Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213229639
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1213229639.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: H.. O.. H.
Š., C.., nar. XX.X.XXXX, bytom P. X, T., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so
sídlom Kadnárova 83, Bratislava, IČO : 47 232 765 proti žalovanému: Národné poľnohospodárske a
potravinárske centrum, so sídlom Hlohovecká 2, Lužianky, IČO: 42 337 402, zastúpený: REKEN &

PARTNERS Law Firm s.r.o., , so sídlom Tichá 45, Bratislava, IČO : 36 783 188 o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II č. k. 14Cpr/6/2013-583 zo dňa 22. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k.
14Cpr/6/2013-603 zo dňa 22. septembra 2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k. 14Cpr/6/2013-603
zo dňa 22. septembra 2017 určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi
žalovaným dňa 29.4.2013 je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 58 765,53 € s príslušenstvom. Určil tiež, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával. Žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Štátu priznal proti žalovanému náhradu trov konania rovnako v rozsahu 100 %.

1.1. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 13 ods. 1 a 3, § 63 ods. 1, § 79 ods. 1 a 2
a § 252 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a § 2 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 13 zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za
preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného od 1.3.1996 v nasledovných pracovných pozíciách :

1.3.1996 - 16.10.2006 námestník riaditeľa pre vedu a výskum, 17.10.2006 - 15.12.2006 riaditeľ VÚP,
16.12.2006 - 15.10.2009 námestník riaditeľa pre vedu a výskum, 16.10.2009 - 28.2.2010 riaditeľ VÚP,
1.3.2010 - 16.9.2010 námestník riaditeľa pre vedu a výskum, 17.9.2010 - 31.1.2011 riaditeľ VÚP,
1.2.2011 - 23.4.2012 námestník riaditeľa pre vedu a výskum, 24.4.2012 - 29.8.2012 riaditeľ VÚP,
30.8.2012 námestník riaditeľa pre vedu a výskum. Dňa 31.12.2001 žalovaný uzatvoril so žalobcom
pracovný pomer na dobu neurčitú pre pracovnú pozíciu námestník riaditeľa pre vedu a výskum. Medzi

pracovné náplne žalobcu okrem iného patrilo - zodpovednosť za vedeckovýskumnú a odbornú činnosť
v ústave v rozsahu svojho zadelenia, pripravovanie, riadenie a kontrolovanie úloh výskumu, vývoja a
poradenstva, organizovanie, spracovávanie, posudzovanie a odporúčanie návrhov projektov výskumu
a objednávok a zodpovedanie za ich vecné plnenie. Dňa 27.2.2013 žalovaný prijal Rozhodnutie o
organizačnej zmene č. 1, z dôvodu zníženia stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce,
optimalizáciu a racionalizácie vnútornej štruktúry zamestnávateľa. V zmysle tejto organizačnej zmeny

došlo k zrušeniu pozície námestníka pre vedu a výskum, zrušeniu pozície ekonomického námestníka
a zmene jeho funkcie na vedúceho ekonomického oddelenia, zmenu v stupňoch riadenia, zrušeniuoddelenia hospodárskej správy a jeho zmene na útvar, zrušenie doškoľovacieho zariadenia E. a jeho
zmene na útvar a to s účinnosťou od 1.3.2013. Dňa 1.3.2013 ponúkol žalovaný žalobcovi inú vhodnú
prácu podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a to pracovnú pozíciu vedeckovýskumného pracovníka.

Žalobca túto ponuku neakceptoval. Dňa 29.4.2013 bola žalobcovi zo strany žalovaného daná výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Listom zo dňa 6.9.2012 oznámil riaditeľ žalovaného
Agentúre Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EÚ aktualizáciu
personálnej matrice projektu O. XXXXXXXXXXX tak, že por. č. 3 v personálnej matrici, číslo položky
v rozpočte 2.C.1.1., pozícia odborný riešiteľ 1/ koordinátor aktivity 2.1. aktivita 2.1 zvyšovanie kvality

riešenia vedecko-výskumných a realizačných projektov, doterajší pracovník H.. O.. H. Š., C.. (žalobca),
nový pracovník: doc. S.. H. J., B.. Zo zdôvodnenia tohto listu vyplýva, že žalobca bude plnou kapacitou
vyťažený na nových projektoch spolufinancovaných zo zdrojov EÚ. Dňa 1.4.2010 uzavrel žalobca so
žalovaným Dodatok k pracovnej náplni č. 2, podľa ktorého začal vykonávať činnosti súvisiace s riešením
projektu O. XXXXXXXXXXX ,,Centrum excelentnosti pre kontaminujúce látky a mikroorganizmy v
potravinách, a to ako odborný riešiteľ a koordinátor aktivít a manažér publicity, a to v období 1.4.2010

- 31.3.2013.

1.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca pracoval u žalovaného od 1.3.1996 striedavo v
pozíciách riaditeľ alebo námestník riaditeľa pre vedu a výskum na základe písomne uzavretej pracovnej
zmluvy, ktorej súčasťou sa stala aj písomne uzavretá pracovná náplň akceptovaná oboma sporovými

stranami. Dňa 1.4.2010 bol medzi žalobcom a žalovaným uzatvorený Dodatok k pracovnej náplni
č. 2, v zmysle ktorého bolo uložené žalobcovi vykonávať činnosti súvisiace s riešením projektu O.
XXXXXXXXXXX. Dodatok č. 2 k pracovnej náplni bol uzatvorený riadne písomnou formou. V Dodatku č.
2 k pracovnej zmluve bol špecifikovaný ďalší druh práce, ktorý mal žalobca vykonávať, a aj vykonával,
do 6.9.2012 kedy vtedajší riaditeľ žalovaného rozhodol jednostranne listom adresovaným Agentúre

Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, že novým pracovníkom projektu O. XXXXXXXXXXX
je C.. S.. H. J., B.. Keďže Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve sa týkal práve prác na tomto projekte, mal
vtedajší riaditeľ po dohode so žalobcom uzavrieť písomný dodatok k pracovnej náplni. Nakoľko písomný
dodatok uzatvorený nebol, žalovaný nepostupoval v súlade so Zákonníkom práce, a preto nebolo možné
nahradiť na prácach na predmetnom projekte žalobcu iným pracovníkom.

