Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/153/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117209956
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117209956.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátuJUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.KarolaKrochtuvprávnejvecižalobkyne:Bc.L.U.,nar.X.X.XXXX,
bytom U., A. F. 4, právne zastúpenej JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Svidník, Sov. hrdinov
163/66, proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s., IČO: 35 717 769, so sídlom Bratislava, Staré Grunty
7, právne zastúpený JUDr. Alan Strelák, advokát so sídlom Bratislava, Na vŕšku 12, v konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15Csp/96/2017-81 zo dňa 07.06.2018, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku I. o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia a vo výroku IV., ktorým súd uložil povinnosť žalobkyni nahradiť žalovanému trovy konania v
rozsahu 100 % vo vzťahu k výroku I. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.
II. Určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo 17.06.2013 v
znení: „Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na
13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov“, je neprijateľná, III. Určil, že
zmluvná podmienka v Zmluve o poskytovaní domáceho servisu č. XXXXXXXXX, zo 17.06.2013, v bode

2.2 v znení: „Klient sa zaväzuje využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej
výške 307,13 Eur, a to v pravidelných 3 mesačných splátkach vo výške 102,38 Eur“ je neprijateľná. IV.
Uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k výroku I. V.
Uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k výroku II. a III.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ustanovením § 3 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1,

2, 3 a 5, § 54, § 100 a § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a/
a b/, § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a § 298 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že zmluvný vzťah
strán sporu je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy s poukázaním na postavenie subjektov, ktoré zmluvu

uzatvárali. Žalobkyňa uzatvárala zmluvu v postavení spotrebiteľky a žalovaný bol dodávateľom. Na
uvedený zmluvný vzťah je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva obsiahnuté v ust. § 52 a
nasl. OZ, ako aj zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, aj posúdiť relevanciu námietky žalobkyne, že zmluva neobsahuje obligatórne zmluvné
náležitosti. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že predmetná zmluva skutočne neobsahuje
termín konečnej splatnosti a aj keď žalovaný poukazuje na to, že tento nie je potrebné v zmluve uvádzať,

lebo vyplýva z bodu 10 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit proti Klára
Biróová sp.zn. C 42/15. Vyslovil názor, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru má byťuvedený nezameniteľným spôsobom, teda musí byť pre bežného spotrebiteľa úplne presný a jasný. V
tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný v zmluve konkrétny termín konečnej splatnosti uvedením
dátumu spôsobom deň, mesiac a rok rešpektujúc tak zákonné vymedzenie v ust. § 9 ods. 2 písm.

f/ ZoSÚ neuviedol. Tiež sa dá súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že v zmluve nie je uvedený správny
údaj o RPMN, pretože súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako akcesorický zmluvný vzťah bolo
aj uzavretie Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, keď zo strany veriteľa boli inkasované splátky
úveru hotovostne, úver nebol poskytnutý vo forme peňažných prostriedkov na účet v peňažnom ústave.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že sa jedná o samostatnú zmluvu nemajúcu

akcesorickú povahu, nakoľko aj zo znenia samotnej Zmluvy o domácom servise nepochybne vyplýva,
že sa jedná o poskytovanie služieb pri poskytnutí úveru na základe úverovej zmluvy. Pravdivým je
tvrdenie žalobkyne, že poplatok za domáci servis vo výške 307,13 Eur k sume poskytnutého úveru
750,- Eur tvorí takmer 50 % poskytnutej istiny úveru bez toho, aby poplatok bol zahrnutý do výpočtu
RPMN, čo je neprijateľné a výrazne v neprospech spotrebiteľa. Neuvedenie obligatórnych náležitostí v
Zmluve o úvere a nesprávny výpočet RPMN nezahrňujúci plnenie vyplývajúce zo Zmluvy o poskytnutí

domáceho servisu je nesprávne, v neprospech spotrebiteľa a spôsobuje, že poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov aplikujúc zákonnú sankciu v ust. § 11 ods. 1 písm. b/, d/ ZoSÚ. Na základe
uvedeného by bolo povinnosťou žalobkyne uhradiť len istinu poskytnutého úveru vo výške 750,- Eur,
avšak táto uhradila celkom 1.342,13 Eur, v zmysle čoho si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 510,04 Eur (po odpočítaní sumy 80,59 Eur).

4. Voči vydaniu bezdôvodného obohatenia vzniesol žalovaný námietku premlčania, ktorou sa
prvoinštančný súd zaoberal. Žalobkyňa namietala, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného na
jej úkor dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý spotrebiteľku
oboznámil s relevantnými informáciami týkajúcimi sa obligatórnych náležitostí spotrebiteľských zmlúv,

neprimeraných zmluvných podmienok a odplát, ako aj aktuálnou judikatúrou SD EÚ na stretnutí
18.12.2015.

5. Bolo dôvodné zaoberať sa z dôvodu procesnej ekonomiky vznesenou námietkou premlčania. V
zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k

dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, keď
nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Z hľadiska plynutia
premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na
základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a o jeho výške. Pre začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia

skutočne došlo. Aj objektívna aj subjektívna premlčacia lehota v danom prípade začala plynúť deň
nasledujúcipoúhradesplátok,ktoréžiadažalobkyňavydať,pričomposlednábolauhradená31.03.2014.

6. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná premlčacia lehota subjektívna dvojročná
a objektívna trojročná. V prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia platí objektívna desaťročná

premlčacia lehota. Objektívna premlčacia doba je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch
dotknutých osôb a vždy začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Platí, že
subjektívna premlčiaca doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby a v danom prípade by
subjektívna premlčacia doba uplynula 31.03.2016, objektívna premlčacia doba 31.03.2017 počítajúc od
úhrady poslednej splátky. V danom prípade by bola zachovaná len premlčacia doba za predpokladu,

že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa. Pri úmyselnom bezdôvodnom
obohatení sa, musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný úmysel, a to či už priamy
alebo nepriamy smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a musí existovať v čase získania
bezdôvodného obohatenia. Nepostačuje, ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne a
následne by si ho príjemca úmyselne ponechal. Úmysel (v zmysle ust. § 15 Tr. zák.) sa rozlišuje priamy

alebo nepriamy, pričom o priamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil
vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť
vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil
vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad že sa tak stane, bol s týmto
uzrozumený. Takéto úmyselné konanie musí byť posudzované na každom jednotlivom, konkrétnom

prípade s poukázaním na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy. Pokiaľ sa žalovanému vyčíta,
že ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov nebankovým spôsobom mal mať vedomosť o
tom akým právnym predpisom je potrebné sa riadiť, mal tento poznať a mal ho dodržiavať, tak v tomto
prípade aj žalobkyňa mala poznať zákony (zákonná fikcia - neznalosť práva neospravedlňuje) a mohlavedieť, že úverová zmluva je neúplná a žalovanému má uhradiť len reálne vyplatenú sumu. Súd preto
neakceptoval tvrdenie, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedela až v decembri 2015,
pretože toto tvrdenie nemá žiaden vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Začiatok plynutia subjektívnej

lehoty nezávisí od správania žalobcu ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci advokáta,
pre plynutie premlčacej doby sú rozhodujúce skutočnosti nezávislé od vôle subjektov. O zákonných
nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy sa žalobkyňa mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto
hájiť svoje práva. Súd je toho názoru, že v čase uzavretia zmluvy nemohol žalovaný predpokladať
vývoj rozhodovacej činnosti súdov SR vychádzajúce z bohatej legislatívnej činnosti v záujme ochrany

práv spotrebiteľov. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na doposiaľ rozmanitú rozhodovaciu činnosť
súdov Slovenskej republiky. Sám sa stotožnil s námietkou žalovaného, že nárok je premlčaný uplynutím
subjektívnej premlčacej lehoty končiacej vo vzťahu k poslednej uhradenej splátke dňa 31.03.2016
aplikujúc premlčanie podľa Občianskeho zákonníka a žalobu zamietol pre nepreukázanie úmyslu
žalovaného bez dôvodne sa obohatiť. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neniesla
dôkazné bremeno ohľadne zavinenia žalovaného vo forme úmyselného bezdôvodného obohatenia.

7. Čo sa týka poplatku (odmeny), zo zmluvy vyplýva, že tento predstavuje 18 % z istiny, v prejednávanom
prípade sumu 285,- Eur, avšak zo zmluvy o úvere, ani z ďalších listín, resp. ani z vykonaného
dokazovania vôbec nevyplynulo, čo predstavuje tento poplatok a ako správne poukázala žalobkyňa,
taktiež nie je zrejmé, z akého dôvodu sa výška servisného poplatku odvíja od výšky istiny, keďže z

jeho pojmového označenia možno predpokladať, že by sa mohlo jednať o prípadné náklady súvisiace
s uzavretím zmluvy, avšak v takomto prípade by skutočne nemalo zohrávať úlohu to, aká suma bola
dlžníkovi poskytnutá. Z vykonaného dokazovania teda nevyplynulo, na aké konkrétne služby, resp.
protiplnenie má žalobkyňa právo z titulu tohto poplatku, teda čo získala tým, že tento poplatok zaplatila.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný poskytol žalobkyni úver, teda konkrétnu

sumu a vzájomným protiplnením je vrátenie tejto sumy spolu s úrokom. Odmena/poplatok nie je
dojednaním o hlavnom predmete plnenia, ako už bolo uvedené, preto súd môže skúmať, či dojednaním
servisného poplatku došlo resp. nedošlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Vzhľadom na skutočnosť, že zo zmluvy nie je absolútne
zrejmé za čo je poplatok účtovaný a čo zahŕňa, resp. aké protiplnenie z neho vyplýva pre spotrebiteľa,

považoval súd tento poplatok za rozporný s dobrými mravmi a podľa názoru súdu dojednaním tohto
poplatku žalovaný zároveň obišiel zákon tým, že dojednal úrok, ktorého výška síce navonok nepôsobí
ako rozporná s dobrými mravmi, ale pri sčítaní týchto platieb, teda úroku a servisného poplatku je
zrejmé, že táto výška predstavuje 38 %, pričom z prehľadu NBS o priemerných úrokových sadbách
vyplýva, že za obdobný úver si banky účtovali úrok vo výške 9,09 % za úver do 1 roka a 11,016

% za úver od 1 do 5 rokov, čo predstavuje v priemere až 4 násobok. Vzhľadom na uvedené preto
súd dospel k záveru, že dojednanie poplatku je neprijateľnou a teda neplatnou zmluvnou podmienkou,
keďže žalovaný nepreukázal ani to, aby bol tento poplatok individuálne dojednaný, pričom z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že percentuálna výška servisného poplatku je predtlačená v zmluve a pracovník
žalovaného do zmluvy iba dopíše jeho konkrétnu výšku v závislosti od výšky istiny.

