Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. marec 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/188/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114221294
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114221294.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: M. O., Z.. XX.X.XXXX, Za T. XX, A.,
zastúpeného advokátkou JUDr. Slavomírou Huszthyovou, Za amfiteátrom 10, Košice, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o
zaplatenie 9.750,50 eura s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
č.k. 25C/136/2014-138, zo dňa 16.1.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.750,50
eura spolu s úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 9.750,50 eura od 10.1.2014 do zaplatenia;
žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V odôvodnení uviedol,
že žalobca sa žalobou doručenou 22.7.2014 pôvodne domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/
zaplatiť mu 9.750,50 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím, ako aj titulom doplatku služobného príjmu podľa zákona o štátnej službe
príslušníkov policajného zboru. Uznesením č.k. 25C/136/2014-96, zo dňa 5.9.2016, vylúčil na návrh
žalobcu na samostatné konanie žalobu, ktorou sa proti žalovanému 2/ (Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky) domáhal zaplatenia 9.750,50 eura s príslušenstvom.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307
zo dňa 25.7.2011, výtlačok číslo: 5-OIS SkaIS Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „MV
SR“) bol žalobca v stálej štátnej službe vo funkcii starší referent špecialita 4. Inšpekčného oddelenia
odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, služobného úradu MV SR -
miesto výkonu štátnej služby Košice preložený podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. na Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach. Súčasne bol dňom 31.7.2011 odvolaný z doterajšej funkcie. Z odôvodnenia vyplýva, že
preloženie žalobcu na inú funkciu sa vykonalo v dôležitom záujme služby, pričom dôvod sa výslovne
neuvádzal s odkazom na § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Rozhodnutím MV SR zo dňa 17.10.2011,
č.p.: SLV-PS-PK-181/2011, bol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 307 z 25.7.2011 zamietnutý a napadnuté rozhodnutie potvrdené konštatujúc, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané za dodržania príslušných ustanovení zákona a v odvolacom konaní neboli
zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie alebo zmenu, a preto bolo potrebné
považovať podaný rozklad za nedôvodný. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 256/2011-67,

zo dňa 29.1.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.2.2013 a vykonateľnosť 2.3.2013, bolo napadnuté
rozhodnutie MV SR č. p.: SLV-PS-PK-181/2011, zo dňa 17.10.2011 a personálny rozkaz ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 307, zo dňa 25.7.2011, zrušené podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vrátená na
ďalšie konanie. Personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach
č. 477 z 28.7.2011, bol žalobca dňom 1.8.2011 ustanovený podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1993 Z.z. do
funkcie starší referent - poverený policajt Obvodného oddelenia PZ Západ odboru poriadkovej polície
Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach. Podľa
§ 85 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. bol žalobca zaradený do 04. platovej triedy a bol mu priznaný
rizikový príplatok vo výške 33,50 eura. Z prehľadu o výške osobného príplatku vydaného Krajským
riaditeľstvom PZ v Košiciach dňa 23.8.2012 vyplýva, že od 4/2010 bol žalobcovi priznaný, resp. zvýšený
osobný príplatok z 158,50 eura na 200 eur a od 4/2011 vo výške 220 eur. Od 8/2011 bol žalobcovi
osobný príplatok odňatý. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zo dňa 20.9.2013 adresovanej MV SR si
uplatnil žalobca nárok na náhradu škody spočívajúcej v strate na zárobku od 1.8.2011 do 15.4.2013
celkom 9.750,50 eura, ku ktorej prišlo v dôsledku nezákonných rozhodnutí MV SR zo dňa 17.10.2011,
č.p.: SLV-PS-PK-181/2011 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307 zo dňa
25.7.2011 a nesprávnym úradným postupom. Listom z 9.1.2014 oznámilo MV SR žalobcovi, že v jeho
prípade neboli naplnené základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, preto jeho žiadosti nevyhovie.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal nároku na náhradu škody vo výške
9.750,50 eura s príslušenstvom, ktorá mu vznikla z nezákonného rozhodnutia vydaného ministrom
vnútra a následne potvrdeného MV SR, ktoré rozhodnutia boli na podklade správnej žaloby žalobcu
Krajským súdom v Bratislave zrušené a súčasne pre prípad, že súd nebude jeho nárok na náhradu
škody uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z. považovať za dôvodný, sa domáhal nároku na zaplatenie
9.750,50 eura titulom doplatku služobného príjmu podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobca si pôvodne
uplatnil svoj nárok voči žalovanej 1/ Slovenskej republike, za ktorú koná MV SR (podľa zákona č.
514/2003 Z.z.) a súčasne voči žalovanému 2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (podľa zákona
č. 73/1998 Z.z.) s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť druhého žalovaného. Svoj nárok odôvodnil ako majetkovú ujmu, ktorá mu vznikla ako rozdiel
služobného príjmu, keď vo funkcii starší referent špecialista 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej
služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, mu prislúchala 7. platová trieda a vo funkcii starší
referent - poverený policajt Obvodného oddelenia PZ Západ odboru poriadkovej polície OR PZ v
Košiciach, do ktorej bol následne ustanovený, mu prislúchala 4. platová trieda. Po vylúčení žaloby
žalobcu na samostatné konanie uznesením konajúceho súdu, predmetom konania zostal nárok žalobcu
na náhradu majetkovej škody 9.750,50 eura voči pôvodne žalovanej 1/ Slovenskej republiky, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona č.
514/2003 Z.z.

4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa domáhal nároku na náhradu majetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami.
Za nezákonné rozhodnutia označil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307
zo dňa 25.07.2011 a rozhodnutie MV SR zo dňa 17.10.2011, č.p.: SLV-PS-PK-181/2011, ktorým
bol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky zamietnutý a
napadnuté rozhodnutie potvrdené. Nezákonnosť citovaných rozhodnutí odvodzoval zo skutočnosti, že
obe rozhodnutia, tak personálny rozkaz ministra vnútra, ako aj potvrdzujúce rozhodnutie MV SR boli
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 256/2011-67, zo dňa 29.1.2013 zrušené.

5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporným vydanie rozhodnutí, ktoré
označil žalobca za nezákonné, ani skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli na základe žaloby žalobcu
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí rozsudkom krajského súdu vydaným v správnom súdnictve
zrušené. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu majetkovej ujmy žalovaný sporoval pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie a tiež nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť spor; ďalej
sporoval existenciu predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, konkrétne existenciu nezákonného
rozhodnutia, pretože rozhodnutia neboli zrušené v správnom súdnictve pre nezákonnosť, ale pre
nepreskúmateľnosť a nakoniec namietal, že žalobcovi nárok na náhradu škody nepatrí, pretože tento
reálne vykonával funkciu, ktorej prislúchal funkčný plat podľa 4. platovej triedy a od neho sa odvíjajúci
prídavok za výsluhu rokov; preto sa nemôže domáhať doplatenia medzi služobným príjmom za výkon

funkcie, ktorej prislúchal služobný plat podľa 7. platovej triedy a od neho sa odvíjajúci prídavok za výsluhu
rokov; naviac rizikový príplatok a osobný príplatok nie sú nárokovateľnými zložkami služobného príjmu.

6. Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy v intenciách zákona č.
514/2003 Z.z., nakoľko k vydaniu personálneho rozkazu ministra vnútra a následne k rozhodnutiu MV
SR prišlo 25.7.2011 a 17.10.2011, teda v čase účinnosti predmetného zákona. Pri posúdení námietky
nedostatku právomoci súdu vec prejednať vychádzal z tvrdení žalobcu obsiahnutých v žalobe, podľa
ktorých si uplatňuje voči štátu svoje majetkové nároky v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami,
z čoho mu vyplynulo, že ide o uplatnenie si nárokov zo zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Takto svoj nárok na náhradu škody voči
štátu právne kvalifikoval aj samotný žalobca. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že
predmetom konania je náhrada škody spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím, za ktorý zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom (§
3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.). Právo na náhradu škody vzniknutej v dôsledku vydania
nezákonného rozhodnutia je právom účastníka konania, ktorému následkom vydania nezákonného
rozhodnutia vznikla škoda; jeho právu (na druhej strane) zodpovedá povinnosť štátu vzniknutú škodu
nahradiť. Napriek špecifikám takéhoto právneho vzťahu skonštatoval, že ide v tomto prípade stále o
súkromnoprávny vzťah zodpovednosti za škodu a z dôvodu, že ide o nárok a spor súkromnoprávnej
povahy, patrí právomoc rozhodnúť o tomto nároku súdom v civilnom sporovom konaní, pričom poukázal
na § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

7. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, ktorý žalobcom označené
rozhodnutia vydané ministrom vnútra a MV SR nepovažoval za rozhodnutia vydané v rámci výkonu
verejnej moci v oblasti štátnej správy spadajúcej do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, ale v rámci personálneho konania v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z., a teda podľa
názoru žalovanej, žalobou uplatnený nárok nemôže byť posudzovaný ako zodpovednostný vzťah
verejnoprávnej povahy vyplývajúcej z úradného postupu orgánu pri výkone verejnej moci, na ktorý je
možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., stotožňujúc sa s argumentáciou žalobcu poznamenal, že
služobný pomer príslušníka policajného zboru je inštitútom verejného práva. Právna povaha služobného
pomeru príslušníka policajného zboru vyplýva z osobitnej povahy zamestnávateľa policajta, ktorým
je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Príslušník policajného zboru sa prostredníctvom svojho
zamestnávateľa priamo účastní na výkone verejnej moci, preto má štát oprávnenie jednostranným
aktmi verejnej moci, tieto vzťahy zakladať, meniť alebo rušiť, na rozdiel od pracovnoprávneho vzťahu
alebo štátnozamestnaneckého vzťahu založeného zákonom č. 400/2009 Z.z. Argumentoval ďalej
tým, že služobný pomer príslušníka policajného zboru nemá znaky súkromnoprávneho pomeru ale
verejnoprávneho, vzhľadom na jeho charakter, keďže ide o pomer štátno-služobný, ktorý vzniká
individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne
odlišuje od pracovnoprávneho pomeru. V štátno-služobnom pomere nemajú účastníci rovnaké
postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov
vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi. Svoj názor podporil
odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 403/2011, sp. zn. I. ÚS 443/2016; na
tomto základe dospel k záveru, že rozhodnutie ministra ako aj rozhodnutie MV SR, od ktorých
žalobca odvíja svoje nároky, boli vo vzťahu k žalobcovi vydané v rámci výkonu verejnej moci, a
preto za škodu zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Závery vyplývajúce z nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 248/2016, prípadne rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 2Co/182/2011, na ktoré poukazovala žalovaná nebolo podľa jeho názoru možné vzťahovať na
prejednávanú vec; predmetom konania podľa citovaných rozhodnutí bol pracovnoprávny vzťah alebo
štátnozamestnanecký vzťah. Z právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov obsiahnutej v Zákonníku
práce ako aj úpravy štátnozamestnaneckého vzťahu obsiahnutej v zákone č. 400/2009 Z.z., ktorý
odkazuje vo svojom § 120 na primerané použitie Zákonníka práce vyplýva, že ani pracovnoprávny
vzťah, ani štátnozamestnanecký pomer, sa nezakladajú jednostranným aktom verejnej moci ako
je to v prípade služobného pomeru policajtov, keď v súlade s § 16 zákona č. 73/1998 Z.z.
tento vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného o prijatí občana do služobného pomeru za
splnenia ďalších zákonných podmienok. Zopakoval, že služobný pomer policajta vznikajúci mocenským
aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru) je svojou povahou
verejnoprávnym pomerom a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru

alebo štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré sú založené dvojstranným právnym úkonom, ktorého
účastníci majú rovné postavenie, teda sú súkromnoprávnymi pomermi. Konštatoval, že vzájomné vzťahy
účastníkov služobného pomeru policajtov sa vyznačujú tým, že jeden z účastníkov vystupuje voči
druhému ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a tým ako silnejší subjekt, ktorý môže jednostranne
zakladať alebo meniť práva druhého účastníka. V tomto prípade išlo o rozhodnutie ministra o preložení
žalobcu, voči ktorému bol prípustný v zmysle § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. rozklad. Rozhodnutie o
rozklade bolo v súlade s § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. preskúmateľné súdom v rámci správneho
súdnictva na základe žaloby proti právoplatným rozhodnutiam správneho orgánu.

8. Súd prvej inštancie k námietke absencie nezákonného rozhodnutia uviedol, že predmetný personálny
rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky a rozhodnutie MV SR, boli zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2013, sp. zn. 3S 256/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.2.2013 a
vykonateľnosť dňa 2.3.2013, a to podľa § 250j ods. 3 O.s.p., keď súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie MV SR a personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky ako správnych orgánov sú
nepreskúmateľné, pre absenciu podkladov pre rozhodnutie; ďalej správny súd konštatoval, že § 35 ods. 2
zákona č. 73/1998 Z.z. nezbavuje ministra vnútra povinnosti skúmať dôvod prevedenia, resp. preloženia
policajta v rámci jeho základných povinností nadriadeného s poukazom na § 49 v spojení s § 3 zákona
č. 73/1998 Z.z. Správny súd mal za to, že pre použitie postupu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z.z. bolo potrebné zistiť podozrenie z porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti policajta,
pričom v administratívnom spise sa nenachádzala žiadna zmienka o tom, že voči žalobcovi boli niekedy
zo strany jeho nadriadeného, kolegov alebo iných osôb vyslovené akékoľvek podozrenia z porušenia
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti policajta. V administratívnom spise sa nenachádzala
žiadna dokumentácia, z ktorej by vyplývalo, že v prípade žalobcu bolo v dôležitom záujme služby
previesť žalobcu na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Z uvedeného mu vyplynulo,
že správny orgán zrušil rozhodnutia ministra vnútra, pretože z administratívneho spisu nevyplývalo, že
by správny orgán pred svojim rozhodnutím skúmal dôvody prevedenia žalobcu, o ktorom rozhodol, hoci
ho zákon tejto povinnosti nezbavoval a z administratívneho spisu ani nevyplývalo, že takéto dôvody
vôbec existovali, na základe čoho bolo rozhodnutie ministra vnútra považované za nepreskúmateľné.
Okrem toho správny orgán nepreukázal, že rozhodnutia ministra vnútra boli prerokované príslušným
odborovým orgánom. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že rozhodnutie ministra vnútra a naň nadväzujúce
rozhodnutie MV SR boli zrušené správnym súdom ako nezákonné a žalobca preukázal jeden zo
základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to
existenciu nezákonných rozhodnutí.

