Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/134/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213488
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8114213488.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala

Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Z., právne F.: JUDr. Ernest Vokál, advokát so
sídlom Prešov, Hlavná 61, proti žalovaným: 1./ W., právne zastúpený: JUDr. Lukáš Kišeľak, advokát so
sídlom Prešov, Jarkova 63, 2./ U., právne zastúpený: Mgr. Oto Saloky, advokát so sídlom Prešov, Hlavná
94, 3./ I., o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
zo dňa 26.5.2017 č. k. 15C/196/2014 - 171 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Mení sa rozsudok tak, že

I. Určuje, že rodinný dom v C. na ul. F. nachádzajúci sa na parcele KN XXXX, súp. č. XXXX, k. ú. C., LV
č. XXX, patrí v jednej polovici do dedičstva po nebohom Z. G., nar. X.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX.

II. Náhrada trov sa účastníkom konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou tunajšiemu súdu 14.5.2014 sa žalobca domáhal, aby súd rozsudkom určil, že rodinný
dom v C. na ul. Za Y. XX, nachádzajúci sa na parcele č. XXXX, súp. č. XXXX, kat. úz. C., list vlastníctva
č. XXX, patrí v X/X do dedičstva po nebohom Z. G., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom C., Za Y. XX. V odôvodnení žaloby uviedol, že predmetnú nehnuteľnosť postavil jeho nebohý otec

po ústnej dohode so svojím bratom, žalovaným W. G.. Žalovaný W. G. zobral pôžičku zo Slovenskej
sporiteľne, za ktorú zakúpil materiál potrebný na stavbu domu a otec žalobcu, ktorý bol zároveň bratom
žalovaného W. G. vybudoval dom svojpomocne s ďalším bratom N. G.. Keď sa dom staval, dohoda
medzi bratmi bola taká, že pôjde o dvojdom, ktorý bude rozdelený tak, že spodnú časť domu bude
obývať žalovaný W. G. a hornú časť domu bude obývať jeho brat, nebohý Z. G.. Vzhľadom k tomu, že
vo vtedajšej dobe nebolo možné zapísať dvojdom na list vlastníctva, ktorý je rozdelený horizontálne, ale
len vertikálne, bratia sa dohodli, že dom bude zapísaný na liste vlastníctva na žalovaného W. G.. Takto

rodinný dom aj obývali. Na pozemku kde predmetný rodinný dom stojí W. G. a jeho dvaja bratia, nebohý
Z. G. a N. G. vykopali studňu, ktorú doteraz využívajú. Žalobca ďalej uvádza, že v rodinnom dome žije
od svojho narodenia a po tom, ako sa oženil a narodili sa mu deti, jeho nebohý otec mu prenechal
celé horné poschodie domu. V tomto dome má žalobca a jeho rodina určený trvalý pobyt viac ako 10
rokov. Za dom platí inkaso, teda plyn a elektrinu, má vlastný plynomer aj elektromer. Daň z nehnuteľnosti
platí v plnej výške žalovaný a žalobca platí poplatky za vývoz odpadu. Poplatky za vodné a stočné
platí žalovaný, pretože dohoda bola taká, že keď príde faktúra, žalobca zaplatí žalovanému adekvátnu

čiastku. Žalobca do domu investoval minimálne 15.000,- Eur na výmenu podláh, dverí, okien, betóny,
rekonštrukcia pivničných priestorov a zavedenie plynu. Aj nebohý otec žalobcu Z. G. v posledných
troch rokoch svojho života býval so žalobcom, kde mal zároveň nahlásený trvalý pobyt. Po smrti otca
žalobcu sa však žalovaný W. G. začal žalobcovi a jeho rodine vyhrážať, že skončia na ulici a zároveň muzamedzil prístup k vode, takže je nútený používať vodu len zo studne. Aj keď neexistuje písomná dohoda
o spoluvlastníctve, žalobca je presvedčený o tom, že žalovaný W. G. a nebohý otec žalobcu mienili
nadobudnúť sporný dom do spoluvlastníctva každý v X/X. S poukázaním na to, že na liste vlastníctva

ako vlastník figuruje len žalovaný v 1. rade, má žalobca daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení.

2. Žalovaný W. G. s podanou žalobou nesúhlasil, dom staval ako stavebník sám, sám ho financoval a
brat obýval horné poschodie len z jeho dobrej vôle. Podstata jeho obrany spočíva v obrane, že žalobca

nepreukázal tvrdenú dohodu o vystavaní domu spoločne s bratom Z. a listiny od stavebného povolenia
až po list vlastníctva preukazujú jeho výlučné vlastníctvo. Navrhol žalobu zamietnuť.

3. Žalovaní v 2. a 3. rade sú súrodenci žalobcu a keďže nebolo možné docieliť, aby vystupovali na strane
žalobcu z dôvodu neudržiavania kontaktov, tak ich žalobca označil na strane žalovanej. Právny zástupca
za žalovaných v 2. a 3. rade namietal pasívnu vecnú legitimáciu v spore.

4. Okresný súd Prešov (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) žalobu zamietol .Vychádzal zo skutkového stavu,
podľa ktorého:

,,Žalobca je synom nebohého Z. G., nar. X.X.XXXX a zomrelého XX.XX.XXXX, po ktorom prebiehalo

na tunajšom súde dedičské konanie XXD/XXXX/XXXX. Z osvedčenia o dedičstve XXD/XXXX/XXXX, S.
X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX súd zistil, že poručiteľ zomrel bez zanechania závetu a dedičmi zo zákona
boli U. G., Z. G. (žalobca), I. D., rod. G.. V rámci aktív a pasív dedičstva dedičia po nebohom neuviedli
spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome, ktorý je predmetom tohto konania a je zapísaný na LV č. XXX,
kat. úz. C.. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť 28.2.2013.

Z výpisu z listu vlastníctva č. XXX, kat. úz. C., obec C., okres C., na parcele registra „C“, parcelné č.
XXXX o výmere 342 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parcela č. XXXX o výmere 713 m2 - záhrady a
na parcele č. XXXX súp. č. XXXX - postavená stavba rodinného domu, je ako výlučný vlastník zapísaný
W. G., nar. XX.X.XXXX, titulom nadobudnutia R V..XXX/XX (žalovaný v 1. rade).

V konaní vypočutý žalobca uviedol, že otec nedotiahol veci do konca. V predmetnom dome býva
prakticky od narodenia. Ak by neexistoval dôvod, tak asi by 45 rokov spal pod mostom. Žalobca do
rodinného domu investoval značné finančné prostriedky, vymenil okná a investoval aj formou prác. Ak
by to bolo bezdôvodné, prečo by mu to žalovaný v 1. rade dovolil. Na výzvu súdu, aby žalobca popísal

chronológiuvýstavbyrodinnéhodomutentouviedol,žerodinnýdomzačalstavaťjehootecsožalovaným
v 1. rade, pričom žalovaný v 1. rade v tom čase už vlastnil parcelu. Dom sa staval od základov a keď
sa mal žalovaný v 1. rade ženiť, opýtal sa nebohého otca žalobcu, či môže obývať prízemie domu,
ktoré bolo ukončené. Následne sa vzťahy v rodine zhoršili, aj keď rodinný dom sa obýval spôsobom, že
spodné podlažie obývala rodina žalovaného v 1. rade a vrchné podlažie rodina žalobcu. V dome sa však

žilo veľmi zle. Ako príklad uviedol, že oni ako deti mali zakázané rozprávať sa s deťmi žalovaného v 1.
rade. Vzniknutú situáciu sa rozhodol riešiť otec žalobcu spôsobom, že kúpil starší rodinný dom a prerobil
ho. Po ukončení prerábky sa však dohodli, že žalobca s rodinou zostane bývať v spornej nehnuteľnosti
a otec s rodinou bude obývať novozrekonštrovaný dom. Na položené otázky žalobca odpovedal, že
medzi jeho nebohým otcom a žalovaným v 1. rade boli vždy konflikty, a preto to asi aj takto dopadlo. K

otázke úhrad za energie sa žalobca vyjadril, že každý si platil svoje, alebo sa to striedalo tak, že jeden
rok platila jedna rodina a druhý rok druhá. Vodu používali zo studne, neskôr si žalobca na požiadanie
žalovaného v 1. rade dal urobiť hodiny kvôli presnej spotrebe. Na otázku, prečo žalobca v konaní pred
notárom neoznačil ako vec patriacu do dedičstva aj predmetný dom žalobca uviedol, že ani brat a sestra
neoznačovali svoje byty. Na ďalšiu otázku ako sa vyporiadavalo BSM rodičov žalobcu, či ako súčasť bol

uvedený rodinný dom žalobca uviedol, že najprv bol a potom nebol.

