Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/434/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708207799
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1708207799.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcov: 1/ T. E., Q..
XX.X.XXXX, U. J. XX, U., zastúpeného: SOUKENÍK - - ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36 862 711, so sídlom
Šoltésovej 14, Bratislava a 2/ J. E., Q.. X.XX.XXXX, U. J. XX, U., zastúpenej: JUDr. Ján Florián Gajniak
advokát, s.r.o., IČO: 47 238 674, so sídlom Šafárikovo námestie 2, Bratislava proti žalovaným: 1/ R. N.,
nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX/XXX, D. S.Á., 2/ DG. N. W., Q.. XX.XX.XXXX, U. S. XXX/XXX, D. S., 3/
S. Q., Q.. XX.X.XXXX, U. H. XX, zastúpeným: Advokátska kancelária VOZÁR s.r.o., IČO: 47 234 628, so
sídlom Trenčianska 56/D, Bratislava, 4/ IvG. U., Q.. X.X.XXXX, U. N. XXXX/XX, U., zastúpeným: D. D.,

Q.. U. T. XXXX/X, U., 5/ H. X., Q.. XX.X.XXXX, U. R. XX, D. S.Ž., 6/ Z.. J. X., Q.. XX.X.XXXX, U. R. XX,
D. S. o určenie vlastníckeho práva vydržaním, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 10.4.2015, č.k. 7C/140/2008-218, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a 6/ sa proti žalobcom 1/ a 2/ priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (po zmene pripustenej uznesením zo

dňa 19.12.2012), ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi v
podiele 1 k parcele č. XXX/X, zastavané plochy vo výmere 30 m2, k parcele č. XXX/X, zastavané plochy
vo výmere 34 m2, k parcele č. XXX/X, orná pôda vo výmere 54 m2, k parcele č. XXX/X, záhrada vo
výmere 60 m2, pre katastrálne územie Q. S., obec D. S. podľa znaleckého posudku č. 26/2012 zo
dňa 10.10.2012 a geometrického plánu na oddelenie pozemkov parc.č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/
X a určenie vlastníckych práv k pozemkom, č. XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.10.2012, autorizačne
overeného Z.. Š. Š. dňa 22.10.2012. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a

6/ nepriznal náhradu trov konania a o náhrade trov konania žalovaného 3/ rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 132 ods. 1, 134 ods. 1, 130 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca 1/ nadobudol
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Y., obec D. S., kat. ú. Q. S., parc.č. XXX/X o výmere 1 648 m2,
druh pozemku záhrada, parc.č. XXX/X o výmere 350 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria

kúpnouzmluvouzodňa24.5.1990akomaloletý,keďkúpnuzmluvuzanehopodpísaljehootec.Aplikujúc
ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 24.5.1990, konštatoval, že vydržacia doba v
prípade žalobcu 1/ mala uplynúť dňa 24.5.2000 a v prípade žalobkyne 2/ dňa 24.8.2008, kedy nadobudla
1 spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach na základe darovacej zmluvy zo dňa 24.8.1998 odžalobcu 1/. Dospel k záveru, že žalobca 1/ ako maloletý nemohol byť oprávneným a dobromyseľným
držiteľom veci, nakoľko ako 10-ročné dieťa nemohol poznať obsah vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
rozsah výmery veci, ktorú mal vlastniť. Z dôvodu absencie dobromyseľnosti držby žalobcu 1/ vyvodil, že

nemožno započítať do vydržacej doby žalobkyne 2/ dobu držby žalobcu 1/, pričom od roku 2007 (kedy
od faktickej držby nehnuteľností žalobkyňou 2/ uplynulo iba 9 rokov) museli žalobcovia 1/ a 2/ zistiť,
že je tu existujúci posun hranice pozemkov v neprospech žalovaných, a to na základe geometrického
plánu, ktorý si žalobcovia dali v roku 2007 vypracovať. Ďalej konštatoval, že ak by bol do úvahy vzatý
fakt, že žalobca 1/ sa v čase svojej maloletosti ujal držby prostredníctvom svojho zákonného zástupcu,

