Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. december 2011

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 8Coch/17/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403899961
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2011:1403899961.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred samosudcom JUDr. Ondrejom Krajčom, v právnej veci

navrhovateľa : Kresťanskodemokratické hnutie, Žabotova 2, 811 04 Bratislava, zast. JUDr. Martin
Timcsák, advokát, s.r.o., so sídlom Zámocké schody 2/A, Bratislava, proti odporcovi : R.. R. N., W. A.
XX, XXX XX U., zast. JUDr. Antonom Blahom, advokátom so sídlom Mickiewiczova 6, Bratislava, o
ochranu dobrej povesti právnickej osoby s návrhom na priznanie zadosťučinenia v peniazoch v sume
33.193,92.- eur, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu poskytol na uverejnenie
prevádzkovateľovi televízneho vysielania na televíznej stanici „TV Markíza“ na odvysielanie v relácii

„Televízne noviny“, prevádzkovateľovi televízneho vysielania na televíznej stanici „TA 3“ na odvysielanie
v televíznej relácii „Správy“, prevádzkovateľovi rozhlasovej stanice „Rádio Viva“ na odvysielanie v
hlavnej spravodajskej relácii, prevádzkovateľovi rozhlasovej stanice ,,Rádio Expres“ na odvysielanie
v relácii „Infoexpres“, vydavateľovi denníka „SME“ na uverejnenie na stránkach denníka „SME“,
vydavateľovi denníka „Pravda“ na uverejnenie na stránkach denníka „Pravda“, ospravedlnenie v
nasledovnom znení:
„R.. R. N. sa ospravedlňuje Kresťanskodemokratickému hnutiu za výroky prednesené pred novinármi

po svojom výsluchu na Úrade špeciálneho prokurátora dňa 28.07.2003, uverejnené v správe tlačovej
agentúry „SITA“ a v správe tlačovej agentúry „TASR“ zo dňa 28.07.2003, odvysielané dňa 28.07.2003
v relácii „Noviny STV“ televíznej stanice „Slovenská televízia“, v relácii „Televízne Noviny“ televíznej
stanice„TVMarkíza“,vrelácii„Správy“televíznejstanice„TA3“,vrelácii„Infoexpres“rozhlasovejstanice
„Expres“, a uverejnené dňa 29.07.2003 na stránkach denníkov „SME“, „Pravda“, kde uviedol, že A. J.
„je sponzorom KDH so sumou, myslím, 10.000.000,-Sk“. Toto tvrdenie je nepravdivé a za okolností, za
ktorých bolo vyslovené neoprávnene zasiahlo do dobrej povesti Kresťanskodemokratického hnutia.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 15.000.-
eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamieta.

O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa v predmetnej veci proti odporcovi v 1/ a pôvodne tiež proti odporcovi v 2/ rade -

ANO, svojim návrhom domáhal ochrany dobrého mena právnickej osoby, vo forme uloženia povinnosti
strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu poskytol na uverejnenie na televíznej stanici „TV Markíza“
na odvysielanie v relácii „Televízne noviny“, „Slovenskej televízii“ na odvysielanie v televíznej relácii
„Noviny STV“, prevádzkovateľovi televízneho vysielania na televíznej stanici „TA 3“ na odvysielanie vtelevíznej relácii „Správy“, prevádzkovateľovi rozhlasovej stanice „Rádio Viva“ na odvysielanie v hlavnej
spravodajskej relácii, prevádzkovateľovi rozhlasovej stanice ,,Rádio Expres na odvysielanie v relácii
„Infoexpres“, vydavateľovi denníka „SME“ na uverejnenie na stránkach denníka „SME“, vydavateľovi

denníka „Pravda“ na uverejnenie na stránkach denníka „Pravda“, ospravedlnenie v znení podľa petitu
návrhu a tiež povinnosť zaplatiť mu sumu 10.000.000,- Sk ako primerané zadosťučinenie v peniazoch.

Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 7.4.2008 pod č.k. 8 Coch 17/2003-611, ktorým uložil
odporcovi (pôvodnému odporcovi v 1/ rade) povinnosti strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu

poskytolnauverejnenieoznačenýmmédiámospravedlnenievznenípodľapetitunávrhuatiežpovinnosť
zaplatiť mu primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 1.000.000,- Sk. Vo zvyšku a v celom
rozsahu voči pôvodnému odporcovi v 2/ rade (ANO) súd návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal vo veci samej odvolanie odporca (pôvodný odporca v 1/ rade), pričom
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, teda v časti

ktorou bola žalovanému v 1. rade uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a zaplatiť mu 1.000.000,-
Sk z titulu primeraného zadosťučinenia a v časti, v ktorej bola žalovanému 1. rade uložená povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania 1.165.816,- Sk, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 14.1.2010, č.k. 6 Co 227/08-714 konštatoval, že súd

prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal otázkou naplnenia predpokladu úspešnosti návrhu na ochranu
dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým je predovšetkým
existencia dobrej povesti právnickej osoby od jej vzniku až do doby kedy došlo k zásahu. Uviedol, že
súd prvého stupňa nezameral svoju pozornosť na zisťovanie, či žalobca disponuje dobrou povesťou
aj napriek návrhom žalovaného v l. rade, ktorý je v tomto smere zaťažený dôkazným bremenom, čo

však neznamená, že musí priamo dôkazom disponovať, postačí ak dôkaz riadne označí a navrhne
vykonať. Keďže v prejednávanej veci ide aj o realizáciu práva slobody prejavu zo strany žalovaného
v l. rade, treba v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa vzťahuje na slobodu
prejavu, posúdiť a vykonať dokazovanie k otázke, či je naliehavá potreba na zásah štátu do práva na
slobodu prejavu a podrobiť prejav žalovaného v 1. rade obmedzeniu a sankcii. Aj v prípade politickej

strany je jej dobrá povesť ovplyvňovaná verejnoprávnymi aktivitami strany, dôveryhodnosťou strany
ako celku, skladá sa však aj z osobných vlastností fyzických osôb reprezentujúcich stranu, a to nie
len vo vedení strany, ale aj jej radových členov, či iných reprezentantov. Po zistení, že dobrá povesť
žalobcu existuje treba náležité posúdiť, či výrokom žalovaného v l. rade, o „osobe“ (ktorú síce konkrétne
nemenoval, ale z okolností po ktorých bol výrok vyslovený sa dá usúdiť, že malo ísť o p. A. J.), ktorá

sponzorovala žalobcu „myslím sumou 10.000.000,- Sk“ mohlo dôjsť k zásahu do dobrej povesti žalobcu,
a to za situácie, že žalovaný v l. rade tento výrok vyslovil 28.7.2003, pričom ako vyplynulo z článkov
uverejnených v denníku SME a PRAVDA dňa 14.5.2002, ktoré odvolací súd ako dôkaz v odvolacom
konaní vykonal, už v roku 2002 o tejto okolnosti ako medializovanej kauze z roku 2000 písala denná tlač
v spojitosti s kúpou nehnuteľnosti na M. ul. v U.. Tieto skutočnosti, hoci ich žalovaný v l. rade uviedol

aj vo svojej výpovedi, súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil a riadne nevyhodnotil. Z toho hľadiska
je potrebné posúdiť, či výrok žalovaného v l. rade vzhľadom na skoršiu medializáciu v roku 2002 a v
roku 2000, bol vôbec spôsobilý v roku 2003 zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu,
za predpokladu, že táto dobrá povesť existuje. Odvolací súd má zhodne s ustálenou judikatúrou za to,
že samotné zverejnenie nepravdivého údaja, ktorý sa dotýka dobrej povesti právnickej povesti nemusí

automaticky byť neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby. Takýto zásah je daný
iba vtedy, keď presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nemožno v demokratickej
spoločnosti tolerovať. Aj z tohto hľadiska je treba posudzovať, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k
prekročeniu prípustnej intenzity a teda k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. Vzhľadom k tomu,
že súd prvého stupňa sa z týchto hľadísk s vecou nezaoberal, tak je predčasný jeho záver, že žaloba je

dôvodná, a že žalovaný v l. rade je povinný žalobcovi sa ospravedlniť a zaplatiť mu zadosťučinenie vo
výške 1.000.000,- Sk. Odvolací súd poukazuje aj na to, že primeraným zadosťučinením v zmysle § 19b
ods. 2 , 3 pri neoprávnenom zásahu môže byť aj len samotné ospravedlnenie sa subjektu zásahu, avšak
ak by takéto zadosťučinenie nepostačovalo, vzhľadom na intenzitu, závažnosť, konkrétnu situáciu, za
ktorej k zásahu došlo, či vzhľadom na prípadné následky zásahu, môže byť priznané zadosťučinenie

v peniazoch. V súvislosti s textom ospravedlnenia odvolací súd uviedol, že nie je možné vzhľadom na
obsahvýroku,charakterprípadnéhozásahuakceptovaťpriznanievyjadreniaľútostižalovanéhovl.rade.Ďalej odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 19 b Občianskeho
zákonníka, keď aj napriek nedostatočne zistenému skutkovému stavu a nevyhodnoteniu všetkých
vykonaných dôkazov, dospel v prejednávanej veci k záveru, že predpoklady pre priznanie

zadosťučinenia podľa § 19b ods. 3 v spojení s ods. 2 Občianskeho zákonníka sú u žalobcu dané. Okrem
toho bolo rozsudok potrebné zrušiť aj z dôvodu § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., nakoľko súd riadne svoje
rozhodnutie nezdôvodnil, keď sa dôsledne neriadil ust. § 132 O.s.p. a nevyhodnotil všetky vykonané
dôkazy uvedené na strane 5 napadnutého rozsudku (nevyhodnotil niektoré relevantné dôkazy, napr.
výpoveď žalovaného v l. rade, výpoveď svedka Gaburu, listinné dôkazy - zmluva o združení Drukos

Maana, mandátna zmluva medzi Maana a združením Drukos Maana z 24.11.2000, spolu s jej dodatkom
č. 1 z 12.1.2002 a faktúrou č. 9002/2000 z 24.11.2000, zmluva o postúpení práv a povinností z vkladu
do združenia zo dňa 2.9.2002), a to jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, neprihliadol
teda na všetko, čo vyšlo v konaní najavo a ani v rozhodnutí neuviedol, prečo na niektoré z vykonaných
dôkazov neprihliadol. Súd prvého stupňa síce zdôvodnil prečo niektoré z navrhnutých dôkazov zo
strany žalovaných nevykonal, čo je postup v súlade s ust. § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p., pretože

súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, avšak odvolací súd sa nestotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že všetky žalovanými navrhované dôkazy by bolo neúčelné vykonať,
najmä dôkazy navrhované k otázke preukázania pravdivosti zverejneného výroku, resp. pravdivosti
skutkového základu napadnutého výroku, v situácii ak žalovaný v 1. rade navrhovanými dôkazmi priamo
nedisponuje a môže ich zabezpečiť len cestou súdu.

