Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. máj 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/18/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818010186
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5818010186.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra
Kuráka a JUDr. Vladimíra Sučika, na verejnom zasadnutí konanom 21. mája 2019 prejednal odvolanie
podané obžalovaným Bc. L. R., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k.
6T/67/2018-443 z 13.11.2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Bc. L. R. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/67/2018-443 z 13.11.2018 bol obžalovaný Bc. L. R.
uznaný za vinného, že:

i napriek tomu, že mu bol disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 3.10.2016, č. 1/2016, v spojení s Rozhodnutím

Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 15.12.2016, č. KRPZ-BA-VO-20/2016-PK, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 2.1.2017, uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6
mesiacov, dňa 28.3.2017 v čase okolo 17.00 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Audi A6, ev.č. 5Z6
6549 po ceste II/520 v smere od obce Oravská Lesná na obec Nová Bystrica, pričom v čase o 17.00
hod. bol predpísaným spôsobom zastavený a kontrolovaný príslušníkmi 5. čaty PMJ KR PZ Žilina,

čím spáchal prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.
Za to bol odsúdený podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2
mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a
podľa§50ods.1Tr.zák.určilskúšobnúdobuna18mesiacov.Podľa§61ods.1,ods.2Tr.zák.súduložil
obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 12 mesiacov.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 13.11.2018 (č.l. 431-441 spisu) vyplýva, že po vyhlásení
rozsudku, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný uviedol, že zahlasujú
odvolanie čo do výroku o vine aj treste, a prokurátor sa nevyjadril.

Dňa 20.2.2019 okresnému súdu bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného prostredníctvom
zvoleného obhajcu, v ktorom uviedol nasledovné odvolacie argumenty:

„Proti predmetnému Rozsudku týmto obžalovaný podáva odôvodnenie k odvolaniu zahlásenému dňa
13.11.2018 na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu vo všetkých jeho výrokoch a konaniu, ktoré
vydaniu Rozsudku predchádzalo spolu s odôvodnením, a to z nasledujúcich dôvodov:
Konanie, ktoré vydaniu Rozsudku predchádzalo má vážne vady
Prvoinštančný súd vychádzal z nezákonných a nepoužiteľných dôkazov,

Konaním, ktoré vydaniu Rozsudku predchádzalo bolo porušené právo na obhajobu,
Provinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom - v konaní nebolozákonne preukázané, že skutok spáchal obžalovaný,
prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil.
I.

Nezákonné sledovanie osôb
Príslušníci Inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR (ďalej len „IS") Mgr. H. W. a Ing. S. A. sa dňa
28.03.2017 dostavili do W. v doobedňajších hodinách. Obaja príslušníci IS zhodne uviedli, že vopred
vedeli a mali informáciu o tom kto má byť sledovanou osobou (obžalovaný), ako vyzerá (vytlačená
fotografia z REGOB, ktorou boli vybavení nielen príslušníci IS ale aj PMJ), že sledovaná osoba

(obžalovaný) má uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, kde má sledovaná osoba
(obžalovaný) trvalý pobyt, v akom konkrétnom čase má viesť toto vozidlo, poznali rozpisy služieb
sledovanej osoby (obžalovaného) ako príslušníka PZ, vedeli akým autom s akou EČV (Ing. S. A.
dokonca dňa 30.05.2017 vypovedal, že lustrovali vozidlo Audi A6, pričom ho našli aj na inzeráte na
bazár sk alebo eu) a kedy má vyraziť z miesta jej trvalého bydliska a akou cestou bude do Bratislavy
pokračovať, dokonca vopred informovali OR PZ DK s tým, že žiadali dňa 28.03.2017 zabezpečiť PMJ

a súčinnosť k ich spolupráci, ktorej posádkou nakoniec boli D. R. a S. P.. Je zrejmé, že OPČ bola takto
vykonávaná s priamym úmyslom a účelom použitia informácií pre trestné konanie. D.
R. a S. P. boli o spolupráci s príslušníkmi IS vyrozumení už pri raňajšej inštruktáži dňa 28.03.2017 o
06:00. Uvedené skutočnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že príslušníci IS mali mať už minimálne dňa
27.03.2017 dôvodnú vedomosť o tom aká osoba sa dopúšťa akej trestnej činnosti. O tomto presvedčení

príslušníkov IS svedčí aj tá skutočnosť, že nechali vopred zabezpečiť PMJ tak, aby mohli prípadne
vozidlo zastaviť, dokonca príslušníci PMJ a príslušníci IS mali na seba telefónne čísla a vzájomne sa
dorozumievali mobilnými telefónmi. Podľa vyjadrenia H. W. mali príslušníci IS dňa 28.03.2017 tel. čísla
nielen na posádku PMJ, ale aj na JUDr. S. U., Mgr. E. T. a H. A., viď. výpoveď zo dňa 30.05.2017: „V
kontakte s L. R. boli mjr. W., mjr. A., mjr. S. a kpt. U., hliadka PMJ ich mená uviesť neviem, a dvaja

L. kolegovia z Bratislavy, ktorí sú mu priami nadriadení. Mená uviesť neviem. Mal som na nich iba tel.
čísla.“ Príslušníci IS sa dostavili dňa 28.03.2017 do Zakamenného už o 10:00 (viď. úradný záznam Ing.
S. A.) s jediným účelom, a to sledovať osobu obžalovaného a zisťovať informácie o ňom. Ing. S. A. na
pojednávaní dňa 13.11.2018 uviedol, že sledovali obydlie obžalovaného, kde našli aj motorové vozidlo
Audi A6 s českými značkami, o ktorom vedeli, že ho má obžalovaný ten deň použiť. V čase o 16:45

sedeli Ing. S. A. a H. W. na ČS Slovnaft v W., kde pili kávu a odkiaľ pozorovali obydlie obžalovaného
a čakali na jeho odchod. Na hlavnú cestu vtedy vyšlo predmetné Audi A6 a išlo na ČS, kde mal podľa
oboch príslušníkov IS vystúpiť obžalovaný a tankovať PHM. Ing. D. A. spolu s kolegom Mgr. H. W. išli
pomaly smerom na Oravskú Lesnú, ale po cca 100-200 m zastali za ČS, aby zistili akým smerom pôjde
vozidlo Audi A6 z ČS podľa vyjadrenia Mgr. H. W. s vodičom, kt. mal byť obžalovaný (viď. 3 strana

zápisnice o výsluchu svedka H. W. zo dňa 30.05.2017). Následne ich po ceste vozidlo Audi A6 obehlo a
oni oznámili PMJ, aby auto zastavili. Ing. S. A. potvrdil, že pozorovali obžalovaného a jeho obydlie celý
deň 28.03.2017 viď. zápisnica z výsluchu svedka dňa 30.05.2017: „Vozili sme sa po
obci, aby sme neboli spozorovaní a z času na čas sme išli vozidlom okolo rodinného domu, kde má
trvalý pobyt L. R., kde za domom sme videli ako trčí časť motorového vozidla AUDI.“ Ing. S. A. na otázku

obhajcu, či išlo o plánovanú akciu odpovedal: „Áno, ak by tam to vozidlo Audi nebolo, tak by sme šli
domov.“ Ing. S. A. rovnako na otázku obhajcu, že akú mali úlohu dňa 28.03.2017 v W., uviedol: "Áno,
úlohou bolo preukázať L. R. marenie výkonu úradného rozhodnutia. Už na začiatku som Vám povedal
akú úlohu sme mali...“ V rovnaký deň vypovedal H. W. k úlohám vykonávaným dňa 28.03.2017: "áno
v daný deň ako som uviedol, sme preverovali podozrenie, že príslušník PZ má viesť vozidlá v čase

zákazu činnosti." Príslušníci PZ z PMJ S. P. a D. R. obaja zhodne potvrdili, že dôvodom zastavania
vozidla dňa 28.03.2017 bol priamy telefonický pokyn od príslušníkov IS. Nešlo
preto o žiadne náhodné zistenie v rámci výkonu operatívno-pátracej činnosti podľa zákona č. 171/1993
Z. z., ale o naplánovanú celodennú policajnú akciu, kt. mala byť vykonaná v súlade a podľa ustanovení
TP, kedy príslušníci IS sledovali osobu, a to dokonca aj v jej obydlí, s tým, že získané informácie mali

byť a aj boli priamo použité v predmetnom trestnom konaní. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní preto
namietal, že celé trestné konanie bolo začaté a je postavené na nezákonne
získaných poznatkoch a informáciách o osobe obžalovaného, pretože sledovanie osôb dňa 28.03.2017
príslušníkmi IS nebolo v súlade so zákonom, a preto ani následne zastavenie vozidla Audi A6 nemohlo
byť zákonné a ani akékoľvek ďalšie úkony trestného konania, ktoré pramenili na takomto nezákonnom

sledovaní osôb v rozpore s ust. TP.
Prvoinštančný súd k námietke nezákonnosti sledovania osoby dňa 28.03.2017 uviedol, že „Účelom
sledovania v zmysle ust. Tr. Poriadku je získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo o pohybe
veci, ktoré sa realizuje utajovaným spôsobom, pričom ho možno vykonať len pri súčasnom splnenípodmienok: existencia trestného konania o úmyselnom trestnom čine a dôvodný
predpokladskutočnostívýznamnýchpretrestnékonanie,kčomuslúžipráveoperatívnopátraciačinnosť,
inak by boli zákonom stanovené podmienky na vydaniu príkazu na sledovanie v zmysle ust. podľa § 113

