Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. apríl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/153/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414202431
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4414202431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: R.. Y. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. E., M. XX, IČO: 40 618 528, zastúpený Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o.,
so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 613 401, proti žalovaným: 1/ V. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B., L. XXX/XX, 2/ Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., W. X a 3/ L. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B., W. 3, žalovaní v 1. až 3. rade zastúpení: Mgr. Mária Ančinová, advokátka AK so sídlom Nové
Zámky, Podzámska 29, o zaplatenie 55.598,60 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných v l.
až 3. rade proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. októbra 2016 č. k.

5C/33/2014-176 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že základ uplatneného procesného nároku
žalobcu je daný a zároveň rozhodol, že o výške nároku a o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku,
ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej v l. rade zaplatenia sumy 37.668 eur s príslušenstvom, od
žalovanej v 2. rade 16.086 eur s príslušenstvom a napokon voči žalovaným v 2. a 3. rade a pôvodnému
žalovanému v 4. rade zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 1.850 eur s príslušenstvom. Poukázal na

to, že žalované v l. a 2. rade a právna predchodkyňa žalovaných v 2. a 3. rade a pôvodného žalovaného
v 4. rade S. Z., mali byť zamestnankyňami v jeho maloobchodnej predajni v B. od roku 2004, pričom
si brali z pokladne hotovosť pre svoje súkromné účely, čím mu vznikla škoda. Po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 35 ods. 2, § 182 ods. 1 - 3, § 184 ods. 1, § 225 ods. 1, § 179 ods. 1, 2, § 222
ods. 1, 2, ako i ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 112 Zákonníka práce a ust. § 46 ods. 3 Trestného
poriadku. V danom prípade súd rozhodol za splnenia podmienky účelnosti medzitýmnym rozsudkom
podľa§ 214ods.1CSP,pričomdospelkzáveru,žeprocesnýnárokžalobcujedaný.Právnyvzťahmedzi

žalobcom na jednej strane a žalovanou v l. a 2. rade a neb. S. Z. súd vyhodnotil ako pracovnoprávny
vzťah, ktorý sa upravuje Zákonníkom práce a podporne Občianskym zákonníkom. Žalovaná v l. rade
bola zamestnaná v predajni potravín žalobcu J. v B. od 01.04.2005 do júla 2009 najskôr na základe
dohôd o vykonaní práce a následne na základe pracovnej zmluvy, pričom uzatvorené boli aj dohody o
hmotnej zodpovednosti. Žalovaná v 2. rade bola zamestnaná od 08.09.2006 do 31.08.2008 na základe
dohôd o vykonaní práce, pri ktorých sa uzatvárala aj dohoda o hmotnej zodpovednosti. Napokon S.
Z. bola zamestnaná v predajni potravín žalobcu ako vedúca predajne od 22.,08.2004 do 07.07.2008

na základe pracovných zmlúv a boli uzatvorené aj dohody o hmotnej zodpovednosti. Znamená to, že
žalované v l. a 2. rade a S. Z. zodpovedali počas uvedených období za schodok na zverených hodnotách
podľa § 182 - § 184 ZP. Súd zdôraznil, že ak je naplnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti,
jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa§ 179 - § 181 ZP a zároveň nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 222 ods. 1, 2 ZP sa
použije len vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh zodpovednosti za škodu. Aj keď si žalobca
uplatnil svoj procesný nárok s poukazom na bezdôvodné obohatenie uviedol, že nie je rozhodujúce a

pre súd záväzné, aká je právna kvalifikácia uplatneného nároku; podstatné je, že si žalobca uplatnil
procesný nárok na peňažné plnenie voči žalovaným a v akej výške. K predpokladom zodpovednosti
zamestnanca za schodok na zverených hodnotách uviedol, že prvým predpokladom je škoda vo forme
schodku na zverených hodnotách. Z vykonaného dokazovania a to z výpovede svedka Ing. V. R., ako aj
z pripojeného trestného spisu Okresného riaditeľstva PZ Nové Zámky ČVS: ORP-1080/OEK-NZ-2009

