Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114214463
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6114214463.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Mikulaja, v spore žalobcu: W. H., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., v konaní zastúpeného JUDr. Mário Keleti, advokát so sídlom Hlavná
36, 981 01 Hnúšťa, proti žalovanému: STD DONIVO a. s., so sídlom Mlynská 1346, 093 01 Vranov nad
Topľou, IČO: 31678 343, zastúpené AK NOVIKMEC s. r. o., so sídlom Rázusova 125, 093 01 Vranov nad

Topľou, IČO: 36 868 701, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14Cpr/2/2014-366 z 12. 01. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14Cpr/2/2014-366 z 12. 01. 2018 p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalovaného podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo 14. 05. 2014. Zároveň sa dožadoval určenia,
že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený pracovnou zmluvou z 01. 04. 2009 trvá naďalej.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že predmetné okamžité skončenie pracovného

pomeru zo 14. 05. 2014 spĺňa predpísané formálne náležitosti pre svoju platnosť (§70 Zákonníka práce).
V ďalšom súd skúmal, či sa žalobca dopustil porušení pracovnej disciplíny uvedených v predmetnom
„okamžitom skončení pracovného pomeru“, existenciu zavinenia na strane žalobcu a mieru závažnosti
tohto porušenia. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver o porušení povinnosti žalobcom plniť pokyny
nadriadených, ktoré mu vyplývali z pracovnej zmluvy z 01. 04. 2009, konkrétne bodu 14, a rovnako
Zákonníka práce (§ 47 ods. 1 písm. b) a § 81 písm. a)). Konkrétne išlo o porušenie pokynu dispečera

J. X. z 08. 04. 2014 formou SMS správy, ktorú žalobca obdržal o 16:10:39 hod., podľa ktorej mal
žalobca parkovať na bezpečných a osvetlených parkoviskách, a to v spojitosti s prvou SMS od tohto
dispečera z rovnakého dňa obdržanej o 12:20:20 hod., z ktorej vyplývala povinnosť žalobcovi parkovať
počas prepravy pneumatík do Talianska len na strážených parkoviskách. Z obsahu SMS správ súd
považoval za zrejmé, že žalobca mal parkovať na stráženom parkovisku, ktoré malo byť osvetlené a
bezpečné. Nesporné bolo, že žalobca na stráženom parkovisko nezastal a súd uviedol, že pokiaľ videl

žalobca rozpor v pokynoch, mal povinnosť obrátiť sa na dispečera, čo upravoval aj manuál vodiča. V
ňom je uvedená povinnosť vodiča informovať bez meškania dispečera o všetkých nezrovnalostiach v
objednávke a skutkovom stave. Súd uviedol, že žalobcovi nič nebránilo vzhľadom na pre neho rozporný
význam obdržaných SMS správ, pokiaľ išlo o druh parkoviska, s prihliadnutím na doterajšiu jemu známu
prax v parkovaní tovaru s vysokou hodnotou, obrátiť sa na dispečera, či stáť na stráženom parkovisku,
prípadne, či parkovisko, na ktorom zamýšľa zastať, je bezpečné, alebo nie. Pritom sám vypovedal na

pojednávaní pred súdom, že špeditérka v W. mu oznámila, že predošlá preprava do Talianska bolavykradnutá a treba stáť len na bezpečných miestach. Z týchto dôvodov má súd za to, že žalobca dopustil
v označenom prípade z nedbanlivosti zavineného závažného porušenia pracovnej disciplíny.

2. Pokiaľ ide o druhé uvádzané porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v dlhodobej
neospravedlnenej absencii žalobcu na pracovisku, súd nemá toto po vykonanom dokazovaní za
preukázané. Podľa súdu u žalobcu v období od 05. 05. do 14. 05. 2014 nemohla vzniknúť
neospravedlnená absencia v práci. Súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na v konaní preukázaný
postoj žalobcu k plneniu svojich povinností smerujúcich k zaisteniu bezpečnosti prepravovaného

tovaru, ktorých dodržiavanie žalobca odmietal a opakovane so žalovaným a jeho zamestnancami
nespolupracoval, pričom tieto boli dané zmluvnými podmienkami pre žalovaného druhého najväčšieho
zmluvného partnera, a ich rešpektovanie bolo pre činnosť žalovaného nevyhnutné, ako aj vzhľadom na
škodu vzniknutú žalovanému porušením povinnosti žalobcom, považoval súd konštatované porušenie
pracovnej disciplíny (nedodržanie bezpečnostných pravidiel pri parkovaní v prípade prevozu tovaru
značnej hodnoty) len na bezpečných miestach, to znamená na stráženom a osvetlenom parkovisku za

natoľko závažné, že okamžité skončenie pracovného pomeru z tohto dôvodu posúdil ako platné. Preto
žalobu v ako nedôvodnú zamietol.