Tr. poriadku iba formálne.“ Podľa názoru prvoinštančného súdu: „V danom prípade príslušníci OIS MV
SR vykonávali operatívnu činnosť za účelom preverenia poznatku o páchaní trestného činu príslušníkom
PZ, v zmysle zákonom zverených právomocí a kompetencií (zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore
v platnom znení).“ Prvoinštančný súd však v tomto dospel k nesprávnym skutkovým
záverom avšak predovšetkým k nesprávnemu právnemu posúdeniu, pretože vôbec nerozlišuje medzi

OPČ vykonávanou podľa zákona č. 171/1993 Z. z. a OPČ podľa ustanovení TP (v tomto prípade § 113
TP), a následne aj možností použitia takto získaných informácií.
Operatívno-pátracia činnosť podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore môže totiž mať iba
informatívnu hodnotu a spôsob použitia, pričom jej výsledky nikdy nemôžu byť zákonne použité v
trestnom konaní. Použitie prostriedkov OPČ nezávisle od trestného konania má informatívny, nie
dôkazný charakter. Naproti tomu informácie získané použitím prostriedkov OPČ podľa TP budú mať

charakter dôkazov v trestnom konaní. Toto tvrdenie možno podporiť znením ustanovenia § 119 ods.
2 TP, v ktorom sa hovorí, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie
veci a čo bolo získané z dôkazných prostriedkov. Informácie získané v rozpore s ust. TP nemôžu byť v
trestnom konaní použité, na takomto základe nemôže byť trestné konanie začaté a ani sa v ňom nemôže
pokračovať.

Ak malo ísť dňa 28.03.2017 o vykonávanie OPČ podľa zákona č. 171/1993 Z. z., potom bolo na účely
trestného konania tieto informácie legalizovať v trestnom konaní podľa § 113 ods. 7 TP: „Ak vec neznesie
odklad a písomný príkaz nemožno získať vopred, sledovanie možno začať aj bez príkazu, ak nejde
o prípady uvedené v odseku 4. Policajt alebo príslušný útvar Policajného zboru je však povinný bez
meškania dodatočne požiadať o vydanie príkazu. Ak príkaz nebude do 24 hodín vydaný, musí sa

sledovanie skončiť a takto získané informácie nemožno použiť a musia sa predpísaným spôsobom bez
meškania zničiť." Z uvedeného vyplýva, že ak bolo dňa 28.03.2017 vykonané OPČ len informatívne
podľa zákona o policajnom zbore, potom bolo potrebné do 24 hodín
zabezpečiť príkaz prokurátora, inak jeho výsledky a všetky informácie takto a na základe uvedeného
získané musia byť zničené. Žiadny príkaz prokurátora doposiaľ vydaný nebol, napriek uvedenému sa

pokračovalo v trestnom konaní. Dodatočný súhlas prokurátora by bol beztak bezpredmetný,
nakoľko obaja príslušníci PZ sledovali obžalovaného v obydlí.
Príslušníci IS H. W. a S. A. postupovali dňa 28.03.2017 nezákonne, pretože je zrejmé, že nešli len
preverovať podozrenie z páchania trestnej činnosti. Z príprav oboch príslušníkov PZ je zrejmé, že
išloodlhodobopripravovanúakciu,ktorejplánovanýmvýsledkombolozadržaniekonkrétnehopáchateľa

pri konkrétnej trestnej činnosti, začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, nakoľko:
- vylustrovali a pripravili informácie o trvalom pobyte obžalovaného,
- vylustrovali a pripravili informácie o motorovom vozidle Audi A6 (farba, VIN, EČV,
vyhľadanie inzerátu),
- vylustrovali a pripravili informácie o podobizni obžalovaného (vytlačená fotografia

z REGOB),
- od nadriadených obžalovaného (E. T. a H. A.) mali k dispozícii
rozpis služieb a vedeli presný čas kedy obžalovaný nastupuje do práce a kedy
odchádza z miesta trvalého pobytu,
- zabezpečili súčinnosť PMJ k priamemu zastaveniu vozidla Audi A6 (už pri raňajšej

inštruktáži príslušníkov PZ S. P. a D. R.) a zadržaniu
sledovanej osoby,
- zabezpečili komunikáciu prostredníctvom mobilných telefónov s nadriadenými
obžalovaného (E. T. a H. A.)
- zabezpečili komunikáciu prostredníctvom mobilných telefónov s posádkou PMJ

(S. P. a D. R.).
Z uvedeného je zrejmé, že príslušníci IS dňa 28.03.2017 vykonávali sledovanie osoby, ktorým mali
zabezpečiť informácie o páchaní konkrétneho trestného činu a konkrétneho páchateľa, o ktorom vedeli
včasné vopred všetky potrebné okolnosti, s tým, že nešlo iba o informatívne OPČ ale priame a úmyselné
získavanie informácií a dôkazov pre trestné konanie. Povinnosťou oboch príslušníkov IS bola dňa

28.03.2017, aby postupovali v súlade s TP.
K uvedenému obžalovaný poukazuje aj na ustálenú judikatúru:
R 47/2013 „Pri relevantných poznatkoch o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného
činu, ktorými polícia disponuje v dostatočnom časovom predstihu, vzniká povinnosť postupu orgánovčinných v trestnom konaní podľa Trestného poriadku. V takomto prípade možno dôkaz pre trestné
konanie získať len trestnoprocesným postupom."
R 38/1968-11: „Vina obvineného musí byť preukázaná len na základe dôkazov vykonaných v

súlade s TP.“
R 57/2002: „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanovuje Tr. por.."
L ÚS 249/2017-32: „Účelom trestného konania nie je len spravodlivé potrestanie páchateľa, ale aj „fair"
proces, ktorý je bezpodmienečnou podmienkou existencie demokratického a právneho štátu"

R 38/2003: „Za zákonný spôsob získania dôkazu v zmysle Trestného poriadku treba považovať jednak
splnenie formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie
konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j., aby úkon - použitý
dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré
zameraný a použitý môže byť. Výsledky vyšetrenia obvineného na tzv. detektore lži nemožno v
trestnom konaní použiť ako dôkaz, pretože podstatou takéhoto vyšetrenia je výsluch obvineného ku

skutočnostiam, ktoré sa týkajú trestného činu. V trestnom konaní však možno použiť len tie poznatky,
ktoré obvinený poskytol v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku."
Obžalovaný je presvedčený, že prvoinštančný súd mal jednak dospieť k nesprávnym skutkovým
záverom a posúdeniu okolností o tom, že dňa 28.03.2017 príslušníci IS nezaobstarávali informácie
priamo pre trestné konanie, ktoré následne aj boli v tomto trestnom konaní použité, pričom zároveň

nesprávne právne vec posúdil, nakoľko dňa 28.03.2017 príslušníci nepochybne nevykonali OPČ -
sledovanie osoby v súlade s § 113 TP, a preto žiadne informácie takto získané nemôžu byť v trestnom
konaní použité a ani jeho pokračovanie z dôvodu nezákonnosti prvotného úkonu nemalo pokračovať.
Podľa obžalovaného ide o vážnu vadu konania predchádzajúceho vydaniu rozsudku, na čo poukázal
aj na hlavnom pojednávaní, pričom obžalovaný aj teraz opakovane namieta, že z nepráva nemôže

vzniknúť právo, resp. súd ako orgán verejnej správy nemôže ochraňovať právo protiprávnym postupom,
čo zároveň súvisí aj s teóriou ovocia z otráveného stromu, kedy na základe nezákonných dôkazov
a informácií nemožno konanie začať a ani v ňom pokračovať. Napádaný Rozsudok je tak založený
na skutkovom stave a informáciách získaných z nezákonných dôkazov, kt. sú nepoužiteľné v trestnom
konaní a žiadne ďalšie úkony nemohli byť vykonané v súlade so zásadou zákonnosti a teóriou ovocia

z otráveného stromu.
II.
Nezákonne získaná informácia o služobných rozpisoch príslušníkov PZ
Príslušníci IS mali dňa 28.03.2017 informáciu o časových rozpisoch služby obžalovaného. Informácie o
rozpisoch služby obžalovaného mali príslušníci IS od nariadených obžalovaného E. T.

a H. A., na ktorých mali príslušníci IS aj telefónne čísla, a ktorí boli dňa 28.03.2017 pripravení vykonať
pracovnú cestu do Žiliny za účelom identifikácie obžalovaného, či nakoniec aj urobili.
Vzmysle§80ods.1zákonač.171/1993Z.z.súpolicajtipovinnízachovávaťmlčanlivosťoinformáciách,
s kt. sa oboznámili pri plnení úloh, pričom v zmysle § 80 ods. 3 predmetného zákona môže takejto
mlčanlivosti policajta zbaviť len prezident PZ alebo minister. Napriek tomu, že ani E. T. ani H. A. a ani

žiadny ďalší policajt neboli zbavení povinnosti mlčanlivosti, poskytli IS informáciu o rozpisoch služieb
príslušníkov PZ, a to aj konkrétne obžalovaného. Takéto informácie v trestnom konaní nikdy použité
nemohli byť. Zároveň zdôrazňujeme, že tieto informácie nezískali ako svedkovia skutku, ale pri výkone
ich služobných povinností ako príslušníci PZ.
Obžalovaný opakovane namieta nezákonné získanie informácií poskytnutých priamo jeho nadriadeným

príslušníkom IS v rozpore s ich povinnosťou mlčanlivosti, na základe čoho následne došlo k
nezákonnému sledovaniu osoby a zastaveniu vozidla Audi A6 dňa 28.03.2017. Obžalovaný opakovane
namieta zákonnosť celého trestného konania, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, nakoľko je
postavené na nezákonných a nepoužiteľných dôkazoch v rozpore s § 2 ods. 1 a ods. 10 a § 119 ods. 2
TP. Prvoinštančný súd sa s uvedeným v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal, túto argumentáciu

absolútne odignoroval, z dôvodu ktorého považuje obžalovaný Rozsudok za riadne
nezdôvodnený.
III.
Nezákonné svedecké výpovede svedkov - obchádzanie zákona
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní rovnako namietal nepoužiteľnoť svedeckých výpovedí svedkov