V konaní vypočutý žalovaný v 1. rade uviedol, že rodinný dom staval pre seba a svoju budúcu rodinu.
Kúpil stavebný pozemok, požiadal o stavebné povolenie a keď ho dostal, začal stavať dom. Nikdy
neexistovala dohoda medzi nebohým bratom a žalovaným v 1. rade, a to v žiadnej forme, že dom

bude patriť aj jemu. Dom začal stavať ako majiteľ pozemku a pomáhala mu rodina. So žalobou vyslovil
žalovaný v 1. rade údiv, pretože jeho brat ho nikdy nepožiadal o to, že mu niečo patrí a ani nikdy
nepodával nijakú žalobu. Žalobca u neho býva z dôvodu, že pôvodne nebohý brat býva u svokrovcov
na D., ale tam sa nepohodli, tak ho vyhodili. Brat prišiel za nim, či mu nevie pomôcť. Pretože v tomčase už mal žalovaný v 1. rade postavené pivnice a brat mu pri stavbe pomáhal, tak mu to dovolil. Po
nejakej dobe si brat kúpil vlastný dom a celá rodina sa doňho nasťahovala. Po čase však jeho synovia
prišli bývať k žalovanému v 1. rade, lebo sa nepohodli. Konkrétne žalobca a žalovaný v 2. rade. Keď

sa nebohý brat Z. rozviedol a jeho manželka sa ho pýtala či jej niečo nepatrí, tak jej povedal že nie,
lebo na dom nemá nárok, nakoľko patrí žalovanému v 1. rade a druhý dom patrí synovi, žalovanému v
2. rade. Nebohý brat býval u syna U., žalovaného v 2. rade a bývalá manželka odišla bývať k svokre.
Celkovo bývali na viacerých miestach. Na položené otázky žalovaný v 1. rade odpovedal, že dom bol
skolaudovaný v roku 1973. Najprv to bolo bývanie pre jednu rodinu, bolo tam jedno poschodie, no potom

uvažoval o bývaní pre deti. V tom čase boli deti malé, preto súhlasil, aby vrchné poschodie obýval
brat do času, kým ho nebude potrebovať žalovaný v 1. rade pre seba a pre svoju rodinu. K tvrdenému
rozporu vo vyjadrení žalovaného v 1. rade o tom, že najprv mal nebohý brat Z. bývať v pivnici a potom na
vrchnom poschodí žalovaný v 1. rade uviedol, že to tak aj bolo. Najprv býval v pivnici a po dokončení sa
presťahoval na vrchné poschodie. Na položenú otázku, či mu nebohý brat, resp. jeho syn žalobca platili
za bývanie žalovaný v 1. rade uviedol, že najprv nie a potom platili spotrebované energie. V súčasnosti

mu však žalobca nič neplatí za vodu už druhým rokom. Na ďalšiu otázku žalovaný v 1. rade odpovedal,
že v konečnom dôsledku dom pre svoje deti nepotreboval, pretože žije už len jedno a má zabezpečené
bývanie. Vzdalo sa nároku po tom, čo videlo ako tam žalovaný žije. Žalovaný v 1. rade tiež potvrdil, že
vyzýval žalobcu na opustenie rodinného domu, žalobu na súd nepodával. Nie je pravdou, že by dovolil
robiť prerábky rodinného domu žalobcovi, no ten sa mu vysmial a dokonca ho jedenkrát napadol. Všetok

materiál na stavbu rodinného domu však kupoval žalovaný v 1. rade z vlastných úspor a z pôžičky ktorú
mal, pričom sám ju aj splácal. Ani žalobca a ani jeho otec mu nedali ani korunu.

V konaní vypočutý žalovaný v 2. rade, brat žalobcu uviedol, že súhlasí s právnym zástupcom žalovaného
v 1. rade a celé to považuje za komédiu, trápny pokus dostať sa k majetku. Potvrdil, že so žalobcom

majú narušené vzťahy, avšak týka sa to konania o dedičstve po ich nebohom otcovi. K skutočnostiam
tvrdeným žalobcom uviedol, že pravdivým je tvrdenie žalobcu o tom, že v spornom dome bývali aj
s rodičmi. K tvrdeným investíciám žalobcu žalovaný v 2. rade uviedol, že drevené podlahy mu robil
žalovaný v 2. rade rovnako ako drevené obklady. Veľa žalobcovi pomáhal otec a tiež nie je pravdou,
že by po skončení vojenčiny žalobca išiel bývať do sporného domu, nie je to pravda, prišiel bývať k

žalovanému v 2. rade.

V konaní vypočutá žalovaná v 3. rade uviedla, že bol to rodičovský dom, ktorý obývala celá rodina do
času, kým otec nekúpil druhý dom. Dom sa staval svojpomocne s celou rodinou, je podpivničený a
hore sú nad sebou dva 3-izbobé byty. Žalovaná v 3. rade dom obývala do svojich 17 rokov, potom sa

presťahovali a ostal tam bývať len brat. Na otázku, či eviduje spory vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti
uviedla, že áno, stále sa hádali a navzájom si vykrikovali čo je koho. Konkrétne sa to týkalo prepisu
pozemku na strýka keď bol otec na vojne. Potvrdila sústavné hádky medzi otcom a strýkom o dome a
o pozemkoch.

Svedok N. G., brat žalovaného v 1. rade a strýko žalobcu uviedol, že pokiaľ on vie, tak sa obidvaja
dohodli. Urobili si 2-bytový rodinný dom, že tam budú spoločne bývať, každý so samostatným vchodom.
Rodinný dom sa staval svojpomocne, keďže sú viacčlenná rodina, tak pomáhal každý. Aj on bol každý

deň na stavbe, ale vzhľadom na jeho vek 15-16 rokov toho veľa nenarobil.

Svedkyňa Z. G., manželka žalobcu uviedla, že v dome býva 24 rokov, narodili sa tam ich deti a predtým
tam bývali aj svokrovci. Potvrdila zlé rodinné vzťahy, čo malo za následok, že svokor kúpil nový dom,
kde sa presťahoval. Manžel však ostal bývať v spornom dome a keď sa v roku 1992 zosobášili, tak tam

prišla bývať aj svedkyňa. Dom je riešený ako dvojdom, kde vrchné podlažie obýva rodina žalobcu a
spodné podlažie susedia. Dom má aj pivničné priestory. Obe rodiny majú samostatný vchod, navzájom
sa tým neobmedzujú.

Svedkyňa I. G., rod. S., manželka žalovaného v 1. rade uviedla, že keď svojho muža spoznala v roku

1967 a začali spolu „randiť“, on už vtedy dom staval. Často ju vodil na pozemok a ukazoval jej, kde bude
ich„hniezdočko“.Zobralisavroku1968vapríliavmájisadodomunasťahovali,ajkeďbolnedokončený.
Dom dokončovali a splácali pôžičku už ako manželia. Manžel stále opakoval, že je to ich dom. Jeho brat
Z. býval u svokrovcov, no niečo sa nepohodli, tak požiadal manžela o možnosť bývania v dome. V tomčase boli dokončené pivničné priestory, tak mu to manžel, keďže je to dobrý človek, umožnil. V tom čase
mal brat Z. jedného syna. O možnosť bývania v dome požiadal aj brat Q., čo svedkyňu veľmi hnevalo a
manželovi vytkla, či chce mať z domu ubytovňu alebo hotel. Manžel to však považoval len za dočasné,

povedal jej, že oni potom odídu. Q. sa odsťahoval. Po dokončení vrchného podlažia manžel navrhol
bratovi, aby sa tam dočasne presťahoval. Asi v roku 1988 sa manželov brat Z. odsťahoval z domu do
domu, ktorý je v súčasnosti domom jeho syna U., a to spolu s celou rodinou. Po čase však jeho synovia
U. a U. od otca utiekli, a opäť prišli bývať k rodine žalovaného v 1. rade. Svedkyňa uviedla, že v tom čase
oni vrchné podlažie nepotrebovali, pretože dcéra študovala na vysokej škole, vydala sa a s manželom

si kúpili byt. Oni ostali bývať so synom v dome, syn neskôr zomrel. V U. dome (žalovaného v 2. rade)
bývali teda otec, mama a sestra (žalovaná v 3. rade), no potom z domu odišla aj manželka R.. Nebohý
otec žalobcu si rád vypil. Svedkyňa zdôraznila, že nebohý brat manžela Z. si nerobil vlastnícke nároky
na dom a pokiaľ jej manžel rodine pomáhal, robil tak vždy len dočasne. Aj keď nebohý brat Z. býval u
svojho syna U. a ten ho neskôr z domu vyhodil, nikdy si nerobil vlastnícke nároky na dom. Svedkyňa
tiež potvrdila, že jej manžel žalobcu viackrát vyháňal z domu, kvôli čomu boli spory, ale právne kroky

nepodnikol. Svedkyňa ďalej potvrdila úhrady za bývanie spôsobom, že daň z nehnuteľnosti platí rodina
žalovaného v 1. rade, plyn, elektrinu si platí každý sám, voda sa rozpočítava, ale rodina žalobcu ju už
3 roky neplatí.