3. Rozsudok napadol žalobca odvolaním zákonom v stanovenej lehote. Rozsudok považuje za vydaný
v rozpore s vykonaným dokazovaním, odôvodnenie považuje za nepresvedčivé a protichodné a

okresnému súdu vytýka, že sa nevysporiadal s vykonanými dôkazmi, resp. vykonaným dôkazom
priradil úplne iný obsah, ako reálne majú. Súhlasí so záverom súdu, pokiaľ sa týka porušenia
pracovnej disciplíny spočívajúcej v dlhodobej neospravedlnenej absencii, keď súd konštatoval, že u
žalobcu nemohla neospravedlnená absencia vzniknúť, a preto tento dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru neakceptoval. Nesúhlas vyjadril s konštatovaním okresného súdu, že sa žalobca

nedbanlivostne dopustil zavinenia porušenia pracovnej disciplíny tým, že nerešpektoval pokyny
nadriadeného. Poukazuje na svedeckú výpoveď svedka R. S., ktorú žalobca poprel, keď žalobcovi nie
je zrejmé, prečo ju súd považoval za nespornú, najmä pokiaľ je celkom v rozpore s ďalším vykonaným
dokazovaním, konkrétne výsluchmi svedkov X. a R., ktorí celkom bez akýchkoľvek pochybností potvrdili,
že pokyny ohľadom parkovania boli súčasťou objednávok prepravy a nikdy sa nezadávali ústne po

telefóne.Pokiaľsúdkonštatoval,žeparkovanienastráženýchparkoviskáchbolozaužívanýmpostupom,
nie je zrejmé, z čoho takéto konštatovanie súd vyvodil. Má za to, že okresný súd zhodnotil výpoveď
svedka X. a R. v rozpore s tým, čo vypovedali a obmedzil sa len na konštatovanie, že boli viazaní
pokynmi dispečera bez toho, aby sa zaoberal formou zadávania pokynov, o ktorej svedkovia vypovedali.
Za rozporuplné označil odôvodnenie rozsudku, podľa ktorého, pokiaľ mal žalobca rozpor v pokynoch,

mal sa obrátiť na dispečera a uvádza, že pokiaľ vodič bezpečne a logickým výkladom rozumie
zaslaným pokynom a tieto dodržiava, nie je jeho povinnosťou obrátiť sa na dispečera. Žalobcovi nič
neukladalo telefonicky sa presvedčiť, o tom, či zaslaný SMS pokyn je reálny a či je zo strany dispečera
prepravy myslený vážne. Samotný svedok X. uvádza, že „všetko zadávali špeditéri, nakládky, vykládky,
parkovanie, tankovanie, riadili sme sa pokynmi špeditérov, dostávali sme pokyny aj ohľadne toho, kde

máme tankovať. Pokiaľ vodič nemá konkrétne určené miesto, kde má parkovať, tak mohol zastať, kde
chcel.“ Tiež svedok R. uviedol, že sa vždy určovali parkoviská, kde bolo potrebné stáť. Toto bolo určené
vopred v objednávke, ktorú zostavovali dispečeri. Uviedol, že bolo presne určené, kde má zaparkovať.
Rovnako svedok V. K. uviedol, že vodič dohodne trasu s dispečerom, čo znamená, že dohodne aj, na
ktorých parkoviskách presne bude kamión odstavený počas odpočinkov a musí to dodržať. Pokiaľ teda

v objednávke nemal vodič presné zadanie miesta parkoviska, mohol vozidlo odstaviť podľa vlastného
uváženia. Žalobca nesporne žiadnu špecifikáciu objednávky od žalovaného nedostal a bezprostredný
poslednýpokynzostranyžalovanéhobololenvšeobecnékonštatovanie,žemáparkovaťnabezpečných
a osvetlených parkoviskách. Pokiaľ by chcel, aby parkoval na stráženom parkovisku, žalobca by dostal
konkrétnu inštrukciu s uvedením miesta parkovania, pretože samotní vodiči nemali vedomosti o tom,

