Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2019

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 0Er/431/1996

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5696889853
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Ferenčík
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2019:5696889853.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného UNIQA poisťovňa, a.s., so sídlom
Krasovského 15, Bratislava, IČO: 00 653 501, proti povinnému: F. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale N.
XXXX/X, XXX XX R., korešpondenčná adresa: V. W. XX, XXX XX R., o vymoženie pohľadávky vo výške
108,01 eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Bernardom Janíkom, so sídlom
Exekútorského úradu v Žiline, pod sp. zn. EX 2879/2016, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e .

Súdnemu exekútorovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pred súdnym exekútorom JUDr. Jánom Gavurom sa dňa 13. 11. 1996 začalo exekučné konanie
pod sp. zn. EX 262/96 na vymoženie pohľadávky vo výške 108,01 eur (3.254,- Sk) s príslušenstvom,

priznanej vykonateľným platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. Ro 1651/94 zo
dňa 30. 11. 1994. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu na základe poverenia č. 5505 *000426 zo
dňa 22. 11. 1996. Pôvodný súdny exekútor bol dňa 29. 11. 2014 odvolaný a za jeho náhradníka bol
určený
Mgr. Bernard Janík.

2. Dňa 11. 01. 2019 súdny exekútor podal podnet na zastavenie exkeúcie z dôvodu, že na majetok
povinného bol vyhlásený konkurz. Zároveň si uplatnil náhradu trov exekúcie v sume 67,68 eur.

3. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa
dokončia podľa doterajších predpisov.

4. Podľa § 166 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, každý platobne neschopný
dlžník, ktorý je fyzickou osobou, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým
kalendárom podľa tejto časti zákona a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti.

5. Podľa § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ak bol vyhlásený konkurz,
ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha

pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Výťažok
exekúcie, ktorý ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní odmeny a svojich trov, vydá
oprávnenému.

6. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

7. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.8. Povinný podal na Okresnom súde Žilina návrh na vyhlásenie konkurzu voči nemu ako dlžníkovi.
Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 8OdK/275/2018 zo dňa 28. 11. 2018, bolo tomuto návrhu

vyhovené a na majetok dlžníka: F. M., ako fyzickej osoby bol vyhlásený konkurz.

9. Na základe uvedených skutočností mal súd preukázané splnenie zákonom stanovených podmienok,
pre ktoré exekúciu nemožno vykonať. Preto v súlade s § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii exekúciu zastavil.

10. Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01. 2002), ak dôjde k zastaveniu
exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy
potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod
zastavenia exekúcie.

11. Vo výroku uznesenia súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Postupom podľa § 203 Exekučného poriadku (v spojitosti s prechodným ustanovením § 235 ods. 2
Exekučného poriadku) súd posudzoval, či sú splnené zákonné podmienky pre uloženie oprávnenému,
aby nahradil trovy exekúcie. V predmetnej veci začalo exekučné konanie dňa 13. 11. 1996 (doručením
návrhunavykonanieexekúciepredchádzajúcemusúdnemuexekútorovi),t.j.do31.01.2002.Vzhľadom

na uvedené súd musí pri rozhodovaní o náhrade trov exekútora pri zastavení exekúcie aplikovať postup
v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01. 2002). Podľa citovanej
právnej úpravy súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, avšak musí pritom vziať
zreteľ na to, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej
opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov

exekúcie súd odkazuje na rozhodovaciu prax súdov vyššej inštancie, a to na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 32/08-11 z 24. januára 2008, ktorým súd potvrdil právny
názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoE/13/2007 z 25. júna 2007.
Podľa právneho názoru súdov vyššej inštancie: Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku pripúšťa
iba možnosť, nie povinnosť súdu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému a to za

splnenia zákonných podmienok. Povinnosťou súdu je zvážiť, ktoré z vynaložených trov na vymáhanie
nároku boli účelne a súčasne musí byť splnená ďalšia podmienka, či oprávnený pri náležitej opatrnosti
mohol predvídať zastavenie exekúcie, teda, či z objektívneho hľadiska prichádza v úvahu tzv. procesné
zavinenie oprávneného. Súd predovšetkým vždy skúma, či k zastaveniu exekúcie došlo zavinením
oprávneného a následne tiež to, či oprávnený mohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať

zastavenie exekúcie. Až po splnení oboch predpokladov uvedených v hypotéze právnej normy možno
oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie.

12. Oprávnený, dôvod zastavenia exekúcie spočívajúci vo vyhlásení konkurzu na majetok povinného
(po 23 rokoch od začatia exekúcie) z objektívneho hľadiska predvídať nemohol. Z hľadiska uvedeného

postupu vedúceho k dôvodu, pre ktorý bola napokon exekúcia zastavená, nevyplýva žiaden relevantný
dôvod na prijatie záveru o procesnom zavinení oprávneného na zastavení exekúcie, resp. existencie
takej okolnosti u oprávneného na základe ktorej by tento mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod
zastavenia exekúcie.

13. K námietkam súdneho exekútora, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím o nepriznaní trov
exekúcie vyvlastnil bez náhrady majetok exekútora a porušil čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky odvolací súd poznamenáva: Rozhodovanie o trovách konania z ktorého vychádzal
súd prvého stupňa má oporu v zákonnej úprave (§ 203 Exekučného poriadku). Aplikácia uvedeného
ustanovenia súdom prvého stupňa neprekračuje zákonné medze tohto ustanovenia a jej interpretácia

nie je účelová ani zjavne svojvoľná. Odvolací súd zároveň poukazuje na časť odôvodnenia uznesenia
Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 4/2005 v ktorom sa uvádza, že „podľa § 203 Exekučného poriadku ak
dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných
trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi (súdnemu exekútorovi)
nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia

§ 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť,
a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom
uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení
exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnenýnemohol predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti. Ústavný súd konštatuje, že
interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku okresným súdom nie je v rozpore s účelom a
cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov

zastavenej exekúcie nepriznať.“ Naproti tomu výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého oprávnený vždy
nesie zodpovednosť za zastavenie exekúcie a teda je povinný znášať náhradu trov exekúcie, by očividne
obchádzal zákonnú úpravu uvedené v ust. § 203 Exekučného poriadku. Rovnako za neprípustný
odvolací súd považuje aj názor odvolateľa, že trovy exekúcie, ak ich neznáša oprávnený ani povinný,
je povinný hradiť štát, pretože takto vyslovený záver nemá oporu v zákonnej úprave. Odvolací súd

z uvedených dôvodov nepovažoval podané odvolanie za dôvodné a preto napadnuté rozhodnutie vo
výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 219 Obč. súd. por. potvrdil ako vecné správne (uznesenie
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoE/13/2007 z 25. júna 2007).

14. Vzhľadom na vyššie uvedené súd vo výroku uznesenia súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. (§ 355 ods. 2 CSP).

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané. Sťažnosť sa

podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš, písomne v
troch vyhotoveniach. O sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie uznesením, spravidla bez nariadenia
pojednávania. Ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. Ak je sťažnosť dôvodná, súd
napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný
právnym názorom súdu. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa pri podanej sťažnosti nepoužijú.

V sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v
čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha. Rozsah,
v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti. V
sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu

možné a účelné.