Svedkyňa M. C., rod. G., dcéra žalovaného v 1. rade uviedla, že jedná sa o dom jej rodičov, kde od

detstva vyrastala. Staval ho otec s predstavou, že v budúcnosti tam budú všetci bývať, teda aj ona s
bratom. Svedkyňa tam bývala do osemnástich rokov, kým neodišla študovať. V priebehu štúdií sa vydala
a kúpila si byt. Potvrdila, že počas jej detstva v dome býval aj otcov brat Z. s rodinou. Asi v roku 1988
odišiel bývať do domu, ktorý v súčasnosti patrí jeho synov U. (žalovanému v 2. rade). Potvrdila, že
žalobcov otec holdoval alkoholu, tým vznikali hádky nielen v jeho rodine, ale aj medzi ním a žalovaným

v 1. rade. Zrejme v dôsledku nejakej hádky synovia nebohého U. a U. (žalobca a žalovaný v 2. rade) z
domu odišli a vrátili sa bývať do domu žalovaného v 1. rade. Neskôr sa syn U. do svojho domu vrátil,
keďže patril jemu a dom opustil nebohý Z. so svojou priateľkou. Títo menili podnájmy a nebohý až ako
dôchodca si kúpil záhradnú chatku, kde trávil čas s fľašou. Svedkyňa si nepamätala, žeby si niekto zo
žalobcovej rodiny robil vlastnícke nároky na ich dom. Nebohý brat jej otca zomrel v pomerne vysokom

veku a nijakých nárokov sa nedomáhal. Svedkyňa tiež potvrdila, že jej otec často žalobcu vyháňal,
právne kroky však nepodnikol. Mal v úmysle zrušiť žalobcovi a jeho rodine trvalý pobyt, čo mu aj povedal
a výsledkom konania žalobcu bolo podanie predmetnej žaloby“.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie ďalej vyhláseniami bratov žalovaného v 1. rade Z. G. a

Q. G., v ktorom podporili súrodenca žalovaného v 1. rade, že nikdy neexistovala žiadna dohoda medzi
súrodencami alebo otcom, alebo inými osobami vypomáhajúcimi W. G. pri výstavbe jeho rodinného
domu o tom, že by tento rodinný dom mal byť stavaný ešte pre niekoho iného.

6. Súd tiež zohľadnil notársku zápisnicu N XX/XX, Nz XX/XX uzavretú medzi Z. H. a W. D. (žalovaným

v 1. rade), na základe ktorej Z. H., ako predávateľka, odpredala W. D., ako kupiteľovi, stavebný pozemok
parc. č. XXXX/XX, zapísaný pozemok v knižnej vložke kat. úz. C. č. XXXX, za kúpnu cenu 6.055,-
Kčs, tiež žiadosť o povolenie výstavby rodinného domčeka žiadateľa W. D. z dátumu XX.X.XXXX
adresovanú na odbor výstavby pri MNV C., geometrický plán z X.XX.XXXX, uznesenie Okresného súdu
C. povoľujúce v pozemkovej knihe kat. úz. Mesta C. na nehnuteľnosti zapísanej vo vložke č. XXXX, parc.

č. XXXX/X na mene vd. Z. H., rod. N., zápis vlastníckeho práva v prospech W. D. v celosti 1/1, uznesenie
datované XX.X.XXXX, vyjadrenie Východoslovenských energetických závodov z 24.3.1966 vo vzťahu k
prieskumu možnosti výstavby rodinného domčeka, voči čomu neboli námietky, ďalej rozhodnutie Odboru
pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MNV C. z XX.X.XXXX o vydaní stavebného povolenia zo dňa
XX.X.XXXX, tabuľku vydanú MNV v C. o povolení stavby stavebníka W. D., zoznam osôb, ktoré sa mali

podieľať na výstavbe rodinného domu: N. D., Q. D., Z. D., W. D., Z. D., Z. D., H. D., S. D., D. Y., Q. G.,
žiadosť o vydanie užívacieho povolenia z 3.4.1973,potvrdenie o určení súpisného a orientačného čísla
z XX.X.XXXX s uvedením stavebníka W. G., platový výmer na domovú daň za rok 1969 vystavený na
meno W. D., potvrdenie o povolení pôžičky vo výške 20.000,- Kčs zo dňa 18.6.1966 vystavené Štátnou
sporiteľňou v C. preukazujúca splátky pôžičky, poistku č. XX/XXXX Štátnej poisťovne z XX.X.XXXX

vystavenú na meno W. D., faktúry a dodacie listy z časového obdobia od roku 1967 preukazujúce napr.
zakúpenie materiálu z Východoslovenskej tehelne, n. p., Y. na meno W. D., dodacie listy na zakúpenie
zárubne, dverí z roku 1966, zakúpenie okien z roku 1966, vyúčtovanie prepravy materiálu z rokov 1966 ,
všetko na meno W. D..7. Súd prvej inštancie uvedený skutkový stav posúdil podľa zákonných pravidiel regulujúcich podielové
spoluvlastníctvo , najmä § 136 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej „OZ“) a násl. a žalobcovi

akceptoval naliehavý právny záujem na navrhovanom určení v súlade s ust. § 137 C.s.p , no uzavrel,
že žalobca nepreukázal dohodu medzi nebohým otcom žalobcu Z. G. a jeho bratom žalovaným v 1. rade
W. G. o postavení dvojdomu v spoluvlastníctve tak, ako to tvrdí žalobca.

8. Vyhodnotením dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že žaloba

je nedôvodná. Cit.,, V konaní bolo preukázané, že v spornom rodinnom dome okrem žalovaného v
1. rade a jeho rodiny býval aj nebohý Z. G., otec žalobcu so svojou rodinou, avšak len do určitého
času, neskôr nehnuteľnosť opustil a zrekonštruoval si vlastný rodinný dom, ktorý je v súčasnosti vo
vlastníctve žalovaného v 2. rade. Už tento postup vzbudzuje pochybnosti o tom, že existovala dohoda
medzi nebohým Z. G. a žalovaným v 1. rade o tom, že spornú nehnuteľnosť stavajú do podielového
spoluvlastníctva. Nebohý Z. G. počas svojho života od realizácie stavby sporného rodinného domu

v 60-tych rokoch až do smrti nebohého dňa 13.12.2012 neuskutočnil žiaden právny úkon, ktorým by
sa domáhal svojho vlastníckeho práva. S výnimkou výpovede svedka N. G., brata nebohého Z. G. a
žalovaného v 1. rade, z ktorej vyplýva, že „pokiaľ on vie, tak sa obidvaja dohodli“, svedok však už
nekonkretizuje to, o čom sa mali bratia dohodnúť, či o spoluvlastníctve, alebo o spoločnom bývaní. V
rozhodnom období svedok N. G. bol len vo veku 15-16 rokov a ako sám uviedol, na dome toho veľa

nenarobil. Naopak, z predložených čestných vyhlásení ďalších bratov nebohého Z. G. a žalovaného v
1. rade, teda Z. G. a Q. G., (ktorý navyše v spornom rodinnom dome tiež istý čas býval) vyplýva, že
osoby podieľajúce sa na stavbe rodinného domu spôsobom vypomáhania so stavebnými prácami vždy
vedeli, že rodinný dom pomáhajú stavať W. G.. S týmto vyjadrením korešpondujú aj ďalšie svedecké
výpovede, či výpovede strán sporu. V súdnom konaní nebolo sporné to, že v rodinnom dome býval

nebohý Z. G. a aj jeho rodina, ale nie je možné to považovať „a priori“ za preukázanie tvrdenia o
existencii Dohody o spoluvlastníctve. Je potrebné mať na zreteli, že jedná sa o blízke príbuzenské,
súrodenecké vzťahy, a tak vzájomná výpomoc medzi súrodencami je morálna a úplne pochopiteľná.
To, že žalobca s rodinou obýva spornú nehnuteľnosť a uhrádza platby za energie v zmysle dohôd
so žalovaným v 1. rade, tiež nevyvodzuje záver o spoluvlastníckej dohode. Z predložených listinných

dôkazov zo strany žalovaného v 1. rade vnímajúc ich v chronologickej nadväznosti vyplýva, že skutočne
žalovanýv1.rademalúmyselpostaviťnehnuteľnosťakovlastník.Predovšetkýmžalovanýv1.radekúpil
pozemok, na ktorom je nehnuteľnosť postavená. Pokiaľ by mala byť nehnuteľnosť v spoluvlastníctve,
je v záujme predíjdenia sporu mať v spoluvlastníctve aj pozemok, na ktorom bola stavba postavená. Aj
ďalšie v konaní predložené listinné dôkazy žalovaným v 1. rade oprávňujú súd prijať záver, že sporný

rodinný dom sa nestaval do spoluvlastníctva. Odhliadnuc od povolení vystavených na meno žiadateľa
W. G., kde neexistuje žiaden listinný dôkaz zo sporného obdobia rokov, kedy sa rodinný dom začal
stavať (1963 a nasl.) vystavený na meno nebohého Z. G.. Taktiež pôžička poskytnutá na výstavbu
rodinného domu bola čerpaná a splácaná výlučne žalovaným v 1. rade. V neposlednom rade faktúry
predložené z obdobia stavby rodinného domu sú všetky vystavené na meno stavebníka W. G./D.. Za

stavu, keď žalovaný v 1. rade okrem kúpy pozemku na stavbu domu čerpal a splácal aj pôžičku na
nákup stavebného materiálu a stavbu domu, pričom nebohý otec žalobcu „prispel“ len prácou rovnako
ako žalovaný v 1. rade, ale aj ďalší rodinní príslušníci, sa dohoda o podielovom spoluvlastníctve nejaví
byť pravdepodobná. Žalobca súdu predložil listinné dôkazy spadajúce do obdobia od roku 1992 a nasl.
preukazujúce úhrady za poplatky SIPO, platobné výmery za komunálny odpad, prihlášku za odber plynu,

