Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/379/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3100899994
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3100899994.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcov 1/ R. I., bytom F., T. č. XXXX/XX, 2/ Y. I.,
bytom F., H. č. XXXX/XX, 3/ Y. R., bytom F., R. č. XX, 4/ Ing. A. R., bytom F., R. č. XX, 5/ G. R., bytom F.,
R. č. XX, 6/ Y. R., bytom N. U. H. č. XXX, 7/ Ing. V. R., bytom W. republika, Q. T., Na O. č. XXX, a 8/ Ing.
Y. W., bytom N. U. H. č. XXX, všetci zastúpení JUDr. Jánom Legerským, advokátom, so sídlom Trenčín,

Nám. Sv. Anny 25 proti žalovaným 1/ mestu Trenčín, so sídlom mestského úradu Trenčín, Mierové nám.
č. 2, zastúpenému GARANT PARTNER legal s.r.o., so sídlom Bratislava, Einsteinova 21, IČO 36 856
380 a 2/ Slovenskej sporiteľni, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova č. 48, IČO 00 151 653, zastúpenej
JUDr. Radovan Hrabovecký - advocati s.r.o., so sídlom Bratislava, Panenská 24, IČO 36 859 991 o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov 1/ až 8/ proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín č.k. 10C/301/2000-454 zo dňa 16. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v napadnutej časti o nároku žalovaného 1/
na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ a vo výroku III. o nároku štátu na náhradu trov konania
proti žalobcom 1/ a 2/ p o t v r d z u j e a vo výroku II. v napadnutej časti o nároku žalovaného 2/
na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ m e n í tak, že žalovanému 2/ sa proti žalobcom 1/
a 2/ náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie n e p r i z n á v a .

II. Žalovaný 1/ m á proti žalobcom 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania s ú žalobcovia 1/ a 2/ p o v i n n í zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalovanému 1/ v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie.
III. Žalovanému 2/ a štátu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol /výrok I./ a rozhodol, že

žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcom 1/ až 8/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% /výrok
II./ a štát má proti žalobcom 1/ až 8/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% /várok III./. na
odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobcovia sa svojou žalobou, po pripustení jej zmeny
rozhodnutím súdu, domáhali určenia, že nehnuteľnosti, ktoré boli zamerané geometrickým plánom č.
10C 301/2000 zo dňa 12.6.2015 overeným Okresným úradom Trenčín, katastrálny odbor dňa 7.8.2015
pod č. 907/15 tvoriacim Prílohu č. 1.1 znaleckého posudku znalca Ing. Yvety Strhanovej z odboru

geodézia a kartografia č. 5/2015 zo dňa 22.6.2015 ako novovytvorené parc. č. 2237/482 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 943 m2, parc. č. 2237/485 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 352
m2, parc. č. 2237/487 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 843 m2, parc. č. 2237/374 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 377 m2, parc. č. 2237/490 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 794
m2, parc. č. 2237/494 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 450 m2, parc. č. 2337/288 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 51 m2, parc. č. 2337/287 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1530

m2, parc. č. 2337/291 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 52 m2, parc. č. 2337/292 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 148 m2 a parc. č. 2337/293 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 6m2 ich odčlenením z nehnuteľností zapísaných u Okresného úradu Trenčín, katastrálny odbor v katastri
nehnuteľností pre okres Trenčín, obec Trenčín a katastrálne územie Trenčín na liste vlastníctva č. X
ako parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape - parc.č. 2237/5 - zastavané plochy a nádvoria

vo výmere 19004 m2, parc. č. 2237/9 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 23122 m2, parc. č.
2237/370 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 4429 m2, parc. č. 2237/373 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 7371 m2, parc. č. 2237/374 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 517 m2, parc.
č. 2237/375 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 2559 m2, parc. č. 2337/27 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 7971 m2 a parc. č. 2337/31 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 9818 m2 a ako

novovytvorené parc. č. 2237/230 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 137 m2 a parc. č. 2237/376 -
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 55 m2 ich odčlenením z nehnuteľností zapísaných u Okresného
úradu Trenčín, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres Trenčín, obec Trenčín a katastrálne
územie Trenčín na liste vlastníctva č. XXXX ako Parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape
- parc. č. 2237/230 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 165 m2 a parc. č. 2237/376 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 72 m2, patria v podiele 1/4 do dedičstva po F. I., zomrelom XX.X.XXXX,

naposledy bytom F., H. ul.č. XX, ktorý bol v čase smrti vlastníkom týchto nehnuteľností v tomto podiele,
v podiele 1/4 do dedičstva po H. I., rod. C., zomrelej XX.X.XXXX, naposledy bytom F., H. ul.č. XX,
ktorá bola v čase smrti vlastníkom týchto nehnuteľností v tomto podiele, v podiele 1/4 do dedičstva
po L. R., zomr. X.X.XXXX, naposledy bytom F., R. ul. č. XX, ktorý bol v čase smrti vlastníkom týchto
nehnuteľností v tomto podiele a v podiele 1/4 do dedičstva po K. R., rod. M., zomrelej XX.X.XXXX,

naposledy bytom F., R. ul.č. XX, ktorá bola v čase smrti vlastníkom týchto nehnuteľností v tomto podiele.
Žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia 1/, 2/ sú zákonní dedičia po ich rodičoch poručiteľoch F. I. a H. I.,
rod. C. a žalobcovia 3/ až 8/ sú právnymi nástupcami po poručiteľoch L. R. a K. R., rod. M.. Ďalej uviedli,
že právni predchodcovia žalobcov 1/, 2/, a to F. I. a manž. H. I., rod. C. spoločne v podiele 1/2 a právni
predchodcovia žalobcov 3/ až 8/, a to L. R. a manž. K. R., rod. M. spoločne v podiele 1/2, nadobudli ešte

za svojho života vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej v pozemkovej knihe pre kat. územie Trenčín
vo vl. č. XX ako parc. č. 2216 - Roľa "Suchý Dub" vo výmere 6704 m2, pričom toto vlastnícke právo
nadobudli mimo pozemkovej knihy a toto nebolo v ich prospech v pozemkovej knihe a následne ani v
evidencii nehnuteľností zapísané a preto ani pri prejednávaní dedičstva po týchto poručiteľoch do úvahy
vzaté. Preto majú žalobcovia naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v zmysle § 80 písm.

c) O.s.p., na základe ktorej by bolo súdom určené, že právni predchodcovia žalobcov boli v čase ich
smrti spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti v príslušných podieloch.

2. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že v pozemno-knižnej vložke č. XX k.ú. Trenčín
je pod A VII r.č. 2 vedená nehnuteľnosť parc. č. 2216 - Roľa "Suchý Dub' vo výmere 6704 m2 a ako jej

vlastník v pozemkovej knihe je pod B r.č. 1 vedený Slovenský štát (Štátny pozemkový úrad), a to podľa
§ 9 ods. 1 zákona č. 148/1943 SI. z. a skutočnej držby. Vlastnícke právo bolo zapísané dňa 18.9.1944
na základe dokladu č. 3091. Vo vložke nie je zapísaná ďalšia zmena vlastníctva ohľadom tejto parcely.
Doklad č. 3091/44 predstavuje zápisnicu napísanú komisiou pre zakladanie pozemno-knižných vložiek
obce Trenčín zo dňa 12.7.1944, v ktorej sú uvedené pozemky, vrátane parcely č. 2216 k.ú. Trenčín

zapísanejnapozemno-knižnúvlastníčkuQ.I.rod.D.,stým,žeohľadomtejtoakoajostatnýchparcieljev
zápisniciuvedené,žesastalivlastníctvomSlovenskéhoštátu(Štátnypozemkovýúrad)nazáklade§150
vl.nariadeniač.198/41Sl.z.a§9ods.1zákonač.148/43Sl.z.apretosplnomocnenýzástupcaŠtátneho
pozemkového úradu v zápisnici požiadal, aby súd vlastnícke právo k týmto parcelám zaznačil do novej
pozemkovej knihy na základe skutočnej držby v prospech Slovenského štátu (Štátny pozemkový úrad).

