Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/130/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115213227
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6115213227.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu
1/ L.. M. C., nar. XX.XX.XXXX a 2/ P. C., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom, C. XX, XXX XX N.
N., zastúpení advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, 811 03 Bratislava, IČO: 42 175
381 proti žalovanému Mesto Banská Bystrica, Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 00 313 271, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č.k. 10C/240/2015-131 zo dňa 29. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosť v katastrálnom území N. N.,
pozemok parc. č. C KN XXXX/XX - záhrady o výmere 55 m2, evidovaný na LV č. XXXX, je v celosti
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobcov L.. M. C. a P. C. (prvý výrok); žalobcom priznal
právo na plnú náhradu trov konania od žalovaného (druhý výrok).
Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení §137 písm.c) zákona č.160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku (ďalej v texte len „C.s.p.“), §100 ods.1,2, §129, §130 ods.1,, §134 ods.1,4 zákona
č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte len „OZ“). Konštatoval skutkový stav, že územným
rozhodnutím odboru výstavby MsNV v Banskej Bystrici značka: Výst. 46/70 dňa 16.03.1970 bol
vymedzený stavebný pozemok na stavbu rodinného domu žalobcov na parcele č. XXXX/XX. Dňa
07.08.1970 pridelil finančný odbor ONV v Banskej Bystrici rozhodnutím Číslo: Fin/4-887/1970 práv. do
osobného užívania žalobcom pozemok, v rozhodnutí vymedzený ako „...pozemok zapísaný vo vložke
č. XX XXX parc. čís. XXXX/X, XXX/X po prevedení identifikácie parcelné číslo EN XXXX/X, XXXX/X

poťažne podľa vyhotoveného výkazu plôch ku geometrickému plánu č. 761-0284-9, 761-0071-0 zo dňa
28.XI.196919.3.1970novoutvorenáparcelnéčísloENXXXX/XX,XXXX/XXkat.územiaN.N. vovýmere
800 m2 a Z. vo výmere 218 m2 ktorý je vo vlastníctve...“ Dňa 12.08.1970 uzatvoril finančný odbor MsNV
v Banskej Bystrici so žalobcami dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku č. Fin.-483/1970,
ktorou získali žalobcovia do osobného užívania pozemok „pozemnoknižného parc. čísla XXXX/XX a
XXXX/XX EN, kat.územia: N. N. - Z. vo výmere 1018 m2“ za úhradu 10 180 Kčs, ktorú zaplatili ONV
Banská Bystrica, na dôkaz čoho predložili ústrižky poštových poukážok. Rozhodnutím o povolení stavby

rodinného domčeka, vydaného odborom výstavby a vodného hospodárstva MsNV v Banskej Bystrici
Číslo: Výst. 46/70 zo dňa 09.09.1970 im bolo povolené stavať dom na pozemku parc. čís. XXXX/XX.
Podľa informácie katastrálneho odboru zo dňa 29.04.2016 žalobcovia odkúpili v roku 1970 od
žalovaného pozemok v k.ú. Z. parcela č. EN XXXX/XX, zapísaný na LV č. XX a pozemok v k.ú. N. N.parcela č. EN XXXX/XX, zapísaný na LV č. XXXX. Vo vnútri pozemku medzi predmetnými parcelami
ostal zvyšok z pôvodnej parcely EN XXXX/X, označenej parc. č. EN XXXX/XX na LV č.X pre k.ú.
N. N. vo vlastníctve žalovaného. Tento, dnes označený ako parc. č. C KN XXXX/XX o výmere 55

m2 zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. N. N., žalobcovia nikdy nenadobudli. V roku 1984 boli pozemky
premerané a vymedzená nová hranica medzi katastrálnymi územiami N. N. a Z.. V roku 1987 boli
parcelné čísla prečíslované. Katastrálny odbor neodpovedal na otázku súdu, či z dokumentácie vyplýva,
že by žalobcovia o uvedených meraniach vedeli.
V roku 1993 v zmysle uznesenia mestského zastupiteľstva č. 235/93 zo dňa 29.04.1993 žalovaný

