Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716200712
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716200712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu

JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: F. právne zastúpený JUDr. Marekom
Tkáčom, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 39, Lipany, proti žalovaným: 1/ S. E., nar.XX.X.XXXX,
bytom M. F. XXX, M., 2/ P. E., nar.XX.X.XXXX, bytom M. F. XXX, M., obaja zastúpení splnomocneným
zástupcom JUDr. Jozefom Fiaskym, bytom Nová Lesná 263, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12C/26/2016-113 zo dňa 18.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaní v 1. a v 2./rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške tejto náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 zákona č. 189/1992 zb., § 37, § 39, § 41, § 574, § 680 ods.

2 a 3, § 710, § 711, § 712 ods. 2, § 712a, § 712c, § 871 Občianskeho zákonníka, § 2, § 3, § 3a, § 7, §
7a zákona č. 260/2011 Z.z., § 70 zákona č. 162/1995 Z.z..

3. V odôvodnení okrem iného uviedol, že žaloba nie je dôvodná. Medzi stranami nie je sporným, že
žalovaní v 1. a v 2. rade užívali nehnuteľnosť - lesovňu na M. F., ktorá bola pridelená pôvodným
zamestnávateľom Štátnymi lesmi Slovenskej republiky žalovanému v 1./rade ako byt služobný. Po
ukončení pracovného pomeru sa žalovaný v 1./rade stal nájomcom bytu a žalovanej v 2./ rade vzniklo

odvodené právo užívania nehnuteľnosti z titulu rodinnoprávneho vzťahu rovnako ako deťom žalovaných.
Žalobca listom zo dňa 27.11.2008 dal žalovanému v 1./rade kvalifikovanú výpoveď z nájmu bytu, na
základe ktorého nájomný vzťah zanikol uplynutím 3-mesačnej výpovednej doby, počítanej od prvého
dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, teda dňom 28.2.2009. Neplatnosť výpovede nebola
napadnutá na súde. Uplynutím výpovednej doby nájomný vzťah zanikol a žalovanému spolu s jeho
rodinou zostalo právo nehnuteľnosť užívať do doby pridelenia náhradného bytu. Ako vyplýva z výpovede
žalovaného v 1./rade, túto povinnosť si žalobca nesplnil. Žalovanému ponúkol byt zdravotne závadný

na dobu určitú, a to na obdobie 5 rokov. Žalobca toto tvrdenie žalovaného nespochybnil a nepredložil
dôkaz, ktorým by toto tvrdenie vyvrátil. Preto je potrebné mať za to, že v čase rozhodnutia súdu si
prenajímateľ resp. iná osoba, obec, nesplnili zákonnú povinnosť prideliť žalovanému a jeho rodine
náhradný byt v súlade s ust. § 712 ods.2 O.z. Pri tomto závere súdu nič nemení poukaz žalovanéhona osobitný právny predpis a to zákon č. 260/2011 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15.9.2011, teda po
zánikunájmubytužalovaným.Uvedenýzákonupravujeokreminéhootázkubytovýchnáhradsúvisiacich
so zánikom nájmu bytu osobitným spôsobom oproti všeobecným ustanoveniam OZ. Prenajímateľ však

zabezpečenie nároku na poskytnutie bytovej náhrady žalovaným za podmienok stanovených týmto
osobitným zákonom nevyužil ani neuplatnil. Je preto preukázané, že bytová náhrada žalovaným
nebola zákonným spôsobom zabezpečená, žalovaní pri odmietnutí nájomnej zmluvy k náhradnému bytu
nachádzajúceho sa v objekte lesnej správy v obci M. nepostupovali bezdôvodne, preto ich nárok na
bytovú náhradu nezanikol. Za daného stavu nemajú právnu povinnosť byt vypratať.