Z dielčeho dočasného zoznam nadobúdateľov židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v k.ú.
Trenčín vystaveného Štátnym pozemkovým úradom pracovná skupina "I" v Trenčíne bolo zistené, že
za pridelenú parcelu č. 2216 roľa o výmere 6704 bývalých židovských vlastníkov zaplatili Štátnemu
pozemkovému úradu L. R. s manželkou K. R., rod. M. kúpnu - prídelovú cenu v sume 3.168 Ks dňa
4.5.1943, a F. I. s manželkou H. rod. C. kúpnu - prídelovú cenu v sume 3.168 Ks dňa 13.5.1943. Zo

záznamu zmien pre k.ú. Trenčín za rok 1944 vyplýva, že pôvodnou držiteľkou parcely č. 2216 roľa
zapísanej pôvodne v pozemno-knižnom hárku 2483 k.ú. Trenčín bola Q. I., rod. Polláková a novými
držiteľmi tejto parcely sa stali L. R. s manželkou K. R., rod. M. každý v podiele po 1/4 a F. I. s manželkou
H. rod. C. každý v podiele po 1/4. Žalobca 1/ vypovedal, že mal 10 rokov, keď jeho rodičia F. I. a H. I. v
roku 1943 kúpili pkn parcelu č. 2216 k.ú. Trenčín a pomáhal rodičom pri obhospodarovaní tejto parcely,

ktorú užívali spolu s manželmi R.. Otec žalobcu 1/ podnikal, mal vlastné mäsiarstvo a počas 2. sv. vojny
spravoval hotel T. na H. námestí v F. s tým, že rodičia žalobcu 2/ produkty získané z obrábania pozemku
parc. č. XXXX zužitkovali v prevádzke hotela. P. R. bol tiež živnostník, vlastnil reštauráciu. JRD Trenčín
prinútilo rodičov žalobcu 1/ odovzdať predmetnú parcelu do užívania družstvu a v roku 1953 im bolpridelený náhradný pozemok krátke vlny parc. č. 1957/1, ktorý užívali do roku 1968, kedy im bol aj tento
odňatý, no náhradu zaň už nedostali. Žalobca 1/ požiadal Mesto Trenčín o vydanie nehnuteľnosti podľa
Zákona o pôde, ale Mesto Trenčín žiadosti nevyhovelo a následne požiadal Pozemkový úrad o náhradu

za odobratý pozemok. Žalobca 1/ doma počul, že pôvodní vlastníci pozemku prežili 2. sv. vojnu a aj
sa vracali na návštevu na Slovensko a brat otca žalobcu 1/ sa zúčastnil po vojne rokovania, v rámci
ktorého sa dohodli na vyrovnaní a pôvodným vlastníčkam bola cena za tieto pozemky zaplatená, no
následne boli pôvodné vlastníčky označené ako nespoľahlivé osoby a nemohli sa pôvodného vlastníctva
domáhať. Žalobca 2/ vypovedal, že je bratom žalobcu 1/. Pamätá si, že parcelu č. 2216 k.ú. Trenčín jeho

rodičia užívali, chodievali tam aj na vodu, bola tam kyselka. Rodičia žalobcu 2/ neboli členmi družstva,
ktoré im predmetný pozemok odňalo asi v roku 1959, keďže v roku 1958, keď odišiel žalobca 2/ pracovať
do Dubnice nad Váhom, ešte rodičia žalobcu 2/ pozemok užívali. Potom im JRD pozemok parc. č. 2216
vrátilo, ale o tom žalobca 2/ nemá žiadne listinné doklady. Otec žalobcu 2/ sa od Mesta Trenčín domáhal
navrátenia pozemku parc. č. 2216. Žalobkyňa 8/ na pojednávaní uviedla, že je vnučkou L. a K. R. a
dcérou ich syna A. R., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Pripojila sa k výpovediam žalobcov 1/, 2/, keďže

všetky informácie o predmete sporu má sprostredkovane od nich. Reštitučných nárokov sa nedomáhala.
3. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 115, § 116 ods. 1, § 145 ods. 1, § 562, § 566 ods. 1
a 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej tiež "zákon č. 141/1950 Zb."). Uviedol,
že základným procesným predpokladom úspešnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (účinného
v čase podania žaloby), ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že či tu právny vzťah alebo právo

je alebo nie je, je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Súd preskúmal
túto podmienku procesnej prípustnosti žaloby a uzavrel, že žalobcovi tvrdili a dokázali skutočnosti,
z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Žalobcovia tvrdili,
že ich právni predchodcovia vydržaním nadobudli a ku dňu smrti vlastnili podiely na predmetných
nehnuteľnostiach, no z oboznámených listín vyplynulo, že vlastnícke právo k pozemkom je v katastri

nehnuteľností zapísané v prospech žalovaných. Jedine rozsudkom súdu, ktorým bude určené, že
predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov bude odstránený stav
právnej neistoty na strane žalobcov, a ich postavenie už nebude neisté, pretože iba na základe takéhoto
rozsudku budú môcť žalobcovia podať návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po ich právnych
predchodcoch a nadobudnúť v dedičskom konaní vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.

Ďalej súd uviedol, že z listinných dôkazov bolo preukázané, a žiadna zo strán túto skutočnosť
nerozporovala, že pôvodná pozemno-knižná parcela č. 2216 roľa Suchý Dub vedenej pôvodne v hárku
č. 2483 k.ú. Trenčín (následne dňa 18.9.1944 zapísaná v prospech Slovenského Štátu do pozemno-
knižnej vložky č. 13 k.ú. Trenčín) patrila vlastníkom židovskej rasy. Konkrétne zo záznamu zmien za
rok 1944, dielčieho dočasného zoznamu nadobúdateľov židovských poľnohospodárskych nehnuteľností

v kat. území Trenčín a zápisnice napísanej komisiou pre zakladanie pozemno-knižných vložiek obce
Trenčín zo dňa 12.7.1944 bolo preukázané, že vlastníčkou tejto parcely bola Q. (K.) I., rod. D.. Z
uvedených listín bolo zároveň preukázané, že majetok tejto židovskej vlastníčky jej bol v rámci arizácie
odňatý postupom podľa § 150 nariadenia Vlády Slovenskej republiky zo dňa 9.9.1941 o právnom
postavení Židov č. 198/1941 Slovenského zákonníka (ďalej len "nariadenie vlády č. 198/1941 Sl. z."),

ktoré bolo vydané na základe ustanovenia zákona č. 210/1940 Slovenského zákonníka, ktorým bola
vláda zmocnená, aby robila opatrenia vo veciach arizácie. Podľa § 150 ods. 1 nariadenia vlády č.
198/1941 Sl. z. Poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov a židovských sdružení stanú sa
dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách, vlastníctvom slovenského
štátu. Preto súd uzavrel, že vlastníctvo k tejto parcele prešlo na štát priamo zo zákona (ex lege), teda

bez potreby zápisu do pozemkovej knihy, čo bolo vyjadrené priamo v ust. § 150 ods. 1 nariadenia vlády
č. 198/1941 Sl. z. tým, že prechod vlastníctva bol stanovený na určený deň. Z uvedeného vyplýva,
že zákonodarca výslovne opustil vtedy platnú intabulačnú zásadu, na základe ktorej sa vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy. V zmysle § 155 nariadenia
vlády č. 198/1941 Sl.z. Štátny pozemkový úrad mohol s nehnuteľnosťami, ktoré sa stali podľa § 150

vlastníctvom štátu, nakladať podľa zákona č. 46/1940 Sl.z. alebo podľa smerníc, vydaných vládou.
Slovenský fašistický štát prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu za odplatu prevádzal tieto
nehnuteľnosti do vlastníctva fyzických osôb alebo do užívania (napr. árendy). Z uvedených listín mal súd
za preukázané, že štát predmetný pozemok pridelil manželom Brokešovým, ktorí za pozemok Štátnemu
pozemkovému úradu zaplatili dňa 4.5.1943 cenu 3.168 Ks a manželom I., ktorí za pozemok Štátnemu

pozemkovému úradu zaplatili dňa 13.5.1943 cenu 3.168 Ks. Na nápravu majetkových krívd páchaných
Slovenským fašistickým štátom na rasových a národnostných menšinách počas existencie Slovenského
štátu bol prijatý zákon Dočasného národného zhromaždenia č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých
majetkovo-právnych rokovaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov domajetku vznikajúcich (ďalej len "zákon č. 128/1946 Sb."). Podľa § 1 zákona č. 128/1946 Sb. akékoľvek
majetkové prevody a akékoľvek majetkovoprávne konania, či sa týkajú majetku hnuteľného alebo
nehnuteľného, verejného, alebo súkromného, sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938

pod tlakom okupácie, alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel, alebo kto uzavrel
iné majetkovoprávne úkony, je osoba štátne spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu
alebo k inému majetkovoprávnemu úkonu došlo za primeranú odplatu, alebo z podnetu pôvodného
vlastníka (oprávneného), alebo v jeho prevažnom záujme. Podľa § 2 zákona č. 128/1946 Sb. v znení
zákona č. 79/1948 Sb., také isté nároky ako z majetkových prevodov neplatných podľa § 1 vyplývajú

z majetkových prechodov prevedených po 29. septembri 1938 právnym predpisom neplatným (§ 15),
alebo akýmkoľvek spôsobom, hlavne úradným výrokom, na základe takéhoto predpisu, alebo inak
výrokom súdnym, alebo úradným, ktorý bude ako výrok z doby neslobody zrušený, alebo zmenený. To
platí primerane aj o iných zásahoch do majetku, prevedených takýmito neplatnými predpismi alebo na
ich základe, alebo takýmito súdnymi, alebo úradnými výrokmi. Podľa tohto reštitučného zákona, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 17.6.1946, mali osoby oprávnené nárok na vrátenie nehnuteľností, ktoré im

boli protiprávnym spôsobom odňaté v čase fašistického slovenského štátu. Obsahom takéhoto nároku
bolo právo na vrátenie veci alebo právo na prinavrátenie do predošlého stavu, alebo právo na peňažnú
náhradu vo výške všeobecnej ceny. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 128/1946 Sb. prislúchal nárok na reštitúciu
poškodenému alebo jeho právnym nástupcom len za predpokladu, že nešlo o osobu štátne nespoľahlivú
v zmysle § 5 zákona č. 128/1946 Sb. V ust. § 8 zákona č. 128/1946 Sb. bola stanovená lehota, v ktorej

si reštitučný nárok oprávnená osoba, resp. jej právny nástupca môže uplatniť. V § 8 zákona č. 128/1946
Sb. je uvedené, že nárok sa premlčuje v troch rokoch od účinnosti zákona č. 128/1946 Sb.. Z dôvodovej
správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca mal na mysli lehotu prekluzívnu, po uplynutí ktorej
už nemožno právny úkon s právnym účinkom vykonať. Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. D
718/49, vyžiadaného zo Štátneho archívu v Trenčíne bolo preukázané, že dňa 6.10.1949 žiadateľka

