Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4317211685
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4317211685.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobkyne: R. J., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o, so sídlom
Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Andrea

Cviková, o určenie bezúročnosti úveru a iné, o odvolaní žalovanej proti výroku o nepriznaní náhrady trov
konania žalovanej v uznesení Okresného súdu Levice zo dňa 16. januára 2018, č. k. 8Csp/164/2017-40,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o
náhrade trov konania žalobkyne voči žalovanej m e n í tak, že žalovanej p r i z n á v a nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Rozhodnutie
právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 144, § 145, § 146, 256 ods. 1, 2, § 257 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou dňa 23. 06. 2017 domáhala
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej

dňa 26. 11. 2014. Poukázala na to, že v zmluve chýba konečný dátum splatnosti zmluvy, splatnosť
úveru je 42 mesiacov, poplatok za uzatvorenie zmluvy je 150 eur, zmluvná odmena za poskytnutie
úveru je 1451,52 eura. Zabezpečenie v zmluve bolo dojednané v rozpore so zákonom a dobrými
mravmi. Namietala, že zmluvné dojednania sú ťažko čitateľné. V zmluve sú neprijateľné podmienky a
ustanovenia v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inými kogentnými ustanoveniami zákona.
Žiadala aby súd určil, že úver č. XXXXXXXXXX zo dňa 26. 11. 2014 je bezúročný a bez poplatkov.

Žalovaná cestou právnej zástupkyne zaslala súdu vyjadrenie dňa 13. 07. 2017 v ktorom uviedla, že
Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého
návrhu na uzavretie zmluvy, ale je súčasťou zmluvy ako takej. Zmluva obsahuje dátum resp. údaj o
dni splatnosti poslednej splátky, ktorým je 01. 06. 2018. Tvrdila, že doba trvania zmluvy a tiež termín
konečnej splatnosti úveru súd riadne uvedené a je splnená zákonná požiadavka. V zmysle Oznámenia
o schválení úveru je konečná splatnosť úveru stanovená na deň 01. 06. 2018. Čo sa týka poplatku vo

výške 150 eur, uviedla, že poplatky spojené so spotrebiteľským úverom sú bežnou súčasťou obchodnej
praxe spojenej s poskytovaním úverov. Poplatok je uvedený transparentným spôsobom, ktorý vyplývaz jeho jednoznačného označenia a je zreteľne uvedená aj výška poplatku. Zmluvná odmena resp.
odplata, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa a bola v rozhodnom období vo výške
15,16 % teda výška stanovená zákonom nebola prekročená. Mala za to, že žaloba nie je dôvodná a

žiadala ju zamietnuť, pričom si uplatnila trovy konania. Vyjadrenie žalobkyne, v ktorom uviedla, že na
žalobe trvá v plnom rozsahu, žiadala aby súd z úradnej moci vykonal kontrolu zmluvy o revolvingovom
úvere, nakoľko táto obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky na základe ktorých, je úver bezúročný a
bezpoplatkov, bolo súdu doručené dňa 31. 07. 2017. Vyjadrenie žalovaného považovala za špekulatívne
a zmätočné. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na ktoré predvolal žalobkyňu a právnu

zástupkyňu žalovaného. Na pojednávanie sa dostavila žalobkyňa. Právna zástupkyňa žalovaného sa
nedostavila, svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu hospodárnosti konania a nenavyšovania nákladov
s tým, že s pojednávaním bez prítomnosti súhlasila a pridržiavala sa svojich písomných vyjadrení. Pred
otvorením pojednávania žalobkyňa zobrala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala aby súd konanie
zastavil, z dôvodu, že došlo k zmene právnej úpravy od 01. 01. 2018, kedy až týmto dňom sa spotrebiteľ
s úspechom môže domáhať na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy.

Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala žalobu späť, súd konanie zastavil. Keďže dôvodom zastavenia
konaniajeskutočnosť,žedošlokzmeneprávnejúpravy,konkrétnedňa01.01.2018nadobudolúčinnosť
§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa spotrebiteľ žalobou
podľa § 137 ods. c ) a d) CSP môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo učenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti pooskytnutého spotrebiteľského úveru, súd mal

za preukázané, že žiadnej zo strán nemožno pričítať zavinenie zastavenia konania. Hoci sa javí, že
procesne zavinila zastavenie konania žalobkyňa, ktorá svoju žalobu zobrala v celom rozsahu späť, nie je
tomu tak. Súd bol toho názoru, že v tomto konkrétnom spore ide o výnimočný prípad, pretože žalobkyňa
je v pozícii spotrebiteľa, slabšej strany sporu a na to, aby bola v spore úspešná a nemusela preukazovať
naliehavý právny záujem na určení bezpoplatkovosti a bezúročnosti spotrebiteľskej zmluvy je oprávnená

podať žalobu až po 01. 01. 2018. Určovaciu žalobu však žalobkyňa doručila súdu dňa 23. 06. 2017.
Preto súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP tak, žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala cestou právneho zástupcu včas odvolanie žalovaná

v časti nepriznania trov konania. Navrhla, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti a priznal žalovanej právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom
rozsahu. Žalovaná namietla nedôvodnosť aplikácie § 257 CSP, nakoľko pre jeho použitie neboli splnené
zákonné podmienky a súdom uvádzané skutočnosti, ktorými odôvodňuje použitie daného ustanovenia
sú nesprávne po stránke skutkovej, ako aj právnej. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP je použitím výnimky

zo všeobecnej úpravy o rozhodovaní o náhrade trov konania. Z toho vyplýva, že skutkové dôvody pre
použitie tohto ustanovenia musia byť osobitné nielen pre to, či sa toto ustanovenie bude aplikovať, ale aj
preto, v akom rozsahu náhrady trov sa použije. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku
nevyplýva, že spotrebiteľ je ako slabšia strana oslobodený aj od povinnosti platiť náhradu trov konania.
Takéto ustanovenie neexistuje a preto postavenie žalobcu ako spotrebiteľa nie je zákonný dôvod pre to,

aby súd žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania s odkazom na § 257 CSP. Z formulácie
žaloby, na základe ktorej konanie začalo vyplýva, že nejde o „obyčajný“ text. Uvádzajú sa v ňom odkazy
na zákony, súdne rozhodnutia a pod. Osoba, ktorá tento text pripravila teda konala s určitou mierou
znalosti právneho poriadku, čiže aj s vedomosťou o tom, či podaná žaloba je alebo nie je prípustnou. Z
pohľadu rozhodovania o náhrade trov je však bezvýznamné, z akého dôvodu žalobca vzal žalobu späť

(teda je úplne jedno či stratil motiváciu sa súdiť, uvedomil si určité skutočnosti a pod.). Rozhodujúce
je, že späťvzatie žaloby nezapríčinil žalovaný a preto súd mal postupovať podľa § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

považuje za správne, pričom odvolanie žalovanej na ňu pôsobí špekulatívne a zmätočne.

4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadrila.

5. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v

napadnutej časti, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaných odvolaní podľa § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní uznesenia súdu
prvej inštancie v napadnutej časti dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné a preto uzneseniesúdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil, keď neboli splnené podmienky na jeho
potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

6. Súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania a náhrade trov konania napadnutým uznesením,
proti ktorému žalovaná podala odvolanie. Odvolací súd rozhodujúc o tomto odvolaní vychádzal z toho,
že žiadna zo strán odvolanie proti výroku o zastavení konania nepodala, preto tento výrok nadobudol
právoplatnosť (§ 226 CSP) a predmetom odvolacieho konania zostal len výrok o trovách konania.

7. Odvolací súd preskúmavajúc obsah súdneho spisu zistil, že o žalobe žalobkyne voči žalovanej bolo
rozhodnuté uznesením Okresného súdu Levice, zo dňa 16. 01. 2018, č. k. 8Csp/164/2017-40 tak, že
konanie o určenie bezúročnosti úveru a iné bolo zastavené, keď dôvodom zastavenia konania bolo
späťvzatie žaloby v celom rozsahu. Súd prvej inštancie zároveň o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonnej
lehote odvolanie žalovaná. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie výroku o trovách konania

napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol tak, že žalovanej nepriznal náhradu
trov konania aplikujúc ustanovenia § 256 a § 257 CSP. Žalovaná namietla nedôvodnosť aplikácie §
257 Civilného sporového poriadku, nakoľko pre jeho použitie neboli splnené zákonné podmienky a
súdomuvádzanéskutočnosti,ktorýmiodôvodňujepoužitiedanéhoustanoveniasúnesprávnepostránke
skutkovej, ako aj právnej.

8. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa
mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka

12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred
exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva
zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania,
v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré

vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by
ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy
spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá
strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto
výsledku vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné

nebezpečenstvo“ a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy, treba odlíšiť
povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy
konania, spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom
alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci,
ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky

z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia
uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad
takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.

13. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich

náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom
skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkamiuvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

14. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255
a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj

náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do
úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach
na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania

povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené
stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u
čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

15. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana,

ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a
prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

16. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o

úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda
potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého
majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

17. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto

nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010,
sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska
náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia

ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie
vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom
jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak

úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

18. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že neboli splnené zákonné podmienky pre použitie § 257
CSP a súdom uvádzané skutočnosti, ktorými odôvodňuje použitie daného ustanovenia, sú nesprávne
po stránke skutkovej ako aj právnej.

19. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne
opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnejprávnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo
správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

20. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, keď žalovanej, ktorá mala v konaní vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania,
dôvodiac existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Výnimočnosť daného prípadu
vzhliadol v okolnostiach danej veci, s poukazom na dôvod zastavenia konania, ktorým podľa názoru
súdu prvej inštancie bolo zdanlivo konanie žalobcu - späťvzatie žaloby v celom rozsahu, ale skutočnosť,

že došlo k zmene právnej úpravy, konkrétne dňa 01.01.2018 nadobudol účinnosť § 11 ods. 4 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pod vplyvom účinnosti novej právnej úpravy, aby žalobkyňa
bola úspešná v konaní, nemusela by preukazovať naliehavý právny záujem. Súd vzhliadol výnimočnosť
tohto prípadu najmä v postavení žalobkyne ako spotrebiteľky, ktorá po zmene právnej úpravy, na to
aby bola v spore úspešná, nebude musieť preukázať naliehavý právny záujem. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, súd mal za to, že zavinenie zastavenia konania nie je možné pričítať žiadnej stane.

21. Žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, t.j. môže ju za konania vziať aj späť, či už
celkom, alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci
meritórne nerozhodol.

22. Nárok, ktorý si žalobca v žalobe uplatnil, však späťvzatím žaloby nezaniká a možno ho uplatniť
znovu. Konanie, ktoré bolo zastavené pre späťvzatie žaloby, nezakladá prekážku veci rozhodnutej.

23. Ak už žalobca žalobu zobral späť, toto späťvzatie nemožno odvolať. Ak je žaloba vzatá späť celkom,
súd uznesením konanie zastaví. Pri čiastočnom späťvzatí súd zastaví konanie len v tejto časti, napríklad

v časti o zaplatenie časti žalovanej sumy alebo v časti proti jednému z viacerých subjektov na strane
žalovaného. Súd v uznesení, ktorým sa konanie končí, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania,
pričom súd prizná náhradu trov konania tej strane, ktorá zastavenie konania procesne nezavinila. To
znamená, že súd je povinný pri späťvzatí žaloby skúmať, z akého dôvodu došlo k späťvzatiu. Ak k
späťvzatiu došlo procesným zavinením žalovaného (napr. žalovaný zaplatil po začatí konania žalovanú

sumuvplnomrozsahu),mánároknanáhradutrovkonaniažalobca.Akvšakžalovanýprocesnenezavinil
zastavenie konania, má nárok na náhradu trov konania žalovaný.