Napokon odvolací súd konštatoval, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom prejednaní veci
vziať do úvahy právo na slobodu prejavu zaručené čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práva a
základných slobôd, vziať do úvahy v médiách zverejnené informácie pred vyslovením napadnutého
výroku žalovaného v l. rade, v ktorých bolo uvádzané meno A. J. v súvislosti so žalobcom, doplniť

dokazovanie (prípadne i také, ktoré nebude navrhované účastníkmi podľa § 120 ods. 1 veta tretia
O.s.p.) k otázke existencie dobrej povesti žalobcu, k otázke objektívnej spôsobilosti napadnutého výroku
žalovaného v l. rade zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu, teda či má obsah výroku difamačný charakter,
či uvedenému výroku chýba akýkoľvek skutkový základ, z ktorého žalovaný v l. rade vychádzal, či ide o
výrokneobvyklývrámcizápasovvpolitickomživote(vzhľadomnapovahužalobcuažalovanéhovl.rade

ako osôb v tom čase oboch politicky činných), pri zohľadnení celkovej situácie a spoločenskej atmosféry,
za ktorej bol vyslovený a riadne vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach, všetky relevantné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, vrátane tvrdení účastníkov
konania a vo veci opätovne rozhodnúť.

Čo sa týka pôvodného odporcu v 2/ rade, do výroku vo veci samej, ktorý sa ho týkal, nepodal odvolanie
žiadny účastník a preto konanie o návrhu navrhovateľa proti nemu bolo vo veci samej právoplatne
skončené a návrh proti pôvodnému odporcovi v 2/ rade nie je predmetom konania po zrušení a
vrátení veci na ďalšie konanie. Pre úplnosť treba v tejto súvislosti poukázať na to, že odvolací súd sa v
odôvodnenízrušujúcehouzneseniastotožnilsozáveromsúduprvéhostupňa,žepasívnelegitimovaným

subjektom je v tomto konaní odporca v 1/ rade R.. R. N..

Súd prvého stupňa po zrušení veci a vrátení na ďalšie konanie v napadnutej časti opätovne vec
prejednal, a to v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.

Navrhovateľ v celom konaní vychádzal z toho, že odporca sa dňa 28.7.2003 dostavil na vlastnú žiadosť
na Úrad špeciálneho prokurátora, kde takmer tri hodiny vypovedal, keď špeciálny tím vyšetrovateľov
pre odhaľovanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti posudzoval trestné oznámenie Ing. A. J. z marca
2003 na odporcu v 1/ rade, pričom po výpovedi pred prokurátorom predstúpil pred novinárov a celú
kauzu okomentoval. Uviedol, že podľa jeho názoru to už nie konflikt medzi ním a p. J., ale medzi p.

J. a Ministerstvom vnútra na jednej strane a ním na strane druhej. Ďalej uviedol, že je potrebné začať
hovoriť o veciach, ktoré do veľkej miery indikujú podozrenie, že tu ide o politický obchod, že tu ide o
spojenie medzi p. J. a štátnou mocou proti politickým oponentom. Následne si položil rečnícku otázku:
„Akým spôsobom sa budete brániť proti tvrdeniam, drzým klamstvám, ktoré vám do očí hovorí človek,
ktorý je podozrivý sám z miliardových únikov, ktorý je sponzorom KDH so sumou, myslím, 10 miliónov

korún, ktorý bol vždy blízky k tomuto hnutiu a ktorý svojim spôsobom nemá čo stratiť, práve naopak,
v prípade pozitívnej výpovede môže iba získať.“ Tieto výroky a stanoviská odporcu prevzali, aj keď v
skrátenej podobe televízne stanice STV, TV Markíza, TA3, tlačové agentúry TASR a SITA, rozhlasové
stanice Expres, Twist, Hviezda FM a nasledujúceho dňa ja denníky Pravda, SME a Národná obroda. Navýroky odporcu v 1/rade týkajúce sa sponzorstva A. J. vo vzťahu k navrhovateľovi k sume 10 miliónov
korún zareagoval navrhovateľ prostredníctvom svojej hovorkyne, ktorá tiež zdôraznila, že A. J. nikdy
nedaroval navrhovateľovi žiadne peniaze. Podľa názoru navrhovateľa predmetným výrokom o údajnom

sponzorstve navrhovateľa zo strany A. J. vo výške 10 miliónov korún došlo k neoprávnenému zásahu
do jeho dobrej povesti.

Navrhovateľ ďalej v priebehu konania podrobne vyhodnotil právnu úpravu dobrej povesti právnickej
osoby, poukázal najmä na to, že tu ide o objektívnu spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu, pričom tu

postačuje samotná spôsobilosť vyvolať ujmu. Poukázal tiež na to, že k takémuto zásahu môže dôjsť
skutkovými výrokmi difamujúceho charakteru spôsobilými poškodiť dobrú povesť právnickej osoby.
Ak dôjde k zverejneniu nepravdivých difamujúcich tvrdení o určitej právnickej osobe, spravidla k
takémuto zásahu dochádza už samotným uverejnením takýchto tvrdení. Dotknutá právnická osoba
sa následne môže voči rušiteľovi domáhať ochrany prostriedkami podľa § 19b ods. 2 Občianskeho
zákonníka, teda zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia, ako aj primeraného zadosťučinenia v

peniazoch, pričom vychádzajúc z názorov publikovaných v odbornej literatúre, pokiaľ sú splnené
podmienky samotnej zodpovednosti za takýto zásah a je súčasne uplatený aj nárok na finančné
zadosťučinenie, súdu nezostáva nič iné, len tento nárok tiež priznať. Naviac ak ide o zásah spôsobený
prostredníctvom televízneho vysielania, treba vychádzať z toho, že mal širokú publicitu a priznanie
zadosťučinenia v peniazoch je tu namieste. Keďže odporca za popísaných okolností vyslovil nepravdivý

výrok, ktorý je nesporne difamujúceho charakteru, došlo k zásahu dobrej povesti navrhovateľa a
sú splnené predpoklady pre vyhovenie návrhu v celom rozsahu. Navrhovateľ podrobne špecifikoval
dôvody, pre ktoré vyhodnotil prednesené výroky ako nepravdivé a súčasne difamujúce. Napokon vo
vzťahu k výške požadovaného zadosťučinenia v peniazoch, navrhovateľ poukázal na úmysel odporcu
svojimi výrokmi poškodiť dobrú povesť navrhovateľa, ako aj na mimoriadnu intenzitu a teritoriálny

rozsah zásahu. Vychádzajúc z týchto skutočností, navrhovateľ žiadal uložiť odporcovi povinnosť strpieť
poskytnutie ospravedlnenia v znení podľa petitu návrhu prevádzkovateľom televízneho vysielania a
vydavateľom denníkov na náklady odporcu a tiež, aby súd odporcu zaviazal na zaplatenie primeraného
zadosťučinenia v peniazoch vo výške 1.000.0000,-Sk.

Na týchto tvrdeniach navrhovateľ zotrval aj po zrušení prvostupňového rozsudku odvolacím súdom.
Naviac poukázal na to, že v súlade so všeobecne uznávanou prezumpciou poctivosti konania subjektov
práva sa predpokladá, že právnická osoba má dobrú povesť dovtedy, kým nie je úspešne vykonaný
dôkaz opaku. Z toho možno usudzovať, že obdobne sa hodnotí i neoprávnenosť zásahu do dobrej
povesti právnickej osoby. Dobrú povesť má právnická osoba od svojho vzniku po celú dobu trvania jej

existencie. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 18.03.2008, sp. zn. 30 Cdo 1385/2006,
uviedol, že pokiaľ nie je vykonaný úspešne dôkaz opaku, predpokladá sa, že právnická osoba má dobrú
povesť a nie je preto vecou žalobcu, domáhajúceho sa ochrany dobrej povesti, aby preukazoval, že
(difamujúce) tvrdenia žalovaného sú nepravdivé. V prípade oznámení difamujucej povahy je možné
vylúčiť zodpovednosť pôvodcu zásahu v prípade, keď sa preukáže, že takéto oznámenie je pravdivé,

pravdivosť oznámenia však musí preukázať porušiteľ, teda ten, kto zasiahol do dobrej povesti právnickej
osoby. Dobrá povesť žalobcu ako právnickej osoby vznikla dňom vzniku žalobcu ako právnickej osoby a
odvtedy trvá. Dobrá povesť žalobcu je daná a naďalej trvá bez ohľadu na subjektívny názor žalovaného
na dobrú povesť žalobcu a účelové tvrdenia žalovaného (účelovo) spochybňujúce dobrú povesť žalobcu.
Pretože žalovaný nepreukázal pravdivosť predmetného tvrdenia a teda neuniesol dôkazné bremeno,

súd sa nemá zaoberať otázkou existencie dobrej povesti žalobcu, táto je daná a trvá dovtedy, kým
sa nevykoná dôkaz, ktorý by preukázal pravdivosť tvrdenia žalovaného ako osoby, ktorá zasiahla do
práva na ochranu dobrej povesti žalobcu. Dobrú povesť navrhovateľa je potrebné skúmať k okamihu
napadnutého zásahu odporcu. Naviac, navrhovateľ disponuje dobrou povesťou aj v súčasnej dobe, čo
zakladá nepravdivosť vyššie uvedenej námietky odporcu. Najlepšie to potvrdzujú posledné prieskumy

verejnej. Na existencii dobrej povesti navrhovateľa neboli spôsobilé nič zmeniť ani články v denníku
SME a Pravda dňa 14.5.2002.