G. I., bývajúca v M. požiadala o začatie dedičského konania a odovzdanie dedičstva skladajúceho sa
z reštitučného nároku na vrátenie nehnuteľností, vrátane parc. č. 2216 zapísaných vo vl. č. XX k.ú.
Trenčín , patriacej pôvodne Q. (K.) I., rod. D., ktorá bola uznesením Okresného súdu Trenčín č. M
17/49 zo dňa 29.9.1949 vyhlásená za mŕtvu s tým, že neprežila deň 31.12.1944, a žiadateľka je dcérou,
teda právnym nástupcom tejto poručiteľky. Z výpisu z pozostalostnej zápisnice zo dňa 14.12.1949

vyplynulo, že súd odovzdal reštitučné dedičské nároky podľa § 4 zákona č. 128/46 Sb. po nebohej
Q. (K.) I., rod. D. jej dcére G. I. z M. ohľadom pozemkov zapísaných v pozemkovej knihe vo vložke č.
XX k.ú. Trenčín, vrátane parcely č. 2216. Uznesenie o odovzdaní dedičstva bolo doručené právnemu
zástupcovi žiadateľky Dr. C. V.; nebolo však odoslané na pozemno-knižné oddelenie Okresného
súdu v Trenčíne. Pôvodné vlastníctvo k parcele sa však na základe tohto uznesenia o odovzdaní

dedičstva nemohlo obnoviť, pretože uznesenie vydané v dedičskom konaní nemá povahu úspešného
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu o nároku uplatnenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/1946
Zb. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 62/97 zo dňa 17.2.1998). Nárok mal byť podľa §
4 ods. 2 zákona č. 128/1946 Zb uplatnený proti tomu, kto nehnuteľnosť neplatným prevodom, alebo
prechodom nadobudol, teda v danom prípade voči štátu, zapísanému v pozemkovej knihe. Uplatnenie

iného reštitučného nároku ohľadom predmetnej parcely nebolo v Štátnom archíve v Trenčíne zistené.
Žalobcovia tvrdili, že vlastnícke právo k parc. č. 2216 k.ú. Trenčín ich právni predchodcovia nadobudli
vydržaním mimo pozemkovej knihy podľa uhorského obyčajového práva, keď sa držby parcely ujali v
roku 1943 a vydržacia doba uplynula dňa 1.1.1961 vzhľadom na ust. § 566 ods. 1, ods. 2 zákona č.
141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 116 ods. 1, ktoré určovali kratšiu 10 ročnú

vydržaciu dobu. Vydržanie je osobitný originálny (pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby)
dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že
musia byť splnené kumulatívne, čo znamená, že ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu
nedochádza. Do nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka (zák. č. 141/1950 Sb.) dňa 1.1.1951

podmienky vydržania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky upravovalo obyčajové
právo platné do 31.12.1950. Podľa tohto obyčajového práva nadobudol vydržaním vlastnícke právo k
nehnuteľnosti ten, kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a dlhotrvajúcej držbe. Všeobecná
vydržacia doba bola 32 rokov, pri vydržaní proti štátu sa vyžadovala 100-ročná vydržacia doba a pri
vydržaní proti cirkvi 40-ročná vydržacia doba. Držba musela byť počas celej vydržacej doby pokojná, t.

j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá. Nestačilo preto, že držiteľ mal fakticky vec u seba, ale
musel byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela byť od
počiatku. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval zákon č. 141/1950 Sb.
v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 tak, že vyžadoval oprávnenosťdržby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby, pričom
oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto
ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto

oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí,
ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo,
že držba je oprávnená. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch
bolrozdielvtom,žeobyčajovéprávoplatnénaSlovenskudo31.12.1950vyžadovalodobromyseľnosťpri

nastúpení do držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. bola dobromyseľnosť potrebná
počas celého priebehu vydržacej doby. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania
vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať
pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej
doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba
mohla však uplynúť aj skôr, t.j. pred 1. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by

bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961. Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností
platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do
1. januára 1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951.
Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcov v ich písomnom vyjadrení zo dňa 8.12.2006, v zmysle
ktorého podmienky vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti právnymi predchodcami

žalobcov je potrebné posudzovať podľa ustanovení Uhorského obyčajového práva a len samotnú
dobu potrebnú na toto vydržanie (vydržaciu dobu) je potrebné posudzovať v zmysle § 566 ods. 1, 2
zákonač.140/1950Zb.podľatohtoprávnehopredpisu.Uvedenýnázoržalobcovohľadomposudzovania
podmienok vydržania nezodpovedá príslušným intertemporálnym ustanoveniam a ani judikatúre súdov.
Podľa ustanovenia § 562 zákona č. 141/1950 Sb. sa ustanoveniami tohto zákona spravujú, pokiaľ nie je

ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1.januárom 1951; do tohto dňa sa tieto právne
pomery spravujú skorším právom. Keďže držba predmetnej pkn parcely mala začať pred účinnosťou
zákona č. 141/1950 Sb., použije sa skoršie právo ( uhorské obyčajové právo) na posúdenie držby
veci len do účinnosti zákona č. 141/1950 Sb.. Ak však vydržacia doba neuplynula a neboli splnené
ani ostatné podmienky vydržania stanovené skorším právom do účinnosti zákona č. 141/1950 Sb., od

účinnosti tohto zákona už je potrebné na držbu veci a vydržanie vlastníckeho práva k nej aplikovať
ustanovenia zákona č. 141/1950 Sb.. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1 M Cdo 8/2009 zo dňa
29.4.2010 uzavrel, že v prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1.
januárom 1951, t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť už splnené
aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950. Rovnako tak

Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 22Cdo 417/98 zo dňa 24.2.2010 konštatoval, že pokiaľ vydržacia
doba začala plynúť pred 1.1.1951 a mala by v zmysle § 566 ods. 1, 2 zákona č. 140/1950 Sb. uplynúť
dňa 1.1.1961, a k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, a teda k vzniku vlastníckeho práva
právneho vzťahu malo dôjsť v roku 1961, treba s poukazom na ust. § 562 zákona č. 141/1950
Sb. posúdiť otázku vydržania podľa § 115 a nasl. zákona č. 141/1950 Sb. s tým, že na ustanovenia

skoršieho právo treba prihliadnuť pri posúdení existencie držby vedúcej k vydržaniu, ktorá začala pred
nadobudnutím účinnosti zákona č. 141/1950 Sb.. Súd preto skúmal, či boli splnené podmienky pre
nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa zákona č. 141/1950 Sb.. V konaní bolo preukázané, že
právni predchodcovia žalobcovia sa ujali držby predmetnej nehnuteľnosti v máji 1943, keď uhradili za
pozemok určenú kúpnu - prídelovú cenu Štátnemu pozemkovému úradu. Uvedené bolo preukázané z

výsluchu žalobcov 1/, 2/, ktorí potvrdili, že ich rodičia F. s manželkou H. I. ako aj s manželmi L. a K.
R. užívali pozemok na poľnohospodárku produkciu, a vyplýva to aj z dielčieho zoznamu nadobúdateľov
židovských poľnohospodárskych nehnuteľností, v ktorom je uvedený dátum úhrady ceny za pridelený
pozemok právnymi predchodcami žalobcov označených tam ako nadobúdatelia daného pozemku.
Podľa vyjadrenia žalobcov v podaní zo dňa 8.12.2006 mali ich právni predchodcovia pozemok v užívaní

až do roku 1953, kedy im bol odňatý a daný do užívania roľníckemu družstvu. Okrem faktickej držby veci
však zákon vyžadoval aby bola držba veci oprávnená. Dobromyseľnosť držiteľa bola v zmysle zákona
č. 141/1950 Sb. potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Oprávneným je držiteľ, ktorý je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie, či je držiteľ v
dobrej viere alebo nie je, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného

presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú možno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp.
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá
viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolaťpochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto
prípade naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať

za následok vznik práva. Žalobcovia tvrdili, že ich právni predchodcovia do držby nehnuteľnosti vstúpili
na základe toho, že nehnuteľnosť bola ich právnym predchodcom odpredaná zo strany vtedajšieho
Slovenského štátu, ktorý ju do vlastníctva nadobudol na základe zákona od židovských vlastníkov.
Zmluva ako nadobúdací titul však do spisu doložená nebola, ktorú skutočnosť aj namietal žalovaný 1/.
Na preukázanie existencie zmluvy nie je nevyhnutné predloženie jej originálu alebo kópie, ale je možné

