Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/119/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114211630
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114211630.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.

Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. P. Q., nar. XX.X.XXXX,
adresa R., D. XX, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA - ADVOKÁT, s.
r. o., , so sídlom Košice, Masarykova 2, IČO: 36 861 324, proti žalovaným: 1. F. Z., nar. XX.X.XXXX,
adresa K., S. XXX/XX, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenému advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom
Bratislava, Vajnorská 55, o zaplatenie 48.605,15 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C/92/2014-843 zo dňa 22.1.2018 - voči zamietajúcemu výroku

II. v časti o nárokoch na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, výroku IV. o náhrade trov konania vo
vzťahu k nárokom na ušlý zisk a ochranu osobnosti a výroku V. o trovách konania štátu, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti o nárokoch
na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy a vo výrokoch IV. o náhrade trov konania vo vzťahu k
nárokom na ušlý zisk a ochranu osobnosti a výroku V. o trovách konania štátu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť spoločne

a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 12.990,30 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne
zo sumy 7.016,70 Eur od 16.5.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 5.973,60 Eur od
25.8.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Výrokom II. súd žalobu vo zvyšku zamietol; výrokom
III. priznal žalobkyni voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy 12.990,30 Eur v
časti konania o bolestnom a SSU v rozsahu 94%; výrokom IV. priznal žalovaným voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v časti uplatneného nároku na ušlý zisk a ochranu osobnosti v rozsahu 100% a

výrokom V. priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 3% a voči žalovaným
1. a 2. v rozsahu 97%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 4 ods. 2, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 415, § 420 ods. 1, § 442
ods. 1, § 444, § 517 ods. 2, § 799 ods. 2, § 823 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ"), § 2 ods. 1,

2, § 2 ods. 3 písm. d), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 7 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových aobčianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 437/2004 Z. z.) a
ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha voči
žalovaným 1. a 2. náhrady škody z ublíženia na zdraví, ktoré utrpela pri dopravnej nehode dňa 30.4.2012

zavinenej žalovanou 1. vodičkou motorového vozidla. Žalovaný 2. je na základe poistnej zmluvy
uzavretej so žalovanou 1. poistiteľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré bolo u neho povinne zmluvne poistené. Z tohto titulu
sú pasívne legitimovaní obaja žalovaní, a to aj v časti nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do

života a zdravia fyzickej osoby, patrí medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., nakoľko povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú pri dopravnej nehode, ktorá je upravená v ust. § 13 OZ, ktorý túto
náhradu upravuje, pretože účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú
ujmu peňažnou formou, čím plní funkciu reparačnú, rovnako ako je to pri náhrade škody. Teda žalovaný

2. je pasívne legitimovaný aj v tejto časti uplatneného nároku (rovnako rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo
301/2012 z 31.3.2016). Predmetom konania je zaplatenie sumy 48.605,18 Eur s úrokom z omeškania
5,25% zo sumy 48.605,18 Eur od 28.4.2014 do zaplatenia, a to v členení bolestné 2.043,60 Eur a
sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU") 21.693,60 Eur, skutočná škoda vo výške ušlého
zisku 14.867,98 Eur a nemajetková ujma z titulu ochrany osobnosti 10.000,- Eur.

3. V časti uplatneného bolestného a SSU súd uviedol, že žalobkyňa predložila lekárske posudky, ktoré
si vzájomne odporovali v priznaných nárokoch a bodovom ohodnotení - posudok MUDr. K., prof. MUDr.
A. N. CSc. a MUDr. K.. Posudok podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 2 písm. d) zák. č. 437/2004 Z. z.
spracúva lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví, pričom podľa

názoru súdu nebola MUDr. K. ani lekárom, u ktorého sa žalobkyňa liečila na všetky ňou ohodnotené
ochorenia, nakoľko išlo o všeobecnú lekárku, nie špecialistku. Žalobkyňa aj po doručení tretieho
lekárskeho posudku naďalej trvala na zaplatení bodového ohodnotenia podľa všetkých predložených
posudkov. Naviac žalovaný 2. nesúhlasil s predloženými lekárskymi posudkami a ich závermi. Súd preto
na návrh strán nariadil znalecké dokazovanie. Znalecká organizácia ohodnotila následky zranenia, ktoré

žalovaná utrpela, pričom zistila, že zdravotný stav žalobkyne sa ustálil z hľadiska traumatologického
16.10.2012 a psychiatrického v júli 2014. Za podvrtnutie krčnej chrbtice položka 104 priznala 25 bodov
s navýšením o 50% spolu 37,50 bodu a SSU za obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice ľahkého stupňa
položka 304a priznala 190 bodov s navýšením o 100%, spolu 380 bodov z dôvodu, že ide o trvalé
a chirurgicky nekorigovateľné obmedzenie, ktoré žalobkyňu obmedzuje vo všetkých aspektoch bytia,

t.j. rodinnom, pracovnom, spoločenskom či športovom uplatnení. Za adaptačné poruchy so zmiešanou
depresívnou a úzkostnou symptomatikou položka 254 znalecká organizácia priznala 300 bodov so
zvýšením o 30%, t.j. 90 bodov spolu 390 bodov, nakoľko žalobkyňa nie je schopná sa uplatniť v živote
a spoločnosti a vzhľadom na vek, kedy poškodenie na zdraví utrpela. Súd mal za to, že znalecká
organizácia podrobne zdôvodnila priznané bodové ohodnotenie v znaleckom posudku, jeho doplnku a

poverení znalci i osobne na pojednávaniach, pričom vyčerpávajúco zodpovedali všetky nastolené otázky
strán sporu. Znalecká organizácia dospela k rovnakému záveru ako ortopéd prof. MUDr. N., CSc. vo
svojom posudku, na základe ktorého sa žalovaná domáha bolestného a SSU za úraz, nakoľko i on
priznal bolestné a SSU podľa rovnakých položiek a v rovnakej výške. Žalobkyňa sa nestotožnila so
závermi znaleckého posudku a domáhala sa doplnenia dokazovania, ktoré súd zamietol z dôvodu, že

vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie oboznámením sa s celou zdravotnou dokumentáciou a
znaleckáorganizáciasasovšetkýminámietkamižalobkynealeižalovaného2.vyporiadala,atoajvčasti
namietaných správ a nálezov ošetrujúcich lekárov po nehode. Doplnenie dokazovania znalcom z odboru
cestnej dopravy na priebeh dopravnej nehody a jeho možné dôsledky na žalobkyňu ako účastníčku
dopravnej nehody a na to nadväzujúce kontrolné znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva

považoval súd za nadbytočné, nakoľko objektívne zdokumentované dôsledky nehody na zdravotný
stav žalobkyne vyplývajú z predloženej zdravotnej dokumentácie a jej následných vyšetrení. Žalobkyňa
tvrdila, že pri nehode utrpela úraz hlavy - otras mozgu, pričom znalec jednoznačne vylúčil toto zranenie
ako následok dopravnej nehody. Žalobkyňa svoje tvrdenie opierala o diagnózu uvedenú v prijímacej
správe na urgente večer po nehode. Pričom poverení znalci uviedli, že ide o prvotnú diagnózu pri príjme.