a z neho z výpovede svedka Ing. W. Z., účtovníka žalobcu a znaleckého posudku č. 27/2009 je zrejmé,
že škoda vo forme schodku na zverených hodnotách žalobcovi vznikla, hoci presná výška nie je zrejmá.
Druhým predpokladom je platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, pričom v konaní bolo preukázané,
že jednotlivé dohody o hmotnej zodpovednosti boli uzatvárané individuálne s každým zamestnancom.
Spĺňajú požiadavku písomnej formy podľa § 182 ods. 2 ZP a v konaní nebolo preukázané, ani žiadnou
stranou namietané, že by niektorá zo strán odstúpila od dohody o hmotnej zodpovednosti postupom

podľa § 183 ods. 1 ZP. Tretím predpokladom je existencia pracovného pomeru, keď tieto skutočnosti
v konaní boli tiež preukázané. Štvrtým predpokladom je zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá
a nedokazuje a piatym predpokladom je, že k škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo
v priamej súvislosti s týmto plnením. Konštatoval, že predajňa potravín žalobcu v B. sa uviedla do
prevádzky v roku 2004, pričom skutočnosť, že dochádza k neoprávnenému výberu hotovosti z pokladne

bola zistená v auguste 2008. Počas tohto obdobia si žalované v l. a 2. rade plnili svoje povinnosti
najskôr z dohôd o vykonaní práce a u S. Z. z pracovných zmlúv a dôležité je, že zamestnanec sa zbaví
zodpovednosti, ak preukáže, že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia. Mal za to,
že v prípade žalovaných v 1. a 2. rade nebolo preukázané, že by sa tejto zodpovednosti zbavili. Obe
žalované, ako aj S. Z. vo svojich výpovediach pred súdom, ako aj na polícii neuviedli, nepreukázali

ani nenavrhli vykonanie žiadneho dôkazu, ktorým by svoju zodpovednosť za schodok na zverených
hodnotách spochybnili, prípadne úplne vyvrátili. V ich neprospech svedčí i znalecký posudok, ktorý jasne
vymedzil, že v rozhodnom období schodok vznikol, ale aj výpoveď žalovanej v 1. rade na polícii. Tá
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdila, že z pokladne napriek zákazu vyberala finančné
prostriedky, ktoré používala na svoju potrebu a to potom, čo zistila z pokladničnej pásky, že výber

urobila aj Y., pričom sa jedná o Y. O., teda žalovanú v 2. rade. Žalovaná v l. rade aj uznala záväzok a
dohodu o spôsobe náhrady škody a na polícii prehlásila, že je ochotná vzniknutý dlh žalobcovi uhradiť,
i keď v splátkach. Jej zmenená výpoveď pred súdom v tom, že finančné prostriedky nebrala na svoju
potrebu, že v skutočnosti si zamestnankyne rozdeľovali len tringelty sa tak považuje za účelovú a bez
racionálneho základu. Výpoveď žalovanej je zhodná tak na polícii ako aj pred súdom, keď tvrdila, že

finančné prostriedky z pokladne nebrala a schodok nespôsobila, túto jej výpoveď považuje súd za
nehodnovernú, keď vychádzal i z výpovede žalovanej v l. rade, ktorá potvrdila, že žalovaná v 2. rade
vykonala operáciu, na základe ktorej vybrala finančné prostriedky z pokladne pre svoju potrebu. Tiež
nie celkom logicky vyznieva aj postup S. Z. v tom, že najskôr uzatvorila so žalobcom právny úkon -
uznanie záväzku a dohodu o spôsobe náhrady škody a až dodatočne svoj postoj zmenila a od tohto