K slobode prejavu odporcu poukázal na to, že z citovaných ustanovení Dohovoru vyplýva, že sloboda
prejavu garantovaná Dohovorom nie je absolútna, ale podlieha obmedzeniam, ktoré sú presne

definované v čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Výkon tejto slobody v zmysle odseku 2 čl. 10 Dohovoru totiž
môže podliehať aj takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje
zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany povesti alebo práv iných. V
zásade pritom aj z hľadiska konštantnej judikatúry platí, že obmedzenie slobody prejavu je namieste vprípade dehonestujúcich a nepravdivých skutkových tvrdení na adresu právnickej osoby, resp. v prípade
neprípustnej kritiky na adresu právnickej osoby, ktorá má difamačný charakter. V posudzovanej veci
však majú napadnuté tvrdenia odporcu povahu skutkového tvrdenia. Tento záver nebol spochybnený

ani Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom. Napadnuté tvrdenie odporcu je pritom
nepravdivé (nakoľko je zrejmé, že A. J. nesponzoroval navrhovateľa sumou 10.000.000,- Sk a ani
inou obdobnou čiastkou). Podľa názoru navrhovateľa je nespochybniteľný aj difamačný charakter
napadnutého tvrdenia odporcu, nakoľko pri ňom vymedzil A. J. ako osobu kriminálne závadnú. Za tohto
skutkového stavu existuje nevyhnutnosť potreby obmedzenia slobody prejavu navrhovateľa z dôvodu

ochrany práv navrhovateľa v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru a teda návrh navrhovateľa je dôvodný.
Na tomto závere navrhovateľa nič nemení ani odporcom široko citovaná judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu. Odporcom uvádzané rozsudky ESĽP totiž obsahujú právne názory
týkajúce sa posudzovania prípustnosti hodnotiacich úsudkov a nie skutkových tvrdení. Tieto judikáty
sú preto v horeuvedenej veci právne absolútne irelevantné. Navrhovateľovi pritom nie je známe žiadne
rozhodnutie ESĽP, ktoré by konštatovalo neprípustnosť obmedzenia slobody prejavu garantovanej v čl.

10 Dohovoru v prípade nepravdivého skutkového tvrdenia difamačnej povahy. Napadnutý výrok odporcu
je nepravdivý a z dôvodov uvádzaných navrhovateľom v priebehu konania aj difamačným voči nemu a
preto navrhovateľovi vzniklo právo na poskytnutie právnej ochrany pred neoprávneným zásahom jeho
práv.

V súvislosti s uplatneným nárokom na primerané zadosťučinenie v peniazoch navrhovateľ opakovane
poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého takýto nárok zakladá v televíznom
vysielaní tvrdená, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázaná trestná činnosť dotknutej fyzickej
osoby. Z hľadiska vzniku tohto nároku je treba vždy vychádzať z toho, že televízne vysielanie, malo
širokú publicitu (Rozsudok NS SR z 24. júna 1998, sp. zn. 1 Co 15/97). Podľa názoru navrhovateľa je bez

akýchkoľvekpochýb,žeakkvznikunárokunanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochpodľaprísnejších
kritérií § 13 ods. 2 a 3 OZ dôjde uverejnením informácie o právoplatným rozsudkom nepreukázanej
trestnej činnosti dotknutej fyzickej osoby, nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch je určite a
v nie malej miere daný v prípade ak niekto prostredníctvom nepravdivých výrokov odvysielaných v
televízii vyvoláva zdanie prepojenia právnickej osoby s osobou podozrivou z páchania trestnej činnosti.

Na tomto závere nič nemení ani odporcovo poukazovanie na články v denníku SME a Pravda zo dňa
14.5.2002 v súvislosti s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 14.1.2010. Odvolací súd totiž
v označenom uznesení nedospel k záveru, že by tieto články vyvolali zánik dobrej povesti navrhovateľa.
Odvolací súd iba uložil súdu prvého stupňa vziať predmetné články do úvahy pri svojom rozhodovaní,
a to bez toho, aby akokoľvek hodnotil ich vplyv na dobrú povesť navrhovateľa.

Odporca žiadal návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že jeho výrok
o sponzorovaní KDH zo strany A. J. sumou 10 miliónov korún nemožno považovať za nepravdivý
a preto tento výrok nemožno považovať za neoprávnený zásah do dobrej povesti navrhovateľa. V
tejto súvislosti uviedol, že sponzorovanie tretej osoby, teda aj politickej strany, sa môže uskutočňovať

rozmanitými spôsobmi, napriek tomu, že formálno-právne pôjde o inak posudzované skutočnosti, resp.
môžeísťorôzneformynepriamychplnenívprospechpolitickýchstrán(napr.nízkecenyzaposkytovanie
služieb politickej strane, nadobudnutie majetku prostredníctvom spriaznených osôb, alebo za prispenia
takýto osôb) práve takéto sponzorovanie mal na mysli odporca vo svojom výroku napádanom zo
strany navrhovateľa. Toto sponzorovanie podľa navrhovateľa spočívalo v tom, že bolo založené

združenie Drukos Manna, kde predsedom predstavenstva spoločnosti Drukos, a.s. bol v minulosti
A. J., podpredsedom predstavenstva spoločnosti Manna, a.s. bol R. E. starší, spoločnosť Drukos,
a.s. vložila do združenia Drukos Manna 10 miliónov korún, R. E. priznal, že v skutočnosti vykonáva
spoločnosti Manna, a.s. pokyny vedenia navrhovateľa a suma 10 miliónov poskytnutá spoločnosťou
Drukos, a.s. do združenia Drukos Manna bola použitá na zaplatenie budovy na M. č. X v U., v ktorej

sídlil navrhovateľ. Za takéhoto stavu potom napriek nedostatku formálno-právnych znakov nemožno
nevidieť prepojenie navrhovateľa a spoločnosti Manna,a.s. a tým aj sponzorovanie navrhovateľa zo
strany spoločnosti Drukos, a.s., teda v skutočnosti A. J.. Vo vzťahu k difamačnému účinku vyslovenej
spojitosti medzi A. J. a navrhovateľom odporca namietal, že A. J. nie je predstaviteľom navrhovateľa
a preto nemožno hovoriť o personifikácii navrhovateľa prostredníctvom A. J.. Odporca poukázal tiež

na to, že navrhovateľ je osobou verejne činnou, preto je vystavený širšej kontrole verejnosti a musí
očakávať, že informácie ohľadom neho budú predkladané vo väčšom rozsahu a podrobnejšie než je to
u iných právnických osôb. Ďalej odporca namietal správnosť záverov navrhovateľa o tom, že ak dôjde
k zásahu treba zadosťučinenie v peniazoch bez ďalšieho priznať tiež pokiaľ bolo uplatnené. Odporcanamietal aj to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu dobrej povesti, ktorá je základným
predpokladom na to, aby mohol byť v tomto konaní úspešný. Na to, aby sa mohol domáhať ochrany
dobrej povesti je totiž podľa odporcu nevyhnutné, aby takouto dobrou povesťou disponoval, pričom tu

nestačí existencia akejkoľvek, teda neutrálnej alebo zlej povesti, musí ísť skutočne o dobrú povesť, ktorá
reprezentuje morálku a čestnosť štatutárnych zástupcov a členov danej právnickej osoby. Už z povahy
politickej strany pritom vyplýva, že počas celej jej existencie má nielen priaznivcov, ale aj odporcov.
Nemožno preto jednoznačne konštatovať, že politická strana disponuje v konkrétnom čase výhradne
iba dobrou povesťou. V tejto súvislosti odporca poukázal na problémy týkajúce sa sídla KDH, ako aj

na to, že verejnosť mala informácie o trestnom konaní vedenom voči p. X. a tiež na trestné stíhanie
vedené voči p. U.. V súvislosti s ním odporca poukázal na to, že je rovnako treste stíhanou osobou,
navrhovateľ od neho prijal sponzorský dar vo výške 100.000,-Sk a voči takémuto konaniu sa navrhovateľ
neohradil. Pokiaľ teda neexistuje dobrá povesť právnickej osoby, nemožno akýkoľvek zásah hodnotiť
ako neoprávnený. Ďalej namietal odporca aj to, že pri vyslovení predmetného výroku išlo zo strany Dr.
R. N., predsedu politickej strany, len o realizáciu práva na slobodu prejavu. Vzhľadom na špecifické

postavenie navrhovateľa ako verejne činnej osoby, má verejnosť právo prijímať informácie, navrhovateľ
podlieha oveľa väčšej verejnej kontrole a hranice kritiky sú tu širšie ako u súkromných osôb, ako to bolo
už opakovane judikované ESĽP. Trval na tom, že išlo len o rečnícku otázku, Dr. R. N. mal v danej veci
na základe dôkazov a jemu dostupných informácií rozumné dôvody prejaviť svoje myšlienky a názory
položením danej rečníckej otázky. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Lingens c/

a Rakúsko, a tiež na rozsudok KS Trenčín vo veci sp. zn. 4Co 129/2004, podľa ktorého výrok vyjadrený
vo forme rečníckej otázky pojmovo vylučuje zásah do práva na ochranu osobnosti. Namietal tiež, že nie
je možné oddeliť jednotlivé výroky a časti vety, keďže tieto boli vyjadrené ako jeden celok. Vo vzťahu
k difamujúcemu charakteru prednesených výrokov odporca namietal, že ak niekto označí ktorúkoľvek
osobu za sponzora, takéto označenie nie je difamujúce, v prípade sponzoringu ide o legitímne konanie,

pričom A. J. v čase keď boli tieto výroky vyslovené, nebol osobou právoplatne odsúdenou za poskytnutie
sponzorstva navrhovateľovi. Vo vzťahu k uplatnenému zadosťučineniu v peniazoch namietal, že tu nie
sú splnené predpoklady pre jeho priznanie, naviac uplatnené výška je neopodstatnená a neprimeraná,
pričom navrhovateľ nielen že nepreukázal neoprávnenosť zásahu, ale nepreukázal ani vznik ujmy a z
tohto hľadiska ani vývoj volebných preferencií navrhovateľa nemá výpovednú hodnotu.

Na týchto námietkach a obrane odporca v plnom rozsahu zotrval aj po vrátení veci odvolacím súdom
na ďalšie konanie a žiadal v celom rozsahu návrh ako nedôvodný zamietnuť. Naviac poukázal na
to, že navrhovateľ ani v dnešnej dobe nedisponuje tvrdenou dobrou povesťou, čo je zrejmé okrem
dostupných článkov aj vzhľadom na ďalšie mediálne známe kauzy, ktoré sa týkajú poslancov KDH,

najmä poslanca J., kauzy prideľovania bytov v Y. meste v U. atď. V nadväznosti na výpoveď svedka
Z.. J. poukázal na to, že p. J. uviedol, že navrhovateľa žiadnym spôsobom nesponzoroval. K tejto
otázke však bola výpoveď svedka rozporuplná. Y. síce na začiatku takéto tvrdenia uviedol, avšak z jeho
ďalšej výpovede vyplynulo, že skutočne prostredníctvom svojich spoločností poskytol sumu 10 mil. Sk,
na právnickú osobu prepojenú s navrhovateľom. Prostriedky, ktoré boli vložené prostredníctvom p. J.

do združenia Drukos - Mana, združenie Drukos - Mana priamo previedlo na účet spoločnosti MANA,
a.s. Zároveň poukázal na vyhlásenia svedka p. J., ktorý sa jednoznačne vyjadril o celej transakcií, že
to mal byť dobrý biznis. Vzhľadom na okolnosti, ktoré preukázali, navrhovateľ nedisponoval dobrou
povesťou, keďže verejnosť dávno pred tým, ako odporca vyslovil svoj názor, mala informácie, z ktorých
napokon vyplývaj aj názor odporcu, že navrhovateľ nedisponuje dobrou povesťou v tomto smere,

keďže existuje podozrenie o nekalých konaniach v súvislosti s tokom peňazí, v súvislosti s budovou,
v ktorej navrhovateľ sídlil. Sú toho názoru, že postup navrhovateľa v tomto konaní je v rozpore s
judikatúrou ESĽP, keďže navrhovateľ žaluje odporcu za vyslovenie názoru, ktorý vykonával svoje právo
na slobodu prejavu. Navrhovateľ ako osoba verejného charakteru, ktorá je verejne politicky činná, je
povinná byť pripravená na neustálu konfrontáciu, ktorá je nevyhnutná pre demokratickú spoločnosť.

