Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Ek/1013/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118299028
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Šnajderová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2019:6118299028.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného v 1. rade: U. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom F. č. XXX a oprávneného v 2. rade: mal. X. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. č. XXXXX/XXA,
Q., zastúpený zák. zást.: A. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. č. XXX, oprávnení v 1. a 2. rade v
zast.: F.. X. Z., advokátka, Jarmočná č. 79, Stará Ľubovňa, proti povinnému: D. F., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom V. č. XXXXX/XXA, Q., v zast.: F.. X. P., advokát, P. č. XX, V. N., pre vymoženie výživného

o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 4Ek/1013/2018 zo dňa
25.09.2018 takto

r o z h o d o l :

Súd mení uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 4Ek/1013/2018 zo dňa 25.09.2018 tak, že
- v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Ex. por. exekúciu v časti vymáhania zameškaného výživného voči
oprávnenému v 2. rade zastavuje
- oprávnení v 1. a 2. rade nemajú voči povinnému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

- vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie exekúcie zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 04.07.2018 bol na Okresný súd Banská Bystrica doručený návrh oprávnených v 1. a 2. rade (ďalej
len “oprávnení”) na vykonanie exekúcie voči povinnému pre vymoženie zameškaného výživného vo
výške 2.930,- € voči obom oprávneným a bežného mesačného výživného len vo vzťahu k oprávnenému
v 1. rade vo výške 220,- €, a to na základe rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 4P/125/2013

zo dňa 04.06.2014.
2. Súdny exekútor JUDr. Svätoslav Mruškovič bol Okresným súdom Banská Bystrica poverený
vykonávaním exekúcie v prospech oprávnených poverením zo dňa 12.07.2018 na základe vyššie
uvedenéhorozsudku.Vzmysletohtorozsudkusúdo.i.zveriloprávnenýchnačasporozvodemanželstva
do osobnej starostlivosti matky a zároveň povinnému uložil povinnosť prispievať na výživu oprávneného
v 1. rade sumou 220,- € mesačne a na výživu oprávneného v 2. rade sumou 100,- € mesačne, a to vždy

do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky oprávnených počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozsudok sa stal právoplatným dňa 16.06.2014.
3. Uznesením zo dňa 25.09.2018 vyšší súdny úradník exekúciu v časti vymoženia zameškaného
výživného vo výške 220,- € zastavil. Vo svojom pomerne rozsiahlom rozhodnutí opísal podrobne
skutkový stav, avšak z odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu zastavil exekúciu
v časti 220,- €, rovnako nie je zrejmé, ktorého oprávneného sa zastavenie exekúcie v tejto časti

týka. Súd preto konštatuje, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je z tohto dôvodu absolútne
nepreskúmateľné.
4. Proti predmetnému uzneseniu podal povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej
lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka považuje za nezákonné
a nesprávne z viacerých dôvodov. Je nepochybné, že oprávnený v 2. rade je od 18.03.2016 v
osobnej starostlivosti otca. Táto skutočnosť nastala na základe výslovnej žiadosti maloletého ako aj so

súhlasom matky, čoho výsledkom bolo spísanie dohody dňa 01.06.2016. Tvrdenie matky, že maloletý
odišiel k otcovi bez jej vedomia a súhlasu je preto nepravdivé. Matka vtedy vyslovene uviedla, že zaobdobie, odkedy oprávnený v 2. rade sa bude nachádzať u povinného, nebude požadovať výživné na
maloletého syna. V skutočnosti výživné ani nepožadovala, až v roku 2018, teda po viac ako dvoch
rokoch podala návrh na vykonanie exekúcie, pričom ona sama za obdobie od 18.03.2016 na výživu

oprávneného v 2. rade ničím neprispela. On sám zabezpečoval všetky potreby maloletého syna vrátane
ošatenia, školských potrieb, lekára a pod. Preto je pre neho v skutočnosti nepochopiteľné, prečo matka
oprávneného v 2. rade trvá na tom, aby jej zaplatil výživné za obdobie, kedy sa o syna staral on sám.
Konanie matky v tomto smere považuje za nemorálne a nespravodlivé, pričom matka si neuvedomuje
skutočnosť, že pokiaľ jej bude musieť zaplatiť výživné za obdobie, keď maloletý syn bol u neho a ona

