Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31CoE/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610203190
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5610203190.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky
Poláčkovej a členov senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Pavla Polku, v exekučnom konaní vedenom
súdnym exekútorom: JUDr. Miroslav Šutliak, so sídlom Exekútorského úradu M. M. O. XXXX/XX,
XXX XX E. F., vo veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99
Bratislava, IČO: 35776005, proti povinnému: V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, XXX XX E.

F., o vymoženie 49,79 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 6Er/397/2010-49 zo dňa 16.11.2018, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením vydaným sudcom okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie pri aplikácii
§ 243h ods. 1 veta prvá č. zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
v spojení s § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.03.2017 a o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že uložil oprávnenému
zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 40,86 Eur. Okresný súd uviedol, že

exekučný titul v konaní predstavoval blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1816892 zo dňa
25.01.2008, vydaný Okresným riaditeľstvom PZ Liptovský Mikuláš. Súdny exekútor doručil súdu podnet
na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti. Okresný súd mal z obsahu podania súdneho exekútora
a exekútorského spisu preukázané, že po vykonaní lustrácie majetku povinného jeho majetok nestačí
ani na úhradu trov exekúcie. Predmetná exekúcia sa vykonáva niekoľko rokov, pričom súdny exekútor
doposiaľ nevymohol ani časť pohľadávky.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia súdu prvej inštancie. Namietal, že súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného
poriadku bez toho, aby vyzval oprávneného na vyjadrenie sa k podnetu exekútora na zastavenie
exekúcie z dôvodu nemajetnosti. Uviedol, že exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou a nie
je časovo obmedzené. Zastavenie exekúcie bez návrhu oprávneného, resp. stanoviska oprávneného

je v rozpore s touto zásadou. Oprávnený poukázal na to, že exekučný titul - blok na pokutu - sa stal
vykonateľný dňa 09.02.2008 a v zmysle ust. § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do
31.08.2008 uplynula trojročná prekluzívna lehota na vymoženie pohľadávky dňa 09.02.2011, čím sa
rozhodnutiesprávnehoorgánustaloneúčinným,čojedôvodnazastavenieexekúcievzmysle§57ods.1
písm. b) Exekučného poriadku. Na úhradu trov exekúcie má súd povinnosť zaviazať povinného, nakoľko
oprávnený procesne nezavinil zastavenie exekúcie. Podľa oprávneného uplynutie prekluzívnej lehoty

je objektívnou udalosťou, na ktorú musí súd prihliadať ex offo, aj keď to účastník konania nenamieta a
má prednosť pred takým dôvodom zastavenia exekúcie, akým je nemajetnosť povinného. Z uvedenéhodôvodu nemôže byť oprávnený zaviazaný na úhradu trov exekúcie, keďže v čase vydania napadnutého
uznesenia pohľadávka oprávneného už neexistovala, a preto nemajetnosť povinného bola pre určenie
povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie irelevantná.

3. Odvolací súd vec preskúmaval aplikujúc v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku ustanovenia
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňa
01.07.2016, a to vzhľadom na ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že účinky procesných

úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré bolo možné napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 243h ods. 1, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario), preskúmal uznesenie súdu v napadnutom rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,
a preto uznesenie okresného súdu potvrdil.

5. V danej veci došlo k dvom právnym skutočnostiam zakladajúcim dôvod pre zastavenie exekúcie, a to

preklúzia práva vykonať exekučný titul a nemajetnosť povinného. V konaní bolo sporné, ktorý dôvod je
rozhodujúci pre zastavenie exekúcie a s tým spojená otázka náhrady trov exekúcie.