V tomto prípade sú kritériá pre hranice kritiky širšie ako u súkromných osôb. Už z obsahu výroku,
ktorý uviedol navrhovateľ do petitu vyplýva, že odporca vyjadruje svoj názor, čo je podčiarknuté slovom
myslím. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka myšlienka je výsledok predstavy o niečom a
presvedčenia. To znamená, na základe informácií, ktoré mal odporca k dispozícii mal právo a dôvod
vysloviť svoj názor. Vzhľadom na vyjadrenie predstaviteľov navrhovateľa, ktorí sa sami vyjadrili, že

sloboda a hranica prejavu sú do takej miery široké, že pokiaľ nenavádzajú na násilie tak sú prípustné, je
paradoxné, ak navrhovateľ žaluje za vyslovenie neškodného názoru. Trvajú na ich tvrdení, že predmetná
myšlienka nebola spôsobilá mať difamačný charakter. Keďže vo všeobecnosti sa neopovažuje za
difamačné prijatie sponzorstva, a osoba, ktorá bola so sponzoringom spájaná v uvedenom čase anido dnešného dňa nebola trestne stíhaná a právoplatne odsúdená, čo potvrdil aj svedok vo svojej
výpovedi. Napokon fakt, že navrhovateľ prijímal sponzorské dary od osôb, ktoré boli trestne stíhané
vplýva priamo z jeho údajov, ktoré zverejňuje. Poukazujú na napr. dar od p. U., ktorý bol v rovnakom

obdobítrestnestíhaný,anapokonboloslobodený.Rovnakotakkontaktnavrhovateľaajsinýmiosobami,
ktoré boli trestne stíhané, zadržané. Keďže aj z pohľadu odporcu je potrebné dôsledne aplikovať zásadu
prezumpcie neviny. V kontexte s tvrdeniami navrhovateľa v záverečnej reči o prekročení prípustnej
intenzity, poukázal na to, že prijatie sponzorského daru od iných osôb, ktoré boli podozrivé z korupcie
sa navrhovateľovi nejavilo ako difamujúce, ale tvrdene o prijatí sponzorského daru prostredníctvom p.

J. považuje navrhovateľ za difamujúce. Vzhľadom na uvedené, nie sú splnené podmienky v zmysle
zákona, ktoré by odôvodňovali sankciu voči odporcovi, ktorý si vykonával svoje základné ľudské a
občianske práva v súlade s konštantnou judikatúrou ESĽP a už vôbec nie sankcia vo forme finančného
zadosťučinenia. Na základe uvedeného trvajú na tom aby súd návrh v celom rozsahu zamietol.

K dokazovaniu

Súd v priebehu konania vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: výsledky výskumu sympatií k
politickým stranám ÚVVM pri ŠU SR z 19.8.2003, oznámenie o postúpení pohľadávky zo 4.9.2002,
výpis z LV č. XXXX z XX.XX.XXXX, zmluva o združení Drukos Manna, články denníkov SME, Pravda
a Národná obroda z 29.7.2003, oznámenie o postúpení pohľadávky z 30.9.2000, osvedčenie o zápise

KDH do evidencie politických hnutí, iniciatíva KDH bezpečnejšie Slovensko, výpisy z OR spoločností
Manna, a.s., Drukos, a.s., článok denníka Nový čas z 30.7.2003, SME z 29.7.2003, Hospodárske noviny
z 31.7.2003, Pravda z 19.8.2003, výpis z LV č. XXXX z X.X.XXXX, spolu s kópiou z katastrálnej mapy,
mandátna zmluva medzi Manna a združením Drukos Manna z 24.11.2000, spolu s jej dodatkom č. 1
z 12.1.2002 a faktúrou č. 9002/2000 z 24.11.2000, zmluva o postúpení práv a povinností z vkladu do

združenia zo dňa 2.9.2002, článok SME z 27.9.2004, prepis vystúpenia odporcu v 1/rade pred médiá
z 21.11.2007, výsledky volebných preferencií politických strán za január až marec 2008 a výtlačky
z internetovej stránky bleskovky.sk, ako aj prehraním zvukovo-obrazového záznamu prednesených
výrokov z vysielania hlavných správ STV a výsluchom svedka R. E..

Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie súd vykonal dokazovanie obsahom článkov denníka Pravda
zo dňa 14.5.2002, 18.6.2002 a 27.11.2002, dvoma prieskumami verejnej mienky v roku 2011, obsahom
verejne dostupných výsledkov parlamentných volieb a volieb do orgánov samosprávy za roky 2002,
2006 a 2010 a vypočul tiež svedka Ing. A. J..

Odporca v konaní žiadal vykonať dokazovanie aj obsahom vyšetrovacích spisov týkajúcich sa obvinení
voči Z.. A. J., obsahom žiadosti o zbavenie imunity poslanca NR SR R. X., obsahom vyšetrovacieho
spisu týkajúceho sa obvinení voči R. X., obsahom monitoru medializovaných informácií týkajúcich
sa navrhovateľa a sídla navrhovateľa v budove na M. č. 2, obsahom všetkých listín týkajúcich sa
navrhovateľa a budovy sídla navrhovateľa na M. 2, právnych vzťahov navrhovateľa so spoločnosťou

Manna, a.s., najmä zmluvy o nájme nehnuteľnosti na M. 2, uzavretých navrhovateľom ako nájomcom,
príslušné výpisy z bankových účtov a pokladničných kníh navrhovateľa, obsahom zmluvy o kúpe
nehnuteľnostinaM.č.2,vrátanevšetkýchjejdodatkovadohôdosplátkachasplátkovéhokalendára,tiež
návrh na vykonanie znaleckého dokazovania na zistenie časovej ceny budovy na M. č. 2, tiež obsahom
vyšetrovacích spisov týkajúcich sa obvinení voči p. R. U., ako aj výsluchom svedkov R. J. a W. N. a

ďalších svedkov.

Súd však v konaní toto dokazovanie nevykonal, a to ani po vrátení veci odvolacím súdom. Súd totiž
opätovne, a to aj po zohľadnení záverov odvolacieho súdu obsiahnutých v zrušujúcom uznesení a
zohľadnení nových dôkazov, dospel k záveru, že ich vykonanie nemohlo mať význam pre rozhodnutie

súdu vo veci samej a preto by bolo ich vykonanie neúčelné a nehospodárne. Vykonaním uvedených
dôkazov totiž nemohol súd zistiť žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie súdu
a ani privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre ktoréhokoľvek z účastníkov, a to z nasledovných dôvodov :

Akoužbolouvedenéajvpôvodnomrozsudku,odporca,akotojednoznačnevyplynulozjehošpecifikácie

dôkazných návrhov v spojitosti s ich skutkovými tvrdeniami v konaní, navrhol vykonať predmetné dôkazy
za účelom preukázania pravdivosti tvrdení odporcu o tom, že vložením sumy 10.000.000,- Sk do
združenia DRUKOS-MAANA zo strany spoločnosti Drukos, a.s., došlo k nepriamemu sponzoringu KDH,
ktoré je úzko prepojené so spoločnosťou MAANA, a.s, pričom v dôsledku tohto personálneho prepojeniaišlo v skutočnosti o sponzorovanie KDH spoločnosťou Drukos, a.s. a preto aj A. J.. Odporca v konaní,
na rozdiel od obsahu sporného výroku na adresu navrhovateľa, netvrdil, že priamo A. J. ako fyzická
osoba poskytol KDH sponzorský príspevok, tvrdil len to, že išlo o nepriamy sponzoring prostredníctvom

spoločností Drukos, a.s., Maana, a.s., a združenia DRUKOS - MAANA. Ak by však aj pravdivosť tohto
tvrdenia bola v konaní preukázaná, táto skutočnosť by sama o sebe ešte nemohla priniesť tzv. dôkaz
pravdy, teda pravdivosť tvrdení odporcu nemohla mať za následok preukázanie pravdivosti výroku o
tom, že A. J. (teda fyzická osoba) sponzoroval KDH. Keďže iba preukázanie toho, že A. J. ako fyzická
osoba poskytol KDH sponzorský príspevok, prípadne iné plnenie, ktoré by mohlo byť hodnotené ako

určitá forma nepriameho sponzoringu, mohlo zvrátiť závery súdu o nepravdivosti predneseného výroku
a tým aj celý výsledok sporu, vykonanie dôkazov navrhovaných odporcom (a to aj so zreteľom na rozsah
navrhovaného dokazovania) by bolo neúčelné, nehospodárne a viedlo by len k ďalšiemu zbytočnému
predĺženiu trvania sporu. Naviac, Z.. A. J., ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok, vo svojej výpovedi
uviedol,žežiadnysponzorskýdar,atoanivpeňažnejanivnepeňažnejformenavrhovateľovineposkytol.
Za takýchto okolností potom súd tieto dôkazy nevykonal, pričom takýto procesný postup súdu nemožno

považovať za nesprávny ani za odňatie možnosti odporcom konať pred súdom, ako to konštatoval aj
odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia. Osobitne sa žiada v tejto súvislosti poukázať na
to, že odporca na dresu navrhovateľa vyslovil skutkové tvrdenie a nie hodnotiaci úsudok (podrobnejšie
dôvody pre tento záver sú obsiahnuté na inom mieste odôvodnenia).

Ustálenie skutkového stavu

Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov, a to jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, ustálil
nasledovný skutkový stav významný pre rozhodnutie súdu vo veci :

Navrhovateľ je politickým hnutím pôsobiacim v Slovenskej republike, pričom v čase zverejnenia
sporného výroku bol súčasťou vládnej koalície.