1.3. Žalovaný vznikol na základe Zriaďovacej listiny č. XXXX/XXXX-XXX vydanej zriaďovateľom
Ministerstvom pôdohospodárstva SR dňa 12.6.1996. Podľa zákona č. 523/2004 Z. z. patril do
zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Z Organizačného
poriadku Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 29.11.2012 a to bodu 11. a 11.6

vyplýva, že vedúci služobného úradu predkladá ministrovi na podpis návrh rozhodnutia ministerstva
týkajúce sa zmien zriaďovacích a zakladacích listín, výšky kmeňového imania, organizačných zmien
organizácií v zriaďovateľskej alebo v zakladateľskej pôsobnosti ministerstva, návrhov na zápis do
Obchodného registra SR štátnych podnikov, štatúty dozorných rád štátnych podnikov a ich rokovacích
poriadkov; zmeny štatútov organizácií. Z výpovede svedka doc. J. vyplynulo, že organizačnú zmenu

prerokoval s generálnou riaditeľkou sekcie ministerstva. J. O.. F. vo svojej výpovedi uviedla, že v
čase keď vykonávala funkciu generálnej riaditeľky sekcie potravinárstva a obchodu na Ministerstve
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR ju riaditeľ doc. J. informoval, že má v úmysle urobiť organizačné
zmeny u žalovaného. Dokument, ktorý dokladoval túto zmenu, odsúhlasila z hľadiska vecného, tým
vlastne jej kompetencia skončila. V tom čase konzultovali s osobným úradom ministerstva, či sú

potrebné ešte ďalšie kroky, ďalšie kroky potrebné neboli. Z citovaného ustanovenia Organizačného
poriadku Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR však jednoznačne vyplýva, že na
vykonanie organizačných zmien v organizáciách, ktoré sú v zriaďovateľskej alebo zakladateľskej
pôsobnosti ministerstva, je potrebné rozhodnutie ministerstva. Organizačná zmena, ktorá sa uskutočnila
u žalovaného, prebehla na základe rozhodnutia riaditeľa žalovaného, avšak bez riadneho písomného

rozhodnutiaministerstvaakozriaďovateľa.Pokiaľzriaďovateľnedalktakejtozmenesúhlas,organizačná
zmena, ktorá bola vykonaná u žalovaného, bola neplatná. Na základe takto uskutočnenej organizačnej
zmeny ponúkol riaditeľ žalovaného žalobcovi miesto vedeckovýskumného pracovníka, hoci mal
vedomosť o tom, že žalobca má priznaný komisiou SAV stupeň I. - vedúci vedecký pracovník. Žalobca
túto ponúknutú prácu neprijal. Dňa 29.4.2013 bola daná žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/

Zákonníka práce. Keďže organizačné zmeny u žalovaného boli uskutočnené v rozpore s organizačným
poriadkom zriaďovateľa, ktorý ako jediný bol kompetentný na uskutočnenie takýchto zmien, výpoveď,
ktorú dal žalovaný žalobcovi dňa 29.4.2013, bola neplatná.1.4. Súd prvej inštancie v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce zaviazal žalovaného na náhradu
mzdy žalobcovi. Súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za 36 mesiacov a to aj z dôvodu, že konanie
bývalého riaditeľa žalovaného od počiatku smerovalo k tomu, aby sa zbavil žalobcu, čo preukazujú

jednotlivé kroky; najskôr odňal jednostranne prácu na projekte O. XXXXXXXXXXX, potom vykonal
organizačnú zmenu bez súhlasu zriaďovateľa, na základe ktorej dal žalobcovi predmetnú výpoveď.
Šikanózne správanie riaditeľa žalovaného voči žalobcovi potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa L.
M.. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti citoval z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1M Cdo 13/2009. S poukazom na uvedené rozhodnutie mal prvoinštančný súd za to, že odvolaním

z funkcie žalobcu nastala situácia, keď povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu, ale aj povinnosť
zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný, zanikla a iná práca,
ktorú by bol zamestnávateľ povinný zamestnancovi prideľovať, nebola dohodnutá, a teda zamestnanec
nebol povinný prácu vykonávať. Na strane zamestnávateľa vznikla prekážka v práci. Pri určení výšky
náhrady mzdy za jednotlivé mesiace súd vzal do úvahy funkčný plat žalobcu za mesiac marec 2013
pretože prekážka v práci na strane zamestnávateľa nastala dňa 1.3.2013 a trvala neprestajne až do

konca výpovednej doby t. j. do 31.7.2013. Žalovaný vzniesol k uplatnenej časti náhrady mzdy námietku
premlčania, súd mal za to, že k premlčaniu časti náhrady mzdy nedošlo, nakoľko výpoveď bola daná
žalobcovi 29.4.2013 a súd pripustil rozšírenie petitu ohľadom náhrady mzdy na návrh právneho zástupcu
žalobcu dňa 11.2.2015 na pojednávaní.

1.5. Záverom sa súd prvej inštancie na návrh žalovaného venoval otázke, či možno od
žalovaného spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Z rozhodnutia Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 4818/2013-250 zo dňa 26.11.2013 mal za preukázané,
že pôvodný žalovaný - Výskumný ústav potravinársky, bol zrušený bez likvidácie a jeho právnym
nástupcom sa stal terajší žalovaný - Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum. Z tohto

dôvodu návrhu žalovaného súd vyhovel a určil, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával.

1.6. Odôvodnenie svojho rozsudku v časti náhrady trov konania súd prvej inštancie opravil vydaním
opravného uznesenia č. k. 16Cpr/6/2013-603 zo dňa 22. septembra 2017. V znení opravného uznesenia

teda o náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalobca mal vo veci plný
úspech priznal súd žalobcovi proti neúspešnému žalovanému náhradu trov konania v 100% výške.

2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný, a to vo vzťahu ku všetkým
výrokom okrem výroku o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu
zamietol alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ďalej
tiež nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností; že dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok žalovaný považoval za zmätočný, nepreskúmateľný
a nezákonný, pričom nebol náležite odôvodnený. V úvode svojho odvolania žalobca tiež poukázal na to,
že dôvody uvedené súdom pri vyhlásení rozsudku sa líšia od odôvodnenia jeho písomného vyhotovenia,
čím bola popretá samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku.

2.1. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré by
potvrdzovali nesprávnosť tvrdenia, že na vykonanie organizačnej zmeny bolo potrebné písomné
rozhodnutie ministerstva ako zriaďovateľa žalovaného. Nesprávnosť tohto tvrdenia podporovalo
vyjadrenie zriaďovateľa žalovaného, svedecké výpovede svedkov C.. J. a O.. F. a ďalšie listinné dôkazy

predložené žalovaným. K nesprávnosti tvrdenia, že vykonanie organizačnej zmeny u žalovaného bolo
účelové s cieľom zbaviť sa žalobcu, navrhoval žalovaný vykonať dôkazy listinami predloženými na
pojednávaní dňa 22.3.2017 (zápisnicu z pojednávania vedenom na tunajšom súde pod 50Cpr/5/2012,
na ktorom bola vypočutá svedkyňa - pani L. M., ktorá preukazujú jej zaujatosť voči žalovanému a
nepravdivosť jej výpovede, pričom sa súd s týmito dôkazmi nemohol ani oboznámiť, keďže následne po

prednesoch strán sporu pristúpil k vyhláseniu rozsudku). Ďalej v tejto súvislosti bolo potrebné vykonať
listinné dôkazy predložené žalovaným o tom, že právne záväzným spôsobom predložil žalobcovi
ponuku inej vhodnej práce, ktorú žalobca neprijal, pričom nakoľko išlo o prácu vedecko-výskumného
pracovníka, na ktorú je žalobca kvalifikovaný a ktorú podľa ním predložených listinných dôkazov(mzdový list za rok 2013 od jeho súčasného zamestnávateľa), ako aj vyjadrenia žalobcu vykonáva
u súčasného zamestnávateľa - Slovenskej technickej univerzity, u ktorého sa zamestnal hneď po
skončení pracovného pomeru u žalovaného; svedecké výpovede (napr. C.. J., O.. H., H..), že žalovaný

