Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. december 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/516/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107222333
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107222333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu a členov senátu JUDr. Romana
Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Z.. W. X., U. T. X., T. X, proti žalovaným: 1/
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie finančnej ujmy, na odvolanie žalobcu
protirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIzodňa26.11.2013č.k.19C/112/2007-135aprotiuzneseniu

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 5. 2014 č.k. 19C/112/2007 - 155, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
zo dňa 15. 5. 2014 č.k. 19C/112/2007 - 155 p o t v r d z u j e.
Žalovaní 1/, 2/ m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči žalovaným 1/ a 2/, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia sumy 200.000,- Sk, v prepočte 6.638,78 € s príslušenstvom. Žalovanú sumu žiadal
priznať voči žalovanému 1/, t.j. Ministerstvu vnútra SR, titulom nevyplatenia cestovných náhrad za

obdobie od 1. 8. 2004 do 30. 6. 2006, v zmysle zákona č. 73/1998 Zb. a voči žalovanému 2/, t.j.
Slovenskejrepublike,zastúpenejMinisterstvomvnútraSR,titulomnárokunanáhraduškody,spôsobenej
mu nesprávnym úradným postupom, podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol zaradený v stálej štátnej
službe vo funkcii veliteľa roty výcviku a výkonu služby Opatovská Nová Ves útvaru vojsk hraničnej
polície úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ Bratislava. Na základe organizačných zmien v rezorte

Ministerstva vnútra bolo ukončené pôsobenie vojsk MV k 31. 12. 2002; následne bol žalobca na základe
Personálneho rozkazu prezidenta Policajného zboru č. 435 preložený podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 73/1998 Z.z. k odboru hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica. Rozhodnutím OHCP Banská
Bystrica č. 4/2003 bol zaradený do funkcie staršieho referenta OHK PZ Šiatorská Bukovinka, a to dňom
14. 1. 2003. Uvedené vyplynulo z listinného dôkazu - Personálneho rozkazu ( č.l. 17 spisu ) ako aj z
osobného spisu žalobcu. Žalobca dňa 4. 2. 2003 podal žiadosť o priznanie náhrad pri prijatí a preložení
na inú funkciu podľa § 113 zákona č. 73/1998 Z.z., keďže bol preložený na miesto služobného pôsobenia

do Š. U., pričom miestom jeho trvalého pobytu bol T. X.Í., čím došlo k jeho odlúčeniu od rodiny. Riaditeľ
OHCP Banská Bystrica s vyplácaním náhrad nesúhlasil. Rozhodnutím č. p. PPZ 710-4/HCP-BB/2005
zo dňa 28. 9. 2005 bolo žalobcovi Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica dňom
14. 1. 2003 schválené priznanie náhrad výdavkov pri preložení na inú funkciu podľa § 113 ods. 1 zák.
č. 73/1998 Z.z. a s odkazom na ust. § 113 ods. 1 cit. zákona mu bola určená dĺžka priznania týchto
náhrad za obdobie od 14. 1. 2003 do 28. 2. 2003. Na základe doplnenej žiadosti žalobcu bol vydaný

súhlas podľa ust. § 113 ods. 3 cit. zákona s náhradami cestovných výdavkov z miesta pobytu do miesta
výkonu štátnej služby a späť ako pri služobnej ceste, nakoľko bolo posúdené, že je možný denný návratžalobcu do miesta trvalého pobytu, s tým, že priznané náhrady si je povinný žalobca riadne vyúčtovať.
Takto priznanú sumu náhrad žalobca od služobného úradu neprevzal.
2/ Z obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16C 139/2007 súd prvej inštancie zistil, že