8. V súvislosti so zmluvou o poskytovaní domáceho servisu, súd prvej inštancie opätovne konštatoval,
že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že uzavretie tejto zmluvy bezprostredne
a nepodmienečne súviselo s uzavretím zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Svedkyňa P.Č. v
konaní sp.zn. 14C/455/2015, ktorá zmluvu dojednávala za žalovaného, sa vyjadrila, že pokiaľ bol úver

poskytovaný v hotovosti, tak bolo nevyhnutné aj jeho splácanie v hotovosti osobným inkasovaním na
základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, teda ani táto zmluvná podmienka nebola individuálne
dojednaná. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že žalovanému nič nebránilo, aby poplatok
za osobné inkasovanie zahrnul do samotnej úverovej zmluvy, pričom súd mal za to, že práve takýmto
spôsobom žalovaný opätovne obchádzal zákon tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za

hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne, ale spolu so splátkami úveru. Dojednanie poplatku
za hotovostné inkasovanie platieb ako už bolo vyššie konštatované nie je dojednaním o hlavnom
predmete plnenia, preto súd môže skúmať, či aj dojednaním tejto zmluvnej podmienky došlo k značnej
nerovnováhe v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ako už bolo
konštatované výška poplatku za domáci servis predstavuje vo vzťahu k istine 41 %, pričom súd považuje

za úplne absurdné, aby aj podpriemerný spotrebiteľ v prípade, pokiaľ by mu bola poskytnutá možnosť
splácania úveru (napr. z účtu resp. poštovou poukážkou) súhlasil s tým, že splátky úveru nebude
uhrádzať iným spôsobom, ale hotovostným výberom a že zároveň bude dobrovoľne platiť aj takéto
neprimerane vysoké poplatky za túto „službu“. Aj keď na rozdiel od servisného poplatku je zrejmé,za akú službu je poplatok na základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu vyberaný, vyberanie
takýchto poplatkov úplne jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože akýkoľvek iný bežný spôsob úhrady splátok úveru

je nepochybne neporovnateľne lacnejší, než spôsob, ktorý ako vyplýva z výsluchu samotnej žalobkyne,
resp. aj svedkyne Slávičkovej dojednal žalovaný bez toho, aby dal žalobkyni na výber inú možnosť,
teda dá sa povedať, že sa jedná o určité vnútené uzavretie tejto zmluvy. Z týchto dôvodov preto súd
prvej inštancie určil, že aj táto zmluvná podmienka je neprijateľná, teda neplatná. Súd zároveň opätovne
poukázal na skutočnosť, že žalovaný protiplnenie za poskytnutie úveru rozložil na tri sumy a to, zdanlivo

primeraný úrok, servisný poplatok, ktorého dojednanie je neurčité, keďže nie je vôbec zrejmé, za čo
je tento poplatok účtovaný a treťou časťou je nevýhodný „servis“ a zároveň sofistikovaný poplatok za
výber splátok úveru.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 251, § 255 ods. 1 a 2 a § 262
ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu keď žalobkyňa

nebola úspešná v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto je povinná nahradiť žalovanému
trovy konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k výroku rozsudku I. Žalobkyňa naopak bola úspešná v časti
o určenie neprijateľných zmluvných podmienok preto je žalovaný povinný nahradiť jej trovy konania
v rozsahu 100% vo vzťahu k výrokom II. a III. Po právoplatnosti rozsudku vo veci samej súd bude
postupovať v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 CSP.

10. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa a to iba čo do výroku I. ktorým súd prvej
inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a proti súvisiacemu výroku IV. o náhradu
trov konania. Konštatoval, že je evidentné, že súd prvej inštancie stotožňuje vedomosť žalobkyne
o výške súm ktoré platila s vedomosťou o tom, že súčasne vedela, že platí viac ako platiť mala a

týmto pre ňu nepochopiteľným postupom stotožňuje začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty
so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Zákonodarca uzákonil subjektívnu premlčaciu
lehotu a objektívnu premlčaciu lehotu snáď nie na to, aby znamenali to isté alebo aby boli používané
tak, že bude účelovo subjektívna premlčacia lehota nahradená objektívnou. Zákon striktne rozlišuje
inštitút subjektívnej premlčacej lehoty a objektívnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie rozlíšenie