dobrá vôľa zaniká vo chvíli, kedy sa držiteľ musel oboznámiť so skutočnosťami objektívne spôsobilými
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Poukázal na skutočnosť, že geodet v roku 1999, kedy
vyhotovil geometrický plán pre žalobcov, mal zistiť odchýlku vo výmere pozemkov, hoci nepoužil tzv.
súradnicový systém. Zároveň poukázal na výpovede svedkov, v zmysle ktorých „vedela celá ulica“ o
tom, že výmera pozemkov nesedí. Konštatoval, že tieto skutočnosti boli objektívne spôsobilé vyvolať
pochybnosti o oprávnenosti držby, a teda spochybňujú dobromyseľnosť držiteľa. Na základe uvedeného

dospel k záveru, že žalobcovia nemohli a nesplnili zákonné podmienky pre vydržanie nehnuteľností, a
to dobromyseľnosť držby po celú stanovenú vydržaciu dobu. Na záver sa vyjadril k nemožnosti uzavrieť
súdny zmier na základe súhlasného stanoviska žalovaných 1/, 2/, 5/ a 6/ s návrhom žalobcov na
schválenie súdneho zmieru vo vzťahu k novovytvoreným parceliam na základe znaleckého posudku
vykonaného v priebehu sporu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a 6/ nepriznal
náhradu trov konania z dôvodu, že si právo na náhradu trov konania neuplatnili. Vo vzťahu k žalovanému
3/ si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa 2/ z dôvodu, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že záver súdu prvej
inštancie o absencii oprávnenosti a dobromyseľnosti držby žalobcu 1/ ako maloletého považuje za
nesprávne právne posúdenie v celom rozsahu. Rovnako nesúhlasila so záverom prvoinštančného súdu
o nemožnosti započítania doby držby žalobcu 1/ do vydržacej doby žalobkyne 2/, keďže ak žalobca

1/ môže byť oprávneným držiteľom veci, vydržacia lehota sa neprerušuje a možno do vydržacej doby
započítať aj oprávnenú držbu veci právnych predchodcov. Mala za to, že súd prvej inštancie pochybil
aj v aplikácii inštitútu oprávnenej držby z titulu omylu držiteľa nehnuteľnosti, ktorému sa pri normálnej
opatrnosti mohol vyhnúť, lebo maloletý bol de iure vlastníkom príslušných nehnuteľností a zároveň pod
osobitnou ochranou, zastupovaný zákonným zástupcom, ktorý nepochyboval o vlastníctve ani vôli vec

držať, s tým, že pokiaľ sú tieto osoby spôsobilé nakladať s majetkom, môžu sa tiež ujať držby a je
potrebné ich posudzovať ako kohokoľvek iného. Považovala za zarážajúcu protichodnú úvahu súdu
prvej inštancie, keď pre odôvodnenie znalosti posunu hranice použil tvrdenie znalca, že dobrý geodet
tieto skutočnosti zistiť mal. Poukázala na to, že súdny znalec je špičkový odborník, ktorý v rámci svojej
výpovedepotvrdil,žedisproporcievovýmerachpozemkovakoajhraniciachpozemkovnebolievidentné,

nakoľkosystémmeraníbolzastaralýanovýsystémpoužívaniametódyGPSoficiálneplatilodroku2005.
Konštatovanie súdu, že dobrá vôľa zaniká vo chvíli, kedy sa držiteľ musel oboznámiť so skutočnosťami
objektívne spôsobilými vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, považovala za irelevantné, nakoľko
zákonný zástupca sa nepretržite správal tak, že žalobca 1/ je dobromyseľným držiteľom a vlastníkom
veci. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva poukázala na judikát č. 27/2005, ktorý potvrdzuje, že

