Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618200813
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1618200813.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: O. Z., D.. XX.XX.XXXX, N. R. Č..
XXX, o zaplatenie 8.672,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Malacky zo dňa 27. novembra 2018, č.k. 30Csp 13/2018-79, v spojení s opravným uznesením zo dňa
7. januára 2019, č.k. 30Csp 13/2018-99, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej
časti p o t v r d z u j e.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 8.672,47 eur, úrok vo výške 170,31 eur a úrok z omeškania vo výške 2,98 eur, poplatky za
poistenie vo výške 11,56 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.672,47 eur od
15.02.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 170,31 eur od 15.02.2018 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd

samostatnýmuznesenímpoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakončíkonanie.Opravnýmuznesením
č.k. 30Csp 13/2018-99 zo dňa 07.01.2019 následne opravil zrejmú nesprávnosť v záhlaví napadnutého
rozsudku,kuktorejdošlochybouvpísaní,keďnesprávneuvedenýpredmetsporuopraviltak,žesprávne
má znieť „o zaplatenie 8.672,47 eur s príslušenstvom“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzavrel
dňa 17.07.2017 zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej jej poskytol úver vo výške 8.900

eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať spolu s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach. Po
vyčerpaní úveru žalovaná porušila zmluvné povinnosti, prestala uhrádzať jednotlivé splátky riadne a
včas, a preto žalobca po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia
druhou upomienkou zo dňa 12.12.2017 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru dňa 14.02.2018.
Žalovaná po zosplatnení úveru neuskutočnila žiadnu úhradu. Žalobca si žalobou proti žalovanej uplatnil
zaplatenie istiny 8.672,47 eur, úroku vo výške 170,31 eur, úroku z omeškania vo výške 2,98 eur, poplatku
za poistenie vo výške 11,56 eur, zmluvného úroku vo výške 5,90 % ročne z istiny 8.672,47 eur od

15.02.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.672,47 eur od 15.02.2018
dozaplatenia,aúrokuzomeškaniavovýške5%ročnezosumy170,31eurod15.02.2018dozaplatenia.
Uplatnenie zmluvného úroku výške 5,90 % ročne z istiny 8.672,47 eur od 15.02.2018 do zaplatenia po
zosplatnení úveru odôvodnil argumentom, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažnýchprostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co 12/2017-90, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde
Ružomberok pod sp. zn. 5C 26/2016, z ktorého vyplýva, že nakoľko zmluva neobsahuje dohodu o

úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obch. zák., podľa ktorého sa zmluvou o úvere
veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vychádzajúc z tohto
ustanovenia dôvodil, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj
úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných

prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia
až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom,
na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných
záväzkov dlžníka, pričom samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaná uzavrela so žalobcom dňa 17.07.2017

Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej jej
žalobca poskytol úver vo výške 8.900 eur s úrokovou sadzbou 5,90 % ročne, s výškou mesačnej splátky
116,79 eur, s termínom splatnosti prvej splátky 10.08.2017 a počtom splátok 96, splatných vždy k 10.
dňu kalendárneho mesiaca. Výška RPMN bola 7,65 %, priemerná RPMN 8,99 %. Celková čiastka,
ktorú sa žalovaná zaviazala zaplatiť bola 11.656,84 eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na

deň 10.07.2025. Z prehľadu splácania úveru zistil, že dlžná istina ku dňu podania žaloby predstavuje
8.672,47 eur. Výzvou zo dňa 12.12.2017 žalobca vyzval žalovanú na úhradu omeškanej splátky vo
výške 265,37 eur a v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák. ju upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti celého úveru. Výzvou zo dňa 14.02.2018 žalobca vyhlásil celý úver za predčasne splatný ku
dňu 14.02.2018 a žalovanú vyzval na zaplatenie dlhu 8.917,32 eur do 24.02.2018.

4. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 2, § 517
ods. 2 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 2 písm. a) b) d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, § 497 Obch. zák., § 3 nar. vl. č.
87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v časti. Vyhodnotil, že uzatvorená zmluva

je spotrebiteľskou zmluvou, preto na právny vzťah ňou založený aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), a zároveň ju podriadil aj pod právny režim zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch so záverom, že obsahuje všetky podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Konštatoval, že žalobca úver zosplatnil dňa
14.02.2018 po tom, ako žalovaná bola v omeškaní so splátkami úveru a ako ju k splateniu dlžného

zostatku vyzval v lehote do 17.12.2017. Z prehľadu splátok mal za preukázané, že dlžná istina
predstavovala ku dňu zosplatnenia 8.672,47 eur, zmluvný úrok 170,31 eur a úrok z omeškania 2,98 eur,
a preto žalobe v tejto časti vyhovel.