nemal vtom čase žiadne voľné miesto vedúceho zamestnanca, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť a
súčasne, že po uvoľnení voľného miesta vedúceho pracovníka by sa o také mohol riadne u žalovaného
uchádzať a že jeho kvalifikácia nezakladala žiaden nárok na vedúcu funkciu u žalovaného; listinný
dôkaz predložený žalovaným - odvolací dekrét S.. Q. P., C.., ktorý mal rovnakú kvalifikáciu s identickou
náplňou analytických listov ako žalobca, ktorý rovnako nevykonával vedúcu pozíciu u žalovaného;

listinné dôkazy predložené žalovaným, napr. informácia z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
SR ohľadom analytických listov, podľa ktorých analytické listy sa uplatňujú len ako metodická pomôcka
pri určení najnáročnejšej pracovnej činnosti pri zaraďovaní zamestnancov do platových tried; listinné
dôkazy predložené žalovaným (napr. menovací dekrét svedka O.. H.) o menovaní do funkcie vedúceho
ekonomického oddelenia žalovaného; výsluch svedkov (napr. C.. J., O.. V. a O.. H.) o kumulovanej
funkcii ekonomického námestníka a vedúceho ekonomického oddelenia u žalovaného; listinné dôkazy

predložené žalovaným a svedecké výpovede (napr. MG.. R. - bývalá nadriadená žalobcu a C.. J.),
podľa ktorých žalovaný zastúpený žalobcom ako vtedajším riaditeľom ponúkol práve E.. R. pri skončení
pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti z pozície bývalej riaditeľky žalovaného v rámci ponuky
inej vhodnej práce pozíciu vedeckého pracovníka, t.j. rovnakú pozíciu ako následne ponúkol žalovaný
žalobcovi ako bývalému námestníkovi riaditeľa. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s návrhom

podaným žalovaným na pojednávaní dňa 6.12.2016 (v zápisnici na strane 6) na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50Cpr/5/2012
za účelom preukázania, či išlo zo strany žalovaného k diskriminačnému konaniu voči žalobcovi alebo
nie, a teda či išlo o účelovú zmenu alebo skutočnú. K nesprávnosti tvrdenia o uzatvorení Dodatku č. 2 k
pracovnej náplni navrhoval žalovaný vykonať dôkazy oboznámením sa s obsahom spisu vedeného na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50Cpr/5/2012. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s návrhom
podaným žalovaným na pojednávaní dňa 6.12.2016 (v zápisnici na strane 6) na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50Cpr/5/2012,
v ktorom bol v zmysle vyjadrenia predbežného názoru konajúcej sudkyne vyhodnotený Dodatok č. 2
k pracovnej náplni ako jednostranný úkon zo strany zamestnávateľa v rámci práva zamestnávateľa

vydávať zamestnancovi pokyny a s obsahom samotného Dodatku č. 2 k pracovnej náplni, z ktorého
obsahu a formy je zrejmé, že nepredstavuje dohodu, ale pokyn zamestnávateľa vykonávať činnosti
v rámci dohodnutého druhu práce. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s námietkou premlčania
vznesenou právnym zástupcom žalovaného z dôvodu zmeny dôvodov petitu podaním žalobcu zo dňa
30.11.2016.

2.2. Rozsudok prvoinštančného súdu podľa žalovaného vôbec nedal odpoveď na základné a
podstatné otázky, čím ho žalovaný považoval za nepreskúmateľný. Rozsudok je možné považovať
za protiústavný a arbitrárny aj v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky z
dôvodu nedostatočného až nelogického odôvodnenia so zreteľom na žalovaným predložené dôkazy na

preukázanie skutkových a právnych skutočností, nakoľko rozsudok žiadnym alebo nie dostatočným a
zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje odpoveď na základné a podstatné otázky tohto konania. Z dôvodu,
že predmetné rozhodnutie neobsahuje zrozumiteľné skutkové a právne závery (berúc do úvahy aj
opomenutie vykonania akéhokoľvek žalovaným navrhnutého dokazovania v jeho prospech), je výklad
práva a závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, nutné považovať za svojvoľné a neodôvodnené.

Žalobca sa síce žalobou domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti pracovného pomeru a náhrady
mzdy, podaním zo dňa 30.11.2016 však súdu navrhol nové znenie žalobného petitu s jeho odôvodnením,
ktorým zmenil dôvody na priznanie náhrady mzdy žalobcovi spolu s ich výškou a vyčíslením, náhradu
mzdy týmto návrhom žiadal priznať od 10.12.2013 do 10.11.2016, a to napriek skutočnosti, že pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovaným preukázateľne skončil dňa 31.7.2013, čím žiadal náhradu mzdy

dokonca za obdobie prekračujúce zákonom maximálne prípustnú dobu a to 36 mesiacov, nakoľko
zamestnancovi môže patriť náhrada len za obdobie od kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, t.j. v tomto prípade najneskôr od 1.8.2013, čím mu mohla byť maximálne
poskytnutá za obdobie do 31.7.2013. Žalobca svoju prácu nevykonával zodpovedne a mimoriadne
úspešne, nakoľko žalovaný v septembri 2012 zistil, že žalobca porušuje pracovnú disciplínu, keď prácu

na základe paralelného pracovného pomeru na Vysokom učení technickom v Brne u žalovaného ako
zamestnávateľa kamufloval prácou pre zamestnávateľa na základe zmluvy o spolupráci s uvedenou
inštitúciou, pričom si ju vykazoval ako služobné cesty, čo bolo preukázané v rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 17Cpr/10/2012 doloženým žalovaným do spisu, ktoré súd prvej inštancie rovnakoopomenul vykonať. Žalobca nepristúpil k organizačnej zmene na základe podaných žalôb žalobcu, a
ani nijak nekonal diskriminačne voči žalobcovi, než by konal voči akémukoľvek zamestnancovi, ktorý by
nedodržiaval na pracovisku pracovnú disciplínu, ale ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí z dôvodu

krátiaceho sa rozpočtu od zriaďovateľa, po prejednaní u zriaďovateľa a so snahou zefektívniť svoje
riadenie, ktoré (3. stupňový model riadenia) mal žalovaný cca. 30 rokov, pričom len za posledných
pár rokov sa počet jeho zamestnancov znížil o polovicu. Rovnaké zmeny vykonával žalovaný aj
predtým (dokonca boli tieto zmeny vykonané aj žalobcom ako povereným riaditeľom žalovaného).
Hodnotenie práce žalobcu ako najlepšieho pracovníka vytvoril sám žalobca, pričom opomenul a v tomto

hodnotení skryl porušovania pracovnej disciplíny, ktoré by u iných zamestnávateľov viedlo rovno ku
skončeniupracovnéhopomeru.Žalovanýmalzáujem,abyžalobcariadnevykonávalsvojuprácu,pričom
zrušenie Dodatku č. 2 k pracovnej náplni bolo výlučne pokynom zamestnávateľa, ktorý jediný výlučne
rozhodoval, na ktorých projektoch jednotliví zamestnanci žalovaného pracujú. Dodatok k pracovnej
náplni vydával žalovaný ako zamestnávateľ bez súhlasu zamestnancov, ktorí podpisovali len jeho
prevzatie, čo bolo potvrdené aj vykonaným dokazovaním. Iný zamestnanec žalovaného S.. P., C..