čo súvisí len s jeho užívaním spornej nehnuteľnosti. Ani dispozičné riešenie domu dvomi samostatnými
bytovými jednotkami nepreukazuje existenciu dohody o spoluvlastníctve. Žalovaný v 1. rade a tomu
korešpondujúce svedecké výpovede manželky a dcéry potvrdzujú úmysel postaviť takto riešený dom aj
pre potomkov žalovaného v 1. rade. Ani výpoveď žalovanej v 3. rade, že sporný rodinný dom vnímala
ako rodičovský a jej nebohý otec so žalovaným v 1. rade sa hádali, koho čo je, nepreukazuje existenciu

dohody o spoluvlastníctve. Z uvedeného dôvodu súd nepovažoval tvrdenia žalobcu o existencii dohody
o spoluvlastníctve za preukázané a žalobu ako nedôvodnú zamietol“.

9. Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Ďalej uviedol, cit.,, V prvom rade sa žiada uviesť, že z vykonaných dôkazov vyplynulo, že v
predmetnom rodinnom dome bývam od svojho narodenia. Okrem mňa túto skutočnosť potvrdila aj moja
sestra, žalovaná v 3. rade I. D., ktorá na otázku dokedy bývali ako rodina v predmetnej nehnuteľnosti,
uviedla cit: „že dovtedy, kým mala 17 rokov. Potom sa presťahovali a zostal tam bývať jej brat.“Zodôvodneniarozhodnutianiejezrejmé,zakéhodôvodusúdnapredmetnúvýpoveď,ktoránepochybne
potvrdzujemnouuvádzanéskutočnostineprihliadolanaopak,prijalbezďalšiehozáveropochybnostiach
o existencii dohody medzi nebohým Z. G. a žalovaným v 1. rade o tom, že spornú nehnuteľnosť stavajú

do svojho podielového spoluvlastníctva na základe toho, že by mal Z. G., otec žalobcu bývať so svojou
rodinou v predmetnej nehnuteľnosti len do určitého času.
Žalovaná v 3. rade tiež vypovedala, že sa jej otec (nebohý Z. G.) na stavbe domu rovnako zúčastnil.
Túto skutočnosť potvrdil aj svedok N. G., brat žalovaného v 1. rade.
Pokiaľ súd konštatuje, že nebohý Z. G. počas svojho živote neuskutočnil žiaden právny úkon. ktorým

by sa domáhal svojho vlastníckeho práva, nie je zrejmé, čo toto konštatovanie súdu má preukazovať.
Rovnako totiž mohol súd prvej inštancie konštatovať, že od výstavby vrchného poschodia, resp. od
narodenia žalobcu žalovaný v 1. rade nepodnikol žiadne úkony, aby došlo k vyprataniu žalobcu a jeho
rodiny, resp. predtým jeho otca s rodinou, čomu je takmer päťdesiat rokov.
Nie je ďalej zrejmé z odôvodnenia súdu prvej inštancie, prečo na výpoveď N. G. neprihliadal. Poukázal,
že je to jedinou výpoveďou. Z jeho výpovede je zrejmé, čo mal na mysli, keď vypovedal cit.: „Ja by som

k veci uviedol, že pokiaľ viem, tak sa obidvaja dohodli. Urobili 2 - bytový rodinný dom, že tam budú
spoločne bývať. Každý so samostatným vchodom.“ Tu by som rád upriamil pozornosť na to, že uviedol,
že „urobili si“, čo preukazuje, že sa na výstavbe rodinného domu môj otec skutočne podieľal, teda treba
to chápať tak, že urobili si ako pre seba, teda každý sebe jeden kvázi byt, čomu zodpovedá i technické
usporiadanie domu. Nepochybne ide totiž o dve samostatné bytové jednotky so samostatným vchodom.

V takomto rozpoložení rodinného domu - dve samostatné bytové jednotky, obývali rodiny spomínaných
takmer 50 - rokov popri sebe a súd svojím rozsudkom túto skutočnosť odignoroval. Sú tam tiež
samostatné pivnice pre každú rodinu.
Svoj záver súd prvej inštancie založil, zdá sa, predovšetkým na čestných prehláseniach svedkov. V
tomto smere sa žiada uviesť, že predmetné čestné prehlásenia sú rovnaké, napísané formulárovo, preto

nemôžu byť v žiadnom prípade výpoveďou dvoch svedkov, ktorí majú vypovedať o určitej skutočnosti.
Nakoľko nie je reálne možné, aby dve osoby vypovedali zhodne o nejakej skutočnosti, naviac pri takom
odstupe času. Je teda možné, že im tieto tvrdenia boli naformulované vopred. Na jednej strane súd prvej
inštancie výpovedi svedka N. G., bezprostredne vypovedajúceho na pojednávaní nepriznal relevanciu,
lebo určité skutočnosti nekonkretizoval, tak títo svedkovia nepochybne potvrdili neexistenciu dohody

medzi ich súrodencami, ich otcom alebo medzi osobami, ktoré vypomáhali žalovanému v 1. rade.
Samotnáskutočnosť,žepozemokpatrídovýlučnéhovlastníctvažalovanéhov1.radeniejerelevantným
pre daný spor, nakoľko o jeho vlastníctvo sa nesporíme. Nešlo o neoprávnenú stavbu. Vrchné poschodie
sa stavalo so súhlasom vlastníka, čo žalovaný v 1. rade v konaní nikdy nenamietal. Rovnako tak
nepreukazuje neexistenciu dohody, že stavebné povolenie bolo vydané na meno žalovaného v 1. Rade,

čo podporuje konštantná judikatúra najvyšší súdnych autorít.
Nie je správnym ani záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ otec žalobcu prispel len prácou, dohoda o
spoluvlastníctve sa nejaví byť pravdepodobná. Tu musím poukázať na to, že rodinný som sa staval
v 60-tych rokoch minulého storočia, takže zachovanie dokladov o finančnom prispievaní na výstavbu
nemožno pripísať na ťarchu žalobcu.

V predmetnom prípade je relevantným, že žalobca obýva a predtým jeho otec s rodinou obývali
rodinný dom, jeho vrchnú časť ako samostatnú bytovú jednotku so samostatným vchodom od počiatku,
samostatne uhrádzali náklady spojené s užívaním tejto bytovej jednotky, čo robia aj dodnes a je
to preukázané v konaní predloženými listinnými dôkazmi, pričom tento stav trvá cca 50 rokov,
teda je potrebné sa zamyslieť, či sa náhodou žalovaným v 1. rade tvrdená pomoc rodine nejaví

nepravdepodobnejšou a naopak ním tvrdené skutočnosti ako preukázané.
Poukazujem na judikatúru relevantnú v predmetnej právnej veci, v súlade s ktorou súd prvej inštancie
nevyvodil správne závery, pretože nevzal do úvahy všetky v konaní preukázané skutočnosti:
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 28 Cdo 2794/2010 : „Ak však stavbu vykonáva viac osôb, ktoré
o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu, pričom z okolnosti veci nie je zrejmé, že malo ísť

o stavbu vo vlastníctve len niektorých z týchto osôb (ako v prípade obyčajnej výpomoci so stavebnými
prácami), nemožno vylúčiť záver, že stavebníkom v občianskoprávnom zmysle sú všetky tieto osoby,
ktoré sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi stavby (resp. ak ide o manželov, je podiel predmetom ich
bezpodielového spoluvlastníctva). Tak tomu bude, najmä ak viac osôb bez dohody o vlastníctve k stavbe
zriadi stavbu za účelom jej spoločného užívania a podieľa sa na jej vzniku vlastnou prácou aj dodaním

materiálu, ak nevyplýva z okolností veci ohľadom vlastníckych vzťahov k stavbe niečo iné. Stavebníkom
je osoba, ktorá sa fakticky podieľa na zriadení stavby, ak nie je z dohody alebo z okolností zrejmé, že táto
osoba len pomáha inému (napr. remeselník, susedská či rodinná výpomoc). Posúdenie, či ide o takýtoprípad, záleží na vykonaných dôkazoch a na ich hodnotení súdom. Pre posúdenie veci je tak podstatné
zistenie, aká bola (hoci len mlčky vyjadrená) vôľa tých, ktorí sa na stavbe spoločne podieľali.“
Rozsudok Najvyššieho súde ČR sp. zn. 22Cdo 2507/2012: „ Dovolaci soud v rozsudku ze dne 5.