ktoré parkovisko je strážené. Miesto konkrétneho stráženého parkovania teda zadával žalovaný, a to
aj z dôvodu jeho prehľadu o cenách na jednotlivých strážených parkoviskách. Pri hodnotení týchto
svedeckých výpovedí je nesporné, že žalobca sa žiadneho porušenia pracovnej disciplíny nedopustil
a rešpektoval posledný pokyn nadriadeného, ktorý mu bol daný formou SMS správy. Nedopustil sa
teda porušenia pracovnej disciplíny, a preto súd nesprávne a bez opory v dôkazoch konštatoval, že

išlo o závažné a intenzívne porušenie disciplíny. Súd si osvojil, že išlo o tretí prípad, keď porušil
žalobca svoju povinnosť, čo však žalobca poprel a žalovaný svoje tvrdenia ničím nepodložil, najmä nie
štandardným spôsobom v zmysle Zákonníka práce. Aj svedecká výpoveď svedka V. K. dokazuje, že
žalobca bol korektným zamestnancom a riadne a svedomito si plnil pracovné úlohy. Pritom okamžitéskončenie pracovného pomeru je ojedinelý a výnimočný prípad skončenia pracovného pomeru, keď
dôjde k tak závažnému konaniu zamestnanca, že nie je únosné, aby u neho zamestnanec zotrval
do uplynutia výpovednej doby. Sám okresný súd pritom konštatoval rozporuplnosť zadaných pokynov

v dvoch SMS správach, nie je potom zrejmé, z čoho vyvodil obzvlášť závažnú intenzitu porušenia
pracovných povinností. Ak sa žalobca dôsledne riadil posledným zadaným pokynom, ktorý on považoval
za nerozporný, nemohol pracovnú disciplínu porušiť ani len z nedbanlivosti. Z prehľadu poistných
udalostí z roku 2014, ktoré žalovaný doložil, možno zistiť, že v roku 2014 mal žalovaný minimálne 5
poistných udalostí, z výpovede svedkov je zrejmé, že poistných udalostí do konca roka 2014 bolo oveľa

viac a ani v jednom prípade žalovaný s vodičom, u ktorého poistná udalosť nastala, neskončil pracovný
pomer. Pritom sám súd konštatoval, že k poistným udalostiam dochádzalo väčšinou kvôli tomu, že vodiči
nedodržali pokyny pri vykládke, čo si okresný súd osvojil z výpovede žalovaného. Proti logike veci potom
je, že žalovaný neskoršie pracovný pomer s vodičmi, ktorí porušili jeho pokyny neskončil, ale skončil
ho s vodičom, ktorý nedostal presný pokyn ohľadne parkovania vozidla. Poukázal na list žalovaného
žalobcovi zo dňa 09. 05. 2014, v ktorom sa uvádza, že listina z 29. 04. 2014 bola len upozornením na

porušenie pracovnej disciplíny, zároveň bol žalobca vyzvaný, aby sa dostavil na prevádzku žalovaného
za účelom doriešenia tejto záležitosti. Tomuto súd tiež nevenoval žiadnu pozornosť. Dňa 29. 04. 2014
pri písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, ale aj dňa 09. 05. 2014 domnelé porušenie
pracovnej disciplíny nepovažoval za tak závažné, aby so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer.
Tomuto súd nevenoval pozornosť napriek tomu, že odvolací súd ho na túto skutočnosť v zrušujúcom

uznesení priamo upozornil. Podľa žalobcu okresný súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, v čom má
spočívať mimoriadnosť konania žalobcu, a to už aj s poukazom na vyššie uvedené niekoľkonásobné
poistné udalosti a ich hodnotenie žalovaným, ako aj samotné hodnotenie poistných udalostí žalobcu
žalovaným v časovom odstupe. Údajné porušenie pracovnej disciplíny je potom potrebné hodnotiť aj
v kontexte s druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to opätovne údajných