E. T., H. A. a S. U.. Všetci títo svedkovia sú príslušníkmi PZ a informácie, ktoré uvádzali vo svojich
výpovediach podliehajú povinnosti mlčanlivosti v zmysle § 80 zákona č. 171/1993 Z. z., príp. musí tieto
osoby oslobodiť od mlčanlivosti prezident PZ alebo minister.Výsluchy E. T., H. A. a S. U. obžalovaný namietal už v minulosti, pričom dôvodil, že ide o nezákonné
obchádzanie ustanovení TP o rekognícii, ktorá slúži na zákonné opoznávanie osôb.
Svedkovia v čase ich výpovede nemali žiadnu priamu ani nepriamu vedomosť o okolnostiach spáchania

skutku, ktorý má byť trestným činom a kto by mal byť páchateľom. E. T., H. A. a S. U. boli vypočutí iba za
účelom identifikácie zadržanej osoby a jej stotožnenia s obžalovaným a otázky vyšetrovateľa smerovali
výslovne k identifikácii osoby. Účelom vykonania svedeckých výsluchov E. T., H. A. a S. U. nikdy nebolo
získanie informácií o vnímaných skutočnostiach vo vzťahu k tomu, či sa skutok stal a kto
je jeho páchateľom, ale len identifikácia zadržanej osoby priamo počas vyšetrovania, a to na základe

skutočností, ktoré sa dozvedeli v služobnom pomere.
Svedkovia boli dokonca vypočutí bez prítomnosti obhajcu osoby v tom čase zadržanej, ktorá žiadala o
prítomnosť obhajcu a obhajcu si zvolila, a to napriek tomu, že nešlo o neodkladný úkon. Obžalovaný
namietal tieto dôkazy ako nezákonné z dôvodu ich rozporu s ustanoveniami TP o rekognícii a porušenia
práva na obhajobu, pričom zároveň namietal vykonať výsluch E. T., H. A. a S. U. na hlavnom
pojednávaní. Je nepochybné, že takto došlo k obchádzaniu zákona a jeho ustanovení o

opoznávaní osoby.
Napriek tomu, že tieto osoby neboli oslobodené od povinnosti mlčanlivosti, uvádzali skutočnosti, kt. sa
dozvedeli pri výkone služby s ich kolegom - obžalovaným. Obžalovaný má za to, že bez oslobodenia
od povinnosti mlčanlivosti nemohli tieto osoby zákonne vypovedať v trestnom konaní a takto získané
dôkazy sú v trestnom konaní neprípustné, pričom zároveň išlo o neprípustné obchádzanie ust. TP o

opoznávaní osôb, kedy všetky otázky vyšetrovateľa počas výsluchu smerovali len k identifikácii osoby.
Rovnako výsluchy týchto osôb nezákonne obchádzali ustanovenia TP týkajúce sa opoznávania osôb,
rekognície obvineného. Prvoinštančný súd sa s uvedenými námietkami v odôvodnení rozsudku vôbec
nevysporiadal, z dôvodu ktorého považuje obžalovaný Rozsudok za riadne nezdôvodnený.
IV.

Porušenie práva na obhajobu a zásada rovnosti strán v konaní
PodľavyjadrenívyšetrovateľaSKIS-C.S.osoba,ktoráboladňa28.03.2017orgánmičinnýmivtrestnom
konaní zadržaná si priamo na mieste zvolila za obhajcu JUDr. Plunára a JUDr. Andreja
Garu, pričom žiadala, aby tieto osoby boli kontaktované osobne alebo prostredníctvom advokátskeho
koncipienta,údajneMgr.JurajKornhausera.Napriektomu,žetátoosobasizvolilaobhajcuažiadalajeho

osobnú prítomnosť na úkonoch, JUDr. Andrej Gara ani JUDr. Jaroslav Plunár neboli nijako vyrozumení
a s touto osobou boli vykonané mnohé úkony bez prítomnosti obhajcu, napriek tomu, že táto osoba
trvala na prítomnosti obhajcu.
Bez prítomnosti obhajcu bol vykonaný dokonca aj odber DNA, daktyloskopických odtlačkov a
vyhotovenie obrazových záznamov, napriek tomu, že osoba, s ktorou sa úkony vykonali trvala na

prítomnosti obhajcu. Zvolený obhajca však o žiadnom z týchto úkonov nebol upovedomený,
pričom súčasťou spisu do podania prvého návrhu na obžalobu nebola žiadna zmienka o odbere DNA,
daktyloskopických odtlačkoch ani obrazovom zázname. Opäť pripomíname, že uznesenie o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia nebolo obhajcovi doručené, resp. bolo obhajcovi doručené až
na jeho žiadosť dňa 15.03.2018.

Obžalovaný má za to, že dôkaz získaný procesným úkonom odber vzoriek DNA a vloženie do
národnej databázy profilov DNA, odobratie daktyloskopických odtlačkov a vloženie do systému AFIS a
vyhotovenie obrazového záznamu zo dňa 28.03.2017 nemožno v tomto konaní použiť,
pretože boli získané a v konaní vykonané nezákonným spôsobom v rozpore s ustanoveniami
TP, nakoľko:

- obhajca ani obžalovaný nemali od začiatku konania vedomosť o existencii takéhoto dôkazu, resp. o
konaní takého procesného úkonu,
- osoba, ktorá bola zadržaná dňa 28.03.2017 si zvolila obhajcu JUDr. Andreja Garu a aj JUDr. Jaroslava
Plunára a žiadala o ich prítomnosť na úkonoch, pričom však žiadny obhajca o úkone nebol vyrozumený,
a to ani následne po ňom (napriek výslovnej žiadosti), ani nebolo umožnené byť prítomný na tomto

úkone, napriek tomu, že osoba, s kt. sa úkon vykonával na prítomnosti obhajcu trvala,
- je zrejmé, že na osobu bol vytvorený nátlak, nakoľko tento úkon sa konal po takmer 2 hod.
policajnej eskorte v neskorých nočných hodinách, za prítomnosti viacerých príslušníkov PZ, ktorí počas
zadržania osoby túto oslovovali a presviedčali ju o tom, že ju poznajú, a že je obžalovaný (E. T., H. A., S.
U., C. S., H. W., S. A.), oslovovali zadržanú osobu s tým, že tvrdenie, že nie je obžalovaný je zbytočné a

„nech to vzdá" a nech sa prizná, pričom ani po výslovnej žiadosti osoby jej nebol zabezpečený obhajca,
napriek tomu, že o to žiadala,
- predmetný dôkaz bol v konaní vykonaný nezákonným spôsobom, nakoľko spis ani dva mesiace a ani
desať mesiacov po vykonaní úkonu neobsahoval žiaden záznam ani zápisnicu, obžalovaný ani obhajcanemali ani len vedomosť o takom úkone, pričom podľa TP je v prípade nesúhlasu
obvineného potrebný príkaz prokurátora na jeho vykonanie, a teda ak obžalovaný nemal vedomosť o
takom procesnom úkone, nemohol mať ani procesnú možnosť s ním nesúhlasiť alebo súhlasiť,

- vyšetrovateľ SKIS C. S., aj napriek výslovnej žiadosti obhajcu, neoboznámil obhajcu vôbec s týmto
dôkazom, keďže obhajca sa o takejto informácii dozvedel až v návrhu na podanie obžaloby, pričom
obhajcovi boli všetky tohto sa týkajúce listinné dokumenty z procesných úkonov doručené
až 15.03.2018, vykonané procesné úkony a s nimi súvisiace zápisnice a listiny na listoch č. 112-116 sú
nedôveryhodné,resp.existujepodozrenie,že sospisombolomanipulované,nakoľkopredmetné

čísla listov spisu chronologicky nesúladia s reálnym časovým priebehom procesných
úkonov, pretože údajný odber vzorky DNA, daktyloskopia a obrazové snímky mali byť vyhotovené dňa
28.03.2018, z ktorého majú procesné úkony úplne iné čísla listov,
- poukazujeme tiež na diametrálnu odlišnosť každého z podpisov osoby, ktorá bola dňa 28.03.2017
zadržaná na všetkých zápisniciach v porovnaní s podpismi obžalovaného na splnomocnení,
zápisnici o výsluchu a ďalších zápisniciach z úkonov, ktoré sa konali po 28.03.2017, z