Dňa 14.5.2002 bol v denníku Pravda uverejnený článok pod nadpisom „J. nevyvracia podozrenia o
pôžičke pre KDH“, v ktorom sa okrem iného uvádza : „Desať miliónov korún od majiteľa D. A. J. zrejme

pomohlo KDH získať budovu na M. ulici v U.. KDH však odmieta tvrdenia, že by sa podieľalo na
vlastníctve budovy a J. tvrdí, že pri obchodoch ho politické prepojenia nezaujímajú. Za medializáciou
zmluvy medzi Drukosom a firmou Maana, ktorá sídlo KDH formálne vlastní, vidí snahu poškodiť dobré
meno Drukosu. Firmu Maana spravuje R. E., ktorý sa do roku 2000 v predsedníctve KDH staral o
stranícke financie. Budovu bez verejnej súťaže získala od mesta v roku 1997 jeho firma za 14 miliónov

korún, čo bol len zlomok skutočnej hodnoty. Vtedajší primátor R. X. (vtedy KDH) pri predajnej zmluve
nerešpektovalrozhodnutiemestskéhozastupiteľstvaozaplateníkúpnejcenydo20dní.Neskôrkzmluve
doplnil dodatky, ktoré umožňovali si splácať 10 miliónov šesť rokov. Prípadom sa zaoberala aj finančná
polícia. Po medializovaní kauzy v roku 2000 sa E. rozhodol, že si požičia peniaze a dlžnú sumu splatí
naraz. Denník Nový čas v pondelok napísal, že Drukos previedol firme Maana 10 miliónov korún na

rekonštrukciu a prevádzkovanie podkrovia na Žabotovej ulici. Dá sa predpokladať, že peniaze slúžili na
splatenie dlhu za budovu. J. nevyvrátil, že sa spomínaný obchod uskutočnil. Pred dvoma rokmi však v
rozhovore priznal, že firmu Maana pokladá za firmu KDH“.

Dňa 27.11.2002 bol v denníku Pravda uverejnený článok pod názvom „Podozrivé kauzy Bratislavy“, kde

sa medzi týmito kauzami uvádza tiež predaj budovy na M. ulici, kde sídlia viaceré politické strany, za 14
miliónov Sk firme Maana (v pozadí KDH), cena je hlboko pod trhovou hodnotou objektu firme Čas, a. s.,
prenajalo mesto Palác Motešických v centre len za 50 Sk/m2 ročne.

Dňa 18.6.2002 bol v denníku Pravda uverejnený článok pod názvom „Podozrivé kauzy : Pravda o E.“,

rozhodne až Rada KDH.

Dňa 14. 5. 2002 bola v denníku Pravda uverejnená informácia, že bývalý pokladník KDH R. E. od
nástupu predsedu KDH R. F. do funkcie na jeseň roku XXXX nie je členom žiadneho celoslovenského
orgánu strany, čo predstavuje stanovisko KDH k tejto kauze, podľa ktorej majiteľ Drukosu A. J. prispel

10 miliónmi korún na kúpu sídla KDH na M. ulici firme J.. Jej vlastníkom je práve E..

Z.. A. J. podal na odporcu ako fyzickú osobu trestné oznámenie, ktorým sa zaoberal špeciálny tím
vyšetrovateľov pre odhaľovanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Odporca, ktorý bol v tom časepredsedompolitickejstranyAliancianovéhoobčanaavšaktiežpodpredsedomNárodnejradySlovenskej
republiky sa dňa 28.7.2003 dostavil na vlastnú žiadosť na Úrad špeciálneho prokurátora, kde takmer tri
hodiny vypovedal. Po výpovedi pred prokurátorom predstúpil pred novinárov a celú kauzu okomentoval.

Okrem iného uviedol, že podľa jeho názoru to už nie konflikt medzi nám a p. J. ale medzi p. J. a
Ministerstvom vnútra na jednej strane a odporcom na strane druhej, že je potrebné začať hovoriť o
veciach, ktoré do veľkej miery indikujú podozrenie, že tu ide o politický obchod, že tu ide o spojenie
medzi p. J. a štátnou mocou proti politickým oponentom. Následne si položil rečnícku otázku: „Akým
spôsobom sa budete brániť proti tvrdeniam, drzým klamstvám, ktoré vám do očí hovorí človek, ktorý je

podozrivý sám z miliardových únikov, ktorý je sponzorom KDH so sumou, myslím, 10 miliónov korún,
ktorý bol vždy blízky k tomuto hnutiu a ktorý svojim spôsobom nemá čo stratiť, práve naopak, v prípade
pozitívnej výpovede môže iba získať.“

Zo zvukovo-obrazového záznamu prejavu odporcu je zrejmé, že odporca pred médiá predstúpil po
zbežnej úprave zovňajšku a navonok pred samotným nasnímaním záznamu aj pred prítomnými

zástupcami médií prejavoval dobrú náladu.

Výrok odporcu, spočívajúci v rečníckej otázke obsahujúcej aj slová „ktorý je sponzorom KDH so sumou,
myslím, 10 miliónov korún“ uverejnili televízne stanice STV, TV Markíza, TA3, tlačové agentúry TASR
a SITA, rozhlasové stanice Expres, Twist, Hviezda FM a nasledujúci deň aj denníky Pravda, SME a

Národná obroda.

Na výroky odporcu týkajúce sa sponzorstva A. J. vo vzťahu k navrhovateľovi k sume 10 miliónov Sk
zareagoval navrhovateľ prostredníctvom svojej hovorkyne, ktorá okrem iného zdôraznila, že A. J. nikdy
nedaroval navrhovateľovi žiadne peniaze.

Z oficiálnych výsledkov volieb za roky 2002, 2006 a 2010 vyplynulo, že vo voľbách do NR SR 2002
získal navrhovateľ 237202 hlasov. Vo voľbách do NR SR 2006 získal 191443 hlasov, vo Voľbách do
orgánov samosprávy 2006 získal navrhovateľ 2605 zvolených poslancov, čo predstavuje podiel 12,24
% platných hlasov, pričom vo Voľbách do NR SR 2010 získal navrhovateľ 215755 hlasov.

Z výpovede svedka Z.. A. J. vyplynulo, že svedok nesponzoroval KDH, nestalo sa, že by do KDH prišiel,
dal im nejaké peniaze, majetky, ani im neposlal na účet žiadnu peňažnú sumu a nevie ani o žiadnom
vecnom plnení. Jedinou výhodou, ktorú im mohol dať, bol prípadný hlas vo voľbách, ale či sa tak stalo,
k tomu sa nevyjadril.

Svedok vo svojej výpovedi uviedol aj ďalšie skutočnosti. Nevedel uviesť, či niektorá zo spoločností,
v ktorých sa angažoval buď ako spoločník alebo ako člen štatutárneho orgánu, poskytla v minulosti
akékoľvek plnenie v prospech navrhovateľa alebo v prospech právnických osôb, v ktorých sa angažoval
navrhovateľ, a to pre odstup času, a tiež z dôvodu, že nevie v akých spoločnostiach sa malo KDH

angažovať. Ak sa napr. angažovala v STS Markíza ale to nevie, tak im poskytli. V súvislosti so
spoločnosťou MAANA, a.s., svedok uviedol, že s touto spoločnosťou sa chystal dosť veľký obchod. Malo
ísť o prestavbu budovy v širšom centre Bratislavy, neďaleko hlavnej stanice na polyfunkčné centrum. Išlo
o budovu, kde boli rôzni podnájomníci, vie, že tam bolo aj KDH, každý to vedel, boli z toho jasné príjmy
zaistené pre budúcnosť, ale o to nešlo. Presnejšie nešlo len o tie príjmy, pretože tá budova mala nejaký

dvor, plus dala sa prestavať alebo nanovo vystavať do väčšej výšky a bolo to období tesne pred boomom
nehnuteľností, a teda za veľmi výhodné cenové podmienky. Mal tam vzniknúť polyfunkčný objekt, t.j.
obchody, kancelárie a bývanie, pre povedzme, že vyššiu strednú vrstvu s tým, že metráž budovy by sa
znásobila. Tým samozrejme aj budúce príjmy, či z nájmu alebo z predaja by boli strašne zaujímavé.
Vyplývalo zo situácie v okolitých krajinách kde ceny boli v násobkoch vyššie, že to bude jednoducho

dobrý biznis. Potom už jednali viacerí kolegovia, z firmy, prejednávalo sa to aj na Risk manažmente
firmy Drukos a výstupy ako všetci členovia predstavenstva a ďalší zodpovední som dostal. Čo sa týka
vzťahu spoločnosti MAANA, a.s. k navrhovateľovi, svedok uviedol, že ho to nezaujímalo ani nezaujíma,
nevie uviesť, či tam bol nejaký vzťah, nejednal som z nikým z KDH, boli tam tuším ešte aj nejaké
maďarské strany aj nejaké mládežnícke organizácie aj nejaké firmy, pre nich bolo zaujímavé, že to je

potenciálne vynikajúci biznis. O tom nakoniec svedčí aj to, že neskôr sa dozvedel, že tam je už nejaký
nový polyfunkčný dom. Zrejme tá myšlienka je zrealizovaná a niekto iný na tom pekne zarobil, čo je v
poriadku. Pána G. vôbec osobne nepozná, pokiaľ má dobrú vedomosť, nikdy sa s ním osobne nestretol.
Čo on pár krát jednal ohľadne tejto budovy a potom čo jednali iní z firmy, tak pokiaľ vie, jednalo sa s p. E..Pri žiadnom klientovi neskúmali a myslí, že ani nesmeli skúmať nejaké jeho politické alebo náboženské
alebo národnostné zázemie. Ohľadne skutočnosti, či členovia združenia Drukos Maana vnášajú podľa
zmluvy o združení uzavretej medzi spoločnosť MAANA, a.s. a Drukos, a.s. dňa 24.11.2000, spoločnosť

