Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžfk/31/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8017200009
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8017200009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v
právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060
01 Kežmarok, IČO: 31 651 682 právne zastúpená JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, so sídlom
Popradská 66, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
103611991/2016 zo dňa 27. júla 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému
rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/1/2017-393 zo dňa 17. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č.
102773356/2016 zo dňa 18.03.2016 určil žalobkyni ako platiteľovi dani z pridanej hodnoty podľa § 68

ods. 5, ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume 457.454,96 € na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 63.415,48 € a vyrubil daň v sume
394.069,48 €.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 103611991/2016 zo dňa 27.07.2016
prvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej
len S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Správny súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalobkyne, že zo strany žalovaného a správcu dane
došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane prekročil zákonom ustanovenú
maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania
odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií.5. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že daňová kontrola na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobkyne za zdaňovacie obdobie január 2013

začala dňa 18.04.2013 na základe oznámenia správcu dane o daňovej kontrole zo dňa 03.04.2013 č.
9712402/5/1239830/2013. Správca dane rozhodnutím č. 9712402/5/498097/2014 zo dňa 07.02.2014
prerušil daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
jeho časti vykonávanú u žalobkyne dňa 12.02.2014, a to z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií. Oznámením č. 9712402/5/4661033/2014 zo dňa 16.10.2014 správca dane žalobkyni

oznámil, že pokračuje v daňovej kontrole, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bola prerušená. Daňová
kontrola bola u žalobkyne ukončená dňa 20.11.2014, kedy si žalobkyňa prevzala protokol o výsledku
zistenia z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č.
9712404/5/4963842/2014/Smo zo dňa 07.11.2014.

6.Zobsahuadministratívnehospisusprávnysúdzistil,žesprávcadanezasielalžiadostiomedzinárodnú

výmenu informácií dňa 13.06.2013 (vo veci Kovář plus s.r.o., Česká republika, CEDROB PL), dňa
14.06.2014 (vo veci MIKULEC PL) a dňa 03.02.2014 (vo veci ROLMASZ, TRANS-TUR, TRANS-CO,
CARGILL, BARBARA a PORT GDANSKI). Ďalšie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zaslal
správca dane dňa 03.02.2014 vo veci spoločnosti ROLMASZ, TRANS-TUR, TRANS-CO, CARGILL,
BARBARA a PORT GDANSKI. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že

správca dane v tomto prípade nebol nečinný a keďže mu neboli doručené odpovede na žiadosti
o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 03.02.2014, urgoval príslušný žiadaný orgán o zaslanie
odpovede, a to dňa 16.06.2014 a 15.05.2014. Správny súd poukázal na skutočnosť, že otázkou
zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly ako zákonný dôkazný
prostriedok v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 24/2010 sa zaoberal

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.: III. ÚS 726/2016-20, na ktorého právne
závery v rozhodnutí poukázal. Správny súd v tomto prípade dodal, že pokiaľ bola žalobkyňa toho názoru,
že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií podľa citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden
rok (vrátane jej prerušenia), mohla sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní

proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobkyne vykonané nebolo.
Správny súd je toho názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a
právom chránených záujmov žalobkyne a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a námietky
žalobkyne považuje za nedôvodné.

7. Správny súd považoval za nedôvodnú námietku žalobkyne, že ju správca dane počas celého výkonu
daňovej kontroly vrátane prerušenia kontroly neoboznámil so žiadnou skutočnosťou zistenou v priebehu
daňovejkontrolyavydalprotokol,ktorýneobsahujejejvyjadreniakprotokoluaneobsahujevyhodnotenie
dôkazov, ktoré mohla predložiť v priebehu daňovej kontroly, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 47
písm. h) ako aj písm. i) Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že

správca dane vyhotovil oboznámenia sa so zisteniami správcu dane č. 97120402/5/4857394/2014/Smo
dňa 31.10.2014. Toto oboznámenie sa so zisteniami bolo doručované žalobkyni, avšak niekoľkokrát
neúspešne dňa 06.11.2014, 07.11.2014, kedy zásielka bola prevzatá v rámci úložnej lehoty na pošte
dňa 20.11.2014. Rovnako neúspešne bol doručovaný aj protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou
zo dňa 04.11.2014. Prvé neúspešné doručovanie bolo dňa 11.11.2014 a aj dňa 12.11.2014, ktorú

zásielku prevzala žalobkyňa až dňa 20.11.2014 v rámci úložnej lehoty na pošte. Doručenie oboznámenia
žalobkynesozisteniamisprávcudanezodňa31.10.2014spolusprotokolomzdaňovejkontrolyavýzvou
k vyjadreniu sa k protokolu teda nebolo doručované v jeden deň 20.11.2014 zo strany správcu dane v
dôsledku úmyselného konania správcu dane a porušenia jeho povinnosti, ktorá mu vyplýva z daňového
poriadku.

8. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ďalej správny súd zistil, že žalobkyňa bola
oboznamovaná so skutočnosťami, ktoré sú predmetom preverovania oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu zo strany správcu dane, a to v prvom rade rozhodnutím o prerušení kontroly
č. 9712402/5/798097/14 zo dňa 07.02.2014, v ktorom jej správca dane oznámil, že podáva žiadosť

o medzinárodnú výmenu informácií vo vzťahu ku konkrétnym poľským daňovým subjektom. Taktiež
správcadanevyzývalžalobkyňuvýzvouč.9712402/5/3906690/2013zodňa22.08.2013,abysavyjadrila
ku skutočnostiam týkajúcich sa dodávateľov SLOVAKIA FARMA s.r.o., MIRBES s.r.o., NajReality s.r.o.,
ERIK s.r.o. a výzvou zo dňa 21.10.2013 č. 9712402/5/4722851/2013 požadoval od žalobkyne, abysa vyjadrila k odberateľským faktúram pre spoločnosť CEDROB S.A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC.
Na tieto výzvy žalobkyňa reagovala svojimi vyjadreniami č. 5/4223854/13 zo dňa 16.09.2013, č.
5/4263088/13 zo dňa 18.09.2013 a č. 5/5249670/13 zo dňa 25.11.2013, pričom tieto vyjadrenia boli

uvedené v protokole z daňovej kontroly. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobkyne, že správca
dane bol nečinný a zabránil jej uplatniť si právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným
skutočnostiam, pretože tak ako to vyplýva z vyššie uvedených skutočností, toto právo žalobkyňa
riadne využila a vyjadrovala sa k skutočnostiam, na ktoré bola správcom dane písomné vyzvaná.
Tvrdenie žalobkyne, že žiadnym spôsobom nebola informovaná zo strany správcu dane o zistených

skutočnostiach, je preto z tohto dôvodu účelové.

9. Vo vzťahu k deklarovanému oslobodeniu od dane žalobkyne na základe odberateľských faktúr od
spoločnostiCEDROBS.A.zfaktúryč.6130600005zajatočnékurčatáaodspoločnostiSPOLKAJAWNA
MIKULEC faktúra č. 6130300002 za sliepky živé žalobkyňa namietala, že žalovaný sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jej konkrétnymi odvolacími námietkami a neuviedol žiadnu

správnu úvahu, ktorou by zdôvodnil, prečo správca dane nebral do úvahy žiaden dôkaz okrem certifikátu
pre obchod vo vnútri spoločenstva, a prečo sa správca dane nevysporiadal so zisteným rozporom medzi
údajmi uvedenými v certifikáte pre obchod vo vnútri spoločenstva a ostatnými predloženými dôkazmi. K
veci správny súdu uviedol, že pre uznanie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH v súvislosti s
dodaním tovaru do iného členského štátu je podstatným dôkazom doklad o preprave, na ktorom adresát

potvrdzuje prijatie tovaru v inom členskom štáte. V prípade dane z pridanej hodnoty nepostačuje iba
formálne preukázať splnenie týchto podmienok, ale je dôležité, aby daňový subjekt preukázal, že tovar
skutočne fyzicky opustil územie Slovenskej republiky a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo
právo nakladať s tovarom ako vlastník.

10. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vyzval žalobkyňu, aby okrem
iných dôkazov predložila aj TRACES certifikáty, ktoré sú podľa nariadenia č. 1069/2009 Európskeho
parlamentu a Rady zo dňa 21. októbra 2009 článku 48 ods. 3 povinné a evidujú sa v medzinárodnom
systéme TRACES ku každej dodávke v rámci krajiny Európskeho spoločenstva, ktorá obsahuje
živočíšnu bielkovinu, t. j. týka sa to obchodu so živými zvieratami, hydinou, vajcami, mäsom aj krmív

na živočíšnej báze. Žalobkyňa na základe výzvy správcu dane predložila certifikáty, na ktorých ako
odosielateľtovarunebolauvedenážalobkyňa,alespoločnosťJANEKs.r.o.,prevádzkaHydinárskafarma
Ivachnová a BEST spol. s r.o., Přemyslovcu 60, Liheň kuřat, Opava, Česká republika. Z tohto dôkazu
vyplynulo, že dodávateľom tovaru do Poľskej republiky nebola žalobkyňa, ale spoločnosti evidované v
certifikátoch, teda certifikáty boli vystavené na iného dodávateľa - vlastníka uvedeného tovaru.