„v úmysle dodatočne majetkoprávne vysporadúvať vlastníctvo k svojim pozemkom, na ktorých sú
situované cudzie stavby charakteru rodinné domy a garáže, ktoré boli v minulosti realizované na základe
stavebných povolení, resp. územných rozhodnutí“ inzerátom v tlači požiadal občanov, aby si preverili
vlastnícke práva k pozemku, na ktorom majú stavbu, a ak zistia, že pozemok vlastní mesto, aby do
30.09.1993 požiadali o vyporiadanie s tým, že mesto bude tieto pozemky predávať za cenu 15 Sk / m2.
Dňa 27.12.1993 žalobca 1/ po zistení od suseda, že časť pozemku parc. č. XXXX/XX, ktorú užíva ako

záhradu,patrížalovanému,požiadalžalovanéhoojehopredaj.Žalovanýpredložilsvojupísomnúreakciu
na žiadosť zo dňa 05.01.1994, ktorou žalobcu 1/ poučil o dokumentácii, nevyhnutnej pre prerokovanie
žiadosti. Podľa predloženej doručenky bola výzva prevzatá dňa 11.01.1994. Žalobcovia tvrdia, že túto
výzvu neprevzali, nevedeli o nej, a až listami zo dňa 12.07.2012 a 24.02.2015 vyzval žalovaný žalobcu
1/ na vyporiadanie predmetného pozemku.

Pozemok parc. č. C KN XXXX/XX - záhrady o výmere 55 m2 evidovaný na LV č. XXXX pre k.ú. N. N.,
je nesporne zapísaný ako vlastníctvo žalovaného a je súčasťou pozemku, na ktorom majú žalobcovia
rodinný dom a záhradu.
Okresný súd s odkazom na rozsudok NS SR zo dňa 30.10.2001 sp. zn. 3Cdo 80/2001, R 83/2002,
vidiac naliehavý právny záujem žalobcov na žiadanom určení, ktorý žalovaný ani nespochybňoval,

neakceptujúc námietku premlčania vzhľadom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva žalobe vyhovel,
pretože v roku 1970 boli žalobcom rozhodnutiami štátnych orgánov do osobného užívania pridelené
pozemky na stavbu rodinného domu, žalobcovia za ne zaplatili požadovanú cenu a v určenej lehote
na nich rodinný dom postavili. Hoci možno prisvedčiť poukazu žalovaného v písomnom vyjadrení zo
dňa 16.07.2015 na nezrovnalosti a nejednoznačnosti v rozhodnutiach o vyvlastnení, resp. o pridelení

pozemkov, súd má za to, že tieto chyby neboli v danej dobe ojedinelé a sú dané vtedajšími okolnosťami.
O tom svedčí i uznesenie mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici č. 235/93 zo dňa 29.04.1993,
na základe ktorého vyzval žalovaný občanov, aby si preverili vlastnícke práva k pozemkom, na ktorých
majú stavby. Je nesporné, že proces vyvlastňovania a prideľovania pozemkov bol plne v rukách
orgánov štátu, ktoré vypracovávali rozhodnutia i podklady pre ne vo vlastnej réžii bez aktívneho zásahu

dotknutých občanov, ktorí nemali inú možnosť ako predkladané listiny akceptovať (analógia s doktrínou
posudzovania spotrebiteľských zmlúv). Preto prípadné chyby pri prideľovaní pozemkov nemôžu byť
na ťarchu žalobcov, ktorí prípadnú existenciu pozemku, ktorý je predmetom tohto konania (ak už ako
parcela v tom čase existoval) nemali možnosť zistiť. Z rozhodnutí, ktoré predložili žalobcovia existencia
danej parcely nevyplýva. Žalovaný nepreukázal, že žalobcovia o dokumentoch, ktorými spochybňuje

ich dobromyseľnosť, vedeli, alebo vôbec mohli vedieť. Nebolo ich úlohou (ako naznačuje žalovaný)
porovnávať výmery im a susedom pridelených pozemkov a zaplatené úhrady. Žalobcovia nemohli
predpokladať, že by si štát uprostred ich záhrady ponechal parcelu, ku ktorej nemá prístup, a ktorú
nemôže využívať. Navyše v nasledujúcich rokoch im nikto neoznámil, že užívajú i pozemok patriaci
žalovanému,atoanivrokoch1984a1987pozmenehranicekatastrálnychúzemí,meraníaprečíslovaní

parciel. Preto súd konštatoval, že od pridelenia do osobného užívania v auguste 1970 žalobcovia
predmetný pozemok pokojne, dobromyseľne, nepretržite a nerušene užívali ako vlastný najmenej do
konca decembra 1993 (viac ako 23 rokov), kedy žalobca 1/ na katastri nehnuteľností zistil, že vo vnútri
ich záhrady je parcela, zapísaná ako vlastníctvo žalovaného.
Žalobcovia teda už v čase účinnosti inštitútu vydržania po viac ako 21 rokov trvajúcej držbe, dňa

