Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. december 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Csp/52/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716209721
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5716209721.8

Rozhodnutie

OkresnýsúdMartinsudkyňouJUDr.MáriouGazdačkovouvprávnejvecižalobkyneJ.S.,T..XX.X.XXXX,
H. B. XXXX, XXX XX I., zastúpenej Občianskym združením OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A,
914 01, Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom
Mlynské nivy 49, 821 09, Bratislava, IČO: 35 805 731, právne zastúpenému RR Legal Corp., s. r. o.,
so sídlom Humenské nám. 4, 851 07, Bratislava, v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 619,18 € a poskytnutie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 620,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Určuje sa, že spotrebiteľský úver prijatý na základe zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným
č. XXXXXXXXX zo dňa 29.4.2012, je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaný je žalobkyni povinný zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia sumu 619,18 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku uplatneného nároku sa žaloba zamieta.

IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18.8.2016 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia,
že spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXX zo dňa 29.4.2012 , je bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žiadala,
aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť jej titulom bezdôvodného obohatenia získaného plnením na takýto
úver vo výške 619,18 € a aby bol žalovaný zaviazaný poskytnúť jej primerané finančné zadosťučinenie
v sume 620 €. Žalobkyňa uviedla, že 29.4.2012 uzavrela so žalovaným ako veriteľom úverovú zmluvu
vyššie uvedeného čísla, na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 720 €. V

úverovej zmluve sa však zaviazala žalovanému vrátiť celkovo sumu 968,38 €. Obchodný zástupca
žalovaného ju navštívil priamo u nej doma a predložil jej predpripravený zmluvný formulár. Súčasťou
zmluvy o úvere bola aj zmluva o zabezpečení splátok úveru, ktorú mala žalovaná uzavrieť dobrovoľne.
Dobrovoľnosť podpísania tejto zmluvy o doplnkovej službe je daná napr. tým, že priamo odkazuje na
číslo úverovej zmluvy, ku ktorej sa viaže a samotná žalobkyňa bola podľa vysvetlenia obchodného
zástupcu žalovaného poučená o tom, že pokiaľ ju podpíše, môže mať peniaze k dispozícii okamžite. V

opačnom prípade, ak túto službu odmietne, celý proces pripísania finančných prostriedkov sa predĺži cca
o dva týždne. Navyše žiadosť o úver nemusí byť spoločnosťou Provident Financial schválená. Keďže
žalobkyňa bola vo finančnej tiesni, podpísala aj dohodu o doplnkovej službe a odmena, ktorú poskytla
za tzv. doplnkovú službu, ktorá spočívala v preberaní splátok obchodným zástupcom žalovaného priamo
v byte žalobkyne, navýšila odplatu za úver celkovo o 370,80 €.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril prvýkrát podaním zo dňa 4.10.2016, na súd došlým 5.10.2016 (č.l. 49 -
64). Týmto podaním žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. V žalobe vytýkal predovšetkýmabsenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý vyžaduje ust. § 137 písm. c/ C.s.p.. Tvrdil, že
žalobkyňa takýto naliehavý právny záujem nepreukázala. Naviac poukázal na rozsiahlu judikatúru
súdov Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že nemožno žalovať na určenie, keď možno žalovať

na plnenie, čo mimochodom žalobkyňa aj robí a určovací výrok je nadbytočný. V tejto súvislosti
poukázal tiež na ďalšie závery judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je
naliehavý právny záujem daný iba v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne
postavenienavrhovateľabeztakéhotourčeniabyboloneisté.Uviedoltiež,žedôkaznébremenovkonaní
zaťažuje žalobkyňu v celom rozsahu. V časti, kde žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovaného

na predloženie zmlúv o spotrebiteľskom úvere a zmlúv o zabezpečení splátok úveru, uviedol tiež, že
takýmto dôkazným bremenom by mohol byť zaťažený iba v prípade, ak strana žalujúca, ktoré tieto
dôkazy predložiť mala, objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, ktoré
sú významné pre rozhodnutie a v situácii, keď žalobkyňa zrovna nedisponuje dôkazom, na ktorý sa
hodlá v konaní odvolávať, je to jej procesná zodpovednosť, ktorú žalovaný nebude sanovať. Žalovaný
namieta nedôvodnosť návrhu v merite veci. Ďalej uviedol, že v danej právnej veci už zo žaloby vyplýva,

že medzi účastníkmi konania neexistuje, ani v čase podania žaloby neexistovala žiadna zmluva a
žalobca sa nedomáha určenia žiadnej konkrétnej zmluvnej podmienky ako neprijateľnej podmienky,
pričom však cena a predmet zmluvy, resp. plnenia, nemôže byť neprijateľnou podmienkou, pretože
sa jedná práve o tie parametre, ktoré si vie ustrážiť každý, aj menej obozretný spotrebiteľ. Žalovaný
namietal, že žiadne právoplatné rozhodnutie, ktoré by určilo nejakú neprijateľnú zmluvnú podmienku

v zmluvných formulároch používaných žalovaným, neexistuje. Oba rozsudky okresných súdov, na
ktoré sa žalobkyňa odvolala, boli krajskými súdmi zrušené. Inými slovami, žalovaný vyčíta žalobkyni,
že sa neriadila právoplatnými rozsudkami. Pokiaľ žalobkyňa namieta absenciu niektorých náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, v zmluve o spotrebiteľskom úvere
je vždy presná kvantifikácia úroku, ktorý podľa konkrétnej zmluvy zákazník platí. Väčšinou žalovaný

