Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316202386
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316202386.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcov: 1. Q. O., K.. X.X.XXXX, O.
XXX XX D. XXX, 2. U. O., K.. XX.X.XXXX, O. XXX XX D. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Igorom
Šafrankom, advokátom, Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: EURO CASH
s.r.o., so sídlom ČSA 24, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 637 301, právne zastúpený JUDr. Ondrejom
Sochorom, advokátom, ul. Prof. Sáru 3873/44, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neplatnosti zmluvy o
úvere, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10C/51/2016-172 zo dňa
10.5.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v tej napadnutej časti, ktorou bola určená neplatnosť
zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 11.6.2008.

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom titulom
bezdôvodného obohatenia v časti o zaplatenie 5.000 eur, ako aj vo výroku o trovách konania a vracia
mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
„Súd konanie o zaplatenie sumy 6087,39 eur z a s t a v u j e.

Súd žalobu v časti o určenie absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. XXXX/XX zo dňa 11.06.2008 z
a m i e t a.

Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.06.2008 uzatvorená medzi žalobcami
a žalovaným je n e p l a t n á.

Žalovaný je povinný z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcom sumu 14. 910,74 eur v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 %“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že dňa 11.6.2008 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXX/XX,

kde žalobcovia v 1. a 2. rade vystupovali ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ. Na základe predmetnej
zmluvy bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 13.277,57 eur, pričom dlžníci sa zaviazali platiť
veriteľovi z poskytnutých peňažných prostriedkov úrok vo výške 24 % ročne. Splatnosť úveru bola
120 mesiacov. Úver bol poskytnutý bezúčelovo a RPMN bola 26,82 %. Dlžníci sa zviazali platiť úverpoštovými poukážkami na účet veriteľa. Iné údaje zmluva o úvere neobsahovala (výšku mesačnej
splátky, celkovú sumu úveru, deň splatnosti mesačnej splátky). Výšku mesačnej splátky, dátumy
mesačnej splátky, ako aj celkovú sumu, ktorú sa žalobcovia zaviazali zaplatiť z poskytnutého úveru,

zmluva neobsahovala. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda zmluvou spotrebiteľskou v
zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa, a pre túto zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci za zmluvných podmienok, ktoré
si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Na
predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom ide o typickú

formulárovú zmluvu vopred pripravenú žalovaným, v ktorej sú ním naformulované stanovené zmluvné
podmienky a tieto žalobcovia ako spotrebitelia, nemali možnosť ovplyvniť, ale mal možnosť ich len
prijať, alebo neprijať. V zmluve neboli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere, a to celková
výška poskytnutého spotrebiteľského úveru, konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ďalšie náležitosti podľa § 4 zákona 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Ďalej súd prvej

inštancie uviedol, že v prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcami a žalovaným,
neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy, a termíne konečnej splatnosti úveru, pričom možno konštatovať,
že údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Údaj o termíne konečnej splatnosti má byť
uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne
konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitostí súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa. Keďže

v uzatvorenej zmluve nie je uvedená konečná splatnosť úveru, nie je tak naplnená dikcia § 4 ods. 2
písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom podľa zmluvy lehota splatnosti je 120 mesiacov
a takéto určenie konečnej splatnosti úveru súd nepovažuje za dojednanie v súlade so Zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Taktiež v uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je rovnako uvedená
výška, počet a termíny splátok, istiny úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termíny

splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda nie k istine, ako aj
úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny,
ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termín splátok. Súd vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 4 ods. 3
Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., považovať za bezúročný a bez poplatkov. Taktiež

sa súd zaoberal zmluvnou pokutou, ktorú žalobca rovnako požadoval priznať. Poukázal aj na absenciu
dojednania medzi účastníkmi zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom,
ako sa majú strany medzi sebou vyporiadať, a konštatoval, že táto absencia robí právny úkon neplatným,
a preto žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva určil
za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona. Taktiež poukázal na ustanovenie § 451

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho úkonu z dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Keďže žalobcovia vrátili žalovanému
už celkovú sumu 23.188,30 eur titulom uhradených splátok, a 5.000,- titulom zmluvnej pokuty, teda

celkovo zaplatili sumu 28.188,30 eur, no reálne im poskytol žalobca iba sumu 13.277,57 eur, teda
žalobcovia plnili žalovanému viac, ako im bolo poskytnuté. Keďže súd mal vykonaným dokazovaním
za preukázané, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, musí ho žalovaný vydať
žalobcom. Výška bezdôvodného obohatenia predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú žalobcovia reálne
uhradili a sumou, ktorú im žalovaný reálne poskytol, t. j. 14.910,73 eur (28.188,30 eur - 13,277,57 eur).