listopadu 2002, sp. zn. 22 Cdo 1174/2001, uverejnčném v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek
Nejvyššího soudu, C. H. Beck, pod poradovým č. C 153. vysvetlil, že vlastnictví k nove zhotovené veci
nabývá originárné ten, kdo vec vytvoril (ponékud odlišná pravidla platí pro zpracování cizí véci - viz §
135b obč. záh). Jde-li o stavbu, nabývá kní takto vlastnictví stavebník v občanskoprávním smyslu, tedy
ten, který stavbu uskutečnil s (právne relevantné projeveným) úmyslem mít ji pro sebe. Není rozhodné,

komu bylo adresováno rozhodnutí o stavebním povolení. Pri posouzení vlastníckych a jiných právních
vztahu ke stavbe vznikli společnou činností více osob je treba vycházet z obsahu dohody uzavŕené
mezi témito osobami. Taková dohoda, která nemusí být písemná, založí spoluvlastnictví, jen je-li z jejího
obsahu (príp. s přihlédnutím k dalším zjišténým skutečnostem) zrejmé, že účastníci dohody chtěli založil
spoluvlastnícky vztah. Není treba, aby se účastníci dohodli o výši podílu. Pokud však stavbu provádí
více osob, které o vlastnictví k nové stavbe neuzavretý žádnou dohodu, přičemž z okolností věci není

zrejmé, že mělo jít o stavbu ve vlastnictví jen některých z těchto osob (jako v případé pouhé výpomoci
se stavebními pracemi), nelze vyloučit závěr, že stavebníky v občanskoprávním smyslu jsou všechny
tylo osoby, které se stávají podilovými spoluvlastníky stavby. Tak tomu bude zejména, pokud více osob
bez dohody o vlastnictví ke stavbe zřídí stavbu za účelem jejího společného užívání a podílí se na jejím
vzniku vlastní prací i dodaním materiálu, nevyplývá-li z okolností věci ohledné vlastníckych vztahu ke

stavbě něco jiného. Samotná skutečnost, že se stavebníci dohodli pouze o společném užívání , aniž
by cokoliv sjednali o vlastnictví ke stavbě, ještě nevylučuje vznik jej ich spoluvlastnictví. Pri posuzování
takovýchto mezních prípadu je třeba vždy přihlížet ke všem okolnostem věci.“
Na základe uvedeného navrhujem, aby súd druhej inštancie napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie v zmysle § 391 CSP, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom

rozsahu vyhovel v zmysle § 388 CSP. Zároveň si uplatňujem nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žaloganý(1) vo vyjadrení v podstate zotrval na svojom postojí o nepreukázaní dohody postaviť dom
spoločne. Podrobne je jeho obrana uvedená v bodoch 15. až 35.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce a dospel k názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Z tohto dôvodu odvolací súd zopakoval dokazovanie (§384 Csp)
so sústredením na tie, ktoré mohli ozrejmiť okolnosti existencie dohody bratov Z. a W. postaviť si
spolu dom.

12. Asi by nemali byť pochybnosti o tom, že v predchádzajúcom bode označená otázka je tou kruciálnou
(otázka dohody bratov postaviť si spolu dom). Prirodzene, preto mali väčšiu váhu dôkazy z obdobia,
kedy takáto dohoda mohla vzniknúť, a teda dôkazy o skutočnostiach pred tým ako spoločná vec vôbec
vzniklat.j.zobdobia spredvýstavbydomu(obdobiešesťdesiatychasedemdesiatychrokov).Rovnakoby

nemali byť pochybnosti o tom, že asi najväčiu váhu by mali mať výpovede starších osôb z prostredia, v
ktoromvtomtodôležitomobdobíobidvajabratiažili,medziktorýchtrebanepochybnezaradiťsúrodencov
obidvochbratov,ktoríbolitzv.vcentredianiaapoznaťveci niesprostredkovane, alepriamotakpovediac
z kuchyne, na vlastné oči, či vlastné uši.

13. Jednu z najväčších pochybnosti pri preskúmavaní rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol
odvolací súd pri posudzovaní približne polstoročného stavu spoločného užívaniu domu. To by síce
samo osebe nepostačovalo, pretože pred súdom treba tvrdenia preukázať a viedlo by to k záveru,
že žalobca je v stave dôkaznej núdze, no pochybnosti výrazne umocnila výpoveď brata N. o tom, že
dom si postavili obidvaja bratia spolu. Jeho výpoveď sa síce ocitla v kontroverzii k vyhláseniam dvoch

ďalších súrodencov, no treba poznamenať, že tie vyhlásenia boli akoby jedným autorom nadiktované,
a tak aj na úkor presvedčivosti. Odvolací súd preto uprednostnil výsluchy a tie sú obsahom zápisníc
úplne detailne, pretože bol urobený doslovný prepis nahrávky výpovede troch súrodencov, o ktorých
asi ťažko možno pochybovať, že by existovali silnejšie dôkazy.

14. G. N. G. brat súrodencov W. a Z. sa narodil v roku 1950 a vypovedal cit. z častí výpovede: „...býval
som s rodičmi. Rodičia a všetci súrodenci tam bývali. My sme boli 12 detí. Prepychovo sme nežili, lebo
sme boli viacčlenná rodina, chudobne sme žili. No tak vedel som, že brat Z. s bratom W. sa rozhodli,
že postavia rodinný dvojdom, nakoniec tak sa dohodli a postavili ten dom. Tam sme sa nachodili, všetcisúrodenci tam pracovať. ... oni dvaja, lebo my sme ostatní boli ešte mladší a oni dvaja práve potrebovali
proste byt, lebo mali na pláne, že sa budú ženiť... No celkom ja tak neviem, ale viem, že dohoda bola,
že si postavia rodinný dom s dvomi samostatnými vchodmi, že každý bude mať samostatný vchod...

Možno, že písomne je len na ňom, ale oni dvaja si to stavali. Oni urobili len jednu chybu, keď nebohý otec
povedal,eštekeďotecžil,žebysihodalipapierovodoporiadkuprepísaťaonitonejakonerešpektovali...
Všetko bolo napísané na brata W.. No myslím, že by, neviem ako by som vám to povedal, že by nebolo
napísané len na brata W., aby tam bol napísaný aj brat Z.. Keď sme tam pracovali, všetci súrodenci,
pre nich dvoch sme to urobili... Myslím, že nie, že každý vie, že komu sme robili, dvom bratom. No

najsamprv bol vchod na prízemie, na prvom poschodí ďalší samostatný vchod... keď ešte žil otec, otec
tam bol, brat Z., brat W., ja som tam bol a tam prišlo z reči do reči, že sa dohodli, proste, že začnú
stavať rodinný dom.... to bola len ústna dohoda...Pokiaľ ja viem, pozemok kúpili rodičia. Áno, od pani
H.. Ešte viem, že sa jej nevyplatil ten pozemok v hotovosti, lebo rodičia toľko nemali v hotovosti, ale
každý mesiac jej splácali dlh, ale v akej výške, to vám neviem povedať. Oni tam bývali Za Y., neďaleko
nás. Oni mali tam veľký pozemok a rozhodli sa, že urobia z toho stavebné pozemky a rozpredajú to.

No a tým pádom, keď otec sa dozvedel, že H. chcú predať, samozrejme on tam sa dohodol na kúpe
tohto pozemku. Ale v akej finančnej hotovosti, to vám neviem povedať. Otec aj s matkou to kupovali,
nie brat, pokiaľ ja viem. Vtedy brat bol na vojne. To nemám vedomosť, žeby on to mohol kúpiť, keď
rodičia kupovali... Nie, najstarší bol nebohý I. aj sestra I., bola staršia ešte. Potom bol W., Q. a potom
Z.. Viem, že ako bol kúpený ten pozemok, najsamprv sa to využívalo ako záhrada. No proste zelenina

sa tam sadila, zemiaky, až potom sa začalo stavať. Z. bol ženatý, W. ešte nie. Najprv sa nasťahoval
do pivničných priestorov brat Z.. Dom ešte nebol hotový, si tam urobil izbu, v pivničných priestoroch.. S
manželkou. Mali rozdelený pol na pol. Podľa toho, do ktorého brata som išiel. Keď som bol u W., tak
dole v kuchyni alebo v obývačke a u Z., tak isto, v kuchyni alebo obývačke. Keď bolo teplo sme sedeli
vonku na dvore. Hlavným murárom bol brat Z., lebo on bol vyučený murár. Áno, presne to mu poviem,