11. Žalovaný ani správca dane v odôvodnení rozhodnutí netvrdili, že certifikát považujú za výlučný dôkaz
na splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH. Žalobkyňa však
predložením certifikátov spochybnila formálne deklarovanie dodávky tovaru pre odberateľov CEDROB
a SPOLKA JAWNA MIKULEC. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na odpovede na žiadosti o medzinárodnú

výmenu informácií, je potrebné poukázať na to, že v odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií
podanej poľskou daňovou správou je zrejmé, že tovar bol prepravovaný spoločnosť BESKID, ktorá
znášala aj náklady na prepravu hydiny do Poľskej republiky, čo potvrdil aj sám daňový subjekt BESKID
pri medzinárodnej výmene informácií, keď uviedol, že prepravu tovaru sám zabezpečoval a znášal
aj náklady na prepravu. Z uvedeného vyplýva, že certifikát nebol výlučným dôkazom na preukázanie

splnenia podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, ale bol jedným z dôkazov,
ktorý spochybnil, že dodávka tovaru pre odberateľov CEDROB S.A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC sa
uskutočnila tak, ako ju deklarovala žalobkyňa predloženými dokladmi.

12. Vo vzťahu k nepriznaniu nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry

č. 551300005 od dodávateľa HYDINA SLOVENSKO s.r.o. žalobkyňa namietala, že žalovaný sa s jej
námietkami uvedenými v odvolaní vysporiadal iba tvrdením, že správca dane postupoval v súlade
so zákonom, neobsahuje jeho vyjadrenie, žiadnu úvahu, ktorou by zdôvodnil, prečo nevzal do úvahy
žiaden dôkaz okrem certifikátu pre obchod vo vnútri Spoločenstva a prečo sa nevysporiadal s rozpormi
uvedenými v certifikáte pre obchod a ostatnými predloženými dôkazmi. Táto námietka žalobkyne je

podľa názoru krajského súdu irelevantná, pretože ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného vo vzťahu k faktúre č. 551300005 o spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., je uvedené,
že dôvodom predpísania rozdielu dane správcom dane bolo nepriznanie oslobodenia od dane z predaja
jatočných kurčiat podľa odberateľských faktúr č. 6130300003 zo dňa 08.01.2013 v cene 51.265,70 eur ač. 6130300004 zo dňa 09.01.2013 v cene 64.584,00 eur, na základe čoho správca dane predpísal daň vo
výške 19.474,95 eur. Predmetný tovar bol zakúpený na základe dodávateľskej faktúry č. 551300005 od
spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Nová Ľubovňa, základ dane 113.430,50 eur a DPH 22.686,10

eur. Odpočítaná daň bola správcom dane vo vyrubovacom konaní správcom dane priznaná, preto nie
je dôvodné sa zaoberať touto námietkou žalobkyne zo strany správneho súdu.

13. Vo vzťahu k nepriznaniu nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od
dodávateľa SLOVAKIA FARMA s.r.o. a Mirbes, s.r.o. žalobkyňa tvrdila, že všetky informácie a dôkazy,

ktoré správca dane získal v rámci medzinárodnej výmeny informácií ako aj v rámci výziev a dožiadaní
preukazujú, že tieto spoločnosti boli v kontrolovanom období január 2013 existujúcimi subjektmi, boli
registrované ako platiteľ DPH s prideleným identifikačným číslom pre DPH a boli súčasťou obchodných
vzťahov. Nesúhlasila teda s tvrdením, že tieto spoločnosti nevykonávali reálnu hospodársku činnosť,
pričom poukázala na názor Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp, že
nekontaktnosť dodávateľa tovaru sama o sebe nie je dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie

dane, zvlášť ak z iných dôkazov vyplýva, že dodávateľ v čase dodania tovaru vykonával ekonomickú
činnosť a nadobudol právo s predmetným tovarom nakladať ako vlastník. Správny súd sa nestotožnil s
názorom žalobkyne, že žalovaný ako aj správca dane odôvodňovali svoj postup a rozhodnutie výlučne
tým, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. a Mirbes, s.r.o. sú nekontaktné. Ako vyplýva z obsahu
administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, správca dane preveroval skutočnosti

týkajúce sa ekonomickej činnosti týchto spoločností v čase realizovania dodávky tovaru a ako vyplýva z
odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 5/3410330/14 zo dňa 10.07.2014 v prípade
spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. v rozhodnom čase za túto spoločnosť by mal konať J. Q., ktorý
však s účinnosťou od 23.10.2012 už nebol konateľom spoločnosti a nebol oprávnený za túto spoločnosť
konaťvmesiacijanuár2013.Podľajehovyjadrenia,ktorévyplývazodpovedínažiadosťomedzinárodnú

výmenu informácií a úradného záznamu správcu dane zo dňa 28.10.2014, J. Q. neuzatváral obchody
za túto spoločnosť a nepoveril žiadnu osobu konať v mene tejto spoločnosti. Od 24.10.2012 bol jediným
konateľom spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. J. V., ktorý je však nekontaktný, na adrese bydliska je
neznámy, nevlastní žiadny byt, nemá zriadenú schránku na doručovanie a poštu a je na zastupovanie
spoločnosti využívaný ako vhodný biely kôň. Podľa odpovede na medzinárodnú výmenu informácií za

spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. konala Q. X. a MVDr. X. A., ktorí boli zamestnancami spoločnosti
Podtatranská hydina a.s. MVDr. X. A. ako štatutár tejto spoločnosti musel vedieť o obchodných tokoch
jednotlivých komodít, a teda vedel a mal vedieť, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. ako subjekt
reálne neexistujúci v skutočnosti nevykonáva hospodársku činnosť. V prípade spoločnosti Mirbes, s.r.o.
správca dane preveroval túto spoločnosť formou dožiadania č. 9712402/5/1688272/2013/Smo zo dňa

10.06.2013, kde z odpovedí na toto dožiadanie zistil, že táto spoločnosť je nekontaktná, na adrese podľa
obchodného registra nesídli, nie je tam žiadna prevádzka ani kancelária a nie je tam vykonávaná reálna
ekonomická činnosť spoločnosti. Za mesiac január 2013 podala táto spoločnosť daňové priznanie, v
ktorom vykázala daňovú povinnosť vo výške 868,15 €. Tento daňový subjekt vykazuje veľké obraty
na vstupe a výstupe, ale výsledkom je nízka daňová povinnosť. Odborom boja proti podvodom FR

bola správcovi dane postúpená informácia č. 5/46228632/13 zo dňa 14.10.2013, z ktorej vyplýva, že
spoločnosť Mirbes, s.r.o. na adrese Popradská 66 reálne žiadne kancelárske priestory nevyužívala a
nemala tam zriadenú poštovú schránku. Poštu preberala pani Podhorská a následne, keď si adresát
poštunevyzdvihol,odovzdávalajuspäťpoštovejdoručovateľke.SpoločnosťMirbes,s.r.o.malazaložené
tri účty v bankách, pričom zakladateľom a disponentom týchto účtov bola T. F. a v prípade dvoch účtov

aj MVDr. X. A., štatutárny zástupca žalobkyne. Ďalej vo vzťahu k spoločnosti Mirbes, s.r.o. si správca
zadovážil ďalší dôkaz, a to z Okresného súdu Košice I., ktorý mu bol doručený dňa 12.02.2015, ktorý
obsahoval návrh na zrušenie tejto obchodnej spoločnosti zo dňa 07.08.2012, ktorý na Okresný súd
Košice I. podal konateľ spoločnosti Mirbes, s.r.o. X. J.. V tomto návrhu konateľ uviedol, že spoločnosť
Mirbes, s.r.o. nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá žiaden majetok, ktorý by postačoval na

náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora. Bankové účty spoločnosti sú
zrušené, spoločnosť nie je vlastníkom žiadnych hnuteľných ani nehnuteľných vecí a nie je majiteľom
žiadnych iných majetkových hodnôt. Spoločnosť si neplní svoju povinnosť a nezaložila v zbierke listín
Okresného súdu Košice I. riadnu individuálnu účtovnú závierku za najmenej dve účtovné obdobia
nasledujúce po sebe, a to v rokoch 2010 a 2011, čím je daný dôvod jej zrušenia súdom podľa § 68 ods.