úročí svoje úvery úrokovou sadzbou 23,57 % ročne. Takýto úrok nemôže byť považovaný za rozporný
s dobrými mravmi. V tejto súvislosti žalovaný uviedol úrokové sadzby, ktoré v tomto období používali
C. H., B. H. a pod. a na dôkaz tejto skutočnosti predložil oznámenie C. H., Z..G.. a potvrdenie B. H.,
Z..G... Uviedol, že judikatúra súdov Slovenskej republiky považuje za primerané úroky, ak nepresahujú
trojnásobok priemernej úrokovej sadzby. V roku 2012 priemerná úroková miera bola vo výške 11,42 %

a preto za neprimerané úroky by mohli byť považované úroky, ktoré presiahli sadzbu 34,26 % ročne.
Rozhodujúcou veličinou pri spotrebiteľských úveroch však nie sú úroky, ale celkové náklady spotrebiteľa
a ich percentuálne vyjadrenie za pomoci RPMN. Výška RPMN sa vypočítava matematickým vzorom
prostredníctvom metódy numerickej aproximácie podľa prílohy č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Matematický údaj o RPMN má výlučne informačnú povahu a zákazník vie z tohto údaja posúdiť len to,

že úver s menšou RPMN, ako je uvedená RPMN, je pre neho výhodnejší s vyššou RPMN. Žalovaný
priložilksvojmuvyjadreniu9tabuliekvydanýchpodľaNariadeniavládyč.238/2008Z.z.,ktorévminulosti
slúžili ako základ pred stanovovanie maximálnej prípustnej hodnoty RPMN v spotrebiteľských úveroch.
Podľa týchto tabuliek sa v rokoch 2008 - 2010 pohybovala maximálna prípustná hodnota RPMN medzi
76 % až 112,52 % ročne. RPMN vo výške 70,38 % ročne preto nemôže byť v rozpore so všeobecne

akceptovaným hodnotovým poriadkom, keďže v rokoch 2008 - 2010 bola priamo právnymi predpismi
stanovená výška RPMN až 112,52 %. Žalovaný nerozumie, v čom podľa tvrdení žalobkyne má byť cena
úveru vyjadrená nezrozumiteľne. Žalovaný nerozumie námietkam žalobkyne, ani pokiaľ ide o splátky
úveru, keďže v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrela žalobkyňa, sa vždy jasne uvádza
výškaúveruveurách,úrokvyjadrenýúrokovousadzbouvpercentáchročne,aleajfinančnákvantifikácia

úroku, ktorý predstavuje nejakú sumu a úverová zmluva uvádza len jeden poplatok, tzv. administratívny
poplatok v eurách, ako aj celkovú dlžnú sumu, ktorú zákazník na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je povinný žalovanému vrátiť. Žalobca si uvedené ustanovenie nesprávne vyložil a to tak, že
uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho rozpisu každej jednotlivej splátky na úrok istín a
ostatné prípadné náklady. Takýto rozpis sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3

zákona o spotrebiteľských úveroch, to znamená, ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny,
pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa
§ 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť a lehoty a podmienky úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie
istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby a prípadne dodatočné náklady. Nie je však

povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere vždy, ale výlučne vtedy,
ak sa dohodol so zákazníkom na amortizácii istiny, čo nebol tento prípad. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutia viacerých krajských súdov na území Slovenskej republiky, ale aj na skutočnosť, že
argumentácia žalobkyne je tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, na ktorú sa žalobkyňa odvolávaa to na smernicu Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a poukázal aj na názory prezentované v konaní pred Súdnym dvorom, v konaní vedenom pod
sp. zn. C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. proti Y. H.). Uviedol, že cieľom požiadavky zakotvenej v

čl. 10 ods. 2 písm. h/ vyššie citovanej smernice je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s
presným rozsahom svojej povinnosti splácať úver vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru
Slovenskej republiky na naplnenie tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne
určiteľný, napr. formulácia nejaká ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru“,
alebo „dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci“. Je

zrejmé, že žalovaný učinil za dosť tomuto ustanoveniu, keď jasne v spotrebiteľskej zmluve uviedol,
aká je výška, počet a frekvencia splátok, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť a aká je doba trvania úveru,
čo plne zodpovedá požiadavkám smernice. Za takýchto okolností aplikovať sankciu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru by bolo prílišným formalizmom pri výklade právnych noriem,
ktorý by viedol k extrémne nespravodlivému záveru, čo by znamenalo porušenie základných práv
dodávateľa.