5. Konštatoval, že žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku vo výške 5,90 % ročne zo sumy

8.672,47 eur od 15.02.2018 do zaplatenia. Vychádzajúc zo záveru, že ide o plnenie zo spotrebiteľského
úveru, vyslovil názor, že žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Vychádzal
z uznesenia ÚS IV. 476/2012 zo dňa 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor
odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu,
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo

na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo
na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov
z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. Preto žalobcovi
priznal titulom zmluvného úroku sumu 170,31 eur, čo predstavuje úrok ku dňu vyhlásenia predčasnej

splatnosti. Vo zvyšku uplatnených zmluvných úrokov z úveru žalobu zamietol.

6. Vychádzal aj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co 136/2017, v ktorom odvolací
súd prijal záver ohľadom zmluvných úrokov z omeškania po splatnosti úveru, ktorý si osvojil, a z
ktorého citoval. Uviedol, že úrok z úveru predstavuje cenu peňazí z zmysle ceny obetovanej príležitosti

veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk, a práve
absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného
záväzku. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňaod dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď „Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha" ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v

prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere,
je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie
zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek
požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad)", treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ,
ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento

spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní". Zákonodarca opakovane
pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast zadlženia obyvateľstva
z úverových vzťahov, keď z dôvodovej správy k novele nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z., vykonanej nar.
vl. č. 586/2008 Z.z. vyplýva, že „Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu úpravu v
oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach. Reaguje sa
na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce nedojednáva vysoký

úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií sa
ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS z
05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie
opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna
úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri

sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom
neprimeraných ziskov...".

7. Konštatoval, že je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na
užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu

(do splatnosti), podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných

prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po
splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá
konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej
kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Podľa

názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo,
zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z.. Je
evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania, sú nielen odklonom od zákona v neprospech žalovanej,

ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu v ust. § 3a ods. 3 nar. vl. č.
87/1995 Z.z.. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia
úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu

naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy
istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania,
patrí veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo
vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným

zosplatnením úver s tým, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za
poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým,

že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po
splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov
za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus
úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z
uvedených dôvodov dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších
sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje

značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa
oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením
dlhu oproti výške úveru.

8. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaná je s plnením peňažného dlhu v omeškaní, preto žalobcovi

prisúdil aj úrok z omeškania a to vo výške 5 % ročne zo sumy istiny 8.672,47 eur od 15.02.2018 do
zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy úrokov 170,31 eur od 15.02.2018 do zaplatenia, v zmysle
žaloby. Ku dňu omeškania bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0 % a po zvýšení o 5 % v zmysle
§ 3 nar. vl. č. 87/1995 Zb. potom výška úrokov z omeškania, na ktorú má žalobca nárok, predstavovala
5 % ročne. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., keď vychádzajúc len z uplatnenej
istiny konštatoval plný úspech žalobcu v spore. Preto žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na plnú

náhradu trov konania.

9. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietajúcej časti, podal žalobca včas odvolanie a žiadal
rozsudok v tejto napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Súdu prvej inštancie
vytkol nesprávne právne posúdenie veci, keď nesúhlasil so záverom, že mu zmluvný úrok odo dňa

účinkov zosplatnenia nepatrí. Zopakoval celú svoju argumentáciu, uvedenú už v žalobe a zotrval na
názore,ženároknazaplatenieúrokutrváodposkytnutiapeňažnýchprostriedkovažpoichvrátenie,teda
aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obch. zák., v zmysle ktorých,
je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Uviedol,
že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Pri omeškaní s vrátením peňažných

prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z
omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná, má dispozitívny charakter, a preto je rozhodujúce, ako
sa strany dohodli v zmluve. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obch. zák. vyplýva, že povinnosť platenia
úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie súdu prvej
inštancie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné

prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na
dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto
nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na
dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Rovnako ako už v žalobe, zopakoval odkaz na
uznesenie NS ČR sp. zn. 33Cdo 212/2014, z ktorého vyplýva, že zmluvné úroky a úroky z omeškania

sú príslušenstvom pohľadávky, majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať popri sebe,
a že úroky z omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Na
podporu svojej argumentácie citoval tiež celé odôvodnenia a rozsiahle pasáže z rozhodnutí niektorých
senátov krajských súdov, z ktorých plynie ním prezentovaný názor, že veriteľ má nárok na zmluvný úrok
aj po zosplatnení úveru, teda až do skutočného vrátenia peňazí, a tieto rozhodnutia označil za aktuálnu