právneho úkonu odstúpila. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že u žalovaných v l. a 2. rade, ako aj
S. Z. za obdobie rokov 2004 - 2008 sú naplnené všetky predpoklady zodpovednosti zamestnanca za
schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať podľa § 182 - § 184 ZP.
Na tom závere nič nemení ani fakt, že zamestnávateľ, teda žalobca, nepostupoval dôsledne podľa §
184 ods. 1 ZP v súvislosti s vykonávaním inventarizácie pri uzatvorení dohody o hmotnej zodpovednosti

a pri skončení pracovného pomeru. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/244/2007, podľa ktorého, ak nie je schodok zistený (preukázaný inventarizáciou) bez ďalšieho
to neznamená, že by zamestnávateľ nemal voči zamestnancovi s hmotnou zodpovednosťou nárok na
náhradu škody podľa osobitnej zodpovednosti zamestnanca za schodok. Zamestnávateľ ale musí inými
dôkaznýmiprostriedkamipreukázaťstavhodnôt,ktorézamestnanecprevzalkvyúčtovaniuaskutočnosť,

že došlo ku škode na zverených hodnotách. Žalobcovi ako zamestnávateľovi sa podarilo preukázať,
že došlo ku škode na zverených hodnotách. Výsledkom týchto úvah je záver, že základ uplatneného
procesného nároku žalobcu voči žalovaným v l. a 2. rade je daný. V prípade S. Z. je situácia odlišná
v tom, že menovaná dňa 05.08.2012, teda ešte pred začatím súdneho konania zomrela. Na základe
dedičského rozhodnutia celé dedičstvo aktíva aj pasíva nadobudol pozostalý manžel L. Z., teda žalovaný

v 3. rade. Aj keď je v ust. § 35 ods. 2 ZP zakotvené, že peňažné nároky zamestnávateľa zanikajú smrťou
zamestnanca, sú však výnimky, medzi ktoré patrí aj nárok na náhradu škody spôsobenej úmyselne.
Z vykonaného dokazovania si súd nedokáže predstaviť, že by v prípade S. Z. došlo k schodku na
zverených hodnotách v inej forme, ako vo forme úmyslu. Pasívna legitimácia žalovaného v 3. rade jev konaní daná s poukazom na ust. § 470 ods. 1 OZ. Záverom sa súd vyjadril k námietke premlčania
vznesenej žalovanými v l., 2. a 3. rade. Uviedol, že trestné konanie na Okresnom riaditeľstve PZ Nové
Zámky bolo začaté na základe trestného oznámenia žalobcu, ako poškodeného, zo dňa 11.08.2009

dňom13.08.2009.Trestnéoznámeniepoškodenéhoneobsahovalonároknanáhraduškodyvadhéznom
konaní. Dňa 03.09.2009 bola so žalobcom spísaná zápisnica o trestnom oznámení a v nej si žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 56.428,40 eura. Listom zo dňa 09.06.2016 poškodený, teda
žalobca oznámil polícii, že si nárok na náhradu škody v adhéznom konaní už ďalej neuplatňuje, pretože
si ho uplatnil v občianskom súdnom konaní. Žalobca sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá

najskôr v auguste 2008, kedy o tom získal poznatky od S. R., svedka R.. V. R. a následne z vykonanej
kontrolypokladničnýchhárkov.Nároknanáhraduškodyvadhéznomkonanípodľa§ 46ods.1Trestného
poriadku bol žalobcom uplatnený dňom 03.09.2009, uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom
konaní spĺňa predpoklady uvedené v § 46 ods. 3 Trestného poriadku. V trestnom konaní poškodený
riadne a zodpovedne pokračoval, zúčastňoval sa všetkých výsluchov vyžadovaných orgánmi činnými v
trestnom konaní. K prerušeniu trestného stíhania došlo uznesením OR PZ zo dňa 29.04.2011. V tejto