3. Pokiaľ šlo o námietky žalobkyne k zmluve o zabezpečení splátok úveru, žalovaný uviedol, že
každý zákazník sa môže rozhodnúť, či osloví žalovaného s požiadavkou o poskytnutie úveru a
slobodne sa môže rozhodnúť, či si v prípade poskytnutia úveru želá využívať doplnkovú službu, ktorú
žalovaný poskytuje na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Táto služba je ale doplnková

a nie v žiadnom prípade podmienkou získania úveru. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že právna úprava
umožňuje poskytovať doplnkové služby. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je žiadna zmienka o
doplnkovej službe, t.j. doplnková služba nebola podmienkou získavania úveru a žalobca mohol splátky
úveru splácať bez hotovostne bez využitia doplnkovej služby. Žalovaný zastáva názor, že je výhradne
na zákazníkovi, v danom prípade na žalobkyni, aký spôsob pre splnenie svojho dlhu, či akejkoľvek

inej povinnosti, využije. Je výhradne na zákazníkovi , aký spôsob pre splnenie svojho dlhu si zvolí,
má k tomu viacero možností, avšak každý spôsob, ktorý si zákazník na úhradu splátok zvolí, vyžaduje
z jeho strany vynaloženie určitých nákladov, či už sú to poplatky za prevod, alebo vklad v prospech
bánk, alebo pošty, cestovné náklady, strata času atď.. Za tohto objektívneho stavu poskytuje žalovaný
svojimzákazníkomďalšiumožnosť,prostredníctvomktorejmôžuuhrádzaťjednotlivé splátky nazáklade

zmluvy o zabezpečení splátok úveru totiž poskytuje žalovaný svojim zákazníkom, ktorí sa rozhodnú
túto ponuku využiť, splácanie splátok úveru priamo prostredníctvom žalovaného bez priamej interakcie
s tretími osobami a to v mieste trvalého pobytu zákazníka, alebo na inom mieste, ktoré mu zrovna
vyhovuje. Doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená a keďže sa jedná o dobrovoľnú
službu, ktorá nie ej podmienkou získania úveru, nezapočítava sa do RPMN. Zmluva o doplnkovej

službe je aksesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru.
Obsahuje predmet plnenia a cenu tohto plnenia, pričom obidve tieto náležitosti sú vyjadrené určite,
jasne a zrozumiteľne a je zo zmluvy zrejmé, v čom spočíva podstata služby a v akom rozsahu sa platí
odmena za túto službu. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný do spisu pripojil stanoviská Ministerstva
financií Slovenskej republiky, Slovenskej obchodnej inšpekcie, ale aj viacero rozhodnutí všeobecných

súdov Slovenskej republiky. Žalovanému preto ani nie je zrejmé, prečo by takúto doplnkovú službu v
slobodnom trhovom prostredí nemohol poskytovať a takúto službu nemožno poskytovať zadarmo. Na
dôkaz svojich tvrdení predložil viacero rozsudkov súdov Slovenskej republiky a uviedol, že samotná
Národná banka Slovenska na základe zákona č. 35/2015 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon o
spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu, povolenie na

poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj
všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by
jeho adhézne zmluvy boli neplatné, či akokoľvek inak odporovali zákonu. V súvislosti s bezdôvodným
obohatením žalovaný namietal tento nárok žalobkyne z dôvodu procesnej istoty a ekonómie však
vzniesol aj námietku premlčania. K otázke primeraného finančného zadosťučinenia žalobu opätovne

namietol. Konštatoval, že bola podaná zrejme predčasne, nakoľko tento nárok upravený v ust. § 3
ods. 5 tretia veta zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. vzniká len osobe, ktorá už na súde
úspešne uplatnila porušenie práva, alebo povinnosti, stanovený zákonom o ochrane spotrebiteľa, avšak
v tejto chvíli žalobkyňa ešte žiadne porušenie práv, či povinností zo strany žalovaného voči svojej osobe
úspešne neuplatnila. Teda žiadne takéto právo nebolo právoplatným rozhodnutím súdu konštatované.

4. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa replikou zo dňa 27.10.2016, kde zotrvala na svojom
tvrdení, že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem, keďže bez určenia, že úver je
bezúročný, bez poplatkov, nie je možné rozhodnúť o sume, o ktorú sa žalovaný obohatil bez právnehodôvodu na úkor žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa žiadala, aby povinnosť predložiť spornú zmluvu o
poskytnutí spotrebiteľského úveru mal uloženú žalovaný, dôvodila tou skutočnosťou, že zmluvu nemôže
doložiť, nakoľko ju stratila pri sťahovaní, sama ich telefonicky žiadala, resp. žiadala kópiu od žalovaného

predtým, ako chcela podať žalobu, avšak žalovaný jej odmietol kópiu úverovej zmluvy vydať. Na podporu
svojej argumentácie predložila ďalšie rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici a Okresného súdu
Martin, záver komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola zriadená
pri Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a jej závery zo dňa 20.4.2010 a zo dňa 2.4.2012.
Predložila tiež stanovisko Európskej komisie vo veci C-372/14 F. G. c/a Provident Financial, s.r.o. a

citovala z neho. Naviac uviedla, že žalovaný jej poskytol sumu 720 v hotovosti, čím porušil ust. § 11 ods.
1 psím. e/ zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a citovala ust. § 11 ods. 1 písm. e/ zákona
o spotrebiteľských úveroch.