sa o neho nestarala, tým okradne svojho syna. Matka nielen že neplatila výživné, ale dokonca poberala
aj rodinné prídavky na maloletého syna, o čom predložil úradný záznam zo dňa 14.11.2017. Výživné,
ako aj rodinné prídavky sú určené pre maloleté dieťa a jeho potreby. Z ustanovenia § 62 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z.z. v platnom znení vyplýva povinnosť rodiča plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k dieťaťu.
Z povahy výživného je zrejmé, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa, pričom výživné na
maloleté dieťa sa stanovuje zásadne tak, že sa platí k rukám osoby, ktorá dieťa vychováva (NS ČR

sp.zn. 30Cdo/5171/2007). Nárok na výživné je osobným právom dieťaťa a nie právom matky, ktorá sa
o dieťa nestará a ničím neprispieva na jeho výživu. Ďalej poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák.,
podľa ktorého výkon práv a oprávnených záujmov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V praxi ide
o prípady, kedy výkon práva je formálne v súlade so zákonom (právom), ale jeho cieľom je dosiahnutie
iného výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá. Právna norma uvedená v

ustanovení § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. jednoznačne stanovuje plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k
dieťaťu bez ohľadu na to, či je tu dané nejaké rozhodnutie súdu. Výkon práva zo strany matky pokiaľ sa
domáha výživného na maloletého syna za obdobie, keď už bol v osobnej starostlivosti otca a dokonca
poberá aj rodinné prídavky je rozhodne v rozpore s dobrými mravmi ako aj duchom zákona o rodine. Na
základe týchto skutočností žiadal, aby uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo zrušené a exekúcia

vo vzťahu k oprávnenému v 2. rade zastavená. Povinný spolu so sťažnosťou predložil úradný záznam
spísaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Stará Ľubovňa dňa 14.11.2017.
5. Z vyjadrenia oprávnených k sťažnosti povinného, ktoré podali prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vyplýva, že sťažnosť považujú za nedôvodnú. Povinný poukazuje predovšetkým na tú
skutočnosť, že oprávnený v 2. rade bol od 18.03.2016 v jeho osobnej starostlivosti, a to so súhlasom

matky, čoho dôkazom je dohoda zo dňa 01.06.2016. Dohoda, na ktorú sa povinný opakovane odvoláva,
je však nielen nevykonateľná, ale aj neplatná, keďže matka oprávnených ju nepodpísala. Nie je zrejmé,
z akého dôvodu by mala akákoľvek dohoda zaväzovať osobu, ktorá nevyslovila súhlasný prejav vôle
byť takýmto právnym úkonom viazaná, v dôsledku čoho nejde o platné uzatvorenie dohody v zmysle
Občianskeho zákonníka. Dôkazom toho, že v danom prípade nemožno hovoriť o zhode rodičov je aj

súdne konanie vedené na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp.zn. 4P/192/2015, v rámci ktorého
matka podala odvolanie voči rozsudku zo dňa 14.03.2017. Rovnako nie sú pravdivé tvrdenia povinného,
že matka žiadnym spôsobom neprispievala na výživu oprávneného v 2. rade, keďže táto v rámci svojich
možností kupovala oprávnenému v 2. rade potrebné veci. V tejto súvislosti oprávnení uviedli, že výživné
pre maloleté dieťa neslúži len na uspokojovanie potrieb výživy v užšom zmysle, ale na uspokojovanie

všetkých hmotných potrieb ako aj ďalších potrieb dôležitých k úspešnej výchove dieťaťa (vzdelanie,
príprava na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby), ktoré mu v podstatnej miere
zabezpečovala práve jeho matka. Povinný svoje tvrdenia o tom, že to bol výlučne on, ktorý zabezpečoval
potreby oprávneného v 2. rade žiadnym spôsobom nepreukázal. Pokiaľ ide o argumentáciu povinného
ohľadom rodinných prídavkov, nie je im zrejmé, aký je ich súvis s napadnutým rozhodnutím, resp.