subjektívnej premlčacej lehoty a objektívnej premlčacej lehoty úplne neguje a subjektívnu premlčaciu
lehotu stotožňuje s objektívnou premlčacou lehotou. Pre správne posúdenie premlčania je podstatné
pochopiť čo to znamená plynutie premlčacej lehoty odo dňa keď sa právny úkon mohol vykonať po prvý
raz v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka
nadväzuje ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka a z neho vyplýva kedy sa môže vykonať právo

prvýkrát z hľadiska plynutia objektívnej a kedy z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Rozdiel
medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou lehotou je vyjadrený už ich pomenovaním a zákon ich
rozlišuje len pri premlčaní práva pri náhrade škody a pri premlčaní práva na bezdôvodné obohatenie.
Pri iných právach ako je právo na náhradu škody a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
sú premlčacie lehoty konštruované ako hmotnoprávne kogentné lehoty plynúce od objektívneho

práva definovanej skutočnosti. Subjektívne premlčacia lehota môže začať plynúť kedykoľvek počas
plynutia objektívnej premlčacej doby inak povedané k subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu
naplnením predpokladov vedomostí o bezdôvodnom obohatení a osobe ktorá sa bezdôvodne obohatila
môže dôjsť kedykoľvek v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Ak oprávnený nadobudne
subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení a o tom kto zaň zodpovedá až po uplynutí objektívnej

premlčacej lehoty námietke premlčania zo strany povinnej osoby už nedokáže úspešne čeliť. Začatie
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je viazané na preukázateľnú vedomosť oprávneného o dvoch
skutočnostiach. Prvou je vedomosť o bezdôvodnom obohatení a druhou je subjektívna vedomosť o
osobe ktorá sa na úkor oprávneného obohatila. Vedomosť je stav mysle keď si človek niečo uvedomuje,
pozná a chápe čo je závislé na individuálnych schopnostiach a danostiach toho ktorého jedinca,

je to výsledok poznávacieho procesu ako myšlienkovej činnosti nie len objektívnej existencie javu.
Žalobkyňa tvrdí, že nevedela, že platby ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny od nej prijíma
protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil
žalovaný porušením spotrebiteľského práva. Žalobkyňa verila tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje
s náležitou starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona. Pri akceptovaní výkladu prijatého súdom prvej

inštanciebybolorozlišovaniepremlčacejlehotynaobjektívnuasubjektívnunadbytočné.Začatieplynutia
subjektívnej premlčacej lehoty je preto na rozdiel od úvah súdu prvej inštancie závislé len na subjektívnej
teda vedomostnej zložke poznania oprávneného o skutočnostiach, že môže podať žalobu. Toto vedomie
však musí nastať a žaloba musí byť podaná v objektívnej premlčacej lehote teda nie kedykoľvek. Ideo to, že časový okamih vzniku premlčacej lehoty je zhodný s okamihom vzniku tzv. žalobného práva
teda okamihu zrodu žaloby, actio nata. Ide o deň v ktorý oprávnený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť
žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej

lehoty je charakteristické, že ich plynutie je komplementárne. To znamená, že okamih v ktorom mohol
oprávnený subjekt uplatniť právo po prvý krát sa zásadne definuje momentom subjektívnej vedomosti
oprávnenej osoby. Od tohto okamihu začína plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na
súde ktorá plynie v rámci lehoty objektívnej a tá začína plynúť bez ohľadu na vedomosť oprávneného
od momentu udalosti ktorá spôsobuje bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie pri svojich úvahách

úplne vynechal obsah pojmu subjektívny. Prehliada, že to je spotrebiteľ - človek kto je nositeľom
subjektívnych práv a povinností a každý človek je z hľadiska svojej subjektívnej stránky iný. Subjektívny
v pojme subjektívna premlčacia lehota znamená subjektívna vedomosť nie objektívna vedomosť.
Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/155/2016 zo dňa 27.02.2017.
Do pozornosti dala aj väčšinu judikatúry či už Najvyššieho súdu ČR alebo Najvyššieho súdu SR.
Zároveň žalobkyňa konštatovala, že jednoznačným popretím názoru konajúceho súdu o objektivizácií

subjektívnej premlčacej doby aj keď sa naň súd prvej inštancie paradoxne v odôvodnení v bode 27
odvoláva je rozsudok Najvyššieho súd Českej republiky sp.zn. 25Cdo/2581/98 zo dňa 31.08.2000.
Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností jasne vyplýva, že subjektívna premlčacia doba nezačala
plynúť vtedy keď bezdôvodné obohatenie vzniklo, ale až od momentu keď sa oprávnený o bezdôvodnom
obohatení dozvedel s vysvetlením čo znamená dozvedieť sa o bezdôvodnom obohatení. Zároveň

žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Odo/528/2006 a ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Zároveň poukázala i na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky napríklad sp.zn. 5Cdo/121/2009 zo dňa 23.02.2011, ale i rozhodnutia Krajského
súd v Prešove sp.zn. 1Co/293/2014 zo dňa 23.02.2015, 2Co/9/2012 zo dňa 21.01.2013, 3Co 85/2017 zo
dňa 03.10.2017, 7Co 84/2011 zo dňa 12.12.2011, 10Co/75/2016 zo dňa 27.09.2017, 12Co 46/2017 zo

dňa 06.07.2017, 17Co/50/2015 zo dňa 06.08.2015, 18Co/110/2016 zo dňa 26.06.2017, 19Co/61/2017
zo dňa 31.08.2017, 20Co/281/2015 zo dňa 27.04.2017 a 21Co/72/2014 zo dňa 19.03.2015. Ako
inšpiráciu odcitovala z rozsudku Krajského súdu Prešov sp.zn. 20Co 281/2015 zo dňa 27.04.2017 aj
právny názor týkajúci sa subjektívnej premlčacej doby.

