Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. júl 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/177/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116201100
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116201100.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. predsedníčky senátu a
sudkýň JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. XX, XXX XX P., právne zastúpený JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom so sídlom Jesenná 8, 080
05 Prešov proti žalovanému: Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, Radničné námestie 8,
969 55 Banská Štiavnica, IČO: 36 022 047, Odštepný závod Košice, Ďumbierska 14, 041 59 Košice, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 20C/14/2016-506 zo dňa 19.09.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II., III., IV.

Odmieta odvolanie žalovaného proti výroku III.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie 1.649,12 eura zastavil (výrok I.).
Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.950,47 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 3.950,47 eura od 05.05.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
II.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania v rozsahu 21,12% s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania,
najmä obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, a uviedol, že predmetom nároku žalobcu
je nárok o 8.366,36 eura s prísl. z dôvodu, že žalobca vzal žalobu z časti späť o zaplatenie 1.649,12
eura so súhlasom žalovaného, a preto súd prvej inštancie v zmysle ust. § 145 ods. 2, § 146 Civilného
sporového poriadku konanie v časti o 1.649,12 eura zastavil. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností parc. KN-E č. XXX/X, k.ú. P. o výmere
299 m2, parc. KN-E č. XXX, k.ú. P. o výmere 117,5 m2 za obdobie od 05.02.2014 do 10.08.2015 a
parc. KN-E č. XXX o výmere 188 m2 za obdobie od 21.01.2014 do 10.08.2015. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalovaný predmetné pozemky v žalovanom období užíval a tak sa na úkor žalobcu, ktorý
bol v tom období ich vlastníkom bezdôvodne obohacoval. Žalovaný namietal, že bol žalobcom vyzvaný
na uzatvorenie nájomných zmlúv v časti užívaných pozemkov za účelom zamedzenia ďalších súdnych
sporov za neoprávnené užívanie predmetných pozemkov, pričom žalovaný pred podaním žaloby sa
nebránil nároku žalobcu a tento ho akceptoval. Považoval podanú žalobu za rozpornú s dobrými mravmi.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že nedošlo k dohode, nemožno podanie žaloby
vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Táto skutočnosť má nepochybný význam z hľadiska nároku

na náhradu trov konania, keďže žalovaný nedal príčinu k podaniu žaloby. Zamietnutie žaloby by však
bolo podľa názoru súdu nespravodlivé. A navyše, aj neskorší postoj žalovaného, ktorý predložil znalecký
posudok pri ktorom už bola určená priemerná nájomná hodnota (aj keď iných pozemkov) za roky 2014 a
2015 vo výške 4,28 eura/m2/rok, svedčí o nevyhnutnosti podania žaloby. Pokiaľ ide o výšku nájmu súd
prvej inštancie v súlade s pokynom odvolacieho súdu vyžiadal Správu z katastra P. o zaslanie minimálne
troch nájomných zmlúv týkajúcich sa lokality vodný tok Y. a koryta rieky F.. Správa katastra oznámila,
že nemá vedomosť o nájomných zmluvách týkajúcich sa vodného toku Y. a koryta rieky F.. Kataster
eviduje iba nájomné zmluvy uzatvorené na dobu dlhšiu ako 5 rokov, ak boli na katastri so žiadosťou o
zápis doručené.