čoho je zrejmé, že zápisnice zo dňa 28.03.2018 neobsahujú podpis obžalovaného, ale tieto podpísala
iná osoba ako obžalovaný,
- v čase kedy mal byť vykonaný odber vzoriek DNA neboli splnené zákonné podmienky na
vykonanie takého procesného úkonu, pretože podľa postupu a procesných rozhodnutí vyšetrovateľa
SKISmalvtomčasezadostatočnepreukázané,žezadržanáosobamábyťL.R.,atedanebolopotrebné

zisťovať totožnosť tejto osoby, čím vyšetrovateľ SKIS jednoznačne porušil základnú zásadu zákonnosti
nerešpektujúc osobitný predpis a zásadu primeranosti a zdržanlivosti, pričom nešlo o neodkladný úkon.
Odber vzoriek DNA a vloženie do národnej databázy profilov DNA, odobratie daktyloskopických
odtlačkov a vloženie do systému AFIS a vyhotovenie obrazového záznamu zo dňa 28.03.2017 je
preto nezákonne získaným dôkazom v rozpore so základnými zásadami a ustanoveniami TP, z dôvodu

ktorého nemôže byť v tomto trestnom konaní vykonaný a obžalovaný je preto presvedčený, že ďalšie
vykonanie dokazovania prostredníctvom znaleckého dokazovania porovnaním DNA profilu v národnej
databáze sDNAprofilomzaistenýmdňa15.02.2018bolorovnakonezákonné.Vtomtokontexte
upozorňujeme na ustálenú judikatúru R15/1995: „Výsledky identifikácie osoby alebo veci podľa pachovej
stopy môžu znamenať nepriamy usvedčujúci dôkaz v prípade, že identifikácia bola vykonaná spôsobom

upraveným príslušnými predpismi. Za týmto účelom treba do konania pribrať znalca z príslušného
odboru na vykonanie odorologickej expertízy." Rovnako poukazujeme na judikát R 57/2002: „Základným
procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je TP. V § 2 ods. 1 stanovuje, že nikto nemôže byť
stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Toto
ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl. 17 ods. 2 Ústavy do TP. Z toho potom vyplýva, že

pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu
so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho obsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde
o exces z hraníc a pravidiel, z ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku
toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné.".
Opakovane zdôrazňujeme, že na zadržanú osobu bol evidentne vytvorený nátlak zo strany príslušníkov

IS vykonávaním úkonov v neskorých nočných hodinách, dlhodobou eskortou, za prítomnosti viacerých
príslušníkov PZ s presviedčaním k priznaniu k trestnému činu a bez prítomnosti obhajcu
napriek výslovnej žiadosti takej osoby.
Obžalovaný je toho názoru, že nakoľko bol odber vzorky DNA a daktyloskopických odtlačkov osoby
zadržanej dňa 28.03.2018 vykonaný nezákonným spôsobom (bez prítomnosti obhajcu, bez súhlasu

obžalovaného, bez príkazu prokurátora a bez príkazu policajta so súhlasom prokurátora), a zároveň bol
tento dôkaz vykonaný spôsobom, ktorý porušil právo na obhajobu, keďže finálne bola zápisnica z tohto
úkonu doručená až takmer rok po jeho vykonaní napriek výslovnej žiadosti obhajcu, pričom obhajca o
takomto procesnom úkone nemal vedomosť viac ako 10 mesiacov, ide o nezákonný, a teda
neprípustný a nepoužiteľný dôkaz, ktorý nemôže byť použitý v trestnom konaní, a preto

ani znalecký posudok vzniknutý porovnaním profilov DNA nemôže byť v konaní použitý z dôvodu jeho
nezákonnosti, nakoľko vznikli na základe nezákonných dôkazov. (Podľa § 119 ods. 2 TP za dôkaz môže
slúžiť "všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
podľa tohto zákona alebo osobitného zákona").
Čo sa týka porušenia práva na obhajobu, obžalovaný v argumentáciu poukazuje na

nasledujúcu judikatúru:
„Pokiaľ obvinený vyhlási v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom, že bude vypovedať vo svojej veci
až v prítomnosti obhajcu, nesmie mu vyšetrovateľ klásť žiadne otázky k stíhanému skutku. Pokiaľ prídek porušeniu tejto zásady, odpovede obvineného na otázky vyšetrovateľa sú ako dôkaz v konaní pred
súdom nepoužiteľné a ide o neprípustný dôkaz." (č. 270/2003)
R 25/1990 - II: „Ak sa koná výsluch obvineného, ktorý nie je úkonom, ktorého vykonanie nie je možné

odložiť, v čase, keď obvinený doposiaľ nemá obhajcu hoci ide o prípad povinnej obhajoby, nemôže
obvinený svojim prehlásením, že súhlasíš výsluchom bez účasti obhajcu zhojiť vadu takto vykonaného
dôkazu. Takýto výsluch je absolútne neúčinným dôkazom a nie je možné ho v trestnom konaní
použiť. Vykonávanie výsluchu obvineného za zámerne vytvorených okolností, výrazne nepriaznivo
ovplyvňujúcich jeho psychický stav, ako napríklad výsluch bezprostredne nasledujúci po dlhodobé

eskorte obvineného, uskutočňovaný po dlhú dobu aj v nočných hodinách za aktívnej účasti väčšieho
počtu vypočúvajúcich, je nedovoleným nátlakom na obvineného a môže byť podstatou vadou takéhoto
výsluchu a pôjde o dôkaz absolútne neúčinný."
R 2/2003: „Materiálnym obsahom práva obvineného na obhajobu a jeho súčasťou je aj právo obhajovať
sa prostredníctvom obhajcu, pričom na uplatnenie tohto práva mu musí byť poskytnutá reálna možnosť.
Preto výsluch obvineného, ktorý nie je neodkladným alebo neopakovateľným úkonom a ktorý je

vykonávaný v čase, keď obvinený nemá obhajcu, hoci ide o prípady povinnej obhajoby, je dôkazom
absolútne neúčinným a nemožno ho v trestnom konaní použiť. V takomto prípade napraviť chybu takto
vykonaného dôkazného prostriedku nemôže ani obvinený svojim vyhlásením, že súhlasí s výsluchom
bez účasti obvineného. Zápisnicu o takomto výsluchu obvineného nie je možné ani prečítať na hlavnom
pojednávania oprieť o ňu skutkové závery."

Prvoinštančný súd sa však vôbec nezaoberal námietkou obžalovaného o tom, že bolo porušené právo
na obhajobu vyššie uvedeným spôsobom, a že na osobu zadržanú dňa 28.03.2017 bol vyvíjaný nátlak.
Prvoinštančný súd nedôvodné nevyhovel ani návrhu na doplnenie dokazovania predvolaním
vyšetrovateľky SKIS C. S., ktorá mohla nepochybne svojou výpoveďou preukázať, že osoba zadržaná
dňa 28.03.2017 si za svojho obhajcu zvolila JUDr. Andreja Garu a JUDr. Jaroslava Plunára, pričom

požadovala ich prítomnosť pri všetkých úkonoch dňa 28.03.2017. Tomuto návrhu prvoinštančný súd
nevyhovel,čímpodľaobžalovanéhoporušilzásadurovnostístránvkonaníazásadazisteniaskutkového
stavu bez dôvodných pochybností, pretože porušenie práva na obhajobu robí akýkoľvek procesný
úkon procesne nepoužiteľným a nezákonným. V odôvodnení sa s porušením práva na obhajobu
prvoinštančný súd nijako nezaoberal a tieto námietky zákonnosti konania predchádzajúceho vydaniu

rozsudku nijako nezohľadnil ani sa s nimi nevysporiadal.
V.
Porušenie zásady primeranosti a zdržanlivosti
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní nesúhlasil s prečítaním záverov znaleckého posudku č.
ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2018/3389 č. l. 312-319 a záverov znaleckého posudku č. ČES:PPZ-KEU-BA-

EXP-2018/3389 č. l. 320-322, namietal tieto dôkazy ako nezákonné, nakoľko vôbec neexistoval zákonný
dôvod odberu vzorky DNA podľa § 3 ods. 1 písm. a), c) a d) zákona č. 417/2002 Z. z.
Vyšetrovateľ SKIS začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie len malú chvíľu predtým než požiadal
o odobratie vzorky biologického materiálu sterom z bukálnej sliznice na analýzu DNA - trichologický
materiál, vyhotovenie obrazových trojdielnych fotografií, vykonanie vonkajšieho merania tela a odobratie

pachovej stopy. Vyšetrovateľ v tom čase preto nemohol mať pochybnosti o identifikácii obžalovaného,
a preto v tom čase neexistovala dôvodnosť vykonania takých úkonov o aké vyšetrovateľ požiadal.
Obžalovaný poukazuje na § 206 ods. 1 TP v zmysle ktorého ak je na podklade trestného oznámenia
alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin
spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia. Vyšetrovateľ SKIS

nielenže jedným uznesením začal trestné stíhanie, ale zároveň aj vzniesol obvinenie, preto vyšetrovateľ
SKIS zrejme nemal žiadne pochybnosti o identifikácii osoby, voči ktorej vtedy začal trestné stíhanie, a
preto neexistoval žiadny zákonný dôvod na odber biologického materiálu.
V ďalšom obžalovaný upozorňoval na § 207 ods. 1 TP: „Ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby,
ktorej má byť vznesené obvinenie, namiesto osobných údajov sa k uzneseniu o vznesení

obvinenia priložia jej daktyloskopické odtlačky, obrazové záznamy, údaje o vonkajšom meraní tela,
zvláštnych telesných znameniach a uvedie sa aj jej prezývka alebo iné označenie a podrobný opis
osoby." K uzneseniu o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania však neboli pripojené žiadne
daktyloskopické odtlačky, obrazové záznamy, údaje o vonkajšom meraní tela, zvláštnych telesných
znameniach a ani sa tam neuvádza prezývka alebo iné označenie a podrobný opis osoby. Opakovane

zdôrazňujeme, že vyšetrovateľ SKIS nemal žiadnu pochybnosť o totožnosti zadržanej osoby, a preto
bolo vykonanie dokazovania odberom biologického materiálu a vyhotovením obrazových záznamov
nezákonné a nedôvodné.Nakoľko je zrejmé, že vyšetrovateľ SKIS nemal v čase začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia
žiadnu pochybnosť o identifikácii a ním zistenej totožnosti osoby, voči ktorej začal trestné stíhanie a
vzniesol obvinenie, nebol daný zákonný dôvod na vykonanie odberu vzorky DNA podľa § 3 ods. 1 písm.