11. Čo sa týka úvah súdu prvej inštancie o neakceptovaní 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty podľa
názoru žalobkyne aj tieto úvahy súdu prvej inštancie vychádzajú z mylných skutkových východísk a
riadia sa mylným právnym názorom. Úmysel obchodníka získať na úkor spotrebiteľa získať bezdôvodné
obohatenie je daný tým, že úverovú zmluvu uzatvára s cieľom získať odplatu vo forme úrokov prípadne
poplatkov. Zákon pritom obchodníkovi ukladá čo má zmluva obsahovať, aby transparentne informoval

spotrebiteľa k čomu sa spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva musí
obsahovať správne RPMN, čestné úroky a poplatky, rozpis splátky atď., ale do zmluvy predpísané
správne a úplné náležitosti nedá a nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva. Jednak ich rôznym
rozčlenením v zmluve a jednak ich rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí
preto, že to tak urobiť chce aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom a práve takouto úmyselne

vadnou zmluvou sleduje cieľ získať nezákonnú odplatu aj keď vie, že uzatvoril zmluvu ktorá je podľa
zákonná bezúročná a bez poplatková, obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, úžerné úroky a
poplatky,nezákonnésankcieatď.Akoinakmožnotakétokonanieobchodníkaposúdiťaknieakokonanie
úmyselné. Chcel uzatvoriť vadnú zmluvu ktorú sám vytvoril, uzatvoril so spotrebiteľom takúto vadnú
zmluvu aj keď vedel, že je vadná, ale napriek tomu prijímal od spotrebiteľa platby o ktorých vedel, že

mu nepatria a prijímal ich v rozpore so zákonom. Natíska sa otázka prečo by to obchodník robil keď
riskuje, že to spotrebiteľ napadne. Odpoveď je jednoduchá, v nových zmluvách to obchodníci nerobia.
Týka sa to starších zmlúv keď sa spotrebiteľské právo len začalo rozvíjať a obchodníci si boli istý, že im
za porušenie spotrebiteľského práva reálne nič nehrozí. Vadné a neúplné zmluvy nechávali obchodníci
spotrebiteľom podpisovať preto, aby ich od uzatvárania zmlúv neodradili pravdivými informáciami o

percentuálnom vyjadrení RPMN, o skutočných úrokoch, poplatkoch, sankciách atď. Podstata aplikácie
10 ročnej premlčacej lehoty však spočíva v prvom rade vtom, že v dobe prijatia nezákonnej platby
dodávateľ prijal platbu o ktorej vedel, že ju získal na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie a to
aj v prípade ak by žalobkyňa pripustila, že v dobe uzatvárania zmluvy ešte tento úmysel nemusel mať
čo je ale najmenej pravdepodobná možnosť. V každom prípade prijatím platby tvoriacej bezdôvodné

obohatenie sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním keď
prijal a ponechal si platbu ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník profesionál vedel,
že mu bola platba vyplatená v rozpore so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať
a prijal ju vediac, že je to platba prevyšujúca istinu napríklad z dôvodu bezúročnosti a bez poplatkovostiúveru. To znalosť dodávateľa o tom, že prijal platby v rozpore so zákonom, teda úmyselne nemožno
vyvrátiť, nie neexistujúcu znalosť spotrebiteľa. Ak sa podľa súdu prvej inštancie spotrebiteľ dozvedel už
samotným zaplatením splátky nad istinu, že sa na jeho úkor obchodník o túto splátku obohatil čo však

je z hľadiska začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty úvaha rozporná so znením ustanovenia §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka lebo ak by to spotrebiteľ vedel, že platiť nemá je predsa logické, že
by neplatil tak určite sa o bezdôvodnom obohatení prijatím takejto bezdôvodnej platby musel dozvedieť
obchodník čo je zase úvaha v súlade s § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka z hľadiska začatia plynutia
10 ročnej objektívnej premlčacej doby. To u obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná

zákon ako profesionál zákon poznať musí lebo to je jeden z jeho pracovných nástrojov na rozdiel od
spotrebiteľa a vie ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude
na úkor spotrebiteľov nezákonne prijímaním neodôvodnených plnených platieb obohacovať alebo nie.
Čo sa týka objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty tak konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane
poskytuje predražené spotrebiteľské úvery sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie vedúce k
bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom.