5. Žalovaný reagoval duplikou z 1.12.2016, kde zotrval na svojej argumentácii o absencii naliehavého
právneho záujmu žaloby, pokiaľ ide o určovací petit. Uviedol, že neexistuje žiadne právoplatné

rozhodnutie súdu, ktoré by určovalo akúkoľvek zmluvnú podmienku zo zmluvných formulárov
žalovaného za neprijateľnú. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na desiatky rozsudkov vydaných
v konaniach, kde bol stranou sporu, z ktorých viaceré sú právoplatné a pripojil do súdneho spisu.
Žalovaný sa nevedel vyjadriť k záverom komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, pretože sa ho žalobcom predložené zápisy netýkajú. Nepozná skutkový stav prípadov, ktoré

komisia posudzovala a nebol ani účastný žiadneho konania, či rozhodovania zo strany komisie. Preto
žalovanému nie je zrejmé, čo komisia konkrétne posudzovala, na základe akých informácií a z akých
zistení vyvodzovala svoje závery. Do takýchto konaní žalovaný nebol prizvaný. Zároveň sa ohradil k
tomu, akým spôsobom žalobkyňa použila stanovisko Európskej komisie z 3.12.2014 v právnej veci
vedenej na Súdnom dvore Európskej únie pod sp. zn. C-372/2014 bez toho, aby jasne uviedla, že sa

jedná len o vyjadrenie jedného z účastníkov tohto konania, pričom na doplnenie tejto účelovej snahy
žalobkyne uvádzať len argumenty jednej strany, si žalovaný dovoľuje doplniť aj vyjadrenie druhého
účastníka tohto konania, pričom Európska komisia nie je v danom prípade žiadnym orgánom aplikácie
práva, ale účastníkom konania, takže toto jej vyjadrenie nie je ani spôsobilé preukázať vôbec nič, čo by
súviselo s prejednávanou vecou. Dané konanie ale bolo na Súdnom dvore Európskej únie vymazané

a Súdny dvor Európskej únie k nemu nezaujal žiadne meritórne stanovisko. Na dôkaz tejto skutočnosti
predložil vyjadrenie žalovaného pre Súdny dvor Európskej únie vo veci C-372/2014 a
uznesenie predsedu Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.3.2015. Naviac opätovne poukázal na
argumentáciu v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15. Pokiaľ šlo o argumentáciu žalobkyne,
že jej úver bol poskytnutý hotovostne, uviedol, že až na základe zákona č. 106/2014 Z.z., ktorým sa

zmenil zákon o spotrebiteľských úveroch, sa s účinnosťou od 1.6.2014 nesmú podľa § 11 ods. 1 písm.
e/ poskytovať spotrebiteľské úvery v hotovosti. Dovtedy sa spotrebiteľské úvery bežne a v súlade so
zákonom hotovostne poskytovali. V súvislosti so zmluvou o zabezpečení splátkového úveru žalovaný
upozornil na opomenutie synalagmatickej reštitúcie podľa § 457 Obč. zákonníka zo strany žalobkyne.
Žalovaný hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobkyne o neplatnosti zmluvy o zabezpečení splátok úveru,

si dovoľuje pripomenúť, že v prípade aplikovateľnosti ust. § 457 Obč. zákonníka by sa mala v plnej
miere aplikovať synalagma podľa § 560 Obč. zákonníka, čo konkrétne znamená, že domáhať sa
splnenia takého záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto sám záväzok splnil skôr, ako protistrana,
prípadne preukáže, že je pripravený ho plniť oproti plneniu protistrany. Aj v prípade neplatnosti zmluvy
o zabezpečení splátok úveru by súd musel vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah,

teda vzájomnú podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. V
prípade žalovaného by tak vrátenie plnenia doplnkovej služby podľa zmluvy o zabezpečení splátok
úveru nebolo možné a preto by sa aplikovalo ust. § 458 ods. 1 druhá veta Obč. zákonníka a žalovanému
by sa musela poskytnúť zo strany žalobkyne peňažná náhrada za plnenie doplnkovej služby, ktoré
poskytoval žalobkyni. Nakoľko žalobkyňa takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu nevyjadrila

vzhľadom na kontradiktórnosť sporového konania už len takáto skutočnosť je dôvodom na zamietnutie
žaloby.