6 písm. f) Obchodného zákonníka. Na dôkaz, že nemá žiaden majetok, predložil potvrdenie o zrušení
účtov spoločnosti Mirbes, s.r.o., z čoho jednoznačne vyplýva, že v mesiaci január 2013 spoločnosti
Mirbes, s.r.o. nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť.14. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že sa správca dane a žalovaný riadne
nevysporiadali so svedeckými výpoveďami T. F., ktorá mala konať za spoločnosť Mirbes, s.r.o.. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je nesporné, že žalovaný ako i správca dane sa

rozsiahlym spôsobom vysporiadavali s vykonaným dokazovaním, a to aj s výsluchom svedkyne T. F..
Z obsahu administratívneho spisu ako aj s odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva,
že správca dane vykonal úkony, aby zabezpečil dôkaz, na ktorom trvala žalobkyňa, a to vykonanie
vypočutia svedka T. F.. Správca dane aj žalovaný vyhodnotili zrealizovaný výsluch T. F. dňa 15.10.2013
a 02.07.2015, keď v prvom rade konštatovali, že dňa 15.10.2013 T. F. vypovedala ako svedkyňa vo

vzťahu k daňovému subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Zápisnicu o výsluchu si zaobstaral správca
dane ako jeden z dôkazov. Podrobne popísali obsah výpovede T. F. dňa 02.07.2015 zo zápisnice č.
20452768/2015, ktorú aj vyhodnotili. Správcom dane a žalovaným bolo konštatované, že po vykonaní
vypočutia T. F. nemali pochybnosti o vykonaných dôkazoch, ktoré preukazovali, že T. F. nejednala s
poľskými dodávateľmi tovaru. Z vykonaného dokazovania odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácii vyplynulo, že s dodávateľmi konal MVDr. X. A. a F. P. (zamestnanec a štatutárny zástupca

žalobcu). Preukázaná bola aj skutočnosť, že MVDr. X. A. mal dispozičné právo s účtom spoločnosti
Mirbes, s.r.o., čo p. A. pri ústnom pojednávaní dňa 08.03.2016 neuviedol. Generálnu plnú moc a plnú
moc pre F. P. vo vzťahu k spoločnosti Mirbes, s.r.o. T. F. aj napriek výzve správcu dane nepredložila,
tieto naopak predložila žalobkyňa spolu s vyjadrením k protokolu zo dňa 30.04.2013. Správca dane
a žalovaný reagovali na všetky zistené skutočnosti a vyjadrenia T. F. ako aj žalobkyne, pričom po

vyhodnotení všetkých už vyššie uvedených skutočností dospeli k záveru, že T. F. za spoločnosť Mirbes,
s.r.o. nekonala, tovar neobjednávala a nejednala s dodávateľmi tovaru, s čím sa správny súd stotožnil v
celom rozsahu. Výsluch T. F. nebol jediným, ale jedným z dôkazov na preukázanie uvedeného záveru.

15. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že nebola včas vyrozumená o vypočutí svedkyne T. F. dňa

02.07.2015 správny súd z obsahu administratívneho spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného zistil, že správca dane za účelom vypočutia T. F. vykonával viaceré úkony. Neúspešne
bola T. F. predvolávaná na výsluch zásielkou zo dňa 25.02.2015. Upovedomenie o vypočutí svedka
bolo žalobkyni, resp. splnomocnenému zástupcovi doručené 02.03.2015. Deň výsluchu bol určený
na 19.03.2015. Opakované predvolanie na výsluch dňa 20.04.2015, o ktorom bol splnomocnený

zástupca informovaný upovedomením č. 106073/2015 prevzatým dňa 08.04.2015 (T. F. sa nedostavila).
Opakované predvolanie na výsluch svedka na deň 26.05.2015 na Daňovom úrade Košice I. bolo
neúspešné. Žalobkyňa bola upovedomená listom zo dňa 05.05.2015 (zásielku prevzal 25.05.2015). Dňa
02.06.2015 správca požiadal Obvodné oddelenie PZ Košice o predvedenie T. F. na deň 24.06.2015,
ktoré sa nerealizovalo po zistení, že T. F. sa nachádza vo väzbe. Aj o tomto úkone bola žalobkyňa

riadne upovedomená listom zo dňa 28.05.2015. Následne správca dane požiadal dňa 26.06.2015 Úrad
špeciálnej prokuratúry GP SR Bratislava o povolenie vypočuť svedka T. F.iadosťou zo dňa 26.06.2015.
Súhlas s výsluchom a predvedením T. F. bol správcovi dane doručený dňa 26.06.2015. Správca dane už
listom zo dňa 30.06.2015 upovedomil žalobkyňu o mieste a dátume výsluchu. Zároveň podľa úradného
záznamu č. 20452636/2015 správny súd zistil, že dňa 29.06.2015 bola splnomocnená zástupkyňa