Doba počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo vylučujú inú možnosť ako tú, že žalovaný sa
na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne a nejde o náhodné jednorazové nedbanlivostné zlyhanie. Je
vylúčené, aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo. Aplikácia
objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty na posudzovanie premlčania vydania bezdôvodného obohatenia
v spotrebiteľských veciach poukázala žalobkyňa na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove podľa

jednotlivých senátov ktoré má k dispozícií. Z niektorých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove žalobkyňa
v odvolaní citovala. S poukazom na jednoznačnú početnú judikatúru senátov Krajského súdu Prešov
navrhla žalobkyňa napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Z obsahu odvolania vyplýva, že ide o napadnutú časť rozsudku.

12. K odvolaniu žalobkyne v napadnutej časti sa vyjadril žalovaný. V plnej miere sa stotožnil s názorom
prvoinštančného súdu vyjadreného v rozsudku v časti týkajúcej sa odôvodnenia zamietnutia nároku
z dôvodu vznesenej námietky premlčania. V prvom rade čo do argumentácie o úmysle žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť a že úmysel mal byť založenou vedomosťou žalovaného, že poskytnutý úver
je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov poukázal žalovaný na kolíziu vnútroštátnej úpravy

a európskeho práva, pričom samotný zákon č. 129/2010 Z.z. zakotvujúci následok bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy bol jednoznačne v rozpore s európskym právom. V tejto súvislosti poukázal
žalovaný na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 a právny názor Krajského súdu
v Banskej Bystrici rozsudok č.k. 13Co/518/2015-150 zo dňa 15.11.2016, č.k. 17Co/379/2017 zo dňa
26.04.2018 z ktorých citoval. Žalovaný preto zastáva názor, že nemal úmysel sa bezdôvodne obohatiť,

pričom žalobca ani nepreukázal úmysel žalovaného a preto je vylúčená v tejto právnej veci aplikácia
ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikácia 10 ročnej premlčacej doby pri úmyselnom
bezdôvodnom obohatení. Každý jedinec je oboznámený so všetkými všeobecne záväznými pravidlami
ktoré sú zverejnené a uvedené v Zbierke zákonov, pričom uvedená domnienka je samotným právnym
poriadkom t.j. výslovne ustanovenie zákona označená ako nevyvrátiteľná. Čiže v tejto právnej veci je

nutné vychádzať zo skutočnosti, že žalobca poznal právny poriadok platný v čase uzavretia zmluvy a
preto mal vedieť už pri uzatváraní zmluvy kto je veriteľom a či je možné zmluvu považovať za bezúročnú
a bez poplatku. Pokiaľ sa žalobca radil so zástupcom občianskeho združenia tak žalobca nadobudol
od takéhoto radcu len vedomosť o právnom posúdení. Na podporu svojho názoru dal žalovaný do
pozornosti rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.zn. 17Co/315/2017 z dňa 06.09.2017, Okresného súdu

Bratislava sp.zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.06.2016, rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn.
4C/20/2014 zo dňa 22.09.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
15Co/1064/2014 zo dňa 27.04.2016, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 5C/49/2016
zo dňa 14.06.2016, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/3020/2016 zo
dňa 09.11.2016 z ktorých citoval a na ktoré poukázal. Preto navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

13. Vyjadrenie bolo zaslané na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobkyne. Ďalšie vyjadrenie vo veci
podané nebolo.

14. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti t.j. vo výroku I. o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výroku IV.
ktorým súd uložil povinnosť žalobkyni nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k výroku I. spolu s konaním ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 anasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne v napadnutej časti je dôvodné.

15. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sám v bode II. a III. určil, že zmluvná podmienka
v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo 17.6.2013 v znení: „Za poskytnutie úveru si
veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z
istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov“, je neprijateľná a zároveň určil, že „zmluvná podmienka v
Zmluve o poskytovaní domáceho servisu č. 520130501, zo 17.06.2013, v bode 2.2 v znení: „Klient sa

zaväzuje využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 307,13 Eur, a to v
pravidelných 3 mesačných splátkach vo výške 102,38 Eur.“ je neprijateľná.

16. Z výsledkov vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie vyplýva, že zmluvné strany uzavreli
dňa 17.06.2013 aj Zmluvu o poskytovaní domáceho servisu pri poskytnutí úveru na základe Zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa klient zaviazal využívať domáci servis a zaplatiť odmenu v

celkovej výške 307,13 Eur v pravidelných troch mesačných splátkach vo výške 102,38 Eur.

17. Zo splátkového kalendára vyplýva, že žalobkyňa uhradila 17.06.2013 - 102,38 Eur, 30.06.2013 -
64,17 Eur, 31.07.2013 - 45,- Eur a 26.08.2013 - 95,58 Eur.

18. Zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy uhradila žalobkyňa splátky nasledovne: 17.6.2013 - 3,75 Eur,
30.6.2013 - 7,50 Eur, 26.8.2013 - 4,42 Eur, 28.8.2013 - 143,27 Eur, 18.9.2013 - 70,- Eur, 18.11.2013 -
100,- Eur, 30.12.2013 - 100,- Eur, 30.1.2014 - 100,- Eur, 25.2.2014 - 106,06 Eur, 25.3.2014 - 100,- Eur
a 31.3.2014 - 300,- Eur.