nevykonával u žalovaného (napriek jeho kvalifikácii) vždy prácu vedúceho pracovníka, t.j. vykonával aj
prácu výskumného vedeckého pracovníka aká bola ponúknutá aj žalobcovi pred skončením pracovného
pomeru. Komparácia žalobcu s prípadom odvolaného riaditeľa (O.. P.) z roku 2005, ktorému bola
ponúknutá vedúca funkcia neobstojí, nakoľko bola v konaní preukázaná novšia komparácia žalobcu s
prípadom riaditeľky (E.. R.) z roku 2011, ktorej priamo žalobca ako vtedajší poverený riaditeľ ponúkol

prácu výskumného vedeckého pracovníka, čím nemohol byť žalobca v žiadnom prípade u žalovaného
diskriminovaný, keďže išlo o jeho vlastné konanie. Žalovaný v konaní preukázal, že pri organizačnej
zmene bol dodržaný formálny postup, pričom žalovaný v konaní vyvrátil všetky dôvody, ktoré podľa
názoru žalobcu mali spôsobovať neplatnosť výpovede. Žalovaný pred daním výpovede nenavodil
situáciu ohľadom odňatia projektov, ako sa snažil žalobca podsunúť súdu, bolo na výlučnom rozhodnutí

žalovaného, na ktoré projekty pridelí pracovať jednotlivých zamestnancov, pričom aj v pôvodnom pokyne
zamestnávateľa, t.j. Dodatku č. 2 k pracovnej náplni sa počítalo s ukončením prác žalobcu na projekte
CEX 2 (ktorý žalobca v konaní uvádzal) ešte pred skončením jeho pracovného pomeru, čím ani
nemohol nastať stav, ako uvádzal žalobca. Práve naopak, ak by žalobca neprestal chodiť do práce,
prijal by ponuku inej vhodnej práce, mohol ho žalovaný zaradiť na ďalšie projekty, ktoré prebiehali u

žalovaného, v opačnom prípade by mu žalobca tie projekty mohol sabotovať. Samotná skutočnosť, že
u žalovaného sa nenahradili zrušené pracovné miesta novými pracovnými miestami resp. iným skrytým
spôsobom nevytvorili, potvrdzuje, že nemohlo ísť o účelovú zmenu u žalovaného a tým nemohla byť
táto organizačná zmena ani diskriminačnou voči žalobcovi.

2.3. K otázke náhrady mzdy žalovaný namietal, že táto môže byť zamestnancovi poskytnutá odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, na obdobie maximálne 36 mesiacov,
a to v sume jeho priemerného zárobku, pričom prvoinštančný súd priznal žalobcovi na základe jeho
návrhu nárok na dlhšie obdobie ako umožňuje Zákonník práce. V zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce k
náhrade mzdy nemôže byť priznaná povinnosť platiť aj úroky z omeškania, keďže úroky z omeškania nie

sú upravené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka. Pre určenie výšky samotnej náhrady škody
mal súd prvej inštancie vziať do úvahy aj okolnosti, že: (I) žalobca sa hneď po skončení pracovného
pomeru zamestnal na Slovenskej technickej univerzite, a to vo svojom obore, na mieste prislúchajúcom
jeho kvalifikácii (k čomu dôkazy predložil sám žalobca), (II) dĺžku trvania obdobia od kedy nebolo možné
spravodlivo požadovať od žalovaného ďalšie zamestnávanie žalobcu, t.j. od 1.1.2014, (III) skutočnosť

že žalobca sa už od 1.3.2013 nedostavoval na pracovisko pre vyhlásenú prekážku v práci (pričom ak by
úvaha súdu prvej inštancie o nemožnosti jednostranného zrušenia Dodatku č. 2 k pracovnej náplni bola
správna, tak napriek uvedenej organizačnej zmene by túto činnosť vykonávať mal a musel a napriek
tomu ju nevykonával), pričom mu patrila náhrada platu, (IV) riadne vyplatenie odstupného žalovaným
a jeho úprimnú snahu sa so žalobcom mimosúdne urovnať, čomu zabránili prehnané finančné nároky

žalobcu. Súd tieto okolnosti vo svojej úvahe ani nevzal do úvahy, pričom priznaná náhrada mzdy v
tomto konaní je podľa názoru žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, keďže predstavuje 6-násobok
možného obdobia od kedy nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobcu
zamestnával. Už samotná žalovaným navrhovaná suma náhrady mzdy v konaní predstavuje maximálnu
možnú prípustnú výšku, v opačnom prípade by bola náhrada mzdy v rozpore s dobrými mravmi.

2.4. V súvislosti s údajnou diskrimináciou žalobcu žalovaný uviedol, že nakoľko návrh žalobcu
neobsahoval také skutočnosti, z ktorých bolo možné dôvodne usudzovať, že v súvislosti s vykonaním
organizačnej zmeny a so skončením pracovného pomeru žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakéhozaobchádzania u žalovaného a súčasne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tvrdenie žalobcu o
porušení zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe nebolo ničím preukázané. Žalovaný
konal v rámci svojich kompetencií a nediskriminoval žalobcu. Napriek skutočnosti, že prvoinštančný súd

nevykonal dôkazy predložené a navrhnuté žalovaným na preukázanie tvrdení žalovaného, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania u žalobcu, súd bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania uviedol, že:
(I) žalovaný voči žalobcovi postupoval diskriminačné a to odňatím práce na projekte CEX 2 (napriek
tomu, že išlo o pokyn zamestnávateľa, t.j. jednostranný úkon, na ktorý bol oprávnený a ktorého dôvody
aj riadne vysvetlil), (II) že vykonal organizačnú zmenu bez súhlasu zriaďovateľa (napriek tomu, že túto

zmenu robil na pokyn zriaďovateľa, s jeho súhlasom, pričom samotný zriaďovateľ potvrdil, že ďalšie
písomné rozhodnutie zriaďovateľa nebolo potrebné), (III) že šikanózne správanie riaditeľa žalovaného
voči žalobcovi bolo potvrdené aj svedkyňou L. M. (napriek tomu, že pani L. M. nebola v tomto konaní v
pozícii svedka a súčasne, že žalobca predložil listinné dôkazy popierajúce jej tvrdenia, s ktorými sa súd
v tomto konaní ani neoboznámil, nie to aby ich vykonal, a aj napriek zjavnej nelogickosti tejto výpovede,
podľa ktorej mal v októbri 2012 prebehnúť rozhovor o potrebe odvolať žalobcu z projektov a tým vyvolať

jeho nadbytočnosť, keďže žalobca bol z projektov odvolaný už v septembri 2012. Nakoľko súd prvej
inštancie dospel k vyššie uvedeným záverom bez toho, aby sa vysporiadal s dôkazmi predloženými
žalovaným preukazujúcimi opak, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne nesprávne túto
vec právne posúdil.