Následne súd prvej inštancie skúmal výšku bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že žalobca predložil
znalecký posudok vypracovaný Technickou univerzitou v Košiciach, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu
nájmu pozemkov porovnávacou metódou v roku 2014 vo výške 10,868 eura/m2, v roku 2015 vo výške
10,857 eura/m2 a v roku 2016 vo výške 10,825 eura/m2. Ďalej predložil nájomné zmluvy týkajúce sa k.ú.
F., podľa ktorých bolo dojednané nájomné vo výške 6,605 eura/m2 a znalecký posudok č. X vypracovaný
znalcom C.. W. D. N.., ktorý stanovil hodnotu nájmu parc. č. XXX/X a č. XXX za rok 2014 vo výške 9,04
eura/m2, za rok 2015 vo výške 9,04/m2 a za rok 2016 vo výške 9,01/m2. Za parc. č. XXX za rok 2014 vo
výške 9,15 eura/m2, za rok 2015 vo výške 9,15 eura/m2 a za rok 2016 vo výške 9,15 eura/m2. Žalovaný
predložil znalecké posudky č. X/XXXX a č. XX, v ktorých bola stanovená hodnota nájmu na základe
metódy polohovej diferenciácie a znalecký posudok č. X/XXXX, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX, pozemok par. reg. E-KN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere
1.296 m2 k.ú. P., na základe porovnávacej metódy za roky 2014 a 2015 vo výške 4,285 eura/m2/rok.
Po zrušujúcom rozhodnutí predložil znalecký posudok č. XXX/XXXX zo dňa 04.10.201X vypracovaný
znalcom C.. L. U. na stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov okrem iných aj parc. č. KN-E č.
XXX, kde na základe porovnávacej metódy bola stanovená hodnota nájmu za rok vo výške 3,8X eura/m2
za rok. Súd prvej inštancie pri posúdení znaleckých posudkov a nájomných zmlúv vychádzal z hodnoty
4,285 eura/m2 za rok, keďže v tejto časti bola výška nájmu medzi stranami nesporná. V prevyšujúcej
časti podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Predložený znalecký
posudok vypracovaný Technickou univerzitou v Košiciach súd považoval za neobjektívny z dôvodu, že
vychádzal iba zo zmlúv predložených žalobcom. Pri vypracovaní tohto posudku mal znalecký ústav
zabezpečiť potrebné materiály aj vlastným úsilím z dostupných zdrojov, nielen od objednávateľa. Sám
znalec pri výsluchu uviedol, že hlavný vplyv pri určení všeobecnej hodnoty nájmu majú hodnoty, ktoré sa
dosiahli na trhu, teda zmluvy. Vychádzal iba z predpokladov od žalobcu, a preto nemožno ho pokladať
za objektívny a na základe neho priznať bezdôvodné obohatenie. Ak by znalecký ústav vychádzal
napríklad aj z nájomných zmlúv, ktoré predložil žalovaný a ktoré sú zverejnené v centrálnom registri
zmlúv, tak by výsledná suma bola nižšia. Uvedené sa vzťahuje na znalecký posudok č. X vypracovaný
znalcom C.. W. D. N.. O neobjektívnosti oboch znaleckých posudkov nepochybne svedčí aj to, že pri ich
vypracovaní neboli znaleckému ústavu, resp. znalcovi predložené ani len nájomné zmluvy, ktoré žalobca
predložil súdu a pri ktorých je nižšia hodnota nájmu, ako pri nájomných zmluvách, ktoré mal znalecký
ústav, resp. znalec k dispozícií. Pokiaľ ide o nájomné zmluvy predložené žalobcom, kde bolo dojednané
nájomné vo výške 6,605 eura za m2, tieto sa týkajú pozemkov, ktoré nemajú rovnaké vlastnosti ako
pozemky, ktoré sú predmetom sporu. Na predmetných pozemkoch sa má vybudovať líniová stavba
- cesta „I/68 P., odbočka X. - K.“, pričom využitie a hodnota týchto pozemkov je nepochybne vyššia
ako využitie a hodnota pozemkov, na ktorých sa nachádza vodná stavba (umelé koryto). Ak by však aj
táto stavba neexistovala, stále bude na tomto pozemku sa nachádzať vodný tok, čo má nepochybne
vplyv na stanovenie hodnoty pozemku a možnosti jeho využitia. Z tohto dôvodu bol súd toho, že
ani hodnota nájmu pri pozemkoch predložených žalobcom nezodpovedá hodnote nájmu za pozemky,
ktoré sú predmetom sporu. Navyše dodal, že žalobcovi za obdobie od 06.03.2013 do 04.02.2014 boli
právoplatne priznané bezdôvodné obohatenia za užívanie sporných nehnuteľností vo výške 1,24 eura/
m2 za rok a následne požiadal o uzatvorenie nájomných zmlúv s uvedenou výškou, a preto vzhľadom
na uvedené, hodnotu nájmu 4,285 eura/m2 za rok, súd považoval za primeranú. Vychádzajúc z tejto
hodnoty, následne za užívanie nehnuteľností parc. č. KN-E XXX/X, k.ú. P. o výmere 299 m2, parc. č.
KN-E XXX k.ú. P. o výmere 11X,5 m2 t.j. spolu 416,5 m2 za obdobie od 05.02.2014 do 10.08.2015
t.j. za 552 dní, súd priznal žalobcovi nárok vo výške 2.699,06 eura a za parc. č. KN-E XXX o výmere
188 m2 za obdobie od 21.01.2014 do 10.08.2015 t.j. za 56X dní nárok vo výške 1.251,41 eura t.j. spolu
3.950,4X eura, k zaplateniu ktorej zaviazal žalovaného. V prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobu
zamietol. Poukázal na ust. § 563 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k omeškaniu žalovaného, a preto