vydržaním môže nadobudnúť vlastníctvo aj maloletý, ktorý prostredníctvom úkonov svojich rodičov pri
správe majetku vstúpil do dobromyseľnej držby a vykonával ju; zároveň poukázala na obdobný záver
uvedenývrozsudkuNSSRzodňa26.5.2004,sp.zn.4Cdo/21/2004.Konštatovala,žesúdprvejinštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam konštatovaním, že „podľa
svedkov o tom, že výmera pozemkov nesedí, vedela celá ulica“ a tieto preukázané skutočnosti boli

objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o oprávnenosti držby a teda spochybňujú dobromyseľnosť
držiteľa. Vo vzťahu k návrhu na uzavretie súdneho zmieru mala výhrady k stanovisku prvoinštančného
súdu, že v danej veci nie je možné čiastočný súdny zmier uzatvoriť, nakoľko podľa jej názoru schválenie
súdneho zmieru v danom prípade nie je v rozpore s hmotným právom, preto ho bolo možné schváliť. Na
základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

event. rozsudok zrušil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu.

4. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu žalobcov vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 8.6.2015, v ktorom vyslovil, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku ako aj správnym posúdením veci prvoinštančným súdom. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne 2/ o dobromyseľnosti
otca žalobcu 1/ ako jeho zákonného zástupcu poukázal na svedecké výpovede v konaní vypočutých
svedkov. Podľa jeho názoru svedecká výpoveď svedka Janíčka preukázala, že aj v prípade otca

žalobcu 1/ sa nemohlo jednať o dobromyseľného držiteľa, nakoľko mal vedomosť o posúvaní plota
medzidotknutýmipozemkamimimoskutočnejhranicepozemkov.Uviedol,žedobromyseľnosťžalobcov,
vrátane otca žalobcu 1/ bola v konaní vylúčená aj na základe svedeckej výpovede svedkov J. G. A., na
základektorýchbolopreukázané,žeotecžalobcu1/malvedomosť,žeplotyniesúskutočnýmihranicami
pozemkov. Poukázal na to, že závery vyplývajúce zo svedeckých výpovedí boli poňaté do odôvodnenia

prvoinštančného rozhodnutia, ktorý z nich pri rozhodovaní vychádzal, keď uviedol, že skutočnosť, že
výmera dotknutých pozemkov nesedí, bola všeobecne známa a táto znalosť bola objektívne spôsobilá
vyvolať pochybnosti o oprávnenosti držby u žalobcov. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil.

5. Žalobca 1/ sa následne vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 22.7.2015, v ktorom

uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré spočíva v tvrdení, že maloletý nie
je schopný vydržania nehnuteľnosti je v rozpore tak so zákonnými predpokladmi vydržania podľa
Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (s poukazom na rozsudok
NS SR sp.zn. 4Cdo/21/2004). Vo vzťahu k vydržacej dobe uviedol, že v súlade so zákonom č. 509/1991
Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník, sa do vydržacej doby započítava aj

doba, po ktorú bola nehnuteľnosť užívaná aj pred účinnosťou tohto zákona a zároveň, že vydržacia
doba nehnuteľnosti je 10 rokov a teda doba vydržania žalobcu 1/ začala dňom uzatvorenia kúpnej
zmluvy - 24.5.1990 a uplynula dňa 24.5.2000. Keďže do vydržacej doby sa započítava aj doba, po
ktorú vydržiaval právny predchodca, mal za to, že vydržacia doba žalobcu 2/ uplynula v tom istom
momente, kedy uplynula žalobcovi 1/ - dňa 24.5.2000. Mal za to, že súd prvej inštancie v danom

