Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/136/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4311218429
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. A., trvalým pobytom v L., zastúpeného JUDr.
Tomášom Jamrichom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom vo Vrábľoch, Moravská 784/35,
proti žalovanému Okresnému stavebnému bytovému družstvu Levice, so sídlom v Leviciach, Ku Bratke
3, IČO: 00 171 590, zastúpenému JUDr. Alexandrom Kuchárikom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom v Leviciach, J. Hollého 11, o obnovu konania, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.

zn. 14C/249/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. apríla 2017 sp. zn.
5Co/285/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) uznesením z 24.

februára 2016 č.k. 14C/249/2011-72 návrh žalobcu na obnovu konania zamietol (prvý výrok). Žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške
246,67 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok).
1.2. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že návrh žalobcu na obnovu konania
po tom, ako ho viac krát doplnil, obsahoval zákonom stanovené náležitosti. Zároveň konštatoval, že
okrem náležitosti žaloby na obnovu konania musia byť zachované aj ďalšie podmienky, a jednou z nich

je aj včasnosť podania žaloby na obnovu konania. Vychádzajúc z podaní žalobcu dospel k záveru, že
v tomto prípade uplynula zákonná subjektívna lehota na včasné podanie žaloby na obnovu konania.
V tejto súvislosti poukázal na to, že vychádzal z prvého podania žalobcu zo dňa 12.12.2011, v rámci
ktorého poukazoval na rozsudok vydaný pod sp. zn. 9C/108/2006 a jeho potvrdenie rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre. Preskúmaním predmetných rozsudkov zistil, že v nich bolo konštatované, že
nedoplatky na zálohových platbách možno vo všeobecnosti vymáhať len do doby, kým nie je vykonané

vyúčtovanie za príslušný rok. Ak sa teda žalobca domáhal nedoplatkov na zálohových platbách za
obdobie od 01.09.2005 do 28.02.2006, po vyúčtovaní za príslušný rok 2005 a 2006, už nebolo možné
vymáhať samostatne nezaplatené zálohové platby, ale len platby v rámci celkového nedoplatku v zmysle
vyúčtovania za rok 2005 a 2006. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho
súdu nadobudol právoplatnosť dňa 05.02.2009, teda najneskôr v tento deň žalobca vedel o tom, že
nedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonané vyúčtovanie za

príslušný rok. S poukazom na uvedené neobstojí jeho tvrdenie uvedené v podaní zo dňa 07.08.2014, v
rámci ktorého tvrdil, že v reportáži dňa 01.12.2011 sa dozvedel, že zálohové platby možno vymáhať len
do doby, pokiaľ nedôjde k celkovému vyúčtovaniu nákladov spojených s užívaním bytu za príslušný rok.
Naviac,jepotrebnéprihliadnuťnaskutočnosť,žektomutotvrdeniuprišloažnadruhúvýzvusúdu,pričom
v podaní zo dňa 26.04.2013 uviedol, že špecifikáciu dodržania subjektívnej lehoty uvedie na nariadenom
pojednávaní. V súvislosti s plynutím objektívnej lehoty prvoinštančný súd uviedol, že sa stotožňuje s

tvrdením žalobcu, že objektívna lehota uplynula až dňa 04.05.2012, nakoľko zo spisu vedeného pod
sp. zn. 7C/42/2003 bolo zistené, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolaciehosúdu nadobudol právoplatnosť dňa 04.05.2009 a od tohto okamihu začala plynúť objektívna lehota.
Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že žaloba na obnovu konania bola podaná
oneskorene (v zmysle v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 230 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej aj „O.s.p.“) a preto ju
bez nariadenia pojednávania (v zmysle ustanovenia § 234 ods. 1 a prvej vety ustanovenia § 234 ods.
2 O.s.p.) zamietol.
1.3. Rozhodnutia o trovách konania odôvodnil aplikáciou zásady úspešnosti vyplývajúcej z v tej dobe
platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov

konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony právnej služby.