súvislosti súd zastal názor, že na základe uvedeného uznesenia nedošlo k právoplatnému skončeniu
trestného konania, ale len k jeho prerušeniu. Preto s poukazom na ust. § 112 OZ treba mať za to, že
žalobca ako veriteľ a poškodený tak v rámci subjektívnej premlčacej 2-ročnej doby podľa § 106 ods. 1 OZ
a zároveň aj v rámci 10-ročnej objektívnej premlčacej doby (škoda bola spôsobená úmyselne) podľa §
106 ods. 2 OZ si uplatnil svoj nárok na náhradu škody v adhéznom konaní včas a to malo za následok, že

od 03.09.2009 premlčacie doby neplynuli. Nič na tomto závere nezmenilo ani oznámenie poškodeného
zo dňa 09.06.2016 adresovaného OR PZ Nové Zámky, pretože v tej dobe, presnejšie už od 07.02.2014
si žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatnil v občianskom súdnom konaní, preto vznesená námietka
premlčania žalovanými v l. - 3. rade nie je dôvodná. Rešpektujúc právny názor vyslovený v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/78/2013 súd vyslovil samostatným výrokom, že o výške nároku a

trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom procesnom
nároku.

2. Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalovaní v l. - 3. rade
a domáhali sa jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že

súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, avšak vec nesprávne právne posúdil
v otázke premlčania nároku žalobcu. V prípade námietky premlčania je v konaní o náhradu škody,
ktorému predchádzalo adhézne konanie nutné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom
konaní uplatnený, či bol uplatnený riadne a či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval. Z
pripojeného trestného spisu a predovšetkým z listiny, na ktorú konajúci poukazuje je jednoznačne

preukázané, že žalobca si škodu uplatnil iba globálne a nie voči samotným osobám páchateľom; v
trestnom konaní tak nedošlo k riadnemu uplatneniu náhrady škody a teda ani k prerušeniu spočívania
subjektívnej premlčacej doby podľa § 112 OZ. Poukázal na ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a § 112
OZ. Ak uplatní poškodený svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom
konaní jednak riadne, t. j. najskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, poprípade

už v trestnom oznámení vyjadrí, ako poškodený svoju vôľu požadovať od konkrétnej osoby náhradu
škody z konkrétnych dôvodov v konkrétnej výške (nestačí len vyjadrenie poškodeného, že sa pripája
k trestnému konaniu a žiada náhradu škody), jednak včas, t. j. v priebehu premlčacej doby a v konaní
riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží (uznesenie
NS ČR sp. zn. 25Cdo/3300/2010). Žalobca ako poškodený si uplatnil náhradu škody v trestnom konaní,

trestné konanie bolo začaté na základe trestného oznámenia žalobcu zo dňa 11.08.2009, pričom trestné
oznámenie neobsahuje nárok na náhradu škody v adhéznom konaní. Nesúhlasia s názorom súdu prvej
inštancie, že poškodený si uplatnil náhradu škody dňa 03.09.2009, kedy s ním bola spísaná zápisnica
o trestnom oznámení, pretože v tejto zápisnici si riadne náhradu škody neuplatnil, len bolo v závere
zápisnice konštatované vyjadrenie poškodeného, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu

škody vo výške 56.428,40 eura. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo/2478/2004, podľa ktorého riadnym uplatnením nároku na náhradu škody v adhéznom konaní nie
je samé podanie trestného oznámenia, ak neobsahuje požiadavku, aby konkrétnej osobe bola uložená
povinnosť na náhradu škody v určitej výške. Ak uplatní poškodený svoje právo na náhradu škody
spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní jednak riadne, t. j. najneskôr do skončenia vyšetrovania

alebo skráteného vyšetrovania, po prípade už v trestnom oznámení vyjadrí, ako poškodený svoju vôľu
požadovať od konkrétnej osoby náhradu škody z konkrétnych dôvodov v konkrétnej výške (nestačí len
vyjadrenie poškodeného, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody) jednak včas, t.
j. v priebehu premlčacej doby a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia podobu adhézneho konania nebeží. V ďalšom nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že uznesením
o prerušení trestného konania nedošlo k právoplatnému skončeniu, ale len k jeho prerušeniu a podľa §
106 ods. 1 si žalobca svoj nárok na náhradu škody v adhéznom konaní uplatnil včas a od 03.09.2009