prípade degradoval odbornosť geodeta na základe preferovania „odbornosti“ celej ulice. S poukazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/236/2012 a sp.zn. 4Cdo/283/2009 konštatoval, že s
ohľadom na dobromyseľnosť a oprávnenosť držby sa nesmie jednať o omyl právny, ale môže sa jednať o
omylskutkový,atozapodmienky,žeideoomyl,kuktorémudošlonapriektomu,žemýliacisapostupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Mal za to, že pre priemerne inteligentného človeka symbolizuje oplotenie nehnuteľnosti
presné ohraničenie nehnuteľnosti, čo bolo aktuálne aj v tomto prípade, ktorú domnienku podporila aj
skutočnosť, že s plotom sa od pôvodných majiteľov „nehýbalo“. Na dobromyseľnosť držby podľa jeho
názoru nemohla mať vplyv ani skutočnosť, či geodet v roku 1999 mal pri meraní zistiť súradnice. Vyvodil,
že žalobcovia od uzavretia kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy ovládajú nehnuteľnosť v dobrej viere,

že sú jej vlastníkmi, resp. dobromyseľnosť a oprávnenosť boli dané od uzavretia týchto zmlúv a tieto
prvky boli prítomné aj pri a po tzv. evidenčnom spôsobe merania v roku 1999, nakoľko žalobcovia nemali
objektívne danú možnosť sa s právnym stavom nehnuteľnosti oboznámiť, na základe čoho chcú, aby
dlhodobý faktický stav bol uvedený do súladu so stavom právnym. Na základe uvedeného žiadal, aby
súd vydal rozsudok, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. v prípade, ak by mu v celom rozsahu

nevyhovel, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne 2/ nie je podané dôvodne.

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v bode 1. tohto rozhodnutia dôvodiac tým, že
žalobca 1/ nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.5.1990 nehnuteľnosti: rodinný dom s.č.
XXX na parcele č. XXX/X vo výmere 350 m2 a parcelu č. XXX/X, záhrady o výmere 1 648 m2 a

parcelu č. XXX/X vo výmere 350 m2 zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. Q. S., K. D. S.
(nehnuteľnosti susediace s nehnuteľnosťami žalovaných). Následne na základe darovacej zmluvy zo
dňa 24.8.1998 bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobkyne 2/ tak, že žalobcovia 1/ a
2/ sa stali podielovými spoluvlastníkmi uvedených nehnuteľností v podiele 1. Najmenej od roku 1990žalobcovia držali a využívali nehnuteľnosti v rozsahu ako boli ohraničené oplotením a až na základe
vyhotoveného zamerania skutočného stavu zo dňa 6.10.2007 boli zistené disproporcie, spočívajúce v
tom, že žalobcovia v skutočnosti užívajú nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu ako im to prináleží podľa

katastrálnych podkladov. Svoj nárok odôvodňovali tým, že splnili všetky hmotnoprávne podmienky k
nadobudnutiu nehnuteľností (špecifikovaných na základe geometrického plánu vykonaného v rámci
znaleckého dokazovania v priebehu sporu) vydržaním.

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v

konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.6.2016. O odvolaní žalobkyne 2/ rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015
Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

12. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

13. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

14. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

15. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,

ak skúmal splnenie zákonných predpokladov vydržania, ktorými sú spôsobilý subjekt a predmet
vydržania, nepretržitosť držby, oprávnenosť držby sporných nehnuteľností a zákonom stanovené trvanie
oprávnenej držby. Je potrebné konštatovať, že odvolací súd sa nestotožnil so všetkými závermi, ku
ktorým dospel súd prvej inštancie. Predovšetkým nepovažoval za správnu úvahu prvoinštančného súdu,
na základe ktorej maloletý (v tomto prípade žalobca 1/) nemohol byť oprávneným a dobromyseľným

držiteľom, a to vzhľadom na to, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním maloletou
osobou prostredníctvom úkonov rodičov pri správe jeho majetku, je otázkou vyriešenou v rámci
ustálenej rozhodovacej praxe (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.5.2004, sp.zn.
4Cdo/21/2004, R27/2005). Odvolací súd nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, na základe
ktorého vyvodil zánik dobromyseľnosti držiteľa v súvislosti s vytvorením geometrického plánu v roku