6. Po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobkyne, svedkýň U. C. a W., čítaním listín pripojených
do súdneho spisu, najmä napadnutej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.4.2012 a zmluvy o

zabezpečení splátok úveru ako aj ďalších listín, ktoré strany sporu pripojili do súdneho spisu, súd dospel
k presvedčeniu, že žaloba nie je dôvodná a v celom rozsahu ju zamietol. Súčasne žalovanému priznal
proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nezistil vadu, ktorá by spôsobovala, či
už neplatnosť zmluvy o úvere, alebo to, že poskytnutý spotrebiteľský úver žalobkyni je potrebné v
zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez

poplatkov, a to pre absenciu náležitostí, ktoré uvádza ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z.. V ďalších
podrobnostiach uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že by uzavretie zmluvy o zabezpečení
splátok úveru podmieňovalo tie parametre úveru, ktoré boli ustanovené v úverovej zmluve, resp. že by
žalobkyňa v prípade, že by neuzavrela zmluvu o zabezpečení splátok úveru, bola napr. získala úver v
nižšej sume, alebo za nevýhodnejší úrok a pod.. To, že sa žalobkyňa doplnkovou zmluvou o poskytnutí

doplnkovej služby zaviazala k plateniu odmeny vo výške 370,80 €, znamenalo pre ňu pohodlnejšie
splácanie úveru v domácom prostredí priamo zástupcovi veriteľa, ktorý ju navštevoval. Platila síce
za túto službu pravdepodobne viac, ako by platila vkladom na účet veriteľa v banke, avšak ako už
bolo uvedené, zabezpečovala pre ňu lepší komfort a prirodzene znamenala pre ňu aj vyšší náklad.
Žalobkyňa však pri podpisovaní zmluvy o úvere, ktorá bola na prehľadnom formulári, mala možnosť
si zvoliť buď hotovostný, alebo bezhotovostný režim splácania úveru. Žalobkyňa si zvolila hotovostný

režimvyplateniaúveru,pričomvrámcidohodyohotovostnomrežimesináslednezvolilaformusplácania
úveru v domácom prostredí. Text základného zmluvného formulára zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňoval aj v prípade prijatia úveru hotovostným režimom splácať splátky vkladom na účet veriteľa
v banke, avšak žalobkyňa si vybrala pohodlnejšiu službu na základe zmluvy o zabezpečení splátok
úveru, a to už uvádzané splácanie v domácom prostredí. Za ďalšie podľa presvedčenia súdu prvej

inštancie zmluva bola uzavretá korektne, bola v nej uvedená úroková sadzba, ktorá aj bola aj vyčíslená.
Bol v nej uvedený pevnou sumou administratívny poplatok aj RPMN, do ktorej nebola započítaná
odmena veriteľa vyplývajúca zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Zmluva obsahovala priemernú
hodnotu RPMN, a pokiaľ ide o vyjadrenie zročnosti splátok, ale aj termínu poslednej splátky úveru,
tieto skutočnosti boli vyjadrené dostatočne, určito a zrozumiteľne; nebolo potrebné, aby bol v zmluve

uvádzaný konkrétny kalendárny deň s uvedením dňa, mesiaca a roka. Pokiaľ žalobkyňa namietala tú
skutočnosť, že splátky nie sú rozpísané na istinu, úroky, či poplatky, v tomto smere súd prvej inštancie
odkázal na čl. 6 úverovej zmluvy, z ktorého vyplýva, že úrok a administratívny poplatok sa splácajú
spolu s úverom a v splátkach v rovnakých lehotách, rovnakým spôsobom, aké sú dohodnuté zmluvou,
pričom z každej splátky dlžnej sumy predstavuje splátka administratívneho poplatku a úroku pri úvere

poskytnutom so splatnosťou 60 týždňov (čo bol prípad žalobkyne), tvorí z každej splátky dlžnej sumy
úrok 23,57 % a administratívny poplatok 14,94 %. Žalobkyňa ako priemerný spotrebiteľ si mohla bez
problémov vypočítať a zistiť, aká časť tej - ktorej splátky pripadá na istinu, úrok a poplatok a naviac
žalobkyni bolo zachované právo žiadať aj amortizačnú tabuľku, keďže bola na túto možnosť upozornená
v čl. IV úverovej zmluvy. Napokon, čo sa týka odmeny žalovaného za poskytnutie spotrebiteľského

úveru, táto bola vyjadrená celkovými nákladmi spotrebiteľa, ktoré predstavovali súčet vyčísleného úroku
a administratívneho poplatku a celkovo navyšovali poskytnutý úver o sumu 248,38 €. RPMN úveru 70,38
% nepredstavovala dvojnásobok priemernej RPMN úveru, čo je limit najvyššie prípustnej odmeny neskôr
stanovenej zákonodarcom za poskytovanie spotrebiteľských úverov v ust. § 1a Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorými sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý začal platiť až

od 1.9.2014. S poukazom na uvedené preto súd prvej inštancie odmenu veriteľa, ktorá predstavovala
súčet úroku a administratívneho poplatku, nepovažoval za neprimeranú vzhľadom na poskytnutú istinu a
dobu splácania úveru (vyše roka), a teda ju nepovažoval ani za rozpornú s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného, okresný súd konštatoval, že
nezistiljednakvaduzmluvyoúvere,ktorábyspôsobovalajejbezúročnosťabezpoplatkovosťatiežto,že