MAANA, a.s. 15 % akcií a Drukos, a.s. 10 mil. Sk, svedok uviedol, že to neviem potvrdiť ani vyvrátiť,
pretože tieto zmluvy, rovnako ako iné zmluvy pripravovali iné oddelenia, ktoré boli niekoľko funkčných
úrovní pod jeho funkciou, obyčajne to nebolo len jedno oddelenie. Nevie či existovala v tejto veci jedna
zmluva alebo viacej zmlúv. Takéto skoro už aj stredne veľké obchody pre Drukos, ktoré trvali dlhšie
časové obdobie, sa museli často aj upresňovať, doplňovať ďalšími dodatkami. Nevie však, či v tomto

prípade to tak bolo. Pre jeho pamäť je 11 rokov veľa. Len pre vysvetlenie chce uviesť, že keď som prišiel
do práce stála tam halda papierov, ktoré bolo treba podpísať a ktoré pripravili iné odborné oddelenia,
to sa týkalo aj ďalších štatutárov, to sa nedalo všetko preštudovať a duplom už nie si pamätať. Na
otázku právnej zástupkyne odporcu, či svedok vie uviesť, či spoločnosť Drukos poslala sumu 10 mil
Sk prospech spoločnosti MAANA a.s. alebo prospech združenia Drukos Maana, as. svedok uviedol,
že nevie či poslala, ale predpokladá, v prospech koho to už vôbec neviem, pretože na to dohliadali

ekonómovia a právnici jednej a zrejme aj druhej firmy. Predpokladá, že keď sa uzavreli zmluvy, že by to
malo nastať, avšak bol záujem z obidvoch strán využiť ten lukratívny priestor na biznis. Ohľadne vzťahu
alebo prepojenia p. R. E. na KDH svedok uviedol, že p. E. videl v televízií, v novinách, nevie, v ktorom
období pôsobil ako poslanec KDH, nevie či ešte pôsobí ako poslanec, je to verejne dostupný údaj o
členoch parlamentu a nevie vôbec prečo sa to pletie do obchodného vzťahu medzi Drukos a MAANA,

a.s.. Na doplnenie chce uviesť, že nikdy ho nevidel, že pôsobí v nejakých funkciách okrem funkcií
poslanca.Svedoksanevedelvyjadriť,prečoosobou,ktorábolapodľazmluvyozdruženízaMAANA,a.s.
oprávnená konať a podpisovať za združenie Drukos Maana, neboli členovia predstavenstva MAANA,
a.s. ale p. E., zmluva sa pripravovala o niekoľko funkčných úrovní nižšie. Nevedel sa tiež vyjadriť, ako
dlho trvalo združenie alebo či toto združenie trvá až do súčasnosti, v septembri 2002 odišiel z Drukosu,

momentálne je od vlani znovu z predstavenstve Drukosu, nevie sa však dostať k žiadnym dokumentom
a preto na toto nevie odpovedať. Či sa do septembra 2002 odohralo niečo s tým združením si nevie
spomenúť. Na otázku právnej zástupkyne odporcu, či bol stíhaný pred rokom 2002, svedok uviedol, že
až po roku 2002, pričom do konca roku 2003 nebol právoplatne odsúdený.

Vo vzťahu k týmto ďalším skutočnostiam, o ktorých svedok vypovedal však treba uviesť, že pre ustálenie
skutkového stavu veci, ktorý je pre posúdenie návrhu rozhodujúci, teda pre ustálenie toho, či A. J.
sponzoroval navrhovateľa a ak áno, tak akou sumou, výpoveď v tejto časti nepriniesla žiadne relevantné
skutkové zistenia.

Súd vykonal tiež dokazovanie oboznámením výtlačkov ohľadne volebných preferencii v roku 2011.
Tieto volebné preferencie sa však natoľko líšia, že nemohli poskytnúť hodnoverný podklad pre zistenie
popularity, či dôveryhodnosti navrhovateľa v súčasnosti, keď navyše túto otázku treba aj v intenciách
odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu hodnotiť ku dňu, kedy malo dôjsť k zásahu.

Súd oboznámil tiež zoznam článkov uverejnených v Pravde a SME v roku 2011 predložený odporcom
s názvami : KDH sklamalo káuz pribúda, R. kritizuje komunikáciu v KDH, KDH živý mŕtvy chrobák,
KDH zachraňuje svoj imidž, F. priznávam, že KDH má problém. Z týchto názvov článkov je zrejmé, že
navrhovateľ je predmetom článkov v dennej tlači, pričom nájdené články sú zväčša ladené kriticky. Táto
okolnosť však nemala pre rozhodnutie zásadnejší význam.

Napokon sa žiada v nadväznosti na výčitku odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa nevyhodnotil
niektoré relevantné dôkazy, napr. výpoveď žalovaného v l. rade, výpoveď svedka E., listinné dôkazy
- zmluva o združení Drukos Maana, mandátna zmluva medzi Maana a združením Drukos Maana z
24.11.2000, spolu s jej dodatkom č. 1 z 12.1.2002 a faktúrou č. 9002/2000 z 24.11.2000, zmluva o

postúpení práv a povinností z vkladu do združenia zo dňa 2.9.2002, poukázať na to, že z týchto dôkazov
vyplynulo, že bolo založené združenie Drukos Manna, kde predsedom predstavenstva spoločnosti
Drukos, a.s. bol v minulosti A. J., podpredsedom predstavenstva spoločnosti Manna, a.s. bol R. E.
starší, spoločnosť Drukos, a.s. vložila do združenia Drukos Manna 10 miliónov korún, teda, že tvrdenia
odporcu,ktorýmisavtomtokonaníbránilsútejtočastipravdivé.Týmvšaknebolapreukázanápravdivosť

odporcom predneseného tvrdenia, že A. J. sponzoroval KDH. Preto aj skutočnosti zistené z týchto
dôkazov neboli spôsobilé poskytnúť pre odporcu tzv. dôkaz pravdy.

Právne posúdenie veciPodľa § 19b ods. 2,3 Občianskeho zákonníka, pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa
možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav;

možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch, pričom
to platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

Navrhovateľ sa v konaní domáhal ochrany dobrej povesti právnickej osoby poskytnutím primeraného
zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia v navrhnutom znení, ako aj primeraného zadosťučinenia

v peniazoch. Je nesporné a v súčasnosti (vzhľadom na zjednotenie názorov v právnej praxi) už
nevyvoláva závažnejšie pochybnosti záver, že v konaní o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, treba
na posúdenie dôvodnosti žaloby primerane aplikovať kritériá a predpoklady pre poskytnutie ochrany
chráneným záujmom, obsiahnuté v ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku
náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo.

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka, sa súd najprv musel vysporiadať
s otázkou pasívnej legitimácie odporcu. Táto otázka však už bola vyriešená v predchádzajúcom konaní,
pričomakosúdprvéhostupňa,takajodvolacísúddospelikzáveru,žeodporcajevtomtokonanípasívne
vecne legitimovaný.

Vzhľadom na odlišné zákonné predpoklady pre priznanie ospravedlnenia a pre priznanie primerané
zadosťučinenie v peniazoch sa týmito otázkami treba zaoberať samostatne.

K otázke priznania ospravedlnenia

Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia podľa § 19b OZ v spojení s
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zistenie, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý
privodiť dotknutej právnickej osobe ujmu na jej právach na ochranu dobrého mena. Pre priznanie
primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len

samotná spôsobilosť privodiť takúto ujmu.

V prvom rade sa súd, v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, musel vysporiadať s
otázkou dobrej povesti navrhovateľa, keďže splnenie predpokladov pre priznanie ochrany dobrej povesti
právnickejosobyprichádzadoúvahylenvtedy,akdotknutáprávnickáosobadisponujedobroupovesťou,

ktorej sa takto ochrana má poskytnúť.

V tomto smere súd, a to aj so zreteľom na dôkazy vykonané po vrátení veci odvolacím súdom,
dospel k záveru, že navrhovateľ takouto dobrou povesťou, ktorej treba poskytnúť ochranu, disponuje.
Z vykonaných dôkazov (pričom naviac ide o všeobecne známe skutočnosti ohľadne výsledkov

parlamentných a komunálnych volieb) totiž vyplynulo, že navrhovateľ pravidelne dlhodobo (dlhoročne,
keďže súd zohľadnil voľby konané v rokoch 2002 až 2010) získava vo voľbách do Národnej rady SR i v
komunálnychvoľbáchvolebnývýsledokzodpovedajúcispravidlaviac,než200.000oprávnenýchvoličov.
Pokiaľ právnická osoba (bez zreteľa na jej formu, zameranie, či predmet činnosti) disponuje v krajine
veľkosti Slovenska dôverou viac, než 200.000 občanov, vyjadrenou v parlamentných i komunálnych

voľbách, iný záver neprichádza do úvahy a na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, že táto právnická
osoba - politické hnutie u iných osôb, ktoré ju napríklad nevolili, prípadne volili inú stranu, či hnutie,
dôveru nemá. Tento predpoklad pre poskytnutie ochrany dobrej povesti bol preto v prejednávanej veci
naplnený.Napokonsapreúplnosťžiadavysporiadaťsnámietkouodporcu,ženavrhovateľaanižiadnainápolitická
strana v skutočnosti vzhľadom na samotný charakter politickej strany ako subjektu, ktorý má svojich

sympatizantov ale aj odporcov, preto nemôže disponovať dobrou povesťou, keď aby bolo možné hovoriť
o dobrej povesti, je nevyhnutné, aby táto povesť bola dobrá bezvýhradne a to, okrem toho, že je to pri
politickej strane nemožné, podľa odporcov navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal. Ak by sme pripustili
čo i len sčasti správnosť týchto právnych záverov odporcov, znamenalo by to, že politické strany ako
osobitný typ právnickej osoby by boli z ochrany podľa §19b Občianskeho zákonníka celkom vylúčené.

Ak by to tak však malo byť, muselo by to byť výslovne obsiahnuté v Občianskom zákonníku, prípadne v
inom právnom predpise. Keďže sa však ustanovenie § 19b Občianskeho zákonníka vzťahuje na všetky
právnické osoby bez akejkoľvek výhrady či výnimky a politická strana je tiež takouto právnickou osobou,
výklad ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka, ako ho prezentovali odporcovia nemá žiadnu oporu
v zákone a táto obrana odporcu je neudržateľná.

K zásahu do dobrej povesti určitej právnickej osoby dochádza (obdobne ako pri zásahoch do
osobnostných práva fyzickej osoby) predovšetkým nepravdivými tvrdeniami, ktoré majú vo vzťahu k
dotknutej osobe difamujúci charakter. Nepravdivé skutkové tvrdenie je spravidla spôsobilé privodiť
dotknutej osobe ujmu na jej právach. Uvedené však neplatí absolútne a bez ďalšieho a zásah treba
hodnotiť vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti danej veci.