2.1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 28. apríla 2017 sp. zn. 5Co/285/2016
na základe odvolania žalobcu uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania (druhý výrok).
2.2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca v odvolaní namietal nesprávne ustálenie

počiatku a uplynutia subjektívnej lehoty na včasné podanie žaloby na obnovu konania zo strany
prvoinštančného súdu a v tejto súvislosti i na to, že podľa názoru prvoinštančného súdu mala
začať plynúť subjektívna lehota dňa 05.02.2009 a objektívna mala začať plynúť až dňa 04.05.2009,
čo je v rozpore s ustanovením § 230 O.s.p., pretože subjektívna lehota môže plynúť len v rámci
trojročnej objektívnej lehoty. Podľa záveru prvoinštančného súdu by mu trojmesačná subjektívna

lehota uplynula deň po začatí plynutia trojročnej objektívnej lehoty, a to dňa 05.05.2009, t.j. deň po
právoplatnosti rozsudku vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/42/2003. Okrem toho žalobca
namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu.
2.3. Odvolací súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na procesnoprávnu úpravu obnovy konania
platnú a účinnú v dobe rozhodovania prvoinštančného súdu (vyplývajúcu z Občianskeho súdneho

poriadku) i na aktuálnu procesnoprávnu úpravu (vyplývajúcu zo zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok - ďalej aj „CSP“), ktorá už bola účinná v dobe jeho rozhodovania.
2.4. Poukázal na to, že obnova konania má charakter mimoriadneho opravného prostriedku a vecná
nesprávnosť rozsudku napadnutého žalobou na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú
prípustnosť obnovy konania. Ďalej poukázal na to, že v prípade žaloby na obnovu konania súd prvej

inštancie skôr, ako začne preskúmavať dôvody, ktoré žalobca vymedzil na zdôvodnenie povolenia
obnovy konania, zaoberá sa tým, či bola žaloba na obnovu konania podaná v zákonnej lehote. V tomto
smere je potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy subjektívnej a objektívnej lehoty, v ktorej je potrebné
podaťžalobunaobnovukonania.Subjektívnalehotajetrojmesačnáasubjektuoprávnenémunapodanie
žaloby na obnovu konania plynie odo dňa, keď sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa,

kedy mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie žaloby je trojročná a počíta sa od
právoplatnosti rozhodnutia. Subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania musí byť dodržaná
v rámci objektívnej trojročnej lehoty, ktorá plynie od právoplatnosti rozhodnutia. Odpustenie zmeškania
lehoty na podanie žaloby na obnovu konania zákon nepripúšťa.
2.5. Následne odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie s poukazom na obsah spisu a na

vyjadreniachstránsporusprávneustálil,žejenadmieruvšetkýchpochybnostípreukázané,žežalobana
obnovu konania bola podaná oneskorene. V celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie a poukázal na to, že sám žalobca jednoznačne uviedol, že skutočnosti odôvodňujúce podanie
žaloby vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/108/2006,
ktorého vecná správnosť bola potvrdená aj odvolacím súdom. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu uvedených

v podanej žalobe samotným žalobcom je zrejmé, že rozhodnutie vo vyššie uvedenej veci považoval za
rozhodujúcu skutočnosť pre podanie žaloby. Touto skutočnosťou mu začala plynúť subjektívna lehota na
podaniežalobynaobnovukonania.Súdprvejinštanciesprávnevychádzalzprávoplatnostipredmetného
rozsudku, a zo skutočnosti, že tento rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho
súdu nadobudol právoplatnosť dňa 05.02.2009, a teda najneskôr v tento deň mal žalobca možnosť

oboznámiť sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nedoplatky na zálohových platbách možno
vymáhať len do doby, kým nie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Subjektívna trojmesačná lehota
mu začala plynúť 05.02.2009 (právoplatnosť rozsudku č. k. 9C/108/2006-62) a uplynula dňa 05.05.2009.
Akékoľvekďalšietvrdeniažalobcu,žeskutočnostiodôvodňujúcepodaniežalobysadozvedelzreportáže
vtelevíziiaždňa01.12.2011odvolacísúdnepovažovalzarelevantnépreposúdenieplynutiasubjektívnej

lehoty na podanie žaloby, pretože tieto dôvody boli jasne vymedzené v prvotnom procesnom úkone
žalobcu. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej lehoty na podanie žaloby, táto začala plynúť právoplatnosťou
rozsudku vo veci vedenej Okresným súdom Levice pod sp. zn. 7C/42/2003, obnovy ktorej sa žalobca
domáha, teda 04.05.2009. Objektívna lehota uplynula po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku, teda04.05.2012. Žaloba žalobcu na obnovu konania bola preukázateľne podaná oneskorene, a to po uplynutí
subjektívnej trojmesačnej lehoty, keď táto lehota žalobcovi uplynula dňa 04.05.2009 a žalobca žalobu
podal osobne na súde prvej inštancie až dňa 14.12.2011, poukazujúc na rozhodnutie Okresného súdu