byžalovanáprijalaodžalobkyneviacfinančnýchprostriedkov,nežkčomusažalobkyňaplatnouzmluvou
zaviazala. Navyše súd konštatoval, že žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné obohatenie len zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, avšak je zrejmé, že do sumy bezdôvodného obohatenia pravdepodobne
započítala aj odmenu zaplatenú veriteľovi na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru, teda odmenu
za doplnkovú službu. Petit žaloby ale požiadavke vydania bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o

doplnkovej službe nezodpovedal. Pokiaľ žalobkyňa v ďalšej časti petitu svojej žaloby žiadala poskytnutie
finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom poskytnutia takéhoto zadosťučinenia
spotrebiteľovi je skutočnosť, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi, čo v danom prípade nebolo

preukázané. Žalobkyňa bola neúspešná už v tej časti žaloby, kde sa domáhala určenia bezúročnosti,
bezpoplatkovosti úveru a vydania bezdôvodného obohatenia. Preto neboli splnené predpoklady pre
aplikáciu § 3 ods. 5 citovaného zákona.8. Proti uvedenému rozsudku žalobkyňa podala odvolanie a na základe podaného odvolania Krajský súd
v Žiline ako súd druhej inštancie svojím uznesením sp. zn. 11Co/140/2018 zo dňa 27.9.2018 rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Vo svojom uznesení súd druhej inštancie uviedol, že i keď predmetná zmluva o úvere obsahuje
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z. z., odvolací súd sa nemohol stotožniť so záverom
súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá žiadne vady.

10. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

11. Podľa § 2 písm. g/ ZSÚ, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ

zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

12. Podľa § 2 písm. h/ ZSÚ, celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

13. Podľa § 11 ods. 1 ZSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov,

a) ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,

b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

14. Doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sú upravené v zmluve o
spotrebiteľskomúvereuzatvorenejmedzistranamisporunasledovne:„Úversazapodmienokpodľatejto
Zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti
úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy“.

15. Zmyslom vyššie citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) z. č. 129/2010 Z. z. je, aby bol spotrebiteľ
už pri podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere informovaný o konečnej splatnosti úveru, t. j. o tom,
dokedy mu bude trvať povinnosť splácať istinu, úroky a iné poplatky. Vyžaduje sa, aby v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola upravená časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru vo forme uvedenia

konkrétneho dňa, pričom je úlohou poskytovateľa úveru - veriteľa, aby vstupné údaje (deň poskytnutia
úveru, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok) premietol do konkrétneho časového
údaja, ktorý bude predstavovať dátum konečnej splatnosti úveru. Tento údaj podľa názoru odvolacieho
súdu nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a
počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne

vedieť, kedy, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (obdobne napr. rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.1.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 6Co/140/2018 zo dňa 27.6.2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/160/2018 zo dňa
31.7.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 151/2012 zo dňa 19.9.2012).

16. Konečná splatnosť úveru teda musí byť presne určená, konkrétnym dátumom splatnosti (deň,
mesiac, rok). Zákonodarca tým kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa, ktorému musí byť zo znenia v
zmluve zrejmé, kedy presne nastane posledný deň splatnosti úveru. Vyplýva to aj z jazykového výkladu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ z. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.

Predmetné ustanovenie jednoznačne pojednáva o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, teda o jednom konkrétnom termíne. V opačnom prípade by bola zákonná
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ustanovená nadbytočne. Ak byzákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť,
alebo vypočítať, tak by to tak uviedol.

17. Odvolací súd, oboznámiac sa s obsahom úverovej zmluvy, dospel k záveru, že žalovaný neuviedol v
úverovej zmluve údaj o konečnej splatnosti úveru takým spôsobom, aby mohlo byť žalobkyni dostatočne
a nepochybne zrejmé, ktorý deň je termínom konečnej splatnosti úveru.

18. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s názorom súdu prvej inštancie, že do výpočtu RPMN nemala

byť zahrnutá odmena vo výške 370,80 eur, ku ktorej zaplateniu sa žalobkyňa zaviazala uzatvorením
Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ako doplnkovej služby.

19. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje mieru nákladov na daný úverový produkt. RPMN
má teda zohľadniť všetky náklady, ktoré má dlžník vynaložiť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou. Ide
predovšetkým o úrok, poplatok za uzatvorenie zmluvy, poplatok za vedenie účtu, rôzne administratívne

náklady, či inak označené náklady. RPMN musí zohľadňovať všetky náklady spotrebiteľa tak, aby bolo
možné porovnať výhodnosť či nevýhodnosť jednotlivých produktov na trhu úverových či finančných
produktov. Konanie veriteľa, keď neuviedol vo výpočte RPMN všetky náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom a tak úmyselne vyvolal dojem výhodnosti úveru, čo mohlo mať bezpochyby
vplyv na správanie spotrebiteľa pri výbere úverového produktu, sa považuje za konanie v rozpore s

dobrými mravmi a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

20. Pokiaľ je ročná percentuálna miera nákladov v úverovej zmluve uvedená nesprávne v neprospech
spotrebiteľa, považuje sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZSÚ (účinného v čase uzatvorenia zmluvy)
poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