K povahe predmetného výroku treba poukázať na to, že je síce pravdou, že toto tvrdenie odznelo v
rámci rečníckej otázky, avšak vo vzťahu k otázke sponzoringu KDH zo strany A. J. o rečnícku otázku v
skutočnosti nejde. V predmetnej otázke sa totiž významovo odporca nepýta na to, či je A. J. sponzorom
KDH so sumou 10 miliónov korún, ale na to, cit : „Akým spôsobom sa budete brániť proti tvrdeniam,

drzým klamstvám, ktoré vám do očí hovorí človek, ktorý je podozrivý sám z miliardových únikov ....“
Predmetom otázky je teda „polemika“, akým iným spôsobom (než „začať hovoriť o veciach, ktoré do
veľkej miery indikujú podozrenie, že tu ide o politický obchod, že tu ide o spojenie medzi p. J. a
štátnou mocou proti politickým oponentom“) sa odporca môže brániť proti Františkovi J.. Výraz „ktorý je
sponzorom KDH sumou myslím 10 miliónov korún“ potom nie je rečnícka otázka, ale konštatovanie (teda

skutkové tvrdenie), ktoré slúži na poskytnutie charakteristiky, prívlastku, označenej osoby, teda A. J..
Toto konštatovanie je v rámci danej rečníckej otázky svojim charakterom totožné napríklad so slovným
spojením „ktorý je podozrivý z miliardových únikov“. Možno preto uzavrieť, že v prípade sporného
výroku, ktorý jediný je predmetom tohto konania, ide o konštatovanie a nie o rečnícku otázku. V tejto
súvislostimožnolenpreúplnosťvnadväznostinaobranuodporcuspočívajúcuvodkazenaprávnynázor

Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého nikdy nemožno zasiahnuť do osobnostných práv vyslovením
rečníckej otázky (bez zreteľa na absurdné dôsledky, ktoré by tieto závery znamenali v prípade ich
zovšeobecnenia), konštatovať, že táto obrana neobstojí.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené hodnotil predmetný výrok ako skutkové tvrdenie, a to so všetkými

dôsledkami, vrátane následkov v oblasti prípustných obmedzení slobody prejavu.

Ako už bolo konštatované aj vyššie, vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu konania
z vykonaných dôkazov možno k otázke pravdivosti tvrdenia odporcu o tom, že A. J. je sponzorom
KDH sumou 10.000.000,- Sk, konštatovať, že tento výrok (skutkové tvrdenie) je nepravdivý. Ako

nepravdivé toto tvrdenie súd vyhodnotil vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, že A. J.
poskytol navrhovateľovi sponzorský príspevok, dar, prípadne iné plnenie, ktoré by mohlo byť takto
hodnotené. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že význam slova sponzorovať je : materiálne podporovať , podporiť

istú činnosť . Pokiaľ však odporca vyslovil
to, že A. J. (nie Drukos, a.s. ani združenie Drukos-Maana), ktorý je podozrivý z miliardových
únikov, sponzoruje navrhovateľa, teda ho materiálne podporuje, nemožno ako preukázanie pravdivosti
tohto tvrdenia akceptovať preukázanie prepojenia Drukos, a.s. a spoločnosti Maana a finančného
plnenia medzi nimi, a to ani ak by sa skutočne spoločnosť Maana nejakým spôsobom podieľala

na financovaní navrhovateľa (čo však preukázané tiež nebolo, naviac táto skutočnosť nebola pre
rozhodnutie súdu významná). Možno preto uzavrieť, že odporca v konaní nepreukázal pravdivosť
predneseného skutkového tvrdenia.Takéto nepravdivé tvrdenie je nesporne súčasne aj tvrdením difamujúcim. Ide totiž tvrdenie, že
sponzorom KDH je Z.. A. J., teda osoba, o ktorej bolo v čase vyslovenia daného výroku v širokej
verejnosti dobre známe, že je trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania mimoriadne závažných

trestných činov, je sponzorom politickej strany KDH sumou 10 miliónov korún, pričom niet pochybností
o tom, že vo verejnosti sa zodpovednosť za tieto trestné činy, zosobňovala práve v osobe A. J.. A.
J. bol preto v širokej verejnosti, a to, žiaľ, bez ohľadu na to, že nebol vtedy právoplatne odsúdený,
vnímaný ako páchateľ mimoriadne závažnej trestnej činnosti s negatívnym dopadom na mnohých ľudí.
Naviac, aj samotný odporca vo svojom výroku označil A. J. za osobu podozrivú z miliardových únikov.

Pokiaľ potom odporca takto vo verejnosti vnímanú osobu označil nepravdivo za sponzora navrhovateľa,
nesporne ide o tvrdenie difamujúce, ktoré stavia navrhovateľa pred občanmi do veľmi nepriaznivého,
odsúdeniahodného svetla. Naviac, takéto tvrdenie mohlo oprávnene vzbudiť pochybnosti aj o otázkach
súvisiacichsfinancovanímKDHakopolitickéhohnutia,keďžetakýtopríjemvoficiálnejspráveopríjmoch
hnutia nefiguroval.

Pre úplnosť k otázke dokazovania difamačného charakteru určitého tvrdenia treba v nadväznosti
na závery odvolacieho súdu poukázať na to, že význam slova difamácia je : utŕhanie na cti,
tupenie, ohováranie, hanobenie, krivé obvinenie; znevažovanie, zneuctievanie (Slovník cudzích slov
(akademický) Druhé, doplnené a upravené slovenské vydanie, SPN 2005. Akademický slovník cizích
slov, Academia Praha). V súvislosti s posúdením zásahu do dobrej povesti právnickej osoby je výraz

„difamačný, difamácia“ možné chápať len vo význame „znevažujúci, hanobiaci“. Pokiaľ je totiž vyslovené
nepravdivé tvrdenie, no nemá znevažujúci, či hanobiaci charakter (keď tvrdenie nevyznieva vo vzťahu
k dotknutej osobe negatívne), spravidla nepredstavuje zásah do dobrej povesti. Naopak, pokiaľ je
nepravdivé tvrdenie súčasne aj znevažujúce, či hanobiace, teda vyznieva vo vzťahu k dotknutej osobe
negatívne, spravidla takýto zásah predstavuje. Otázka, či určitý výrok pôsobí, alebo môže pôsobiť

znevažujúco, je potom vecou úvahy súdu. Súd pri tejto úvahe vychádza z konkrétnych skutkových
okolností danej veci, predovšetkým z obsahu sporného výroku a reakcie, ktoré tento výrok väčšinou
so zreteľom na všeobecne známe skutočnosti vyvolá vo vonkajšom prostredí. Predmetom dokazovania
preto nemôže byť samotný difamačný charakter výroku (ten je vecou úvahy súdu), ale prípadne iba
skutkové okolnosti, na základe ktorých súd dospeje k záveru o tom, či sporný výrok je alebo nie je

difamačný. Vychádzajúc z uvedeného preto súd v prejednávanej veci nemohol zamerať dokazovanie
na otázku difamačného charakteru prednesených výrokov.

V nadväznosti na obranu odporcu, podľa ktorej skutočnosť, že navrhovateľ prijímal sponzorské dary od
osôb, ktoré boli trestne stíhané vplýva priamo z jeho údajov, ktoré zverejňuje, pričom poukázal napr. na

dar od R. U., ktorý bol v rovnakom období trestne stíhaný, a napokon bol oslobodený, možno uviesť, že
táto obrana neobstojí. Nemožno totiž porovnávať neporovnateľné, keďže nemožno porovnávať verejné
označenie A. J., ktorého aj odporca pred vyslovením sporného výroku označil za osobu podozrivú z
miliardových únikov a uvedenie člena KDH a vtedy starostu mestskej časti Bratislava - N., ktorému,
ako bolo verejne známe, KDH pozastavilo členstvo v hnutí pre začatie trestného stíhania voči nemu, v

zozname jeho darcov.

Keďže teda odporca vyslovil verejne vyššie uvedené difamujúce nepravdivé tvrdenie, ktoré sa týkalo
navrhovateľa, zasiahol tým do jeho dobrej povesti, keďže takéto tvrdenia sú nepochybne spôsobilé
privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho právach na ochranu dobrej povesti.

Možno teda zhrnúť, že v predmetnej veci boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie
primeraného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia za nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi.

Súd však nemohol vyhovieť návrhu v celom rozsahu požadovaného ospravedlnenia. V prvom rade

treba uviesť, že ako konštatoval aj odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia, vyslovenie ľútosti
zo strany odporcu tu nie je na mieste. Súd preto, vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu, no i zo
záverov vlastných, ku ktorým dospel po opätovnom posúdení textu ospravedlnenia, návrh v časti, v
ktorej ospravedlnenie obsahovalo vyjadrenie úprimnej ľútosti, ako nedôvodný zamietol. Naviac tu možno
poukázať na to, že i bez vyjadrenia ľútosti text ospravedlnenia plne zodpovedá okolnostiam zásahu.

Taktiež však súd musel zamietnuť návrh v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal povinnosti strpieť
poskytnutie ospravedlnenia na odvysielanie v STV, nakoľko, ako je aj všeobecne známe, Slovenská
televízia ako samostatný subjekt práva (právnická osoba), ktorá by bola vysielateľom, ktorý jediný jeoprávnený rozhodnúť o prípadnom odvysielaní ospravedlnenia, už neexistuje. Keďže navrhovateľ túto
skutočnosť nezohľadnil, súd nemal inú možnosť, než návrh aj v tejto časti zamietnuť.

Vo vzťahu k zvyšnej časti požadovaného ospravedlnenia bolo navrhnuté znenie a tiež spôsob
ospravedlnenia primerané okolnostiam zásahu a preto súd návrhu v tejto časti o uverejnenie
ospravedlnenia za prednesené výroky vyhovel.

V nadväznosti na obranu odporcu, že odporca len vykonával jeho právo na slobodu prejavu, no tiež

so zreteľom na závery odvolacieho súdu, treba poukázať na to, že pre posúdenie odôvodnenosti
zásahu so slobody prejavu odporcu v tomto prípade bolo rozhodujúce, že zo strany odporcu išlo o
vyslovenie nepravdivého a difamujúceho skutkového tvrdenia a nie kritiky alebo hodnotiaceho úsudku.
V prípade nepravdivých difamujúcich tvrdení totiž na rozdiel od hodnotiacich úsudkov, či kritiky, v
zásade neprichádza do úvahy hodnotenie prípustnosti zásahu zo strany štátu do slobody prejavu z
hľadiska prekročenia prípustnej intenzitu takou mierou, ktorú už nemožno v demokratickej spoločnosti

tolerovať. Uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení je totiž vždy prekročením prípustnej intenzity,
ktoré zakladá naliehavú potrebu na zásah štátu do práva na slobodu prejavu v podobe podrobenia
daného prejavu obmedzeniu a sankcii, a to aj v prípade verejne činných osôb, pri ktorých sú inak
hranice prípustnej kritiky širšie. V tomto smere sa možno stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, podľa
ktorej obmedzenie slobody prejavu je namieste v prípade dehonestujúcich a nepravdivých skutkových

tvrdení na adresu právnickej osoby, resp. v prípade neprípustnej kritiky na adresu právnickej osoby,
ktorá má difamačný charakter. Len pre úplnosť možno poukázať na to, že aj s vyššie uvedeným
súvisiaca otázka nastolená odvolacím súdom, či ide o výrok neobvyklý v rámci zápasov v politickom
živote, je v prejednávanej veci bez významu, nakoľko hodnotenie výroku z tohto hľadiska by mohlo byť
významné iba pri skúmaní, či došlo k prekročeniu prípustnej intenzity takou mierou, ktorú už nemožno v

demokratickej spoločnosti tolerovať a takéto skúmanie vzhľadom na vyššie uvedené nebolo na mieste.