2.5. Súd prvej inštancie podľa žalovaného tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým
nesprávne túto vec právne posúdil, ak uviedol, že z dôvodu neuzatvorenia ďalšieho dodatku k pracovnej
náplni, žalovaný nepostupoval v súlade so Zákonníkom práce a nebolo ho možné nahradiť na prácach
na predmetnom projekte. Zároveň uvedené súdom vytknuté porušenie postupu žalovaného nemôže
mať vplyv na toto konanie, nakoľko uvedený Dodatok č. 2 k náplni práce bol uzatvorený na dobu určitú,

pričom jeho platnosť skončila pred ukončením pracovného pomeru so žalobcom a tým sa zrušenie tohto
dodatku č. 2 k náplni práce nemôže na toto konanie vzťahovať. Nakoľko žalovaný vykonal organizačnú
zmenu v súčinnosti so zriaďovateľom, ktorý ju odsúhlasil, pričom tak pri tejto zmene, ako vo svojom
stanovisku pre súd, zhodne potvrdil, že na túto organizačnú zmenu nebolo potrebné ďalšie písomné
rozhodnutie, prvoinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým nesprávne túto vec

právne posúdil, ak tvrdil, že na organizačnú zmenu bol potrebný písomný súhlas ministra a z tohto
dôvodu hodnotil výpoveď ako neplatnú.

3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Svoje vyjadrenie začal rámcovou chronológiou
udalostí vedúcich k výpovedi z pracovného pomeru. Následne sa vyjadril k jednotlivým bodom

odvolania žalovaného. Žaloba bola podľa žalobcu plne opodstatnená, pretože žalovaný voči žalobcovi
uplatňoval nezákonné praktiky, prenasledoval, diskriminoval a postihoval ho, a to opakovane, prakticky
v každodennej situácii a v dlhodobom časovom horizonte, a to len preto, že žalobca si hájil svoje práva
garantované zákonmi Slovenskej republiky, čo Zákonník práce v čl. 2 a § 13 jednoznačne zakazuje. Tieto
praktiky vyvrcholili výpoveďou osoby žalobcu z dôvodu fiktívnej nadbytočnosti. Z konania žalovaného

logicky jednoznačne vyplýva jasný úmysel poškodiť svojho zamestnanca. Vyhlásenie rozsudku bolo v
súlade s ustanovením § 219 ods. 1 C.s.p., žalovaný už štandardne takto doslovne napáda vyhlasovanie
rozsudkov, pretože sa žalovaný nevie zmieriť s výsledkami konaní a preto aj v tomto spore uchyľuje k
podsúvaniu nepravdivých skutočností v snahe zvrátiť nepriaznivý rozsudok a to za akúkoľvek cenu.

3.1.Podľazákonač.523/2004Z.z.žalovaný(do31.12.2013Výskumnýústavpotravinársky,od1.1.2014
Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum) patril do zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, ako o tom svedčí Zriaďovacia listina zo dňa 12.6.1996. To
znamená, že žalovaný bol podriadenou organizáciou zriaďovateľa a teda sa na neho vzťahovali všetky
vnútorné predpisy zriaďovateľa. Z Organizačného poriadku zriaďovateľa č. 4143/2012-250 zo dňa

29.11.2012 (založené do žalobného spisu na pojednávaní dňa 11.2.2015) konkrétne bodu 11.6 vyplýva,
že vedúci služobného úradu predkladá ministrovi na podpis návrh rozhodnutia zriaďovateľa tykajúce
sa zmien zriaďovacích a zakladacích listín, výšky kmeňového imania, organizačných zmien organizácií
v zriaďovateľskej alebo zakladateľskej pôsobnosti ministerstva. To znamená, že podľa Organizačného
poriadku zriaďovateľa zo dňa 29.11.2012 akákoľvek organizačná zmena v podriadenej organizácii

(teda aj u žalovaného) sa mohla uskutočniť len vtedy, keď s touto zmenou súhlasil minister vydaním
písomného rozhodnutia. Na pojednávaní dňa 11.2.2015 vtedajší štatutárny zástupca C.. J. uviedol, že
návrh na uskutočnenie organizačnej zmeny u žalovaného, podpísaný ministrom nemal a uviedol, že
organizačnú zmenu prerokoval len s generálnou riaditeľkou sekcie O.. F., pričom však podľa čl. 13Organizačného poriadku zriaďovateľa generálna riaditeľka sekcie takúto kompetenciu nemala. Je preto
dôvodné konštatovať, že žalovaný zámerne nerešpektoval Organizačný poriadok zriaďovateľa. Dňa
22.3.2017 bývalá generálna riaditeľka povedala, že C.. J. s ňou rokoval o organizačných zmenách.

Počas výsluchu, najmä po predložení textu Organizačného poriadku zriaďovateľa priznala, že nemala
kompetenciu schváliť organizačnú zmenu u žalovaného. Organizačná zmena, ktorá sa uskutočnila u
žalovaného dňa 1.3.2013, bola uskutočnená svojvoľne, bez písomného súhlasu štatutárneho zástupcu
zriaďovateľa a v rozpore s vnútroorganizačnými predpismi zriaďovateľa, na čo správne poukázal súd
v bode 15 rozsudku. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že sa súd nezaoberal jeho osobou

dodanými listinami datovanými z roku 2007 a týkajúcimi sa organizačných zmien v tomto roku, žalobca
poukázal na skutočnosť že tieto zmeny neboli predmetom tohto súdneho konania, ani iného súdneho
konania, a ani ich nikto v minulosti nespochybnil. Žalovaný predvolával pred súd množstvo irelevantných
svedkov, ale ani raz nenavrhol na vypočutie štatutárneho zástupcu zriaďovateľa, ktorý prijal a vyhlásil
Organizačný poriadok zriaďovateľa č. XXXX/XXXX-XXX dňa 29.11.2012. Žalobca tiež poukázal na
klamlivé tvrdenie žalovaného, ktorý namietal premlčanie náhrady mzdy, pritom je jasné, že vznesenie

nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vzniesol právny zástupca žalobcu
na pojednávaní dňa 11.2.2015, čo následne pripustil súd svojim uznesením.

3.2. Vo vzťahu k náhrade mzdy žalobca uviedol, že pokiaľ zamestnávateľ poskytne zamestnancovi
odstupné, toto má tiež charakter mzdy, ako vyplýva z ustanovenia § 76 ods. 4 Zákonníka práce.

Preto nárok na náhradu „prvej“ mzdy v tomto prípade mohol nastať až po „spotrebovaní“ poskytnutého
trojmesačného odstupného poskytnutého žalovaným, t.j. v mesiaci november 2013, ktorej splatnosť
márne uplynula v deň výplaty u žalovaného, t.j. 10.12.2013. Zákonník práce hovorí jasne o náhrade
mzdy za obdobie 36 mesiacov, nie o sume miezd vyplácaných počas výpovednej lehoty a náhrad mzdy
po fiktívnom ukončení pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že z náhrady mzdy nepatria

úroky z omeškania, podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 5 MCdo 8/2012 nevyplatenie náhrady
mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo
výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeruvekvivalente6-mesačnéhofunkčnéhoplatuzákonnepoznáatedatútoargumentáciupovažoval
žalobca za nezákonnú už zo svojej podstaty. V súvislosti s premlčaním nároku na náhradu mzdy žalobca

poznamenal, že uznesením súdu dňa 11.2.2015 bol rozšírený petit týkajúci sa náhrady mzdy z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru. Podanie zo dňa 30.11.2016 len konkretizuje samotný nárok,
keďže uplynula 36 mesačná lehota ako maximálna doba, počas ktorej je žalovaný poskytnúť náhradu
mzdy (v tomto prípade funkčného platu).