premlčacie doby neplynuli. Po doručení rozhodnutia zo dňa 08.06.2011 získal žalobca vedomosť o tom,
že o jeho nároku na náhradu škody nebolo rozhodnuté a nie je možné rozhodnúť a od tohto okamihu bol
odkázaný na súdne konanie. Žalobca doručil súdu svoju žalobu až 07.02.2014, teda 2 roky a 8 mesiacov
od doručenia rozhodnutia KP Nitra. Konajúci súd nesprávne právne posúdil vec, chybne aplikoval právo
na zistený skutkový stav a nesprávne vyložil právne predpisy. Ustanovenie § 106 ods. 1 OZ viaže

začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na okamih vedomostí poškodeného o vzniknutej škode
a škodcovi. Uplynutím subjektívnej premlčacej doby dôjde k premlčaciu, aj keby objektívna doba ešte
plynula, teda ak sa skončí plynutie jednej z premlčacích dôb, právo sa premlčí bez ohľadu na to, že
poškodenému ešte plynula druhá premlčacia doba.

3. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdiť. Zároveň vo svojom vyjadrení zobral žalobu v časti 1.850 eur s príslušenstvom späť voči
žalovanej v 2. rade s tým, že túto sumu si uplatňuje len proti žalovanému v 3. rade a to z dôvodu,
že po S. Z., ktorá zomrela dňa 09.08.2012 všetok majetok a všetky pasíva nadobudol žalovaný v 3.
rade a dedičkou po nej nebola žalovaná v 2. rade. Vo svojom vyjadrení konštatoval, že súd prvej
inštancie okrem otázky premlčania posudzoval danosť nároku aj z hľadiska naplnenia základných

predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, pričom v odvolaní žalovaní splnenie týchto predpokladov
nenamietajú a ani nepopierajú, že sa dopúšťali konania, z ktorého žalobcovi škoda vznikla a vyjadrujú
sa len k otázke premlčania. V otázke premlčania sa žalobca v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie. Nestotožňuje sa s tvrdením žalovaných, že si v trestnom konaní uplatnil
škodu len globálne, túto presne vyčíslil. V konečnom dôsledku bolo za týmto účelom vykonané aj

znalecké dokazovanie, kde bolo spôsobenie škody aj potvrdené. Žalobca si teda nárok na náhradu
škody riadne uplatnil, v dôsledku čoho nastala právna skutočnosť predpokladaná v ust. § 112 OZ.
Niet žiadneho právneho predpisu, z ktorého by vyplývalo, že prerušenie trestného stíhania má za
následok pokračovanie plynutia premlčacej doby alebo, že by prerušenie trestného konania malo vplyv
nauplatnenýnároknanáhraduškody.Podstatnépritomjeito,žekprerušeniutrestnéhostíhanianedošlo

z dôvodov na strane žalobcu, tento v začatom konaní riadne pokračoval a očakával pokračovanie v
trestnom konaní. V súvislosti s námietku premlčania poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná v l. rade a
právnapredchodkyňažalovanejv3.radesvojdlhpísomneuznaličododôvoduavýšky,ktoráskutočnosť
má rovnako na premlčanie nároku vplyv, a to konkrétne na dĺžku premlčacej doby, ktorá je 10-ročná
a začína plynúť odo dňa písomného uznania dlhu, pričom táto doba rozhodne do podania žaloby na

súde neuplynula.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v l. - 3. rade, ktorí uviedli, že pre žalobcu malo byť zrejmé, že
v trestnom konaní, kde došlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a z odôvodnenia uznesenia
o prerušení konania jednoznačne vyplýva, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať

trestné stíhanie voči určitej osobe a z toho je zrejmé, že v začatom konaní nebudú pokračovať a tak
ani rozhodovať o náhrade škody. Nemožno uvažovať o riadnom pokračovaní v konaní tam, kde žalobca
doručil súdu svoju žalobu až 07.02.2014, t. j. 2 roky a 8 mesiacov od doručenia rozhodnutia KP Nitra
zo dňa 08.06.2011. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný rozhodne nemožno považovať za primeranú,
a pre takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného ho nemožno považovať za riadne pokračovanie v

konaní (aj keby si bol riadne uplatnil náhradu škody v adhéznom konaní).

5. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s
rozsudkom súdu prvej inštancie, tento považuje za správny, poukazuje naň a zotrváva na svojom návrhu
a svojich doterajších stanoviskách a žiadal, aby súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Uznesením zo dňa 12.04.2017 č. k. 5C/33/2014-208 súd konanie voči žalovanej v 2. rade v časti
uplatneného nároku, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovaným v 2. a 3. rade bola uložená povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.850 eur s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne
od 04.09.2009 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zastavil. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 09.05.2017.

7. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodnéhoust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová

právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem a teda sa
použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku
s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

8.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP)viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379a§380

CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana v neprospech ktorej
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

9. V zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi. Z citovaného
ustanovenia vyplýva, že odvolací súd môže v zásade prihliadať iba na dôvody vymedzené v podanom

odvolaní, ktoré boli vymedzené v odvolacej lehote, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by
mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie
odvolacieho súdu preskúmať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok a to z úradnej
povinnosti. Rozsah činnosti odvolacieho súdu je teda závislý od rozsahu, v akom sa odvolateľ domáha

preskúmania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Aj pre odvolacie konanie totiž platí, že súd je zásadne
viazaný odvolacím návrhom odvolateľa, ktorý je jednou z náležitostí odvolania (§ 365 ods. 1 CSP).
Návrh (petit), ktorého sa odvolateľ domáha, má kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku. Kvalitatívna stránka
odvolacieho návrhu spočíva v tom, že odvolateľ sa domáha zmeny napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie alebo jeho zrušenia a vrátenia veci prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací

súd kvalitatívnou stránkou návrhu však nie viazaný, to znamená, že odvolací súd môže rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena a naopak. Odvolací súd je viazaný len
kvantitatívnou stránkou odvolacieho návrhu, ktorá má vzťah k jeho rozhodnutiu súdu prvej inštancie ako
celku a jednak k jeho jednotlivému výroku. Odvolací súd je viazaný súčasne aj dôvodmi vymedzenými
v odvolaní, čo znamená, že na iné pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré by inak mohlo byť zákonným

odvolacím dôvodom na podanie odvolania neprihliada, musí prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré
boli uvedené v odvolacej lehote, a ktorých existencia sa súčasne preukázala. Žalovaní v l. - 3. rade
vo svojom odvolaní namietajú nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a to v otázke
posúdenia námietky premlčania, preto odvolací súd vo svojom odvolacom prieskume sa zameral len
na prejednanie veci v tomto smere a na posúdenie, či súd prvej inštancie správne posúdil námietku

premlčania alebo nie.

10. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku konštatoval, že žalobca sa dozvedel o škode o tom, kto
za ňu zodpovedá najneskôr v auguste 2008 a nárok na náhradu škody si v adhéznom konaní uplatnil
podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku dňom 03.09.2009 a takéto uplatnenie nároku na náhradu škody

spĺňa predpoklady uvedené v § 46 ods. 3 Trestného poriadku.