9. Súd prvej inštancie neuznal dôvodnosť procesnej obrany žalovanej ohľadom výšky náhrady škody.
Podčiarkol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu ujmy, ktorá mu vznikla v jeho majetkovej sfére
v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami a prejavila sa stratou očakávaného prínosu. Pri
pravidelnom behu vecí (nebyť nezákonných rozhodnutí) mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšenie
svojho majetku a to práve o služobný príjem vo funkcii starší referent špecialita 4. Inšpekčného oddelenia
odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, ktorej funkcii zodpovedal funkčný
plat 7. platovej triedy spolu s prislúchajúcim prídavkom za výsluhu rokov, a ku ktorému očakávanému
príjmu a zväčšeniu majetku žalobcu nedošlo práve v dôsledku nezákonného preloženia. Reálne
dosiahnuteľným príjmom žalobcu, ak by neprišlo k jeho nezákonnému preloženiu do funkcie, ktorej
zodpovedal funkčný plat 4. platovej triedy, bol príjem žalobcu pred jeho preložením. Výšku služobného
príjmu žalobcu dosahovaného v služobnej funkcii starší referent špecialita 4. Inšpekčného oddelenia
odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR žalovaná nenamietala. Uviedol,
že námietku žalovanej, že žalobcovi nepatrí nárokovaný rozdiel medzi výškou jeho funkčného platu
dosahovaného vo funkcii starší referent špecialita 4. Inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby
sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR a dosahovaného, po jeho nezákonnom preložení, vo funkcii
starší referent - poverený policajt Obvodného oddelenia PZ Západ odboru poriadkovej polície Okresného
riaditeľstva PZ v Košiciach, pretože si vyšší funkčný plat neodpracoval, teda vykonával funkciu, ktorej
prislúchal nižší funkčný plat, nie je možné v prejednávanej veci zohľadniť; dôvodil tým, že takáto
námietka žalovanej by bola relevantná, len ak by si žalobca uplatnil nárok na doplatenie služobného
príjmu podľa zákona č. 73/1998 Z.z , čo však nie je tento prípad.

10. Súd prvej inštancie ďalej za nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej, ktorá sporovala príplatky a
to nárok na osobný a rizikový príplatok, čo odôvodnila tým, že príplatky nie sú nárokovateľnými zložkami
služobného príjmu. S ohľadom na skutočnosť, že nárok žalobcu neposudzoval podľa zákona č. 73/1998

Z.z., teda ako nárok na doplatenie služobného príjmu, ale ako nárok na náhradu majetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. a v tejto súvislosti skúmal, či pri pravidelnom chode udalostí, by reálny príjem
žalobcu predstavovali aj predmetné príplatky upriamil pozornosť na to, že žalovaná v konaní neposkytla
súdu žiadne tvrdenia o takých skutočnostiach, ktoré by mohli viesť k úvahe, že by sa predpokladalo alebo
by bolo odôvodnené odňatie osobného príplatku žalobcu pred jeho nezákonným preložením, prípadne
nepriznanie zvýšenia rizikového príplatku žalobcovi. Len takéto tvrdenia žalovanej by mohli podľa názoru
súdu prvej inštancie spochybniť úvahu o tom, že pri pravidelnom chode udalostí by žalobcovi boli (aj
keby nedošlo k jeho nezákonnému preloženiu) príplatky odňaté.

11. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15
ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1, § 25 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka
žalobcovi priznal ním uplatnený nárok vo výške 9.750,50 eura ako rozdiel vo výškach služobných príjmov
pred a po nezákonnom preložení žalobcu za obdobie od 1.8.2011 do 15.4.2013. O úroku z omeškania
rozhodol podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a žalobcovi priznal úrok z omeškania 5,25 % ročne
od 10.1.2014, teda odo dňa nasledujúceho po vyhotovení odpovede MV SR na žiadosť žalobcu o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v plnej výške.

12. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.)
možno konštatovať, že v ňom namietala inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) C.s.p.). Namietala, že personálny rozkaz č. 307 a rozhodnutie
MV SR č. SLV-PS-PK-181/2011, zo dňa 17.10.2011, neboli v rámci správneho konania zrušené pre
nezákonnosť, ale pre nepreskúmateľnosť z dôvodu neúplnosti administratívneho spisového materiálu.
Žiadnym súdom, ale ani iným kompetentným orgánom nebol konštatovaný nesprávny úradný postup
a rovnako nebola konštatovaná akákoľvek nezákonnosť rozhodnutí žalovanej. Brojila tým, že súd
prvej inštancie sa s námietkou týkajúcej sa nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť
nedostatočne vysporiadal. Upriamila pozornosť na znenia § 1 ods. 1, ods. 2 a § 3 zákona č. 73/1998 Z.z.,
z ktorých vyvodzovala, že v prejednávanej veci nie je daná právomoc súdu. Zastávala právny názor, že
služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromnoprávneho pomeru, ale vždy mal a
má znaky verejnoprávneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako
„zamestnávateľa“ policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Práva a povinnosti policajta v služobnom
pomere sa zakladajú, menia alebo zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva nadriadený. V tomto
zamestnaneckom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie; personálny rozkaz nadriadeného je
individuálnym právnym aktom, je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve. Ak mal žalobca za to,
že mu v dôsledku konaní a postupov podľa zákona č. 73/1998 Z.z. vznikol nárok na akékoľvek peňažné
nároky, mohol postupovať podľa dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z.z. (konanie vo veciach služobného
pomeru) upravujúcej postup účastníkov konania v prípadoch, kedy sa má konať o ich právach a
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, o ktorom by rozhodol oprávnený orgán podľa § 232
zákona č. 73/1998 Z.z. a to formou rozhodnutia. Okrem toho uvedená časť obsahuje aj možnosť podať
odvolanie, návrh na obnovu konania a tiež preskúmať rozhodnutie mimo odvolacieho konania. Konanie
vo veciach služobného pomeru príslušníka Policajného zboru je upravené v dvanástej časti zákona č.
73/1998 Z.z. v § 231 až § 248, účelom ktorej je upraviť postup služobných orgánov a policajtov vo
veciach týkajúcich sa služobného pomeru tam, kde sa má konať o ich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach, pričom účastník konania je aktívnym činiteľom, čo sa premieta najmä
v ustanoveniach upravujúcich procesné práva účastníka konania, ktoré tento môže, ale nemusí využiť.
Mala jednoznačne za to, že sa jedná o nároky žalobcu vyplývajúce zo zákona č. 73/1998 Z.z., o ktorých
má právomoc rozhodnúť jedine zamestnávateľ žalobcu, teda služobný úrad a nie súd, keďže peňažné
nároky zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru sa riadia zákonom č. 73/1998 Z.z., o ktorých
rozhoduje príslušný nadriadený (nie súd). Na podporu svojho právneho názoru odkázala na rozsudok
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16Cpr/3/2014-201, zo dňa 1.12.2016. Na základe vyššie uvedeného
namietala, že nie je možné domáhať sa akýchkoľvek peňažných plnení titulom zákona č. 514/2003 Z.z. v
prípade, ak sa jedná o nároky zo služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru. Poukázala tiež na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/516/2014-169, zo dňa 15.12.2016 a rozsudok Okresného
súdu Bratislava I č.k. 19C/102/2014-183, zo dňa 21.6.2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo

271/2009, zo dňa 20.04.2011, ktorý sa týkal nárokov zo služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru, pričom Najvyšší súd SR vyslovil jednoznačný právny názor ohľadom nedostatku právomoci
civilného súdu o týchto nárokoch rozhodovať, konanie zastavil a vec postúpil MV SR; zhodne rozhodol
aj Krajský súd v Trenčíne č.k. 5Co/179/06-100, zo dňa 19.9.2006, vo veci mzdových nárokov (doplatenie
mzdy) príslušníka Policajného zboru a Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 5Co/179/06-100, zo dňa
19.9.2006.

12.1. Nesúhlasila s posúdením jej pasívnej legitimácie; akcentovala skutočnosť, že žalobcom napádané
rozhodnutia neboli vydané v rámci výkonu verejnej moci v oblasti štátnej správy spadajúcej do
pôsobnosti MV SR, ale v rámci personálneho konania v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z., a teda
žalobcom uplatnený nárok nemôže byť posudzovaný ako zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy
vyplývajúcej z úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, na ktorý je možné
aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. Na prejednávanú vec nemožno aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. v
prípade, ak ide o uplatňovanie si peňažných nárokov príslušníkov Policajného zboru v zmysle zákona č.
73/1998 Z.z. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa s námietkou nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie
nijakým spôsobom nevysporiadal, nakoľko to z odôvodnenia predmetného rozsudku nie je zrejmé.
Medzi žalobcom a MV SR ako jeho služobným úradom bol v čase do 15.4.2013 služobno-právny
vzťah podľa zákona č. 73/1998 Z.z. s tým, že žalobcom napádané rozhodnutia boli vydané v rámci
personálneho konania v zmysle tohto zákona. Preto požiadavka žalobcu na náhradu škody, ktorú
si uplatnil pre uvedené personálne konanie, nemôže byť posudzovaná ako zodpovednostný vzťah
verejnoprávnej povahy vyplývajúcej z úradného postupu orgánu pri výkone verejnej moci, na ktorý by
bolo možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. Žalobcom označené rozhodnutia totiž neboli vydané pri
výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy spadajúcej do pôsobnosti MV SR. Objasnila, že právny
vzťah založený medzi žalobcom a jeho služobným úradom je vzťahom špecifickým služobnej povahy, t.
j. svojou povahou vzťahom zamestnaneckým s určitými modifikáciami. Nejde teda o výkon verejnej moci
v ponímaní zákona č. 514/2003 Z.z. Na podporu svojich tvrdení poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 248/2016, zo dňa 20.4.2016, podľa ktorého „predmetom úpravy zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nie je zodpovednosť za
škodu, ktorá vznikne z pracovnoprávnych vzťahov. V prípadoch, kde orgán verejnej moci vystupuje ako
zamestnávateľ, je daná jeho pracovnoprávna zodpovednosť podľa Zákonníka práce.“ Ústavný súd SR
pritom v odôvodnení predmetného uznesenia upozornil aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
21 Cdo 1010/2000, zo dňa 8.2.2001.

12.2. Žalovaná ďalej zdôraznila, že zákon č. 514/2003 Z.z. hovorí o náhrade škody pre poškodeného,
ktorému vznikla škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku, príp. nemajetková ujma v dôsledku
nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia vydaného príslušným orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci. Mala za to, že žalobca nie je osobou poškodenou na účely zákona
č. 514/2003 Z.z., keďže sa jedná o platové a ďalšie peňažné nároky žalobcu podľa zákona č. 73/1998
Z.z., o ktorých môže rozhodovať len a jedine služobný úrad žalobcu; neexistuje žiadne nezákonné
rozhodnutie ani nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, ktorý by bol spôsobilý privodiť
žalobcovi ujmu v jeho majetkovej sfére. Nezákonnosť žiadneho z napádaných rozhodnutí nebola nikdy
konštatovaná, rovnako ako nebola nikdy príslušným orgánom napadnutá, resp. spochybnená správnosť
úradného postupu, ktorý vydaniu akéhokoľvek z napádaných rozhodnutí predchádzal. Ozrejmila, že
účelom zákona č. 514/2003 Z.z. v zmysle jeho dôvodovej správy nie je náhrada platu, ale náhrada škody
spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci; v personálnych otázkach nejde o vzťah
verejnoprávneho charakteru. Služobný úrad v tomto vzťahu nevystupuje ako orgán verejnej moci pri
výkone verejnej moci; nie je možné, aby sa žalobca proti žalovanej - Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, úspešne domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Ak je žaloba žalobcu založená na rozhodnutí (personálnom rozkaze) ministra vnútra Slovenskej
republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom z obsahu žaloby vyplýva, že sa žalobca
domáha platových a iných peňažných náležitostí podľa zákona č. 73/1998 Z.z., kde služobným úradom
je jedine MV SR a nie štát, žalovaná v tejto veci nie je pasívne vecne legitimovaná.

12.3. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s námietkou nedostatku právomoci súdu resp.
s námietkou nedostatku jej pasívnej legitimácie, žalovaná oponovala tým, že žalobca nesplnil ani
podmienky na vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., preto sa nároku na
náhradu škody v tomto súdnom konaní nemôže úspešne domáhať. Považovala za preukázané, že z
výroku, ako aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S/256/2011-67, zo dňa

29.01.2013, o ktorý žalobca opiera svoj nárok, vyplýva, že personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 377 zo dňa 25.7.2011 a rozhodnutie MV SR č. SLV-PS-PK-181/2011, zo dňa 17.10.2011,
boli súdom zrušené z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, nakoľko správny súd nemal k dispozícii kompletný
administratívny spis. Znamená to, že žalobcom napádané rozhodnutia neboli súdom zrušené pre
nezákonnosť tak, ako to vyžaduje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a žalobca nesplnil už prvý zo
základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia,
príp. nesprávneho úradného postupu. Považoval za potrebné zdôrazniť, že konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu predmetných rozhodnutí, ako aj samotné rozhodnutia boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými ustanoveniami, teda sú zákonné. Na podporu svojho právneho názoru poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 103/2011, zo dňa 30.4.2013.