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť aj 5% úrok z omeškania zo sumy 3.950, 4X eura od 05.05.2016 do
zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobu zamietol.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak,
že stanovením pomeru úspechu a neúspechu strany v spore, zohľadnením zodpovednosti strany sporu
za zastavenie konania sčasti, vyplývajúcej z ust. § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku stanovil
úspech žalovaného vo výške 21,12%, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, o
ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Vo vzťahu k aktívnej a pasívnej vecnej legitimácií súd uviedol, že o tejto námietke bolo už rozhodnuté, ak
žalobám čiastočne bolo vyhovené a rozsudky nadobudli právoplatnosť. Súd opätovne preskúmava ich
vecnú legitimáciu, o ktorú už raz bolo rozhodnuté len vtedy, ak by bola popretá zásada právnej istoty ako
súčasť práva na spravodlivý súdny proces. Poukázal na rozhodnutie ústavného súdu iného členského
štátu Európskej únie s tým, že v danom spore nebolo povinnosťou súdu skúmať nedostatok vecnej
legitimácie, lebo v rámci zrušujúceho uznesenia táto úloha súdu nebola uložená.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal vyhovujúci
výrok, výrok ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj výrok o trovách konania.
Napadnuté rozhodnutie považoval za arbitrárne, svojvoľné, neodôvodnené a nepreskúmateľné z
dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že sa súd prvej inštancie náležite
nevysporiadal so všetkými námietkami žalovaného a vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou o
nedostatku vecnej legitimácie, a to aktívnej, ako aj pasívnej legitimácie. Poukázal na ust. § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku a ďalej uviedol, že vlastnícke právo k vodnému toku vyplýva priamo z
ústavy a to článku 10 ods. 1 Ústavného zákona č. 100/1960 Zb., na ktorý naväzuje článok 4 Ústavného
zákona č. 460/1992 Zb., ako aj ust. § 31, 32 pôvodného zákona č. 138/19X3 Zb. o vodách v nadväznosti
na ust. § 43 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách. Zápis v katastri nehnuteľností má len evidenčný charakter
a tento nemusí byť s ohľadom na vymedzenie vlastníctva k vodným tokom v danom prípade hodnoverný.
Sporné nehnuteľnosti tvoria umelé koryto vodného toku, pričom s účinnosťou zákona č. 138/19X3
Zb. o vodách sa korytá vodných tokov stali ex lege majetkom štátu a to v zmysle článku 10 ods. 1
Ústavného zákona č. 100/1960 Zb. v spojení s § 138/19X3 Zb. o vodách. V danom prípade mohlo v
minulosti dôjsť k legitímnemu prechodu vlastníckeho práva na štát, aj napriek argumentácii súdu prvej
inštancie s poukazom na českú judikatúru, ktorá nie je pre slovenské súdy záväzná. Poukázal na to, že
práve za účelom vytvorenia ústavného zákona pre ochranu štátneho vlastníctva bol do ústavy zahrnutý
článok 4 zabezpečujúci monopol výlučného štátneho vlastníctva k časti objektov vlastníctva, ktoré neboli
ústavou Československej socialistickej republiky označené za národný majetok. Poukázal na článok
20 ods. 2 ústavy s tým že uviedol, že uskutočnenie vyvlastňovacieho konania je podmienkou ochrany
vlastníctva iba v režime podľa článku 20 ods. 4 ústavy, a teda nevyžaduje pre ochranu podľa článku
20 ods. 2 ústavy osobitnú formálnu podmienku zásahu do vlastníctva, ktorá umožňuje zasiahnuť do
vlastníckych práv zákonom a nie na základe zákona, pričom táto výnimka umožňuje vyvlastniť aj bez
vykonania vyvlastňovacieho konania. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácií žalovaného poukázal na
to, že hypoteticky by sa mohla bezdôvodne obohatiť Slovenská republika a nie správca vodných tokov, a
preto podľa jeho názoru je daný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore. Poukázal na
právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 5 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších
predpisov, z ktorých je možné vyvodiť záver o nedostatku vecnej legitimácie, nakoľko v ust. § 5 ods.
1 sa ustanovuje, že podnik vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť
vyplývajúcu z týchto vzťahov, avšak v § 6 ods. 2 zákon dodáva, že podnik koná v mene vlastníka majetku,
ktorý spravuje podľa ods. 1, v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy a obdobne je oprávnený
konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné. Bez toho, aby bola označená
skutočná strana sporu, ktorou je štát, a teda Slovenská republika, označenie strany sporu je nesprávne a
keďže správca nekoná pred súdmi vo vlastnom mene, ale v mene štátu, nositeľom vecnej legitimácie by
mal byť samotný štát. Poukázal na predchádzajúcu právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 21 Občianskeho
súdneho poriadku s tým, že ďalej uviedol, že gramatický výklad je relevantný vo vzťahu k určeniu
vecnej legitimácie strán sporu. Ak správca majetku štátu nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu,
má s poukazom na uvedené v konaní pred súdom vecnú legitimáciu štát a nie správca jeho majetku.
Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, v konaní došlo k vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, lebo vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia. Napadnuté rozhodnutie považoval za nedostatočne odôvodnené v
rozpore s náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ako aj v rozpore