ju preukázať aj nepriamymi dôkazmi, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými je možné
zistiť stav veci, napr. výsluch svedkov, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb a
listiny; je potrebné prihliadať predovšetkým na listiny, z ktorých sa existencia stratenej zmluvy javí a tiež
k správaniu účastníkov po uzavretí tvrdenej zmluvy. O skutočnosti, že parcela bola pridelená za odplatu
zo strany slovenského štátu v prospech právnych predchodcov žalobcov ako "nadobúdateľov" svedčí
predložený dielčí dočasný zoznam nadobúdateľov židovských poľnohospodárskych nehnuteľností, v

ktorom je zaznamenaný dátum a výška úhrady kúpno-prídelovej ceny zo strany právnych predchodcov
žalobcov v prospech Štátneho pozemkového úradu ohľadom predmetnej pkn parcely a uvedené vyplýva
aj zo záznamu zmien pre katastrálne územie Trenčín za rok 1944, v ktorom za nového držiteľa
predmetnej pozemno-knižnej parcely boli označení právni predchodcovia žalobcov. Skutočnosť, že
právnympredchodcomžalobcovparceludodržbyodovzdalŠtátnypozemkovýúrad,ktorýboloprávnený

disponovať so židovskými pozemkami však nevypovedá o dobrej viere držiteľov. V čase, keď sa právni
predchodcovia ujali držby predmetnej parcely bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo k pozemkom
sa podľa v tom čase platného uhorského obyčajového práva prevádzalo až zápisom do pozemkovej
knihy a nie už uzavretím zmluvy, resp. zaplatením ceny za pridelený pozemok. Intabulačná zásada
platila na území Slovenskej republiky viacero desaťročí a preto neznalosť tohto všeobecne uznávaného

a platného pravidla nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemôže viesť k záveru, že
právni predchodcovia žalobcov konali v ospravedlniteľnom právnom omyle. Z listín bolo preukázané, že
žiaden z právnych predchodcov žalobcov nebol zapísaný do pozemkovej knihy ako vlastník predmetnej
parcely. Táto skutočnosť musela objektívne vyvolať u právnych predchodcoch žalobcov pochybnosti, že
im do pozemkovej knihy nezapísaná nehnuteľnosť patrí. Rovnaký záver prijal v obdobnej právnej veci

aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 12/2010 zo dňa 30.3.2011. V danom prípade pri hodnotení
dobrej viery držiteľa bolo nutné podľa názoru súdu zohľadniť aj osobitné okolnosti, za akých právni
predchodcovia žalobcov vstúpili do držby predmetnej parcely. Právni predchodcovia žalobcov si boli od
počiatku vedomí toho, že nehnuteľnosť, ktorá im bola daná do užívania, a o ktorej žalobcovia tvrdili, že
ju od štátu kúpili, patrila pôvodne židovským vlastníkom, ktorým boli nehnuteľnosti odňaté tak, že zo

zákona (§ 9 ods. 1 zákona č. 148/1943 Zb., § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl.z.) prešlo ich vlastníctvo
na štát, ako to je vyznačené aj v pozemkovej knihe, a ako to vyplýva z iných oboznámených listín, s
tým, táto nehnuteľnosť bola právnym predchodcom žalobcov zo strany štátu pridelená len v dôsledku
arizačných fašistických zákonov. Tento spôsob odnímania majetku zameraný na osoby židovského
pôvodu bol zjavne v rozpore so základnými zásadami demokratického štátu a základnými právami a

slobodami, čo muselo byť zrejmé každému. Po skončení II. svetovej vojny už každý nadobúdateľ musel
mať objektívne pochybnosti o správnosti a platnosti prevodov a prechodov židovského majetku v zmysle
fašistického slovenského zákonodarstva, pretože došlo k masovému odsúdeniu fašistického režimu
Slovenského štátu a rehabilitácii príslušníkov prenasledovaných rasových a etnických skupín, a teda
aj Židov, k náprave majetkových krívd na nich páchaných, a to zákonom č. 128/1946 Zb. účinným odo

dňa 17.6.1946. Tieto objektívne skutočnosti boli pritom všeobecne známe. Tvrdenia žalobcu 1/ o tom,
že tesne po skončení 2. sv. vojny v roku 1945 sa mal brat jedného z právnych predchodcov žalobcov
dohodnúť na vyrovnaní s pôvodnými vlastníčkami židovského pôvodu nemôžu byť pokiaľ ide Q. (K.)
I., rod. D. ako pôvodnú vlastníčku pkn parcely č. 2216 pravdivé, pretože z obsahu spisu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. D 718/49 vyplynulo, že menovaná bola uznesením Okresného súdu Trenčín č.

M 17/49 zo dňa 39.9.1949 vyhlásenú za mŕtvu a neprežila deň XX.XX.XXXX. Pokiaľ brat niektorého
z právnych predchodcov žalobcov skutočne rokoval o vyrovnaní za predmetnú parcelu po skončení
2. sv. vojny s právnymi nástupcami menovanej vlastníčky, ktorým mali byť pozemky zaplatené, a v
domácnosti právnych predchodcov žalobcov sa o tom rozprávali ako uvádzal žalobca 1/, je zrejmé, že
právni predchodcovia žalobcov boli konfrontovaní s nárokom právnych nástupcov židovskej vlastníčky

na predmetnú parcelu a museli v dôsledku toho stratiť aj subjektívne presvedčenie o tom, že sa stali v
roku 1943 oprávnenými držiteľmi predmetnej nehnuteľnosti. Súd dodáva, že do spisu nebol predložený
relevantný dôkaz (právoplatné rozhodnutie súdu), ktorým by bola pôvodná pozemno-knižná vlastníčka
a jej právni nástupcovia označení za štátne nespoľahlivé osoby, ktorým by nepatril reštitučný nárokpodľa zákona č. 128/1946 Zb.. Rozsudkom Najvyššieho súdu Cz 683/52 zo dňa 25.2.1953 bolo zrušené
uznesenie Okresného súdu Trenčín č. Nc II 891/49-12 zo dňa 29.4.1950 o priznanom reštitučnom
nároku G. I. a T. M., rod. D. ako právnych nástupkýň po židovských pozemno-knižných vlastníkoch,

vrátane Q. I., rod. D. ohľadom iných parciel, z dôvodu, že okresným súdom nebola skúmaná štátna
spoľahlivosť pozemno-knižných vlastníkov a jej právnych nástupcov a z iných procesných dôvodov;
nebola teda týmito súdnymi rozhodnutiami konštatovaná štátna nespoľahlivosť oprávnených osôb. Z
listín v spise nijako nevyplýva, žeby bolo s právnymi predchodcami žalobcov počas plynutia vydržacej
doby (ktorá mala uplynúť 1.1.1961) jednané ako s vlastníkmi predmetnej parcely. Pokiaľ im bola parcela

č. 2216 štátom v roku 1953 odňatá z užívania, nemožno z tohto vyvodzovať, že boli vnímaní ako jej
vlastníci, pretože v pozemkovej knihe bol ako vlastník parcely naďalej vedený štát, ktorý mal vlastnícke
oprávnenia k parcele, vrátane práva prenechať ju do užívania inej osobe. S poukazom na všetky
uvedené skutočnosti nie je možné v žiadnom prípade konštatovať, že právni predchodcovia žalobcov
boli dobromyseľnými držiteľmi predmetnej nehnuteľnosti. K rovnakému záveru v obdobnej právnej veci
dospel aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo 280/2007 zo dňa 30.6.2008, v ktorom skonštatoval,

žeprávnypredchodcažalobcovnenadobudolnehnuteľnosťdovlastníctvanazákladevydržania,pretože
podmienka dobromyseľnosti nebola splnená, pretože právny predchodca žalobcov si musel byť vedomý,
že nehnuteľnosti, ktoré vydražil, patrili osobe, ktorá bola Židovka, a ktorej nehnuteľnosti boli odňaté
a vydražené len v dôsledku arizačných fašistických zákonov. Súd ďalej zistil, že nebola splnená ani
podmienka § 115 zákona č. 141/1950 Sb., v zmysle ktorého nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním

nebolo možné, ak ide o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. V ustanoveniach § 148
a § 149 Ústavy ČSR (150/1948 Sb.) boli vymenované veci, ktoré mohli byť národným majetkom, a tým aj
nescudziteľnýmivecami,(nerastnébohatstvo,zdrojeenergieaenergeticképodniky,bane,huty,prírodné
liečivé zdroje, výroba predmetov slúžiacich zdraviu ľudu, podniky s počtom aspoň 50 zamestnancov,
banky a poisťovne, verejná železničná doprava, pravidelná cestná a letecká doprava, pošta, verejný

telegraf a telefón, rozhlas a film). Právna teória a prax súdov za nescudziteľné veci považovali ale aj
základnéprostriedkyzverenésocialistickýmorganizáciámdosprávy,ktoréboliurčenénato,abyichtieto
organizácie trvale užívali. Žalobcovia tvrdili, že predmetná parcela č. 2216 k.ú. Trenčín im bola odňatá
a daná ešte v roku 1953 do užívania družstva, teda socialistickej organizácie, ktoré tvrdenia žalovaní
nerozporovali. Keďže právni nástupcovia po pôvodnej židovskej vlastníčke neuplatnili riadne a včas

reštitučný nárok v zmysle zákona č. 128/1946 Sb., štát ostal naďalej vlastníkom predmetnej parcely č.
2216 k.ú. Trenčín. Z uvedeného je zrejmé, že sporný pozemok vo vlastníctve štátu bol zverený do správy
socialistickej organizácii do jej družstevného užívania. Sporný pozemok je preto podľa § 115 zákona
č. 141/1950 Sb. treba považovať za nescudziteľnú vec, ktorá bola vlastníctvom štátu a v družstevnom
užívaní ku dňu 1.1.1961, kedy mali podľa tvrdenia žalobcov ich právni predchodcovia nadobudnúť

vlastníctvo k nemu vydržaním. Keďže neboli splnené zákonné podmienky, súd uzavrel, že právni
predchodcovia žalobcov nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej pozemno-knižnej nehnuteľnosti
vydržaním a keďže nebol tvrdený a ani preukázaný iný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, súd
musel konštatovať, že právni predchodcovia žalobcov neboli vlastníkmi pozemku ku dňu ich smrti a tento
pozemok nepatrí do dedičstva po nich. Preto súd žalobu výrokom I. zamietol.

4. Rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu /výrok II./ súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a 2 v
spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/. Vzhľadom
na zásadu úspechu vyjadrenú v týchto ustanoveniach súd výrokom II. priznal úspešným žalovaným
1/, 2/ proti žalobcom 1/ až 8/ právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

5. Rozhodnutie o náhrade trov konania štátu súd odôvodnil tým, že ustanovenej znalkyni z odboru
geodézia a kartografia Ing. Zvete Strhanovej bolo na základe jeho uznesení vyplatené znalečné v
sumách 1.780,81 eur a 39,82 eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Súd preto výrokom III. štátu priznal
proti žalobcom 1/ až 8/ nárok na náhradu týchto trov konania v rozsahu 100%, keďže žalobcovia boli v
spore neúspešní v plnom rozsahu. Súd vychádzal z ustanovenia článku 4 CSP v spojení s § 255 ods. 1

a 2 CSP a dovodil, že štát má pre rozhodnutie o trovách, ktoré v konaní platil, postavenie strany sporu,
a preto štátu patrí nárok voči neúspešným stranám na náhradu týchto trov konania. O výške náhrady
týchto trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.
6. Proti tomuto rozhodnutiu do výroku II. o náhrade trov konania strán sporu a do výroku III. o náhrade

trov konania štátu podali včas odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa
vzhľadom na charakter sporu, okolnosti vedenia sporu vrátane nariadenia znaleckého dokazovania ako
aj vzhľadom na osobné pomery predovšetkým žalobcov 1/ a 2/ vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie §
257 CSP, podľa ktorého výnimočne nemusí súd priznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodnéosobitného zreteľa. Podľa nich sú v tomto spore podmienky na to, aby žalovaným 1/ a 2/ a ani štátu
nebola náhrada trov konania priznaná. Pokiaľ ide o okolnosti uplatneného nároku žalobcovia 1/ a 2/
poukázali predovšetkým na dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie žalobu vo veci samej zamietol a štádium

konania, v ktorom súd takýto dôvod na rozhodnutie o uplatnenom nároku aplikoval. Išlo o dlhotrvajúce
súdne konanie, kde strana žalobcov svojím konaním žiadne prieťahy nezavinila. Naopak už v podanej
žalobe navrhla vykonanie znaleckého dokazovania len pre prípad, že by súd dospel k predbežnému
právnemu záveru o existencii uplatneného nároku. Je zrejmé, z dôvodov zamietnutia žaloby žalobcov
podľa rozsudku súdu prvej inštancie, že nariadenie znaleckého dokazovania, ktoré bolo spojené s

vysokými trovami na znalečnom /1.820,63 eur/ ako aj s trovami strán sporu /písomné podania zástupcov
strán sporu týkajúce sa záverov znaleckého dokazovania/ nebolo vôbec účelné a hospodárne. Za tejto
situácie, kedy nebolo potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, pretože súdu prvej inštancie museli
byť právne závery o nesplnení zákonných podmienok vydržania právnymi predchodcami žalobcov
známe už pred nariadením znaleckého dokazovania, ide o dôvod na prinajmenej nepriznanie náhrady
trov konania štátu proti strane žalobcov. Ďalej žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na skutočnosť, že obranné

argumenty žalovaných 1/ a 2/ proti nimi uplatnenému nároku boli z väčšej časti posúdené súdom prvej
inštancie ako nedôvodné a celkovo z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd záver
o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcov založil na iných skutočnostiach, než akými proti nároku
žalobcov argumentovali žalovaní. Aj táto skutočnosť má význam z hľadiska úvah o možnej aplikácii §
257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Žalobcovia 1/ a 2/, hoci sa z obavy o navyšovanie

trov konania, rozhodli nepodať proti rozsudku súdu prvej inštancie v merite veci odvolanie, nevnímajú
toto rozhodnutie ako úplne spravodlivé. Z okolností veci je zrejmé, že ich právny predchodcovia zaplatili
za predmetný pozemok prídelovú kúpnu cenu, ktorá im nikdy nebola vrátená a napokon tento pozemok,
ktorý nikdy nebol vrátený pôvodným židovským vlastníkom, zostal vo vlastníctve štátu, ktorý ho získal na
základe arizačných fašistických zákonov a od ktorého potom bolo odvodené vlastníctvo žalovaných 1/ a

2/. Existencia takéhoto stavu podľa žalobcov 1/ a 2/ prinajmenej opodstatňovala, aby súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP a žalovaným napriek ich
plnému úspechu v spore, náhradu trov konania nepriznal. Nakoniec žalobcovia 1/ a 2/ poukázal na svoje
osobné pomery, keď sú obaja starobnými dôchodcami, vo vysokom veku a ich jediný príjem je starobný
dôchodok, ktorý je u oboch okolo 420,- eur mesačne. Zároveň vzhľadom na charakter žalovaného 1/ ako

obce a žalovaného 2/ ako banky je celkom zrejmé, že nepriznaním náhrady trov konania k žiadnemu
podstatnému zásahu do ich majetkovej sféry nedôjde. Navrhli preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. tak, že žalovaným 1/ a 2/ ani štátu sa náhrada
trov konania nepriznáva.
7. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ vyjadril tak, že ustanovenie § 257 CSP

stanovuje moderačné právo súdu v oblasti náhrady trov konania, ktoré sa aplikuje len výnimočne
a predstavuje výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového
konania. Povinnosťou súdu nie je ex offo sa vyjadrovať v rozsudku k tomu, prečo súd toto ustanovenie
neaplikoval.Ažkeďkonajúcisúdvidívsporedôvodnaaplikáciutohtoustanovenia,musiabyťvynimočné
okolnosti jeho aplikácie v rozhodnutí náležite vysvetlené a konkretizované. Podľa žalovaného 1/ v

danom spore neobstojí poukaz žalobcov 1/ a 2/ na to, že nepodali do merita veci proti rozsudku
súdu prvej inštancie odvolanie a ani ich tvrdenia o charaktere alebo dĺžke súdneho konania. Takéto
skutočnosti nemôžu byť hodnotené ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu nebola
priznaná náhrada trov konania. Predmetom sporu je štandardná určovacia žaloba a to, že išlo o
nadobudnutie pozemkov po židovských vlastníkoch nemení charakter, resp. závažnosť tohto konania

vo vzťahu k náhrade trov konania. Náboženstvo alebo rasa nie sú určujúcim faktorom pri rozhodovaní
o náhrade trov konania. Podľa žalovaného 1/ neobstojí ani tvrdenie žalobcov 1/ a 2/, že štát získal
pozemok prechodom zo zákona, ich právny predchodcovia museli za pozemok zaplatiť a za jeho
odobratie nedostali žiadnu refundáciu. Podľa konštantnej judikatúry, ktorú si vo veci osvojil aj súd prvej
inštancie, právny predchodcovia žalobcov museli vedieť, že nadobúdajú majetok po Židoch, na ktorých

v čase arizačných zákonov boli páchané majetkové krivdy. Preto museli mať žalobcovia vedomosť, že
ich právnym predchodcom bol majetok pridelený len v dôsledku arizačných fašistických zákonov a po
správnosti by na takýto titul nemali nárok. Žalobcom nič nebránilo v tom, aby sa dohodli na vyrovnaní
s pôvodnými vlastníkmi pozemkov. Podľa žalovaného je účelové tvrdenie žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej
inštancie posúdil procesné prostriedky obrany žalovaných ako nedôvodné a že to má mať význam pre

možnú aplikáciu § 257 CSP. Súd prvej inštancie podľa obsahu rozsudku posúdil len jednu námietku
žalovaného 2/ ako nedôvodnú a to námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Z obsahu
zápisnice o poslednom pojednávaní na druhej strane vyplýva, že práve žalovaný 1/ poukázal na judikáty
o nedobromyseľnosti držby, ktoré si potom súd prvej inštancie podľa rozsudku v plnom rozsahu osvojil.Nakoniec žalovaný 1/ poukázal na to, že pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ navrhujú odvolaciemu súdu aplikáciu §
257 CSP s poukazom na svoje osobné pomery, bolo ich povinnosťou spolu s odvolaním podať aj dôkazy
o týchto ich tvrdeniach. Toto však nesplnili a preto ide len o nepreukázané tvrdenia a argument žalobcov

