Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. august 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/117/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415204692
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Babjak
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6415204692.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja
Babjaka a členov senátu JUDr. Jána Deáka a JUDr. Petra Chovanka, v exekučnej veci oprávneného:
BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105,
právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova č. 13,
821 01 Bratislava, proti povinnému: J. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. č. XXX, o vymoženie

pohľadávky oprávneného v sume 1 659,70 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr.
Janou Virličovou, so sídlom Exekútorského úradu Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, pod spisovou
značkou EX 2321/15, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
12Er/243/2015-10 zo dňa 23.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,

zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom
Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 pod spis. zn. BW-B/1212/0230 zo dňa
30.08.2013. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 19.07.2007
(ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver
a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v pravidelných mesačných splátkach.

Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok oprávneného a vo veci rozhodnúť odvodil od
rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 9.2. Obchodných podmienok pre úver vo verzii 1/2007, ktoré
sú integrálnou súčasťou zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere
uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na
základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, preto na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúce spotrebiteľské zmluvy v znení platnom a účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, normy európskeho
práva, predovšetkým Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a judikatúru Európskeho súdneho
dvora konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je
dohodnutá individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Obchodných podmienok pre úver ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Pre formulárovú zmluvu je charakteristické, že jej obsah bol

dodávateľom vopred pripravený a jej povaha je adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať len
ako celok, alebo ju ako celok odmietnuť. K neprijateľnosti dojednanej rozhodcovskej doložky súd ďalejuviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide
o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania spočívala podľa súdu v tom, že subjektom
definujúcim spôsob riešenia prípadných sporov bol zásadne veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používa pri svojej podnikateľskej činnosti v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu počtu. Len ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ
si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Veriteľ z

úverového vzťahu do zmluvných dojednaní opakovane pre riešenie sporov zvolil ten istý rozhodcovský
súd a znením rozhodcovskej doložky odňal povinnému právo voľby riešenia sporu. Vzhľadom na
uvedený právny názor súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

3. Z dôvodov uvedených vyššie dospel súd k záveru, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, ktorá sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Na základe uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby

ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2, písm. a/, d/, f/, e/ v spojení s
§ 221 ods. 1, písm. d/, f/, h/ O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

5. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z
Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval
sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti

rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť
len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania
jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných

strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č.
244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a
takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne
spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych

oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

6. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy,
predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol
preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípu
zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy
toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje,
že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže
práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu
určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných
prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská
doložka postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú
ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi oprávneným a povinným došlo k platnému dojednaniurozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá týmto
zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého

účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k porušeniu právnej
istoty a legitímnych očakávaní.

7. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom
konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého

obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný
bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k
neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez
toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.

8. Oprávnený nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS
a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,
ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady
č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre
výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra
ESDvzťahujúcasanarozhodcovskédoložkyvšeobecnealeborozhodcovskédoložkyvspotrebiteľských

zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.

9. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

11. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. BW-
B/1212/0230 zo dňa 30.08.2013. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe
zmluvy o úvere uzavretej dňa 19.7.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom.

12. V čl. 3 bode 6 zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským
súdom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre obidve strany
konečné a záväzné.

13. V čl. 11 bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy je obsiahnutá dohoda zmluvných strán, podľa ktorej akékoľvek spory,
ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade
nedosiahnutia dohody podľa uvedeného bodu čl. 11 Obchodných podmienok pre úver povinný ako klient

prijíma návrh banky (právneho predchodcu oprávneného) na riešenie vzájomných sporov vzniknutých
na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o
platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B (ďalej

len „rozhodcovský súd“) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa zaviazali
rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadiť s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a
záväzné. Miestom rozhodcovského konania bola určená Bratislava.14. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

17. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie ešte za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd

o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného
od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v
zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods.
2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
zachované.

18. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

20. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmť exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ

teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19

zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí

sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

21. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá
dňa 19.07.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom
je spotrebiteľskou zmluvou, a to predovšetkým s poukazom na ust. § 2 písm. a/, písm. b/ zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, keďže z predloženej

zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol
konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny
predchodcaoprávnenéhoprijejuzatváraníkonalvrámcisvojejobchodnejčinnosti.Zuvedenéhodôvodu
možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľomv zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na
právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a
posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v

právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

22. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti
a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,
aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne
dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie
rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a

podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka- zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že akékoľvek
spory vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou o úvere budú riešené výlučne pred rozhodcovským
súdom zvoleným dodávateľom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z
obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v podstate

v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil
tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako
zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto

prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvorenia zmluvy neplatná.

23. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže
banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať
rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej

súčasťou sú aj obchodné podmienky pre úver upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas tak
so samotnou zmluvou, ako aj s obchodnými podmienkami pre úver, a tým aj s rozhodcovskou doložkou
v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky
bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

24. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po
vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so

svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,
treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym

záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia
uvedenéhonedostatkuinaknežzrušenímrozhodnutíodvolaciehoaexekučnéhosúduavrátenímvecina
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne
zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

25. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho
dvora krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvomrade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len
podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

26. Námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sa
odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval
uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila
ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. V tejto

súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či
v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu
sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či
rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

27. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie

dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie,
preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).