Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/95/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318010935
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2318010935.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov

JUDr. Jozefa Piknu a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaného F. B. pre zločin znásilnenia
podľa § 199 odsek 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písm. c) Trestného
zákona v súbehu so zločinom obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na 139 odsek 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 1.4.2019 sp. zn. 27T/7/2018, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 27.6.2019 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku
Obžalovaný: F. B., nar. XX.X.XXXX v M., trvale bytom N. XXX, prechodne bytom N. XXX, t.č. vo väzbe
v ÚVV Leopoldov,

je vinný, že
približne od 10.00 hod. dňa 17.01.2018 do 17.00 hod. dňa 18.01.2018, napriek výslovnému nesúhlasu
jeho dcéry - poškodenej B. C., ju v priestoroch jej patriaceho rodinného domu v N. č. XXX, ktorý spolu

približne dva týždne obývali, zamkol a opakovane jej bránil z domu odísť, kľúč od dverí schoval, pričom
v jednej z izieb sa s ňou pokúsil proti je vôli tri krát vykonať súlož, a to tak, že ju pri tom bil, vyhrážal sa jej
zabitím a zbitím, čím svojim konaním spôsobil poškodenej B. C. stav po traume hlavy, škrtenie a dusenie,
početné modriny a odreniny na oboch dolných končatinách, najmä v oblasti stehien, na tvári v oblasti úst
a pod okom, na hrudníku v oblasti prsníkov a iné drobné podkožné hematómy na ďalších častiach tela,
teda
dopustil sa konania bezprostredne smerujúceho k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v
úmysle násilím a hrozbou bezprostredného násilia donútiť ženu k súloži, a taký čin spáchal na chránenej

osobe - osobe blízkej, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo,

čím spáchal

zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 k § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2
Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 odsek 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia
slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa§73odsek2písm.c)Trestnéhozákonavspojenís§74odsek1Trestnéhozákonaobžalovanému
ukladá ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.Podľa§73odsek2písm.d)Trestnéhozákonavspojenís§74odsek1Trestnéhozákonaobžalovanému
ukladá ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 1.4.2019 Okresný súd Galanta pod sp. zn. 27T/7/2018 uznal
obžalovaného F. B. vinným zo zločinu znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 199 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v súbehu
so zločinom obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, odsek 2 písm. d) Trestného zákona s
poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
približne od 10.00 hod. dňa 17.01.2018 do 17.00 hod. dňa 18.01.2018, napriek výslovnému nesúhlasu

jeho dcéry - poškodenej B. C., ju v priestoroch jej patriaceho rodinného domu v N. č. XXX, ktorý spolu
približne dva týždne obývali, zamkol a opakovane jej bránil z domu odísť, kľúč od dverí schoval, pričom
v jednej z izieb sa s ňou pokúsil proti je vôli tri krát vykonať súlož, a to tak, že ju pri tom bil, vyhrážal sa jej
zabitím a zbitím, čím svojim konaním spôsobil poškodenej B. C. stav po traume hlavy, škrtenie a dusenie,
početné modriny a odreniny na oboch dolných končatinách, najmä v oblasti stehien, na tvári v oblasti úst

a pod okom, na hrudníku v oblasti prsníkov a iné drobné podkožné hematómy na ďalších častiach tela.
Za to okresný súd obžalovanému uložil podľa § 199 odsek 2 Trestného zákona v spojení s § 41 odsek
2 Trestného zákona, za použitia § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 odsek 2 Trestného zákona, § 38
odsek 7 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého úhrnného trestu odňatia

slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 74 odsek 1 Trestného zákona obžalovanému
uložil ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou a podľa § 73 odsek 2 písm. d) Trestného zákona
v spojení s § 74 odsek 1 Trestného zákona mu uložil aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou
formou.