Aby nedošlo k opomenutiu, štandardne po prijatí po nehode urobili CT vyšetrenie mozgu aj chrbtice,
ktoré nepotvrdilo žiadny nález na mozgu. Následne bola vyšetrená aj neurológom, ktorý konštatoval stav
po podvrtnutí krčnej chrbtice s vegetatívnou symptomatikou a výslovne uviedol, že ho nehodnotí ako
otras mozgu, tento jeho záver je aj v prepúšťacej správe a napriek tomu je diagnóza trauma capitis svegetatívnou symptomatológiou uvedená nesprávne aj v prepúšťacej správe z nemocnice, i keď v celej
prepúšťacej správe nie je popísané a ani zdokumentované poranenie hlavy a bolo vylúčené vyšetrením
v priebehu hospitalizácie žalobkyne. Poranenie hlavy nebolo zistené ani pri následných vyšetreniach

žalobkyne. Celá liečba bola zameraná na liečenie podvrtnutej krčnej chrbtice. K námietke žalobkyne,
že pomliaždenie hlavy konštatuje znalec MUDr. Köröcz PhD. v odbornom posudku v trestnom konaní,
súd uviedol, že z odborného posudku nie je zrejmé, na základe akých objektívne zdokumentovaných
skutočností tento dospel k záveru, že žalobkyňa utrpela pomliaždenie hlavy, okrem subjektívneho
tvrdenia žalobkyne. Súčasťou posudku je i prepúšťacia správa, v ktorej sa uvádza, že pri CT mozgu a

krku neboli zistené aktuálne patologické zmeny a tiež správu MUDr. H. neurológa so záverom, že nejde o
otras mozgu ale o podvrtnutie krčnej chrbtice, čo je v rozpore s odborným posudkom. Rovnako podrobne
sa znalecká organizácia vysporiadala aj s bodovým ohodnotením v časti SSU za vzniknuté psychické
problémy žalobkyne, ktoré priznala pod položkou 254. Teda duševné poruchy po iných poraneniach
okrem poranenia hlavy, pretože poranenie hlavy nebolo pri nehode preukázané. Mieru depresívneho
a úzkostného syndrómu u žalobkyne hodnotili ako mierneho až stredného stupňa, pričom porucha nie

je čisto len následkom dopravnej nehody. Na vzniku psychických ťažkostí sa autonehoda podieľala
ako spúšťač v teréne premorbidne akcentovanejšej neurolabilnejšej osobnosti. Uvedený záver vyplynul
z vyšetrenia, z dostupnej psychiatrickej dokumentácie ako aj psychiatrických vyšetrení žalobkyne. K
rovnakémuzáverudospelajošetrujúcilekáržalobkyneMUDr.K.,ktorýtiežposúdilpodielautonehodyna
vzniku ochorenia žalobkyne ako tretinový až polovičný. Z tohto dôvodu priznala znalecká organizácia

SSU 300 bodov, t.j. v dolnej polovici možného bodového rozpätia, ktoré zvýšila o 30%, t.j. 90 bodov.
Znalecká organizácia sa podrobne vysporiadala aj s námietkou žalobkyne, že v dôsledku nehody sa
jej prestal tvoriť rastový hormón, pričom potvrdila, že je zdokumentované toto ochorenie žalobkyne.
Avšak neexistuje žiadna objektivizovaná metóda na preukázanie pôvodu vzniku choroby. Poranenie
hlavy môže byť spúšťačom, avšak ide o vážne poranenie, ktoré je aj vizualizované, teda zakrvácanie,

pomliaždenie, kóma, stavy, ktoré vyžadujú dlhodobú pľúcnu ventiláciu. Čo ako je uvedené vyššie nebol
prípad žalobkyne. U niektorých pacientov sa prejaví táto porucha po úraze hlavy s odstupom niekedy až
5-7 rokov, ale po ťažkom poranení mozgu. Táto choroba môže vzniknúť aj z iného dôvodu. Znaleckým
dokazovanímnebolopreukázané,ževzniktohtoochoreniajevpríčinnejsúvislostisautonehodou.Pokiaľ
žalobkyňa namietala, že sa znalecká organizácia neoboznámila so všetkými jej zdravotnými záznamami

a nevyhodnotila všetky jej diagnózy, jej tvrdenie bolo len všeobecné, preto sa ani k nemu znalecká
organizácia nemohla vyjadriť. Nakoľko k dopravnej nehode došlo 30.4.2012 a zdravotný stav žalobkyne
sa ustálil z hľadiska traumatologického 16.10.2012 a psychiatrického v júli 2014, súd priznal žalobkyni
bolestné vo výške 589,50 Eur (za 37,5 bodu pri hodnote bodu v roku 2012 vo výške 15,72 Eur) a v
časti SSU za položku 304a za 380 bodov z dôvodu obmedzenia hybnosti krčnej chrbtice 5.973,60 Eur

(pri hodnote bodu v roku 2012 vo výške 15,72 Eur) a za položku 254 adaptačné poruchy so zmiešanou
depresívnou a úzkostnou symtomatikou 6.427,20 Eur (pri hodnote bodu v roku 2014 vo výške 16,48
Eur). Žalobkyňa sa domáha i zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 28.4.2014 do
zaplatenia. Žalobkyňa však nepreukázala doručenie výzvy na zaplatenie žalovanej 1. pred podaním
žaloby na súd a žalovanému 2. doručila posudok MUDr. K. bez vyčíslenia uplatneného nároku, pričom

ide o všeobecnú lekárku, ktorá ohodnotila i ochorenia, ktorých posledným ošetrujúcim lekárom bol
traumatológ a psychiater. Preto súd priznal úrok z omeškania až po doručení žaloby obom žalovaným,
ktorým bola žaloba doručená dňa 14.5.2014 a nasledujúci deň mohli plniť bez následku omeškania
a do omeškania sa dostali v časti bolestného od 16.5.2014. Súd zaviazal žalovaných zaplatiť úrok z
omeškania v tejto časti vo výške 5,25% z priznanej sumy 589,50 Eur od 16.5.2014 do zaplatenia. V časti

SSU sa žalobou doručenou súdu dňa 28.4.2014 žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 12.261,60 Eur a
to za položku 254 posudku MUDr. K. ohodnotenej 780 bodmi. Až po pripustení zmeny petitu rozšírením
v časti SSU zo sumy 12.261,60 Eur o 9.432,- Eur (zvýšenie o 220 bodov priznaných MUDr. K. a 380
bodov priznaných prof. MUDr. N. CSc., t.j. o 600b x 15,72 Eur) sa domáhala z titulu SSU zaplatenia sumy
21.693,60 Eur s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 28.4.2014 do zaplatenia. Súd pripustil zmenu

petitu uznesením čl. 166 zo dňa 2.7.2015, ktoré bolo doručené žalovaným 21.8.2015 a nasledujúci
pracovnýdeň24.8.2015mohliplniťbeznásledkuomeškaniaadoomeškaniasadostaliaždňa25.8.2015
v tejto časti. Z titulu pôvodne uplatneného SSU v žalobe položka 254 bodového ohodnotenia 780 bolo
priznaných na základe znaleckého dokazovania 390 bodov x 16,48 Eur, t.j. 6.427,20 Eur a teda žalovaní
sa dostali do omeškania so zaplatením tejto sumy od 16.5.2014 do zaplatenia, vo zvyšku uplatnenej

istiny z tohto titulu súd žalobu zamietol. Po pripustení zmeny petitu rozšírením v časti SSU o položku
304a obmedzenie hybnosti chrbtice 380 bodov a 220 bodov podľa posudku psychiatra sa od 25.8.2015
žalovaní dostali do omeškania v tejto časti uplatneného nároku z priznanej sumy podľa znaleckého
posudku 5.973,60 Eur od 25.8.2015.4. Ohľadom uplatneného nároku na ušlý zisk súd konštatoval, že tento má predstavovať ujmu
spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových

hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Nestačí však iba pravdepodobnosť
rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho
konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku,
ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). V prípade ušlého zisku
nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové

okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne
vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u
poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver
o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto
skutkových okolností, vedie len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobkyňa v konaní domáha, je iba
„fikciou" (uznesenie NS SR sp.zn. 3 Cdo 513/2014). ,,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už

nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti" (uznesenie NS SR
sp.zn. 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny
konkrétny preukázateľný základ. Súd uzavrel, že hypotetický ušlý zisk, ktorého sa žalobkyňa domáha,
vychádza len z daňového priznania za rok 2011, nakoľko žalobkyňa vykonávala činnosť výlučného
sprostredkovateľapoistenia.Žalobkyňanapriekvýzvesúdunedoplnilazdôvodnenieuplatnenéhonároku

o opis skutkových tvrdení a podrobný výpočet uplatneného nároku. Vychádzala z daňového priznania
za rok 2011, ktorý predchádzal dopravnej nehode, kedy mala príjem 13.385,74 Eur a výdavky 5.951,75
Eur, z čoho sa domáhala ušlého mesačného príjmu 619,499 Eur vynásobeného počtom mesiacov od
nehody 30.4.2012 do podania návrhu 28.4.2014 spolu 14.867,97 Eur. K svojmu vyjadreniu pripojila
listinné dôkazy, ale sama z nich nevyvodila žiadne skutkové tvrdenie na preukázanie uplatneného

nároku. Z daňového priznania žalobkyne za rok 2011 súd zistil, že z činnosti poisťovacích agentov
a maklérov mala príjem 13.385,74 Eur, výdavky 5.951,75 Eur, základ dane 7.433,99 Eur, priemerný
mesačný základ dane 619,50 Eur a zaplatila daň 736,19 Eur. Z predložených listinných dokladov súd
zistil, že žalobkyňa vykonávala činnosť výlučného sprostredkovateľa poistenia pre ČSOB Poisťovňu a.s.
od7.9.2010nazákladezmluvyovýlučnomobchodnomzastúpení.Jejpredmetombolosprostredkovanie

poistenia za dohodnutú odmenu (províziu). Podmienky vzniku nároku na províziu a ani jej výška
nie sú v zmluve uvedené, zmluva obsahuje len splatnosť provízie, a to do 20. dňa nasledujúceho
mesiaca od pripísania poistného na účet klienta a jeho spárovania. Spoločnosť od Zmluvy odstúpila,
pretože žalovaná nevykonávala pre nich činnosť viac ako 3 mesiace. Žalobkyňa v rozhodnom období
nepoberala nemocenské dávky. Od 17.12.2012 jej bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 79,70 Eur

mesačne, od 1.1.2013 vo výške 85,60 Eur mesačne, od 1.1.2014 vo výške 90,10 Eur. Podľa predloženej
Zmluvy o výlučnom obchodnom zastúpení príjem žalobkyne závisí od viacerých faktorov, napr. koľko
poistných zmlúv sprostredkovala v minulosti, aká bola dohodnutá výška poistného, či by sprostredkovala
v budúcnosti uzatvorenie nových zmlúv, koľko, aká by bola dohodnutá výška poistného, či poistený na
základe uzatvorených poistných zmlúv, či už minulých alebo budúcich, bude platiť poistné, pretože až

po pripísaní zaplateného poistného vzniká žalobkyni nárok na províziu, ktorej výška nebola preukázaná.
Ušlý zisk je teda podľa súdu prvej inštancie stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti
zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného
je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až
blížiaca sa k istote (uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Pokiaľ žalobkyňa

nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohla pri bežnom chode vecí
očakávať, nemôže byť v konaní úspešná. Žalobkyňa však zakladala svoj nárok na ušlý zisk výlučne na
tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku podľa predchádzajúceho obdobia. V priebehu konania
netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého
zisku. Takýto ušlý zisk nemá reálny základ a ostáva len v rovine fikcie. Naviac ako sama žalobkyňa

uvádza a z niektorých ňou predložených lekárskych správ aj vyplýva, trpí okrem obmedzenej hybnosti
krčnej chrbtice ľahkého stupňa a depresií a straty rastového hormónu aj mnohými inými ochoreniami,
ktoré ovplyvňujú jej schopnosť sa zamestnať (napr. degeneratívne zmeny krčnej chrbtice). Pričom bolo
preukázané, že v rozhodnom období bola od 1.3.2013 do 21.10.2013 práceschopná a zamestnaná a
od 22.10.2013 do 30.4.2014 poberala nemocenské dávky spolu vo výške 2.279,70 Eur, pričom nie je

zrejmé, ktorá z jej diagnóz bola príčinou jej práceneschopnosti. Aj žalovaný 2. počas konania namietal,
že nárok žalobkyňa nepreukázala, žalobkyňa ani na tieto námietky nereagovala.5. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ súd uviedol, že
zákonná právna úprava v Slovenskej republike o náhrade škody na zdraví obsahuje široké možnosti
náhrady škody, a to za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, strata na zárobku, strata na

dôchodku, vecná škoda a podobne. V prípade bolesti, pri bolestivejšom spôsobe liečby, alebo pri súbehu
dôvodov podľa § 9 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. až do výšky dvojnásobku a pri hodnotení sťaženia
spoločenského uplatnenia sa taktiež podľa § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. môže zvýšiť náhrada
až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote
a spoločnosti, aj s prihliadnutím na vek, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. Súd konštatoval, že

nebolo sporné, že protiprávnym konaním (pri dopravnej nehode) došlo k zásahu do zdravia a telesnej
integrity žalobkyne, že dôsledok poškodenia jej zdravia mal a má preukázateľne nepriaznivé následky
v osobnej, pracovnej ako aj rodinnej sfére. Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy je však zrejmé,
že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na
základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti.
Citované ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. § 2 ods. 2 a § 4 ods. 1 teda upravujú náhradu za dôsledky

poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom, ale napríklad aj v politickom či
športovom živote. Pokrývajú teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach
jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia
zdravia. Súd považoval navyšovanie nárokov vzniknutých z titulu náhrady škody cestou ochrany
osobnosti za nesystematické, neprípustné a neúčelné, lebo takéto posudzovanie by viedlo k porušeniu

ústavného princípu proporcionality, lebo by prišlo k duplicitnému a nekontrolovanému navyšovaniu
hodnotenia odškodnenia nemajetkovej ujmy. Navyše žalovaná 1. bola už trestne odsúdená a žalobkyňa
sa v konaní domáha okrem nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti aj náhrady škody za bolestné
a za sťaženie spoločenského uplatnenia a ušlej mzdy, pričom uvedené tituly bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia vychádzajú z odborných posudkov a znaleckého dokazovania, kde boli

prežité bolesti, útrapy aj obmedzenia v ďalšom živote u žalobkyne zohľadnené. Dvojakým hodnotením
na ľudskom zdraví vzniknutej nemajetkovej ujmy (v konaní o náhradu škody na zdraví a v konaní o
ochranu osobnosti) dochádza k porušeniu všeobecnej právnej zásady non bis in idem (nie dvakrát o
tom istom), lebo súd vychádza z rovnakého skutku (rovnaké poškodenie na zdraví). Podstatná v tomto
je totožnosť skutku osôb i vznášaných nárokov bez ohľadu na to, či sú pomenované ako škoda, alebo