s podanou sťažnosťou. Z predloženého úradného záznamu pritom vyplývajú len skutočnosti opísané
povinným a nie objektívne zistenie situácie. Navyše v úradnom zázname je uvedené, že oprávnený v
2. rade býva u povinného od marca 2015, pričom v sťažnosti, rovnako ako aj v návrhu na zastavenie
exekúcie sa uvádza, že to bolo až od marca 2016. Rovnako je tam nesprávne uvedené, že v apríli
2016 bol oprávnený v 2. rade predbežne vykonateľným rozsudkom zverený povinnému. Povinný, ktorý

poukazuje na nemorálne konanie matky, pritom sám nerešpektoval právoplatné rozhodnutie súdu,
ktorým bol oprávnený v 2. rade zverený do osobnej starostlivosti matky, a teda oprávnený v 2. rade sa
u povinného ocitol takým spôsobom, že ho vzal bez súhlasu matky a aj keď táto na neho naliehala,
aby jej dieťa odovzdal, uvedené odmietal. Oprávnení ďalej poukázali na právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie súdu, ktorým bol oprávnený v 2. rade zverený do osobnej starostlivosti matky a súhlasili s

uznesením vyššieho súdneho úradníka, že oprávnený v 2. rade (prostredníctvom svojej matky) žiada
výživné len za obdobie do 16.03.2017, teda pokiaľ nedošlo k zmene v úprave rodičovských práv na
základe ďalšieho právoplatného rozhodnutia. Navyše opätovne poukázali na skutočnosť, že povinným
vytýkané okolnosti môže posudzovať len súd, ktorý by rozhodoval o rozsahu vyživovacej povinnosti anie súd rozhodujúci o výkone rozhodnutia. V období od 16.03.2016 do 17.03.2017 nedošlo k zrušeniu
vyživovacej povinnosti povinného a ani k určeniu vyživovacej povinnosti matke k oprávnenému v 2. rade.
V tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 1 Cz 84/1968 (R 73/1969).

Ak sa povinný domnieval, že nie je povinný platiť výživné na oprávneného v 2. rade v rozhodnom
období, mal to riešiť už v rámci konania o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu a nie až v
exekučnom konaní. Opačný postup by pritom relativizoval exekučný titul a opakovane by znamenal
preskúmavanie jeho vecnej správnosti. Sám povinný pritom podal odvolanie proti výroku, ktorým súd
uložil matke povinnosť platiť výživné na výživu maloletého odo dňa právoplatnosti rozsudku, keď žiadal,

aby súd uložil túto povinnosť už od 16.03.2016. Napokon ani argumentácia nesúladu s dobrými mravmi
neobstojí, keďže práve postup, ktorý zvolil povinný je v rozpore s dobrými mravmi. Oprávnení ďalej
poukázali na svoje vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie, na ktorom zotrvali. Na základe týchto
skutočností navrhovali, aby súd sťažnosť povinného v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
6. V zmysle § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle § 250 ods. 2 CSP ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté

uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom
súdu.Sudcavexekučnomkonaníkonáarozhodujeosťažnostiachprotirozhodnutiamvyššiehosúdneho
úradníka (§ 202 ods. 1 Ex. por.).
7. V zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Ex. por. súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu
iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.

8. Súd preskúmal sťažnosť povinného, ktorú podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktorým
exekúciu v časti vymoženia zameškaného výživného vo výške 220,- € zastavil, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom zistil, že sťažnosť povinného je dôvodná.
9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa listín založených v súdnom spise, pričom následne ustálil
skutkový a právny stav veci nasledovne:

10. Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 4P/125/2013 zo dňa 04.06.2014 súd manželstvo
matky oprávnených a povinného rozviedol a zároveň schválil rodičovskú dohodu, v zmysle ktorej súd
zveril oprávnených do osobnej starostlivosti matke a povinnému uložil povinnosť prispievať na výživu
oprávneného v 1. rade sumou 220,- € mesačne a na výživu oprávneného v 2. rade sumou 100,- €
počnúc dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky

oprávnených. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 16.06.2014.
11. Dňa 27.11.2015 podal povinný na Okresný súd Stará Ľubovňa návrh na zmenu úpravy práv a
povinnostíkoprávnenémuv2.rade,oktoromsúdrozhodolrozsudkamizodňa14.03.2017a07.03.2018.
V zmysle týchto rozhodnutí bol oprávnený v 2. rade zverený do osobnej starostlivosti povinného a matke
dieťaťa bola uložená povinnosť prispievať na výživu oprávneného v 2. rade sumou 100,- € mesačne,

ako aj zaplatiť dlžné výživné vo výške 860,- € za obdobie od 17.03.2017 do 05.12.2017.
12. Oprávnený v 1. rade, ako aj oprávnený v 2. rade zastúpený matkou podali dňa 04.07.2018 na
Okresný súd Banská Bystrica návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie zameškaného výživného
vo výške 2.930,- € a bežného mesačného výživného vo výške 220,- € voči oprávnenému v 1. rade.
Oprávnení ďalej vo svojom návrhu uviedli, že povinný zaplatil výživné v mesiaci január 2016 vo výške

320,- €, v mesiaci február 2016 vo výške 260,- €, v mesiaci marec 2016 vo výške 320,- €, v mesiaci apríl
2016 vo výške 230,- €, v mesiaci máj 2016 vo výške 230,- €, v mesiaci jún 2016 vo výške 220,- €, v
mesiaci júl 2016 vo výške 220,- €, v mesiaci august 2016 vo výške 220,- €, v mesiaci september 2016
vo výške 220,- €, v mesiaci november 2016 vo výške 220,- €, v mesiaci december 2016 vo výške 220,-
€, v mesiaci január 2017 vo výške 220,- €, v mesiaci február 2017 vo výške 220,- €, v mesiaci apríl 2017

vo výške 220,- €, v mesiaci máj 2017 vo výške 220,- €, v mesiaci jún 2017 vo výške 220,- €, v mesiaci
júl 2017 vo výške 220,- €, v mesiaci august 2017 vo výške 220,- €, v mesiaci január 2018 vo výške 220,-
€, v mesiaci február 2018 vo výške 220,- € a v mesiaci máj 2018 vo výške 240,- €. Súd vyhovel návrhu
oprávnených na vykonanie exekúcie tak, že dňa 12.07.2018 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
13. Povinný po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal v zákonnej lehote návrh na zastavenie

exekúcie,vktorompoukázalnaskutočnosť,ževočioprávnenémuv2.radesiod18.03.2016neplnilsvoju
vyživovaciu povinnosť tak, že neplatil jeho matke mesačne určené výživné, keďže od tohto obdobia bol
syn v jeho osobnej starostlivosti. Zároveň uviedol, že dňa 24.07.2018 zaplatil na účet súdneho exekútora
sumu 1.540,- € z titulu nezaplateného výživného voči oprávnenému v 1. rade, ako aj sumu 350,42
€, ktoré pozostávajú z trov exekúcie a trov právneho zastúpenia oprávnených v exekučnom konaní.

Súdu zároveň predložil doklady o zaplatení výživného, ako aj dohodu zo dňa 01.06.2016, návrh na
nariadenie predbežného opatrenia a rozhodnutia súdov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností
voči oprávneným.14. Z dokladov predložených povinným vyplýva, že okrem platieb uvedených v návrhu na vykonanie
exekúcie povinný zaplatil výživné aj v mesiaci marec 2017 vo výške 220,- € (21.03.2017), v mesiaci jún
2018 vo výške 220,- € (24.06.2018) a v mesiaci júl 2018 zaplatil na účet súdneho exekútora spolu sumu

