Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. august 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/199/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113233128
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113233128.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ P. Y., nar. X.X.XXXX, bytom M.
1, F., 2/ H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom S. 8, F., 3/ A.. U. S., nar. XX.X.XXXX, bytom J. 4, F., 4/ H. S., nar.
XX.X.XXXX, bytom Y. 11, Košice, 5/ A. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, F., 6/ Z. X., nar. X.XX.XXXX,
bytom K. XX, F., 7/ H. F., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, F., 8/ K. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, F.,

9/ Y. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom H. 7, F., XX/ E. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, F. a XX/ V. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XX, F., všetci žalobcovia zastúpení E.. E.. V. Majerčákom, J.., advokátom, so
sídlom E. trieda XX, F., proti žalovaným: 1/ H. F., V. R. XX/A, F., A.: XX XXX 135 a 2/ Mestská časť Košice
- Košická Nová Ves, Mliečna 1, Košice, IČO: 00 690 996, zastúpený: Advokátska kancelária NIŽNÍK &
Partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4E, Košice, v konaní o zaplatenie 3.622,77 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcov v 1. až 11. rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 29. apríla 2016, č. k.

19C/103/2014-151

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania.

Žalobcovia v 1. až 11. rade sú povinní nahradiť žalovanému v 2. rade 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

uznesením zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade (I) a rozhodol o trovách konania vo vzťahu medzi
žalobcami a žalovaným v 2. rade tak, že žalobcom v 1. až 11. rade uložil povinnosť nahradiť žalovanému
v 2. rade trovy konania v sume 334,85 Eur (II). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej
inštancie s poukazom na ust. § 146 ods. 2 O.s.p. tým, že žalobcovia späťvzatím žaloby, ktoré žalovaný
v 2. rade nevyvolal svojím správaním sa v priebehu konania, procesne zavinili zastavenie konania a
preto za jeho trovy zodpovedajú.

2.Protitomutouzneseniuvčastivýrokuotrováchkonania (II)podaližalobcoviav1.až11.radespoločné
odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalovanému v 2. rade nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie neprizná. V odvolaní žalobcovia vytkli súdu prvej inštancie, že
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysporiadal so skutočnosťami, na ktoré upriamili
pozornosť už vo svojom podaní zo dňa 7.5.2015 a ktoré podľa ich názoru odôvodňujú aplikáciou ust. §

150 ods. 1 O.s.p žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznať. Podľa odvolacej argumentácie
žalobcov v tomto smere mal súd prvej inštancie ako dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní
o trovách konania posúdiť predovšetkým správanie sa žalovaného v 2. rade pred začatím konania.
Odvolatelia v tejto súvislosti poukázali na to, že žalovaný v 2. rade spor vyplývajúci z neusporiadania
vzťahu medzi pozemkami v ich vlastníctve a stavbami na nich situovaných dlhodobo neriešil a i napriek
ich opakovaným výzvam zostal v tomto smere nečinný. Poznamenali v tejto súvislosti, že žalovaným

v 1. rade boli odkázaní rokovať o usporiadaní pomerov práve so žalovaným v 2. rade. Rozpor s
dobrými mravmi takého postoja žalovaného v 2. rade je podľa názoru odvolateľov zvlášť umocnený itým, že práve žalovaný v 2. rade mal zariadenie ihriska a stavby kolkárne vo svojej správe, tieto objekty
prenajímal a mal teda v konečnom dôsledku z užívania ich pozemkov prospech. Žalovaný v 2. rade
sa tým na úkor žalobcov bezdôvodne obohacoval a za tohto stavu by podľa presvedčenia žalobcov

nebolo v súlade s dobrými mravmi pokiaľ by mu mali nahradiť trovy konania. Odvolatelia napokon za
dôvod hodný osobitného zreteľa označili tiež obtiažnosť určenia pasívne vecne legitimovaného subjektu
vzhľadom na nejasnosť právnej úpravy. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky
riadneho odôvodnenia rozsudku a na nesprávnosť právneho posúdenia veci podľa úvahy odvolacieho
súdu žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. V odvolaní

odvolateľmi formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. nebol podopretý
konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť skutkových
zistení na základe vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší
odvolací dôvod žalobcami materiálne a preto ani procesne účinne uplatnený.

3. Výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade (I) nebol

odvolaním napadnutý; v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť v zmysle ust. § 206 ods. 1 a
contrario O.s.p. a ust. § 367 ods. 2 C.s.p., a preto v tejto časti napadnuté uznesenie nebolo v odvolacom
konaní preskúmavané.

4. Žalovaný v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia veci súdom

prvej inštancie a za správne považoval, pokiaľ z procesného zavinenia za zastavenie konania žalobcov
s použitím ust. § 146 ods. 2 O.s.p. ustálil zodpovednosť za trovy konania na ich procesnej strane.
Žalovaný v 2. rade akcentoval, že žalobcovia vzali žalobu voči nemu späť len v dôsledku prehodnotenia
otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie. Poukázali v tejto súvislosti na to, že žalobcovia boli v konaní
zastúpení advokátom a preto podľa jeho názoru ich argument o nejasnosti právnej úpravy ako dôvod

pre mimoriadne nepriznanie nároku na náhradu trov konania nemôže sám o sebe obstáť. Žalovaný
v 2. rade nesúhlasil ani s názorom odvolateľov o kolízii s dobrými mravmi jeho postoja k iniciatíve
žalobcov smerujúcej k usporiadaniu pomerov a upriamil pritom pozornosť na to, že nedostatok jeho
vecnej legitimácie iný postup z jeho strany ani neumožňoval. Napokon žalovaný v 2. rade vo svojej
argumentácii odmietol tiež názor odvolateľov, že sa na ich úkor bezdôvodne obohacoval tým, že užíval

zariadenia žalovaného v 1. rade, zverené mu do správy a poukázal pri tom na to, že takýto nárok si
voči nemu žalobcovia v konaní neuplatnili.

5. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike už len zopakovali, že dôvodom hodným osobitného zreteľa v
zmysle ust. § 257 C.s.p. je (tiež) skutočnosť, že žalovaný ako správca stavieb vo vlastníctve žalovaného

v 1. rade užíval ich pozemky a za ich prenájom poberal nájomné.

6. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým
došlokzrušeniuzák.č.99/1963Zb.vzneníúčinnomdo30.6.2016,Občianskysúdnyporiadok(O.s.p.).V
súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa nového

procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v zmysle
ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. Nakoľko žalobcovia podali odvolanie ešte pred dňom nadobudnutia
účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov tohto procesného úkonu predpokladalo tiež, že pri preskúmavaní
splnenia podmienok na jeho prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť, včasnosť podania a
legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa zákona účinného ku dňu

podania odvolania, a teda podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup a tiež i rozhodnutie o
odvolaní však už odvolací súd plne aplikoval úpravu C.s.p.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.),

bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 C.s.p. a ust. § 212 O.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. §
205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie o trovách konania súdu
prvej inštancie je vecne správne.

8. Žalobcovia vymedzením odvolacieho dôvodu proti výroku napadnutého uznesenia o trovách konania
nastolili predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súduz hľadiska rešpektovania ich práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti [§ 205 ods. 2 písm.
a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.].

9. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,

III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny

v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. [z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1

písm. f) O.s.p.]. Len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak
zásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,rozsudokzroku2003).Zaprocesnú

vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p [§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p.] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR
v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a

právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon preto určuje konkrétne požiadavky

na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a
spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti
boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery
a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku
súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu

na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou
súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom
podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom
len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku
riadneho odôvodnenia nespĺňa.