3.3. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný sa stále snaží podsúvať rozsudok Okresného súdu Bratislava
II č. k. 17Cpr/10/2012, pričom veľmi dobre vie, že tento bol zrušený Krajským súdom v Bratislave
uznesením č. k. 14CoPr/15/2014. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že S.. P. C.. nie vždy vykonával
prácu vedúceho pracovníka hoci mal ako žalovaný kvalifikáciu I. vedúci vedeckovýskumný pracovník, a
teda toto bol dôkaz, že ani žalobca nemusel byť zaradený na funkciu vedúceho zamestnanca, žalobca

poukázal na to, že S.. P. C.. bol odvolaný na vlastnú žiadosť. V deň výpovede danej žalobcovi boli k
dispozícii tri voľné a neobsadené vedúce miesta a tieto mali byť žalobcovi ponúknuté. E.. R. nebola po
odvolaní ponúknutá vedúca pozícia preto, že nemala kvalifikáciu I. vedúci vedeckovýskumný pracovník.
Pokiaľ žalovaný chcel spochybňovať Dodatok č 2, k tomu žalobca uviedol, že dňa 1.4.2010 sa žalovaný
so žalobcom písomne dohodol, že žalobca bude pracovať na projekte B. X ako odborný riešiteľ a

koordinátor, a to formou Dodatku k pracovnej náplni č. 2 zo dňa 1.4.2010. Nie je rozhodujúce, ako sa táto
písomne uzavretá dohoda formálne nazvala (žalovaný totiž namietal, že Dodatok k pracovnej náplni je
„len“ dodatok, nie dohoda), rozhodujúci bol zhodný záujem, prejavený písomným vyjadrením súhlasnej
vôle oboch strán v danom čase na tom, aby žalobca začal pracovať a pracoval počas celej doby trvania
na CEX 2 ako koordinátor a vytvoril toto dielo - databázu ako jeho autor, a preto tento dodatok mal

žalobca za časovo ohraničené rozšírenie druhu práce a spresnenie charakteristiky pracovnej náplne
podľa § 43 ods. 1, písm. a) Zákonníka práce, na čom sa obe strany písomne po vzájomnom súhlase
dohodli podľa § 54 Zákonníka práce. Platnosť tejto dohody bola časovo ohraničená dátumom 31.3.2013,
kedy malo byť riešenie B. X ukončené. Riešenie B. X sa niekoľko krát predlžovalo a nakoniec bolo
ukončené 30.9.2014. Sklz v riešení spočíval práve vo výmene koordinátora, keďže nový koordinátor C..

J. svoju prácu ma B. X nevykonával, čím sa značne spomalil proces riešenia B. X. Žalovaný v konaní
nepredložil písomný súhlas zriaďovateľa s organizačnou zmenou zo dňa 1.3.2013 podpísaný jeho
štatutárnym zástupcom, pretože tento súhlas zriaďovateľ nevydal. Obchádzanie zákonov a vnútorných
predpisov znamená, že tieto úkony sú neplatné. Žalovaný tak postupoval zámerne, lebo vedel, žeštatutárny zástupca zriaďovateľa (prof. D.) by s takouto organizačnou zmenou nesúhlasil a preto o
súhlas radšej nežiadal, a ani ho ako svedka nepredvolal hoci tak urobiť mohol. Právny zástupca
žalovaného bol pri výsluchu pani L. M. a mohol jej klásť ľubovoľné otázky a pokúsiť sa ju prichytiť

pri nepravdivom tvrdení. Nič také sa neudialo a všetci tak môžu mať presný obraz o praktikách,
ktoré uplatňoval žalovaný voči žalobcovi. Práve pani M. ako bývalý zamestnanec, a teda nezávislá
osoba na žalovanom, vypovedala objektívne bez akejkoľvek snahy poškodiť jednu či druhú stranu,
na rozdiel od niektorých svedkov, ktorí stále ako zamestnanci sa mohli obávať perzekúcii zo strany
zamestnávateľa, ak by potvrdili tvrdenia žalobcu. Bolo klamlivým tvrdením, že svedkyňa F. potvrdila

nepotrebnosť písomného rozhodnutia zriaďovateľa o organizačnej zmene zo dňa 1.3.2013 podpísaného
štatutárnym zástupcom, t.j. ministrom. Práve naopak, počas výsluchu priznala, že súhlas zriaďovateľa
s organizačnou zmenou bol podľa Organizačného poriadku zriaďovateľa nevyhnutný a ona ako
vtedajšia generálna riaditeľka nemala kompetenciu rozhodovať o tejto organizačnej zmene. Predloženie
listinných dôkazov podpísaných súčasnými úradníkmi zriaďovateľa o nepotrebnosti písomného súhlasu
štatutárneho zástupcu zriaďovateľa s organizačnou zmenou zo dňa 1.3.2013 len podčiarkuje snahu

žalovaného o kamufláž s jasnou snahou zámerne uviesť súd do omylu, čo súd zrejme veľmi ľahko
zistil a preto na takto kamuflované dôkazy správne neprihliadol. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
pretoženepredložilpísomnýsúhlaszriaďovateľasorganizačnouzmenouužalovanéhokudňu1.3.2013,
podpísanou štatutárnym zástupcom tak, ako to ukladá Organizačný poriadok zriaďovateľa, pričom mal
na to 4 roky, aby tak učinil.

4. K vyjadreniu žalobcu doručil súdu svoju repliku žalovaný. Stanovisko žalobcu považoval za
opakovanie jeho tvrdení, ktoré sú však často nepreukázané, vyvrátené žalovaným v konaní, účelové,
zavádzajúce a veľakrát nemajúce súvis s týmto konaním. Z dôvodu hospodárnosti sa žalovaný predržal
svojich doterajších vyjadrení a odvolania.

5. K replike žalovaného doručil súdu svoju dupliku žalobca. Mal za to, že žalovaný vo svojej replike
neuviedol žiadne protiargumenty. V konaní sa jednoznačne preukázalo, že organizačná zmena a z
nej vyplývajúca výpoveď daná žalobcovi z dôvodu nadbytočnosti boli len výsledkom prenasledovania,
šikanovania a neoprávneného postihovania žalobcu, a to len preto, že podal na zamestnávateľa

sťažnosť a dve žaloby. Tiež sa preukázalo, že funkcia námestníka pre vedu a výskum v nástupníckej
organizácií pôvodného žalovaného bola k 1.1.2014 opäť vytvorená a ihneď aj obsadená, čo potvrdzuje
účelovosť a fiktívnosť organizačnej zmeny. Rovnako bolo preukázané, že zriaďovateľ nedal súhlas s
touto organizačnou zmenou.

