Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2017

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 10C/118/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213063
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zuzan

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6412213063.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Zuzan v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v konaní právne
zastúpená advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II. Žalovaná m á p r á v o na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou zo dňa 17.09.2012, doručenou tunajšiemu súdu 27.09.2012, sa žalobkyňa

domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 175,- € titulom majetkovej škody a sumy 165,96 € titulom
nemajetkovej ujmy. Zároveň žiadala nahradiť trovy súdneho konania a rozsudkom rozhodnúť o základe
veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Žiar nad Hronom, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora
v exekúcii, ktorú navrhla žalobkyňa vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) S. J., R.. XX.X.XXXX, v zákonom
stanovenej lehote 30 dní. Žalobkyňa uviedla, že išlo o omeškanie o viac ako 104 dní. Podľa jej názoru

v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Majetkovú škodu vyčíslila ako náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho
exekútora a rozhodnutím o ňom. Na správu pohľadávky poškodená vynaložila 70,- €, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40,- € a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- € (spolu 175,- €). Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnila žalobkyňa

tým, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Výpočet uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej
ujmy určila alikvotným pomerom 55,32 € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu,
a to práve na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 663,88 € za rok. Žalobkyňa uviedla,
že postupovala v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o
predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, ktorá na túto žiadosť pozitívne nereagovala.

2. Žalovanej bola žaloba doručená dňa 18.11.2014.

3. Rozsudkom č.k. 10C/118/2012-34 zo dňa 26.11.2014 súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol
a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.Na základe odvolania podaného žalobkyňou Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil rozsudok Okresného
súdu Žiar nad Hronom č.k. 10C/118/2012-34 zo dňa 26.11.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. V zmysle ustanovenia § 177 ods. 1 CSP súd nariadil pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie
bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 24.11.2016 a žalovanej dňa 24.11.2016. Dňa
30.11.2016 žalovaná doručila súdu ospravedlnenie neúčasti žalovanej na nariadenom pojednávaní.
Žalovaná uviedla, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich tvrdení. Právny zástupca žalobkyne doručil
dňa 20.1.2017 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

5. Súd nasledovne posúdil skutkové tvrdenia sporových strán, vychádzal z nasledovných dôkazov a vec
právne posúdil a vyhodnotil dôkazy takto:

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými podaniami strán sporu a ich prílohami, a
spisom tunajšieho súdu sp. zn. 11 Er/505/2004.

7. Z exekučného spisu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 11Er/505/2004 súd zistil, že dňa
7.4.2004 sa začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom exekučné konanie na návrh
oprávneného - žalobcu proti povinnej S. J., R.. XX.X.XXXX, D. O. J. XXX/XX, XXX XX D. Š., pre
vymoženie sumy 527,85 € s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice

N 90/2004, NZ 3901/2004 spísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača dňa 17.1.2004.
Dňa 21.4.2004 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 1375/04. Tunajší súd vydal pre súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu dňa 27.4.2004 poverenie na vykonanie vyššie uvedenej exekúcie.
Dňa 2.11.2009 bol tunajšiemu súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Súd

výzvou doručenou súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi vyzval na predloženie vyúčtovania
trov exekúcie a exekútorského spisu. Uznesením č.k. 11Er/505/2004-15 zo dňa 9.2.2010 súd uvedenú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.9.2010 v
spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12CoE/163/2010-23 zo dňa 29.6.2010. V
odôvodnení predmetného uznesenia súd uviedol, že súd doposiaľ nerozhodol o návrhu oprávneného

na zmenu súdneho exekútora, nakoľko v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, zmena súdneho
exekútora by bola neúčelná. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia súd exekúciu zastaví a
zároveň rozhodne o trovách exekúcie. Tunajší súd uznesením č.k. 11Er/505/2004-27 zo dňa 22.11.2010
exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a rozhodol o trovách exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu.

8. Podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Svojej zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

9. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie

troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi
vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho
úradného postupu. Ustanovenie § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo
za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup
orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý
spočíva v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z. z.

zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa
najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnounormou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

10. Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola daná
zodpovednosť žalovanej za žalobkyňou tvrdenú škodu (resp. ujmu).

11. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobkyne, že by postupom tunajšieho
súduvexekučnomkonanísp.zn.11Er/505/2004vsúvislostisnávrhomoprávnenéhonazmenusúdneho

exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 9.12.2010 sp. zn. II. ÚS 545/2010, exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak
môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru súdu dôvody, na základe

ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods.1 Exekučného poriadku) alebo na základe
ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje
Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Ústavný súd SR v náleze zo dňa 13. júla 2000, sp. zn. I. ÚS 5/2000 konštatoval, že by
nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to práve s ohľadom na

jej mimosúdny spôsob vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej
hodnoty,naktorýchjepotrebnébezpodmienečnetrvať.Exekučnýsúdvzmyslevyššieuvedenýchkritérií,
uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na
zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť posúdenia exekučného
titulu a jeho súladu so zákonom, preskúmal notársku zápisnicu notára JUDr. Ondreja Ďuriača č. 90/2004,