6. Najvyšší súdu SR v uznesení zo dňa 29. februára 2012, sp. zn. 6 M Cdo 11/2011 vyslovil: „ak
došlo k zastaveniu konania o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1

O.s.p.), exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku); v takomto prípade znáša trovy
exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku); porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011 sp. zn.7 M Cdo 5/2011, schválené dňa 13. decembra 2011

občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk.“

7. Najvyšší súdu SR v uznesení zo dňa 15. augusta 2012, sp. zn. 6 M Cdo 13/2012 vyslovil: „Nie je
sporné, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá ani taký majetok, ktorý by postačoval na

úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods.
1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa dovolacieho súdu iný dôvod zastavenia exekúcie tu nie je
ani v prípade, keď povinný, ktorý je právnickou osobou, zanikne výmazom z obchodného registra bez
právneho nástupcu z dôvodu jeho predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie. Zánik povinného a strata
jeho právnej spôsobilosti je totiž v takomto prípade prakticky dôsledkom jeho nemajetnosti a práve táto

skutočnosť je v príčinnej súvislosti s jeho zánikom. Ak teda príčinou zániku povinného je nedostatok
jeho majetku, exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku); v takomto prípade znáša trovy
exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku); porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 10/2011.“

8. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie začalo dňa 24.05.2008. Z rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 5M Cdo/15/2011 zo dňa 19.01.2012 alebo sp.
zn. 3 M Cdo/10/2011 zo dňa 24.11.2011) vyplýva, že súdny exekútor nenesie riziko znášania vlastných

trov vzniknutých pri výkone exekučnej činnosti, ak sa zistí, že sa jedná o nemajetného povinného,
a to bez ohľadu na to, či následne povinný zomrel, resp. ako právnická osoba zanikol. V takýchto
prípadoch oprávnený mimoriadne znáša trovy exekúcie. V opačnom prípade by trovy exekúcie znášal
exekútor,pretožežiadneustanovenietohtozákonamuneumožňujeodmietnuťvýkonexekúcie.Exekútor
by tak bol sankciovaný za výkon svojho povolania. Súdna prax smeruje k tomu, že je potrebné skúmať

skutočný dôvod zániku povinného, ktorý predchádzal jeho výmazu z obchodného registra. Ak povinný,
ktorý je právnickou osobou, zanikne výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu z dôvodu
jeho predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie, resp. konkurz na povinného je zrušený pre nedostatok
majetku, alebo došlo k zastaveniu konania o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok(§ 175h ods. 1 O.s.p.), skutočným dôvodom zastavenia exekúcie by malo byť ust. § 57 ods. 1 písm.
h) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na
úhradu trov exekúcie. Podľa krajského súdu je potrebné analogicky tieto závery aplikovať aj na prípad

súbehu preklúzie exekučného titulu a nemajetnosti povinného. Aj keď z časového hľadiska možno určiť
presný dátum, kedy došlo k preklúzii - ku dňu 29.03.2009, nemajetnosť povinného, ktorý nezanikol,
nemožno ohraničiť takýmto presným dátumom. Podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, v
ktorom súdny exekútor oznámil súdu, že na základe vykonaných šetrení v rámci exekučného konania
zistil, že povinný je nemajetný a jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie, má len deklaratórny

charakter, nekonštituuje právny stav. Zároveň však vzhľadom na postavenie súdneho exekútora ako
orgánu verejnej moci je toto oznámenie dostatočným "dôkazom" pre exekučný súd o nemajetnosti
povinného. Súd dodáva, že prípadný názor oprávneného ako účastníka konania na to, či v danom
prípade súhlasí alebo nesúhlasí so zastavením exekúcie nie je pre exekučný súd záväzný, pretože
exekučný súd podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku je povinný zastaviť exekúciu, ak nastala objektívna skutočnosť, že majetok povinného nestačí

ani na úhradu trov exekúcie; na to, vzhľadom na znenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku,
nemôže mať vplyv ani dispozičné právo oprávneného k exekučnému konaniu.

9. Podľa krajského súdu napriek tomu, že exekúcia začala dôvodne (ku dňu 29.03.2010 titul nebol
prekludovaný),povinnýbolnemajetný,apretomusíoprávnenývýnimočneznášaťnáhradutrovexekúcie

namiesto povinného, a nič na tom nemení ani fakt, že absencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu
trov exekúcie sa zistila až po preklúzii práva vykonať exekučný titul.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového
poriadku v spojení s § 262 ods. 1, 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď zistil, že oprávnený

ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným
prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich)
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

11. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.