absencií, ktoré sa nestali a žalovaným boli vymyslené v snahe zbaviť sa žalobcu. Pri hodnotení, či
reálnedošlokporušeniupracovnejdisciplínysaokresnýsúdvyholhodnoteniuzákladnýchapodstatných
dôkazov pre posúdenie veci. Žalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že súd určí, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 14. 05. 2014 podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce je neplatné. Zároveň súd určí, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený

pracovnou zmluvou zo dňa 01. 04. 2009 naďalej trvá, ako aj prizná žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na náročnosť sporu, keď predmetom
je abstraktné dokazovanie - kvality ľudskej práce, kvality rešpektovania pracovných povinností a kvality

a kvantity plnenia pracovných úloh, ako aj dokazovanie zavinenia pri porušení plnenia pracovných
povinností. Všetky tieto prvky môže odlišne vnímať zamestnávateľ a odlišne zamestnanec. Práve pre
tentoprípadvecrozhodujenezávislýsúd.Žalovanýmázato,že súdprvejinštancielogickýmauceleným
spôsobom sa vysporiadal jednak s predloženými listinnými dôkazmi (dohoda o poskytovaní dopravných
služieb - celovozové prepravy, zoznam poistných udalostí W., 2 SMS správy s pokynmi dispečera), ako

aj so skutkovými tvrdeniami štatutárneho zástupcu žalovaného Q. L. a zamestnanca spoločnosti vo veci
poistných udalostí R. S., pričom logickým spôsobom na tieto všetky tvrdenia nadviazali aj výpovede
svedkov V. K., V. X. a svedka Q. R.. Takto logicky ucelené dôkazy podľa názoru žalovaného súd správne
vyhodnotil, keď v rozsudku uviedol, že žalobca sa aj z pohľadu súdu v danom prípade spôsobenej
škodovej udalosti nerešpektovaním pokynov dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny z

nedbanlivosti. Z výpovedí svedkov je zrejmé, že pri preprave drahého tovaru musel žalovaný plniť
mnohé povinnosti, na ktoré bol zaviazaný prepravnými kontraktmi (viď odtlačky prstov a podobne).
Žalovaný tak tieto pokyny udeľoval svojim zamestnancom pri plnení pracovných úloh vo forme príkazov,
keďže z obsahom obchodných kontraktov nemohli byť z pochopiteľných dôvodov oboznámení. Za
nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, podľa ktorého „ak je celkom jasne v rozpore s ďalším vykonaným

dokazovaním, a to výsluchmi vypočutých svedkov X. a R., ktorí celkom bez akýchkoľvek pochybností
potvrdili, že pokyny ohľadom parkovania boli súčasťou objednávok prepravy a nikdy sa nezadávali ústne
po telefóne.“ Svedok R. pri výsluchu uviedol, že „keď nebol určený pokyn na rozhodnutí, kde bude
parkovať stáť a podobne, väčšinou to bolo určené a keď nebolo, tak sa vodič popýtal, čo je problém,
či kde sa tankuje, čo je lacnejšie a ako a kde. To bolo v dohode, zavolať dispečerovi, opýtať sa ho.

Možno, že sa mi to stalo raz, dvakrát, ale ináč to bolo stále uvedené.“ Tvrdenie žalobcu v odvolaní je
teda v priamom rozpore s výpoveďou svedka. Pokiaľ žalobca cituje výpoveď svedka V. K., neuviedol
poslednú vetu výpovede, kde na otázku, ako prakticky funguje preprava, napríklad pneumatík alebo
hodnotnejších vecí uviedol, že „je to individuálne, dispečer dohodne so zákazníkom podmienky, zároveňich preposiela k dispozícii vodičom. Vážny problém je s pneumatikami, tak dispečer komunikuje po
nakládke s vodičom. Vodič ide vykonať nakládku, musí zabezpečiť tovar, dohodne s dispečerom trasu,
to znamená, na ktorých parkoviskách presne bude kamión odstavený počas odpočinkov a musí sa

to dodržať. V prípade, že by vznikla nejaká závada vozidla alebo nejaké poveternostné zmeny, alebo
narušený časový harmonogram, tak sa okamžite musí spojiť s dispečerom a riešiť náhradné parkovanie,
ale zase len na stráženom parkovisku.“ Za nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, že by žalovaný nebol
žalobcu písomne upozornil na porušenie pracovných povinností. Súdu samotný žalobca predkladal
jedno písomné upozornenie z 29. 04. 2014, dôkaz o predložení druhého (skoršieho) upozornenia