6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a prejednal

vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. v celom rozsahu ( t.j. vrátane výroku, ktorým súd prvej inštancie
určil, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával,
keďže tento výrok je závislý od výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že je nutné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §
389 ods. 1 písm. a/ C.s.p. zrušiť, a vec mu podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

8. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce platného a účinného do 21.8.2013 t.j. v čase
danie výpovede (ďalej len „Zákonník práce“) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z
dôvodov, sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo

príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

9. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny

alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.9.2013 sa žalobca
domáhal určenia neplatnosti skočenia pracovného pomeru výpoveďou danou žalovaným žalobcovi dňa
29.4.2013. Na pojednávaní dňa 11.2.2015 žalobca navrhol súdu pripustiť zmenu žalobného petitu tak,
že žalobca rozšíril svoju žalobu o nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skočenia pracovného

pomeru za obdobie od 1.8.2013 až do momentu umožnenia výkonu práce pre žalovaného. Súd prvej
inštancie na predmetnom pojednávaní zmenu žaloby pripustil. Podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 30.11.2016 žalobca bližšie špecifikoval žalobný petit v časti náhrady mzdy, čo súd prvej inštancie
posúdil ako zmenu žaloby, ktorú pripustil uznesením zo dňa 22.2.2017.

11. Z dôkazov založených v súdnom spise vyplýva, že podľa čl. 11 bod 11.6 Organizačného poriadku

Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR účinného odo dňa 29.11.2012 vedúci služobného
úradu predkladá ministrovi na podpis návrh rozhodnutia ministerstva týkajúceho sa zmien zriaďovacích
a zakladacích listín, výšky kmeňového imania, organizačných zmien organizácií v zriaďovateľskej alebo
zakladateľskejpôsobnostiministerstva,návrhovnazápisdoObchodnéhoregistraSRštátnychpodnikov,
štatúty dozorných rád štátnych podnikov a ich rokovacích poriadkov, zmeny štatútov organizácií. Z čl.

6 Organizačného poriadku právneho predchodcu žalovaného - Výskumného ústavu potravinárskeho
(ďalej aj ako VÚP) účinného odo dňa 1.10.2007 vyplýva, že riaditeľ ústavu koná v mene ústavu
vo všetkých veciach. Rozhoduje samostatne, pokiaľ jeho rozhodnutie nie je podmienené schválením
zriaďovateľa. Riaditeľ ústavu zodpovedá za plynulý chod ústavu po stránke organizačnej, ekonomickej,
vedeckovýskumnej a určuje koncepčné zameranie ústavu pre ďalšie obdobia.

12. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa
1.3.2013 prijaté riaditeľom Výskumného ústavu potravinárskeho (právneho predchodcu žalovaného),
súčasťou ktorej bolo i zrušenie pracovného miesta žalobcu, bolo neplatné. Dôvod neplatnosti
tejto organizačnej zmeny videl prvoinštančný súd v absencii jej riadneho písomného schválenia

zriaďovateľom Výskumného ústavu potravinárskeho, teda Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka SR, čo malo byť v rozpore s Organizačným poriadkom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka SR. Ako právne nesúladný posúdil súd prvej inštancie aj následný postup žalovaného, ktorý
žalobcovi ako nadbytočnému zamestnancovi ponúkol voľné miesto vedeckovýskumného pracovníkom
hoci mal vedomosť o tom, že žalobca má komisiou SAV priznaný stupeň I. - vedúci vedecký pracovník.

13. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd nemôže stotožniť, nakoľko nemajú
podklad vo vykonanom dokazovaní. Právny predchodca žalovaného - Výskumný ústav potravinársky,
bol v zmysle svojej Zriaďovacej listiny štátnou príspevkovou organizáciou podľa § 21 ods. 2 zákona
č. 523/2004 Z. z. Činnosť VÚP sa spravovala Organizačným poriadkom, ktorý zodpovednosť za

organizáciu VÚP zveroval jeho riaditeľovi, do ktorého kompetencie zároveň patrilo samostatne
rozhodovať vo veciach, v ktorých rozhodnutie nie je podmienené schválením zriaďovateľa. Z
Organizačného poriadku VÚP nevyplývalo, že by rozhodnutie riaditeľa o organizačnej zmene v zmysle
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce podliehalo súhlasu zriaďovateľa. Tento záver nemožno vyvodiť
ani zo žiadneho právneho predpisu, a ani z Organizačného poriadku Ministerstva pôdohospodárstva a

rozvoja vidieka SR, ktoré bolo vo vzťahu ku VÚP v postavení jeho zriaďovateľa.

13.1. Pokiaľ súd prvej inštancie potrebu súhlasu zriaďovateľa z organizačnou zmenou podľa § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce odvodil z ustanovenia čl. 11 bod 11.6 Organizačného poriadku Ministerstva
pôdohospodárstvaarozvojavidiekaSR,účinnéhoododňa29.11.2012,jepotrebnéuviesť,žepredmetné

ustanovenie upravuje kompetenciu ministra na podklade návrhu rozhodnutia pripraveného vedúcim
služobného úradu ministerstva rozhodovať okrem iného o organizačných zmenách organizácií v
zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva. Pojem „organizačné zmeny“ použitý v tomto ustanovení však
nemožno vykladať ako organizačné zmeny podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, takýto
extenzívny výklad nie je ničím opodstatnený a bol by v zjavnom rozpore s kompetenciou riaditeľa VÚP

zabezpečovať chod VÚP po organizačnej stránke. Pokiaľ bol VÚP prostredníctvom svojho štatutára
oprávnenýsamostatnevstupovaťdopracovnoprávnychvzťahovasvojimkonanímspôsobovaťichvznik,
zmenu a zánik, nie je dôvod upierať mu oprávnenie samostatne meniť zamestnaneckú organizačnú
štruktúru ústavu, ako predpoklad pre následnú zmenu počtu zamestnancov. Pri systematickom výkladečl. 11 bod 11.6 Organizačného poriadku Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR preto
nemožno dospieť k záveru, ku ktorému sa dopracoval súd prvej inštancie. Napokon i z vyjadrenia
samotného Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 18.1.2017 vyplýva, že

organizačnými zmenami sa na tomto mieste rozumejú zmeny uskutočňované podľa § 21 zákona č.
523/2004 Z. z., spočívajúce najmä v zmene podriadenosti alebo spôsobu financovania, teda zmeny
týkajúce sa samotnej podstaty organizácie, nie organizačné zmeny podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce.

13.2. Odvolací súd okrajom poznamenáva, že v prípade rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej
zmene podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nie je možné hovoriť o jeho platnosti, resp.
neplatnosti, nakoľko nejde o právny úkon; na jeho základe nedochádza k vzniku, zmene alebo zániku
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. Právnym úkonom je až nadväzujúce
skončenie pracovného pomeru. V tomto prípade je možný iba súdny prieskum, či rozhodnutie o
organizačnej zmene s potrebnými náležitosťami bolo zamestnávateľom prijaté alebo nie. Pokiaľ totiž aj

zamestnávateľ formálne prijal určité rozhodnutie pomenované ako organizačná zmena (alebo obdobne),
súd musí skúmať, či z materiálnej stránky ide o rozhodnutie tak, ako ho predpokladá § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce.