rozhodovaciu prax. Uviedol tiež, že návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať Občiansky
zákonník, obsahoval pod č. 1. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie § 53 ods. 9 pripojením
vety: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa §
565.“, avšak táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá. Skutočnosť, že zákon č. 106/2014
Z.z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok

na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje, a fakt, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo
forme zákona, podľa jeho názoru dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne
dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo potvrdzuje jeho dôvodnosť. Uviedol tiež, že Ústavný
súd SR sa v uznesení IV. ÚS 476/2012 zaoberal sťažnosťou sťažovateľky, ktorá namietala porušenie
svojho práva na súdnu ochranu a nevyjadroval sa k úrokom po zosplatnení.

10. Žalovaná odvolanie nepodala a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (v časti zamietnutia žalobcom uplatneného nároku na
zmluvný úrok z nezaplatenej istiny po zosplatnení úveru) ako vecne správny potvrdil.12. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

13. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej

stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie žalobu žalobcu v časti uplatneného nároku na zmluvný úrok z prisúdenej istiny po zosplatnení
úveru zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k
záveru,žesúdprvejinštancievykonalvovecidostatočnédokazovaniezhľadiskažalobcomuplatneného
nároku a výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil v súlade s ust. § 191 C.s.p. a dospel k
správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že žalobcovi zmluvný

úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru nepatrí. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadalsovšetkýmiokolnosťami,ktorébolipreposúdenieveciarozhodnutiepodstatné,anaktorých
založil svoje rozhodnutie. Svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žalobcom uplatneného nároku na zmluvný
úrok z prisúdenej istiny po zosplatnení úveru aj náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil tak,
ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď vyčerpávajúcim spôsobom rozobral všetky svoje právne

úvahy. S právnym záverom, že žalobca nemá po zosplatnení úveru nárok na zaplatenie zmluvného
úroku, ako aj s jeho odôvodnením, sa odvolací súd stotožňuje, keďže predstavuje ustálenú rozhodovaciu
prax senátu 4Co Krajského súdu v Bratislave. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a
na odvolacie námietky žalobcu uvádza nasledovné.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za obdobie (od
15.02.2018 do zaplatenia) po zosplatnení úveru žalobcovi už zmluvný úrok vo výške 5,90 % ročne z
nezaplatenej istiny vo výške 8.672,47 eur neprináleží. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že
splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa
iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.

Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci
zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu
dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov

v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody
splátok.

15. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu

zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od

spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce
k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru
poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda
nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,
niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej

držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne
nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na
výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však

spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenouzáväzku.Súdtakýtostavvžiadnomprípadenemôžepripustiť,lebobytolerovalzaloženiehrubej
nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijakéobmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by odvolací
súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj
stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav

jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo.
Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani
preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.

16. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru,

spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, zvýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia,
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnesankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak, s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania

peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 Obč. zák. resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Obč. zák. robí absolútne neplatnou. Povedané
inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim

pravidlom § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z.z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4
písm. k) Obč. zák..

17. Práve vyššie uvedená uvedená právna argumentácia a závery z nej plynúce bola aj podkladom
pre stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2019, ktoré bolo na
rokovaní dňa 20.02.2019 prijaté vzhľadom na výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov
Krajského súdu v Bratislave k otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského

úveru v znení „V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia
úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok
z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch

medzi účastníkmi.“.

18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie
vo svojom rozsudku vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zmluvný úrok po zosplatnení úveru
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, vyčerpávajúce a presvedčivé. V tejto

súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom
sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie
aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie a právne úvahy, na ktorých ho založil, aj

náležite odôvodnil, pričom ním prijaté právne závery sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom.
Na zdôraznenie ich správnosti nemá odvolací súd viac čo uviesť. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii
žalobcu, ktorú prezentoval už v žalobe a súd prvej inštancie sa s ňou nestotožnil, a ktorá je vyvrátená už
samotným napadnutým rozsudkom (v ktorom sú právne závery, ktoré súd prvej inštancie prijal a odvolací
súd sa s nimi stotožnil, pochopiteľným spôsobom vysvetlené), pripomína, že do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).

19. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom
rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k
záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, by bola ďalšia
argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie.Ani odvolacie námietky žalobcu nemohli spochybniť správnosť jeho rozhodnutia. Preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).