Vo vzťahu ku skutkovej vete a jej právnej kvalifikácii prvostupňový súd uviedol, že konanie páchateľa
opísané v skutkovej vete naplnilo všetky znaky skutkových podstát dvoch zločinov (zločin znásilnenia
podľa § 199 odsek 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písm. c)
Trestného zákona a zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného
zákona s poukazom na 139 odsek 1 písm. c) Trestného zákona) spáchaných dvoma skutkami, keď je

zrejmé, že jedným skutkom sa obžalovaný s použitím násilia a hrozbou bezprostredného násilia pokúsil
donútiť svoju dcéru k súloží a ďalším skutkom ju obmedzoval na jej osobnej slobode, keď jej zabránil z
dotknutého domu, slobodne odísť a držal ju v ňom proti jej vôli.
Prvostupňový súd ukladal trest podľa trestného činu najprísnejšie trestného zo zbiehajúcej sa trestnej
činnosti t. j. podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona, kde je zákonom ustanovená trestná sadzba od 7

do 15 rokov, ktorú sadzbu upravil postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona na 7 až 20 rokov.
Napriek tomu, že prevyšoval pomer priťažujúcich okolností (nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť a
priťažujúcu vzhliadol jednu a to, že bol už odsúdený), prvostupňový súd nepristúpil k aplikácii § 38 ods. 4
Trestného zákona a nezvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3 postupom podľa
§ 38 ods. 8 Trestného zákona, keď v zmysle § 38 ods. 7 Trestného zákona takýto postup vyhodnotil

ako neprimerane prísny.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote (ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní)
odvolanie obžalovaný čo do výroku o vine a treste ako i voči konaniu, ktoré mu predchádzalo, ktoré
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Tibora Timára dňa 10.5.2019.
Obhajoba v odôvodnení odvolania poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa

prvostupňový súd vysporiadal so zákonnosťou výsluchu obvineného z prípravného konania vzhľadom
na skutočnosť, že výsluch nebol vykonaný v súlade s ustanovením § 124 ods. 3 Trestného poriadku,
nakoľko výsluch nebol prečítaný obvinenému v prítomnosti nezúčastnenej osoby, iba bol obvineným v
jej prítomnosti podpísaný.
Bez ohľadu na zákonnosť výsluchu obvineného z prípravného konania, podľa obhajoby z vykonaného

dokazovania vyplývajú dve verzie skutku (podľa výsluchu poškodenej prišlo k spojeniu pohlavných
orgánov, podľa znaleckých posudkov a výpovede obvineného neprišlo a ani nemohlo prísť k spojeniu
pohlavných orgánov), pričom súd prvého stupňa si vytvoril vlastnú verziu, ktorá zohľadňuje znalecké
posudky, avšak má za to, že konanie (násilie) obžalovaného bezprostredne smerovalo k súloži
(znásilneniu).Obhajoba poukázala tiež na to, že obžalovaný i poškodená boli niekoľko dní v stave ťažkej opitosti a že
fyzické potyčky v rozhodnom čase medzi nimi boli spôsobené najmä tým, že obžalovaný nechcel pustiť
poškodenú z domu. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ktoré zranenia, ktoré utrpela poškodená

majú byť v priamej príčinnej súvislosti s pokusom o vykonanie súlože (znásilnenia). Zranenia mohli byť
spôsobené aj pri násilnom zotrvávaní v dome a rovnako a najmä pri bránení sa sexuálnemu ataku
obžalovaného na poškodenú, ktorý však priamo nesmeroval k súloži a znásilneniu.
Z vykonaného dokazovania je podľa obhajoby zrejmé, že obžalovaný nútil poškodenú k sexuálnym
praktikám, avšak ju nenútil k súlože a k pohlavnému styku. Opis skutkového deja počnúc prípravným

konaním je podľa obhajoby nedostatočný a premietol sa do nezákonného výroku a nezákonnej právnej
kvalifikácie v súdnom konaní.
Z vykonaného dokazovania má obhajoba za to, že obžalovaný sa svojim konaním dopustil skutku právne
kvalifikovaného ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d)
Trestného zákona a trestného činu sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, pričom v samotnej
obžalobe absentujú opisy skutkovej vety, ktoré by založili naplnenie skutkovej podstaty trestného činu

sexuálneho násilia, avšak vzhľadom na to, že v zmysle zásady jednoty skutku a obžalovacej zásady už
nie je možné tento skutok v súdnom konaní doplniť o takýto správny opis skutku, napriek tomu, že takýto
opis vyplýval už z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní.
Vo vzťahu k výške trestu obhajoba v odôvodnení odvolania uviedla, že táto je neprimerane vysoká
a prvostupňový súd pri ukladaní trestu neprihliadol dostatočne na ustanovenie § 34 ods. 5 písm. c)