Levice č. k. 9C/108/2006 zo dňa 05.09.2008, právoplatné dňa 05.02.2009, ktorého vecná správnosť bola
potvrdená aj odvolacím súdom, a to rozsudkom č. k. 7C/249/2008-112 zo dňa 18.12.2008. Z uvedených
dôvodov preto uznesenie prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
2.6. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 396
ods. 1 s použitím ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby
dovolacísúduznesenieodvolaciehosúduzrušilapriznalmunároknanáhradutrovdovolaciehokonania.
3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ CSP argumentujúc
tým, že odvolací súd v odôvodnení napádaného rozhodnutia (odsek 24 odôvodnenia) uvádza, kedy sa
mohol oboznámiť s právnym názorom, že nedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do

doby, kým nie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Subjektívnu trojmesačnú lehotu preto odvodil
od právoplatnosti rozsudku č. k. 9C/108/2006-62. Celá argumentácia o dôvode zamietnutia žaloby
na obnovu konania sa týkala len uplynutia subjektívnej lehoty ohľadom vedomosti, že nedoplatky na
zálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonane vyúčtovanie za príslušný rok. S
týmto názorom nesúhlasí. Ďalej uviedol, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho z

ustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p., čo je zrejmé z bodu 9 žaloby. Tento dôvod na obnovu konania
následne špecifikoval v písomnom podaní zo dňa 26.04.2013. Išlo o podstatný a dôležitý dôkaz (zmluvu
o výkone správy, ktorá by mala byť schválená nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome, ktorú by mala predložiť protistrana). Tento dôkaz nemohol predložiť
v rámci pôvodného konania, pretože ním nedisponoval. Súd prvej inštancie a následne i odvolací súd

vec, t.j. otázku neprípustnosti obnovy konania nesprávne právne posúdil, pretože v tomto prípade nešlo
o neprípustnosť obnovy konania podľa § 234 ods. 2 v spojení s § 229 O.s.p., ale o prípad vecného
prejednania návrhu na obnovu konania, ktorý mohol prvoinštančný súd zamietnuť iba na verejnom
pojednávaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.
marca 2012 sp. zn. 4 M Cdo 17/2010. Tým, že prvoinštančný súd rozhodol bez pojednávania, došlo k

odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, a keďže odvolací súd následne rozhodnutie prvoinštančného
súdu potvrdil, i rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
3.3. Dovolateľ ďalej nesúhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu uvedenou v odseku 25 a 26
odôvodnenia rozhodnutia, kde odvolací súd konštatoval, že objektívna lehota na podanie žaloby na
obnovu konania začala plynúť právoplatnosťou rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/42/2003

(obnovy ktorej sa domáhal), teda 04.05.2009 a následne konštatoval, že predmetná žaloba na obnovu
konania bola preukázateľne podaná oneskorene, a to po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty,
ktorá uplynula dňa 04.05.2009. Z týchto tvrdení odvolacieho súdu paradoxne vyplýva, že subjektívna
lehota mu uplynula v čase, keď rozhodnutie vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/42/2003 nebolo
právoplatné. Z vtedajšej procesnoprávnej úpravy však vyplývalo, že návrhom na obnovu konania bolo

možné napadnúť len právoplatné rozhodnutie.
3. 4. Okrem toho dovolateľ namietal, že dovolaním napadnutým uznesením odvolacieho súdu „došlo k
existencii extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami ...“, teda
de facto namietal jeho nepreskúmateľnosť.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že tvrdenie dovolateľa, že súd prvej inštancie
a následne odvolací súd vec, t.j. otázku neprípustnosti obnovy konania nesprávne právne posúdil, je
nesprávne a právne neakceptovateľné. V súvislosti s argumentáciou dovolateľa týkajúcu sa rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2012 sp. zn. 4 M Cdo 17/2010 uviedol, že z tohto
rozhodnutia vyplýva, že bez pojednávania rozhoduje súd o návrhu na obnovu konania len v prípadoch,

ak tento zamieta pre nedostatok jeho formálnych podmienok, ktorými sú včasnosť podania návrhu (§ 230
O.s.p.),čojeajtentoprípad.Zvykonanéhodokazovaniabezakejkoľvekpochybnostivyplýva,žežalobca
sa o dôvode obnovy konania dozvedel dňa 05.02.2009, a bez akýchkoľvek pochybností je preukázané,
že objektívna trojročná lehota mu začala plynúť dňa 04.05.2009, a teda bez akýchkoľvek pochybností
je zrejmé, že subjektívna trojmesačná lehota mu uplynula dňa 04.08.2009, pričom žalobu na obnovu