4. Dohodu uzavretú dňa 22.10.2009 súd vyhodnotil ako neplatný právny úkon. Nepochybne v čase
uzavretia dohody nájomný vzťah medzi stranami už neexistoval a žiadna zo strán nepredložila dôkaz,
aby po ukončení nájmu na základe výpovede sa strany dohodli na novom nájme bytu. Vadnú časť
právneho úkonu týkajúcu sa záväzku byt vypratať nie je možné oddeliť od zvyšnej časti po posúdení
prejavov vôle účastníkov dohody, povahy právneho úkonu a okolností, za ktorých bola dohoda uzavretá,

preto je neplatná celá dohoda. Zo samotnej dohody výslovne nevyplýva, že žalovaní sa zriekli práva na
bytovú náhradu vyplývajúcu im zo zákona.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
6. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe vykonaných
dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konanie má vadu, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces. Žalovaný v I. rade poukazoval v konaní iba účelovo na údajnú závadnosť

ponúkaného náhradného bytu, pričom v konaní ani nijako nepreukázal, aby daný byt bol závadný,
a preto záver súdu prvej inštancie, že žalobca ponúkol žalovanému závadný byt, a to na obdobie 5
rokov a že žalobca toto tvrdenie žalovaného nespochybnil a že mal predložiť dôkaz, ktorým by toto
tvrdenie vyvrátil, je nesprávny, keďže dôkazné bremeno je na strane toho, kto to tvrdí, v tomto prípade
na strane žalovaných. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku okrem iného uviedol aj nasledovné:,,

Dohodu uzavretú dňa 22.10.2009 vyhodnotil ako neplatný právny úkon. Nepochybne v čase uzavretia
dohody nájomný vzťah medzi stranami už neexistoval a žiadna zo strán nepredložila dôkaz, aby po
ukončení nájmu na základe výpovede sa strany dohodli na novom nájme bytu. “ S týmto záverom súdu
prvej inštancie žalobca vôbec nesúhlasí, a to vzhľadom aj na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných
na pojednávaní dňa 03.07.2017, kde uviedol, že dohoda uzavretá medzi stranami v roku 2009 podľa

obsahu nebola dohodou o ukončení nájmu, ale nájomnou zmluvou na dobu určitú, čo nespochybnili ani
žalovaní. V konaní bolo preukázané, že medzi vlastníkom nehnuteľnosti a žalobcom na strane jednej
a žalovaným v I. rade a žalovanou v II. rade na strane druhej vznikol po daní výpovede nový nájomný
vzťah, ktorý vznikol po tom, čo žalovaný v I. rade prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu U.. P.
D. písomnosťou zo dňa 21.09.2009 navrhol užívanie D. - M. F. č. XXX, v M. do 31.12.2014, t. j. na viac

ako 5 rokov, čo bolo potvrdené aj v dohode ukončení nájmu bytu, podpísanej vlastníkom a žalobcom dňa
22.10.2009 a žalovaným v I. rade a žalovanou v II. rade dňa 04.11.2009. Počas tejto dohodnutej doby
žalovaní v I. rade a II. rade užívali predmetnú nehnuteľnosť a platili nájomné, čo aj v konaní potvrdili.
Súd prvej inštancie pri svojej nesprávnej úvahe uvedenej v bode 8. napadnutého rozsudku ohľadne
povinnosti poskytnúť bytovú náhradu, sa mal zaoberať aj tým, že žalovaný v I. rade sa písomnosťou

zo dňa 21.09.2009 zriekol bytovej náhrady. Žalobca vôbec nesúhlasí s tým, že dohoda označená ako
dohoda o ukončení nájmu bytu, podpísaná vlastníkom nehnuteľnosti a žalobcom dňa 22.10.2009 a
žalovaným v I. rade a žalovanou v II. rade dňa 04.11.2009, je celá neplatná. Práve naopak, táto dohoda
potvrdzuje riadne prejavené vôle účastníkov nového nájomného vzťahu uzatvoreného na dobu určitú,
kde po uplynutí dojednanej doby zo zákona nevzniká nárok na bytovú náhradu. Z uvedených dôvodov

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že:
„Žalovanýv I. rade S. E. ár, nar. XX.XX.XXXX, a žalovaná v II. rade P. E., nar. XX.XX.XXXX, sú povinní
vypratať nehnuteľnosť a to stavbu, súpisné číslo XXX, popis stavby D. - M. F., zapísanú Okresným
úradom F., katastrálny odbor, na LV č. XXXX, ktorá je postavená na pozemku, pare. č. XXXX/XX, o
výmere 111 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, v katastrálnom území M., do 3 dní odo

dňa právoplatnosti rozsudku.
Žalobca má voči žalovanému v I. rade a žalovanej v II. rade nárok na náhradu trov konania pred súdom
1. inštancie v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Žalobca má voči žalovanému v I. rade a žalovanej v II. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % stým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

7. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že bolo dostatočne preukázané, že ponúknutý náhradný byt
bol nevyhovujúci. V konaní boli tiež predložené dôkazy, že žalobca nepostupoval v súlade s lex specialis,
nesplnil si svoje povinnosti pri riešení tohto konkrétneho prípadu v spolupráci s ministerstvom financií,
obecnými, mestskými úradmi. Na strane žalobcu je tiež nedostatok aktívnej legitimácie. Z uvedených

dôvodov navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie s konaním,
ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až § 381 zákona č. 160/2015 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP).

9. Odvolací súd konštatuje, že by nemali byť žiadne pochybnosti o význame práva na majetok a odvolací
súd chápe žalobcu, že uvedené právo chce ako subjekt, ktorému bola zverená správa vlastníctva
nehnuteľnosti - lesovne, M. F. č. XXX v M. do dôsledkov využiť. Odvolací súd však nemôže ustúpiť z
dôležitých principiálnych pozícií o favorizovaní práva na obydlie.

10. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva
na rešpektovanie obydlia (rozsudok Kosić versus Chorvátsko z 5. 6. 2009). Takýto stav straty obydlia
by hrozil aj v prípade žalovaného a jeho rodiny, keďže obsah spisu potvrdzuje skutočnosť, že žalovaní
aktuálne nemajú k dispozícii inú možnosť bývania. Žalovaný 1/ vypovedal, že po smrti matky zdedil
rodinný dom v M. v roku 2007, avšak spolu s ďalšími 4 súrodencami, nehnuteľnosť bola odpredaná,

nakoľko nikto nemal finančné prostriedky na výplatu ostatných spoluvlastníkov. Rovnako žalovaná 2/
zdedila rodičovský dom pri S. v podiele 1/6, na výplatu spoludedičov prostriedky nemá. Žalovaný 1/
uviedol, že má pozemok na O., na ktorom sa stavať nemôže.

11. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovanému 1/ bol pridelený služobný

byt v lesovni, M. F. č. XXX, M. zamestnávateľom Východoslovenské štátne lesy, a to rozhodnutím
zo dňa 17.10.1984. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi H. W. X. podhradie a žalovanými
1/ a 2/ vznikol nájomný vzťah k spornej nehnuteľnosti po tom, čo cirkev nadobudla v roku 2003 na
základe dohody o vydaní veci zo dňa 14.01.2003 v rámci reštitučného nároku túto nehnuteľnosť opäť do
vlastníctva od povinnej osoby LESY SR, š.p.. Cirkev prostredníctvom žalobcu dala žalovaným výpoveď z

nájmu bytu v roku 2008. Podľa vyjadrenia žalovaného 1/ žalobca im ponúkol bytovú náhradu, ktorá bola
nevyhovujúca po zdravotnej, hygienickej stránke, byt bol vlhký, plesnivý, už niekoľko rokov v ňom nik
nebýval (išlo o byt na lesnej správe v obci M.), preto ho žalovaný odmietol. Iný náhradný byt žalovaným
ponúknutý nebol. Cirkev následne umožnila žalovaným obývať spornú nehnuteľnosť do 31.12.2014,
ako to vyplýva zo zhodných vyjadrení strán sporu a z dohody o ukončení nájmu bytu (č.l. 3). Z vyššie

uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/ spolu so svojou rodinou obýva spornú nehnuteľnosť - lesovňu od
roku 1984 až doposiaľ. Teda vyše 30 rokov!

12. Pokiaľ žalovaný 1/ listom adresovaným diecéznemu biskupovi zo dňa 21.09.2009 (č.l. 19) požiadal
o umožnenie zotrvať v užívaní lesovne do 31.12.2014, k tomuto odvolací súd uvádza, že z predmetného

listu ako aj z výpovedí žalovaného 1/ vyplýva, že žalovaný tak učinil okrem iného s ohľadom na zváženie
kvality ponúknutého náhradného bývania, existenciu zámeru vlády SR riešiť uvoľnenie reštituovaných
bytov výstavbou bytov nových v priebehu budúcich 5 rokov.