1.890,42 €. Z jednotlivým dokladov síce nevyplýva, ktorému oprávnenému je výživné určené (okrem
mesiacov 06/2018, 02/2017, 03/2017, 05/2018), avšak z vyjadrenia povinného je zrejmé, že výživné
zaplatené po marci 2016 bolo určené výlučne pre oprávneného v 1. rade, keďže o oprávneného v 2.
rade sa začal osobne starať.
15. Ešte predtým ako Okresný súd Stará Ľubovňa vydal dňa 14.03.2017 pod sp.zn. 4P/192/2015

rozsudok, ktorým bol oprávnený v 2. rade súdom zverený do osobnej starostlivosti otca, tento počnúc
dňom 18.03.2016 začal bývať u povinného. Táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnení rozhodnutí
súdu, ktorý rozhodoval v rodinnoprávnej veci o starostlivosti súdu o oprávneného v 2. rade, ako aj
z vyjadrení oprávnených (a ich matky), ktorí nepopierajú, že oprávnený v 2. rade je od 18.03.2016
v osobnej starostlivosti povinného. Argumenty matky oprávneného v 2. rade ohľadom jej nesúhlasu
s takýmto postupom neobstoja. Existujú totiž právne prostriedky na zabezpečenie výkonu súdneho

rozhodnutia, ktoré nijakým spôsobom nevyužila. Aj keď dôvod jej postupu je pochopiteľný (nechcela
dieťa traumatizovať), z jej pasívneho konania v tomto smere možno ustáliť, že o oprávneného v 2.
rade sa povinný riadne staral a zabezpečoval všetky jeho základné potreby. V opačnom prípade by s
najväčšou pravdepodobnosťou využila právne prostriedky a zabezpečila výkon rozhodnutia, v zmysle
ktorého bol oprávnený v 2. rade zverený do jej osobnej starostlivosti. Preto medzi účastníkmi konania

nie je sporné, že oprávnený v 2. rade je od 18.03.2016 v osobnej starostlivosti povinného. Rovnako
nie je možné súhlasiť s argumentáciou oprávnených, že povinný mal po tom, ako bol oprávnený v 2.
rade v jeho osobnej starostlivosti požiadať súd o zmenu úpravy práv a povinností. Zo spisu je zrejmé,
že povinný tak učinil už 27.11.2015 na základe žiadosti oprávneného v 2. rade, t.j. ešte predtým, ako
sa povinný aj keď bez rozhodnutia súdu začal osobne o syna starať. Súd v tejto súvislosti uvádza, že

pri ustálení času, odkedy je oprávnený v 2. rade v osobnej starostlivosti povinného, nebral do úvahy
dohodu zo dňa 01.06.2016 (nepodpísanú matkou), na ktorú povinný poukazuje vo svojom návrhu na
zastavenie exekúcie. Súd sa stotožňuje s názorom oprávnených, že takáto dohoda je nevykonateľná,
na druhej strane však povinný nežiada vykonanie tejto dohody, len ňou predovšetkým preukazuje, že
dňa 18.03.2016 došlo k zmene starostlivosti o oprávneného v 2. rade, čo matka nepopiera.

16. Sporné teda ostáva, či povinný, ktorý mal preukázateľne oprávneného v 2. rade vo svojej osobnej
starostlivosti od 18.03.2016 mal povinnosť platiť k rukám matky dieťaťa výživné, ktoré bolo určené ešte
rozsudkom o rozvode. Súd nepopiera existenciu tohto exekučného titulu a tak ako uvádzajú oprávnení
vo svojich vyjadreniach súd v exekučnom konaní ani nemôže skúmať vecnú stránku rozhodnutia. Súd
v exekučnom konaní je však povinný v každom štádiu konania skúmať zákonnosť exekučného titulu z

hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Exekúcia totiž môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stráne formálnej aj materiálnej. V prípade, ak bola exekúcia nariadená
podľa exekučného titulu, ktorý nespĺňa tieto požiadavky, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená (R-58/1997).
17. Súdna prax pripúšťa, že rozhodnutie súdu o výchove a výžive maloletých detí sa môže stať za