s princípom právnej istoty. Ďalej namietal výrok o náhradu trov konania. Rozsah stanoveného pomeru
úspechu žalovaného v spore vo výške 21,12 %, považoval za nesprávny a nezákonný. Navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok v spojení s ust. § 390 Civilného sporového poriadku a žalobu zamietnuť. Uložiť
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo rozsahu 100 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal zamietavý výrok
a súvisiaci výrok o trovách konania z dôvodu, nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávne
právneho posúdenia. Poukázal na to, že pri stanovení hodnoty nájmu vychádzal zo znaleckého posudku
vypracovaného C.. Y. F. N.. č. X/XXXX, ktorý sa týkal ocenenia pozemku parc. č. KN-EXXX/XXX k.ú.
P., ktorý nie je predmetom tohto sporu. Za objektívne stanovenú hodnotu nájmu považoval výšku
nájomného stanovenú znaleckým posudkom Technickej univerzity v Košiciach č. XX zo dňa 06.0X.2016,
ako aj znaleckým posudkom č. X vypracovaným C.. W. D. N.. zo dňa 24.0X.2018, ktoré relevantne
zdôvodnili výšku uplatneného nároku. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil znalecké
posudky predložené znalcom, ktoré neobjektívne vyhodnotil. Ďalej poukázal na kúpne zmluvy týkajúce
sa pozemku par. č. KN-E XXX/X a č. XXX k.ú. F., ktoré v celej výmere boli v rovnakej kvalite ako
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. Ten istý pozemok parc. č. KN-E XXX/X a parc. č. KN-E
XXX pod diaľničným privádzačom majú kúpnu cenu X4,- eur za m2 pri predaji, ďalšia časť kúpnej
ceny 6,605 eur za m2 a ďalšia časť 4,285 eura za m2. Odkaz na znalecký posudok vypracovaný v
konaní vedenom na Okresnom súde P. pod sp.zn. 12CX9/2011 C.. Y. M. č. XXX/XXXX považoval za
nepoužiteľný. Ďalej namietal výrok o trovách konania s tým, že uviedol, že výška plnenia závisela v
plnej miere od znaleckého posudku, a preto podľa názoru právneho zástupcu žalobcu mal žalobca plný
úspech v spore. V bode 31. odôvodnenia odvolania, právny zástupca žalobcu uviedol, že napáda aj
výrok označený II. a to v časti nepriznaného ročného úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5,05
% ročne od 21.01.2016 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho od podania žaloby na súd. Súd prvej
inštancie pochybil pokiaľ priznal žalobcovi ročný úrok z omeškania zo sumy 3.950,4X eura vo výške
5 % až odo dňa doručenia žaloby žalovanému t.j. od 05.05.2016, keďže v spore nebolo sporné, že
žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že bezplatne užíva pozemky žalobcu a to už odo dňa doručenia
žiadosti žalobcu na uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 15.12.2014. Podľa názoru právneho zástupcu
žalobcu, súd prvej inštancie mal priznať žalobcovi ročný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po
dni podania žaloby na súd. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo výrokoch označených III. a IV. a vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo v zmysle ust. § 390 Civilného sporového poriadku
vo veci rozhodnúť a priznať žalobcovi zamietnutú časť nároku vo výške 4.415,89 eura spolu s 5,05 %
ročným úrokom z omeškania od 21.01.2016 do zaplatenia, ako aj priznať žalobcovi nepriznaný úrok z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.950,4X eura od 21.01.2016 do 04.05.2016 vrátane a vo
výške 0,05 % ročne zo sumy 3.950,4X eura od 05.05.2016 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil náhradu
trov konania v plnom rozsahu vrátane náhrady trov odvolacieho konania. Súčasťou podaného odvolania
sú aj iné rozhodnutia všeobecného súdu, na ktorých obsah poukázal.

4. Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že námietky týkajúce
sa vecnej legitimácie žalovaný vzniesol po prvýkrát až v podaní zo dňa 04.06.2018, takmer dva a pol
roka po podaní samotnej žaloby v dobe, keď už odvolací súd uznesením č.k. 4Co53/201X-280 zo
dňa 13.03.2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20C14/2016-232 zo dňa 2X.03.201X a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa názoru právneho zástupcu
žalobcu, na tieto námietky nebolo možné prihliadať v zmysle ust. § 153 Civilného sporového poriadku.
I napriek tomu sa súd prvej inštancie vysporiadal s týmito námietkami uvedenými v bodoch 50., 51. a
52. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že žalobca sa k vznesenej námietke
nedostatku vecnej legitimácie náležite vyjadril vo vyjadrení zo dňa 0X.06.2018. Taktiež poukázal na iné
rozhodnutie ústavného súdu iného členského štátu s tým, že poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu
P. sp.zn. 9C/3X/2016 zo dňa 05.04.2018, v ktorom súd uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovaného
je daná. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

5. Žalovaný sa v rámci odvolacej repliky k doručenému vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu písomne
nevyjadril.

6. Krajský súd v P.e (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.X.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej
len CSP) v spojení s § 4X0 ods. 1, 2 veta prvá CSP vzhľadom na včas podané odvolania osobami
oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 3X9 a § 380 CSP, s nariadením termínu
verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke
dňa 28.5.2019 (§ 3X8 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu nie sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj právnym posúdením dôvodnosti uplatneného nároku odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

X. K odvolaniu žalovaného uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia vrátane nesprávneho
právneho posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku neboli dôvodné. Súd prvej inštancie vychádzal z
náležite zisteného skutkového stavu s tým, že žalobca sa dôvodne domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie nehnuteľnosti, a to parc. KN-E č. XXX/X, k.ú. P. o výmere 299 m2 a parc.
č. KN-E XXX k.ú. P. o výmere 11X,5 m2, t.j. spolu 416,5 m2 za obdobie od 5.2.2014 do 10.8.2015,
za ktoré obdobie súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok vo výške 2.699,06 eura a za užívanie
nehnuteľnosti, a to parc. č. KN-E XXX o výmere 188 m2 za obdobie od 21.1.2014 do 10.8.2015, súd
priznal žalobcovi nárok vo výške 1.251,41 eura, t.j. spolu 3.950,4X eura, pričom vychádzal z ceny nájmu
vo výške 4,285 eura/m2/rok. Uvedenú hodnotu nájmu odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej
inštancie taktiež považoval za primeranú. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal s predloženými
listinnými dôkazmi týkajúcimi sa stanovenia hodnoty nájmu, ktoré listinné dôkazy náležite vyhodnotil v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 191 ods. 1 CSP. Uvedená zásada
vychádza z ústavného princípu nezávislosti súdov a znamená, že záver, ku ktorému sudca dospeje
o vykonaní dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Vyplýva aj z článku 15 Základných princípov
CSP. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov, jeho
hodnotiaca úvaha musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového
stavu veci, ako aj musí byť preskúmateľná. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie náležite
v zhode aj s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č.k. 4Co/53/201X-280 zo
dňa 13.3.2018 postupoval, lebo bolo povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie za účelom
zistenia všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov vo vlastníctve žalobcu za žalované obdobie. Súd prvej
inštancie bol viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, v zmysle ktorého aj následne
postupoval, čím bolo naplnené ust. § 391 ods. 2 CSP.