NZ 3901/2004 zo dňa 17.1.2004, na podklade ktorej sa predmetná exekúcia vedie, a dospel k záveru, že
uznanie dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený
zástupca povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým svojim účelom odporovali zákonu, a preto
sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. V tomto prípade na základe notárskej
zápisnice ako exekučného titulu nedošlo k splneniu predpísaných náležitostí vykonateľnosti, a teda

oprávnenej osobe nebolo možné priznať právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR. Uvedené právne úvahy exekučného súdu sú obsahom uznesenia č.k. 11Er/505/2004-15 zo dňa
9.2.2010, ktorým predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Uznesením č.k.11Er/505/2004-27 zo dňa
22.11.2010 súd zastavil predmetnú exekúciu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku.

12. V prejednávanej veci si žalobkyňa uplatňuje náhradu majetkovej škody v sume 175,- € a
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165,96 €, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom
konaní v zákonom stanovenej lehote. Zo spisového materiálu mal súd preukázané, že dňa 2.11.2009

bol Okresnému súdu Žiar nad Hronom doručený návrh oprávneného - žalobkyne na zmenu súdneho
exekútora v zmysle § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, pričom vzhľadom k tomu, že predmetné exekučné
konanie sa začalo dňa 7.4.2004 je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.08.2005, podľa ktorého
ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného

vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Vyššie uvedená
právna norma neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, k tomuto došlo až s

účinnosťou 1.9.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté
pred1.9.2005sadokončiapodľaprávaplatnéhodo31.8.2005,akods.2neustanovujeinak.Ustanovenie
§ 238 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa
použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005, avšak s výnimkou ustanovenia § 44 ods. 7 Exekučného
poriadku. Taktiež úprava obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od

1.12.2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré sa začali pred 1.12.2006, ako to vyplýva z ustanovenia §
240 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení predmetného uznesenia súd konštatoval, že oprávnený
podaním zo dňa 28.10.2009 žiadal zmenu súdneho exekútora, ale vzhľadom na skutočnosť, že súd
exekúciu zastavil, rozhodovať o podanom návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora by bolozbytočné a neúčelné. Súd uvádza, že pokiaľ by exekučný súd návrhu oprávneného o zmenu súdneho
exekútora vyhovel a následne, po právoplatnosti tohto uznesenia, rozhodol o zastavení danej exekúcie,
daný postup by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keďže jeho výsledok by bol identický

s aplikovaným postupom exekučného súdu.

13. Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že rozhodnutím exekučného súdu o zastavení danej
exekúcie, odpadol predmet konania o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Súd teda
nemalzapreukázanýnesprávnyúradnýpostup(existenciuprieťahovvpredmetnomexekučnomkonaní)

ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Vzhľadom k tomu, že súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu
prieťahov v konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol.

14. Ešte je potrebné v tejto súvislosti dodať, že zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto
rovine garanciu ústavného práva každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný

súd Slovenskej republiky prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave Slovenskej republiky
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V rozhodnutí sp.
zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na jednej strane všeobecný
súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane

ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú
nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces, ktoré
majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto zmysle
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať

proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

15. Súd však nielenže nemal preukázaný nesprávny úradný postup, ale nemal preukázané ani splnenie

ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobkyňou tvrdené ujmy.
Žalobkyňa v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 182 Civilného
sporového poriadku nielenže nepredložila, ale ani neoznačila žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať
a ktoré by podporovali to, že práve v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu v súvislosti
s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora utrpela konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú

škodu, či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17
ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý
zisk, nemožno podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované)
paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- €, na udržiavanie
a správu informačného systému v čiastke 40,- € a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom v sume 50,- €. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v
porovnaní s jeho majetkovým stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody
možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej
udalosti. Subsumpcia žalobkyňou uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už

len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s
prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom
prípade v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobkyňa nielenže
nepreukázala, ale ani nijako bližšie nevysvetlila ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči
povinnému konkrétne súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu. Ako už bolo uvedené,

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a
následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité administratívne náklady na správu pohľadávky
mala žalobkyňa nezávisle od toho, kedy exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora.16. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobkyňa tiež nijako nepreukázala žiaden
nepriaznivý dopad (ujmu) na jej právne postavenie ako veriteľky pohľadávky voči povinnému v dôsledku
tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V žalobe síce poukázala na obavy o právny a faktický

osud pohľadávky, no nijako netvrdila ani nedokázala, že k negatívnym následkom aj skutočne došlo v
dôsledku postupu exekučného súdu.

17. Pretože súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody na strane žalobkyne ani
príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej

ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu, žalobu zamietol.

18. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O nároku na
náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaná bola
v konaní úspešná, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Odvolanie proti tomuto rozsudku je prípustné do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žiar
nad Hronom v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 § 365 CSP, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.