01.01.1992, nadobudli predmetný pozemok do vlastníctva vydržaním a toto súdne rozhodnutie je len
deklaráciou tohto stavu. Žalobcom patrí tento pozemok už od 01.01.1992 a nič na tom nemení ani to,
že žalobca 1/ v právnom omyle požiadal žalovaného dňa 27.12.1993 o predaj pozemku; táto žiadosť
žalobcu 1/ neprerušila vydržaciu dobu.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §255 C.s.p. a úspešným žalobcom priznal plnú náhradu

trovkonania,ovýškektorejrozhodnepoprávoplatnostitohtorozsudku§262ods.2C.s.p.súdnyúradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa §365 ods.1
písm. h) C.s.p. žalovaný. Súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil existenciu právneho základupredmetu sporu, a síce, či na strane žalobcov došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých zákonných
hmotnoprávnych podmienok pre vydržanie sporného pozemku. Pre právnu kvalifikáciu oprávnenej držby
sa vyžaduje splnenie dvoch pojmových znakov, a to dobromyseľnosť a existencia právneho úkonu,

ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná. Rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania
číslo: Fin/4-887/1970 práv., Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku č. Fin.-483/1970 a
registrácia dohody na štátnom notárstve R II 623/70 preukazujú, že predmetom odovzdania pozemkov
do osobného užívania žalobcov boli dva pozemky, a to pozemky v rozhodnom čase zapísané ako
parcela registra E KN č. XXXX/XX v k.ú. N. N. a parcela E KN č. XXXX/XX v k.ú. Z. o celkovej

výmere 1.018 m2 s tým, že parcela E KN parc. Č. XXXX/XX v k.ú. N. N. zostal vo vlastníctve Čsl.
Štát - Mestský národný výbor Banská Bystrica o výmere 55 m2. V písomnom stanovisku zo dňa
06.10.2015 Okresný úrad Banská Bystrica, katastrálny odbor deklaroval žalobcovia sporný pozemok
nikdy nenadobudli. Nevedomosť žalobcov o neexistencii ich vlastníckeho práva k spornému pozemku,
ako aj o realizácii zmien, ku ktorým došlo v priebehu rokov 1984 až 1987, je vylúčená. S poukazom
na stanovisko okresného úradu zo dňa 06.10.2015 je žalovaný toho názoru, že žalobcovia so zreteľom

na všetky okolnosti prejednávanej veci museli, resp., ak by postupovali s obvyklou mierou opatrnosti,
ktorú možno na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať - mali a mohli vedieť, že sporný
pozemok im nikdy nepatril. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ na prejednávanú vec
aplikoval analógiu s doktrínou posudzovania spotrebiteľských zmlúv. Na základe darovacej zmluvy zo
dňa 19.08.1999 žalobcovia previedli v prospech podielových spoluvlastníkov M. C., nar. XX.XX.XXXX

a Z. Z., rod. C. titulom darovania nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX pre k.ú. N. N.. Žalovaný má za
to, že aj pri právnom úkone darovania mali žalobcovia vedomosť o tom, že nie sú vlastníkmi spornej
parcely. V čase uzatvorenia darovacej zmluvy na LV č. XXXX sporný pozemok uvedený nebol.
Žalobcovia v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali, na základe akého právneho úkonu sa ujali
držby sporného pozemku, t.j. žiadnym spôsobom v konaní nepreukázali, z akej právnej skutočnosti

odvodzovali svoje vnútorné presvedčenie o tom, že im sporný pozemok vlastnícky patrí. Podľa ustálenej
judikatúry pri posúdení, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo
právo patrí, nemôže súd vychádzať len zo subjektívnych pocitov držiteľa, ale musí skúmať existenciu
právneho dôvodu a teda aj existenciu právneho titulu, ktorý mohol mať za následok vznik takého práva.
O dobromyseľnú držbu nemôže ísť vtedy, keď držiteľ veci od počiatku vedel a/alebo mal vedieť a/alebo