13. Výsledky vykonaného dokazovania nenasvedčujú skutočnosti, že by si žalovaní neplnili riadne
a včas povinnosť poskytovať vlastníkovi nehnuteľnosti plnenie za jej užívanie. Žalovaný uviedol, že
nájomné riadne platí aj od 01.01.2015, čo žalobca nerozporoval. V tomto smere je teda žalobcovi, resp.
vlastníkovi nehnuteľnosti poskytovaná (minimálne čiastočná) kompenzácia za obmedzenie jeho práva
svoje vlastníctvo užívať.

14. Odvolací súd nepopiera právo vlastníka nakladať podľa vlastnej úvahy so svojím nehnuteľným
majetkom, musí si však musí byť vedomý skutočnosti, že samotná Ústava SR zakotvuje právo na
ochranuobydliaataktiež,ževýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

15. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že v zmysle dohody zo dňa 04.11.2009 sa žalovaní mali
vysťahovať do 31.12.2014. Je však zároveň zrejmé, že k uvedenému pristúpili v domnení, že do
uvedeného času budú mať zabezpečenú inú nehnuteľnosť vhodnú na bývanie. Žalovaní a priori nie sú
proti tomu, aby sa zo spornej nehnuteľnosti vysťahovali, je však logické, že k tomuto nemôžu pristúpiť
za stavu, kedy nemajú k dispozícii iné vyhovujúce bývanie. Žalovaný podnikol kroky k zabezpečeniu

si iného bývania, tieto však doposiaľ nemali želaný výsledok. Žalovaný ešte v roku 2012 podal Obci
M. žiadosť o pridelenie nájomného bytu, keďže však obec takýmto nedisponovala, jej stanovisko bolo
zamietavé. Žalovaný tiež požiadal o odkúpenie stavebného pozemku v roku 2017, obec toto vzala iba
na vedomie, keďže doposiaľ iba informatívne zisťovala záujem občanov o pozemky (č.l. 75, 77, 88). V
kontexteskutočností,žežalovanísúaktívniprihľadanímožnostizabezpečeniainéhovhodnéhobývania,
nemožno ich tvrdenia o nevyhovujúcom charaktere žalobcom ponúknutého náhradného bývania po

podaní výpovede z nájmu bytu v roku 2008 bez ďalšieho považovať za nedôveryhodné.

16. Je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka požadovať od žalovaných, ktorí sú osobami vo
vyššom veku (aktuálne 64 rokov) a ktorí majú svoje obydlie v spornej lesovni už viac ako 30 rokov, aby
túto nehnuteľnosť vypratali bez toho, že by mali vyriešenú bytovú otázku existenciou reálnej a dostupnej

možnosti nasťahovať sa do inej vhodnej nehnuteľnosti.

17. Ak žalobca striktne trvá na tom, aby sa žalovaní vysťahovali, z jeho strany je nutné predostrieť
žalovaným ponuku iného adekvátneho dostupného bývania. Žalovaní síce nemajú založený platný
zmluvný vzťah, no to neznamená, že predmetný byt nepredstavuje ich obydlie (porov. Cosic

vs.Chorvátsko; Paulič vs. Chorvátsko).

18. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že právo zotrvať v užívaní nehnuteľnosti prináleží žalovanému
1/ ako osobe, ktorej bola pôvodne nehnuteľnosť pridelená na základe jeho pracovnoprávneho pomeru
ako služobný byt, a od tohto práva je odvodené aj právo žalovanej 2/ a ich detí. Pokiaľ však odpadne

dôvod užívania nehnuteľnosti žalovaným 1/, napr. sa žalovaný odsťahuje, stratí spôsobilosť na práva
a povinnosti a pod., nebude viac daný právny základ na užívanie nehnuteľnosti ani jeho rodinnými
príslušníkmi, jeho právnymi nástupcami.

19. Vzhľadom na nemožnosť uloženia povinnosti žalovaným vypratať nehnuteľnosť pre rozpor takéhoto

postupu s dobrými mravmi odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne
správny, a preto ho postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok nepredstavuje res iudicatae
a pri zmenenom skutkovom stave nemožno vylúčiť úspech novej reivinotikačnej žaloby.

20. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešní boli žalovaní, ktorým

vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaným žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane
na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,

keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).