určitých podmienok neúčinným (R 8/1982). Takouto právnou skutočnosťou spôsobujúcou neúčinnosť
rozhodnutia o výživnom na maloleté dieťa (okrem obnovenia spolužitia rodičov po rozvode manželstva)
je nepochybne aj zmena v osobnej starostlivosti o dieťa, avšak musí ísť o takú starostlivosť, pri ktorej
dochádza k plneniu všetkých rodičovských povinností vrátane tej vyživovacej. Oprávnený v 2. rade
zastúpený svojou matkou pritom nenamieta, že povinný sa od 18.03.2016, t.j. odkedy bol u neho v

osobnej starostlivosti o svojho syna riadne nestaral, neplnil si voči nemu svoju vyživovaciu povinnosť,
resp. iným spôsobom zanedbával starostlivosť. V tejto súvislosti je navyše potrebné zdôrazniť, že
pojem „výživné“ nie je definovaný v našom právnom poriadku. Z jeho úpravy uvedenej v zákone č.
36/2005 Z.z. v platnom znení však vyplýva, že ide o zabezpečovanie a úhradu osobných potrieb v
danom prípade oprávnených. Výživou dieťaťa je teda zaobstarávanie, resp. uspokojovanie všetkých

jeho potrieb, a to náklady na stravu, bývanie, zdravotnú starostlivosť, lieky, ošatenie, hygienické potreby,
cestovné, školské potreby, aktivity voľného času, bývanie na internáte a i. Súd nemá pochybnosť o
zabezpečovaní všetkých potrieb oprávneného v 2. rade zo strany povinného od 18.03.2016, čoho
dôkazom je aj rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 4P/192/2015 zo dňa 14.03.2017,
ktorým zveril oprávneného v 2. rade do osobnej starostlivosti povinného. Pokiaľ aj matka oprávneného

v 2. rade uhrádzala niektoré výdavky svojho syna, ktorý bol už v tom čase v osobnej starostlivosti otca,
plnila si len svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť, ktorá jej zmenou v osobnej starostlivosti nezanikla.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd preto musí skonštatovať, že výrok rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 4P/125/2013 zo dňa 04.06.2014 v časti týkajúcej sa povinnostipovinného prispievať na výživu oprávneného v 2. rade sumou 100,- € k rukám jeho matky od 18.03.2016
je neúčinný z dôvodu, že povinný sa počnúc týmto dňom osobne o oprávneného v 2. rade nepretržite
staral a vo všetkých smeroch riadne zabezpečoval jeho výživu. Preto tu existuje dôvod na zastavenie

exekúcie voči oprávnenému v 2. rade podľa § 61k ods. 1 písm. d) Ex. por., keďže sú tu iné skutočnosti,
ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
19. Súd však nezastavil exekúciu aj voči oprávnenému v 1. rade, keďže jej predmetom je aj vymáhanie
bežného mesačného výživného. V tejto súvislosti súd uvádza, že pokiaľ si povinný plní svoju vyživovaciu
povinnosť voči tomuto oprávnenému riadne a včas môže podať návrh na odklad exekúcie v zmysle §

61h ods. 1 písm. e) Ex. por., o ktorom rozhoduje súdny exekútor. Preto súd v tejto časti návrh povinného
na zastavenie exekúcie zamietol.
20. V zmysle § 199d ods. 1 Ex. por. oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne
vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na
vykonanieexekúciealebododatkukpovereniunavykonanieexekúcie,akideovýdavkynazastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

21. O trovách konania súd rozhodol tak, že nepriznal oprávneným nárok na náhradu účelne
vynaložených trov, ktoré si uplatnili vo vyjadrení k návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 15.08.2018
a ktoré im vznikli v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, keďže návrh povinného na
zastavenie exekúcie bol podaný dôvodne.
22. Na základe vyššie uvedených skutočností súd uznesenie vyššieho súdneho úradníka, ktorým

exekúciu v časti týkajúcej sa vymoženia zameškaného výživného vo výške 220,- € zastavil zmenil tak, že
exekúciu v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Ex. por. voči oprávnenému v 2. rade zastavil, oprávneným nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia voči povinnému nepriznal a vo zvyšnej časti návrh povinného na
zastavenie exekúcie zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.