bol súdu predložený na pojednávaní dňa 13. 10. 2014. Dňa 30. 04. 2012 odporca vytýkal prepravu
žalobcovi, avšak, ak to malo byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, tak to malo byť
urobené hneď a nie na dvakrát. Toto určite nie je dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Samotný právny zástupca žalobcu potvrdil, že vie o upozornení zo dňa 30. 04. 2012, pričom toto prevzal
prvoinštančný súd aj do rozsudku z 27. 04. 2015 č. k. 14Cpr/2/2014-138. Bez opory v iných dôkazoch si
súd osvojil, že u osoby žalobcu išlo už o tretí prípad porušenia povinnosti, čo žalobca poprel a žalovaný

údajne nijakým spôsobom nepodložil. Žalovaný teda poukazuje na to, že predošlé dve upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny už v súdnom spise boli predložené v listinnej podobe a upozornenie
z 25. 09. 2012 predkladá s týmto vyjadrením. Žalovaný má za to, že postupoval správne, keď využil
inštitútokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru.Pokiaľžalobcauvádza,ževinýchprípadochnedošlo
zo strany zamestnávateľ k okamžitému skončeniu pracovných pomerov v prípade, že nastala poistná

udalosť, žalovaný poukazuje na prehľad poistných udalostí, z ktorých je zrejmé, že poistná udalosť
spôsobená žalobcom bola nadmerne vysoká v pomere s ostatnými poistnými udalosťami. V spojení s
okolnosťami, za akých boli plnené pracovné povinnosti zo strany žalobcu, je odôvodnený záver, pre
ktorý sa žalovaný rozhodol rozviazať pracovný pomer týmto výnimočným inštitútom. Navrhol rozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
„CSP“), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 385 ods. 1 CSP a contrario; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a správne
odôvodnený s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo a odvolacích námietok
žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
Rozsudok zodpovedá náležite zistenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z vykonaných dôkazov,
keď súd prvej inštancie starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd prvej

inštancie tiež vec správne právne posúdil. Napadnutý rozsudok okresného súdu je odôvodnený v súlade
s požiadavkami obsiahnutými v ust. § 220 ods. 2 CSP.

7. Odvolaním napadnutý rozsudok je v poradí druhým rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorým okresný
súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zamestnávateľovi určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14. 05. 2014, a zároveň určenia, že pracovný
pomer žalobcu a žalovaného založený pracovnou zmluvou zo dňa 01. 04. 2009 naďalej trvá. Okresný
súd opätovne konal a dokazoval vo veci v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto
veci, keď odvolací súd konštatoval v prípade rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 27. 04.
2015 č. k. 14Cpr/2/2014-138 nesprávne právne posúdenie tým, že súd nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie doplniť
dokazovanie podľa návrhov sporových strán, a to minimálne výsluchom troch navrhnutých svedkov
tak, aby bolo jednoznačne preukázané, či sa žalobca dopustil porušenia pracovnej disciplíny, akým
spôsobom k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, či toto porušenia pracovnej disciplíny je tak závažné,
že môže mať za následok skončenie pracovného pomeru okamžite. Ďalej sa mal súd zaoberať

skúmaním, či išlo o zavinené porušenie pracovnej disciplíny a prihliadnuť pritom na všetky ostatné
okolnosti, teda vo vzťahu k osobe žalobcu, jeho doterajšieho postoja pri plnení pracovných úloh, vo
vzťahu k času a situácie, za ktorej došlo k prípadnému porušeniu pracovnej disciplíny, s prihliadnutím
na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, k výške škody a podobne.

8. Ako je zrejmé, z obsahu odvolania, žalobca namietal proti skutkovým záverom dokazovania súdu
prvej inštancie, a následne aj nesprávne právne posúdenie pri skúmaní platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru z dôvodu nedbanlivostného zavineného porušenia pracovnej disciplíny tým, že
žalobca nerešpektoval pokyny nadriadeného.9. Rozhodujúcou otázkou, ktorú treba zodpovedať v tomto odvolacom konaní je, či zo strany žalobcu
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny závažným spôsobom tak, ako tento vymedzil žalovaný -

zamestnávateľ v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14. 05. 2014, konkrétne, či
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny nedodržaním pracovného pokynu nadriadeného zamestnanca a
pokiaľ áno, či toto porušenie pracovnej disciplíny malo intenzitu závažnosti tak, ako to vyžaduje príslušná
právna norma - § 68 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.).

10. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného
pomeru, ktorý je adresovaný druhému účastníkovi a smeruje k skončeniu pracovného pomeru.
Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne aj obsahové náležitosti. Okamžité
skončenie pracovného pomeru musí byť písomné, musí byť doručené, dôvod musí byť vymedzený
jednoznačnetak,abyhonebolomožnézameniťsinýmdôvodom.Preto,abyzamestnávateľmoholtýmto
mimoriadnym spôsobom skončiť pracovný pomer (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), vyžaduje sa,

aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, hoc aj z nedbanlivosti, musí pritom dosahovať
intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Zamestnávateľ teda môže pristúpiť k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom platne jedine ak zamestnanec porušil
zavinenie svojej povinnosti z pracovného pomeru, pokiaľ toto jeho konania po zohľadnení všetkých
rozhodujúcich okolností nadobudlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Povinnosť

dodržiavať pracovnú disciplínu patrí pritom k základným povinnostiam zamestnanca a vyplýva z
pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného
vedúceho zamestnanca. Pokiaľ má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné, dôvodom
preokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa,musíísťoporušeniepracovných

povinnosti zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosiahnuť určitý stupeň intenzity. Porušenie
pracovnej disciplíny najvyššej intenzity, ktoré je závažným porušením, je dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, alebo aj pri výpovedi pracovného pomeru. Samotné tieto pojmy zákon
nevymedzuje a nedefinuje, neustanovuje ani z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať.
Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita

porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny potom závisí od
konkrétnych okolností (osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, situácia, v ktorej k porušeniu
povinnosti došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, prípadne spôsobená škoda a podobne).

11. Pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákonníka
práce sa teda vyžaduje, aby išlo o zavinené konania zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti,
ktoré musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Zamestnávateľ
teda môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec
porušil zavinenie svojej povinnosti z pracovného pomeru a ak jeho konanie po zohľadnení všetkých

rozhodujúcich okolností nadobudol intenzitu závažnosti porušenia pracovnej disciplíny.

12. Podľa ustanovenia § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

13. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočne potrebnom
rozsahu,totodoplnilvzmysleinštrukciíodvolaciehosúduvzrušujúcomuznesení,pretonebolopotrebné,
aby odvolací súd dokazovanie doplnil, prípadne zopakoval sám.

14. Z vykonaného dokazovania potom odvolací súd považuje za dostatočne zistený a preukázaný záver,

že zo strany žalobcu ako zamestnanca došlo k porušeniu pokynu jeho nadriadeného zamestnanca
(dispečera, ktorý bol oprávnený takýto pokyn vydať), konkrétne pokynu v prípade preprave pneumatík
v Taliansku parkovať len na strážených bezpečných a osvetlených parkoviskách. Nie je sporné, že
zamestnanec takýto pokyn od nadriadeného J. X. obdržal, dôkazom okrem iného je v spise sa
nachádzajúce čestné vyhlásenie žalobcu z 13. 05. 2014, z ktorého je bez akýchkoľvek pochybností

zrejmé, že bol daný príkaz okrem iného „parkovať len na strážených parkoviskách“. Ide o SMS zo
dňa 08. 04. 2014 o 12:20:20, následne v ten istý deň 08. 04. 2014 o 16:10:39 obdržal pokyn „vodič
je povinný pri nakládke E. kontrolovať počet nakladaných pneumatík, takisto na vykládke kontrolovať
vykládku, ak mu to nie je umožnené, ihneď kontaktovať dispečera. Parkovať len na bezpečných aosvetlených parkoviskách!!!“. Aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že ide o
jednoznačný pokyn pre vodiča parkovať len na stráženom parkovisku, a to aj napriek nasledujúcej SMS,
ktorá charakterizuje parkovisko ako osvetlené a bezpečné. S prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä

na skutočnosť, že už pri nakládke pneumatík bol žalobca upozornený zo strany špeditéra o tom, že pri
predošlej preprave do Talianska bola táto vykradnutá, a preto treba stáť len na bezpečných miestach,
aby nedošlo ku krádeži (výpoveď žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom dňa 13. 10. 2014
- zápisnica o pojednávaní č. l. 93). Aj vypočutí svedkovia (V. X., Q. R.) pri výpovedi potvrdili, že pri
parkovaní sa museli riadiť pokynmi dispečera a v prípade, ak dostali pokyn ohľadne parkovanie, boli

povinní ho dodržať, pokiaľ bol v niečom problém, bolo ich povinnosťou zavolať dispečerovi a riešiť to
s ním, jedine pokiaľ nedostal žiadne pokyny ohľadne parkovania, mohol sa o tomto rozhodnúť sám a
sám zvoliť miesto parkovania.