1999, pri ktorom geodet nezistil žiadne odchýlky a rozpor medzi právnym a skutočným stavom hranice
pozemkužalobcov,hocinezrovnalostimalamoholzistiť.Uvedenúskutočnosťpodľanázoruodvolacieho
súdunemožnopričítaťnaťarchužalobcov(akozadávateľovvyhotoveniageometrickéhoplánu)avyvodiť
z nej záver, že žalobcovia objektívne, pri zachovaní náležitej opatrnosti mali a mohli mať pochybnosti
o existencii svojho práva, keď sa oprávnene spoliehali na výsledky činnosti osoby odborne zdatnej v

oblasti geodézie a kartografie, ktoré nijakým spôsobom neindikovali nezrovnalosti vo výmere pozemkov,
resp. v hranici pozemkov.

16. Je však potrebné konštatovať, že oprávnenosť držby žalobcov (z hľadiska dobromyseľnosti)
bola v spore vyvrátená, a to predovšetkým svedeckými výpoveďami svedkov H. G. J., pôvodných

vlastníkov pozemkov susediacich s pozemkami žalobcov, z ktorých vyplynulo, že o posune hranice
pozemkov jednak vedeli „všetci“, aj susedia, t.j. aj vlastníci pozemkov, ktoré sú v súčasnosti v
podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/ a zároveň, že otázka vyriešenia spornej hranice pozemkov
bola predmetom komunikácie so žalobcom 1/ (v snahe túto spornosť vyriešiť), a to v čase, keďešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba (v roku 1998). Obsah uvedených výpovedí svedkov je
súčasťou napadnutého rozsudku, a i keď súd prvej inštancie v samotnom odôvodnení rozhodnutia
priamo neformuloval uvedené skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov, ale sa obmedzil iba na

konštatovanie, že „podľa svedkov o tom, že výmera pozemkov nesedí, vedela celá ulica“, je zrejmé,
že pri posudzovaní nároku žalobcov a pri rozhodovaní o tomto nároku vychádzal zo skutkových
zistení, ku ktorým dospel na základe vykonaných dôkazov - predmetných svedeckých výpovedí. Je
potrebnézdôrazniť,ževýpovedesvedkovnebolivpriebehuprvoinštančnéhokonaniazostranyžalobcov
rozporované ani vyvrátené, a napokon, žalobkyňa 2/ ani v samotnom odvolaní neuviedla žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by tvrdenia svedkov vyvracali. Ak teda prvoinštančný súd vyvodil, že
u žalobcov neboli splnené zákonom predpokladané podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním, a to dobromyseľnosť držby po celú zákonom stanovenú vydržaciu dobu,
postupoval správne.

17. Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že v danom prípade bolo možné schváliť (čiastočne) súdny

zmier, odvolací súd konštatuje, že nie je dôvodná. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn.
5Cdo/293/2009, v zmysle ktorého kým nebol uzavretý súdny zmier, ku ktorému došlo tým, že jeho obsah
bol zapísaný do súdnej zápisnice a jeho účastníkmi podpísaný, súd k nemu neprihliada a nemôže teda
ani rozhodovať o tom, či ho schváli alebo neschváli, odvolací súd konštatuje, že súdu prvej inštancie
nebola predložená na schválenie dohoda uzavretá medzi žalobcami a žalovanými 1/, 2/, 5/ a 6/, keď

za dohodu medzi stranami sporu nemožno považovať súhlasné stanovisko žalovaných s návrhom na
súdny zmier žalobcov založené do súdneho spisu, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by obsah
navrhovaného súdneho zmieru bol súdu predložený na pojednávaní s návrhom na jeho schválenie.

18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

ako vecne a právne správny potvrdil.

19. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p., a v
konaní plne úspešným žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a 6/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa §

262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník. O nároku na náhradu trov konania žalovaného 3/ rozhodne súd prvej inštancie podľa §
262 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie
si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).