a) zákona č. 417/2002 Z. z. Vyšetrovateľ SKIS sám ani neurčil presný dôvod vykonania odberu vzorky
DNA, iba odkázal na § 3 zákona č. 417/2002 Z. z., ktorý obsahuje celkom 3 zákonné možnosti dôvodu
odberu vzorky. Možno však iba predpokladať, že vyšetrovateľ SKIS požiadal o odber DNA za
účelom identifikácie osoby, na čo však v tom čase neexistoval zákonný dôvod, pretože vzhľadom na jeho
procesný postup a rozhodnutie (najmä uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia) v

tom čase vyšetrovateľ SKIS nemal žiadnu pochybnosť o totožnosti zadržanej osoby. V danom prípade
došlo k porušeniu zásady primeranosti zdržanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 TP, nakoľko neexistovala žiadna
dôvodnosť vykonania procesného úkonu, o ktorý vyšetrovateľ SKIS požiadal.
S uvedenými námietkami dôvodnosti odberu DNA, daktyloskopických odtlačkov a obrazových snímkov
sa prvoinštančný súd nijako nevysporiadaval. Ak v čase odberu DNA nebola pochybnosť o identifikácii
obvinenej osoby potom neexistoval pádny dôvod na taký vážny zásah do jej telesnej integrity akým je

odber vzorky DNA. Napádaný Rozsudok je preto nezákonný pre absenciu riadneho zdôvodnenia.
VI.
Nedôveryhodnosť procesného úkonu - odber DNA
V ďalšom obžalovaný namieta vôbec dôveryhodnosť procesného úkonu a takto získanej vzorky DNA
vzhľadom na zrejmé nezákonné manipulovanie zo spisom a nesprávnu žurnalizáciu spisu. Samotné

uznesenie o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania je v spise zažurnalizované pod číslom listu
1 a 2. Žiadosť a Poučenie týkajúce sa odberu vzorky DNA zo dňa 28.03.2017 sú však zažurnalizované
až pod číslom listu 112 až 113, pričom ďalej pod číslom listu 114 a 116 sú v spise zažurnalizované
Zaslanie daktyloskopických kariet na založenie do systému AFIS zo dňa 10.04.2017 (č. l. 114) Žiadosť
o vykonanie analýzy DNA zo dňa 10.04.2017 (č. l. 115), a obrazové snímky (č. l. 116). Existuje

preto dôvodná pochybnosť o tom, že tieto úkony boli vôbec dňa 28.03.2017 vykonané.
Obžalovaný sa preto domnieva, že so spisom bolo nezákonne manipulované, nakoľko procesné
úkony, ktoré reflektujú postup orgánov činných v trestnom konaní zrejme neboli vykonané vôbec alebo
v chronologickej súslednosti, nakoľko odber biologického materiálu, daktyloskopických odtlačkov a
vyhotovenie obrazových záznamov mali byť vykonané v deň začatia trestného stíhania a vznesenia

obvinenia (28.03.2018) na čísle listov 1 až 2, pričom však do spisu boli tieto procesné úkony
zažurnalizované až o viac ako 10 mesiacov neskôr počnúc listom číslo 112.
Obžalovaný v tomto tiež poukazuje na dôležitú skutočnosť, a to že podpisy na zápisniciach zo dňa
28.03.2017 nekorešpondujú z jeho podpismi (e. g. na splnomocnení alebo zápisnici o neskoršom
výsluchu obžalovaného). Obžalovaný opakovane namieta závažné porušenie práva na obhajobu v

súvzťažnosti s doručením vyššie uvedených dokumentov až dňa 15.03.2018, kedy bolo doručené
obhajcoviprvýkrátvôbecajuznesenieozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia.Dňa22.01.2018
totiž nahliadol obhajca prostredníctvom substituovaného advokáta do trestného spisu v predmetnej
veci, pričom sa oboznámil s návrhom na podanie obžaloby. Predmetný návrh na podanie obžaloby zo
dňa 31.10.2017 v zozname navrhovaných dôkazov obsahoval dôkaz odber vzoriek DNA a vloženie do

národnej databázy profilov DNA, odobratie daktyloskopických odtlačkov a vloženie do systému AFIS a
vyhotovenie obrazového záznamu zo dňa 28.03.2017.
Obhajca obžalovaného nahliadol do trestného spisu dňa 12.04.2017. V tom čase sa v spise
sa nenachádzala akákoľvek zmienka, ani len zápisnica, o odbere DNA, daktyloskopických odtlačkov
ani vyhotovení obrazového záznamu alebo podobnom úkone. Pripomíname, že DNA, daktyloskopické

odtlačky a obrazový záznam mali byť vyhotovené už dňa 28.03.2017, čo v deň nahliadnutia bolo už viac
ako 15 dní po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Obžalovaný upozorňuje na listinu „Obsah
spisu" v zmysle § 5 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 618/2015 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom
konaní a súdmi, zo dňa 12.04.2017, podľa ktorej žiadny odber DNA, daktyloskopických odtlačkov ani
vyhotovení obrazového záznamu nebol vykonaný.

Obhajca obžalovaného opäť nahliadol do trestného spisu dňa 30.05.2017. V tom čase sa v spise
opakovane nenachádzala akákoľvek zmienka, ani len zápisnica, o odbere DNA, daktyloskopických
odtlačkov ani vyhotovení obrazového záznamu alebo podobnom úkone. Pripomíname, že DNA,
daktyloskopické odtlačky, pričom obžalovaný bol v tom čase trestne stíhaný už 2 mesiace. Obhajca
obžalovaného priamo na mieste požiadal vyšetrovateľa SKIS o poskytnutie informácií alebo aspoň

zápisnicu o úkone, prostredníctvom ktorého mala byť osobe odobratá dna, daktyloskopické odtlačky
alebo vyhotovený obrazový záznam.
Prítomnosť dôkazu odber vzoriek DNA a vloženie do národnej databázy profilov DNA, odobratie
daktyloskopických odtlačkov a vloženie do systému AFIS a vyhotovenie obrazového záznamu zo dňa28.03.2017, resp. skutočnosť, že vôbec boli tieto procesné úkony vykonané, je preto zarážajúca.
Obhajca a ani sám obžalovaný nemali doposiaľ vedomosť o existencii takého dôkazu,
pričom zápisnica z tohto úkonu a ani žiadna ďalšia informácia o tomto úkone neboli obhajcovi zo strany

vyšetrovateľa poskytnuté ani po tom, čo o to výslovne dňa 30.05.2017 vyšetrovateľa SKIS
žiadal. Práve naopak, vyšetrovateľ SKIS potvrdil, že v trestnom konaní nebol takýto úkon vykonaný a
nie je súčasťou spisu, (viď. záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu zo dňa 30.05.2017)
Informácia o DNA, daktyloskopii a obrazovom zázname sa k obhajcovi a obžalovanému dostala až
dňa 22.01.2018, i. e. celkom 10 mesiacov po začatí trestného stíhania, pričom všetky dokumenty

súvisiace s uvedeným boli doručené obhajcovi až dňa 15.03.2018. Obhajca a obžalovaný vôbec nemali
vedomosť o existencii takéhoto dôkazu v trestnom konaní, pričom vyšetrovateľ SKIS sám uzrejmil a uistil
obhajcu vtom,žesúčasťouspisuniejetakýtodôkaz.Obhajcaaniviacnásobnýmnahliadnutímdo
spisu takýto dôkaz v spise nenašiel. Obhajca namieta, že vyšetrovateľ SKIS nesprávnym a nezákonným
postupom sám zmaril možnosť použitia takéhoto dôkazu, pretože z pohľadu zákonnosti vykonania
dôkazu je neprípustné, aby sa trestné konanie proti obžalovanému viedlo 10 mesiacov bez toho, aby

mal obžalovaný a obhajca vedomosť o údajnom odbere DNA, daktyloskopii a obrazovom zázname.
Nakoľko obžalovaný ani obhajca nemali dovtedy vedomosť o tomto úkone, nemohla byť preskúmaná
ani jeho zákonnosť, pričom ak neexistuje vedomosť o odbere vzorky DNA, daktyloskopii a vyhotovení
obrazového záznamu, len ťažko možno považovať takto získaný dôkaz za zákonný, najmä čo sa týka
súhlasu osoby, s ktorou bol takýto úkon vykonaný. Nakoľko obžalovaný nemá ani vedomosť o takýchto

úkonoch, len ťažko možno predpokladať, že s ním niekedy súhlasil alebo mohol súhlasiť. Ak obžalovaný
nemá vedomosť o tomto úkone, nemohol ani súhlasiť s takýmto úkonom, a teda súčasťou spisu by mal
byť zrejmý súhlas v tom čase obvineného alebo súhlas alebo príkaz prokurátora podľa § 155 ods. 4 TP,
ktorý však spis pred, ku dňu 28.03.2018 ani po tomto dni neobsahuje, i. e. súhlas obvineného nemohol
byť nikdy daný a zároveň nebol na taký úkon dňa 28.03.2017 daný ani príkaz prokurátora ani príkaz

policajta so súhlasom prokurátora.
Prvoinštančný súd na námietky nedôveryhodnosti procesných úkonov DNA a chronologický nesúlad
listov spisu uviedol v odôvodnení len toľko, že ide o nedôslednosť vyšetrovateľa. Súd však vôbec
nevenoval pozornosť nesúladnými podpisom obžalovaného na jednotlivých zápisniciach, kde sa
nachádzajú len akési „vlnovky". Súd sa rovnako nijako nevenoval tomu, že obžalovaný nemá

vedomosť o takýchto procesných úkonoch a preto namieta aj to, že by keď mal udeliť súhlas na
odber DNA, daktyloskopických odtlačkov alebo obrazových záznamov, pričom súhlas prokurátora ani
príkaz prokurátora daný nebol. Odôvodnenie napádaného rozsudku je preto nedostatočné, pretože
prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami vážnej nezákonnosti procesných úkonov
pre absenciu zákonnom požadovaných podmienok a porušenia práva na obhajobu, pričom napriek

uvedenému vzal do úvahy dôkazy ako znalecké overenie zhodnotí DNA. K overeniu zákonnosti
tohto procesného úkonu nakoniec súd bezdôvodne odmietol vypočuť obžalovaným navrhovanú
vyšetrovateľku C. S..
VII.
Nezákonnosť Inšpekcie MV