že oni dvaja sa dohodli, že si postavia rodinný dom, dvojdom.“

15. Sestra obidvoch bratov, svedkyňa I. Y., rodená G., narodená v roku XXXX vypovedala, cit. častí
výpovede : „Nás bolo doma plno detí. Ja som bola druhá. V tom čase, keď sa kupoval pozemok už
som bola vydatá, už som nebývala tam. Ale viem, že otec chcel pomôcť ostatným deťom a v tom čase

sa predávali tam pozemky, tak tiež chcel, že zoberie pre deti. Lenže chlapci brat W., druhý Q. boli na
vojne a neb. Z., ten práve nastúpil ako 18 ročný na vojnu. Takže otec, keďže bol doma W. naňho dal
napísať, ale zrejme z neznalosti, že sa dopustí chyby, že dá len na jedného, že či sa oni dohodnú alebo
nedohnutú. Lebo on bol doma, keď prišiel z vojny, na neho dal napísať. Ten pozemok. Viem, že ešte ani
peniaze nemali, lebo chlapci boli na vojne, rodičia nemali z čoho, z jedného príjmu. Tak viem, aj sama

som svedkom, aj som s matkou po 500,- korún, v tom čase za ten pozemok myslím 5.000,- korún stál,
ta že sa splácalo 10 mesiacov...
Moji rodičia. Mama, otec. Neviem či aj brat náhodou, keď sa už sa vrátil z vojny. To neviem posúdiť, ale
oni, to sme sa už rozprávali viacerí, vedia, lebo aj sestra bola odniesť, ale aj ja osobne s matkou som
bola u tej predávajúcej, čo mala pozemok, sme jej boli odniesť peniaze. Áno, osobne som tam bola s

mamou. No, každý mesiac sme po 500,- korún nosili. Ako mohla, tak splácala. No, ako kupujúci len on,
lebo vlastne už nemali komu, lebo tí dvaja bratia oni boli na vojne a tí ostatní boli mladší, že nemali na
koho. A ja už som aj s bratom najstarším, už sme boli z domu preč. Takže chceli pomôcť ďalším. Nás
bolo veľa doma, že by sa bolo trošku uvoľnilo, že by boli začali sami dačo robiť. Otec sa snažil pomáhať,
že kúpil ten pozemok, zjednal aj na jeho meno dal, lebo on bol doma, len pozabudol sa. Veď celý čas,

tie roky, aj viem, že hovoril, že mohli by si to dať už na poriadok.
Tak to, že by sa boli rozdelili, napoly. Brat W. aj ten Z.. Lebo veď sám od seba ten Z. nezačal stavať
hore, keď spolu sa dohodli. Spodok robili spoločne. Po prvé poschodie robili spoločne, až potom každý
samostatne. Ten brat, nebohý, to on bol murár. To už sám, no a nielen sám robil, aj ostatní súrodenci,
všetci, čo boli sa interesovali, pomáhali. No, podľa zákona viem, že neznalosť neospravedlňuje, ale to ja

stále to hodnotím takto, obidvom. Obidvom. Bratovi Z., aj bratovi W.. Lenže zle, že proste nezjednali, že
pozemok mal byť napísaný na obidvoch. Nepočítali zrejme rodičia s tým, že toto sa stane, čo sa stalo.
Že nakoniec býva tam 50 rokov, ten brat Z. má tri deti, oni piati boli, W. mal dve. No žili tam celý čas.
Všetci sú už dospelí, a teraz ako sú už dospelí, zrazu, že sa pominuli, lebo aj švagriná aj brat zomrel,
tak ten syn, ktorý vlastne ostal tam, tak má isť na ulicu? S päťčlennou rodinou? Jednu má vydatú, tak

štvorčlennú? Tak si myslím, že nech spravodlivosť bude ako treba, ja pravdu hovorím, veď nechcem
ublížiť ani jednému ani druhému, ale na čo sa pamätám za tých 50 rokov, tak aj hovorím. Ja viem, že
otec nebohý pomáhal im stále obidvom, veď ja som tam dennodenne bola, aspoň raz za týždeň. Ja som
v C. žila, aj sama som mala tam záhradu, som bola s nimi v styku, aj som s nimi dobre vychádzala aj sjednými aj s druhými a nemám mať zlé svedomie. Obidvom. Stopercentne, jednoznačne W. aj Z.. Pokiaľ
ja viem, otec im pomáhal. Veď neraz sme sa rozprávali, lebo aj s otcom som tak pred ním sa rozprávala,
nie raz. Nie raz, on im na začiatok, no tým, že ten pozemok získali, dal navoziť ešte, keď čo mal, na

garáž, štrk, dal piesok, dal nejaké dosky, či čo, ja už toto sa nepamätám. Ale viete, na tie začiatky, otec
vlastne pomáhal, môj, náš. Nie, nie. Nech sa nehnevá, nech sa nehnevá na mňa, ale nemá pravdu, on
bol čestný človek, ja nehovorím, že nie. On pomáhal nám i v mladosti aj tak, ja neviem, čo sa s ním stalo
teraz na starosť. Čo pomaly sa treba poberať preč, tak treba majetky? Načo? Aspoň spravodlivo ja, aby
som mala čistá svedomie, spravodlivo by som to rozdelila. Obidvom patrí.“

16. Obidvaja svedkovia veľmi presvedčivo a v logických súvislostiach vypovedali o existencii
neformálnej dohody o tom, že si bratia W. a Z. postavia spolu dom. Reagovali úplne bez váhania na
otázky žalovaného brata. Žalovaný W. G. (ďalej aj ,,žalovaný“) síce vypovedal na svoju obranu, no
logickyjejehoprocesnáobrana, akonadruhejstraneprostriedkyprocesnéhoútokužalobcu,poznačené
tendenčnosťou. Svedkovia N. a I. vychádzali s obidvoma bratmi W. a Z. rovnako dobre. Nemali žiadny

dôvod niekomu z nich byť priaznivejší.

17. Na obranu žalovaného, že ho podporil ďalší súrodenec Z. G. sa uvádza, že vo svojej výpovedi nebol
tak presvedčivý ako jeho súrodenci N. a I.. Najmä jeho argumentácia, že „nevie o dohode“ neznamená,
že neexistovala (dohoda), na rozdiel od súrodencov, ktorí ju výslovne a presvedčivo potvrdili ako

dôležité rozhodnutie z obdobia, keď celá rodina ešte za života rodičov žila v stiesnených podmienkach
(12 osôb). Nedá sa vôbec zrovnávať obdobie porozumenia a hľadania bytového riešenia z obdobia pred
cca 50 rokmi s následným obdobím, keď už dom stál a bol ,,napísaný“ len na W.. Formálny zápis však
bol rovnako presvedčivo vysvetlený tým, že W. bol tzv. ,,po ruke“, no obidvaja súrodenci - svedkovia sa
veľmi presne zhodli na tom, že dominantný význam mal vplyv ich otca, vôľa rodičov, ktorí by, ak by žili,

tak potvrdili vôľu postaviť dom spoločne. Svedkovia okrem iného to potvrdili aj naliehaním nebohého
otca, aby sa papierovo veci dali do poriadku, čím mysleli aj záujmy Z..

18. Žalovaný v obrane opakovane poukazoval na financovanie z jeho strany. K tomu odvolací súd udáva,
že v tomto smere neboli pochybnosti, že W. niesol prevažne finančné bremeno. A nielen financovanie,

ale aj formálnu povoľovaciu agendu. Tieto skutočnosti však nijako nenegujú existenciu vôle postaviť
spoločný dom na trvalé bývanie W. a Z., čo sa napokon aj pretavilo do takmer polstoročného stavu a
ktorý žalovaný nijako celé polstoročie ako tvrdený vlastník neriešil.

19. Odvolací súd opakovane uvádza, že desaťročia trvajúci stav skôr potvrdzuje závery svedkov N. a

I.. Preukázané nedorozumenia medzi žalovaným a bratom Z. už nijako nemajú silu ovplyvniť vzniknuté
spoluvlastníctvo. Dôležitá bola vôľa postaviť spoločný dom a nedorozumenia vzniknuté následne skôr
potvrdzujú existenciu dohody, než jej neexistenciu, keďže len jeden zo spoluvlastníkov mal formálnu
moc nad spoločným domom a zdá sa, že nebol ochotný celé desaťročia zosúladiť formálny stav so
stavom skutočným. Nedorozumenia za takýchto okolností sú len logickým vyústením.

20. K ďalšej obrane žalovaného odvolací súd uvádza, že len sotva sa dá veriť, že výlučný vlastník celú
tú dobu (50 rokov) nevstúpi do pivničných priestorov, keďže aj tie boli reálne rozdelené medzi W. a Z.
a nevyužije ani stav, keď nebohý Z. sa odsťahoval. Logiku má skôr existencia spoluvlastníctva, ak bez
vážnejších problémov sa vracia do priestorov Z. bývať jeho syn - žalobca. Ak existujú nedorozumenia,

tak vlastník, ak ním skutočne aj je, tak sa tak aj správa a okrem iných zložiek vlastníctva svoju vec
aj užíva; najmä ak je uvoľnená.
XX. Z. sa síce v jednom období vysťahoval, no aj jeho rodina sa rozrastala a riešil bytové problémy. Brat
Z. mal, zdá sa, bližšie k W., ktorého výpoveďou podporil, no to sa dá vysvetliť aj tým, že ho navštevoval..
Nebohý Z. bol, zdá sa, dobrodružnejšej povahy, popíjal, žil benevolentnejším spôsobom života než

W., ktorý sa javil ako človek s usporiadaným životom, no to neznamená, že má Z. preto prísť o svoje
spoluvlastníctvo. Jeho súrodenci I. a N. napriek jeho spôsobu života nijako nezmenili k nemu ako
bratovi postoj a bolo z ich výpovedí zrejmé, že im tak trocha ide aj o odkaz nebohých rodičov, čomu
korešponduje dávna vôľa spolu postaviť dom z dôvodu nevhodného bývania natesno a vôľa vystavať
dom pre ich deti W. a Z..