8. Za nedôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú námietku žalovaným týkajúcu sa arbitrárnosti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu, napadnuté rozhodnutie spĺňa
náležitosti vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. Súd
prvej inštancie sa náležite vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, jednotlivé dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. § 191 ods. 1 CSP a v súlade aj s
princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 2 Základných princípov CSP vzhľadom na iné rozhodnutia
všeobecného súdu v obdobnej veci týkajúcej sa strán sporu len za iné obdobie uplatneného nároku z
titulu bezdôvodného obohatenia, vo veci správne rozhodol, ako aj správne právne vec posúdil.

Aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na
každý argument je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29.5.199X, Ruiz
Torija c. Španielsko z 9.12.1994). Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo strany na spravodlivý proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, v ktorom je implikované právo na súdnu ochranu zaručené ústavou (článok 46 a
nasl., napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 44/03, sp.zn. III.ÚS 209/04,
sp.zn. I.ÚS 11X/05).

9. Za nedôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú odvolaciu námietku žalovaným týkajúcu sa
nedostatku, resp. nevysporiadania sa s nedostatkom aktívnej a pasívnej legitimácie strán sporu. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia sa s touto námietkou vysporiadal, a to v bodoch 50.-52.,
s ktorým posúdením sa odvolací súd stotožňuje. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku vecnej
legitimácie v spore podaním zo dňa 4.6.2018 (č.l. 291 spisu) s tým, že spochybňoval vecnú legitimáciu
oboch strán sporu. Na strane žalovaného hlavne poukázal na to, že vodný tok spravuje ako správca
majetku štátu a podľa jeho názoru by žalovaný mal byť označený ako Slovenská republika - Slovenský
vodohospodársky podnik.

Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Žalobca v spore preukázal, že bol vlastníkom
sporných nehnuteľností za obdobie uplatneného nároku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, t.j.
za obdobie od 5.2.2014 do 10.8.2015 vo vzťahu k nehnuteľnostiam, a to parc. č. KN-E XXX k.ú. P. o
výmere 11X,5 m2 a parc. č. KN-E XXX/X k.ú. P. o výmere 299 m2, ako aj parc. č. KN-E XXX k.ú. F. o
výmere 188 m2 za obdobie od 21.1.2014 do 10.8.2015. Aktívna legitimácia žalobcu bola preukázaná
pripojenými listinnými dôkazmi, ako napr. LV č. XXXXX k.ú. P. z 23.1.2011, LV č. XXXXX k.ú. P. z
23.1.2011, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, na ktoré žalobca poukázal v samotnej žalobe, ako aj
právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov v obdobnej veci týkajúcej sa strán sporu, len za iné
žalované obdobia (č.l. 24, 25 spisu). Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného odvolací súd
uvádza, že tá je daná, a to v zmysle ust. § 6 ods. 1, 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb., v
zmysle ktorých ustanovení štátny podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa odseku
1 v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy. Označenie žalovaného je v súlade so zápisom v
obchodnom registri (č.l. 10 spisu), v súlade aj s označením v zmysle ust. § 135 ods. 2 CSP. Nedôvodnosť
vznesenej námietky nedostatku vecnej legitimácie žalovaným súdy už opakovane posudzovali s tým,
že dospeli k záveru, že pasívna legitimácia žalovaného ako štátneho podniku, správcu vodného toku,
je daná.

10. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcu proti zamietavému výroku. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec
posúdil. Vysporiadal sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami a závermi, ku ktorým dospel na
základe výsledkov vykonaného dokazovania, jednotlivé listinné dôkazy, najmä predložené znalecké
posudky, odborné vyjadrenia týkajúce sa stanovenia primeranej ceny nájmu náležite vyhodnotil. Správne
vychádzal zo záveru znaleckého posudku vypracovaného C.. Y. F., N.., ktorý stanovil všeobecnú
hodnotu nájmu na základe porovnávacej metódy za roky 2014 a 2015 vo výške 4,285 eura/m2/rok (č.l.
206-213 spisu, znalecký posudok č. X/XXXX). Súd prvej inštancie správne vychádzal z nespornosti
namietanej výšky v rozsahu 4,285 eura/m2/rok stranami sporu, ako aj náležite sa vysporiadal s
použitím porovnávacej metódy s tým, že stanovenú výšku ceny nájmu pri uplatňovanom nároku
za bezdôvodné obohatenie považoval za primeranú, zohľadnením všetkých skutkových okolností
danej veci, umiestnenia vodných tokov, ako aj ich využitia. Právne poukázal aj na to, že za
predchádzajúce obdobie boli žalobcovi právoplatne priznané bezdôvodné obohatenia za užívanie
sporných nehnuteľností vo výške 1,24 eura/m2/rok, a to za obdobie od 6.3.2013 do 4.2.2014, na ktorú
skutočnosť nebolo možné neprihliadať s tým, že vzhľadom aj na túto skutočnosť priznaná výška ceny
nájmu z titulu uplatneného bezdôvodného obohatenia vo výške 4,285 eura/m2/rok je aj podľa názoru
odvolacieho súdu primeraná, zodpovedajúca skutkovým okolnostiam danej veci.

11. Za nedôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú námietku žalobcom vo vzťahu k nepriznaniu
ročného úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5,05 % ročne od 21.1.2016 do zaplatenia. Vo
vzťahu k tejto uplatnenej námietke odvolací súd vyslovil právny názor v uznesení odvolacieho súdu č.k.
4Co/53/201X-280 zo dňa 13.3.2018, v zmysle ktorého súd prvej inštancie v súlade s ust. § 391 ods. 2
CSP postupoval. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ako aj s odôvodnením v tejto
časti napadnutého rozhodnutia uplatneného nároku uvedeným v bode 48. odôvodnenia s tým, že za prvú
výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať doručenie žaloby žalovanému, teda
deň nasledujúci sa žalovaný dostal so splnením uplatneného nároku do omeškania (§ 563 Občianskeho
zákonníka). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný prevzal žalobu dňa 4.5.2016, a teda deň nasledujúci

po jeho doručení, t.j. dňom 5.5.2016 sa dostal do omeškania. Výška priznaného úroku z omeškania je
v súlade s Nariadením vlády č. 8X/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (§ 51X ods. 2 v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 8X/1995 Z.z.).

12. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie strán proti výroku o trovách konania. Súd
prvej inštancie na rozhodnutie o trovách konania správne aplikoval zásadu úspechu vyplývajúcu
z ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, a to
priznaniu žalobcovi 3.950,4X eura spolu s prísl. z časti uplatneného nároku vo výške 8.366,36 eura po
predchádzajúcom vzatí žaloby sčasti späť o zaplatenie 1.649,12 eura, bez uvedenia dôvodu využijúc
zásadu zodpovednosti za výsledok sporu vyplývajúcu z ust. § 256 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie
stanovením pomeru úspechu a neúspechu strán v spore v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP stanovil
úspech žalovaného v spore v rozsahu 21,12 % z dôvodu, že žalobca bol úspešný len sčasti, a to v
rozsahu 39,49 % a žalovaný úspešný v rozsahu 60,56 %. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd
považoval za správne, a preto uplatnené odvolacie námietky stranami sporu nepovažoval za dôvodné.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 38X
ods. 1, 2 CSP vo výrokoch II., III., IV. týkajúce sa vyhovujúceho výroku, zamietavého výroku a výroku
o trovách konania.

14. Odvolanie žalovaného proti výroku III., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, odvolací
súd považoval za odvolanie podané neoprávnenou osobou v zmysle ust. § 359 CSP, podľa ktorého platí,
že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Namietaný zamietavý
výrok (III.) žalovaným nebol v jeho neprospech.

Z tohto dôvodu odvolací súd v zmysle ust. § 386 písm. b) CSP odmietol odvolanie žalovaného proti
výroku III. ako podané neoprávnenou osobou.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strán v odvolacom konaní vyplývajúcou z ust. § 255
ods. 2 CSP. V odvolacom konaní žiadna zo strán nebola úspešná v spore, a preto odvolací súd vyslovil,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 5. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.