žalobca dňa 1. 12. 2005 podal na označenom súde žalobu voči Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej
polície, Banská Bystrica, o zaplatenie finančnej ujmy vo výške 120.000 Sk podľa § 234 ods. 2 a § 256
ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe, z dôvodu nezákonného, neoprávneného a protiprávneho
konania, spočívajúcom v nepriznaní zákonom zaručených zákonných náležitostí vyplývajúcich zo
služobného pomeru. Dňa 25. 9. 2006 žalobca v konaní zmenil označenie žalovaného na Slovenskú

republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra SR. Skutkový základ konania vedeného na Okresnom súde
Banská Bystrica je zhodný so skutkovým a právnym stavom v prejednávanej právnej veci. Žalobca sa
v spomínanom konaní domáhal priznania sumy 3.983,27 € titulom cestovných náhrad pri jeho preložení
na inú funkciu príslušníka PZ v štátnej službe za obdobie od 14. 1. 2003 do 31. 12. 2004. Okresný
súd v Banskej Bystrici svojím v poradí prvým rozsudkom č.k. 16C 139/2007 - 207 zo dňa 25. 3. 2009
žalobu žalobcu zamietol; na jeho odvolanie Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 3. 9. 2009

rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V poradí druhým
rozsudkom zo dňa 31. 5. 2010 č.k. 16C 139/2007 - 301 Okresný súd v Banskej Bystrici zaviazal
žalovanú Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra SR povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 3.983,27 € s príslušenstvom za obdobie január 2003 až apríl 2004. Okresný súd v Banskej
Bystrici svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym úradným postupom žalovanej, keď o nároku žalobcu

nebolo rozhodnuté predpísaným spôsobom, t.j. vydaním konkrétneho rozhodnutia, voči ktorému by
bolo prípustné odvolanie. Podľa odôvodnenia spomínaného rozsudku došlo k nesprávnemu úradnému
postupu aj tým, že z ust. § 113 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že policajtovi patria náhrady ako pri
služobnej ceste v prípade jeho preloženia na inú funkciu podľa § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ do iného
miesta výkonu štátnej služby, z ktorého dôvodu žije policajt odlúčene od svojej rodiny. Ustanovenie

predpokladá, že o dobe priznania rozhodne nadriadený policajt, avšak toto oprávnenie nadriadeného je
limitované iba tým, či policajt uvedené podmienky spĺňa. Ak ich spĺňa, čo bol prípad žalobcu, nadriadený
nemámožnosťvrozporestoutoskutočnosťoupriznaťpolicajtoviposkytovanienáhradnakratšíčas,jeho
oprávnenie rozhodnúť o skončení poskytovania náhrad je viazané iba na časovo následné nespĺňanie
podmienok ich poskytovania. Žalobca žiadal nahradiť škodu spočívajúcu iba v nepriznaní cestovných

výdavkov do miesta výkonu štátnej služby a späť, t.j. nie aj v iných už uvedených nárokoch, preto nebolo
potrebné zaoberať sa otázkou, či bol alebo nebol možný jeho denný návrat do miesta trvalého bydliska.
Žalovaná sa v konaní bránila tým, že žalobca síce spĺňal podmienky podľa § 113 ods. 1 zákona č.
73/1998Z.z.,avšaknespĺňalpodmienkuriadnehovyúčtovaniacestovnýchnáhrad.Rozsudoknadobudol
právoplatnosť dňa 28. 2. 2011.

3/ Zo žalobcom predložených čestných prehlásení vyplývalo, že v rokoch 2003, 2004, 2005 a 2006
zapožičiaval J. X. žalobcovi svoje vtedajšie motorové vozidlo z dôvodu dopravy do zamestnania do
obce Š. U.; počas roku 2006 tak mala urobiť aj Z.. X. F..
4/ Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši sp. zn. 6C/87/2001 - 49 zo dňa 20. 3. 2003 bolo
manželstvo žalobcu s H. X. rozvedené; maloleté deti W. G. T., Q.. XX. X. XXXX, boli zverené na čas

po rozvode do výchovy matky. Otec ( v tomto konaní žalobca ) bol zaviazaný prispievať na ich výživu
sumou po 1.500 Sk mesačne na každé z detí. Podľa čestného prehlásenia matky detí H. X., zo dňa 1.
2. 2003, sa žalobca aktívne podieľa na výchove spoločných detí, s tým, že deti sa nachádzajú v rámci
kalendárneho roka polrok v starostlivosti žalobcu, podľa vzájomnej dohody.
5/ Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vo vzťahu k žalovanému 1/ vychádzal zo skutočnosti,