14. Nakoľko, ako už bolo uvedené, sa súd prvej inštancie obmedzil v podstate iba na konštatovanie,

že riadne rozhodnutie o organizačnej zmene ako nevyhnutný predpoklad pre skončenie pracovného
pomeru výpoveďou danou zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nebolo pre
absenciu rozhodnutia (súhlasu) ministra prijaté (hoci použil z právno-teoretického hľadiska nesprávny
termín „neplatnosť“), bez ďalšieho z toho vyvodil záver o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou a žalobe vyhovel. Pritom sa vôbec nezaoberal naplnením ostatných predpokladov platnosti

takejto výpovede. Okrem formálne perfektného vydania písomného rozhodnutia o organizačnej zmene
sú základnými predpokladmi pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce (I) skutočnosť, že prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene sleduje cieľ spočívajúci
v zmene úloh, technického vybavenia, zníženia počtu zamestnancov s cieľom zvýšenia efektivity
práce alebo inú organizačnú zmenu; (II) nadbytočnosť zamestnanca; a (III) príčinná súvislosť medzi

organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko iba k
čiastkovej otázke týkajúcej sa splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľom v zmysle § 63 ods. 2
Zákonníka práce, keď mal za to, že bolo neprípustné ponúknuť žalobcovi miesto vedeckého pracovníka
a nie riadiacu funkciu s poukazom na žalobcovi priznaný stupeň I. - vedúci vedecký pracovník príslušnou
komisiou SAV, čo však nijako bližšie neodôvodnil. Odvolací súd pritom nevzhliadol žiaden dôvod,

pre ktorý by nebolo prípustné ponúknuť žalobcovi inú ako riadiacu funkciu. Samotná kvalifikácia na
vykonávanie vedúcej - riadiacej funkcie nepredstavuje nárok na výkon takejto funkcie.

15. Žalobca v priebehu konania opakovane argumentoval tým, že žalovaný sa voči nemu dopustil
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, teda diskriminácie podľa zákona č. 365/2004 Z. z.

Hoci žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nepatrí medzi zákonné prostriedky ochrany
pred diskriminačným konaním, skončenie pracovného pomeru ako súčasť diskriminácie zamestnanca
na pracovisku môže byť posúdené ako právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. S
otázkou eventuálnej diskriminácie žalobcu na pracovisku sa však súd prvej inštancie prakticky vôbec
nevysporiadal a odvolací súd preto nemôže ani v tomto rozsahu posúdiť správnosť jeho záverov. Táto

otázka je predmetom konania vedeného na Okresnom súdu Bratislava II pod sp. zn. 50Cpr/5/2012,
do skončenia ktorého žalovaný navrhol na pojednávaní dňa 6.12.2016 prerušiť konanie vedené na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14Cpr/6/2013; o tomto procesnom návrhu žalovaného však
súd prvej inštancie nerozhodol. Pokiaľ by súd mienil posúdiť prejudiciálne otázku tvrdenej diskriminácie
sám, je ju potrebné zhodnotiť komplexne, teda nielen z hľadiska údajne diskriminačného konania

zamestnávateľa, ale aj z pohľadu účelu podaní a sťažností zamestnanca, ktorý o sebe tvrdí, že bol v
ich dôsledku diskriminovaný.

16. Vo vzťahu k Dodatku č. 2 k pracovnej náplni zo dňa 1.4.2010 zaujal súd prvej inštancie stanovisko,
že nebol platne zrušený, nakoľko na jeho zrušenie bola potrebná dohoda medzi zamestnanom a

zamestnávateľom, keďže podľa súdu prvej inštancie išlo v podstate o zmenu pracovnej zmluvy.
Ani v tomto prípade však tento svoj záver súd prvej inštancie presvedčivo neodôvodnil, v podstate
len formalisticky poukázal na označenie (názov) predmetnej listiny, ktoré môže evokovať, že ide o
zmenu pracovnej zmluvy. Súd je však povinný posudzovať dôkazy podľa ich obsahu, nielen podľa ichoznačenia. Pokiaľ príjme záver, že predmetná listina má význam pre posúdenie platnosti výpovede,
musí jednoznačne zaujať stanovisko, či Dodatok č. 2 predstavuje zmenu pracovnej zmluvy alebo ide
iba o jednostranný akt riadenia zamestnávateľa, ako to napríklad vyplýva zo stanoviska Ministerstva

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR (č. l. 311 spisu), s ktorého dôvodmi sa súd nevysporiadal.

17. V súvislosti s podrobnejším prieskumom platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
súd prvej inštancie nevykonal viaceré navrhnuté dôkazy, čo však nijako neodôvodnil. Možno sa iba
domnievať, že tak postupoval preto, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru mal za preukázanú už

len z dôvodu chýbajúceho súhlasného rozhodnutia ministra, uvedené je však len domnienkou, pričom
súd má v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. povinnosť výslovne odôvodniť nevykonanie navrhnutých dôkazov.
Nedodržanie tejto povinnosti má za následok nepreskúmateľnosť rozsudku.

18. Po prijatí záveru o neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu sa súd prvej
inštancie zaoberal náhradou mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, čo však bolo predčasné vzhľadom

na prvoinštančným súdom nedostatočne zistený podklad pre rozhodnutie o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, ktoré je nevyhnutnou podmienkou pre vznik nárokov z neplatného skončenia
pracovného pomeru. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pred prípadným rozhodnutím o výške náhrady
mzdy by sa súd musel vysporiadať so žalovaným nastolenými otázkami rozsahu nároku na náhradu
mzdy (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce) a jeho príslušenstva (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), čo v

napadnutom rozhodnutí celkom opomenul.

19. V zmysle vyššie uvedeného bol záver súdu prvej inštancie o neplatnosti skočenia pracovného
pomeru prinajmenšom predčasný a nedostatočne odôvodnený, nakoľko na základe súdom prvej
inštancie doposiaľ zisteného skutkového stavu ho nemožno prijať. Ďalšou podstatnou vadou rozsudku

bola absencia odôvodnenia nevykonania navrhnutých dôkazov. V dôsledku týchto vád došlo k
porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva/ napr. S. Q. c/a Š. z 9.12.1994, séria A č. 303-A, Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12.5 2004 sp.zn. I ÚS 226/O3) a Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku
súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 ods. 2 C.s.p.. Korektným a
i ústavne konformným výkladom tohto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s v ňom uvedenými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia,
ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými

zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii
nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých
mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada
i so špecifickými námietkami strany, porušením uvedeného práva strany sporu a tomu zodpovedajúcej

povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
(v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov.

20. Odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil nakoľko vytknuté nedostatky nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom a vec mu v zmysle § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

21. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade rozhodnúť aj
o vznesených procesných návrhoch strán sporu, následne sa vysporiadať s dôkazmi navrhnutými
stranami sporu na preukázanie ich tvrdení o platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
ako aj na druhej strane s dôkazmi o tvrdenej diskriminácií žalobcu a po ich vyhodnotení posúdiť
neplatnosť skončenia pracovného pomeru, keď dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie určil neplatnosť

skončenia pracovného pomeru vzhľadom na závery odvolacieho súdu (pozri odsek 13-13.2) neobstojí.
V novom rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a
preskúmateľné a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 C.s.p. s tým, že musia byť riadne
zdôvodnené všetky výroky rozhodnutia, t.j. každý výrok musí mať svoj obsah v odôvodnení.22. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).