12.Súdprvejinštanciepodľazisteniaodvolaciehosúduvodôvodnenínapadnutéhouzneseniavovzťahu
k rozhodnutiu o trovách konania vyjadril skutočnosti, na podklade ktorých pristúpil k aplikácii ust. § 146
ods. 2 O.s.p.; z tejto normy zrozumiteľne vyjadrenými úvahami ustálil procesnú zodpovednosť za trovy
konania na strane žalobcov a takto vyvodený nárok na náhradu trov konania žalovaného v 2. rade v

odôvodnení i podrobne kvantifikoval. Za tohto stavu, vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcich
troch bodoch odôvodnenia, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno i napriek tomu, že sa súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia skutočne nevysporiadal s argumentom odvolateľov o
prítomnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa pre použitie zmierňujúceho sudcovského oprávnenia,odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci
samej a ani za extrémne nelogické. Preto odvolaciu námietku žalobcov, poukazujúcu na nedostatky
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľov so

správnosťou a úplnosťou právnych záverov prezentovaných v odôvodnení, ktorá ak už bolo zmienené,
nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej
procesné práva, a cez to opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. [§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.].

13. Ďalšími odvolacími námietkami žalobcovia nastolili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
právnych úvah súdu prvej inštancie, vedúcich k rozhodnutiu o trovách konania [§ 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p.]

14. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej
normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty

konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v
tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak
právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej

normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

15. Odvolací súd sa so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v zásade stotožňuje

a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia. Majúc na zreteli požiadavku
jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou
aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom
konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), na doplnenie dôvodov rozhodnutia z
hľadiska tiež ust. § 257 C.s.p. (do 1.7.2016 ust. § 150 ods. 1 O.s.p.), z ktorého súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie opomenul vysvetliť, odvolací súd dodáva:

16. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

17. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu,
ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o
dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom

hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a
priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť
prípadovvýkladumedzinárodnejzmluvy,osobitnépomerystranysporu,činízkypríjem(por.Števček,M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942).

18. Žalobcovia podľa ich odvolacej argumentácie za dôvod hodný osobitného zreteľa považovali
správanie sa žalovaného v 2. rade, ktoré podľa ich názoru je v rozpore s dobrými mravmi a zrejme
i prispelo k vzniku sporu, ďalej okolnosti sporu, v rámci ktorých podľa námietok žalobcov dominuje
skutočnosť, že žalovaný v 2. rade má z prenájmu zariadenia a stavby na ich pozemku úžitok a nakoniec

špecifickosť veci z hľadiska obtiažnosti spôsobu jej právneho posúdenia.

19. Z obsahu spisu podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobcovia si pôvodnou žalobou
uplatnili nárok na zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov v ich vlastníctve bez právneho dôvodu
len voči žalovanému v 1. rade, ktorý bol podľa skutkového vymedzenia v žalobe vlastníkom zariadenia

športového štadiónu a stavby kolkárne situovaných na týchto pozemkoch. Žalovaný v 1. rade vo svojom
vyjadrení k žalobe skutočnosť svojho vlastníckeho práva k zariadeniu športového štadiónu a k stavbe
kolkárne nepoprel a potvrdil, že nehnuteľnosti žalobcov i užíva. Vo svojej právnej argumentácii pritom
ťažiskovo poukázal na to, že usporiadanie vzájomných práv a povinností medzi ním a žalobcamivyplýva zo zák. č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého bola v konečnom dôsledku vec i posúdená a
rozhodnutávprospechžalobcov, právoplatnýmrozsudkomzodňa8.12.2017,ktorýmsúdprvejinštancie
priznal žalobcom proti žalovanému v 1. rade náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva vecným

bremenom, zriadeným na pozemkoch žalobcov uvedeným zákonom. Žalovaný v 1. rade naproti tomuto
svojmu stanovisku v ďalšom procesnom podaní na svoju obranu namietal nedostatok svojej vecnej
legitimácie, s odôvodnením, že zariadenie športového štadiónu a stavby kolkárne zveril do správy
žalovanému v 2. rade. Na námietku nedostatku vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade reagovali
žalobcovia rozsiahlou argumentáciou ktorú zavŕšili návrhom „z opatrnosti“ na pripustenie pristúpenia

žalovaného v 2. rade do konania. Uznesením zo dňa 19.6.2014 súd prvej inštancie tomuto návrhu
vyhovel, pričom bez konkrétnej procesnej súvislosti či zohľadniteľného dôvodu, žalobcovia podaním
zo dňa 6.5.2015 vzali žalobu späť len s nekonkrétnym odôvodnením, že s otázkou vecnej legitimácie
žalovaného v 1. rade sa súdy vysporiadali v iných konaniach.