12.4. Vo vzťahu k výške žalobcom uplatnenej náhrady škody 9.750,50 eura upriamila pozornosť na to, že
žalobca bol do funkcie starší referent - poverený policajt Obvodného oddelenia Policajného zboru Západ
odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach služobného úradu
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach ustanovený na základe personálneho rozkazu
riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 477 zo dňa 28.7.2011; súčasne bol
týmto personálnym rozkazom č. 477 zaradený do 4. platovej triedy v súlade s § 85 ods. 1, ods. 5
zákona č. 73/1998 Z.z. a bol mu priznaný rizikový príplatok vo výške 33,50 eura. Voči predmetnému
personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 477 zo dňa
28.7.2011 podal v súlade s poučením u riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v
stanovenej 15-dňovej lehote odvolanie, ktoré ale smerovalo len voči výroku o priznaní, resp. nepriznaní
osobného príplatku; ostatné výroky personálneho rozkazu č. 477, výrok o zaradení žalobcu, resp.
ustanovení do funkcie a výrok o jeho zaradení do 4. platovej triedy, žiadnym riadnym opravným
prostriedkom napadnuté zo strany žalobcu neboli. Aj napriek podanému odvolaniu, personálny rozkaz
č. 477 zostal v platnosti až do prepustenia žalobcu zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru. V
personálnom rozkaze ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307 zo dňa 25.7.2011, ktorým bol žalobca
počnúc dňom 1.8.2011 preložený z funkcie starší referent špecialista 4. inšpekčného oddelenia odboru
inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR s miestom výkonu v Košiciach na Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, služobný úrad Krajského riaditeľstva Policajného zboru v
Košiciach v dôležitom záujme služby v súlade s § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. sa nenachádzala
žiadna zmienka o zaradení žalobcu do niektorej z platových tried, takže v tom čase žalobca ešte
nemohol mať objektívne vedomosť o tom, aký funkčný plat bude mať, a teda nemohla mu vzniknúť ani
žiadna majetková ujma v podobe ušlého zisku. Žalobca sa o svojich platových náležitostiach dozvedel
až v nadväzujúcom personálnom rozkaze, ktorým bol dňom 1.8.2011 ustanovený do funkcie starší
referent - poverený policajt Obvodného oddelenia Policajného zboru Západ odboru poriadkovej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach a zároveň bol zaradený do 4. platovej triedy a bol
mu priznaný rizikový príplatok vo výške 33,50 eura. Keďže o priznaní, resp. odňatí príplatkov rozhoduje
výlučne nadriadený (v tomto prípade riaditeľ), vzhľadom na preloženie žalobcu do inej funkcie a tým
prislúchajúcim platovým zaradením, mu bol odňatý osobný príplatok z dôvodu, že od 1.8.2011 vykonával
inú funkciu s inou náplňou činností. Ide o štandardný postup v súlade s § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.
Žalobcovi bol vyplácaný služobný príjem za funkciu, ktorú aj reálne vykonával a ktorej prislúchal funkčný
plat podľa 4. platovej triedy a od neho sa odvíjajúci prídavok za výsluhu rokov. Žalobca sa preto nemôže
úspešne domáhať doplatenia rozdielu medzi služobným príjmom za výkon funkcie, ktorej prislúchal
funkčný plat podľa 7. platovej triedy a od neho sa odvíjajúci prídavok za výsluhu rokov a služobným
príjmom za výkon funkcie, ktorej prislúchal funkčný plat podľa 4. platovej triedy a od neho sa odvíjajúci
prídavok za výsluhu rokov, nakoľko reálne funkciu, ktorej prislúchal funkčný plat podľa 7. platovej triedy a
od neho sa odvíjajúci prídavok za výsluhu rokov žalobca nevykonával. Poukázala pritom na § 88a a § 91
ods. 1, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. a dodala, že rizikový ale aj osobný príplatok sú nenárokovateľnou
zložkou služobného príjmu príslušníka Policajného zboru; žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody,
resp. nárok na doplatenie služobného príjmu a tiež doplatenie osobného príplatku spolu v sume 4.510
eur a doplatenie rizikového príplatku v sume 402,50 eura preto považuje za nedôvodný. V prípade, ak
žalobca nebol spokojný so svojím novým platovým ohodnotením, mal možnosť podať voči výroku o
funkčnom zaradení, ale aj voči výroku o ustanovení do 4. platovej triedy odvolanie; personálny rozkaz
riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 477 zo dňa 28.7.2011 nebol napadnutý
riadnym opravným prostriedkom, nebola konštatovaná jeho nezákonnosť ani rozpor so zákonom a nebol
konštatovaný ani nesprávny úradný postup, ktorý by vydaniu predmetného personálneho rozkazu č. 477
bezprostredne predchádzal. Tvrdenie žalobcu, že voči tomuto personálnemu rozkazu nebolo podané
odvolanie z dôvodu jeho „nulitnosti“ neobstojí, nakoľko nulitnosť žiadneho z rozkazov vzťahujúcich sa

na osobu žalobcu nebola konštatovaná žiadnym kompetentným orgánom. Na základe uvedeného mala
za preukázané, že žalobca nesplnil podmienku existencie nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho
úradného postupu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a ani podmienku podania riadneho
opravného prostriedku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. voči personálnemu rozkazu riaditeľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 477 zo dňa 28.7.2011, nakoľko až ním sa
mohol žalobca objektívne dozvedieť o svojom novom platovom ohodnotení a novom funkčnom zaradení.
Zároveň mala za to, že žalobca nepreukázal ani vznik samotnej škody a ani príčinnú súvislosť medzi
ním tvrdenými nezákonnými rozhodnutiami žalobcu a ním tvrdenou škodou.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi
strán a dal na ne jasnú, zreteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď. Vo svojom odvolaní žalovaná v zásade iba
opakuje dôvody uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v napadnutom rozsudku
správne a dostatočne vysporiadal; z jednotlivých citácií rozhodnutí predkladaných žalovanou sa javí, že
predmetom konaní boli nároky odlišné od nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní. Argumentácia
súdu prvej inštancie obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je celkovo presvedčivá; závery, ku ktorým
súd prvej inštancie dospel, sú prijateľné, racionálne a spravodlivé. Uviedol, že žalovaná nie je jednotná
vo svojich vyjadreniach o charaktere právneho vzťahu žalobcu ako príslušníka policajného zboru a
jeho zamestnávateľa (služobného úradu), teda či ide o verejnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah.
Svoje protichodné názory prispôsobuje potrebám odôvodenia jej jednotlivých námietok. V súvislosti
s námietkou nedostatku právomoci súdu hodnotí vzťah ako verejnoprávny, kým pre účely námietky
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie si vypomáha argumentáciou o súkromnoprávnej povahe vzťahu.
Súd prvej inštancie správne odôvodnil svoju právomoc prejednať a rozhodnúť spor najmä s poukazom
na § 3 C.s.p. a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

14. Žalovaná v stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu zopakovala a v niektorých bodoch zdôraznila
svoju odvolaciu argumentáciu.

15. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovanej poukázal na to, že odvolacia replika žalovanej v zásade
neprináša žiadnu novú argumentáciu a vo svojej podstate iba opätovne opakuje jej doterajšie dôvodenia
(s výnimkou odvolávania sa na nové citácie z rozsudkov iných súdov), ktoré ale nie je možné považovať
za rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 C.s.p.; navyše žiadny z týchto rozsudkov
nebol doposiaľ zverejnený a žalovaná ich kópie súdu nepredložila, preto nie je možné posúdiť, či sa
jedná o zásadne právne rovnaké (obdobné) prípady, a tým ani dostatočne polemicky reagovať na právne
argumenty citované žalovanou.
16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil,
nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 26.3.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

17. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na
tom skutkovom základe, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mu vznikla škoda. K nezákonnému
rozhodnutiu došlo vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307 zo dňa
25.7.2011, výtlačok číslo: 5-OIS SkaIS Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorým bol žalobca
preložený podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Rozhodnutím MV SR zo dňa 17.10.2011, č.p.: SLV-
PS-PK-181/2011, bol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky
č. 307 z 25.7.2011 zamietnutý a napadnuté rozhodnutie potvrdené. Rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č.k. 3S 256/2011-67, zo dňa 29.1.2013, právoplatným 26.2.2013 a vykonateľným 2.3.2013,
bolo napadnuté rozhodnutie MV SR č. p.: SLV-PS-PK-181/2011, zo dňa 17.10.2011 a personálny rozkaz
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307, zo dňa 25.7.2011, zrušené podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a
vec vrátená MV SR na ďalšie konanie. Škoda uplatnená žalobou má predstavovať ušlý zárobok, ktorý
žalobcovi vznikol v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným preložením z funkcie, ktorej zodpovedal
služobný plat v 7. platovej triede na inú funkciu, ktorej prináležal služobný plat v 4. platovej triede.

18. Odvolací súd prihliadnuc na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.) bez
viazanosti odvolacími dôvodmi, vo vzťahu k otázke právomoci súdu konštatuje, že pokiaľ žalobca založil
žalobu na skutkovom tvrdení, že mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci bola spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je vždy daná
právomoc súdu na prejedanie takto uplatneného nároku.

19. K výkladu § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že
právny vzťah sporových strán sa podľa jeho názoru spravuje ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z.
a že súd prvej inštancie použil pri rozhodovaní o žalobe správne zákonné ustanovenia; v konaní bola
riadne preukázaná škoda, ktorú spôsobilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán verejnej
moci pri výkone verejnej moci vydaním jeho nezákonného rozhodnutia č.p. SLV-PS-PK-181/2011, zo
dňa 17.10.2011 a nezákonného personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 307 zo
dňa 25.7.2011, a bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody; tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona). Závery súdu prvej inštancie o
posúdení služobného pomeru príslušníka policajného zboru ako inštitútu verejného práva zodpovedajú
ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít a k zmene tejto rozhodovacej praxe nedošlo
ani po uplynutí doby dvoch rokov odo dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku.

20. Žalovaná bola naopak názoru, že v prejednávanej veci je vylúčená aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z.,
nakoľko vo vzťahu k žalobcovi a ním uplatneného nároku sa jedná výlučne o vysporiadanie mzdových
nárokov podľa zákona č. 73/1998 Z.z. V celom rozsahu zotrvala na právom názore vyjadrenom v
odvolaní proti napadnutému rozsudku.
21. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť za škodu spôsobnú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

22. Podľa § 2 písm. a) na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup
orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb; orgánom
verejnej moci je štátny orgán [§ 2 písm. b), bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.].

23. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

24. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej
správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu,

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

26. Inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003
Z.z., z ktorého koncepcie vyplýva, že subjektom zodpovednosti za škodu je štát vtedy, ak škoda bola
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci [(§ 1 písm. a)]. Jedná sa o tzv. absolútnu
objektívnu zodpovednosť, t. j. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a bez možnosti liberácie. Aby súd
mohol vyvodiť záver o tom, že v danom prípade existuje zodpovednosť štátu za škodu, musí byť okrem
existencie predpokladov na vznik škody (nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nimi) splnená podmienka, že sa jedná o škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci. Štát je potom subjektom zodpovednosti za škodu s tým, že zákon
bližšie vymedzuje aj orgány, z činnosti ktorých pri výkone verejnej moci mohla štátu zodpovednosť za
škodu vzniknúť.

27. Za základné východisko pre posúdenie právneho nároku žalobcu považoval odvolací súd
zodpovedanie otázky, či boli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, za ktorú zodpovedá
štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to najmä, či konanie, z ktorého žalobca odvodzuje uplatnený nárok,
je konaním orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci [(§ 1 písm. a)]. V tejto súvislostí odvolací
poukazuje na niektoré právno-teoretické aspekty postavenia štátu ako nositeľa verejnej moci a štátneho
orgánu ako orgánu verejnej moci.

28. Pojmologické vymedzenie verejnej moci tradične nachádza svoj podklad v súdnej praxi, ktorá za
verejnú moc považuje takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už
priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej
moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od
vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej,
výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov.
Kritériom pre určenie či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt
rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či
môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom v právnom slova zmysle je právnická osoba,
vykonávajúca svoju činnosť ako povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu
sa výkonu činnosti (I. ÚS 191/92).

29. Výkonom verejnej moci možno tiež rozumieť vynucovanie vôle vyjadrujúcej verejný (štátny či
všeobecný) záujem voči jednotlivcom, sociálnym skupinám alebo i celej spoločnosti, pri ktorom
dochádza k rozhodovaniu o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach týchto subjektov;
štát tu nie je v rovnocennom postavení, ale koná z vrchnostenskej pozície, kedy disponuje mocenskými
prostriedkami, aby si vytvoril podmienky na rozhodnutie a aby plnenie ním uložených povinností
vymohol.

30. Verejná moc je považovaná za širší pojem ako moc štátna; zahŕňa štátnu moc vykonávanú štátnymi
orgánmi (prostredníctvom orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci) a tiež orgánmi od štátu
odlišnými (orgánmi územnej samosprávy, verejnoprávnymi inštitúciami, orgánmi záujmovej samosprávy,
fyzickými alebo právnickými osobami), ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (§ 2 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z.). Vykonávanie štátnej moci zabezpečuje štát prostredníctvom svojho osobitného
aparátu štátnych orgánov; štátny orgán je zložkou štátneho aparátu, ktorá plní konkrétne funkcie štátu,
koná v mene štátu a od ostatných častí organizácie štátu sa odlišuje pôsobnosťou, právomocou a
štátnomocenským charakterom svojej činnosti.