15. Pokiaľ za takejto skutkovej situácie dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca porušil
zavineným nedbanlivostným konaním pracovnú disciplínu tým, že sa neriadil pokynom nadriadeného,

na to oprávneného zamestnanca a vzhľadom na všetky okolnosti (viacnásobné upozornenie, vedomosť
žalobcu o hrozbe vykradnutia zásielky, vznik pomerne vysokej škody na strane zamestnávateľa),
vyhodnotil toto porušenie pracovnej disciplíny ako závažné, považuje odvolací súd tento záver za
správny a osvojuje si ho. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri vykonaní dokazovania a pri
hodnotení dôkaznej situácie postupoval v súlade s ust. § 185 a nasl. CSP, a tieto vyhodnotil v súlade s

článkom 15 základných princípov CSP a § 191 ods. 1 CSP. Aj odôvodnenie rozsudku je zodpovedajúce
ust. § 220 CSP, to znamená, že je dostatočne jasné, určité a presvedčivé, keď sa súd prvej inštancie
dostatočne vysporiadal s dôkaznou situáciou a jej vyhodnotením a v nadväznosti na to s právnym
posúdením veci.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní polemizuje so skutkovým hodnotením dôkazov, najmä svedeckými
výpoveďami, poukazuje najmä na „presné určenie parkovísk“, čo v tomto prípade absentovalo, odvolací
súd uvádza, že z vykonaného dokazovania nevyplynula skutočnosť, že pokiaľ vodič nemal zadané
presné miesto parkovania, mohol parkovať podľa vlastného rozhodnutia, a že nebolo povinnosťou
rešpektovať pokyn nadriadeného parkovať len na stráženom parkovisku. Naopak, odvolací súd má za

to, že aj svedeckými výpoveďami bolo dostatočne jasne preukázané, že pokiaľ zamestnanec dostal od
na to oprávnenej osoby pokyn, že má parkovať len na stráženom parkovisku, bolo jeho povinnosťou
takýto pokyn dodržať, čo sa v danom prípade nestalo.

17. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namieta proti hodnoteniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny,

konkrétne nie je mu zrejmé, z čoho súd vyvodil obzvlášť závažnú intenzitu porušenia pracovných
povinností, odvolací súd usmerňuje pozornosť na to, že zákonom č. 210/2003 Z. z. došlo k zmene
Zákonníka práce v ust. § 68, kde skoršie znenie - „porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom“
bolo zmenené na súčasné znenie, pri ktorom pre možnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým
skončením postačuje, ak zamestnanec poruší pracovnú disciplínu závažným spôsobom, došlo teda

k zjednodušeniu výpovedných dôvodov, ktoré zamestnávateľa oprávňujú okamžite ukončiť pracovný
pomer so zamestnancom.

18. Odvolací súd nesúhlasí s názorom odvolateľa v tom, že by pri hodnotení porušenia pracovnej
disciplíny sa okresný súd úplne vyhol hodnoteniu základných a podstatných dôkazov pre posúdenie

veci a z tohto dôvodu považuje rozsudok za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie jednoznačne
uviedol, ktorý z dvoch uvedených výpovedných dôvodov považoval za nepreukázaný a ktorý za platný,
dostatočnejasneuviedol,akédôkazypreskúmanieporušeniapracovnejdisciplínyzávažnýmspôsobom
vykonal a ako ich vyhodnotil a následne právne posúdil. Odvolacie dôvody žalobcu preto odvolací súd
neakceptoval a považoval ich za nepreukázané.

19. Vzhľadom na uvedené odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny a správne odôvodnený potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262

ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu, keď o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie postupom
podľa § 262 ods. 2 CSP.21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).