K otázke priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci pôvodne domáhal priznania zadosťučinenia v peniazoch v sume

10.000.000,- Sk, pričom nakoľko súd pôvodne jeho návrhu vyhovel len v sume 1.000.000,- Sk a
vo zvyšku zamietol, pričom v tejto zamietajúcej časti odvolanie nebolo podané, v časti o zaplatenie
sumy 9.000.000,- Sk bolo konanie právoplatne skončené a predmetom konania zostala už len suma
1.000.000,- Sk, teda 33.193,92.- eur.

Obdobne ako pri ochrane osobnosti, treba aj pri zásahu do dobrej povesti právnickej osoby posudzovať
naplnenie predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi analogicky podľa už
citovaného ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predpoklady na priznanie tejto náhrady sú
v prípade právnickej osoby naplnené vtedy, ak došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté
zadosťučinenie sa nejaví ako postačujúce vzhľadom na okolnosti danej veci.

Súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa (vysloveným tiež v odbornej literatúre - Devátý, S., Toman,
P. : Ochrana dobré pověsti a názvu právnických osob, Linde Praha, 1999), na ktorom zotrval aj zrušení
a vrátení veci na ďalšie konanie, podľa ktorého súd pri právnickej osobe nemôže osobitne skúmať, či
došlo ku konkrétnym následkom zásahu a pokiaľ došlo k zásahu a je uplatnený nárok na primerané

zadosťučinenie v peniazoch, vždy a bez ďalšieho musí tento nárok priznať. Ak totiž tento názor
dovedieme do dôsledkov, musel by súd priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj prípadoch v podstate
bagateľného rozsahu závažnosti zásahu, kedy síce zverejnené výroky sú objektívne spôsobilé spôsobiť
ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, avšak je nepochybné, že žiadna konkrétna ujma právnickej
osobe nevznikla ani nemohla vzniknúť. Takýto výklad by mohol (a to pomerne často) viesť k absurdným

dôsledkom a nezodpovedá ani zásade proporcionality, ktorá predstavuje jednu zo základných zásad
právneho štátu. Jediným, podľa názoru súdu prijateľným, s vyššie uvedenými princípmi súladným
a udržateľným výkladom predmetných ustanovení je výklad, podľa ktorého v prípade, ak právnická
požaduje v súvislosti so zásahom do jej dobrej povesti aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
treba pri skúmaní splnenia predpokladov pre priznanie tejto náhrady primerane vychádzať z obdobných

(analogických) kritérií, ako pri osobe fyzickej (ochrane osobnosti) a skúmať splnenie predpokladov vo
vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej veci. Pokiaľ súd na základe vykonaného dokazovania zistí v
posudzovanej veci také okolnosti, z ktorých je zrejmé, že tu poskytnutie primeraného zadosťučinenianemôže efektívne zmierniť následky zásahu do dobrej povesti, treba dotknutej osobe priznať okrem
zadosťučinenia (napr. v podobe ospravedlnenia) aj primerané zadosťučinenie v peniazoch.

V predmetnej veci z dokazovania vykonaného v priebehu konania súd ustálil, že k vysloveniu daného
výroku zo strany odporcu došlo vedome pred zástupcami celoštátnych médií a tlačovej agentúry, pričom
s vedomím a súhlasom odporcu bol z tohto jeho vystúpenia vyhotovený zvukovo-obrazový záznam.
Tento zásah tak nesporne mal vedome najširšiu možnú publicitu. K vysloveniu daného výroku naviac
došlo z úst R.. R. N.. Vychádzajúc zo skutočností všeobecne známych, ktoré v zmysle ustanovenia § 121

O.s.p. netreba dokazovať, možno konštatovať, že ako bolo všeobecne známe, odporca v parlamentných
voľbách v roku 2002 získal 121320 preferenčných hlasov, bol v tom čase predsedom jednej z koaličných
strán - ANO a bol aj podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. Nesporne ide teda o osobu,
ktorá požívala v tom čase vo verejnosti značnú dôveru. Už len táto skutočnosť sama o sebe v
daných súvislostiach preukazuje, že prejav takejto osoby bol spôsobilý do značnej miery negatívne
ovplyvniť názory verejnosti na nazeranie subjektu do ktorého práv bolo zasiahnuté, teda nazeranie na

navrhovateľa a nepochybne sa tak aj stalo.
Samotné ospravedlnenie sa preto z vyššie uvedených dôvodov nejavilo ako postačujúce a bolo okrem
ospravedlnenia plne na mieste aj priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Čo sa týka výšky náhrady, táto je vecou úvahy súdu, pričom súd tu nemá k dispozícii žiadnu exaktnú

metódu pre jej výpočet. Úvaha však nie je bezbrehá a súd tu zohľadňuje v súlade s primeraným použitím
ustanovenia § 13 ods. 3 OZ závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za ktorých k porušeniu práv došlo.

Pre účely ustálenia primeranej výšky zadosťučinenia treba poukázať na to, že odporca sa vyjadroval
k sporu medzi ním a A. J., nie k osobe navrhovateľa. Ak v súvislosti s osobou A. J., po skončení

výsluchu v trestnej veci v ktorej navrhovateľ nemá účasť, odporca okrem výrokov týkajúcich sa osoby
A. J., predniesol aj výrok, ktorý s danou trestnou vecou nemá nič spoločné, nemožno to hodnotiť
inak, než ako vedomý slovný útok na osobu navrhovateľa, naviac pred zástupcami celoštátnych médií.
Na druhej strane však treba zobrať do úvahy aj to, že navrhovateľ je politickou stranou a má teda k
dispozícii prostriedky, ktorými sa môže brániť a ktorými sa aj bránil, keďže sa k danému výroku vyjadril

prostredníctvom jeho hovorkyne. Vo vzťahu ku kritériu závažnosti vzniknutej ujmy možno poukázať na
to, že nakoľko k zásahu došlo vylovením nepravdivého tvrdenia pre zástupcami celoštátnych médií a
tlačovej agentúry, pričom navrhovateľ bol označený na politické hnutie, ktoré je sponzorované (v tom
čase) kriminálne závadnou osobou, nepochybne mu vznikla v dôsledku zásahu závažná ujma.

V pôvodnom rozhodnutí súd ustálil výšku primeraného zadosťučinenia v peniazoch na sumu 1.000.000,-
Sk, teda 33.193,92.- eur. V konaní však z vykonaných dôkazov vyplynuli nové skutočnosti, ktoré majú
nesporný význam pre ustálenie výšky tejto náhrady. Za takéto skutočnosti treba považovať zverejnenie
článkov o navrhovateľovi v denníku Pravda dňa 14.5.2002, 18.6.2002 a 27.11.2002. Uverejnenie týchto
článkov o navrhovateľovi má vplyv na posúdenie a zohľadnenie závažnosti vzniknutej ujmy ako jedného

zo základných kritérií pre ustálenie výšky peňažného zadosťučinenia. Pokiaľ sa totiž o navrhovateľovi v
období,ktorépredchádzalozásahuzostranyodporcuvtlačiokreminéhopísalo,žedesaťmiliónovkorún
od majiteľa Drukosu A. J. zrejme pomohlo KDH získať budovu na M. ulici v U. so sumou 10.000.000,-
Sk, verejnosť už mala k dispozícii určité informácie a kritiku navrhovateľa v súvislosti s budovou na M. a
spoločnosťou Drukos, a.s. i osobou A. J., ktorý však, ako to vyplynulo z jeho výpovede, pred rokom 2002

nebol trestne stíhaný. Vzhľadom na tieto zverejnené články potom už určitá vedomosť ohľadne budovy
na M. ul. v U. a vzťahov navrhovateľa a spoločnosti Drukos, a.s. i A. J. vo verejnosti existovala. Je
síce pravdou, že výroky odporcu, ktorými zasiahol do práv navrhovateľa sa netýkali spoločnosti Drukos
a.s., ale priamo A. J., avšak pri zjednodušení, ktoré možno u bežných občanov predpokladať, mohlo do
určitejmierydôjsťknavodeniuurčitýchpochybnostíobčanovonavrhovateľoviapretonásledkyzásahuv

konečnomdôsledkusícetrebapovažovaťzazávažné,avšaknienatoľko,nežakébybolibezzverejnenia
uvedených článkov denníka Pravda v roku 2002. Pre úplnosť sa v tejto súvislosti žiada zdôrazniť, že
uverejnenie predmetných článkov v roku 2002 nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by mala za
následok, že navrhovateľ mal už v čase zásahu dobrú povesť natoľko poškodenú, že predmetný zásah
mu už žiadnu ďalšiu ujmu spôsobiť nemohol. Na druhej strane však nemožno pri hodnotení závažnosti

následkov zásahu túto skutočnosť opomenúť.

Za takýchto okolností, ktoré vyšli najavo až v odvolacom konaní a ktoré boli na súde prvého stupňa
dokazovaním skutkovo ustálené až po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie,potom súd, vychádzajúc tiež z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý konštatoval
potrebu zohľadnenia článkov o navrhovateľovi pri rozhodovaní súdu v ďalšom konaní, nanovo vyhodnotil
všetky kritériá, ktoré sú významné pre ustálenie výšky peňažného zadosťučinenia, predovšetkým však

otázku závažnosti vzniknutej ujmy a dospel k záveru, že okolnostiam danej veci lepšie (než pôvodne)
zodpovedá zadosťučinenie v peniazoch v sume 15.000.- eur. Priznaná suma náhrady je súčasne
primeraná aj z hľadiska nevyhnutného zachovania primeraného a rozumného zohľadnenia a vyváženia
záujmov všetkých zúčastnených strán, ktoré nemožno pri rozhodovaní opomenúť. Preto súd odporcu
zaviazal okrem ospravedlnenia aj na zaplatenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch v uvedenej

výške a vo zvyšku návrh na priznanie zadosťučinenia v peniazoch zamietol.

O trovách konania na súde prvého stupňa a tiež o trovách odvolacieho konania súd v súlade s
ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na zložitosť veci, rozsah a zložitosť trov konania, ktoré vznikli
v konaní účastníkom konania, rozhodne až po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho
písomného vyhotovenia na tunajšom súde

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP)

Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a);

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 205 ods. 2 OSP)