JUDr. J. telefonicky oboznámená so skutočnosťou, že dňa 02.07.2015 sa uskutoční výsluch T. F.. Z
obsahu spisu nevyplýva, že by zo strany JUDr. J. boli vznesené námietky na krátkosť času do realizácie
výsluchu, ani tvrdenie, že sa výsluchu nemôže zúčastniť. Vyhodnotením zistených skutočností správny
súd dospel k záveru, že správca dane pri zabezpečovaní výsluchu T. F. ako svedka konal v súlade s
daňovým poriadkom a o každom úkone žalobkyňu riadne a bezodkladne upovedomil. Nemožno poprieť,

že lehota od oznámenia dňa 29.06.2015 do realizácie výsluchu 02.07.2015 bola krátka, avšak ako je
zrejmé, určenie termínu výsluchu nezáviselo výlučne na správcovi dane. Správny súd je toho názoru, že
táto skutočnosť sama o sebe nezakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Zároveň
poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že ak by
sa aj v procesnom postupe správneho orgánu vyskytli vady konania, rozhodnutie sa nezrušuje preto,

aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie
rozhodnutie pre účastníka konania. V danom prípade opakovanie výsluchu T. F. by podľa názoru
správneho súdu neprivodilo pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie, a to s prihliadnutím na výsledky
dokazovania správcu dane.

16. K námietkam žalobkyne vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov správcu dane a žalovaného a k
zistenému skutkovému stavu správny súd uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové
konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne súm v daňovom priznaníuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na
následné verifikácie skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,

akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z
nich vyvodí s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré má v priebehu konania k dispozícii. Správny
súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu
administratívneho spisu dospel k záveru, že v danom prípade nebol porušený princíp dvojinštančnosti
konania tak, ako to namietala žalobkyňa. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí podrobne popísal zistený

skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania
aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa aj s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. Rozhodnutie
spĺňa všetky zákonom požadované kritéria. Skutočnosť, že sa žalovaný nevysporiadal s odvolacími
námietkami podľa predstáv žalobkyne, nemôže byť dôvodom pre vyslovenie nezákonnosti takéhoto
rozhodnutia.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. a § 168 S.s.p. tak, že
účastníkom konania nárok na náhradu trov konania nepriznal.

III.
Konanie na kasačnom súde

18. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedenéhov §440ods.1písm.g),vktorejnavrhlakasačnémusúdu,abynapadnutýrozsudokkrajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Sťažovateľka sa nestotožnila so záverom krajského súdu, že správca dane neprekročil maximálnu
dobu trvania daňovej kontroly. Podľa jej názoru došlo k celkovému trvaniu 581 dní na poskytnutie
dožiadaných informácií zo zahraničia a táto lehota je v hrubom nepomere v nariadení ustanovenými
lehotami na poskytnutie dožiadaných informácií.

20. Sťažovateľka ďalej namietala, že správca dane porušil prejednávaciu zásadu a porušil právo
kontrolovaného daňového subjektu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Informácie, ktoré
správca dane získal prostredníctvom dožiadania medzinárodnej výmeny informácií sťažovateľke iba
oznámil a neumožnil jej do procesu ich získavania nijak zasiahnuť.

21. V sťažnosti ďalej sťažovateľka namietala, že správca dane prenáša dôkazné bremeno na daňový
subjekt v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť tvrdenú
daňovým subjektom. Správca dane nebral v úvahu žiadne dôkazy predložené sťažovateľkou a
vyhodnotil ich ako nedostačujúce.

22. Sťažovateľka ďalej uviedla, že sa nestotožnila s právnym posúdením krajského súdu uvedeným v
odsekoch 103 až 107, 115 a 116. Podľa názoru sťažovateľky nie je možné použiť výpoveď svedkyne T.
F., pretože táto svedkyňa je nedôveryhodná.