21. Zmluva o zabezpečení splátok úveru bola uzatvorená v ten istý deň ako zmluva o spotrebiteľskom
úvere. Na základe uvedenej služby sa žalovaný zaviazal pre žalobkyňu pravidelne poskytovať službu
spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru za celkovú
odmenu vo výške 370,80 €, ktorú žalobkyňa mala splácať v 60-tich týždenných splátkach vo výške

6,18 € a poslednú splátku vo výške 6,18 €. Táto zmluva síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu,
ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné
prijať záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú
zmluvunadväzujúcunaúverovúzmluvu,keďžejejobsahomjelenspôsobsplácaniadohodnutéhoúveru.
Spätosťpredmetnýchzmlúvjedanátým,ževprípadeneuzavretiazmluvyoúverebybolobezpredmetné

uzatvárať zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Tak zmluva o zabezpečení splátok úveru, ako aj úverová
zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, a preto
ich nie je možné považovať za individuálne dojednané. Odmena za výber splátok predstavuje viac ako
50 % poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú
zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo spôsobuje jej neplatnosť.

22. Postup žalovaného je síce v danom prípade zdanlivo súladný so zákonom v tom, že ide o doplnkovú
službu, ktorá nie je podmienkou získania spotrebiteľského úveru, má však za následok zavádzanie o
podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru v snahe dosiahnuť, aby táto odplata, predstavujúca
nákladspojenýsospotrebiteľskýmúverom,nebolazahrnutádocelkovýchnákladovúveru,anepremietla

sa tak do výšky RPMN. V prípade zahrnutia uvedenej odplaty do celkových nákladov úveru, a teda aj
do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej zmluve.

23. Odvolací súd bol toho názoru, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo podmienkou
poskytnutia úveru. K uvedenému záveru dospeli viaceré súdy v Slovenskej republike, okrem iných aj

Krajský súd v Prešove, ktorý v uznesení č. k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 8.12.2016 konštatoval, že „je
právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru
(odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom
svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o
platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti

poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného
na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok
bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok
sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorýchprípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore
s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje,
ide o exces pri používaní inštitútu poplatku. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky

doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany
žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť
vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov
formálne uvedených v zmluve.

24.Vzhľadomnauvedené,bolodvolacísúdtohonázoru,žeodmenazaposkytnutiedoplnkovejslužbyzo
Zmluvy o zabezpečení splátok úveru mala byť podľa § 2 písm. g/ ZSÚ zahrnutá do celkových nákladoch
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN.

25. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené úvahy dospel k záveru, že úver poskytnutý žalobkyni na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací

dôvodpodľa§365ods.1písm.h/CSPbolnaplnený,apretoodvolacísúdrozhodnutiesúdprvejinštancie
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v nesprávne zistenom skutkovom stave
zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

26. Vzhľadom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a vzhľadom na viazanosť súdu prvej inštancie

právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 2 C.s.p. Okresný súd Martin vec znova
prejednal na pojednávaní dňa 5.12.2018 a vo veci opätovne rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej
časti tohto rozsudku. Procesné strany pred pojednávaním súdu zotrvali na svojich predchádzajúcich
stanoviskách.

27. Súd vychádzal zo skutočnosti, že vzhľadom na právny názor súdu druhej inštancie prezentovaný vo
vyššie uvádzanom uznesení sporná úverová zmluva neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm.
f/ zákona č. 129/2010 Z.z., teda dostatočne určito a zrozumiteľne vyjadrený termín konečnej splatnosti
úveru a tiež vzhľadom na nezahrnutie odmeny podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru do výpočtu
RPMN, obsahuje údaj o RPMN, ktorý je v neprospech spotrebiteľa. Tieto skutočnosti spôsobujú, že

poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona
č. 129/2010 Z.z., účinného v čase uzavretia zmluvy.

28. V čase rozhodnutia súdu platilo už ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého sa
spotrebiteľ pred súdom môže domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo

určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Preto súd
vyhovelžalobevtejčasti,kdežalobkyňažiadalaurčenie,žespotrebiteľskýúverprijatýnazákladezmluvy
uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 29.4.2012 je bezúročný a bez poplatkov.

29. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa preukázala, že žalovanému nad rámec prijatej istiny

úveru poskytla sumu 619,18 €, priznal jej aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Táto suma
predstavuje súčet úroku dohodnutého vo výške 103,66 €, administratívneho poplatku dohodnutého v
sume 144,72 € a nakoniec aj súčet odmeny dohodnutej zmluvou o zabezpečení splátok úveru vo výške
370,80 €. Aj keď zo strany žalobkyne išlo u sumy 370,80 € o plnenie za doplnkovú službu, z materiálneho
hľadiska šlo tak ako uviedol súd druhej inštancie vo svojom uznesení, o platbu spojenú s poskytnutím

úveru, ktorá predstavovala poplatok. Zaplatenie tejto sumy žalobkyňa aj preukázala kartou splátok,
ktorú vo fotokópii pripojila do súdneho spisu (č.l. 11). Nárok žalobkyne nebol premlčaný vzhľadom na
skutočnosť, že žaloba bola podaná 18.8.2016 a v období od 18.8.2014, teda dva roky pred podaním
žaloby na súd, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba pre vydanie bezdôvodného obohatenia,
žalobkyňa celkovo žalovanému zaplatila sumu 780 €. Teda je zrejmé, že 21.8.2014, keď podľa karty

splátok dlhovala ešte sumu 780 €, splácala žalobkyňa ešte požičanú istinu, s ktorej splácaním bola
nepochybne k 21.8.2014 ešte v omeškaní.

30. Nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 619,18 € nachádza právnu oporu
v ust. § 451 Obč. zákonníka.

31. Podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.32. Podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

33. V tomto prípade žalobkyňa poskytla žalovanému plnenie bez právneho dôvodu vzhľadom na
skutočnosť, že napriek platne uzavretej úverovej zmluve bol úver bezúročný a bez poplatkov a preto
všetky plnenia žalobkyňou poskytnuté titulom poplatkov a úrokov boli plnením bez právneho dôvodu.
Súd preto žalovaného zavzala k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 619,18 € žalobkyni.

34. Tam, kde sa žalobkyňa domáhala práva na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 620 €, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

35. Žalobkyňa svoj nárok opierala na v tom čase účinné ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom

ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a
aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, koho porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je

spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

36. Je síce pravdou, že žalobkyňa nakoniec úspešne uplatnila proti žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Súd je
však toho názoru, že práva žalobkyne boli uspokojené dostatočne vydaním bezdôvodného obohatenia,

ktoré žalovanému na úkor žalobkyne vzniklo a že vyššie citované ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. nie je možné vykladať tak, že na jeho základe má každý spotrebiteľ automaticky nárok
na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia.

37. Už zo samotného termínu „primerané finančné zadosťučinenie“ vyplýva, že citované ustanovenie

má na mysli finančnú (peňažnú) satisfakciu, ktorá aj keď to zákon expressis verbis neuvádza, podľa
presvedčenia súdu v súlade s princípmi priznávania finančného zadosťučinenia, podľa slovenských
občiansko - právnych predpisov prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť
prostredníctvom inej formy odškodnenia, alebo náhrady. Naviac podľa presvedčenia súdu musí ísť o
intenzívny zásah do práv spotrebiteľa. O takýto zásah ide najmä vtedy, ak ujmu spôsobenú porušením

spotrebiteľských práv spotrebiteľ vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, či trvanie nepriaznivého
následku pociťuje a prežíva ako závažnú.

38. Žalobkyňa v tomto smere neprodukovala žiadny dôkaz preukazujúci, že by uzavretím spornej
úverovej zmluvy a jej následným plnením jej bola vznikala nejaká ujma. Z vykonaného dokazovania

nepochybne vyplynulo, že žalobkyňa opakovane využívala služby žalovaného, svoje záväzky splnila
a jej predchádzajúca spolupráca so žalovaným bola bezproblémová. Tak tomu bolo aj v prípade
napadnutej úverovej zmluvy, ktorú žalobkyňa spočiatku rešpektovala a žalovanému poskytla celé
dohodnuté plnenie. Až následne pristúpila k uplatneniu svojich spotrebiteľských práv na súde žalobou.
Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že žalobkyňa si svoje povinnosti z úverovej zmluvy neplnila

riadne, najmä, pokiaľ ide o splácanie úverovej istiny. S jej splatením bola žalobkyňa viac ako jeden rok
v omeškaní a táto skutočnosť nepochybne vyplýva z pripojenej karty splátok. Podľa presvedčenia súdu
naviac žalobkyňu dostatočne odškodňuje priznané vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného v jej
prospech. Na druhej strane je nutné zohľadniť tiež tú skutočnosť, že aj keď v tomto prípade súd viazaný
názorom súdu druhej inštancie rozhodol v prospech žalobkyne, žalovaný predložil veľké množstvo

právoplatných rozsudkov súdov Slovenskej republiky, ktoré v obdobných prípadoch rozhodovali práve
opačne. Súd je preto toho názoru, že žalovaný aj v čase, keď uzatváral so žalobkyňou napadnutú
úverovú zmluvu, vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky nemal dôvod
domnievať sa, že pri formulácii úverových zmlúv a zmlúv o doplnkových službách koná v rozpore
so zákonom. Tieto rozhodnutia sú pripojené v súdnom spise a svedčia o tom, že veľké množstvo

spotrebiteľov v obdobných sporoch ako viedla žalobkyňa proti žalovanému v súdnych konaniach,
neuspelo.Všetkytietodôvodynakoniecsúdviedliktomu,abynárokžalobkynenapriznanieprimeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 620 € ako nedôvodný zamietol.39. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. Ani jedna zo strán v konaní nebola
plne úspešná, preto súd žiadnej zo strán proti tej druhej nepriznal právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.