nemajetková ujma. Preto nie je možné, aby sa osoba poškodená na zdraví domáhala prostredníctvom
ochrany osobnosti nahradzovania respektíve navyšovania vlastného nároku na bolestné a náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Občiansky zákonník ako aj zákon o náhrade za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia zohľadňuje následky škody na zdraví, ktoré sú trvalého rázu a majú
preukázateľne nepriaznivý vplyv na uplatnení poškodeného v živote a v spoločnosti, s prihliadnutým na

uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, vrátane výkonu doterajšieho povolania alebo
prípravy na povolanie, ďalšieho vzdelávania a možnosti uplatniť sa v živote rodinnom, politickom,
kultúrnom a športovom, a to s ohľadom na vek poškodeného v dobe vzniku škody na zdraví. Napriek
závažnosti uvedeného prípadu, prežitých bolestiach a trvalých následkoch, v danom prípade nie sú
splnené podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, lebo je

obtiažne prísť k právnemu záveru, že dopravnou nehodou na základe ktorej prišlo k poškodeniu zdravia
žalobkyne bola znížená jej dôstojnosť ako fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti ako základný
zákonný predpoklad na priznanie nemajetkovej ujmy, lebo zákon má v tomto ustanovení § 13 ods.
2 OZ na mysli zjavne iné prípady týkajúce sa zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti, napríklad nepravdivé údaje, tlačové správy, verejné vyhlásenia, ktoré v očiach verejnosti

znižujú dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosť, ale samotné zranenie žalobkyne pri dopravnej nehode
nemožno subsumovať pod uvedené ustanovenie, keď ani sama žalobkyňa v konaní nepreukazovala
do akej miery a čím bola znížená dopravnou nehodou jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. K
obdobnému záveru dospel napr. Krajský súd v Nitre rozsudok č.k. 8Co/276/2013-247 zo dňa 25.9.2014,
uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13.8.2014, Krajský súd v Trnave rozsudok č.k.

24Co/280/2009-69 zo dňa 16.6.2010. Vzhľadom na uvedené súd žalobkyni priznal čiastočne nárok na
zaplatenie bolestného a SSU a vo zvyšnej časti ušlého zisku a nemajetkovej ujmy vrátane príslušenstva
žalobu zamietol.

6. O náhrade trov konania v časti bolestného a SSU súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP", a pretože žalobkyni priznal nárok na bolestné a SSU,
ktorého výška závisela od znaleckého posudku, z tohto dôvodu súd žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania z prisúdenej sumy. Súd pri posúdení pomeru úspechu v konaní musí zohľadniť úspech
nielen v časti istiny, ale i v časti príslušenstva pohľadávky. V tejto časti žalobkyňa nebola plne úspešná,nakoľko súd žalobu v časti úrokov z omeškania čiastočne zamietol. Z prisúdenej sumy 12.990,30 Eur sa
žalobkyňa domáha zaplatenia úrokov z omeškania ku dňu vyhlásenia žaloby spolu 2.552,33 Eur. Súd jej
priznal istinu a úroky z omeškania len vo výške 2.089,47 Eur, t.j. jej úspech v konaní bol 97% a úspech

žalovaných bol 3%. Preto súd podľa pomeru úspechu v konaní priznal žalobkyni náhradu trov konania
z prisúdenej istiny vo výške 94% (97%-3%).

7. V časti náhrady trov konania z titulu ušlého zisku a ochrany osobnosti boli žalovaní plne úspešní,
preto im súd priznal nárok podľa § 255 ods. 1 CSP na plnú náhradu trov konania.

8. Pretože v predmetnej veci vznikli ešte za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
trovy štátu, súd o nich rozhodol podľa výsledku konania podľa § 255 v spojení s § 253 CSP a §
470 ods. 2 CSP. Trovy štátu vznikli vo výške vyplateného znalečného za vypracovanie znaleckého
posudku za účelom posúdenia zranení, ktoré utrpela žalobkyňa pri dopravnej nehode a ich následkov
vrátane bodového ohodnotenia. Súd priznal znaleckej organizáciu znalečné uznesením č.l. 358 zo dňa

30.3.2016 vo výške 1.900,20 Eur, ktoré bolo zaplatené z preddavku zloženého žalovanou 1. vo výške
1.000,- Eur a 900,20 Eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Dňa 8.3.2017 priznal znalečné uznesením z
čl. 710 vo výške 311,11 Eur, vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu a dňa 9.6.2017 vo výške 266,13
Eur uznesením čl. 810. Spolu súd priznal znalečné 2.477,44 Eur, pričom štátu vznikli trovy konania vo
výške 1.477,44 Eur. Súd priznal štátu nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v konaní,

t.j. proti žalobkyni má štát nárok na náhradu trov konania vo výške 3% a proti žalovaným vo výške 97%.
Súd tiež uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho

zastúpeniaodvolanie,atovrozsahučastizamietajúcehovýrokuII.včastiozamietnutínárokužalobkyne
na náhradu ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj proti závislým výrokom IV. a V. o trovách
konania procesných strán vo vzťahu k nárokom na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy a o trovách
štátu. Mala za to, že jej žaloba je v časti priznania ušlého zisku a náhrady nemajetkovej ujmy dôvodná.
Podľa žalobkyne súd pri týchto dvoch nárokoch žalobkyne nedostatočne zistil skutkový stav, resp.

nesprávne posúdil právny stav veci. Zo strany žalobkyne bolo unesené dôkazné bremeno, ktoré malo
spočívať v preukázaní oprávnenosti požadovania ušlého zisku i náhrady nemajetkovej ujmy. Ušlý zisk
bol vyčíslený podľa daňového priznania za rok 2011, teda rok predchádzajúci dopravnej nehode, čo
je podľa žalobkyne objektívne. Žalobkyňa vykazovala podľa tohto priznania ako SZČO za posledný
kalendárny rok pred poškodením zdravia mesačný príjem á 619,- Eur vypočítajúc ho zo základu dane vo

výške 7.433,99 Eur. Keďže bola fyzickou osobou - podnikateľkou a nie zamestnankyňou v pracovnom
pomere,ibatakýtovýpočet,t.j.podľaposlednéhoročnéhodaňovéhopriznaniakdanizpríjmovfyzických
osôb môže v rámci súdnych konaní kvantifikovať, o akú sumu následkom dlhodobého zdravotného
poškodeniaaztohovyplývajúcejnemožnostizárobkupodopravnejnehodeprišla.Tentomesačnýpríjem
á 619,- Eur vynásobený počtom mesiacov od nehody v apríli 2012 do podania návrhu v apríli 2014, t. j.

za 24 mesiacov a pár dní predstavoval sumu á 14.867,97 Eur.

10. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, žalobkyňa v odvolaní namietala, že jej priznanie pri
dopravných nehodách s dlhodobými, resp. trvalými následkami na zdravie je vo výške 10.000,- Eur
adekvátne aj vzhľadom na rozhodnutia súdov SR v obdobných veciach. Na rozdiel od námietok

žalovaného 2. priznanie takejto sumy zodpovedá i rozhodnutiam Ústavného súdu SR z 11.10.2016,
sp. zn. III. ÚS 666/2016 a Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013, sp. zn. C-22/12, podľa ktorých sa
subsumuje pod náhrady uhrádzané zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Jej vyčíslenie je u každého subjektu individuálne, v prípade žalobkyne skutočnosťami ňou
uvádzanými a odlišnými od náhrad spadajúcich pod bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Žalobkyňa nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- Eur dostatočne odôvodnila jej obmedzením v osobnom
aj rodinnom živote po nehode, ktorá jej spôsobila dlhodobú traumu výrazne cítenú aj po 4 rokoch od
nehody. Žalobkyňa pribrala na váhe následkom hormonálnej poruchy viac ako 20 kíl, rozišiel sa s ňou
napriek viacročnému vzťahu jej priateľ a stala sa nezaujímavou pre svoje okolie ako aj pre samú seba.
Následkomnehodysaunejvyskytlipsychicképroblémy,začalatakpravidelnenavštevovaťpsychológov

a psychiatrov. Nielen vyšetrenie z decembra 2013, ale aj posudok MUDr. K. z júla 2014, teda viac ako
2 roky po nehode potvrdili žalobkynino zajakávanie sa, zlé vnímanie, tŕpnutie svalov i tváre, depresie,
úzkosti, nespavosť ba dokonca odpadávanie. Medikamentózne musí doteraz žalobkyňa podstupovať
nielen užívanie liekov na bolesť a spanie, ale aj pichanie hormonálnych injekcií. Nejde pritom o duplicitu,resp. kolíziu nároku na nemajetkovú ujmu s nárokom na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia,
resp. že nárok na nemajetkovú ujmu je možné uplatniť len pri sporoch o ochranu osobnosti, či žalobách
dedičov po úmrtí právneho predchodcu. Žalobkyňa sa objektívne od roku 2012 stráni spoločnosti a

nemôženarozdielodsvojhodovtedajšiehoživotaprevyššieuvedenéskutočnostianišportovať,pretoby
jej nárok na nemajetkovú ujmu mal byť priznaný. Žalobkyňa preto žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel aj v časti priznania ušlého zisku a i
náhrady nemajetkovej ujmy a žalobkyni priznal tiež náhradu trov konania v rozsahu 100%.

11. Žalovaní 1. a 2. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrili.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v
napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu v časti uplatnených
nárokov žalobkyne na náhradu ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodnú
zamietol. Nakoľko výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým súd čiastočne vyhovel žalobe v časti

uplatnenej náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako ani časť výroku II., ktorou bol
zamietnutý nárok žalobkyne na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vo zvyšku (prevyšujúcom
priznanú sumu 12.990,30 Eur s prísl.) ako aj v časti úrokov z omeškania z uplatneného bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako ani závislý výrok III. o trovách konania v časti konania o
bolestnom a SSU, neboli napadnuté odvolaniami sporových strán, je v týchto častiach rozsudok súdu

prvej inštancie právoplatný a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatnených nárokov na náhradu ušlého zisku
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust.
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne,
presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

15. Ušlý zisk v zmysle § 442 ods. 1 OZ, si žalobkyňa v konaní uplatňovala s odôvodnením, že po
dopravnej nehode v dôsledku poškodenia zdravia, nedosiahla príjem, ako v období pred dopravnou
nehodou, keď pred úrazom vykonávala ako SZČO činnosť poisťovacej agentky a maklérky, ktorú činnosť

pre zdravotné následky ďalej vykonávať nemohla. Tento ušlý zisk si vyčíslila podľa daňového priznania
za rok 2011, teda rok predchádzajúci dopravnej nehode, kedy dosiahla základ dane 7.433,99 Eur, z čoho
vyplýva mesačný príjem 619,- Eur. Tento mesačný príjem vynásobený počtom mesiacov od nehody v
apríli 2012 do podania žaloby v apríli 2014, t. j. za 24 mesiacov mal predstavovať požadovanú sumu
14.867,97 Eur. Takýto spôsob výpočtu ušlého zisku odôvodňovala žalobkyňa tým, že vzhľadom na

to, že bola fyzickou osobou - podnikateľkou a nie zamestnankyňou v pracovnom pomere, mohla iba
podľa posledného ročného daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb kvantifikovať, o akú
sumu následkom dlhodobého zdravotného poškodenia a z toho vyplývajúcej nemožnosti zárobku po
dopravnej nehode prišla. Prvoinštančný súd žalobu žalobkyne v časti nároku na náhradu ušlého ziskuzamietol s odôvodnením, že v prípade ušlého zisku musia byť dokazované také konkrétne skutkové
okolnosti tvrdené poškodeným, ktoré povedú k záveru o pravdepodobnosti dosiahnutia ušlého zisku u
poškodeného v danom čase, nesmie ísť o hypotetický ušlý zisk, ako to bolo v prípade žalobkyne, ktorá si

houplatňovalavýlučnelennazákladedaňovéhopriznaniazarok2011,pričomneuvádzalažiadneďalšie
rozhodujúce skutkové tvrdenia, keď z predloženej zmluvy o výlučnom obchodnom zastúpení uzavretej
z ČSOB Poisťovňa, a.s. nevyplývajú podmienky vzniku nároku na províziu a ani jej výška, pričom je
zrejmé, že príjem žalobkyne závisel od viacerých faktorov, napr. koľko poistných zmlúv sprostredkovala
v minulosti, aká bola dohodnutá výška poistného, či by sprostredkovala v budúcnosti uzatvorenie

nových zmlúv, koľko, aká by bola dohodnutá výška poistného, či poistení na základe uzatvorených
poistných zmlúv, či už minulých alebo budúcich, budú platiť poistné, pretože až po pripísaní zaplateného
poistného vzniká žalobkyni nárok na províziu, ktorej výška nebola preukázaná. Súd poukazoval na to,
že ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len
za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existenciu
okolností toho konkrétneho prípadu vysoká, až blížia sa k istote. Keďže žalobkyňa existenciu týchto

okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohla očakávať pri bežnom chode vecí nepreukázala, nemohla
byť úspešná, nakoľko svoj nárok založila výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku z
predchádzajúceho obdobia, avšak netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok
a dokazujúce existenciu ušlého zisku. Súd mal pritom tiež preukázané, že žalobkyňa bola v rozhodnom
období určitý čas aj práceschopná a zamestnaná, poberala tiež nemocenské dávky a bol jej priznaný

invalidný dôchodok, pričom tento príjem pri výpočte svojho ušlého zisku nijako nezohľadnila. V podanom
odvolaní žalobkyňa dôvody, o ktoré opierala svoj nárok na ušlý zisk len zopakovala. Odvolací súd má
za to, že prvoinštančný súd v časti nároku žalobkyne na náhradu ušlého zisku posúdil vec skutkovo aj
právne správne.

16. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení
(rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré bolo možné, nebyť škodovej udalosti. Pri určení výšky
ušlého zisku sa vychádza zo sumy, ktorú by za normálnych okolností - nebyť škodnej udalosti -
získal poškodený zo svojej činnosti s prihliadnutím na náklady, ktoré by musel na dosiahnutie týchto
výnosov vynaložiť. Ušlý zisk teda predstavuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá (na

rozdiel od skutočnej škody) spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu
(zväčšeniu)majetkupoškodeného,ktorépoškodenýmoholodôvodnenet.j.dokladovateľnýmspôsobom
očakávať vzhľadom na bežný (pravidelný, normálny) chod vecí. Ako bolo prvoinštančným súdom
správneuvedené,nestačíibahypotetickýušlýzisk,alemusívždyísťozisk,ktorýsadalreálneočakávať,
čovšaksosebouprinášapovinnosťvierohodnéhopreukázaniatejtoskutočnostizostranypoškodeného.

Nestačí teda iba všeobecný - pravdepodobný predpoklad, ale vždy musí ísť o prospech, ktorý sa dal
podľa obvyklého priebehu vecí na základe dostatočne overených (doložených) a vyčíslených vecných
podkladov očakávať.