Obžalovanýrovnakopočasceléhokonanianamietal,ževšetkyúkonyvykonané vpredmetnom
trestnom konaní Inšpekciou ministerstva vnútra SR sú nezákonné, a rovnako sú nezákonné všetky
dôkazy získané Inšpekciou ministerstva vnútra SR. Obžalovaný sa počas celého konania odvolával
na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej je Sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR (ďalej
len Inšpekcia) nezákonným orgánom, čo má aj v tomto prípade priamy dôsledok. E. g. rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1To/1/2015, zo dňa 29.05.2015 došlo na základe § 322 ods. 3 TP a § 285
písm. a) TP k oslobodeniu policajta spod obžaloby, pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1,2 TP,
ktorý mal spáchať tak, že 16.01.2013 v čase o 20:41 hod. počas výkonu služby si prostredníctvom SMS
správy odoslanej na jeho telefónne číslo dal sľúbiť úplatok vo forme finančnej hotovosti vo výške 50,-
Eur od Mgr. J. S., v tom čase príslušníka Policajného zboru za to, že mu zistí informácie v súvislosti so

zadržaním osoby príslušníkmi PZ, ku ktorému malo prísť dňa 15.01.2013, tento požadované informácie
bližšie nezisteným spôsobom získal a následne ich poskytol Mgr. J. S., ktorý ich zistenie požadoval,
pričom mu oznámil konkrétne ktorými príslušníkmi PZ bol M. F. zastavený a kontrolovaný, na akom
vozidle v tom čase jazdil a aké veci boli u neho nájdené, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Zásadnou je v predmetnom rozhodnutí tá skutočnosť, že

obžalovaný bol oslobodený okrem iných skutočností aj preto, že podľa právneho názoru Najvyššieho
súdu SR nie je Inšpekcia zákonným orgánom činným v trestnom konaní. Sekcia kontroly a inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky má byť samostatný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, výlučne podriadený ministrovi vnútra Slovenskej republiky, nezávislý od riadenia a štruktúrpolície, ktorý plní úlohy na úseku kontroly a inšpekčnej služby. Na úseku inšpekčnej služby odhaľuje
a vyšetruje trestnú činnosť príslušníkov Policajného zboru. Z uvedeného je zrejmé, že postavenie
Inšpekcie mimo štruktúru a organizáciu Policajného zboru SR a jej podriadenie priamo ministrovi vnútra

má zabezpečiť jej nezávislosť pri vyšetrovaní trestnej činnosti svojich kolegov - policajtov; podľa názoru
NS SR však naopak priame podriadenie inšpekcie ministrovi zakladá jej závislosť. Ďalším kľúčovým
argumentom Najvyššieho súdu SR bol fakt, že Inšpekcia nie je organizačne zaradená v štruktúrach
policajného zboru ale je pod ministerstvom spravodlivosti, ktorá je výkonnou mocou. Trestné stíhanie
môžu viesť však len policajti - teda príslušníci Policajného zboru (a colníci a pod.), ale nie policajti vyňatí

z Policajného zboru a podriadení ministrovi. Policajti fungujúci mimo Policajného zboru je úkaz zákonom
nepredpokladaný a ich postavenie je preto sporné, resp. takto je okrem iného narušená základná
ústavnázásadazákonnosti.DefiníciaPolicajnéhozboruajehoorganizácia:§1ods.1zák.oPZPolicajný
zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja
proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný
zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 1 zák. o PZ Policajný

zbor sa člení na službu kriminálnej polície, službu finančnej polície, službu poriadkovej polície, službu
dopravnej polície, službu železničnej polície, službu ochrany objektov, službu hraničnej a cudzineckej
polície, službu osobitného určenia, službu ochrany určených osôb a inšpekčnú; organizačnou súčasťou
Policajného zboru je aj útvar kriminalisticko-expertíznych činností, ktorý vykonáva odbornú činnosť a
znaleckú činnosť podľa osobitných predpisov. Podľa § 4 ods. 2 zák. o PZ Služby Policajného zboru

pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich
činností a vnútornú organizáciu. Nezákonnosť Inšpekcie NS SR v uvedenom rozhodnutí identifikuje
tak, že Sekcia podľa organizačnej štruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú
zložku, výlučne podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr Policajného
zboru. V zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore je súčasťou

policajného zboru služba kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, železničnej polície, ochrany
objektov, hraničnej a cudzineckej polície, osobitného určenia, ochrany určených osôb, inšpekčnej služby
a kriminalistický a expertízny ústav. Z organizačnej štruktúry policajného zboru, pritom
vyplýva, že inšpekčná služba v ňom nie je začlenená. V prípade Sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodne

sa nejedná o zložku Policajného zboru. I keď zák. č. 171/1993 Z. z. o
Policajnom zbore v § 4 ods. 1 predpokladá v rámci organizácie Policajného zboru existenciu inšpekčnej
služby, Policajný zbor takúto službu nevytvoril, nemá ju zriadenú, resp. bola nezákonne presunutá
na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Neexistuje teda legislatívny základ na vyňatie inšpekčnej
služby zo zložiek patriacich Policajnému zboru a zriadenie a vytvorenie inšpekčnej služby, alebo jej

preloženie na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a už vôbec nie na to, aby ju riadil minister vnútra.
Zároveňtonapokonvýslovneanepochybnevyplývaajzprvejvetyods.2§4zákonaoPolicajnomzbore,
v zmysle ktorého služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré zriaďuje
a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu. Fakticky to znamená, že
Policajný zbor bezprostredne a priamo neriadi Inšpekciu prostredníctvom apolitického profesionálneho

personálu, policajtov, ale Inšpekcia je riadená ministrom vnútra a Policajný zbor ako celok je de facto
politicky riadený cez politika a dostáva sa do jeho úplnej závislosti. Na tomto konštatovaní nič nemení
ani to, že podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona je Policajný zbor v konečnom dôsledku podriadený
ministrovivnútra.Tátopodriadenosť,vždyvšakprostredníctvomprezidentaPolicajnéhozboru,jelogická
vzhľadom na to, že ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy podľa § 11 písm. c) zák.

č. 575/2001 Z. z. Pokiaľ minister vnútra nariadením č. 57 z 27. augusta 2007 zriadil Sekciu kontroly a
inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby na ministerstve vnútra a nariadením
č. 117 z 27. augusta 2010 ju podriadil priamo ministrovi vnútra, urobil tak v obidvoch prípadoch bez
najmenších pochybností v rozpore so zákonom bez legislatívnej opory. Obžalovaný preto zásadne
namieta všetky doposiaľ vykonané úkony vykonané v konaní, ktoré predchádzalo rozsudku

a rovnako dôkazy získané v konaní ako nezákonné.
Obžalovaný dôrazne upozorňuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo
vzťahu k nezávislosti a nestrannosti Inšpekcie ministerstva vnútra SR. V zmysle judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva v nadväznosti na článok 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd vyplýva pre zmluvné štátny povinnosť zabezpečiť v spojitosti s článkom 3

aby jednotlivci neboli vystavení neprimeranému zaobchádzaniu zo strany štátnych orgánov a taktiež
iných jednotlivcov. Na tento účel sú zmluvné štáty povinné vytvárať účinné právne normy regulujúce
túto oblasť. V dôraze na dodržanie požiadavky oficiálneho vyšetrovania obsiahnutej v Dohovore o
ochrane ľudských práv a základných slobôd sú zmluvné štáty povinné viesť oficiálne vyšetrovaniespĺňajúce určené atribúty nezávislosti za účelom individuálnej identifikácie páchateľa trestného činu.
Okrem reálnej nezávislosti je nevyhnutné aby vyšetrovací orgán bol aj inštitucionálne a hierarchicky
nezávislý. Akýkoľvek odklon od vyššie uvedeného procesu a charakteru vyšetrovania vedie k porušeniu