22. Svedkovia I. a N. napriek značnému odstupu času podrobne a v zhode opísali nielen zhodu na
výstavbe spoločného domu, ale aj proces splácania pozemku, na ktorom participovali rodičia. Odvolací
súd verí žalovanému, že mal veľký podiel na vybavovaní formalít, financovaní a menežovaní aktivítokolo domu, no tieto okolností majú význam iný, napríklad pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Pozemok pritom nie je predmetom sporu, ohľadne pozemku spoluvlastníctvo nevzniklo a jeho výlučným
vlastníkom je len žalovaný (1) W. G..

23. K ďalšej procesnej obrane žalovaného(1). Je síce pravda, že vec (dom) bola zhotovená už
počas manželstva Z. G., no na rozdiel od podielového spoluvlastníctva bezpodielové spoluvlastníctvo
nevyjadruje podiel, ale každý z bezpodielových spoluvlastníkov je vlastníkom celej veci, len je
obmedzovaný rovnakým právom druhého bezpodielového spoluvlastníka. Nič nebráni, aby v rámci

dedičského konania sa dedičský súd vyrovnal aj s otázkou bezpodielového spoluvlastníctva. Nebýva
ničím výnimočným, že údaje na listoch vlastníctva nezodpovedajú skutočnosti a že až v rámci
dedičského konania sa otvára otázka skutočného vlastníckeho vzťahu. Odvolací súd preto nevidel
dôvod na zamietnutie žaloby z procesných dôvodov pre nesprávnu formuláciu žalobného návrhu.
Aj v judikatúre možno vysledovať terminológiu vytvorenia veci ,,aj len jedným z manželov“ (porov.
Nadobudnutím veci - majetku za trvania manželstva podľa §143 OZ je aj vytvorenie veci obidvoma

manželmi alebo jedným z nich v čase po uzatvorení manželstva; rozhodnutie NS ČSR vo veci 3Cz
31/86,R 26/1989).

24. Žalovaný uvádza, že ani žalobca, ani jeho súrodenci v dedičskom konaní neurobili predmetom
konania predmetnýpodielvrodinnomdome.Ktomuodvolacísúduvádza,žetojesícefakt,novlastnícke

právo tým nezaniklo a ani právo na dodatočné prejednanie dedičstva. V aplikačnej praxi súdov je
možné vysledovať, že niektorí dedičia absolvujú aj viacero dedičských konaní (tzv. náhradných alebo
o novoobjavenom majetku). Plynutie času v danom prípade nespôsobilo zánik práva a vlastnícke právo
sa ani neoslabilo (nepremlčuje sa; §100ods.2 OZ).

25. Žalovaný vytýka žalobcovi, že nepreukázal, aký ideálny podiel vlastnil nebohý Z. G. ku dňu
svojej smrti. K tejto obrane odvolací súd uvádza, že súrodenci žalovaného (1) potvrdili vôľu postaviť
spoločne dom bez konkrétneho dojednania výšky podielov, ktorá skutočnosť má relevanciu pre záver
o rovnodielnosti podielov. Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak,
sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké (§137 ods.2 OUZ). Uvedené pravidlo dopadá aj na právne

situácie akými sú aj vytvorenie spoločnej veci. Žalobný návrh korešponduje stavu nepreukázania
dohodynakonkrétnejvýškeideálnychpodielov.Ak aktérispoluvlastníctvanekládlizreteľna formalityich
spoločnej aktivity, tak sotva možno očakávať, že by tak urobili vo vzťahu ku konkrétnej výške podielov.

26. Kým žalovaný(1) priznáva benevolentnému životu nebohého brata Z. dôkaznú relevanciu vo svoj

prospech (alkoholizmus, viacnásobne sťahovanie, natrvalo vysťahovanie, agresívne vynucovanie si
bývania v spornom dome), tak v skutočnosti tieto okolností viac potvrdzujú argumenty žaloby než
procesnú obranu. Žalovaného argumenty o neusporiadanom živote brata Z. sa javia ako pravdivé, no
nepredstavujú žiadnu takú právnu skutočnosť, s ktorou by bol spojený zánik jeho (spolu)vlastníckeho
práva vzniknutého výstavbou domu. Uvádzané argumenty nemajú ani silný dôkazový potenciál z

hľadiska nepriamych dôkazov, naopak vyvolávajú otázku, kto si viac môže dovoliť ako ten, kto sa cíti ako
vlastník vysťahovať sa a vrátiť kedy sa mu zachce, resp. jeho syn (žalobca). Ak boli vzťahy po výstavbe
domu narušené, skôr by malo logiku také správanie žalovaného(1), podľa ktorého by sa ako vlastník
aspoň vynasnažil nazrieť do priestorov, o ktorých tvrdí, že ich výlučne vlastní. Naopak, žalovaný (1) vo
svojej výpovedi potvrdil, že nevstúpil nielen do bytových priestorov Z., ale celé polstoročie ani do

pivničných priestorov, ktoré mali rovnako podelené. Ak teda tak žalovaný(1) neurobil ani po dočasnom
opustení domu, teda, že si ani len nepozrel vlastné priestory (celé polstoročie), už len tento fakt zakladá
veľmi silné pochybnosti o argumentačnej obrane žalovaného.

27. Sud prvej inštancie nesprávne postupoval, ak nevyhovel návrhu na ohliadku domu. Odvolací súd sa

na mieste samom presvedčil, že stavebnotechnicky stavba zodpovedá dvom samostatným bytovým
jednotkám a dokonca s rozdelením ešte aj pivničných priestorov. Dve elektroprípojky, samostatné
plynové prípojky, samostatné vchody zodpovedajú dvom samostatným bytom.

28. Aj obrana žalovaného(1) vo vzťahu k správaniu sa Z. len ako dočasného užívateľa s porovnaním

s bratom Q. neobstojí. Ohľadne Q. súrodenci ani I. ani N. sa nevyjadrili, že by ohľadne neho
existovala vôľa postaviť dom spoločne s W.. Jeho cca trojročné bývanie sa nedá vôbec zrovnávať s
polstoročným stavom užívania Z., resp. jeho synom žalobcom. Isteže je treba súhlasiť so žalovaným(1),
že Z. nepodnikol kroky na formálne zosúladenie skutočného stavu so stavom formálnym v katastria v tomto smere išlo o nezodpovedný prístup, no právo s tým nespája zánik už raz nadobudnutého
spoluvlastníctvakvytvorenejspoločnejstavbe.V.malogiku,žeinýbratQ.potrebovalsúhlasbrataW.,no
toto porovnávanie s bratom Z. sa skôr javí ako kontraproduktívne, ak brat Z. žiadne súhlasy k užívaniu

a znovu užívaniu nevyžadoval.

29. Ani obrana s neplatením nevyznieva dosť presvedčivo, pretože nebolo ani sporné, že náklady
spojené s existenciou domu mali podelené ako potvrdil samotný žalovaný(1), že jeden hradil dane,
druhý náklady na komunálny odpad a pod. Nie príliš presvedčivo vyznieva obrana ani s poukazom na

podelenie užívania pozemku, ku ktorému brat Z. sa nestal spoluvlastníkom, pretože pozemok nebol
vytvorený spoločnou činnosťou, ale kúpil ho výlučne W.. No rozdelenie užívania pozemku nie príliš
nahráva obrane žalovaného, skôr podporuje výpovede súrodencov I. a N. o relevantnom rozhodovaní
rodičov a ich participovaní pri kupovaním pozemku s formálnym zaevidovaním na syna W.. Výpoveď I.
o obavách otca, aby si to Z. dal aj ,,papierovo“ do poriadku by nemala žiadny význam, ak by išlo len o
nájom, výpožičku, či iný dočasný stav. Obavy otca sú skôr potvrdením o existencii spoločnej veci.

30. Obrana s poukazom na bezplatné užívanie cudzej veci bez potreby platiť odplatu za užívanie
cudzej veci nebohým Z. až do posledného možného momentu nevyznieva príliš presvedčivo. Logiku
má skôr procesný útok, že za užívanie vlastného sa neplatí. A tie isté dôvody dopadajú aj na žalobcu.
Ak by išlo o okupáciu, logiku by mala obranná svojpomoc žalovaného. Polstoročný stav nečinnosti preto

nepridáva nielen žalobcovi, ale ani žalovanému, ktorý ním argumentuje. Len sotva sa dá veriť, žeby
niektorý výlučný vlastník trpel polstoročný stav agresie, útokov a neplatenia.