31. Úlohou štátu je vytvorenie a udržanie právneho, politického, hospodárskeho a spoločenského
poriadku; štát plní tiež bezpečnostnú funkciu. Výkonnú moc (ako jednu zo zložiek štátnej moci) realizuje
štát prostredníctvom orgánov štátnej správy. Štátna správa je verejná správa vykonávaná štátom a je
jednou z foriem výkonu verejnej moci; predstavuje výkonnú a nariaďovaciu činnosť štátu, ktorou štát
plní svoje úlohy a funkcie. V mene štátu ju vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, miestne orgány
štátnej správy a iné orgány, na ktoré bol zákonom prenesený výkon štátnej správy.

32. Princípy deľby pôsobností a kompetencií v rámci ústredných orgánov štátnej správy upravuje zákon
č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „zákon
č. 757/2001 Z.z.“). Štát uplatňuje autoritatívne prejavy vôle v organizovanej spoločnosti smerujúce k
stanoveniu pravidla určitého správania a vynucovania jeho zachovávania, výkonom zvrchovanej štátnej
moci prostredníctvom orgánov štátnej správy v tej oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
toho-ktorého orgánu štátnej správy; výkonnú moc realizovanú formou štátnej správy štát vykonáva
prostredníctvom personálneho substrátu (štátnymi zamestnancami), ktorým disponuje a ktorí plnia úlohy
štátneho orgánu pri výkone štátnej správy; výkonnú moc štátu ako prejav zvrchovanej štátnej moci, orgán
štátnej správy vykonáva týmito zamestnancami, nie voči nim. Právne vzťahy štátu a jeho zamestnancov
upravujú osobitné právne predpisy odlišné od tých, ktoré upravujú pôsobnosť a kompetencie orgánov
štátnej správy pri výkone štátnej správy.

33. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je v zmysle zákona č. 575/2001 Z.z. ústredným orgánom
štátnej správy pre a) ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku,
ochranu a správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti
a plynulosti železničnej dopravy, veci zbraní a streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na

územie Slovenskej republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy, cestovné doklady
a oprávnenia na vedenie motorových vozidiel, otázky azylantov a odídencov, evidenciu obyvateľov,
evidenciu cestných motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú ochranu
a ochranu pred požiarmi; b) všeobecnú vnútornú správu vrátane veci územného a správneho
usporiadania Slovenskej republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy a registratúry, štátne
občianstvo, matričné veci, zhromažďovanie a združovanie vrátane registrácie niektorých právnických
osôb, o ktorých to ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady Slovenskej
republiky, organizačné zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky a ľudového hlasovania
o jeho odvolaní, organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej samosprávy, organizačné
zabezpečenie referenda, organizačné zabezpečenie volieb do Európskeho parlamentu, vojnové
hroby, živnostenské podnikanie, povoľovanie verejných zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy
uskutočňovanej obcami, vyššími územnými celkami a orgánmi miestnej štátnej správy; c) Policajný zbor
a Hasičský a záchranný zbor; d) koordináciu vzdelávania zamestnancov obcí a vyšších územných celkov
plniacich úlohy štátnej správy.

34. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku,
bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy,
ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 zákona
č. 171/1993 Z.z.).

35. Zákonom vymedzená pôsobnosť ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy je v zásade aj
základným princípom určenia orgánu oprávneného konať v mene štátu vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Aj v súdenej veci súd
prvej inštancie konal s MV SR ako orgánom, ktorý je oprávnený konať v mene štátu vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný
orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí
do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu,
ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného
predpisu.

36. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán verejnej moci (ústredný orgán štátnej správy) je
vykonávateľom verejnej moci v oblastiach, ktoré patria do jeho pôsobnosti v zmysle zákona č. 575/2001
Z.z. a ako ústredný orgán štátnej správy pre Policajný zbor tiež na úseku, v ktorých Policajný zbor
ako ozbrojený bezpečnostný zbor, plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti
zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor
vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom
zbore.

37. Nemožno poprieť, že povaha služobného pomeru policajtov má verejnoprávny charakter, tento však
nie je daný vrchnostenským postavením štátu ako vykonávateľa štátnej (výkonnej) moci voči svojim
zamestnancom, ale vyplýva z osobitnej povahy zamestnávateľa, ktorým je štát, ako primárny nositeľ
verejnej moci; tiež z potreby začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a priamej účasti na jej
výkone; hlavnou úlohou policajného zboru je chrániť záujmy spoločnosti, policajt sa priamo zúčastňuje
na plnení funkcií štátu, je priamym vykonávateľom verejnej moci, z čoho vyplývajú aj vyššie nároky
na činnosť príslušníkov policajného zboru. Policajt plní funkcie štátu za odmenu a s jeho špecifickým
postavením súvisí tiež nadštandardné sociálne, dôchodkové a zdravotné zabezpečenie; štát má preto
výsostné oprávnenie jednostranným aktmi tieto vzťahy zakladať, meniť alebo rušiť. Služobný pomer
nevzniká zmluvou ale mocenským aktom služobného orgánu, individuálnym právnym aktom o prijatí
občana do služobného pomeru. V služobnom pomere prevládajú vzťahy nadriadenosti a podriadenosti;
práva a povinnosti subjektov tohto právneho vzťahu sú upravené kogentnými právnymi normami a
zmluvná sloboda je značne obmedzená. Právna úprava štátnej služby policajtov má kódexový charakter,
čo znamená, že zákon č. 73/1998 Z.z. obsahuje komplexnú právnu úpravu vecí týkajúcich sa služobného
pomeru policajtov - jeho vzniku, zmeny a skončenia, nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru,
úpravu služobnej disciplíny a náhrady škody, úpravu konania vo veciach služobného pomeru atď.
Použitie Zákonníka práce na právne vzťahy týkajúce sa služobného pomeru policajtov je vylúčené (§
2 ods. 1 Zákonníka práce).

38. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že aj vzniku služobného pomeru vždy predchádza
žiadosť občana o prijatie do služobného pomeru a slobodne prejavená vôľa nastúpiť do výkonu služby.
V porovnaní s pracovnoprávnymi vzťahmi, aj pracovnoprávne vzťahy sú založené na nerovnakom
postavení medzi zamestnancom a zamestnávateľom; práca vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu
je závislá práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom
čase určenom zamestnávateľom (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce); tomu ale zodpovedá zvýšená ochrana
zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákonník práce má čiastočne kódexový charakter, z čoho
vyplýva, že obsahuje vlastnú právnu úpravu právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenou či
zánikom pracovného pomeru a nárokmi z neho vyplývajúcimi; ustanovenia Občianskeho zákonníka
sa subsidiárne použijú len v obmedzenom rozsahu vyplývajúcom z jeho ustanovení (§ 1 ods. 4);
pre oblasť pracovného práva je napokon typické, že Zákonník práce obsahuje kogentné ustanovenia
spojené so zásadou „numerus clausus“; nemožnosti uzatvorenia iného zmluvného typu ako je upravený
Zákonníkom práce a tiež zákazu iného konania, ako je správanie predpokladané pracovnoprávnou
normou.