štandardu garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Osoby, ktorých
garantované ľudské práva a základné slobody boli porušené z dôvodu nesprávneho vyšetrovania
a absenciou prvkov nezávislosti garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd sú oprávnené domáhať sa ochrany svojich práv a záujmov na Európskom súde pre ľudské
práva. V závislosti od konkrétneho prípadu sa môžu meniť jednotlivé špecifiká a orgány vykonávajúce

proces vyšetrovania, kedy môže dochádzať k menším odklonom, avšak v každom prípade je štát
povinný zabezpečiť efektívny systém kontroly verejnej správy, ktorý bude spĺňať atribúty kontrolného
a vyšetrovacieho orgánu v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dňa
14. Decembra 2010 vydal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade „Mižigárová proti
Slovenskej republike". Uvedený rozsudok je pre oblasť kontroly a vyšetrovania v oblasti štátnej moci
značne dôležitý. Sťažovateľka sa obrátila na Európsky súd pre ľudské práva so sťažnosťou z dôvodu

porušenia článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci zadržania jej
manžela Policajným zborom s následkom smrti v procese vyšetrovania trestného činu, ktorého sa mal
dopustiť. Okrem námietok na zaobchádzanie s osobou počas zadržania sťažovateľka namietala aj
niekoľko pochybení práve v procese vyšetrovania smrti jej manžela. Hlavným predmetom sťažnosti
bolo nevykonanie účinného, efektívneho a riadneho vyšetrovania okolností usmrtenia jej manžela počas

výsluchu príslušníkom Policajného zboru. Dôležitými skutkovými okolnosťami uvedeného prípadu sú
skutočnosti, že manžel sťažovateľky bol zadržaný a eskortovaný príslušníkmi Policajného zboru na
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Poprade. Počas zadržania prebiehal výsluch zadržanej osoby
v kancelárii príslušníka Policajného zboru, ktorý v tom čase nebol oficiálne v službe. Počas výsluchu
došlo k postreleniu zadržanej osoby do oblasti brušnej dutiny. Následne bola zadržaná osoba prevezená

na hospitalizáciu do nemocnice, kde po štyroch dňoch zomrel na následky zranení. 29. Mája 2009
podala prokurátorka obžalobu na príslušníka Policajného zboru za trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že nedbanlivosťou porušil
dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania. Povinnosťou, ktorú príslušník Policajného zboru
porušil podľa vtedy platnej právnej úpravy a interných nariadení bolo zabezpečenie služobnej zbrane

proti neoprávnenému použitiu. Podľa článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že vyšetrovanie okolností smrti zadržanej osoby nebolo
dostatočne nezávislé. Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, že vyšetrovanie okolností vedúcich
k objasneniu smrti zadržanej osoby vykonávala Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra,
ktorá bola podriadená Ministerstvu vnútra s priamym vplyvom na Ministra vnútra. Európsky súd pre

ľudské práva sa taktiež vo svojom rozsudku venoval ďalším okolnostiam, ktoré viedli k právnemu názoru,
že vyšetrovanie nebolo dostatočne nezávislé, nakoľko prvotné úkony vykonávala vyšetrovacia skupina
zložená z osôb, ktoré boli služobne zaradené na identickom, prípadne nadriadenom útvare príslušníka
Policajného zboru, pri ktorom došlo k usmrteniu osoby. Európsky súd pre ľudské práva teda konštatoval,
že v predmetnom trestnom konaní došlo vykonaním procesu vyšetrovania inšpekciou ministerstva

vnútra k porušeniu zásady nestrannosti a nezávislosti trestného procesu. K porušeniu
nezávislosti procesu vyšetrovania došlo najmä tým, že bol vykonávaný pracovníkmi zaradenými na
Sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra, ktorí sú priamo horizontálne aj inštitucionálne
prepojený s vedením Ministerstva vnútra a pod jeho priamou podriadenosťou s personálnym vedením
Ministra vnútra.

Dňa 25.07.2013 vydal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade „Kummer proti Českej
republike" v ktorom sťažovateľ namietal nezákonnosť postupov a správania vnútroštátnych orgánov
počas jeho umiestnenia v cele policajného zaistenia. V procesnej stránke prípadu Európsky súd pre
ľudské práva nadviazal na rozsudok z prípadu „Eremiášová a Pechová proti Českej republike". V
konaní rozhodol o porušení záväzku zmluvného štátu vykonať nezávislé vyšetrovanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Proces vyšetrovania bol začatý podaním trestného
oznámenia na príslušníkov Policajného zboru na útvare Inšpekcie Ministerstva vnútra, ktorá začala
vykonávať v predmetnej veci vyšetrovanie. V rozsudku je opakovane vyjadrený
názor, že Inšpekcia Ministerstva vnútra nie je nezávislým orgánom spĺňajúcim atribúty vnútroštátneho
orgánu oprávneného vykonávať vyšetrovacie konanie v súvislosti s pochybnosťami o jej nezávislosti.

S námietkou nezákonnosti inšpekčnej služby MV sa prvoinštančný súd vyporiadal len tak, že poukázal
na bližšie neoznačené stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR. V tomto je obžalovaný presvedčený,
že okrem toho, že ide o nesprávny právny záver v zmysle vyššie uvedeného, rovnako ide o nedostatočne
zdôvodnenú časť napádaného rozsudku. Obžalovaný je presvedčený, že odôvodnenie nie je dostatočnév prípade, že súd len poukáže na bližšie neurčené stanovisko NS SR a ani vôbec nevysvetlí
ďalšie právne skutočnosti a úvahy, kt. súd viedli k právnym názorom. Takéto odôvodnenie absolútne
nerešpektuje právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným zo základných čiastkových práv je

právo na presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie majúce nielen odôvodňujúci účel v rámci zásady
„fair trial“, ale aj rešpektovanie zásady legitímnych očakávaní rozhodovania v obchodných skutkových
prípadoch rovnako a výchovný charakter a pôsobenie súd na spoločnosť.
VIII.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obžalovaný navrhuje napádaný rozsudok zrušiť a

trestné stíhanie zastaviť.“

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k odôvodneniu odvolania obžalovaného Bc.
L. R..

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor uviedol, že rozhodnutie okresného
súdu považujú za zákonné, akceptujú ho, a preto navrhuje podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného
zamietnuť. Obhajca uviedol, že navrhujú napadnuté rozhodnutie zrušiť a trestné stíhanie zastaviť. V
konaní nebolo zákonne preukázané, že skutok mal byť spáchaný práve obžalovaným. Obžalovaný
uviedol, že v tomto konaní, ktoré sa proti nemu vedie, sa cíti nevinný a celé konanie je výsledkom snahy

jeho bývalých nadriadených o prepustenie jeho osoby zo služobného pomeru príslušníka PZ.

Krajský súd ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti

§ 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu

(prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.) je napadnutý
rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo
k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia
prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací

súd v otázke skutkových zistení odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaný Bc. L. R. dôvody odvolania založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v
konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa

v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na
odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov

dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v

napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od

skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre

jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych
úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j.
že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe

svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto
dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,
ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si

neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a práve názory strany konania, ktoré v okolnostiach

konkrétneho prípadu súvisia s výrokom rozsudku súdu prvého stupňa o vine obžalovaného.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný spolu s obhajcom
len opakujú svoju obhajobu použitú v trestnom konaní a odvolanie obžalovaného zodpovedá v podstateobsahu záverečnej reči obhajcu obžalovaného, tak ako je protokolovaná v zápisnici o hlavnom
pojednávaní z 13.11.2018 (č.l. 440 súdneho spisu).

Na tomto mieste poukazuje odvolací súd na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Obžalovaný sa prostredníctvom obhajcu bránil, že trestné konanie bolo postavené na
nezákonných procesných úkonoch, poukázal na tzv. teóriu ovocia z otráveného stromu. Tvrdil, že

príslušníci inšpekcie MV SR vykonávali dňa 28.3.2017 sledovanie osoby - obžalovaného, išlo o vopred
plánovanú akciu, pri ktorej malo byť postupované v zmysle ust. § 113 Tr. poriadku, pričom na takýto
postup nebol vydaný predchádzajúci príkaz súdu, ani prokurátora. Dôkazy a dôkazné prostriedky sú
tak nepoužiteľné a neprípustné, došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1, čl. 8 Dohovoru,
ktorý garantuje spravodlivý súdny proces, bola porušená zásada zákonnosti a zásada primeranosti
a zdržanlivosti a jeho ústavné práva. Tiež došlo k porušeniu práva na obhajobu, zadržaný žiadal

obhajcu, obhajca nebol prítomný pri úkonoch, na zadržanú osobu bol vyvinutý nátlak, pretože boli
vykonávané úkony po dlhodobej eskorte, v prítomnosti viacerých
príslušníkov PZ, namietal hodnovernosť listinných dôkazov svedčiacich o odbere biologického materiálu
DNA, ktoré dňa 12.4.2017 neboli súčasťou spisu, čomu nasvedčuje žurnalizácia vyšetrovacieho spisu,
došlo k neoprávnenému manipulovaniu so spisom, žurnalizácia nezodpovedá

chronológii vykonaných úkonov. Podpisy na poučeniach na všetkých zápisniciach zo dňa 28.3.2017
nekorešpondujú s podpismi obžalovaného. Služobný preukaz, ktorým sa mala osoba zadržaná dňa
28.3.2017 preukázať sa nikdy nenašiel. Odber biologického materiálu bol vykonaný bezdôvodne,
vyšetrovateľ PZ v žiadosti neuviedol konkrétny dôvod a taktiež namietali zákonnosť existencie inšpekcie
MV SR ako nezávislého a nestranného orgánu. Obranu obžalovaného súd v celom rozsahu vyhodnotil

ako tendenčnú. Pokiaľ obžalovaný v rámci svojej obrany poukazoval na nezákonnosť dôkazných
prostriedkov a z nich získaných dôkazov, ich nezákonnosť, nepoužiteľnosť a neprípustnosť, poukazoval
na tzv. teóriu ovocia z otráveného stromu, súd uvádza, že odmieta obhajobou prezentované právne
závery o nezákonnosti dôkazných prostriedkov a nimi získaných nezákonných
a nepoužiteľných dôkazov.