31. Argumentácia o vysťahovaní sa Z. nepridáva na presvedčivosti obrany vo vzájomnej súvislosti
s ostatnými dôkazmi, naopak má logiku riešenie bytových problémov aj na strane Z.. Na margo

vysťahovania sa žalobcom žalujúca strana poukázala len na stavbu chaty, no aj keby žalobca postavil
nový dom, takúto skutočnosť zákon nepredpokladá ako právny dôvod zániku vlastníctva.

32. Žalovaný sa ďalej bráni tým, že ani brat žalobcu (žalovaný(2) nepodporil žalobu, no nespomína,
že ju argumentačne podporila sestra žalobcu-žalovaná v treťom rade. Odvolací súd však už uviedol, že

dominantnú dôkaznú silu majú výsluchy osôb, ktoré žili v období rozhodovania o výstavbe domu ako
akéhosi akútneho riešenia tiesnivej životnej situácie celej rodiny. Či už žalobca alebo jeho súrodenci,
keďže nežili v čase pred výstavbou domu, predstavujú len nepriame dôkazy. Žalovaný síce žil, no v
porovnaní s jeho súrodencami ako svedkami jeho výpoveď nemožno zbaviť pochybností o tendenčnosti
a účelovosti. Naopak sestra I. veľmi presvedčivo opísala vtedajšie pomery a súd vyhovel aj návrhu

žalobcu na konfrontáciu žalovaného s jeho bratom N., v rámci ktorej brat N. nezmenil svoju výpoveď a
pritom, či už on alebo sestra I., nemajú zlé vzťahy s bratom, s ktorým sa nezhodli na opísaní udalosti
spred cca polstoročia.

33. Obrana s poukazom na ,,veľmi nízky vek N.“, a preto dôvod na jeho spochybnenie neobstojí,

pretože v zhode s ním vypovedala presvedčivo staršia sestra I. a N. zase nebol v až tak nízkom
veku, ak sa narodil v roku 1950 a dom sa staval s povolením od roku 1966 (čl.76) a budoval zjavne
aj počas dospelosti tohto svedka. Obrana s poukazom na písomný text zmluvy neobstojí, pretože k
pozemku nároky ani nesmerujú a je len logické, že ak je kupujúcim W., že im nemôže byť nikto iný.
Ani označenie žalovaného(1) za výlučného stavebníka v administratívnom (verejnoprávnom) konaní

nepredstavuje prekážku pre súkromné právo nadobudnúť vec do podielového spoluvlastníctva. Preto,
aj keď sa údaje, či už vo vzťahu k pozemku alebo stavebnému či kolaudačnému konaniu rozchádzajú
s tvrdeniami žaloby o dohode o postavení spoločného domu, tak tieto údaje neznamenajú z hľadiska
súkromného práva prekážku pre vznik spoluvlastníctva. Vôbec nie je ojedinelé, že údaje katastra o
vlastníctve stavby vychádzajúce zo statusu stavebníka v kolaudačných listinách sa zosúlaďujú so

skutočným stavom; kataster nie je budovaný na materiálnej publicite katastra a je prípustné preukázať
opak stavu v katastri (§70 zákona č. 162/1995 Zz.; katastrálny zákon).
34. Ani obrana, že svedok N. G. nebol zapísaný v žiadosti o vydanie stavebného povolenia, nepopiera
žalobné tvrdenia, pretože podstatou procesného útoku je tvrdenie o dohode o výstavbe spoločného
domu na bývanie, kým osoby v žiadosti boli indikované stavebnému úradu len ako pomocníci.

Z hľadiska relevantnosti dôkazného prostredia má relevanciu predovšetkým prostredie spoločnej
domácnosti, v ktorej N. žil. Argument, že murárske práce zo strany Z. nemohli založiť spoluvlastníctvo
rovnako ako spoluvlastníctvo sa nezaložilo ani ostatným pomáhajúcim príbuzným (brat Q. napríklad
maliarskymi prácami) je síce logický, no na účely obrany nie príliš presvedčivý (to isté platí aj vo vzťahu kfinancovaniu výstavby, pri ktorej nespochybniteľne dominoval W.). Žiadny z ostatných pomáhajúcich na
rozdiel od Z. totiž nezostal v spojení s nástupcami polstoročie obývať oddelené poschodie, či pivničné
priestory a ľubovoľne sa z nich sťahovať, či do nich znovu prisťahovať. Takto napríklad brat Q., preto

logicky (ako nie spoluvlastník) musel mať súhlas. Obýval len zanedbateľnú časť v suteréne domu a
len pár rokov na rozdiel od Z., ktorý užíval polovicu domu (desaťročia).

35. Obrana žalovaného(1) spochybňujúca výpoveď brata N. o túžbe ich nebohého otca dať ,,papierovo“
veci do poriadku, a to obrana s poukazom na to, že až v roku 2002 bol zapísaný na liste vlastníctva nie

je príliš presvedčivá, pretože už len zápis samotného pozemku na jedného syna mohol vyvolávať na
strane otca obavy z toho, čo bude po jeho smrti v budúcnosti. Má svoju logiku výpoveď svedka N. G.,
podporená aj sestrou I. o tom, že prirodzene každý rodič túži po tom, aby medzi jeho deťmi v budúcnosti
neboli nedorozumenia, najmä nie zo vzťahov, ktoré podcenil alebo mohol dôslednejšie ovplyvniť.

36. Na margo obrany žalovaného(1) spochybňujúcej výpovede súrodencov treba uviesť, že vôľa

zhotoviť novú vec v spoluvlastníctve nemusí byť prejavená nijako formálne. Je len logické, že ak sa
majú dokazovať (neformálne) skutočnosti spred polstoročia, že sotva niekto spomenie nejaký presný
čas, naopak ak by si niekto bol o čase na minútu istý, tak skôr by ho to relativizovalo. Je úplne ľudské,
že s tak výrazným časovým odstupom sú vyjadrenia skôr o tom, že k relevantnej skutočnosti došlo, než
kedy sa tak presne stalo. Preto vo vzťahu k obrane žalovaného, že z výpovede brata N. nevyplynulo,

kedy malo k uzavretiu dohody dôjsť odvolací súd poznamenáva, že súrodenci I. a N. výpoveďami
o postavení spoločného domu W. a Z. logicky mysleli spoločnú vôľu pred výstavbou domu. Typickým
znakom takéhoto konsenzu je aj to, že môže mať aj znaky konkludentnosti, a teda postupu, o ktorom
sa všetci domnievajú, že síce neformálne ale vyjadruje určitú vôľu. Svedkovia súrodenci I. a N. ani len
nezapochybovali o existencii takejto dohody a v spojení s následným polstoročným stavom a spôsobom

užívania odvolací súd nadobudol presvedčenie o vôli postaviť spoločne dom na vyriešenie zložitej
bytovej situácie.

37. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok a žalobe vo veci samej vyhovel (§388 Csp). Na
potvrdenie rozsudku neboli splnené podmienky. Pochybnosti vyplývajúce z výpovede svedka N. G. sa

ukázali ako dôvodné. Správne mal súd prvej inštancie vyhovieť návrhu na ohliadku, na ktorej by spoznal
evidentné dve bytové jednotky (dokonca aj rozdelenými pivnicami). Bolo v súlade s požiadavkou na
presvedčivé rozhodnutie, za ktorú presvedčivosť nesie zodpovednosť súd (§220 ods.2 Csp), aby sa
vykonal výsluch dovtedy nevypočutej sestry žalovaného (1) I., inak by rozsudok považoval odvolací
súd síce za spravodlivý, no nie až tak presvedčivý. Princípu spravodlivosti v súlade s jeho atribútom

presvedčivosti preto musí ustúpiť výnimočne požiadavka vykonania dôkazu len na návrh z vecných
dôvodov a bolo by v rozpore s princípmi civilného procesu, akým je aj princíp efektivity zrušenie
rozsudku vzhľadom na to, že od 1.1.2019 bola sudkyňa súdu prvej inštancie N.. Z. D. preložená na
Okresný súd Košice I. a vo veci považoval odvolací súd za rozhodujúce dôkazy spochybňujúce skutkový
stav výsluchy osôb v pokročilom veku. Samotná vec je na súde od roku 2014. Týmto rozsudkom

nijako nie sú dotknuté prípadné nároky žalovaného(1) v súvislosti s jeho dominantným financovaním
a prípadným vypriadaním spoluvlastníctva v širšom zmysle slova (vrátane investícii). Napriek úspechu
žaloby odvolací súd náhradu trov žalobcovi nepriznal, pretože v odkladaní formálneho usporiadania
pomerov počas desaťročí vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré výnimočne opodstatňujú
náhradu trov konania nepriznať (§396 ods.2,). Vlastníctvo zaväzuje aj v rovine jeho správnej formálnej

evidencie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).