39. Uvedené teda svedčí o prelínaní pracovnoprávnych prvkov s prvkami verejnoprávneho charakteru
služobného pomeru policajtov. Zásadný rozdiel však spočíva v spôsobe a forme, akou vo veciach
služobného pomeru koná a rozhoduje nadriadený pracovník (§ 3 zákona č. 73/1998 Z.z.). Konanie vo
veciach služobného pomeru je upravené v § 231 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z. a jeho výsledkom
je rozhodnutie. Práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa tak zakladajú, menia alebo
zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva nadriadený. Pri rozhodovaní o právach a povinnostiach
policajta nadriadený vo vzťahu k podriadenému policajtovi nevystupuje ako „úradná osoba“, neplní úlohy
Policajného zboru vyplývajúce zo zákona č. 171/1993 Z.z., ani úlohy Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky v rozsahu pôsobnosti, v akej vykonáva štátnu správu; v personálnych otázkach nadriadený
vo vzťahu k podriadenému policajtovi plní úlohy, ktoré mu ako služobnému funkcionárovi vyplývajú zo
zákona č. 73/1998 Z.z.; jedná sa o vzťah služobnej, nie vrchnostenskej (štátnomocenskej), nadriadenosti
a podriadenosti. Osobitosť tohto špecifického právneho vzťahu sa potom prejavuje v tom, že spory, ktoré
sú spojené so vznikom, zmenou, trvaním či zánikom služobného pomeru, ako aj akékoľvek nároky z
neho vyplývajúce, neprejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní podľa zákona č. 160/2015 Z.z.,
ale podliehajú súdnemu prieskumu podľa zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (§ 7
písm. h) zákona č. 162/2015); účastníkom týchto právnych vzťahov sa teda poskytuje súdna ochrana
v správnom súdnictve.
40. Odvolací súd na tomto mieste osobitne zdôrazňuje, že o vykonávanie verejnej moci orgánom
verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nepôjde v prípadoch, kde štát nevystupuje v štátoprávnej
rovine výkonu verejnej moci, ale plní iné funkcie a úlohy štátu, kde je daná zodpovednosť štátu za škodu
podľa všeobecných prepisov o zodpovednosti za škodu a kde štát vystupuje v „postavení“ subjektu,
ktorý má rovnaké práva a povinnosti, ako ktorákoľvek iná právnická osoba. Toto „iné“ ako mocenské
postavenie štátu (mimo sféry úloh spojených s vykonávaním zvrchovanej štátnej moci) platí aj pre
štátnozamestnanecké vzťahy, či služobné pomery, ktoré sú svojou podstatou vzťahmi zamestnaneckými
s určitými modifikáciami, hoci evokujú rysy výkonu verejnej moci, pretože sú vzťahmi verejnoprávnymi.
Osobitné postavenie štátu vystupujúceho v úlohe služobného úradu nevyplýva z úloh, ktoré pre štát
plní orgán štátnej správy ako vykonávateľ výkonnej moci štátu, ale z právnych predpisov osobitne
upravujúcich právne vzťahy štátu a jeho zamestnancov, ktoré obsahujú aj konkrétnu právnu úpravu
zodpovednosti štátu - ako služobného úradu („zamestnávateľa“) - za škodu vzniknutú v týchto právnych
vzťahoch (napr. konkrétne zákon č. 73/1998 Z.z.) alebo sa na zodpovednostné vzťahy štátu v týchto
právnych vzťahoch subsidiárne použijú ustanovenia Zákonníka práce (napr. zákon č. 55/2017 Z.z. o
štátnej službe, zákon č. 281/2015 Z.z. štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov); tieto právne predpisy tak nedávajú priestor pre aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z.

41. Zhrnuté a podčiarknuté, štát vykonáva štátnu moc ako súčasť moci verejnej prostredníctvom
štátnych orgánov; výkonnú moc ako jednu zo zložiek štátnej moci realizuje prostredníctvom orgánov
štátnej správy; ústredné orgány štátnej správy vykonávajú verejnú moc v oblasti štátnej správy, ktorá
patrí do ich pôsobnosti (túto vymedzuje zákon č. 757/2001 Z.z.). Konanie nadriadeného, v ktorom
rozhoduje vo veciach služobného pomeru policajta podľa zákona č. 73/1998 Z.z. nie je výkonom
verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.; nadriadený vo vzťahu k policajtovi neplní úlohy štátnej
správy; konanie nadriadeného v personálnych veciach nie je vyjadrením štátnomocenského charakteru
činnosti štátu; vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru policajtov, v ktorých nadriadený rozhoduje

o právach a povinnostiach policajta personálnym rozkazom, ide o vzťah služobnej, nie vrchnostenskej
(štátnomocenskej) nadriadenosti a podriadenosti. Okrem toho uplatneniu zákona č. 514/2003 Z.z. bráni
aj kódexový charakter zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý obsahuje komplexnú právnu úpravu vzťahov
týkajúcich sa služobného pomeru policajtov. Akékoľvek nároky vyplývajúce zo služobného pomeru
policajtov sú podriadené zákonu č. 73/1998 Z.z. Uvedené platí aj v prípade, ak by uplatneným
nárokom policajtov nemohlo byť z dôvodu absencie právneho základu v zákone o služobnom pomere
policajtov vyhovené; v tom prípade bude na posúdení príslušných služobných funkcionárov alebo
následne správneho súdu, či skutočne špecifiká služobného pomeru umožňujú niektoré práva policajtom
obmedziť.

42. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd s ohľadom na svoju
podrobnú právnu argumentáciu (odseky 26 až 41) neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli
súd prvej inštancie k vyhoveniu žaloby, keďže v súdenom spore je nepochybné, že Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky (minister vnútra Slovenskej republiky) nevystupovalo v pozícii vykonávateľa
zvrchovanej štátnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti podľa zákona č.
575/2001 Z.z., ani nevykonávalo úlohy, ktoré plní policajný zbor podľa zákona č. 171/1993 Z.z.,
ale konalo v pozícii služobného úradu („zamestnávateľa“) podľa § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. a
žalobca vystupoval ako policajt („zamestnanec štátu“) v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.,
ktorý štátnu službu vykonáva v služobnom pomere, ktorý sa zakladá k štátu. Z vyššie uvedených
záverov odvolacieho súdu je tak zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu, nakoľko rozhodovanie
vo veciach služobného pomeru policajta nie je výkonom verejnej moci orgánom verejnej moci podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., čo v plnej miere vylučuje možnosť jeho aplikácie (§ 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z.z.). Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného
súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto
nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

43. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že
žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 12. 9. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.