že predmetom žaloby je suma cestovných náhrad spočívajúca v náhradách za používanie cestných
motorových vozidiel pri služobných cestách v zmysle ust. § 115 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v
spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Z ust. § 115 ods. 1 zákona č. 73/1998
Z.z. súd prvej inštancie vyvodil, že zákonnou podmienkou na úspešné uplatnenie tohto nároku voči
služobnému úradu je predošlá dohoda medzi policajtom a jeho nadriadeným, o možnosti použitia iného

ako služobného vozidla policajtom a riadne preukázanie vzniku tohto nároku zaplatením zákonného
a havarijného poistenia použitého cestného motorového vozidla. Žalobca si uplatnil voči služobnému
úradu cestovné náhrady za použitie súkromného motorového vozidla na cestu do práce a späť v sume
65.585 Sk za rok 2003, v sume 98.410 Sk za rok 2004, v sume 88.660 Sk za rok 2005 a v sume 181.350
Sk za rok 2006, ako to vyplýva z vyúčtovania predloženého žalobcom ( č.l. 16 spisu ). K uplatnenému

nároku žalobca predložil čestné prehlásenie J. X. zo dňa 13. 1. 2006, kde tento prehlásil, že v priebehu
rokov 2003, 2004, 2005 a 2006 zapožičiaval vtedajšie osobné motorové vozidlá žalobcovi za účelom
jeho dopravy do zamestnania do obce Š. U.; tiež trvalý príkaz na úhradu, z ktorého má vyplývať, že J.
X. mal leasingový vzťah s Tatra - leasing, s.r.o., bez uvedenia predmetu leasingu, s tým, že dátum prvejúhrady je určený na 3. 2. 2004 a poslednej úhrady na 5. 1. 2006, Potvrdenie o úhrade zákonnej poistky
na motorové vozidlo na rok 2004, Prílohu k poistnej zmluve zo dňa 23. 10. 2003 na havarijné poistenie
s účinnosťou od 23. 10. 2003 na motorové vozidlo A. A.. Žalobca ďalej predložil Čestné prehlásenie

Z.. X. F. zo dňa 25. 3. 2007, ku ktorému predložil Poistku č. XXX XXX XXX na havarijné poistenie
motorového vozidla Š. A. s účinnosťou od 5. 1. 2006 a Poštový peňažný poukaz na úhradu sumy
5.215 Sk, z ktorého nie je zrejmý dôvod úhrady, dátum úhrady ani časového obdobia, na ktoré sa má
uvedená suma vzťahovať ( na poštovom poukaze je prezenčná pečiatka Slovenskej sporiteľne, a.s. zo
dňa 29. 12. 2006 ).

6/ Nárok žalobcu na cestovné náhrady posudzoval súd prvej inštancie z hľadiska zákona č. 73/1998 Z.z.,
t.j. skúmal, či žalobca splnil všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie uplatnených cestovných
náhrad za použitie súkromného motorového vozidla za požadované obdobie od 1. 8. 2004 do 30.
6. 2006. Súd prvej inštancie z ust. § 115 ods. 1 cit. zák. vyvodil, že ich úspešné uplatnenie žalobcom
bez existencie predošlej dohody medzi žalobcom a jeho nadriadeným nie je možné. Podmienka
existencie predošlej dohody je podľa prvoinštančného súdu logická aj s poukazom na výšku týchto

náhrad, upravenú v zákone o cestovných náhradách, ktorá je nepomerne vyššia , ako výška skutočných
cestovných nákladov v prípade použitia prostriedkov hromadnej dopravy. Žalobca existenciu takejto
dohody s nadriadeným, resp. existenciu súhlasu služobného úradu s použitím súkromného vozidla na
cesty do služby a späť nepreukázal; rovnako nepreukázal jednoznačne ani splnenie ďalšej zákonnej
podmienky, a to zaplatenie zákonného a havarijného poistenia na použité motorové vozidlá za celé

ním uplatňované obdobie rokov 2003 až 2006. Bez existencie nároku nemožno konštatovať ani vznik
škody. Obranu žalobcu, že iné doklady, než ktoré už predložil, už nemožno získať, vyhodnotil súd
prvej inštancie ako bezvýznamnú, nakoľko žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno v konaní. Súd prvej
inštancie tiež poznamenal, že v zmysle ust. § 113 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. o dĺžke doby priznania
náhrady rozhoduje nadriadený, t.j. na tieto náhrady neexistuje nárok počas celej doby preloženia. Z