24. V súvislosti so zastavením konania sa zavinenie posudzuje len z procesného hľadiska, a nie podľa
ustanovení hmotného práva, lebo potom by šlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej a

súd by sa po zastavení konania ďalej zaoberal tým, či nárok bol uplatnený dôvodne. Preto ak žalobca
vzal žalobu v danej časti späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil, že konanie muselo byť
zastavené, a preto je povinný nahradiť trovy konania protistrane. Vo všeobecnosti však môže nastať aj
situácia, že zastavenie konania zaviní žalovaný uspokojením uplatneného práva v priebehu konania.
Predpokladom pre vyslovenie nároku na náhradu trov konania žalobcovi je správanie sa žalovaného,

pre ktoré sa stala žaloba po jej podaní bezdôvodná.

25. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu
nazastaveníkonania.Pokiaľdôjdekzastaveniusporovéhokonaniavdôsledkuspäťvzatiažaloby,potom
je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení

konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej aj žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci
právnejúpravyobsiahnutejvustanovení§146ods.2OSP(teraz§256CSP-pozn.autora).Niejepritom
vylúčené, aby súd súčasne došiel aj k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150
OSP (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa; teraz § 257 CSP - pozn.
autora). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje

podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP v spojení s § 150 OSP (teraz § 256 CSP a § 257 CSP - pozn.
autora).

26. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení
žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými

úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho
konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie
konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to
nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktorékonanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní
nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba
vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho

úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ
jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné
dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad
na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom
chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie

veci, môže v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 OSP, v opačnom prípade konanie zastaví.

27. V tomto prípade žalobkyňa späťvzatie žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy
odôvodnila tým, že zistila, že od 01. 01. 2018 sa zmenil zákon v jej prospech. Odvolací súd po
prejednaní odvolania žalovanej urobil záver, že pri posudzovaní dôvodu späťvzatia žaloby - výlučne
z procesného hľadiska - s ohľadom na obsah spisu bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie

daný dôvod na rozhodnutie o tom, že nárok na náhradu trov konania patrí žalovanej voči žalobkyni
v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Zastavenie konania totiž z procesného
hľadiska podľa záveru odvolacieho súdu zavinila nesporne žalobkyňa. Odvolací súd na rozdiel od
súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danej právnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania
strán sporu, nie sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP a to existencia dôvodov hodných

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej strane sporu - žalovanej, ktorá
mala v konaní plný úspech a existencia výnimočnosti daného prípadu. V danej právnej veci nemožno
vzhliadnuť výnimočnosť prípadu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu a to z nižšie
uvedených dôvodov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobkyňa sa v podanej žalobe zo dňa
26. 05. 2017 domáhala určenia neprijateľných podmienok a určenia, že úvery sú bezúročné a bez

poplatkov. Je zrejmé, že žalobkyňa je spotrebiteľom, čo však nie je možné pokladať za dôvod hodný
osobitnéhozreteľa.Nepriznanienáhradytrovkonaniapodľaustanovenia§257CSPnemožnoodôvodniť
len záverom, že ak novšia právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, nie je povinný znášať trovy
konania,ktorézavinil.Zvýkladuustanovenia§257CSPanizrelevantnejzaužívanejpraxevšeobecných
súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho len s existenciou

spotrebiteľského sporu. V konaní vo veci samej žalobkyňa nebola úspešná, keďže sama zobrala žalobu
v celom rozsahu späť. Pretože nie je zrejmé, ako by dopadol spor vo veci samej, je možné prijať záver,
že predmetné konanie a náklady žalovanej vznikli, len v dôsledku procesnej obrany. Odvolací súd ďalej
dospel k záveru, že výnimočnosť daného prípadu pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nevzhliadol ani
v okolnostiach strán (sociálny aspekt), pretože z obsahu spisu nevyplýva tá skutočnosť, že žalobkyňa

nemôže uhradiť trovy konania žalovanej s poukazom na jej osobné, zdravotné, zárobkové, majetkové
pomery, teda nebola preukázaná taká skutočnosť, že celkové pomery žalobkyne to neumožňujú. Z
uvedených dôvodov, je potom potrebné prijať záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanej podľa ustanovenia § 257 CSP by bolo neprimerané tvrdé a v rozpore s dobrými mravmi. S
poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil

tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods.
2, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods.1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262

ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).