mohol vedieť o skutočnostiach spôsobilých objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo
patrí. Žalobcovia nedisponujú žiadnym právnym titulom, od existencie ktorého by mohli odvodiť alebo
preukázať, že po dobu 21 rokov mali sporný pozemok v oprávnenej a teda dovolenej držbe.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a
žalobcov zaviaže žalovanému nahradiť trovy prvoinštančného a aj odvolacieho konania.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že medzi stranami nebolo sporné, že
sporný pozemok od roku 1970 užívali žalobcovia. Jeho samotná poloha nasvedčuje, že ho nikto iný ako
žalobcovia ani nemohol užívať, pretože pozemok je úzkym pásom medzi dvorom a záhradou žalobcov,
pre kohokoľvek ďalšieho neprípustný. Mestský národný výbor odovzdal žalobcom ucelený, jednotný

pozemok, pričom evidentne ani jedna zo strán nevedela, že meračskými nepresnosťami ostal v strede
daného pozemku neprevedený diel. Žalobcovia mali vôľu nadobudnúť jednotný stavebný pozemok
so záhradou, ale aj právny predchodca žalovaného mal vôľu previesť a odovzdať žalobcom jednotný
stavebný pozemok so záhradou. Pokiaľ žalovaný opakovane spochybňuje existenciu právneho titulu
pre vstup do držby, je to práve dohoda o zriadení osobného užívania s mestským národným výborom,

na základe ktorej sa žalobcovia chopili držby sporného pozemku, pretože obe strany ho považovali za
súčasť pozemku, ktorý žalobcom odovzdal. Právne preto, že neexistuje listina, ktorá by potvrdzovala
vlastníctvo žalobcov, ktoré nadobudli uplynutím vydržacej doby, majú naliehavý právny záujem, aby ich
rozhodnutiebolourčenésúdnymrozhodnutím.Súdprvejinštanciesprávneprirovnalprocesprideľovania
pozemkov k spotrebiteľským zmluvám, pretože oboje majú rozmer tzv. adhéznych zmlúv, teda jedna

(silnejšia) zmluvná strana ponúkne uzatvorenie zmluvy a druhá strana (slabšia) nemôže obsah zmluvy
svojím prejavom vôle modifikovať, môže zmluvu uzatvoriť alebo neuzatvoriť. To, že s odstupom času
získali žalobcovia vedomosť, že sporný pozemok nie je na nich vlastnícky prevedený, nie je pre právne
posúdenie prejednávanej veci podstatné, pretože v tom čase (po 01.01.1992) už boli jeho vlastníkmi.
Poukázali na právnu domnienku oprávnenosti držby, ktorá vyplýva z §130 ods.1 OZ. Napadnutý

rozsudok ako vecne správny a náležite odôvodnený navrhli potvrdiť.

4. Žalovaný v replike uviedol, že poloha pozemku a jeho užívanie bez právneho titulu nemôže
zakladať dobromyseľnosť žalobcov pre právny titul vydržania. Žalobcovia v konaní nepreukázali žiadnuobjektívnu právnu skutočnosť, ktorá by preukazovala ich dobromyseľnosť. Z predloženej grafickej časti
geometrického plánu je zrejmé, že pozemok parc. č. XXXX/XX je pozemok zostatkový medzi dvoma
pôvodnými katastrálnymi územiami N. N. a Z. vo vlastníctve štátu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcov nahradiť žalovanému
trovy konania.

5. Žalobcovia v duplike poukázali na svoje predchádzajúce vyjadrenia.

6. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§379C.s.p.zdôvodovvymedzenýchvodvolanípodľa§380ods.1C.s.p.arozsudoksúduprvejinštancie
podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

7. V zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo veci nie je

dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pretože tento
vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil správne a z tohto vyvodil aj
správny právny záver. Rozhodnutie súdu bolo podložené zabezpečenými listinnými dôkazmi.

9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia ich vlastníctva

v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov k pozemku parc. č. C KN XXXX/XX - záhrady o
výmere 55 m2 titulom vydržania podľa §134 Občianskeho zákonníka. V roku 1970 im štát pridelil do
osobného užívania na stavbu rodinného domu pozemok, ktorý odvtedy nepretržite užívajú. Koncom roku
1993 žalobca 1/ na katastri nehnuteľností zistil, že po posune hranice katastrálnych území a prečíslovaní
parciel vznikol uprostred ich záhrady pozemok, vedený ako vlastníctvo žalovaného. Pozemok od roku

1970 držia pokojne, dobromyseľne, nepretržite a nerušene, preto podľa §134 OZ k nemu vydržali
vlastnícke právo.