konania podal až dňa 12.12.2011, teda viac ako po dvoch rokoch odo dňa uplynutia subjektívnej lehoty
na podanie žaloby na obnovu konania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vykonané dôkazy
zastáva názor, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
zamietol a jemu priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnej výške.5. Dovolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho dovolaniu de facto zopakoval argumentáciu
uvedenú v dovolaní, že žalobu na obnovu konania podal (okrem iného) i z dôvodu vyplývajúceho z

ustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu podľa ustanovenia §
234 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby nariadil vo veci pojednávanie a skúmal zákonné podmienky na obnovu
konania, a teda nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie vadou, pre ktorú mal odvolací súd
na základe jeho odvolania uznesenie prvoinštančného súdu zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu
na ďalšie konanie. Pokiaľ tak odvolací súd neurobil, jeho procesný postup treba považovať za také

konanie, ktoré mu znemožnilo, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu dovolateľa zopakoval, že zastáva názor, že dovolanie žalobcu
nie je dôvodné a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a jemu priznal nárok na
náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,

a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto ho
podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.

8. V danom prípade vyvodil žalobca prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/
CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že

sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento
pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť

súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“
nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom
už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,
výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na

ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva.

11. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom namietal,
že dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces tým, že odvolací súd potvrdil uznesenie prvoinštančného súdu, ktorý zamietol jeho žalobu na
obnovu konania bez pojednávania.

12. Z ustanovenia § 234 ods. 2 prvá veta O.s.p. platného a účinného v dobe rozhodovania
prvoinštančného súdu vyplývalo, že ak súd zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný,
alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme oneskorený,
nemusí nariaďovať pojednávanie. Keďže v prejednávanom prípade dospel prvoinštančný súd k záveru,
že žaloba žalobcu na obnovu konania bola podaná oneskorene, prvoinštančný súd postupoval v
súlade citovaným ustanovením procesne správne, keď predmetnú žalobu žalobcu na obnovu konania

zamietol bez nariadenia pojednávania. Pri žalobe na obnovu konania súd (i) z hľadiska hospodárnosti
a efektívnosti konania primárne skúma existenciu základnej objektívnej podmienky prípustnosti tejto
žaloby, ktorou je zachovanie zákonných lehôt, teda objektívnej i subjektívnej lehoty. Ak dospeje k záveru,
že táto základná objektívna podmienka prípustnosti žaloby na obnovu konania nie je daná, žalobu
bez nariadenia pojednávania zamietne a už neskúma ďalšie eventuálne uplatňované dôvody obnovy

konania. Z tohto dôvodu nebolo povinnosťou prvoinštančného súdu zaoberal sa argumentáciu žalobcu
uvedenou v žalobe, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia §
228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V konečnom dôsledku, uvedený záver nie je ani v rozpore s názorom
prezentovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2012 sp. zn. 4 M Cdo
17/2010, na ktoré poukázal dovolateľ v dovolaní.

13. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany prvoinštančného súdu tým, že žalobu žalobcu na obnovu
konania zamietol bez pojednávania nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, a
preto odvolací súd na základe odvolania žalobcu nemal z tohto titulu dôvod na zrušenie rozhodnutia
prvoinštančného súdu a na vrátenie veci na ďalšie konanie. Ak za tohto skutkového a právneho stavu

odvolací súd dovolaním napadnutým rozhodnutím rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil, nedošlo
z jeho strany k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom de facto

namietal i nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

15. V súvislosti s uvedenou dovolacou námietkou žalobcu dovolací súd uvádza, že už dávnejšia
judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť

(vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca
za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku),
ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej

úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska (rovnako ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov ) nedotkli, preto ho treba
považovať aj naďalej za aktuálne.

16. V danom prípade odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie

druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď
dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že sa svojou
povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať
ako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu však nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, prípadne, že v ňom absentuje zohľadnenie relevantných skutkových okolností
alebo náležitá právna argumentácia. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol ako vo veci
rozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové okolnosti a právne argumenty, pričom jasne a

zrozumiteľne vysvetlil, prečo uznesenie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne.

17. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho
súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie
argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa,

ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Neobstojí
preto námietka, že odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia žalobcovi
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky

uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré
zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva,
že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej
zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov (v prejednávanom

prípade konkrétne namietané ustálenie lehôt), ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP
nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

18. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu,
ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnený
dovolacídôvodneexistuje(niejedaný).Zuvedenéhodôvodupretodovolaniežalobcupodľaustanovenia

§ 447 písm. c/ CSP odmietol.

19. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný a preto mu dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods.
1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.