19. Z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vyplýva, že žalobkyňa ich
telefonicky kontaktovala v novembri 2015 a po zabezpečení dokladov sa uskutočnilo stretnutie,
posledné stretnutie sa uskutočnilo 18.12.2015. Združenie spotrebiteľku informovalo o náležitostiach
spotrebiteľskej zmluvy, o neprimeraných odplatách a úrokoch v rozpore s dobrými mravmi, o
rozhodnutiach súdov, oboznámili ju s judikatúrou SDEÚ a o možnostiach brániť sa pred nekalými

obchodnými podmienkami. Prehlásenie je datované 07.11.2016.

20. Žalovaný predložil súdu protokol o zápočte v zmysle bodu 5 Obchodných podmienok zo dňa
02.04.2014, z ktorého vyplýva, že za predčasné splatenie úveru bolo žalobkyni vyplatené 80,59 Eur,
následne použité ako splátka na zmluvu č. XXXXXXXXX. Protokol je žalobkyňou podpísaný.

21. Súd prvej inštancie sa oboznámil aj rozhodnutím vo veci č.k. 14C/455/2015-87, ktorý realizoval
výsluch obchodnej zástupkyne pani Slávičkovej, pričom z jej výpovede výslovne vyplýva, že nebola
možnosť výberu prijať, resp. neprijať službu domáceho servisu. Bol to servis, ktorý bol klientovi doslova
vnútený.

22. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvný vzťah strán sporu je vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy s poukázaním na postavenie subjektov, ktoré zmluvu uzatvárali. Žalobkyňa
uzatvárala zmluvu v postavení spotrebiteľky a žalovaný bol dodávateľom. Na uvedený zmluvný vzťah
je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva obsiahnuté v ust. § 52 a nasl. OZ, ako aj zák. č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, aj posúdiť
relevanciu námietky žalobkyne, že zmluva neobsahuje obligatórne zmluvné náležitosti. I odvolací súd
je toho názoru, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru má byť uvedený nezameniteľným
spôsobom teda musí byť pre bežného spotrebiteľa úplne presný a jasný. Žalovaný v zmluve konkrétny
termín konečnej splatnosti uvedením dátumu spôsobom deň, mesiac a rok rešpektujúc tak zákonné

vymedzenie v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ neuviedol. Tiež sa dá súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že
v zmluve nie je uvedený správny údaj o RPMN, pretože súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ako akcesorický zmluvný vzťah bolo aj uzavretie Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, keď zo
strany veriteľa boli inkasované splátky úveru hotovostne, úver nebol poskytnutý vo forme peňažných
prostriedkov na účet v peňažnom ústave. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že sa jedná o

samostatnú zmluvu nemajúcu akcesorickú povahu, nakoľko aj zo znenia samotnej Zmluvy o domácom
servise nepochybne vyplýva, že sa jedná o poskytovanie služieb pri poskytnutí úveru na základe
úverovej zmluvy. Pravdivým je tvrdenie žalobkyne, že poplatok za domáci servis vo výške 307,13 Eur k
sume poskytnutého úveru 750,- Eur tvorí takmer 50 % poskytnutej istiny úveru bez toho, aby poplatokbol zahrnutý do výpočtu RPMN, čo je neprijateľné a výrazne v neprospech spotrebiteľa. Neuvedenie
obligatórnych náležitostí v Zmluve o úvere a nesprávny výpočet RPMN nezahrňujúci plnenie vyplývajúce
zo Zmluvy o poskytnutí domáceho servisu je nesprávne, v neprospech spotrebiteľa a spôsobuje, že

poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov aplikujúc zákonnú sankciu v ust. § 11 ods. 1
písm.b/,d/ZoSÚ.Nazákladeuvedenéhobybolopovinnosťoužalobkyneuhradiťlenistinuposkytnutého
úveru vo výške 750,- Eur, avšak táto uhradila celkom 1.342,13 Eur, v zmysle čoho si uplatnila nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 510,04 Eur (po odpočítaní sumy 80,59 Eur).

23. Súd prvej inštancie sa čo do vydania bezdôvodného obohatenia zaoberal vznesenou námietkou
premlčania žalovaným. Súd prvej inštancie neakceptoval tvrdenie, že sa žalobkyňa o bezdôvodnom
obohatení žalovaného dozvedela až v decembri 2015, pretože toto tvrdenie podľa názoru súdu prvej
inštancie nemá žiaden vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Podľa názoru súdu prvej inštancie začiatok
plynutia subjektívnej lehoty nezávisí od správania žalobkyne ako dotknutej osoby ani od udelenia plnej
moci advokáta, ale pre plynutie premlčacej doby sú rozhodujúce skutočnosti nezávisle od vôle subjektov.

O zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy sa podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa
mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva. Podľa názoru súdu prvej inštancie
v čase uzavretia zmluvy nemohol žalovaný predpokladať vývoj rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej
republiky vychádzajúci z bohatej legislatívnej činnosti v záujme ochrany práv spotrebiteľov. S týmto
názorom odvolací súd nesúhlasí. Je pravda, že každý je povinný poznať právo, ale podľa názoru

odvolacieho súdu, ktorý bol konštatovaný aj v iných rozhodnutiach nikomu nemožno nanútiť povinnosť,
aby toto právo vedel aj správne aplikovať. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda
čas od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok
slová vedieť, mal a mohol pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby

ich nestanovil. Podľa názoru odvolacieho súdu dôležité je to, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že plniť
nemala a nie to, že plnila. Podľa názoru odvolacieho súdu pre začatie plynutia subjektívnej doby je
rozhodujúce poznanie skutkových okolností, ale to nie zo zmluvy, ale okolnosti z porušenia práva. Teda v
konkrétnom prípade z bezdôvodného obohatenia, teda okolnosti, že došlo k porušeniu zákona, o výške
bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami. Teda nepostačujú

pochybnosti, ale je dôležité dozvedieť sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Podľa
názoru odvolacieho súdu sa javí pokiaľ z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, že žalobkyňa sa
skutočne dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil až od združenia HOOS dňa
18.12.2015 kedy bola informovaná o tom, že zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom a obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky tak ako to tvrdila v žalobe, ale i v odvolaní. Pravidlám formálnej logiky

zodpovedá názor žalobkyne, ktorý vyslovila v odvolaní, že nevedela, že platby ktoré od nej žalovaný
prijal nad výšku istiny od nej prijíma proti zákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade
sozákonomatentoomylspôsobilžalovanýporušenímspotrebiteľskéhopráva,pričomsamaverilatomu,
že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona. Odvolací súd
súhlasí s názorom žalobkyne, ktorý uviedla v odvolaní, že pri akceptovaní výkladu prijatého súdom

prvej inštancie by bolo rozlišovanie premlčacej lehoty na objektívnu a subjektívnu nadbytočné. Začatie
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je podľa názoru odvolacieho súdu závislé len na subjektívnej
teda vedomostnej zložke poznania oprávneného o skutočnostiach, že môže podať žalobu. Toto vedomie
však musí nastať a žaloba musí byť podaná v objektívnej premlčacej lehote. Táto môže byť 3 ročná,
ale aj 10 ročná tak ako to stanovuje ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej

inštancie uzavrel, že pokiaľ malo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie na základe
neplatných náležitostí zmluvy o úvere toto si mala žalobkyňa uplatniť odo dňa vyplatenia finančných
prostriedkov zakladajúci vznik nároku podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Všetky platby realizované
žalobkyňou boli uskutočnené viac ako 2 roky dokonca viac ako 3 roky pred podaním žaloby. Preto
súd prvej inštancie uzavrel, že je nepochybné, že jej nárok je premlčaný. K úmyslu o bezdôvodnom

obohatení súd prvej inštancie uviedol, že úmysel na strane žalovaného bol žalobkyňou tvrdený nie
však preukázaný. Citujúc iné rozhodnutia odvolacích súdov a to Krajského súdu v Banskej Bystrici a
Krajského súdu v Nitre súd prvej inštancie uzavrel, že pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku
úmyslu žalovaného by bolo nutné v každom konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti uzavretej
úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa na

úkon dlžníka bezdôvodne obohacuje. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobkyne, že úmysel žalovaného
získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a naplnil jeho konaním keď prijal a ponechal si platby, ktoré
boli vyplatené bez právneho dôvodu. Teda žalovaný vedel, že sú to platby prevyšujúce istinu z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá i názor žalobkyne, žeznalosť dodávateľa o tom, že prijal platby v rozpore so zákonom teda úmyselne nemožno vyvrátiť a
nie neexistujúcu znalosť žalobkyne ako spotrebiteľky. Skutočne u žalovaného ako obchodníka platí
nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon ako profesionál. Zákon poznať musí lebo to je jeden z jeho

pracovných nástrojov a na rozdiel od žalobkyne ako spotrebiteľky aj vie ako má s právom naložiť teda
ho aj konkrétne aplikovať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
ohľadne zavinenia žalovaného vo forme úmyselného bezdôvodného obohatenia zároveň, že sa nárok
premlčal v subjektívnej i v objektívnej premlčacej lehote, pričom na aplikáciu objektívnej premlčacej 10
ročnej lehoty nevidel relevanciu. S týmto názorom tak ako už odvolací súd uviedol vyššie nemožno

súhlasiť.

24. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku I. o zamietnutí
žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia a súvisiacom výroku IV. ktorým súd uložil povinnosť
žalobkyni nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% vo vzťahu k výroku I. podľa ustanovenia
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP.

25. Úlohou súdu prvej inštancie bude pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania znova posúdiť
možnosť aplikácie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby a na novo posúdiť dvojročnú subjektívnu
premlčaciu dobu od momentu kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre

podanie žaloby teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva t.j. o všetkých skutkových
zložkách bezdôvodného obohatenia. Musí ísť o skutočnú a nie predpokladanú vedomosť o skutku
z porušenia práva zakladajúceho nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie zároveň vytvorí priestor pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobkyne o čase kedy sa
o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela.

26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania podľa
ustanovenia § 396 ods. 3 CSP.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.