17. Poškodený teda musí preukázať, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému

zisku. Takáto výška ušlého zisku sa musí prakticky blížiť k istote. Spôsob zisťovania ušlého zisku potom
v každom jednotlivom prípade závisí od skutkových okolností a tvrdení poškodeného o konkrétnych
okolnostiach, z ktorých vyvodzuje, že by v žalovanom období dosiahol zisk, o ktorý prišiel. Žalobkyňa
teda vzhľadom na to, že pred poškodením zdravia vykonávala činnosť poisťovacej agentky a maklérky,
v danom prípade mala predovšetkým preukazovať, že v príčinnej súvislosti so škodou na zdraví,

ktorú utrpela, nedosiahla províziu z konkrétnych už uzatvorených, resp. v budúcnosti majúcich sa byť
uzatvorených zmlúv. Spôsob zisťovania výšky ušlého zisku závisí v každom jednotlivom prípade na
skutkových tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody zdôvodnený. V
danom prípade teda boli významné tvrdenia o podmienkach vzniku nároku žalobkyne na províziu a o jej
výške, o konkrétnych zmluvných vzťahoch, ktoré mohli byť v rozhodnom období žalobkyňou dojednané,

o pravidelne sa opakujúcich obchodných príležitostiach, o ktoré poškodená v tej dobe prišla, príp. o
predvídateľných príjmoch, ktoré mohla dosiahnuť aj bez osobného pričinenia, tiež o výške provízie za
zmluvyuzavretéužvpredchádzajúcomobdobí,akoioplatenípoistnéhopoistenýmiosobami.Žalobkyňa
mala tvrdiť a preukazovať „pravidelný chod vecí" , teda takú skladbu okolností svedčiacich o tom, že
určité zmluvné dojednanie sa nepochybne malo začať napĺňať a že výsledok by sa dostavil, teda že

žalobkyňa by dosiahla tvrdený majetkový prospech. Žalobkyňa však žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré
by umožňovali prijať záver o tom, že jej ušla konkrétna provízia (príjem - zisk) z dôvodu poškodenia jej
zdravia neuvádzala. To, že v roku 2011 dosahovala určitý príjem, neznamená bez ďalšieho dôkaz, že
ho mala dosahovať aj naďalej.18. Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode veci by bol získaný určitý
prospech, je totiž na poškodenom, ktorý je povinný nepochybne preukázať splnenie všetkých podmienok

zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ. Dôkaz o existencii ušlého zisku musí byť
jednoznačný, neobstojí iba špekulácia, ale musí byť zistená pravdepodobná výška ušlého zisku blížiaca
sa k istote. O ušlý zisk nepôjde, ak poškodený iba tvrdí, že jeho zárobok, ktorý zamýšľal dosiahnuť
bol zmarený. Dosahovanie určitých príjmov alebo zisku v minulosti ani podľa skúseností bežného
života neznamená istotu dosahovania rovnakých príjmov alebo zisku v budúcnosti. Poškodený musí

preukázať, že škoda, ktorú spôsobil škodca zasiahla do priebehu deja, ktorý by inak viedol k určitému
zisku. Ušlý zisk teda musí byť podložený skutočnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že k
zamýšľanému zisku by skutočne došlo. Takéto skutkové tvrdenia však žalobkyňa v spore neposkytovala
a už vôbec o nich nepredkladala žiadne dôkazy. Žalobkyňa svoj nárok na ušlý zisk opierala výlučne o
daňovépriznaniezarokpredchádzajúcidopravnejnehode,avšaknetvrdilažiadnepodstatnéskutočnosti
o pravdepodobnosti dosiahnutia rovnakého príjmu aj v celom rozhodnom období, o podmienkach a

predpokladoch pre jeho dosiahnutie. Preto neuniesla svoje bremeno tvrdenia, ako ani dôkazné bremeno
na preukázanie nároku na uplatnený ušlý zisk, z ktorého dôvodu prvoinštančný súd správne jej žalobu v
tejtočastivcelomrozsahuzamietol.Navyše,načosprávnepoukázalajprvoinštančnýsúd,žalobkyňapri
výpočte svojho ušlého zisku nijakým spôsobom nezohľadnila príjem, ktorý v rozhodnom období dosiahla
(pozostávajúci z príjmu zo zamestnania, nemocenských dávok, či invalidného dôchodku).

19. Ďalej sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (v sume 10.000,- Eur)
titulom ochrany osobnosti, ktorú v konaní odôvodňovala tým, že došlo k zásahu do jej osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu, nakoľko je liečená psychiatrom a psychológom,
neustále berie lieky, nemôže sa koncentrovať na ďalšiu prácu, je narušená jej sústredenosť, má

poruchyspánku,prežívaladepresívnestavy,nemôžeplnohodnotnevystupovaťvspoločenskýchsférach
svojho života, či už na verejnosti alebo v osobnom živote, nemôže vykonávať pôvodnú činnosť SZČO
a prakticky sa nezaradila do pôvodného pracovného a spoločenského života, ako pred úrazom a
nemôže športovať. Prvoinštančný súd nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu
zamietol s odôvodnením, že v danej veci nebolo sporné, že protiprávnym konaním došlo k zásahu do

zdravia a telesnej integrity žalobkyne, že v dôsledku poškodenia zdravia má preukázateľne nepriaznivé
následky v osobnej, pracovnej a rodinnej sfére, avšak tieto jej ujmy sú kryté inštitútom sťaženia
spoločenského uplatnenia, preto posudzovanie týchto nárokov žalobkyne cestou ochrany osobnosti
by viedlo k duplicitnému navyšovaniu hodnotenia odškodnenia nemajetkovej ujmy, čím by došlo k
porušeniu všeobecnej právnej zásady non bis in idem, keď podstatná je v tomto prípade totožnosť

skutku osôb i vznášaných nárokov. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje,
nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa si v danom spore uplatňovala dva rôzne
nároky (odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany
osobnosti) na základe rovnakých skutkových tvrdení.

20. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

21. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej „ZoBOZP"), sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s
poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,
na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh

(ďalej len "následok").

22. Podľa § 4 ods. 1 ZoBOZP, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo;
musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú
obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba

má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.23. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3).

24. Ujma na zdraví je nenapraviteľná, preto cieľom náhrady nemajetkovej ujmy na zdraví nie je
reparácia, ale poskytnutie dostatočného primeraného zadosťučinenia (satisfakcia), ako je to v prípade
náhrady za vytrpené bolesti a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré odškodnenie
upravuje zák. č. 437/2004 Z. z. V prípade bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia teda nejde o
škodu majetkovú, ale o náhradu osobnej (nemajetkovej) ujmy, pri ktorej naturálna reštitúcia nie je možná.
Pokiaľ sa v tomto prípade poskytuje peňažné plnenie, nejde o plnenie reparačnej povahy, t. j. nejde o

ekvivalent uvedenej ujmy, ale o plnenie satisfakčnej povahy.

25. Oba nároky (t. j. náhrada bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) sa považujú za čiastkové
nároky na náhradu škody na zdraví, ktoré sú celkom samostatné, lebo predpoklady ich vzniku sú odlišné.
Obidva nároky majú za cieľ to, aby si poškodený mohol za ich peňažnú náhradu obstarať požitky, ktorými

si nahradí prežité alebo prežívané utrpenie, strasť, či obmedzenie v živote, a to v dôsledku poškodenia
zdravia. Bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia sa odškodňujú jednorazovo.

