Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/237/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216213151
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4216213151.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast.
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13,
IČO: 50 361 368, proti žalovanej: H. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., Z. XXX/XX, o zaplatenie sumy

3.110 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14.
marca 2017 č. k. 6Csp/50/2016-70 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

1.496,66 eura, ako i úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.496,66 eura za čas od 10.
05. 2014 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 20 eur, ktoré splátky sú splatné 28. dňa toho
ktorého mesiaca pod stratou výhody splátok, počnúc 40. dňom po právoplatnosti rozsudku s tým, že
omeškanie s plnením čo aj len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti
žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2014, § 1 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy,
článkom 38 Charty základných práv Európskej únie, hlavou I. článkom 4 bod 2 písm. f), článkom 12,
hlavou XI. článkom 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článkom 6 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že žalobca v podanej

žalobežiadal,abysúduložilžalovanejpovinnosťzaplatiťmusumu1.960,60eura,úrokyvsume1.042,40
eura, úroky z omeškania vo výške 107,06 eura, úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy
1.960,60 eura vo výške 24,5% za čas od 01. 05. 2016 do zaplatenia a trovy konania na tom skutkovom
základe, že so žalovanou uzatvoril dňa 16. 07. 2013 zmluvu o úvere č. 1342603472, na základe ktorej
poskytol žalovanej úver, ktorý sa zaviazala vrátiť v dohodnutých mesačných splátkach, pričom žalovaná
si svoje povinnosti riadne neplnila, z ktorého dôvodu vyhlásil úver za predčasne splatný. Na základe

vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 16. 07. 2013 strany sporu uzatvorili zmluvu o
úvere č. 1342603472, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa
žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi v mesačných splátkach po 57,29 eura, pričom mala vykonať 72
splátok. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 24,50%, RPMN 27,44% a priemerná RPMN 19,47%.
Listom zo dňa 19. 09. 2014 žalobca oznámil žalovanej zosplatnenie úveru, ktorý mala zaplatiť do 10
dní odo doručenia tohto oznámenia. Žalovaná nespochybnila tvrdenie žalobcu, že jej bol poskytnutý

úver v sume 2.000 eur a že doposiaľ vrátila žalobcovi sumu 503,34 eura. Žalovaná žiadala, aby jej
súd povolil splátky v sume max. 20 eur mesačne, pretože má len príležitostnú prácu, kde dosahujemesačný zárobok vo výške 150 eur. Súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval spotrebiteľské
právo, keďže ide o vzťah, v ktorom žalovaná je spotrebiteľkou. V tejto súvislosti poukázal, že pre takéto
vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom

spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a
neskúsenostispotrebiteľa.Spoločnýmznakomkogentnejprávnejúpravyjesnahacestouprávavyrovnať
túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. S poukazom na smernicu Rady
93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že v danom prípade pri
formulárovej zmluve žalovaný sa ako spotrebiteľ v porovnaní s pôvodným veriteľom ako dodávateľom

ocitol v znevýhodnenom postavení, ktoré ho viedlo k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez možnosti ovplyvniť obsah zmluvných podmienok. Dospel k záveru, že v predmetnej
úverovej zmluve nie je uvedená zákonom stanovená obligatórna náležitosť úverovej zmluvy, a to podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. V tejto
súvislosti zdôraznil, že táto náležitosť spotrebiteľskej zmluvy je dôležitá z dôvodu ochrany spotrebiteľa,
aby ten vedel, aká suma z jeho splátky sa započíta na istinu a aká na úroky, prípadne poplatky, t. j. aby

spotrebiteľ mohol pribežne pri splácaní svojho dlhu sledovať, ako sa znižuje istina jeho dlhu. Uviedol, že
zmluva vo svojich ustanoveniach obsahuje určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez
toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov
a aká na splátky poplatkov. Neuvedenie rozčlenenia splátok preto považoval za nenaplnenie zákonnej
požiadavky uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., čím tento úver označil za

bezúročnýabezpoplatkov.Naviac,malzato,žeideajoneprijateľnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tomto smere uviedol, že nečlenenie splátky istiny, úrokov a
iných poplatkov v podstate znamená, že spotrebiteľ musí plniť pôžičku v jednotlivých splátkach, ale od
samotného počiatku nevie, koľko má hradiť na istinu a koľko má hradiť na odplatu veriteľa - úroky a
poplatky. Veriteľ tak svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa

použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa (úrokov a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá
žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí. Pokiaľ by sa jednalo o splátky uvedené
v prípadne vyžiadanej amortizačnej tabuľke, opäť by len veriteľ určil jednostranne a svojvoľne, ako v
amortizačnej tabuľke uvedie, ako sa bude splácať istina úveru a ako sa bude splácať jeho odmena -
úroky, a to bez dohody so spotrebiteľom. Uzavrel, že absencia zmluvnej náležitosti, t. j. určenie mesačnej

splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava
na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov, má za následok, že zmluva sa síce
považuje za platnú, avšak podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Takýto záver nepovažoval za rozporný s rozsudkom Súdneho dvora - tretia
komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, keďže jeho právne závery sa týkajú výkladu smernice, a