11. Podľa ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému
nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd
v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený

uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť
zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

12. V citovanom ustanovení je upravené významné právo poškodeného uplatniť si v trestnom konaní
voči obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom. O nároku

poškodeného sa rozhoduje v tzv. adhéznom konaní (§ 287 a § 288), ktoré je súčasťou trestného konania,
pričom nie je jeho samostatnou časťou, ale konanie a rozhodovanie v ňom prebieha kontinuálne, ako
súčasť súdneho konania, resp. konania a rozhodovania o vine, resp. nevine obžalovaného. Zákon
upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa mohlo rozhodnúť o nároku poškodeného v
adhéznom konaní a to: a/ poškodený musí svoj nárok uplatniť; súd nikdy o návrhu poškodeného

nerozhoduje z úradnej povinnosti a b/ nárok musí poškodený uplatniť riadne a včas. Riadne uplatnený
nárok znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku avšak zákon výslovne požaduje,
aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku; stačí ak poškodený ako dôvod uvedie,
že skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia mu bola spôsobená škoda a z toho dôvodu siuplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku, treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu
výšku spôsobenej škody, prípadne odkaz na dokument (písomnosť), kde je výška určená (napr. na
znalecký posudok, ktorý je súčasťou spisu); nestačí však také vyjadrenie, ktoré odkazuje na budúce

vyčíslenie škody. Uplatnenú minimálnu výšku škody možno ďalej upresňovať až do doby, než sa súd
na hlavnom pojednávaní (verejnom zasadnutí o odvolaní) odoberie na záverečnú poradu, keďže na
určenie výšky uplatneného nároku môže mať vplyv dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní,
resp. verejnom zasadnutí o odvolaní.

13. Z obsahu pripojeného spisu Okresného riaditeľstva PZ, úradu justičnej a kriminálnej polície Nové
Zámky ČVS: ORP-1080/OEK-NZ-2009 jednoznačne vyplýva, že žalobca podal dňa 13.08.2009 trestné
oznámenie vo veci zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 3 Trestného zákona na zamestnankyne
prevádzky J. potraviny v B. a to na V. O., S. Z. a Y. O.. V tomto trestnom oznámení uviedol, že uvedené
pracovníčky mu spôsobili škodu, V. O. najmenej 37.407,25 eura, S. Z. 2.534,15 eura a Y. O. najmenej
16.487 eur. V tomto trestnom oznámení si však náhradu škody neuplatnil a náhradu škody si uplatnil až

dňa 03.09.2009, keď bola spísaná zápisnica o trestnom oznámení, kde uviedol, že ako poškodený sa
pripája k trestnému stíhaniu a žiadal náhradu spôsobenej škody vo výške 56.428,40 eura. Z uvedeného
vyplýva, že poškodený si uplatnil náhradu škody včas, pretože najskôr sa o vzniknutej škode dozvedel
v auguste 2008, náhradu škody si uplatnil dňa 03.09.2009. Nárok na náhradu škody bol uplatnený
riadne, pretože vo svojom uplatnení uviedol minimálnu výšku škody, ktorú mohol v priebehu konania

ďalej upresňovať. V prvotnom uplatnení náhrady spôsobenej škody t. j. 03.09.2009 nebolo potrebné,
aby si poškodený uplatnil náhradu škody voči každej z obvinených jednotlivo v určitej výške, pretože
ako bolo vyššie konštatované, táto výška spôsobenej škody sa môže v priebehu konania meniť, a preto
bolo postačujúce, že poškodený uviedol minimálnu výšku škody, ktorú požadoval priznať, a to sumu
56.428,40 eura. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaných v l. - 3.

rade nepovažoval za dôvodnú.

14. V ďalšej časti súd prvej inštancie k otázke prerušenia trestného stíhania uviedol, že zastáva názor,
že na základe uvedeného uznesenia nedošlo k právoplatnému skončeniu trestného konania, ale len k
jeho prerušeniu a keďže si poškodený svoj nárok na náhradu škody v adhéznom konaní uplatnil riadne a

včas, malo to za následok, že od 03.09.2009 premlčacie doby neplynuli. S takýmto právnym posúdením
sa odvolací súd plne stotožňuje. V danom prípade k prerušeniu trestného stíhaniu došlo v zmysle ust. §
228 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého policajt preruší trestné stíhanie, ak sa nezistili skutočnosti
oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Toto ustanovenie upravuje postup vybavenia
veci, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie, resp. aj vznesené obvinenie. Ide o rozhodnutie predbežnej

povahy, lebo vec nie je vybavená konečným spôsobom. Pre konečné vybavenie veci bude treba vydať
ďalšie rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie skončí. Z uvedeného vyplýva, že sa nemožno absolútne
stotožniť s námietku žalovaných v l. - 3. rade, že prerušením trestného stíhania bolo trestní stíhanie
ukončené, toto je len prerušené a keďže si žalobca uplatnil v adhéznom konaní nárok na náhradu škody
riadne a včas, v zmysle ust. § 112 OZ, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.

Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s námietkami žalovaných, že by v tomto smere súd vec
nesprávne právne posúdil, prípadne chybne aplikoval právo na zistený skutkový stav.

15. Podľa § 112 OZ ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.

To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané, a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného
orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

16. Inštitútom spočívania (prerušenia) premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania práva
počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu domáha svojho práva na súde (prípadne u iného

príslušného orgánu), t. j. počas doby súdneho (iného) konania. Ak v tomto konaní účastník riadne
pokračuje, neplynie premlčacia doba vo vzťahu k právu uplatnenému v tomto konaní. Premlčacia doba,
ktorej plynutie sa zastavilo včasným uplatnením práva na náhradu škody v trestnom konaní (§ 43
ods. 2 Trestného poriadku), neplynie ďalej - za predpokladu riadneho pokračovania poškodeného v
konaní. Tak je tomu v prípade, ak účastník riadne pokračuje v konaní a nerobí súdu prekážky v postupe

konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci. V začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 OZ) aj
ten účastník súdneho konania, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi úkonmi však
nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci (R 32/1978). V
danom prípade trestné stíhanie bolo prerušené a podľa názoru žalovaných, žalobca v konaní riadnenepokračoval, pretože nárok v civilnom konaní si uplatnil až žalobou dňa 07.02.2014 t. j. 2 roky a 8
mesiacov od doručenia rozhodnutia KP Nitra. Preto takúto nečinnosť poškodeného nemožno považovať
za riadne pokračovanie v konaní, i keby si bol riadne uplatnil náhradu škody v adhéznom konaní. S

touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje a ďalej len uvádza, že nečinnosť súdu v konaní nemôže
ísť na ťarchu účastníka konania, a nemôže mať za následok pokračovanie plynutia premlčacej doby.
Keďže v danom prípade trestné stíhanie bolo prerušené, poškodený nemohol vyvíjať žiadnu súčinnosť
zo súdom, avšak svojim úkonom nebránil v priebehu konania a jeho rozhodnutiu vo veci, pretože účinok
spočívania plynutia premlčacej doby má uplatnenie práva na súde iba v prípade, že v konaní sa riadne

pokračuje, t. j. vtedy, ak žalobca svojimi procesnými úkonmi nebráni náležitému priebehu konania tak,
že toto konanie sa môže skončiť rozhodnutím vo veci. Je pritom ľahostajné, či sa konanie raz alebo
viackrát prerušilo. Nie je preto vylúčené, že ak súd v trestnom konaní o jeho práve nerozhodol a odkázal
by ho na občianskoprávne konanie, iba v takom prípade by sa plynutie premlčacej doby uplatnením
práva na náhradu škody v trestnom konaní zastavilo, ale len čo rozhodnutie o tom, že sa poškodený
odkazuje so svojim právom na občianskoprávne konanie, nadobudlo právoplatnosť. Tým by zanikol

dôvod spočívania premlčacej doby a premlčacia doba by plynula ďalej, čo však na daný prípad nemožno
aplikovať. Keďže odvolací súd sa nestotožnil s námietkami žalovaných uvádzaných v odvolaní a nezistil
žiadne procesné pochybenia súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

17.Onáhradetrovkonaniaodvolacísúdnerozhodoval,pretožeovýškenárokuaotrováchkonaniabude
rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom nároku, pričom zároveň rozhodne aj
o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).