26. Sťaženie spoločenského uplatnenia je teda stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného uplatniť sa v ďalšom živote a

v spoločnosti. V rámci náhrady za sťaženie spol. uplatnenia sa odškodňuje aj obmedzenie možnosti
sebarealizácie spoločenského uplatnenia v nadväznosti na výkon povolania (profesie). Pre hodnotenie
sťaženia spol. uplatnenia sú východiskom sadzby (príloha zákona), pričom sa hodnotí závažnosť
poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov. Posudzujúci lekár môže bodové hodnotenie za
sťaženie spol. uplatnenia zvýšiť až na dvojnásobok, pričom rozhoduje primeranosť ujmy vzhľadom na

obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku v
ktorom utrpel poškodene na zdraví. Výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, môže podľa
podmienok stanovených zákonom zvýšiť tiež súd, pričom musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa.

27. Náhrada za sťaženie spol. uplatnenia je náhradou za nemajetkovú ujmu spočívajúcu v tom, že došlo

k vyradeniu, resp. oproti minulosti k menej intenzívnemu zapojeniu poškodeného do spoločenského,
osobného, rodinného a pracovného života a jeho závislosti na pomoci od okolia, je teda kompenzáciou
za „pokazený život".

28. V praxi môžu nastať prípady, kedy sú dôvodné nároky na náhradu nemajetkovej ujmy nielen na

podklade ust. § 444 OZ, ale aj ustanovení o ochrane osobnosti podľa § 13 OZ. Nesme však ísť o
snahu dosiahnuť zvýšenie náhrady určenej podľa § 444 OZ cestou poskytnutia zadosťučinenia podľa
ustanovení o ochrane osobnosti, kde právne predpisy výšku náhrady neobmedzujú.

29. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z

čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti
fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a
zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje a hoci
ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv (rovnako ako v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že

ide o osobnostné právo majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať
do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady
takej nemajetkovej ujmy (rozsudok NS ČR z 25.9.2003, sp. zn. 30 Cdo 1542/2003). Peňažnú formu
náhrady za nemajetkovú ujmu je však potrebné odlíšiť od prípadu, ak nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vznikol ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity poškodeného (bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ). Aplikácia ust. § 13 OZ prichádza do úvahy, ak sa dôsledky
protiprávneho konania škodcu prejavia aj v osobnostnej sfére poškodeného, napr. vo forme prežitého
strachu, straty citových väzieb, straty nenarodeného plodu atp. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje
súd podľa svojej úvahy. Táto musí byť primeraná, pričom súd musí vychádzať z kritérií ako a) závažnosťvzniknutej nemajetkovej ujmy, b) okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby, c) to, či pôvodca zásahu neposkytol už mimosúdne dotknutej osobe morálne, príp.
finančné zadosťučinenie.

30. Podstatné je teda správne chápanie oboch inštitútov. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi
právom na ochranu osobnosti upravenom v ust. § 11 a nasl. OZ a právom na náhradu škody v zmysle
§ 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Predmetom ochrany
podľa § 11 OZ sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním

úzko späté. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je
úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak
fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 168/2009).

31. Súdna prax zaujala stanovisko, podľa ktorého uplatnenie práva na ochranu osobnosti nesupluje,

resp. nedoplňuje ani nerozširuje rozsah náhrady škody podľa ust. § 422 a nasl. OZ. Nie je vylúčené,
že s určitým skutkovým javom je spojený vznik nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na osobnostných právach. Pri právnom
posudzovaní skutkových okolností významných pre rozhodnutie potom treba mať na zreteli odlišnosť
vzťahov, z ktorých sú tieto nároky vyvodzované a tiež právnej úpravy, ktorá na ne dopadá. V rámci

odškodňovania bolesti a sťaženia spol. uplatnenia sa neodškodňuje zásah do dôstojnosti, súkromia, či
rodinného života poškodeného (rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 65/2013).

32. V teórii aj praxi súdov prevažuje názor, že duplicitné uplatnenie nárokov na náhradu ujmy na
zdraví z titulu náhrady škody a ochrany osobnosti nie je možné. Postup pri uplatnení nárokov podľa

§ 444 a § 11 a nasl. OZ významne ovplyvňujú skutkové tvrdenia, ktoré nesmú byť totožné. Ide o
inštitúty celkom samostatné, preto je úlohou poškodeného, aby poskytol súdu dostatok dôkazného
materiálu umožňujúceho odlíšenie týchto dvoch inštitútov. Nie je možné uplatňovať oba nároky na
základe totožných skutkových tvrdení. Podstatná je odlišnosť skutočností, ktoré sú predmetom nároku.
Zároveň nesmie byť súčasným uplatnením oboch nárokov porušený ústavný princíp proporcionality, v

zmysle ktorého má byť odškodnenie dostatočné, dôstojné a adekvátne.

33. Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na konkurenciu nárokov podľa § 13 ods. 2 OZ a § 444 OZ,
je potrebné na ich súčasné uplatnenie poskytnúť súdu také skutkové tvrdenia k následkom poškodenia
zdravia, aby bolo možné odlíšiť nárok na náhradu škody na zdraví a nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Dvojitým hodnotením vzniknutej nemajetkovej ujmy na
ľudskom zdraví - v režime náhrady škody na zdraví a v režime ochrany osobnosti, na základe totožných
skutkových tvrdení, by totiž došlo k porušeniu všeobecnej právnej zásady ne bis in idem, ako už aj
spomenutého princípu proporcionality. Nemožno vylúčiť, že ochrana osobnosti v súvislosti s porušením
práva na zdravie bude mať tiež svoje miesto, to však len v prípade skutkov, nárokov, či osôb odlišných

od skutkov nárokov, či osôb spadajúcich do režimu náhrady škody na zdraví. Možno teda uzavrieť, že
pokiaľ by na základe rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne nebolo odškodnenie z titulu náhrady
škodynazdravízasťaženiespoločenskéhouplatneniadostatočnousatisfakciouzavzniknutúujmunajej
osobnostných právach, mohla by sa domáhať ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti,
to však nie je možné na základe totožných skutkových tvrdení.

34. V danom prípade bolo žalobkyni v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o
náhradezasťaženiespoločenskéhouplatneniaposkytnutéodškodnenieztitulusťaženiaspoločenského
uplatnenia v celkovej výške 12.400,80 Eur, v rámci čoho boli odškodnené dva následky na zdraví
žalobkyne, a to obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice vo výške 5.973,60 Eur a adaptačné poruchy

so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou vo výške 6.427,20 Eur. V rámci sťaženia
spoločenského uplatnenia teda boli posudzované aj psychické problémy žalobkyne, pričom podľa
znaleckého posudku č. 3/2016 znaleckej organizácie Lege Artis, s. r. o. na základe psychiatrického
vyšetrenia, bolo u žalobkyne zistené, že má poruchy koncentrácie pozornosti, pocit somatopsychickej
insuficiencie, depresívnu náladu, trpí úzkosťou, poruchami spánku, je zvýšene unaviteľná trpí pocitom

neschopnostizvládnuťsituáciu,plánovaťbudúcnosť,pričomideostavsubjektívnehoutrpeniaaemočnej
poruchy, ktorý jej bráni v riadnom sociálnom účinkovaní a výkonnosti, ktorý vznikol ako následok na
stresovú udalosť (autonehodu), hoci tu pri vzniku a prejavoch tejto adaptačnej poruchy hrá rolu aj
individuálna náklonnosť žalobkyne. Na základe uvedeného bol prijatý diagnostický záver, že žalobkyňatrpí adaptačnými poruchami so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou (F.43.2 podľa
MKCH) a podľa zák. č. 437/2004 Z. z. ide o vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach hlavy
- položka 254, kde znalci ohodnotili sťaženie spoločenského uplatnenia na 300 bodov, ktoré bodové

ohodnotenie podľa § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. zvýšili o 30%, teda o 90 bodov, vzhľadom na
obmedzenie možností uplatniť sa v živote a spoločnosti, ktoré žalobkyňa mala vo veku, keď utrpela
poškodenie na zdraví, teda na 390 bodov. Aj z výsluchu znalcov tejto znaleckej organizácie MUDr.
Rastislava Burdu vyplynulo, že na vzniku psychických ťažkostí žalobkyne sa autonehoda podieľa
ako spúšťač v teréne premorbídne akcentovanejšej neurolabilnejšej osobnosti; znalkyňa MUDr. Ivica

Mitríková Kmečová zas uviedla, že u žalobkyne nevidí prejavy ťažkej depresie a zotrvala na záveroch,
že ide o adaptačnú poruchu so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou.