20. Z tohto stručného opisu priebehu konania vyplýva podľa úvahy odvolacieho súdu pre rozhodnutie o

trovách konania z pohľadu žalobcami namietaných dôvodov hodných osobitného zreteľa hneď niekoľko
faktov. Predovšetkým z uvedených skutočností je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že žalovaný v 2.
rade nie je vecne legitimovaným subjektom a za taký ho zrejme nikdy nepovažovali ani žalobcovia, ktorí
žalovaného v 2. rade pri inak argumentačne správne podporenom presvedčení o vecnej legitimácii len
žalovaného v 1. rade dožalovali iba z procesnej opatrnosti. K tomu odvolací súd poznamenáva, že i keď

je nepochybné, že k tomuto procesnému úkonu vyprovokovala žalobcov účelová obrana žalovaného
v 1. rade, nakoľko ani inak nesporný skutkový stav tak ako ho žalobcovia vyjadrili už v žalobe a ani
právne posúdenie veci, na ktoré obe strany podľa ich argumentácie v danom štádiu konania nazerali
rovnako, neboli vo svojej podstate nijak zložité a rozhodne ani výnimočné, nakoľko obdobné nároky
voči žalovanému v 1. rade boli už vtom čase početne judikované a keďže naviac žalobcovia boli v

spore zastúpení advokátom, u ktorého sa znalosť súvisiacich vecí a odbornosť predpokladá, nemožno
podľa názoru odvolacieho súdu ani v postupe subjektov na oboch procesných stranách a ani v povahe
samotnej veci vzhliadnuť nič mimoriadne. Rovnako podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je procesne
relevantná a preto ani zreteľa hodná pasivita žalovaného v 2. rade k usporiadaniu vzťahu k stavbám za
situácie, keď ich vlastníkom bol žalovaný v 1. rade, ktorý jediný preto mohol súdnemu sporu zabrániť či

už pristúpením na úpravu vzájomných práv a povinnosti so žalobcami (do účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z.)
alebo dobrovoľným zaplatením žalovaného plnenia. Bez právnej relevancie je tiež argument žalobcov,
že z užívania stavieb na ich pozemku má žalovaný v 2. rade úžitok. Poukaz žalobcov na túto skutočnosť
má podľa úvahy odvolacieho súdu pôvod zrejme v neuvedomení si podstaty sporu, v ktorom šlo o
náhradu za zriadenie vecného bremena k pozemkom, zastavaných stavbami vo vlastníctve žalovaného

v 1. rade, vo vzťahu ku ktorej, či už ide o základ alebo výšku tejto náhrady, je skutočnosť spôsobu,
akým žalovaný v 1. rade právo zodpovedajúce vecnému bremenu v skutočnosti realizuje bez právneho
významu. V tejto súvislosti je namieste uvedomiť si fakt, že prípadný úžitok žalovaného v 2. rade z
nehnuteľností žalobcov je odvodený od práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam vo vlastníctve
žalobcov, náhrada, za obmedzenie ktorých bola žalobcami úspešne uplatnená proti žalovanému v 1.

rade. Napokon podľa úvahy odvolacieho súdu požiadavke výnimočnosti okolností rozhodne nepridáva
ani skutočnosť, že žalovanému v 2. rade priznaná náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie
predstavuje sumu 334,85 Eur, na ktorej sa solidárne podieľa až 11 žalobcov.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcov proti napadnutému výroku

uznesenia o trovách konania nie je opodstatnené z hľadiska ani jedného z nimi uplatnených odvolacích
dôvodov. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania ako vecne správne
potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p.

22. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

23. Nakoľko bol žalovaný v 2. rade v odvolacom konaní celkom procesne úspešný, v súlade s citovaným
ustanovením zákona mu odvolací súd priznal proti žalobcom náhradu všetkých účelne vynaložených
trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.