listinného dôkazu Žiadosť o priznanie náhrad pri prijatí alebo preložení na inú funkciu ( č.l. 9 spisu )
vyplýva, že žalobcovi bolo dňa 20. 9. 2005 schválené vyplácanie náhrad podľa § 113 ods. 1 cit. zák. ,
zároveň mu však bola určená dĺžka doby poberania týchto náhrad na obdobie od 14. 1. 2003 do 28.
2. 2003. Žalobcovi bol tiež vydaný súhlas na náhradu cestovných výdajov z miesta pobytu do miesta
výkonu štátnej služby a späť ako pri služobnej ceste, čo ale automaticky neznamená, že mu bol daný

aj súhlas na použitie súkromného motorového vozidla na tieto cesty a na vyplácanie náhrad podľa §
115 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. Súd prvej inštancie dodal, že z vykonaného dokazovania vo vzťahu k
žalovanému 1/ tiež vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako účastníkmi služobného pomeru
nebol dodržaný postup upravujúci konanie vo veciach služobného pomeru podľa § 231 až § 248 zák. č.
73/1998 Z.z., keďže o žalobcom uplatnených nárokoch ako policajta v služobnom pomere vyplývajúcich

zo zmeny služobného pomeru, nebolo rozhodnuté vydaním rozhodnutia so všetkými jeho náležitosťami.
To ale neznamená, že sa žalobca nemohol domáhať svojho nároku postupom podľa ust. § 231 až § 248
zákona č. 73/1998 Z.z. a podaním podľa piatej časti O.s.p.
7/ Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie skúmal dôvodnosť uplatneného nároku z hľadiska
naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

( t.j. podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ) z titulu nesprávneho úradného postupu. Dospel k záveru, že
medzi žalobcom a žalovaným 2/ existoval v čase uplatnenia nároku na cestovné náhrady služobno-
právny vzťah podľa § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície. Z uvedeného
dôvodu nemohol byť žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody posudzovaný ako zodpovednostný

vzťah verejnoprávnej povahy, vyplývajúci z úradného postupu orgánu pri výkone verejnej moci, t.j. na
daný nárok nemožno posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z.z., resp. ešte zákona č. 58/1969 Zb. to bol
tiež dôvod, pre ktorý sa súd prvej inštancie nemohol stotožniť s odôvodnením rozsudku Okresného
súdu v Banskej Bystrici, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada škody vo výške 3.983,27 € titulom
nesprávneho úradného postupu. Osobitne súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ prihliadal na

dôvodne vznesenú námietku premlčania. Predmetom konania bol nárok žalobcu na cestovné náhrady
za obdobie od 1.8. 2004 do 30. 6. 2006, t.j. za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
sa náhrada škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený o škode dozvedel ( § 19 ods. 2 cit.
zákona ). Žalobca si však voči žalovanému 2/ predmetný nárok uplatnil až podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 22. 3. 2010.

8/ Súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, dospejúc k záveru o nedostatku
vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/ v tomto konaní. O trovách konania rozhodol na základe
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, s
odôvodnením, že títo si náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu im žiadne trovy nevyplynuli.9/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu.
Vytýkal súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že mu odňal možnosť konať pred súdom. Namietal

argument prvoinštančného súdu o tom, že sa nestotožnil so závermi Okresného súdu v Banskej
Bystrici v rozsudku č.k. 16C 139/2007 - 301, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 21Cdo/1010/2000, nakoľko v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR ide o rozhodnutie iného
štátu. Žalobca si nie je istý, či je možné pri aplikácii práva odvolávať sa na rozhodnutia iných štátov,
keďže Slovenská republika je suverénny štát. pokiaľ áno, žalobca dáva na zváženie možnosť použitia

právneho systému USA, v ktorom platí, že ak v jednom prípade už bolo rozhodnuté právoplatne, potom
v obdobnom ( totožnom ) prípade nemožno rozhodnúť inak. . Okresný súd v Banskej Bystrici sa v
spomínanom rozsudku vysporiadal ako s otázkou nesprávneho úradného postupu, tak aj s otázkou doby
poskytovania náhrad, oprávneniami a povinnosťami nadriadených ohľadom predmetu sporu. Žalobca
sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že sa vzhľadom na služobnoprávnu povahu jeho
vzťahu k žalovanému 2/ v danom prípade nejedná o nesprávny úradný postup a teda nemožno ani

aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. Poukazoval v tejto súvislosti na uznesenie odvolacieho Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 28. 11. 2008, podľa ktorého je predmetom tohto konania zaplatenie peňažnej sumy
cestovných náhrad, v dôsledku jeho preloženia, podľa ust. § 113 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Súd
prvej inštancie by mal byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nevidí dôvod na odklon od
právneho názoru vyššieho súdu. Navyše mu bolo znemožnené odstrániť nedostatky jeho podania ešte

v čase, kedy ešte mohli byť odstránené. Spomínané uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28. 11. 2008 mu nebolo doručené, v období medzi 17. 12. 2007 až 6. 3. 2010 nebol zo strany vec
prejednávajúceho Okresného súdu Bratislava I vykonaný žiadny úkon. Pokiaľ by mu uvedené uznesenie
doručené bolo, mal by ako žalobca možnosť upresniť žalovanú stranu, čím by nevznikol dôvod na
uplatnenie námietky premlčania žalovaným 2/; námietku premlčania mohol žalovaný 2/ vzniesť úspešne

v dôsledku chyby prvoinštančného súdu. Žalobca zdôraznil zmätočnosť v konaní súdu prvej inštancie,
ktorý konanie o jeho návrhu najprv zastavil, s tým, že vec postúpi služobnému úradu ministerstva vnútra,
tiež opakovanými výzvami na opravu označenia žalovaného subjektu, čím v ňom vzbudzoval dojem,
že označený žalovaný nie je vo veci pasívne legitimovaný. Argument prvoinštančného súdu, že v
konaní nepreukázal existenciu dohody o súhlase s použitím osobného motorového vozidla na cesty do

zamestnania označil žalobca za irelevantný, pretože tým, že mu nadriadený vôbec nepriznal zákonný
nárok, bolo nelogické, aby ho žiadal o súhlas s použitím súkromného motorového vozidla na dopravu do
zamestnania.Žalobcatiežpoukazovalnato,ževkonanípredOkresnýmsúdomvBanskejBystricisp.zn.
16C139/2007predložilnapojednávanídňa 25.11.2009dôkazatožiadosťopriznanienáhradvýdavkov
pri prijatí a preložení na inú funkciu Q.R.. G. U., ktorému sa priznané nároky vyplácali po celý čas trvania

doby preloženia na inú funkciu, viac ako jeden rok, preto nie je správny záver súdu prvej inštancie o tom,
že na vyplácanie náhrad nemôže existovať nárok po celú dobu preloženia. Žalobca namietal, že správne
označenie žalovaného v konaní, kedy je účastníkom konania štát, by nemalo byť len povinnosťou
žalobcu, ale že by malo byť aj vecou súdu, aby urobil úkon smerujúci k jednoznačnému ustáleniu
žalovaného. Žalobca s poukazom na ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a § 2 zákona č. 514/2003

Z.z. trval na tom, že zo strany jeho nadriadeného došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď tento
nijako nerozhodol o jeho žiadosti, proti rozhodnutiu potom žalobca nemohol podať odvolanie; rovnako
trval na tom, že spĺňal všetky zákonné požiadavky na priznanie mu uplatnenej náhrady. on v dňoch
výkonu služby podľa rozpisu služieb sa dostavil na pracovisko, musel teda vynaložiť finančné prostriedky
na svoju dopravu do miesta výkonu služby, ktoré by mu však pri správnom postupe nadriadeného boli

refundované. Keďže dopravné spoje verejnej dopravy mu neumožňovali včasný a dochvíľny nástup na
pracovisko, bolo primeraným a účelným použiť na dochádzku do zamestnania osobné motorové vozidlo,
kedy je potrebné výšku škody odvodzovať od príslušného právneho predpisu, t.j. zákona č. 283/2002
Z.z.ocestovnýchnáhradách. Žalobcažiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
zmenil a jeho žalobe vyhovel, prípadne tento zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní 1/, 2/ tak, že žiadali napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Stotožnili sa s argumentáciou prvoinštančného
súdu, keď majú za to, že sa žalobcovi v tomto konaní nepodarilo preukázať opodstatnenosť svojho
nároku. Žalovaný 1/ sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorého nemožno
úspešne uplatniť nárok na zaplatenie cestovných náhrad bez predošlej dohody na použitie súkromného