35. Ako bolo uvedené vyššie žalobkyňa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom
ochrany osobnosti odôvodňovala tým, že utrpela fyzickú ako aj psychickú traumu, nakoľko je liečená
psychiatrom a psychológom, neustále berie lieky, nemôže sa koncentrovať na ďalšiu prácu, je narušená

jej sústredenosť, má poruchy spánku, prežívala depresívne stavy, nemôže plnohodnotne vystupovať v
spoločenských sférach svojho života, či už na verejnosti alebo v osobnom živote, nemôže vykonávať
pôvodnú činnosť SZČO a prakticky sa nezaradila do pôvodného pracovného a spoločenského života,
ako pred úrazom. Zo znaleckého posudku však vyplýva, že znalci pri bodovaní sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyne zohľadnili všetky tieto ňou uvádzané obmedzenia- t. j. jej subjektívne utrpenie,

emočnú poruchu, ktorá jej bráni v riadnom sociálnom účinkovaní a výkonnosti, ktoré vznikli ako následok
stresovej udalosti - autonehody. Žalobkyňa ďalej v spore neuvádzala, žiadne iné následky (okrem
poruchy rastového hormónu a sním súvisiace následky v osobnom živote - viď. nižšie) a ich prejavy
v jej osobnom, rodinnom, či pracovnom živote, ktoré by sa odlišovali od týchto, už zohľadnených a
posudzovaných v rámci odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Vychádzajúc zo skutkových

tvrdení žalobkyne je zrejmé, že problémy žalobkyne sú psychického pôvodu, avšak sú kryté náhradou
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa neuviedla žiadne odlišné skutkové okolnosti, ktoré
by mohli byť zohľadnené v rámci zásahu do jej osobnosti. V danom konkrétnom prípade by pritom
mohlo ísť napríklad o takú tvrdenú psychickú ujmu, resp. utrpenie, ktoré nedosahuje intenzitu psychickej
choroby uvedenej v prílohe zákona č. 437/2004 Z. z., t. j. o také psychické bolesti, resp. stavy,

ktoré nie sú vyvolané priamo poruchou zdravia a chorobným stavom, ale vznikajú zo vzdialenejších
účinkov pôsobiacich na myseľ, ako napr. zármutok, bezútešnosť, pokles mysle atď. Takéto skutočnosti
žalobkyňa neuvádzala ani neopisovala. Žalobkyňou uvádzané následky, ako neschopnosť koncentrácie,
poruchy spánku a depresia, sú príznakmi už obodovaného chorobného stavu - adaptačné poruchy
so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou. Tvrdenia, že autonehoda mala dopad na jej

osobný, spoločenský a pracovný život a nemôže športovať uvádzané žalobkyňou, sú len všeobecné,
ničím nekonkretizované a nepodložené relevantnými dôkazmi. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za
zásah do osobnosti fyzickej osoby je poskytnúť náhradu za ujmu , ktorá sa premieta v osobnostnej sfére
poškodenej osoby a do jej postavenia v spoločnosti, cieľom je teda vyvážiť ujmu na hodnotách ľudskej
dôstojnosti konkrétnym finančným vyjadrením. Poškodený však musí uviesť rozhodujúce skutkové

tvrdenia. Z tvrdení uvádzaných žalobkyňou je však možné vyvodiť len to, že spôsobené následky na
jej psychickom zdraví už boli odškodnené v rámci odškodnenia sťaženia jej spoločenského uplatnenia.
Navyše pri uplatnení nárokov nemajetkovej povahy podľa § 11 OZ sa vyhodnocuje tiež miera zavinenia
škodcu. Z vykonaného dokazovania, najmä z posudku MUDr. K. - psychiatra vyplynulo, že na vzniku
ochorenia žalobkyne mala daná autonehoda podiel iba tretinový až polovičný, pričom ochorenie

žalobkyne, negatívne sa prejavujúce v jej živote, odráža celú jej doterajšiu životnú históriu, ako aj iné
faktory (rodinné a pracovné zázemie, fungovanie osobnosti ako takej). Aj zo znaleckého posudku č.
3/2016 vyplynulo, že na vzniku psychických ťažkostí sa autonehoda podieľala ako spúšťač v teréne
premorbidne akcentovanejšej neurolabilnejšej osobnosti. Z toho vyplýva, že na tvrdenom zásahu do
osobnostného práva žalobkyne, mala výrazný (väčšinový) podiel aj osobnosť samotnej žalobkyne, ktorú

skutočnosť by bolo nevyhnutné v prípade preukázania zásahu do osobnosti žalobkyne tiež zohľadniť.

36. Pokiaľ ide žalobkyňou tvrdený následok danej dopravnej nehody, že žalobkyňa trpí nedostatkom
rastového hormónu, následkom čoho v dôsledku hormonálnej poruchy mala pribrať na váhe 20 kíl, pre
ktorý dôvod sa s ňou rozišiel priateľ a mala sa stať nezaujímavou pre svoje okolie i pre seba, odvolací

súd považuje za potrebné uviesť, že súvislosť medzi poškodením vylučovania rastového hormónu a
dopravnou nehodou v spore preukázaná nebola, nie je preto možné zohľadňovať tieto žalobkyňou
tvrdené, s tým súvisiace následky. Zo znal posudku z č. 3/2016 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa
nemá zdokumentované poranenie hlavy, ani mozgu. z predložených listinných dokladov nevyplýva (a toani z CT vyšetrenia mozgu), že by žalobkyňa utrpela pri nehode poranenia mozgu, či známky poranenia
mäkkých častí na hlave (opuch), v prepúšťacej správe nie je zdokumentované žiadne poranenie hlavy.
Z výsluchu zástupcu znaleckej organizácie, ktorá vypracovcaala znalecký posudok, MUDr. Rastislava

Burdu vyplynulo, že nebol preukázaný ani diagnostikovaný otras mozgu po dopravnej nehode; teda
sa nenašlo jednoznačné potvrdenie, že spúšťačom chýbajúceho rastového hormónu bola nehoda.
Vzhľadom na to nebolo možné žalobkyni ani z tohto dôvodu náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu
do jej osobnosti priznať. Prvoinštančný súd teda postupoval správne, pokiaľ nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu zamietol.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku II. v časti o nárokoch na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj v závislých
výrokoch IV. o náhrade trov konania vo vzťahu k nárokom na ušlý zisk a ochranu osobnosti a výroku
V. o trovách konania štátu, odvolaním žalobkyne osobitne nenapadnutých, s použitím § 387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

38. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,

ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

40. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

41. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1. a 2. vznikol zásadne nárok na náhradu
trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s

§ 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné
konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

42. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade boli obaja žalovaní 1. aj 2. v odvolacom konaní
pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa
obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

43.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

44. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o

nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných
1. a 2. rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

45. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z
9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli,
je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak,
že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.46. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 1. a 2. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).