23. Žalovaný vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

24. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti
ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. mája 2019 (§ 137
ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).25. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou
sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bol sťažovateľke určený
rozdiel v sume za zdaňovacie obdobie január 2013, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť
vecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkukrajskéhosúdu.Poprevereníriadnostipodmienokvykonávania

súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu
účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich
osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom ako aj sťažovateľkou, ktoré sú
obsiahnuté v administratívnom spise.

Podľa§3ods.1Daňovéhoporiadku,prisprávedanísapostupujepodľavšeobecnezáväznýchprávnych

predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči

daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní
vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,

ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

26. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajskéhosúdupotom,akosaoboznámilsobsahomadministratívnehoasúdnehospisuasprihliadnutím
na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

27. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový

poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

28. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie

doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať.

29. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,

aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha
zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia

a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové
konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy

vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

30. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009

zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi
(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z

pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivonepreukáže,nemôžebyťnároknaodpočetdanezpridanejhodnotyuznanýakooprávnený.“Z

uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa prenášania dôkazného
bremena na sťažovateľku za nedôvodnú. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné
bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávoktovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak
je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má
všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je

dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

31. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly,
ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne
určeniedanevichvzájomnejsúvislostiaprihliadlinavšetko,čovdaňovomkonanívyšlonajavo.Správca

dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne
a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady
a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na
vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

32. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie

ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá Daňového
poriadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné
rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným
z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejno-
mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie

smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.

33. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane
zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho
spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako

krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne popísali zistený skutkový stav,
ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane
v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj
so všetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane

preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ
dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na
odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady
musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie
bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto

hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len existencia
samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

34. Sťažovateľka v konaní nepreukázala, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie
predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, a preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19

ods. 1 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (sťažovateľke) nevzniklo právo na
odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky
základu dane nepostačuje deklarovanie uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením
daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady nepreukazujú reálne

dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie
zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods.
1 zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o tom, že k
dodaniu tovaru uvedenom na faktúrach skutočne došlo.

35.KasačnýsúdpoukazujeajnanálezÚstavnéhosúdusp.zn.I.ÚS241/07-44,podľaktoréhozozásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,
a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o
ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,

na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa
prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.36. K námietke sťažovateľky, že správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania
daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú
výmenu informácií kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správca dane zasielal žiadosti o
medzinárodnú výmenu informácií dňa 13.06.2013 (vo veci Kovář plus s.r.o., Česká republika, CEDROB
PL), dňa 14.06.2014 (vo veci MIKULEC PL) a dňa 03.02.2014 (vo veci ROLMASZ, TRANS-TUR,
TRANS-CO, CARGILL, BARBARA a PORT GDANSKI). Ďalšie žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií zaslal správca dane dňa 03.02.2014 vo veci spoločnosti ROLMASZ, TRANS-TUR, TRANS-

CO, CARGILL, BARBARA a PORT GDANSKI. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného je zrejmé,
že odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 03.02.2014 mu neboli doručené.
Z uvedeného dôvodu správca dane urgoval príslušný žiadaný orgán o zaslanie odpovedí, a to dňa
16.06.2014 a 15.05.2014. V súvislosti s otázkou zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu
na protokol z daňovej kontroly kasačný súd odkazuje, podobne ako krajský súd, na právne závery
uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 726/2016-20. V danej veci je tak zrejmé, že správca dane

nebol bezdôvodne nečinný, ale vo veci konal a urgoval príslušné orgány, aby zaslali odpovede na jeho
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií.

37. K námietke nedôveryhodnosti svedeckej výpovede T. F. kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná.
Kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že T. F. za spoločnosť Mirbes, s.r.o. nekonala,

tovar neobjednávala a nejednala s dodávateľmi tovaru. Uvedený záver je podporený vykonaním
rozsiahleho dokazovania uvedenom v administratívnom spise žalovaného.

38. K námietkam sťažovateľky týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom
uvedeného v odsekoch 103 až 107, 115 a 116 kasačný súd uvádza, že sú všeobecné, nekonkrétne, bez

uvedenia, v čom považuje právne závery krajského súdu za nesprávne. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa nestotožnila s právnym záverom krajského súdu, sama o sebe nezakladá dôvod na vyslovenie
nezákonnosti takéhoto rozhodnutia.

39. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami

sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil
najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z
uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

40. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a
analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade
s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

41. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.