ozlýchosobnýchpomerochneobstojí.Nakoniec,ajkebybolipreukázanézléosobnépomeryžalobcov1/
a 2/, tak podľa ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami a samotná skutočnosť, že majetková alebo zárobková situácia
úspešnej strany sporu je lepšia ako u protistrany nie je dôvodom na použitie § 357 CSP. Žalovaný 1/
z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako

vecne správny potvrdil.
8. K odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ sa písomne vyjadril aj žalovaný 2/. Uviedol, že mu je zrejmé, že
nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu z dôvodov hodných osobitného zreteľa, na
základe aplikácie § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok. Dôvody
hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti nie sú v právnej úprave CSP výslovne vymedzené,
Možnosti ich aplikácie sú však dané súdnou judikatúrou, podľa ktorej sú rozhodujúcimi osobné,

majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a okolnosti, ktoré viedli strany sporu
k uplatneniu práva v súdnom konaní a ich postup v súdnom konaní. Žalobcovia sa prostredníctvom
svojho právneho zástupcu vyjadrili k rozhodujúcim skutočnostiam relevantným pre posúdenie existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa a možnosti aplikácie § 257 CSP. S ohľadom na tento skutkový stav
má žalovaný 2/ za to, že aplikácia § 257 CSP v posudzovanej veci je možná a dovolená. Pokiaľ odvolací

súd podanému odvolaniu žalobcov nevyhovie, nebude si žalovaný 2/ z dôvodov uvedených v odvolaní
žalobcov, najmä s ohľadom na ich vek a majetkové pomery, uplatňovať náhradu trov súdneho konania,
ani náhradu trov právneho zastúpenia.
9. Skôr ako odvolací súd pristúpil k meritórnemu preskúmaniu odvolaním žalobcov 1/ a 2/ napadnutých
výrokov rozsudku súdu prvej inštancie musel sa vysporiadať s účinkami podaného odvolania žalobcov

1/ a 2/ na postavenie ostatných žalobcov 3/ až 8/, ktorí spolu s odvolateľmi vystupovali v spore na strane
žalobcov ale sami odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodali.

10. Podľa § 75 ods. 1 CSP na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov.

11. Podľa § 76 CSP samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné
práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne.

12. Podľa § 77 CSP nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné
práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo

žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

13. V predmetnom spore vystupuje na strane žalobcu ako aj na strane žalovaného viacero subjektov,
a teda ide v zmysle § 75 ods. 1 CSP o procesné spoločenstvo tak na strane žalobcu, ako aj na
starne žalovaného. O aký typ procesného spoločenstva na strane žalobcu sa jedná /samostatné

alebo nerozlučné/ určuje charakter práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania. V zásade
platí, že ak je predmetom konania určenie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov k
nehnuteľnosti, ktorá doposiaľ nebola prededená, teda nebola predmetom dedičského konania, tak na
strane žalobcov ide o nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 77 CSP /pozri napríklad napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2000, sp.zn. 3 Cdo 131/99/. V tomto

konkrétnom prípade však je ďalej nutné prihliadať aj na skutočnosť, že žalobcovia 1/ až 8/ nie sú dedičmi
po totožnom právnom predchodcovi a predmetom konania sú dva samostatné nároky, jednak určenie
vlastníckeho práva osoby právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ k predmetnej nehnuteľnosti a potom
aj určenie vlastníckeho práva ďalšej osoby - právneho predchodcu žalobcov 3/ až 8/ k predmetnej
nehnuteľnosti. U oboch týchto osôb bolo potrebné skúmať existenciu vlastníckeho práva k predmetnej

nehnuteľnostivčaseichsmrtiosobitneazáverojehoexistenciipriosobeprávnehopredchodcužalobcov
1/ a 2/ bol nezávislý od záveru o existencii vlastníckeho práva osoby právneho predchodcu žalobcov 3/
až 8/. Výsledkom konania tak mohol byť záver, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ bol skutočne ku
dňu svojej smrti vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pretože ako dobromyseľný držiteľ po zákonom
stanovenú dobu vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, ktorá mohla byť predmetom vydržania vydržal

a až do okamihu svojej smrti ho nestratil, zatiaľ čo právny predchodca žalobcov 3/ až 8/ nie, pretože
napríklad nebol držiteľom dobromyseľným a tak vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním
nenadobudol.14. Z uvedeného je potom zrejmé, že v tomto konaní vystupujú na strane žalobcov dve
procesné spoločenstvá a to nerozlučné procesné spoločenstvo žalobcov 1/ a 2/ a nerozlučné procesné
spoločenstvo žalobcov 3/ až 8/, pričom ale žalobcovia 1/ a 2/ nemajú voči žalobcom 3/ až 8/ /a naopak/

postavenie nerozlučných procesných spoločníkov ale samostatných. Procesné úkony niektorého zo
žalobcov 1/ a 2/ tak platia aj pre druhého z týchto žalobcov ale nie už pre kohokoľvek zo skupiny žalobcov
3/ až 8/ a naopak procesný úkon niektorého zo žalobcov 3/ až 8/ platí aj pre ostatných žalobcov z
tejto skupiny, ale nie už pre žalobcov 1/ a 2/. V tomto zmysle potom odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku súdu prvej inštancie do výroku II. o náhrade trov konania strán sporu a do výroku III. o náhrade

trov konania štátu neplatí pre žalobcov 3/ až 8/. Z toho potom v zmysle § 367 ods. 2 CSP vyplýva,
že právoplatnosť výrokov II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom 3/ až 8/ nie je
odvolaním žalobcov 1/ a 2/ dotknutá.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací takto vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /CSP/ v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov II. a III.

rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/, z dôvodov odvolania žalobcov 1/ a 2/ a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, pričom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo výroku II. v napadnutej časti o nároku žalovaného 1/ na náhradu trov konania
proti žalobcom 1/ a 2/ a vo výroku III. o nároku štátu na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a vo výroku II. v napadnutej časti o nároku žalovaného 2/

na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ podľa § 388 CSP zmeniť.

16. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

18. V predmetnom spore žalobcovia 1/ a 2/ svojou žalobou žiadali, aby súd určil, že ich právny
predchodcovia F. I., zomr. XX.X.XXXX a H. I., rod. C., ktorá zomrela XX.X.XXXX boli v čase svojej smrti
každý v podiele 1/4 spoluvlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je zapísaná u Okresného úradu v Trenčíne,

odbor katastrálny v PK pre kat. úz. Trenčín vo vl. č. XX ako parc. č. 2216 - Roľa "Suchý Dub" vo výmere
6704 m2 v časti, ktorej podľa súčasného stavu katastra nehnuteľností zodpovedajú nehnuteľnosti parc.
č. 2237/5, 2237/9, 237/27, 2337/31, 2337/28, 2337/29, 2337/74 vedené na liste vlastníctva č. X pre kat.
úz. Trenčín a parc. č. 2237/230 vedená na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Trenčín v rozsahu v akom
bude tento zameraný na geometrickom pláne, ktorý bude tvoriť neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku.

Žalobu odôvodňovali tým, že sú zákonní dedičia, teda právnymi nástupcami po svojich rodičoch F.
I. a H. I., rod. C., ktorí nadobudli ešte za svojho života vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti
mimo pozemkovej knihy a toto nebolo v ich prospech v pozemkovej knihe a následne ani v evidencii
nehnuteľností zapísané a preto ani pri prejednávaní dedičstva po nich do úvahy vzaté. Ďalej uvádzali, že
pri predmetnej nehnuteľnosti je ako jej vlastník v pozemkovej knihe bez záznamu ďalšej platnej zmeny

vedený Slovenský štát (Štátny pozemkový úrad), a to podľa § 9 ods. I zákona č. 148/1943 SI. z. a
skutočnej držby. Ide o nehnuteľnosť, ktorá prešla počas II. svetovej vojny na vtedajší Slovenský štát
ako majetok pôvodných židovských vlastníkov v zmysle označeného právneho predpisu. Po prechode
tejto nehnuteľnosti na štát v roku 1943 vtedajší Slovenský štát prostredníctvom bývalého Štátneho
pozemkového úradu, pracovná skupina "I" v Trenčíne uvedenú parcelu predal F. I. a manželke H. I.,

rod C. spoločne v podiele 1/2 za kúpnu cenu 3.168,- Ks, ktorú oni zaplatili v celej výške dňa 13.5.1943.
Po zaplatení kúpnej ceny bola ihneď nehnuteľnosť právnym predchodcom žalobcov odovzdaná do ich
držby. Od okamihu odovzdania predmetnej nehnuteľnosti do držby právnym predchodcom žalobcov mali
títo túto nehnuteľnosť vo svojej držbe v rovnakom pomere nepretržite a nerušene až do roku 1956, kedy
boli nútení odovzdať túto nehnuteľnosť do družstevného užívania bývalému JRD v Trenčíne podľa vtedy

platných právnych predpisov. V čase vstupu do držby tejto nehnuteľnosti ako i počas celej doby tejto
držby, a to aj po zabratí nehnuteľnosti do družstevného užívania boli právni predchodcovia žalobcov
dobromyseľní v tom, že im táto nehnuteľnosť aj vlastnícky patrí. Túto svoju dobromyseľnosť odvodzovali
predovšetkým z toho, že ich kúpu od vtedajšieho Slovenského štátu prostredníctvom býv. Štátneho
pozemkového úradu v roku 1943 riadne zrealizovali, keď za predmet kúpy riadne zaplatili a tento im bol

ihneď do držby daný a počas celej doby jeho držby neboli v tejto žiadnou inou osobou rušení. Žalobcovia
malizato,žeknadobudnutiuvlastníckehoprávakpredmetnejnehnuteľnostiichprávnymipredchodcami
nepochybne mimo pozemkovej knihy muselo dôjsť, keďže títo od roku 1943 mali túto nehnuteľnosť vo
svojej držbe, pričom so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých do držby vstúpili a právo držbyvykonávali, muselo ísť nepochybne o držbu dobromyseľnú, ktorej výkon po zákonom stanovenú dobu
mal za následok vznik vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti právnym titulom vydržania.

19. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol, keď
po posúdení skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním podľa relevantných ustanovení
právnych predpisov dospel k záveru, že u právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/ neboli splnené
podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa zákona č. 141/1950 Sb., pretože právny
predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ neboli oprávnenými držiteľmi predmetnej nehnuteľnosti, keď neboli

dobromyseľní v tom, že im predmetná nehnuteľnosť patrí, pretože v čase, keď sa právni predchodcovia
žalobcov ujali držby bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo k pozemkom sa podľa v tom čase
platného uhorského obyčajového práva prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy a nie už uzavretím
zmluvy, resp. zaplatením ceny za pridelený pozemok. V spore bolo preukázané, že žiaden z právnych
predchodcov žalobcov nebol zapísaný do pozemkovej knihy ako vlastník predmetnej parcely a podľa
súdu táto skutočnosť musela objektívne vyvolať u právnych predchodcoch žalobcov pochybnosti, že im

do pozemkovej knihy nezapísaná nehnuteľnosť patrí. Okrem toho právny predchodcovia žalobcov si boli
od počiatku vedomí toho, že nehnuteľnosť, ktorá im bola daná do užívania, a o ktorej žalobcovia tvrdili,
že ju od štátu kúpili, patrila pôvodne židovským vlastníkom, ktorým boli nehnuteľnosti odňaté tak, že zo
zákona (§ 9 ods. 1 zákona č. 148/1943 Zb., § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl.z.) prešlo ich vlastníctvo
na štát, ako to je vyznačené aj v pozemkovej knihe, a ako to vyplýva z iných oboznámených listín, s

tým, táto nehnuteľnosť bola právnym predchodcom žalobcov zo strany štátu pridelená len v dôsledku
arizačných fašistických zákonov. Tento spôsob odnímania majetku zameraný na osoby židovského
pôvodu bol zjavne v rozpore so základnými zásadami demokratického štátu a základnými právami a
slobodami, čo muselo byť zrejmé každému. Po skončení II. svetovej vojny už každý nadobúdateľ musel
mať objektívne pochybnosti o správnosti a platnosti prevodov a prechodov židovského majetku v zmysle

fašistického slovenského zákonodarstva, pretože došlo k masovému odsúdeniu fašistického režimu
Slovenského štátu a rehabilitácii príslušníkov prenasledovaných rasových a etnických skupín, a teda aj
Židov, k náprave majetkových krívd na nich páchaných, a to zákonom č. 128/1946 Zb. účinným odo dňa
17.6.1946. Tieto objektívne skutočnosti boli pritom všeobecne známe. Súd ďalej zistil, že nebola splnená
ani podmienka § 115 zákona č. 141/1950 Sb., v zmysle ktorého nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním

nebolo možné, ak ide o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. V ustanoveniach § 148
a § 149 Ústavy ČSR (150/1948 Sb.) boli vymenované veci, ktoré mohli byť národným majetkom, a tým aj
nescudziteľnýmivecami,(nerastnébohatstvo,zdrojeenergieaenergeticképodniky,bane,huty,prírodné
liečivé zdroje, výroba predmetov slúžiacich zdraviu ľudu, podniky s počtom aspoň 50 zamestnancov,
banky a poisťovne, verejná železničná doprava, pravidelná cestná a letecká doprava, pošta, verejný

telegraf a telefón, rozhlas a film). Žalobcovia tvrdili, že predmetná parcela č. 2216 k.ú. Trenčín im bola
odňatá a daná ešte v roku 1953 do užívania družstva, teda socialistickej organizácie, ktoré tvrdenia
žalovaní nerozporovali. Keďže právni nástupcovia po pôvodnej židovskej vlastníčke neuplatnili riadne
a včas reštitučný nárok v zmysle zákona č. 128/1946 Sb., štát ostal naďalej vlastníkom predmetnej
parcely č. 2216 k.ú. Trenčín. Z uvedeného je zrejmé, že sporný pozemok vo vlastníctve štátu bol zverený

do správy socialistickej organizácii do jej družstevného užívania. Sporný pozemok je preto podľa §
115 zákona č. 141/1950 Sb. treba považovať za nescudziteľnú vec, ktorá bola vlastníctvom štátu a
v družstevnom užívaní ku dňu 1.1.1961, kedy mali podľa tvrdenia žalobcov ich právni predchodcovia
nadobudnúť vlastníctvo k nemu vydržaním.

20. Porovnaním žalobou uplatneného nároku žalobcov s výsledkom sporu daným vyhláseným
rozsudkom, ktorý je vo veci samej právoplatný, je očividné, že v predmetnom spore boli celkom procesne
úspešní žalovaní 1/ a 2/, keď súd prvej inštancie žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol. Súd prvej
inštancie tak správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP
a v spore úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcom 1/ až 8/ náhradu trov konania.

21. Za rovnako správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola
náhrada trov konania proti v spore neúspešným žalobcom 1/ až 8/ priznaná štátu, ktorému v spore trovy
konania vznikli. Keďže Civilný sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu
výdavkov, ktoré v spore platil /t.j. či štát má právo na náhradu trov alebo nie, proti komu a za akých

podmienok/ je potrebné o náhrade trov konania štátu rozhodovať za použitia článku 4 Základných
princípov Civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje, že ak sa právna vec nedá prejednať a
rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia
tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanejprávnej veci a ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú
by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a
princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných

vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít. Na rozdiel od súdu prvej inštancie je odvolací súd toho názoru, že Civilný sporový poriadok
neobsahuje také ustanovenie, ktoré by upravovalo inú právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu
náhradetrovkonaniaštátuaktorébytakmohlobyťanalogickyaplikovanéprirozhodovaníonáhradetrov
konania štátu. Takým ustanovením nie je /ako k tomu dospel súd prvej inštancie/ § 255, ktorý upravuje

náhradu trov konania strany sporu, pretože ten nárok na náhradu trov konania viaže na úspech strany v
spore. Ani pri analogickom použití tohto zákonného ustanovenia nemožno totiž z hľadiska náhrada trov
konania štátu uvažovať o úspechu, či neúspechu štátu v spore. Rovnako tak nemožno ani analogicky
aplikovať ustanovenie § 259, ktoré stanovuje, že ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s
výdavkamiinejosoby,mátátoosobatieistéprávaapovinnostipriichuplatneníakosvedok/tedaajnárok
na náhradu trov konania/. Toto zákonné ustanovenie upravuje pokrytie výdavkov spojených s edičnou

a informačnou povinnosťou, a to v rovnakom procesnom režime, ako sú upravené výdavky svedka.
Štátu /ani ako súdu prejednávajúcemu daný spor/ nevzniká pri dokazovaní žiadna povinnosť, ktorá by
bola spojená s výdavkami. Z uvedeného dôvodu, keď nie je možná ani analogická aplikácia niektorého
existujúceho ustanovenia Civilného sporového poriadku na otázku náhrady trov konania štátu, je preto
potrebné, aby konajúci súd prejednal a rozhodol otázku náhrady trov konania štátu podľa normy, ktorú

by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a
princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok. Takýmto požiadavkám najlepšie vyhovuje norma,
ktorá by stanovovala, že štát má podľa výsledkov konania proti strane sporu právo na náhradu trov
konania, ktoré platil a ak sú u niektorej zo strán sporu predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tejto strane sporu zníži o rozsah, v ktorom by jej súd oslobodenie priznal. Jedná

sa v podstate o normu, ktorá je totožná s ustanovení § 148 ods. 1 zrušeného O.s.p., ktorá upravovala
náhradu trov konania štátu. Takáto norma zodpovedá princípom všeobecnej spravodlivosti a princípom,
na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a výsledkom jej aplikácie bude rozumné usporiadanie
procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a doterajšiu ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít. Aplikácia uvedenej právnej normy v tomto spore nevyhnutne vedie k

takému rozhodnutiu o náhrade trov konania štátu, aké vydal v spore súd prvej inštancie, teda že štát má
nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 8/.

22. Čo sa týka aplikácie ustanovenia § 257 CSP, ktorej sa vo svojom odvolaní dovolávajú žalobcovia
1/ a 2/, odvolací súd na takýto postup nezistil náležité dôvody.

23. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok /§ 255 CSP/. Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
strane, ktorá bola v spore úspešná. Dôvody pre takýto postup zákon pomenúva ako dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré však ani príkladmo nevypočítava. Výklad týchto podmienok je ponechaný
na súdnu prax. V zmysle ustálenej judikatúry (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012) je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Hranice sudcovskej

úvahy sú pritom dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane
sporu pripúšťa len ako výnimku /čo vyplýva priamo z textu zákonného ustanovenia § 257 CSP/ zo
všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Samotné dôvody
hodné osobitného zreteľa môžu spočívať tak v pomeroch strán sporu /majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery strán sporu/ ako aj v okolnostiach daného sporu /podiel oboch strán na vzniku

a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, jeho zložitosť a podobne/. Znova však treba zopakovať, že
aplikácia § 257 CSP má byť výnimočná a preto aj dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré majú viesť
k úplnému alebo čiastočnému nepriznaniu náhrady trov konania v spore úspešnej strane musia mať
povahu výnimočných okolností.

24. V danom spore sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhajú aplikácie ustanovenia § 257 CSP s poukazom na
okolnosti veci /išlo o dlhotrvajúce súdne konanie, kde strana žalobcov svojím konaním žiadne prieťahy
nezavinila; ich právny predchodcovia zaplatili za predmetný pozemok prídelovú kúpnu cenu, ktorá
im nikdy nebola vrátená a napokon tento pozemok, ktorý nikdy nebol vrátený pôvodným židovskýmvlastníkom, zostal vo vlastníctve štátu, ktorý ho získal na základe arizačných fašistických zákonov;
nariadenie znaleckého dokazovania, ktoré bolo spojené s vysokými trovami nebolo vôbec účelné a
hospodárne, a oni sami už v podanej žalobe navrhli vykonanie znaleckého dokazovania len pre prípad,

že by súd dospel k predbežnému právnemu záveru o existencii uplatneného nároku/ ako aj s poukazom
na svoje pomery / obaja starobnými dôchodcami, vo vysokom veku a ich jediný príjem je starobný
dôchodok, ktorý je u oboch okolo 420,- eur mesačne/.

25. K týmto dôvodom odvolací súd uvádza, že dĺžka trvania sporu nemôže sama osebe viesť k

nepriznanie náhrady trov konania v spore úspešnej strane, ak len táto dĺžku trvania sporu a s tým
súvisiaci nárast trov konania nezavinila. V danom spore o tento prípad nejde. Odvolací súd nezistil, že
by dĺžka sporu bola ovplyvnená zavineným správaním sa žalovaných 1/ a 2/.

26. Za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP nemôže odvolací súd uznať ani to, že
predmetom sporu boli nehnuteľnosti pôvodných židovských vlastníkov, za ktoré právny predchodcovia

žalobcov zaplatili prídelovú cenu, ktorá im nebola nikdy vrátená a sama nehnuteľnosť nebola vrátená
pôvodným židovským vlastníkom ale zostala vo vlastníctve štátu. Uvedená okolnosť, že v spore sa
jednalo o tzv. arizovaný židovský majetok nielen, že nesvedčí pre žalobcov 1/ a 2/ v prospech aplikácie
§ 257 CSP, ale svedčí práve proti nim. Žalobcovia 1/ a 2/ v spore neuplatňovali nárok na náhradu
za prídelovú cenu, ktorú museli štátu zaplatiť a po odňatí nehnuteľnosti im nebola vrátená. Oni si v

tomto spore uplatňovali vlastnícke právo na tzv. arizovaný židovský majetok a to nie ako ich pôvodný
židovský vlastníci alebo ich právny nástupcovia, ale ako osoby, ktorých právny predchodcovia tento
majetok získali do držby od štátu na základe arizačných fašistických zákonov, ktoré boli zjavne v rozpore
so základnými zásadami demokratického štátu a základnými ľudskými právami a slobodami. Takáto
okolnosť sporu teda nemôže byť nijako na prospech žalobcov 1/ a 2/, a preto ani nemôže viesť k aplikácii

§ 257 CSP v danej veci.

27. Čo sa týka samotného znaleckého dokazovania, ktoré vo veci nariadil súd prvej inštancie,
pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je ani smerodajné, či dokazovanie nariadené
súdom bolo opodstatnené. Okrem toho v spore konajúci súd prvej inštancie nebol pri vykonávaní

dôkazov viazaný len návrhmi strán sporu. V zmysle vtedy platného a účinného ustanovenia § 120
ods. 1 O.s.p. mohol vykonať aj dôkazy bez návrhu účastníkov konania, ak bolo ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Keďže si žalobcovia v spore uplatňovali vlastnícke právo svojich
právnych predchodcov k nehnuteľnosti - pôvodnej pozemkovoknižnej parcele, ktorá už nezodpovedala
súčasnému stavu katastra nehnuteľností, bolo nutné vykonať znalecké dokazovanie - dať vyhotoviť

geometrický plán na zameranie danej nehnuteľnosti. Len takýto geometrický plán riadne špecifikoval
predmet sporu a bolo z neho možné odpovedať aj na otázku pasívnej vecnej legitimácie v spore /teda kto
je v katastri nehnuteľnosti v súčasnosti zapísaný ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti a či žalobcovia
smerujú svoju žalobu proti nemu/. Nariadené znalecké dokazovanie teda bola podľa odvolacieho súdu
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie ho tak bol oprávnený nariadiť aj bez návrh

strany sporu. Samotné vykonanie znaleckého dokazovania, bez ohľadu na jeho výsledok a upotrebenie
tohto výsledku pre rozhodnutie vo veci samej, tak nie je dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

28. Odvolací súd za dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v danej veci nepovažuje ani
majetkové pomery žalobcov 1/ a 2/, na ktoré títo v odvolaní poukazujú. Žalobcovia 1/ a 2/ jednak okrem

samotnej výšky starobných dôchodkov neuvádzajú iné skutočnosti, ktoré sú relevantné pre komplexné
posúdenie ich pomerov /majetkové pomery, osobné pomery a podobne/ a aj skutočnosti, ktoré uvádzajú
nepreukázali žiadnym dôkazom.

29. Nakoniec odvolací súd uvádza, že skutočnosť ako v spore argumentovala protistrana a či sa jej

argumentácia ukázala podstatnou pre rozhodnutie vo veci samej alebo nie, nemôže byť dôležitá pre
prípadné použitie § 257 CSP ako to uvádzajú žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní. Takáto skutočnosť
by mohla mať prípadne vplyv len na rozhodnutie o priznaní konkrétnej výške trov konania. Od účinnosti
CSP /01.07.2016/ sa rozhodovanie o náhrade trov konania deje v dvoch fázach. Najprv je rozhodnuté o
nároku na náhradu trov konania, teda ktorá strana má nárok na náhradu trov konania a v akom rozsahu.

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia potom súdny úradník súdu prvej inštancie rozhodne o konkrétnej
výške náhrady trov konania, ktorá má byť zaplatená. Trovy konania strany sa však nemôžu posudzovať
ako celok, ale každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, a to aj z hľadiska
toho, či boli potrebné na účelné uplatnenie alebo ochranu práva. Účelnosť trov konania strany, ktorejje priznaný nárok na náhradu trov konania sa preto skúma až v uvedenej druhej fáze rozhodovania o
náhrade trov konania, kedy súd vyčísľuje sumu náhrady s ohľadom na konkrétne úkony strany v spore.
Až tu môže súd vziať do úvahy, či vynaložené trovy boli príčinnej súvislosti s procesným postojom strany

k predmetu konania, či ich vynaloženie sledovalo procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo
procesnú ochranu proti takému tvrdenému nároku, teda vziať do úvahy účelnosť trov konania. V prípade,
žedospejekzávereoneúčelnostiniektorýchtrovkonania,tietodosumynáhradytrovkonanianezahrnie.
30. Na základe uvedených záverov dospel odvolací súd k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo výrokoch II. a III. o náhrade trov konania strán sporu a štátu vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ bolo vecne

správne.Keďževšakžalovaný2/vosvojomvyjadreníkodvolaniužalobcov1/a2/uviedol,žebezohľadu
na posúdenie dôvodnosti aplikácie § 257 CSP odvolacím súdom, si nebude vo vzťahu k žalobcom 1/ a
2/ uplatňovať náhradu trov konania a právo na náhradu trov konania je právom strany sporu, ktoré však
nie je možné strane vnútiť proti jej vôli, musel odvolací súd k tomuto stanovisku žalovaného 2/ pri svojom
rozhodovaní prihliadnuť. Preto dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v napadnutej
časti o nároku žalovaného 1/ na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ a vo výroku III. o nároku

štátu na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ a 2/ podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil
a vo výroku II. v napadnutej časti o nároku žalovaného 2/ na náhradu trov konania proti žalobcom 1/
a 2/ podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému 2/ proti žalobcom 1/ a 2/ náhrada trov konania pred
súdom prvej inštancie nepriznal.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ s tým, že žalobcovia 1/ a
2/ sú povinní zaplatiť túto náhradu spoločne a nerozdielne žalovanému 1/ v sume aká bude vyčíslená
rozhodnutímsúduprvejinštancie.Odvolacísúdvodvolacomkonaníúspešnémužalovanému2/náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento výslovne náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.

Rovnako tak nepriznal odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania štátu, keď tomuto žiadne trovy
odvolacieho konania preukázane nevznikli.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).