nie vnútroštátneho predpisu. Zdôraznil, že žalovaná na základe predmetnej zmluvy od veriteľa dostala
sumu 2.000 eur a podľa žalobcom predloženého prehľadu splátok, žalovaná doteraz zaplatila sumu
503,34 eura. Žalovaná doteraz žalobcovi nevrátila celú úverovú istinu, učiní tak, ak žalobcovi zaplatí ešte
1.496,66 eura. Žalovanej preto uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.496,66 eura spolu s úrokom
z omeškania, ktorého výšku určil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením

vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti celého dlhu. V súlade s ust. §
232 CSP povolil žalovanej túto sumu zaplatiť v mesačných splátkach po 20 eur, keďže mal za to, že
bez povolenia týchto splátok by mohla uložená povinnosť žalovanú ako spotrebiteľa existenčne ohroziť,
pričom u žalobcu takáto hrozba nie je. Keďže žalobcovi na iné plnenie nevznikol nárok pri úvere, ktorý sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Dodal, že žalobca ako

veriteľ pred poskytnutím predmetného úveru odbornou starostlivosťou nezisťoval schopnosť žalovanej
splácať úver, preto podľa § 11 ods. 2 zákona nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca svoju povinnosť podľa §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. pred poskytnutím sporného úveru splnil, preto musel počítať s tým, že
od žalovanej poskytnutý úver nebude vrátený v dohodnutej lehote. O trovách konania rozhodol podľa §

255 ods. 2 CSP, a vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu vyslovil, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcom výroku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

alternatívne jeho zmeny a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že neboli
splnené procesné podmienky, nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonalnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
naviac označil za nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti
poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/25/2007, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08, sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. II.
ÚS 85/06, sp. zn. I. ÚS 96/94 a sp. zn. II. ÚS 380/2013. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o

tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010Z. z. V
tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15,
týkajúci sa výkladu článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a tiež na rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa 22.
02. 2016 sp. zn. 9C/404/2015. Mal za to, že zmluva o úvere priamo nemusí obsahovať výšku, počet

a termíny splátok, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v
danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva
o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň
súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe

nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Zdôraznil, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva
a má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ, a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých
členských štátoch. Poukázal, že k posudzovaniu bonity žalovanej, v čase poskytnutia úveru, výdavky
žalovanej boli overované v úverovom registri, podľa ktorého žalovaná nemala žiadne iné výdavky. Podľa

reportu EOS KSI mala žalovaná ukončené vymáhanie dvoch spisov ešte v roku 2003, resp. v roku
2005. Keďže žalovaná pracovala v zahraničí, svoj príjem deklarovala doložením potvrdením o príjme,
pričom táto informácia bola overovaná zo strany žalobcu aj telefonicky. Finančná analýza žalovanej
bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru v danej dobe. Nesúhlasil preto s tvrdením súdu prvej inštancie,
že nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský

úver a že tým hrubo porušil povinnosti mu vyplývajúce z ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
Uviedol, že nemal možnosť sa v konaní procesne brániť. V tomto smere uviedol, že súd prvej inštancie
ho postupom podľa § 157 CSP mohol vyzvať za účelom rýchleho a hospodárneho konania, aby sa
vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o zisťovaní schopnosti žalovanej splácať úver pred
poskytnutím úveru. Takýto postup súdu prvej inštancie považoval za nesúladný so zásadami účelnosti

a hospodárnosti konania, pričom nastáva situácia, kedy jedinou jeho možnosťou procesnej obrany je
právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo
nie je žiaduce. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009, ako i
odlišné stanovisko sudcu a podpredsedu Ústavného súdu SR, JUDr. Milana Ľalíka. Uzavrel, že súdy sú
povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v

žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Zmluvu
o úvere ako žalobca uzavrel dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil
a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobca dňa 08. 08. 2016 doručil súdu prvej inštancie žalobu, ktorou sa voči žalovanej domáhal

zaplatenia sumy 1.960,60 eura, úroku vo výške 1.042,40 eura, úroku z omeškania vo výške 107,06 eura,
úroku zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 1.960,60 eura vo výške 24,5% ročne zo sumy 1.960,60
eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.960,60 eura od
01. 05. 2016 do zaplatenia a trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca dňa 16. 07. 2013
uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere č. 1342603472, na základe ktorej poskytol žalovanej úver, ktorý

sa zaviazala žalobcovi splácať v dohodnutých mesačných splátkach. V dobe od uzatvorenia zmluvy
po vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, žalovaná zaplatila svoj záväzok len čiastočne. Žalovaná
sa dostala do omeškania s platením splátok, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil právo požadovať
predčasné splatenie istiny úveru na základe výzvy na úhradu dlžnej sumy adresovanej žalovanej,následkom čoho sa stal celý úver vrátane príslušenstva predčasne splatným. Okrem zaplatenia dlžnej
sumy si žalobca uplatnil i úrok zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 1.960,60 eura, vo výške
24,5% ročne zo sumy 1.960,60 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25%

ročne zo sumy 1.960,60 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.496,66 eura, ako i úrok z
omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.496,66 eura za čas od 10. 05. 2014 do zaplatenia, všetko
v mesačných splátkach po 20 eur, ktoré splátky sú splatné 28. dňa toho ktorého mesiaca pod stratou
výhody splátok, počnúc 40. dňom po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo aj len

jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Predmetom
odvolacieho konania je odvolaním napadnutý zamietajúci výrok a súvisiaci výrok o trovách konania.
Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 09. 10. 2017 č. k. 6Csp/50/2016-110 pripustil zmenu subjektu
na strane žalobcu tak, že na miesto pôvodného žalobcu Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava,
Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890 vstupuje BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava,

Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692.

5. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

7. Zamietnutie žaloby v danej veci súd prvej inštancie odôvodnil tým, že v predmetnej zmluve o úvere
č. 1342603472 zo dňa 16. 07. 2013 absentuje zákonom stanovená obligatórna náležitosť, t. j. údaj
požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch, keď nie je uvedený údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k)

zákona č. 129/2010 Z. z. o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zmluva vo svojich ustanoveniach obsahuje
určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma sa z
tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. Naviac,

nenaplnenie zákonnej požiadavky uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. považoval
za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže neuvedením rozčlenenia splátky
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Keďže zmluva neobsahuje podstatnú náležitosť, má to za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo

zvyšku ako nedôvodnú zamietol.

8. Predmetná otázka, teda to, či možno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov, ak
neobsahuje členenie splátok na istinu a úroky rezonuje v rozhodnutiach tak súdov prvej inštancie, ako
aj odvolacích súdov, pričom ich rozhodovacia činnosť je v tejto otázke rozdielna. Touto otázkou sa vo

svojich rozhodnutiach zaoberal už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
56/2018 zo dňa 17. apríla 2018 uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. je
potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné
vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Svoj záver argumentačne
odôvodnil tým, že v úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. sa uvádza, že

„predložený návrh zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude
slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu

dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných
transakciách“. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. sa zdôrazňuje zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluvao spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu poskytnutého spotrebiteľského úveru
a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková
výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže

opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu,
úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Od dodávateľov nemožno
v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis

plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a
poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu
potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej
správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby

zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj
iné poplatky. Paragraf 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nestanovuje požiadavku odlišnú od
toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice. Uvedené rozhodnutie obsahuje i poukaz
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017, v ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého,
predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.

9. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 146/2017 naviac dodal, že zákonom z 12. októbra 2017
č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo

k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. v tom zmysle, že
sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“
nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. Týmto sa do budúcnosti odstránia doterajšie možnosti
rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktoré bolo možné preklenúť už podľa doterajšej právnej
úpravy jej eurokonformným výkladom. V tomto smere bol preto poukaz žalobcu vo svojom odvolaní na

eurokonformný výklad ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., po vydaní rozsudku Súdneho dvora vo veci
C- 42/2015, správny.

10. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako i rozhodovaciu činnosť NS SR v otázke rozhodujúcej
pre posúdenie predmetnej veci je potom potrebné ustáliť taký právny záver, že uzatvorenú úverovú

zmluvu nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že táto by neobsahovala
náležitosti zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ teda súd
prvej inštancie ustálil záver, že v predmetnej zmluve absentujú náležitosti zmluvy v zmysle ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého dôvodu je táto zmluva bezúročná a bez poplatkov,
takýto záver súdu prvej inštancie nie je správny. Pokiaľ teda, s poukazom na vyššie uvedené, nie je

namieste od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo
väzbe na istinu, úrok a poplatky), nemožno konštatovať ani to, že absenciou uvedeného by sa jednalo
o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

11. Záverom odvolací súd, reagujúc na námietku odvolateľa ohľadom posudzovania bonity žalovanej, v
súvislosti s ktorou súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v danom prípade ako veriteľ pred poskytnutím
predmetného úveru odbornou starostlivosťou nezisťoval schopnosť žalovanej splácať úver, a preto nie
je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, uvádza, že pre
takýto záver súdu prvej inštancie bol žiaduci postup, ktorým by žalobcu vyzval, či si ako veriteľ pred

uzatvorenímzmluvyospotrebiteľskomúveresplnilpovinnosťvzmysleust.§7ods.1vspojenísust.§11
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd, vzhľadom na žalobcom uvádzané skutočnosti v odvolaní,
týkajúce sa posudzovania bonity žalovanej, ako i predložený výpis z registra klientskych informácií,
potvrdenie o výške príjmu zo závislej činnosti žalovanej, má za to, že v danom prípade nešlo ani o hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 cit. zákona, v dôsledku ktorého by sa úver považoval za bezúročný

a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 cit. zákona).

12. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vecvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Povinnosťou súdu
prvej inštancie preto bude v zamietajúcej časti opätovne rozhodnúť, pričom vychádzať bude z toho, že
pre absenciu náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného

v čase vzniku zmluvného vzťahu, t. j. neuvedenie rozčlenenia splátok na istinu, úroky nemožno úver
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom
konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).