10. V zmysle právnej úpravy, vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Aby
bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zákonné predpoklady, a to,

že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu nepretržite a neprerušovane a
predmet vydržania musí byť spôsobilý na vydržanie. Nehnuteľnosť možno vydržať, ak ju nadobúdateľ
oprávnene drží desať rokov bez prerušenia; vydržacia doba sa prerušuje, ak držiteľ prestane byť
dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Po uplynutí vydržacej doby sa
oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok. Rozsudok súdu o

určení vlastníckeho práva nadobudnutého vydržaním má deklaratórny charakter, pretože vydržaním sa
nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby o tom bolo potrebné rozhodnúť. Občiansky zákonník vylučuje
premlčanie vlastníckeho práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 5Cdo 260/2008 zo dňa 10.12.2008 konštatoval, že
predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že

mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí

nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),
teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny
titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o
jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne

považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí
aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit
držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.11. Odvolanie nie je dôvodné.
V prejednávanej veci mal odvolací súd dobromyseľnosť žalobcov preukázanú tým, že títo ani pri

zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od
každéhopožadovať,nemalianemohlimaťpochybnostiotom,žeužívajúnehnuteľnosť,ktorejvlastníctvo
nenadobudli. Sporný pozemok žalobcovia od roku 1970 nepretržite užívali v právnom omyle, že im tento
patrí. Tento pozemok nikto iný než žalobcovia vzhľadom na jeho polohu ani nemohol užívať, pretože sa
nachádza medzi dvorom a záhradou žalobcov. Žalobcovia nemohli predpokladať, že by si štát uprostred

ich záhrady ponechal parcelu, ku ktorej nemá prístup, a ktorú nemôže využívať. Rovnako aj pri darovaní
na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.08.1999, ktorou žalobcovia previedli v prospech podielových
spoluvlastníkov M. C., nar. XX.XX.XXXX a Z. Z., rod. C. titulom darovania nehnuteľnosti vedené na LV
č. XXXX pre k.ú. N. N., žalobcovia nemali a nemohli mať vedomosť o tom, že nie sú vlastníkmi spornej
parcely.
Do držby sporného pozemku vstúpili žalobcovia na základe rozhodnutia Okresného národného výboru

číslo: Fin/4-887/1970 práv. zo dňa 12.08.1970 a Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku č.
Fin.-483/1970zodňa12.08.1970,bezktorýchbydržbaspornéhopozemkužalobcaminebolamožná.Na
základe tejto Dohody sa žalobcovia chopili držby sporného pozemku, pretože obe strany ho považovali
za súčasť pozemku, ktorý sa žalobcom odovzdal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 1848/1998 zo dňa 09.03.2000, v ktorom Najvyšší súd

Českej republiky konštatoval, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí na základe právnej skutočnosti,
oprávňujúcej k nadobudnutiu vlastníckeho práva držby parcely, na ktorú sa táto právna skutočnosť
nevzťahuje, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že je vlastníkom aj tejto parcely.
Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto prípade aj pomer plochy
nadobudnutého a skutočne držaného pozemku. V tomto prípade pomer výmery sporného pozemku (55

m2) k ostatnej výmere nadobudnutého pozemku (1.049 m2) predstavuje 5 %, ide teda o nepatrnú časť,
ktorá nie je ani pri bežnej opatrnosti rozpoznateľná.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietku žalovaného o tom, že na
strane žalobcov nedošlo ku kumulatívnemu splneniu dvoch pojmových znakov pre vydržanie sporného

pozemku, a to dobromyseľnosť a existencia právneho úkonu, ktorým bola vec držiteľovi fakticky
odovzdaná, za nedôvodnú.

13. Keďže žalobcovia splnili zákonné predpoklady vydržania, odvolací súd považoval záver okresného
súdu o tom, že žalobcovia už v čase účinnosti inštitútu vydržania, t.j. po viac ako 21 rokoch trvajúcej

držbe, dňa 01.01.1992, nadobudli sporný pozemok do vlastníctva vydržaním tak, ako to už konštatovali
najvyššie súdne autority (R 83/2002).

14. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý je výrokom závislým (§387 ods. 1, 2 C.s.p.)

ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §255
ods. 1 C.s.p., podľa pomeru úspechu strán sporu v odvolacom konaní. Žalobcom 1/ a 2/ priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže žalobcovia 1/ a 2/ boli

v odvolacom konaní úspešní v plnom rozsahu.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2, druhá veta
C.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2, druhá veta

C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).