motorového vozidla na cestu do práce medzi žalobcom a jeho nadriadeným. Existenciu takejto dohody
sa žalobcovi nepodarilo preukázať. Žalovaný 2/ tiež v konaní vzniesol námietku premlčania, na ktorú
súd prvej inštancie prihliadol v celom rozsahu. Takisto žalovaní 1/, 2/ nesúhlasili s námietkou žalobcu,
podľa ktorej nečinnosť súdu v konaní spôsobila, že mu nebola včas doručená výzva na úplné označenieštátneho orgánu, čo spôsobilo, že žalovaný 2/ úspešne v konaní vzniesol námietku premlčania. V
sporových konaniach disponuje konaním aj jeho predmetom žalobca, pričom za žalovaného sa považuje
ten subjekt, ktorého žalobca v žalobe takto označí. Súd môže o vstupe účastníka do konania rozhodnúť

len na návrh žalobcu, nakoľko z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca je zodpovedný za stanovenie
okruhu účastníkov sporového konania. Zodpovednosť za neúspech v konaní žalobca nemôže preto
prenášať na súd. Žalovaní 1/, 2/ majú za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový a právny stav v
dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie a na základe zistených skutočností vo veci aj správne
rozhodol.

11/ Na písomné vyjadrenie žalovaných 1/, 2/ sa písomne vyjadril žalobca podaním doručeným
odvolaciemu súdu dňa 21. 11. 2016 ( č.l. 165 spisu ), v ktorom žalobca opakovane poukázal na priebeh
súdneho konania s obdobným predmetom sporu, ktoré bolo vedené na Okresnom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 16C 139/2007, v ktorom tamojší súd konštatoval, že dochádza do zamestnania
nebola pre žiadneho z účastníkov konania sporná, preto žalobca nerozumie tvrdeniu prvoinštančného
súdu ako aj žalovaných, že sa mu nepodarilo preukázať opodstatnenosť nároku. v ostatnom sa

pridržiaval svojich predchádzajúcich stanovísk a tvrdení. Dodal, že mu je známe, že v sporoch, kde
vystupuje ako účastník konania štát, sa tento všemožne snaží dosiahnuť zamietnutie žaloby, alebo
zastavenie konania, bez ohľadu na opodstatnenosť uplatňovaného nároku. je mu známa aj zaťaženosť
bratislavských súdov, osobitne Okresného súdu Bratislava I. pre žalobcu je ale nepochopiteľné, keď sa
štát snaží brániť plneniu plynúcemu zo zákona hľadaním rôznych obštrukcií v neprospech občana.

12/ Na vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaných títo ďalšie vyjadrenie nepodali.
13/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu

podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15/ Súd prvej inštancie vo veci zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správne právne závery. Skutočnosť, že o obdobnom nároku žalobcu ( ale za iné obdobie, a

to od 14. 1. 2003 do 31. 3. 2004 ) rozhodoval Okresný súd v Banskej Bystrici, pričom tento žalobcovi
uplatňovaný nárok priznal, z dôvodov obsiahnutých v odôvodnení jeho rozsudku ( rozsudok Okresného
súdu v Banskej Bystrici zo dňa zo dňa 31. 5. 2010 č.k. 16C 139/2007 - 301 ), súd prvej inštancie v
tomto konaní nijako nezaväzovala k tomu, aby rozhodol o nároku žalobcu rovnako. Súd prvej inštancie v
prejednávanej právnej veci svoje odlišné rozhodnutie odôvodnil v napadnutom rozsudku, podľa názoru

odvolacieho súdu vyčerpávajúcim spôsobom, keď vysvetlil, z čoho vyvodzuje svoj záver o nedostatku
vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/ v tomto konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo
potrebné uplatnený nárok žalobcu znejúci na peňažné plnenie ( ktorým je suma predstavujúca náhradu
cestovných nákladov spojených s dochádzkou žalobcu z miesta jeho pobytu do miesta výkonu služby
v období od 1. 8. 2004 do 30. 6. 2006 ) vo vzťahu k žalovanému 1/ posudzovať z hľadiska zákona