Trestného zákona (Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne pri príprave na zločin a pri
pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu,
ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo).
Vzhľadom na uvedené obhajoba navrhla zrušiť prvostupňový rozsudok a vec vrátiť súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby rozhodol rozsudkom

sám tak, že uzná obžalovaného vinným z upraveného skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. d) Trestného zákona s
poukazom na 138 písm. d) Trestného zákona a uložil primeraný a spravodlivý trest.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala

alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo
podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd
rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby,
alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené
zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti

ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení Trestného
poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená,

pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil zástupca krajskej prokuratúry,
obžalovaný a obhajca obžalovaného, pričom obhajoba zotrvala na podanom odvolaní a dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
K odvolacej námietke obhajoby, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa prvostupňový súd

vysporiadal so zákonnosťou výsluchu obvineného z prípravného konania vzhľadom na skutočnosť, že
výsluch obžalovaného v prípravnom konaní nebol vykonaný v súlade s ustanovením § 124 ods. 3
Trestného poriadku, nakoľko výsluch nebol prečítaný obvinenému v prítomnosti nezúčastnenej osoby,
iba bol obvineným v jej prítomnosti podpísaný, odvolací súd zistil, že obhajoba pri čítaní zápisnice z
prípravného konania na hlavnom pojednávaní (z dôvodu rozporov medzi výpoveďou obžalovaného na

hlavnom pojednávaní a jeho výpoveďou v prípravnom konaní) nenamietala nezákonnosť uvedeného
výsluchu, pričom z predmetnej zápisnice o výsluchu obvineného v prípravnom konaní nevyplýva ani
to, že by sám obžalovaný pri výsluchu v prípravnom konaní namietal, že by sa nezúčastnená osoba
dostavila na jeho výsluch až pri samotnom podpise predmetnej zápisnice. Z formulácie poslednej vety
pred skončením výsluchu pritom jednoznačne vyplýva, že pred podpisom predmetnej zápisnice bola

táto prečítaná a obvinený vyhlásil, že jej obsah je v súlade s jeho výpoveďou a preto nežiada jej opravu
ani doplnenie a túto na znak súhlasu s jej obsahom vlastnoručne podpisuje.Odvolací súd má teda za to, že výsluch bol vykonaný zákonným spôsobom a vzhľadom k tomu, že
obhajoba zákonnosť tohto výsluchu nenamietala ani v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní, nebol
dôvod, aby sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobnejšie vyjadroval k zákonnosti

tohto dôkazu.

Vo vzťahu k tvrdeniu obhajoby, že z dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplývali dve verzie skutku,
pričom prvostupňový súd si vytvoril vlastnú verziu, odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu vo vzťahu k ustáleniu skutkovej vety, keď tento

celkom zrozumiteľne a presvedčivo v odôvodnení rozsudku uviedol, na základe akých dôkazov a akými
právnymi úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený v
skutkovej vete rozsudku.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu vo vzťahu k právnej kvalifikácii
skutku ako zločinu znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 k § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b)

Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, keď obžalovaný násilím ako
aj hrozbou bezprostredného násilia sa pokúsil znásilniť svoju dcéru, avšak k dokonaniu skutku neprišlo,
nie však z vôle obžalovaného, ale z dôvodu, že tomuto sa aj napriek jeho silnému vzrušeniu a chuti
pomilovať poškodenú nestoporil jeho pohlavný úd.
Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu vo vzťahu k právnej kvalifikácii

skutku aj ako zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného
zákona s poukazom na 139 odsek 1 písm. c) Trestného zákona spáchaného dvoma skutkami (jedným
skutkom sa mal obžalovaný s použitím násilia a hrozbou bezprostredného násilia pokúsiť donútiť svoju
dcéru k súloží a ďalším skutkom ju mal obmedzovať na jej osobnej slobode, keď jej zabránil z dotknutého
domu, slobodne odísť a držal ju v ňom proti jej vôli).

Odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplýva,
že obmedzovanie osobnej slobody poškodenej od 10.00 hod. dňa 17.01.2018 do 17.00 hod. dňa
18.01.2018 bolo práve za účelom sexuálneho uspokojovania sa obžalovaného či už pokusom o
znásilnenie poškodenej ako i sexuálnym násilím voči poškodenej a teda išlo o jeden skutok, pričom
jednočinný súbeh zločinu znásilnenia a zločinu obmedzovania osobnej slobody je vylúčený, nakoľko

nie je možný jednočinný súbeh zločinu znásilnenia s trestnými činmi, ktoré sú v znásilnení obsiahnuté
(porovnaj R 48/1977).
Hoci z vykonaného dokazovania vyplýva aj tá skutočnosť, že obžalovaný sa voči poškodenej dopustil aj
sexuálneho násilia (popri pokuse o znásilnenie), pričom jednočinný súbeh trestných činov znásilnenia
podľa § 199 Trestného zákona a sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona je možný (porovnaj

R 119/2014 - ak páchateľ prinúti násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ženu k súloži a tiež k inej
sexuálnej praktike alebo ak na taký čin zneužije jej bezbrannosť, a tieto sexuálne praktiky (zahŕňajúce
súlož) strieda, kumuluje alebo ich vykonáva v bezprostrednej nadväznosti, ide o jednočinný súbeh
trestných činov znásilnenia podľa § 199 Trestného zákona a sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného
zákona),odvolacísúdnemoholanidopĺňaťskutkovúveturozsudkuanidoplniťprávnukvalifikáciuskutku

aj ako zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona vzhľadom na absenciu odvolania
prokurátora, keďže by to bolo v neprospech obžalovaného.
Keďže tak ako uvádza odvolací súd vyššie, nešlo o viacčinný súbeh zločinu znásilnenia v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 k § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona a zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, odsek 2 písm.

d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, ale „iba“ o zločin
znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 199 ods. 1 , ods. 2 písm. b) Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu upraviť
aj výrok o treste prvostupňového rozsudku vypustením ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
(úhrnný trest) a v nadväznosti na to aj ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona (nepoužitie ustanovení

odsekov 4 až 6 (§ 38), ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest podľa § 41 ods. 2, ak by súčasné
použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne).
Hoci bolo potrebné vypustiť ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona, nebolo možné odvolacím súdom
aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona (vzhľadom na prevahu priťažujúcich okolností), ani
§ 38 ods. 5 Trestného zákona (opätovné spáchanie zločinu - viď bod 6 v registri trestov - odsúdenie

za lúpež podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.), nakoľko by to bolo v neprospech
obžalovaného a odvolanie voči rozsudku bolo podané iba v jeho prospech.
Z rovnakého dôvodu nebolo možné odvolacím súdom napraviť pochybenie prvostupňového súdu vo
vzťahu k zaradeniu obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnymstupňom stráženia, pričom správne mal byť zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, keďže podľa registra trestov posledný trest (uložený za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1
Trestného zákona č. 140/1961 Zb.) pred spáchaním žalovaného skutku vykonal dňa 4.11.2011, teda v

posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý
mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Na základe uvedeného krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku zrušil v celom rozsahu a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám opätovne
rozhodol o vine obžalovaného (pri úprave právnej kvalifikácie skutku) ako i o jeho treste, pričom s

poukazom na argumentáciu prvostupňového súdu vo vzťahu k ukladanému trestu ale i s prihliadnutím
na § 34 ods. 5 písm. c) Trestného zákona tak, ako na to poukazovala obhajoba v odôvodnení odvolania
(Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery
sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré
k dokonaniu trestného činu nedošlo) i na osobu páchateľa (najmä na jeho vek), považoval odvolací
súd na rozdiel od súdu prvostupňového za primeraný a spravodlivý trest pre obžalovaného vo výmere

8 (osem) rokov.
Nakoľko bol rozsudok zrušený v celom rozsahu, poňal odvolací súd do svojho rozhodnutia aj uloženie
ochranných liečení tak, ako ich pôvodne uložil už súd prvého stupňa, pričom sa v celom rozsahu
stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu a bez potreby jej opakovania na ňu odkazuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.