3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP a konštatoval, že
v danom prípade bolo predmetom dojednania jednak určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere,
jednak určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, a jednak vydanie
bezdôvodného obohatenia. Súd žalobu v časti o určenie absolútnej neplatnosti zamietol a v časti určenie

neplatnostizmluvyozabezpečovacomprevodevlastníckehopráva,žalobevyhovel.Predmetomvydania
bezdôvodného obohatenia bola suma 20.998,13 eur, pričom v časti o zaplatenie sumy 6.087,39 eur
žalobcovia zobrali žalobu späť bez uvedenia dôvodu, a v časti o zaplatenie sumy 14.910,74 eur súd
žalobe vyhovel, teda žalobcovia mali v konaní úspech 71 % a úspech žalovaného je 29 %. Vzhľadom
na pomer úspechu v konaní preto súd v zmysle uvedených zákonných ustanovení priznal žalobcom

náhradu trov konania v rozsahu 42 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výroku č. III, ktorým súd určil, že
zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.6.2008, uzatvorená medzi žalobcami
a žalovaným, je neplatná, proti výroku č. IV, ktorým konajúci súd uložil povinnosť žalovanému z titulu

bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcom sumu 14.910,74 eur, a to výlučne v časti o zaplatenie
5.000,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia na základe údajného prijatia sumy vo výške 5.000,- eur
z titulu zmluvnej pokuty a vo výroku č. V, ktorým konajúci súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov
konania vo výške 42 %. Ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že konajúci súd určil, že zmluva
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je neplatná výlučne z dôvodu, že v nej absentuje

ustanovenie o práve dlžníka na vydanie tzv. hyperochy, avšak podľa názoru žalovaného, takéto
ustanovenie nie je, a ani nemusí byť podstatnou náležitosťou predmetnej zmluvy, keďže samotný
Občiansky zákonník zakotvuje oprávnenie dlžníka na vydanie tzv. hyperochy (§ 553e Občianskeho
zákonníka), má žalovaný za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v tomto smere správny, a navrhol
odvolaciemusúdu,abyvtejtočastizmenilrozsudoksúduprvejinštancietak,žežalobužalobcovvčastio
určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.6.2008, zamietne.

5. Čo sa týka k vydaniu bezdôvodného obohatenia v časti 5.000,- eur z titulu, že žalobcovia údajne
uhradili žalovanému sumu 5.000,- eur, žalovaný uviedol, že v priebehu konania jednoznačne a výslovne
poprel, že by zmluvná pokuta vo výške 5.000,- eur bola v prospech žalovaného uhradená. Žalovaný
uviedol, že žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval uvedené tvrdenia žalobcov.

Súčasne žalovaný spochybňoval a spochybňuje vierohodnosť dôkazu, ktorý predložil žalobca, nakoľko
uvedená listina nazvaná ako „. Q., nie je podpísaná žiadnou zo strán a nie je zrejmé, kto ju vyhotovil a za
akým účelom. Nevierohodnosť uvedeného dôkazu vyplýva podľa žalovaného aj z toho, že súčet údajne
uhradených súm, ktoré sú uvedené v predmetnej listine, sa žiadnym spôsobom nezhoduje s úhradami,
ktoré žalobcovia skutočne v prospech žalovaného uhradili. Žalovaný taktiež v priebehu konania vzniesol

námietku premlčania, ktorá sa týkala všetkých nárokov, ktoré si žalobcovia uplatňujú v tomto súdnom
konaní. Žiadal preto, aby odvolací súd v tejto časti žalobu zamietol. Taktiež žalovaný, vzhľadom na
vyššie uvedené, žiadal, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania tak,
že žalovaný má nárok na náhradu trov prvostupňového konania vo výške 100 %, alternatívne, že žiadna
zostránnemánároknanáhradutrovprvostupňovéhokonania,asúčasne,abypriznalžalovanémunárok