Svedkovia Mgr. H. W. a Ing. S. A. - príslušníci OIS MV SR sa jednoznačne vyjadrili, že operatívnou
činnosťou (v zmysle Zákona o policajnom zbore v platnom znení) preverovali
poznatok, ktorým disponovala inšpekcia, popísali okolnosti postupu operatívnej činnosti s tým, že iba
predvídali, keďže predmetného dňa mal obžalovaný nočnú službu, že by mohol za týmto účelom použiť
motorové vozidlo. Súd sa tak nestotožnil s argumentmi obhajoby, že v danom prípade príslušníci

OIS postupovali nezákonne, pretože v skutočnosti vykonávali sledovanie osoby a vecí podľa § 113
Tr. poriadku, pričom sledovanie nebolo vykonané v súlade s Tr. poriadkom, nebol zabezpečený príkaz
prokurátora ako to predpokladal zákon, a tak dôkazy získané z tohto nezákonne vykonaného dôkazného
prostriedku a na základe nich vykonané ďalšie dôkazy sú tiež nezákonné a nemožno na ne prihliadať
(teória ovocia z otráveného stromu). V danom prípade príslušníci OIS MV SR vykonávali operatívnu

činnosť za účelom preverenia poznatku o páchaní trestného činu príslušníkom PZ, v zmysle zákonnom
zverených právomocí a kompetencii (Zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v
platnom znení) výklad prezentovaný obhajobou by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákonnej úpravy,
v zmysle ktorej aj príslušníci inšpekčnej služby vykonávajú operatívno-pátraciu činnosť § 38a Zákona
o policajnom zbore, pričom operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, spravodajských

opatrení vykonávaných Policajným zborom na účely predchádzania, zamedzovania, odhaľovania a
dokumentovania trestnej činnosti a zisťovania jej páchateľov, zabezpečovania ochrany určených osôb a
strážených objektov, technicky chránených objektov, zabezpečovania a poskytovania ochrany a pomoci
ohrozenémusvedkoviachránenémusvedkovi,ochranyštátnejhraniceavypátraniaosôbavecí.Účelom
sledovania v zmysle ust. Tr. poriadku je získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo o pohybe

veci, ktoré sa realizuje utajovaným spôsobom, pričom ho možno vykonať len pri súčasnom splnení
podmienok: existencia trestného konania o úmyselnom trestnom čine a dôvodný predpoklad zistenia
skutočnostívýznamnýchpretrestnékonanie,kčomuslúžipráveoperatívnapátraciačinnosť,inakbyboli
zákonom stanovené podmienky na vydanie príkazu na sledovanie v zmysle ust. podľa § 113 Tr. poriadku
iba formálne. Zároveň skutočnosť, že v rámci vyšetrovania nebol zabezpečený služobný preukaz,

ktorým sa mal obžalovaný podľa výpovede svedkov preukázať bezprostredne po zastavení vozidla,
ktoré viedol, nijako neoslabuje dôkazný stav zistený a ustálený na základe vyššie uvedených dôkazov.
Zároveň k námietkam obhajoby sa žiada uviesť, že za žurnalizovanie spisu zodpovedá vyšetrovateľ, zo
samotnej žurnalizácie spisu, v prípade ak táto aj nezodpovedá chronologickej postupnosti vykonávaniajednotlivých dôkazov nie je možné vyvodiť záver o neoprávnenej manipulácii s dôkazmi, možno hovoriť
nanajvýš o nedôslednosti. K námietke pochybností obhajoby ohľadom zákonnosti postavenia inšpekcie
MVSRakonezávisléhoanestrannéhoorgánusúdpoukazujenastanoviskotrestnoprávnehokolégiaNS

SR, z ktorého vyplýva, že Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
služby MV SR je zákonným subjektom vo vyšetrovaní alebo skrátenom
vyšetrovaní podľa Tr. poriadku v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Zároveň súd dodáva, v súvislosti s námietkami voči zákonnosti vykonaného
znaleckého dokazovania, že osoba zadržaná dňa 28.3.2017 nebola riadne poučená v čase, keď jej bola

odobratá DNA, že má právo odoprieť súhlas s takýmto procesným úkonom, o jeho práve neprispievať k
vlastnému obvineniu, obžalovaný sa v čase údajného odobratia DNA nemohol riadne poradiť so svojím
obhajcom, či odmietnuť alebo neodmietnuť odobratie biologického materiálu k uvedenému súd uvádza,
že právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými
štandardmi na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať.

Právo neobviňovať sám seba nezahrňuje použite v trestnom konaní tých vecí, ktoré je od obvineného
možno získať prostredníctvom donútenia, pokiaľ ide o veci existujúce nezávisle na jeho vôli, ako sú
okrem iného vzorky dychu, moču, krvi a telesných tekutín za účelom zabezpečenia analýzy DNA.
Zároveň sa žiada uviesť, že k výsluchu obžalovaného bolo pristúpené dňa 28.3.2017 o 20.25 hod.,
čo nemožno považovať za neskorú nočnú hodinu, ide o štandardný výsluch v súvislosti s tým, že

obžalovaný bol obmedzený na osobnej slobode, obžalovaný sa vyjadril, že využíva svoje právo a
odmieta vypovedať v neprítomnosti obhajcu, ktorého si zvolil, resp. chce zvoliť, pričom splnomocnenie
udelené obhajcovi je datované až dňom 3.4.2017. Súd tak nezistil žiadne porušenia práva obžalovaného
na jeho obhajobu, ako to bolo uvádzané a namietané obhajobou.“

Argumenty okresného súdu si osvojil krajský súd, pretože ich považuje za presvedčivé a zodpovedajúce
stavu veci. Na tomto mieste krajský súd len dopĺňa, že zákonnosť postavenia Sekcie kontroly a
inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, ako subjektu vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní podľa Trestného poriadku, podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bola vyriešená stanoviskom
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.9.2015, sp.zn. Tpj 62/2015, ktoré
bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
9/2015 pod č. 95. Absenciu špecifikácie tohto stanoviska vytýkal obžalovaný v dôvodoch svojho
odvolania okresnému súdu.

K obžalovaným namietanému porušeniu práva na obhajobu odmietnutím návrhu na
dokazovanie výsluchom svedkyne mjr. Mgr. C. S. (vyšetrovateľka činná v prípravnom konaní - pozn.
odvolacieho súdu) považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že procesný postup okresného súdu
bol správny a nedošlo k žiadnemu porušeniu ústavou priznaného práva obžalovaného na obhajobu.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 13.11.2018 (č.l. 431-441 spisu) vyplýva, že samosudkyňa
procesným postupom podľa § 277 ods. 2 Tr. por. (správne malo byť použité ustanovenie § 272 ods. 3
Tr. por. - pozn. krajského súdu) odmietla návrh na vykonanie výsluchu mjr. Mgr. C. S. (č.l. 439 pv. spisu).

Svoj postup odôvodnila samosudkyňa v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku takto:

„Podľa § 277 ods. 2 Tr. poriadku bol odmietnutý návrh obhajoby na vykonanie výsluchu mjr. Mgr. C.
S. ako nedôvodný, obhajobou navrhovaná svedkyňa vykonávala v predmetnej veci vyšetrovacie úkony,
nie je osobou, ktorá by bola svedkom súdeného skutku, resp. ktorá by mala mať informácie, na základe

ktorých by súd vyvodzoval skutkové zistenia, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie o vine obžalovaného.
Zo strany obhajoby sa jednalo o nedôvodný návrh, nepodstatný pre rozhodnutie.“

Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne,
ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci

všeobecného súdu korigovať návrh strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a
hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním
držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty
prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou konanianavrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie.

Dokazovanie je procesný postup súdu upravený Trestným poriadkom, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanovuje skutkový stav v prejednávanej veci,

z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je
jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného konania, pretože je základným predpokladom
pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich
názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom,
vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,

nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,
ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rozhodnutie súdu o vykonaní
či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné, ale vychádza z dôsledného posúdenia okolností
konkrétneho prípadu, za súčasnej povinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa
majú preukázať, ktoré súd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.

Už len na záver krajský súd poznamenáva, že za porušenie ústavou priznaného práva na obhajobu
a spravodlivý proces nemožno považovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods.
11 Tr. por.

Z písomného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa jasne vyplýva, že súd prvého stupňa
neopomenul zaoberať sa aj existenciou materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., pričom
dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu je naplnený aj materiálny korektív pre kvalifikovanie konania
obžalovaného ako prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad
pre rozhodnutie o druhu a výmere trestov uložených obžalovanému Bc. L. R., pričom krajský súd
je toho názoru, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu 18 mesiacov a trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu vo výmere 12 mesiacov je v súlade so zákonom a spĺňa aj požiadavky primeranosti
a spravodlivosti.

Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhoch a výmere trestov, ktoré boli
obžalovanému uložené súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uložených

trestov obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd
zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva trestného rozhodujúce v
okolnostiach prípadu pre uloženie trestov obžalovanému Bc. L. R..

Obžalovaný Bc. L. R. svoju vlastne bližšie nešpecifikovanú výhradu k uloženým trestom vyslovil tým,

že sa necíti byť vinný zo skutku, ktorým ho uznal vinným súd prvého stupňa, a to preto, lebo sa
skutku nedopustil. Argumentáciu obžalovaného, smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine,
odvolací súd neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku
o treste, ktoré podal do zápisnice o hlavnom pojednávaní z 13.11.2018 (č.l. 441 spisu). Výhrady k
uloženým trestom z hľadiska ich druhu a výmery neobsahuje ani písomné odôvodnenie odvolania

obžalovaného (č.l. 450-469 spisu).

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným,
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného Bc. L. R.
podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.