažným porušením pracovnej disciplíny, za ktoré by mohol zamestnávateľ so zamestnancom

skončiť pracovný pomer okamžite.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku

čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdiť.

21. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobkyne na určenie, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 07.09.2016 je neplatné a zaplatenie náhrady mzdy za dva

mesiace výpovednej lehoty vo výške 1.222,14 eur.

22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver
vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387
ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov

súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi (s uvedenou výnimkou).

23. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

24. Súd prvej inštancie správne najskôr zisťoval, či v danej veci boli splnené formálne podmienky
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Po zistení, že v danej veci boli splnené všetky formálne
podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru, sa súd prvej inštancie zaoberal hmotnoprávnymi
podmienkami jeho skončenia.

25. Medzi základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce z pracovného pomeru (§ 81 Zákonníka práce)
patrí osobný výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa a dodržiavanie pracovnej disciplíny, ktoré
spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovujú právne predpisy, pracovný poriadok a iné vnútorné
predpisy zamestnávateľa, pracovná zmluva alebo pokyny vedúceho zamestnanca.

26. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, podľa
ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne
pracovnú disciplínu. V takom prípade je na zamestnávateľovi, či zvolí formu výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancommusí mať zamestnávateľ zistený dôvod tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru, nestačí iba
podozrenie, že tento dôvod je daný. Okamžité skončenie pracovného pomeru porušením pracovnej
disciplíny závažným spôsobom je také úmyselné konanie zamestnanca, ktorý konal v rozpore s

oprávnenými záujmami zamestnávateľa /R 32/1993/. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru
platí zásada, že dôvod musí byť skutkovo vymedzený a nezameniteľný s akýmkoľvek iným dôvodom
a nemožno ho meniť. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí byť u zamestnanca zavinené
aspoň z nedbanlivosti. Zavinené porušenie pracovnej disciplíny musí súvisieť so základnými pracovnými
povinnosťami zamestnanca formulovanými v ust. § 81 ZP, v zmysle ktorého je zamestnanec povinný

najmä pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi,
byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času a ďalšie povinnosti uvedené v tomto ustanovení zákona. Podľa § 68
ods. 2 ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel.

27. Dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým
spôsobom, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré druhého účastníka pracovného pomeru vedú
k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, a aby sa súčasne rešpektovalo ustanovenie § 70 ZP. Neuvedenie
dôvodu na okamžité zrušenie pracovného pomeru už uvedeným spôsobom sa prejaví tými dôsledkami,
že okamžité zrušenie pracovného pomeru bude neplatné. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou,

ktorú zamestnávateľ uvedie v okamžitom zrušení pracovného pomeru, ale musí vychádzať z toho, ako
tento zrušovací prejav je skutkovo odôvodnený a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov
okamžitého zrušenia pracovného pomeru uvedeného v § 68 ZP. Konkretizácia dôvodu okamžitého
zrušenia pracovného pomeru môže byť rôzna; v mnohých prípadoch stačí celkom stručné uvedenie
skutočností oprávňujúcich na rozviazanie pracovného pomeru týmto spôsobom, v podstate zhodné s ich

uvedením v Zákonníku práce a zakladajúcich zákonný dôvod pre tento disciplinárny postih, ale vždy tak,
aby zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka, a teda je dôvodom
zrušenia pracovného pomeru.

28. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca

vyplývajúcim z pracovného pomeru [§ 47 ods. 1 písm. b) <.).

53. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, rozhodol vecne
správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok potvrdil, vrátane rovnako vecne správneho výroku o náhrade trov
konania (III. výrok), odvolaním napadnutý bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov.

54. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešný a neboli tu tvrdené
ani preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali úspešnej žalobkyni
výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). V prípade, že žalobkyni vznikli nejaké trovy

odvolacieho konania, o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

55. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).