na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

6. K uvedenému sa žalobcovia nevyjadrili.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP

(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľazásaduvedenýchvustanovení§379anasledujúceCSP,
bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vo výroku č. III rozsudku (v časti, ktorá bola napadnutá odvolaním), vecne správne. Preto krajský súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP v tejto napadnutej časti.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti, a pre

zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania,

ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky
realizovanýchúkonovpredodňomúčinnostitohtozákona, posudzovaťajvsúvislostisprávnouúpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p.(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

12. Odvolací súd k zabezpečovaciemu prevodu práva poukazuje, že zmluva o zabezpečovacom
prevode práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade,
že dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná. To isté platí, ak
uvedená zmluva obsahuje v tomto smere len dojednanie, podľa ktorého veriteľ pri omeškaní dlžníka s
úhradou zabezpečenej pohľadávky sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri

súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky (viď rozsudok NS ČR XXOdo/XXX/XXXX G. XX.XX.XXXX).
Tieto závery možno aplikovať aj na preskúmavanú vec, a preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti vecne správy.

13. Odvolací súd teda konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci v tejto časti dostatočne zistil

skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na podklade vykonaného
dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcov v tejto časti aj správne právne
posúdil.

14. Vo zvyšných častiach, ktoré boli napadnuté odvolaním žalovaného, a to v časti týkajúcej sa vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 5.000,- eur a vo výroku o trovách konania, odvolací súd dospel k
záveru, že v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

15. Odvolací súd poukazuje v prvom rade, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného
procesu, a aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok

skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pri koncipovaní CSP, zákonodarca
do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších
zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z
dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k plnému zisteniu pravdy vzhľadom na
to,žesiosporemôžeurobiťsvojnázoribavrozsahu,akomuhovykresliastranysporusvojimitvrdeniami

a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa vedie preto na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je
obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu, a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Preto platí
princíp formálnej pravdy, z ktorého sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne
povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.
Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenie a dôkazy protistrany. Ide pritom o

kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku.

16. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie sa nedostatočne venoval a skúmal vierohodnosť
dôkazu, na ktorý v odvolaní poukázal žalovaný, nachádzajúcom sa na č. l. 37 súdneho spisu. Bude preto
na žalobcoch vierohodnosť takéhoto dôkazu preukázať, a preukázať, že zaplatili žalovanému zmluvnú

pokutu vo výške 5.000,- eur.

17. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať v tejto časti
žaloby skúmať, či nárok uplatnený žalobcami na vrátenie bezdôvodného obohatenia v tejto výške, nie je
premlčaný, a taktiež, či nemožno žalovaným vznesenú námietku považovať za námietku kompenzačnú.

18. Odvolací súd taktiež poukazuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti aj
nepreskúmateľné. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž má podať jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces. Zo štandardnej judikatúry potom tiež
vyplýva,žepresvedčivéasprávnevyhodnoteniedôkazov,ajnáležitéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,

zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je totiž povinný prihliadať starostlivo na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Nevyžaduje sa, aby sa na každý argument stranysporu, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Tieto náležitosti v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti

absentujú.

19. Aj v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, jedným z kľúčových princípov
spravodlivosti súdneho konania, ako ich garantuje článok 6 ods. 1 Dohovoru a článok 36 ods. 1 Ústavy
SR, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutie poskytli dostatočné a relevantné dôvody.
Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože jednou zo
záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, že rozhodnutie súdu je kontrolovateľné
verejnosťou.

20. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože
súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelom doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

21. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie pochybil v tom, že nevykonal navrhované dôkazy, jeho
rozhodnutie o nevykonaní dôkazov bolo dôsledkom takého právneho posúdenia, ktoré odvolací súd
posúdil ako nesprávne.

22. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci, vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

25. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie zopakovať dokazovanie v naznačenom smere a po jeho

vyhodnotení nanovo rozhodnúť.

26. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Bude preto
úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).