č. 73/1998 Z.z., t.j. skúmať naplnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatňovanej
náhrady. Súd prvej inštancie správne vyložil ust. § 113 ods. 1 a ods. 3 a ust. § 115 ods. 1 cit. zák.,
keď zisťoval, či existovala dohoda žalobcu a jeho nadriadeného o tom, že žalobca pri služobnej ceste
(ktoroubolavlastnedochádzkažalobcuzmiestajehopobytu domiestavýkonujehoštátnejslužbypodľa
rozpisu služieb ) môže použiť iné než služobné vozidlo, t.j. že môže použiť súkromné motorové vozidlo.

Nutno skonštatovať, že žalobca nebol v tomto konaní schopný produkovať žiadny taký dôkaz, ktorý by
existenciu spomínanej dohody ( o súhlase nadriadeného s použitím súkromného motorového vozidla
žalobcom na dochádzku do miesta výkonu štátnej služby ) preukázal, hoci to bol žalobca, ktorého o tejto
skutočnosti zaťažovalo dôkazné bremeno. Pre rozhodovanie súdu prvej inštancie v tejto právnej veci
nebolo smerodajné, že iný súd v obdobnej veci skúmanie tejto skutočnosti nepovažoval za významné

pre svoje rozhodnutie a založil ho na inom právnom posúdení. Keďže splnenie tejto zákonnej podmienky
( existencia dohody ) v konaní preukázané nebolo, súd prvej inštancie správne nemohol žalobcovi
takýto nárok v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. priznať. Odvolací súd sa stotožňuje tiež so záverom
prvoinštančného súdu o tom, že v konaní žalobca nepreukázal bez pochybností ani splnenie podmienky
o preukázaní úhrady zákonného a havarijného poistenia tých motorových vozidiel, o ktorých žalobca

v konaní tvrdil, že boli na spomínané cesty použité ( § 115 ods. 1 cit. zák. ), z dôvodov, uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku.
16/ Vo vzťahu k žalovanému 2/ bol nárok žalobcu uplatňovaný z titulu náhrady škody, spôsobenej
žalobcovi štátom pri výkone verejnej moci, konkrétne nesprávnym úradným postupom. Prvoinštančnýsúd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal povahou uplatneného nároku a skúmal, či je možné právny
vzťah, z ktorého mal žalobcovi vzniknúť takto uplatnený nárok, podriadiť pod ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z. Zákon č. 514/2003 Z.z. je právnou normou upravujúcou vznik zodpovednosti štátu za

škodu, ku ktorej dôjde pri výkone verejnej moci. Žalobca ako príslušník policajného zboru si však v
danom prípade uplatňoval nárok, plynúci mu z jeho služobného pomeru ( t.j. išlo o právny vzťah obdobný
napr. pracovnému pomeru, z ktorého môžu zamestnancovi plynúť nároky voči jeho zamestnávateľovi ).
Rozhodovanie nadriadeného žalobcu o tom, či žalobcovi patrí náhrada cestovných nákladov a v akom
rozsahu, vo vzťahu k žalobcovi nebolo prejavom výkonu verejnej moci, z ktorého dôvodu neprichádzala

do úvahy aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie nepolemizoval so žalobcom o tom, že
vo veci jeho služobného pomeru - v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o priznanie mu náhrady
cestovných nákladov - nebol dodržaný správny postup podľa zákona č. 73/1998 Z.z. ( § 231 a nasl. );
uvedené pochybenie služobného úradu však ani podľa odvolacieho súdu nemôže byť napravené
žaloboužalobcuonáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.(nešloovýkonverejnejmoci). Navyše,
pokiaľ by aj teoreticky bol daný dôvod na aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z., priznaniu uplatneného

nároku žalobcovi bránila dôvodne uplatnená námietka premlčania, vznesená žalovaným 2/.
17/ Na záveroch prvoinštančného súdu nemohli nič zmeniť ani ďalšie námietky uvádzané žalobcom
v jeho odvolaní. Predovšetkým poukaz súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR neznamená narušenie či spochybnenie suverenity SR, keď tento odkaz použil
súd prvej inštancie len na podporu svojho právneho názoru; v konaní ale jednoznačne aplikoval právo

platné na území SR ( zákon č. 514/2003 Z.z., zákon č. 73/1998 Z.z. ). Rozhodnutím vydaným iným
súdom hoci v skutkovo i právne obdobnej právnej veci nebol súd prvej inštancie viazaný. Je nesporne
žiadúce, aby sa rozhodnutia súdov v skutkovo i právne obdobných veciach nelíšili, napriek tomu takúto
situáciu - že dôjde k vyneseniu diametrálne odlišných rozhodnutí vo veciach, ktoré sú skutkovo i právne
obdobné - nemožno vylúčiť; podstatné je, aby súd, ktorý rozhodne inak než ako v obdobnej veci už

rozhodol iný súd, svoje odlišné závery vysvetlil, čo v prejednávanej právnej veci prvoinštančný súd
aj spravil, keď uviedol dôvody, pre ktoré sa nemohol stotožniť so závermi súdov, prezentovaných v
právnej veci žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16C 139/2007.
Nebolo tiež vecou súdu prvej inštancie, aby usmernil v konaní žalobcu, voči komu má svoj nárok a
akým spôsobom uplatňovať, aby bol v konaní úspešný; takýmto postupom by súd prvej inštancie porušil

zásadu postupovať v konaní nestranne.
18/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd
prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
19/ Napadnutým uznesením zo dňa 15. 5. 2014 č.k. 19C 112/2007 - 155 súd prvej inštancie uložil

žalobcovi povinnosť uhradiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie v sume
398 €, s poukazom na položku 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch, s tým, že súdny poplatok za odvolanie bol vyrubený za odvolanie voči rozsudku v
časti, v ktorej bol zamietnutý návrh žalobcu na zaplatenie sumy 6.638,78 € s príslušenstvom, smerujúci
voči žalovanému 1/ titulom nevyplatenia cestovných náhrad.

20/ Uvedené uznesenie prvoinštančného súdu napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom
rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia. Poukazoval na to, že predmetné konanie sa začalo podaním
žalobného návrhu dňa 6. 7. 2007, pričom poplatková povinnosť pre konanie, ktoré je predmetom tohto
sporu bola podľa zákona o súdnych poplatkoch zrušená k 1. 7. 2007, a to v zmysle ust. § 18b v spojení
s ust. § 4 ods. 1 písm. k/ cit. zákona.

21/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
22/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
23/ Ako súd prvej inštancie uviedol v napadnutom uznesení, poplatkovú povinnosť vyrubil žalobcovi
nie za jeho odvolanie v časti o náhradu škody uplatňovanú podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale mu
poplatkovú povinnosť vyrubil za odvolanie proti rozsudku v časti o zaplatenie cestovných náhrad podľa

zákonač.73/1998Z.z.,uplatňovanýchvočižalovanému1/.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoznamenáva,
že do 30.9.2012 konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v
Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. V znení účinnomdo 30.9.2012 bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov.
S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od 1.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych

poplatkov. pre vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ale nie je podstatný dátum podania žaloby na súde,
ale dátum podania odvolania, t.j. 12. 2. 2014, kedy sa už na konania o náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenie
nevzťahovalo. Na žalobcu ako odvolateľa sa zároveň nevzťahuje ani oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. k/ sadzobníka súdnych poplatkov ( znenie zákona účinné ku dňu

podania odvolania ), podľa ktorého sú od poplatku oslobodení ( aj ) príslušníci Policajného zboru, a to
v konaniach o preskúmanie rozhodnutí služobných orgánov; v čase podania odvolania ( doručené na
súd dňa 12. 2. 2014, č.l. 145 spisu ), už totiž žalobca nebol príslušníkom Policajného zboru ( keďže
služobný pomer s MV SR ukončil v r. 2013 ) a predmetom tohto konania tiež nebol návrh na preskúmanie
rozhodnutia služobného orgánu.
24/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil ( § 387 ods. 1 CSP ).
25/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/, 2/ mali v odvolacom konaní plný
úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP ).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).