Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. január 2017

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 6T/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114010035
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Fiala

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2017:3114010035.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom JUDr. Michalom Fialom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.

januára 2017 v Trenčíne takto

r o z h o d o l :

podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

obžalovaného
H.. X. Ď. nar. XX.XX.XXXX B. I., trvale bytom S. XXX/X, I. I.,

spod skutku právne posúdeného obžalobou Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. 1Pv 744/13/3309-14
ako trestný čin prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 2 Trestného zákona ktorého sa
mal dopustiť tak, že hoci ako otec dieťaťa v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine ako
aj z predbežnej otázky stanovenej vyšetrovateľom PZ dňa 07.10.2013 povinný prispievať na výživu
maloletého O. X. Ď., narodeného XX.XX.XXXX sumou 50,- € mesačne vždy do 15. Dňa v mesiaci
vopred k rukám matky Q.. G. I., I. O. K. P., V. O. XX/X, ktorej bolo dieťa ponechané v starostlivosti

predbežným opatrením nariadené uznesením Okresného súdu Trenčín pod č. k. 30PPOm/2/2009-17
zo dňa 14.10.2009, právoplatným dňa 27.11.2009, si takto stanovenú vyživovaciu povinnosť v období
od mesiaca júl 2011 vrátane do apríla 2013 vrátane vôbec neplnil napriek tomu, že v rozhodnom období
bol zamestnaný v spoločnostiach V. V. I., U.. W.. S. A., W.. Y.. R.., W. V., W.. Y.. R.., čím mu vznikol dlh
na výživnom na maloletého O. X. vo výške 1 100,- €,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

ObžalovanýX.Ď.nahlavnompojednávaurobilvyhlásenie,žejenevinný.Vosvojejvýpovediuviedol,žev

obžalobe sa mu kladie za vinu, že vôbec neplnil vyživovaciu povinnosť, to nie je pravda. Plnil vyživovaciu
povinnosť, ale iným spôsobom ako je konštruovaná obžaloba, čiže náhradným spôsobom. Vyživovaciu
povinnosť si plnil formou úspory, formou zabezpečenia bývania, formou zabezpečenia ošatenia a formou
zabezpečenia vzdelávania. Taktiež formou osobnej starostlivosti.
V ďalšej časti svojej výpovede obžalovaný poukázal na Dohovor o právach dieťaťa, právo dieťaťa byť
vypočuté v konaní. Poukázal, že poškodeným v je v tomto prípade mal. O. X. Ď.., namietal skutočnosť,
že je tiež zákonným zástupcom mal. O. X. Ď., má teda rovnaké práva ako pani I., a že pani I. v tomto

konaní nemôže zastupovať dieťa, nie je poškodenou a nemôže vykonávať práva poškodeného. Z tohto
dôvodu namietal zákonnosť celého prípravného konania.
Na otázky samosudcu obžalovaný uviedol, že začalo to tým, že žili s matkou v jednej domácnosti a
od momentu kedy sa pani I. rozhodla, že si neželá, aby boli jedna rodina, tak dieťa žije v domácnostimatky napriek tomu, že informácie, na základe ktorých rozhodol súd nie sú pravdivé. Žiaľ konanie
trvá už päť rokov a ten stav pretrváva, čiže dieťa je predbežným opatrením ponechané v starostlivosti
matky a on je ten čo sa s ním občas stretáva. Rodičovské práva a povinnosti majú rovnaké. Päť rokov

bojuje o to, aby dieťa bolo s obomi rodičmi rovnako pravidelne a rovnako často. Čiže celých päť rokov
aj to obdobie, za ktoré ho prokurátor obviňuje zo spáchania trestného činu sa snaží o to. Osobnú
starostlivosť o dieťa vykonávajú obaja rodičia. Keď je sním tak dieťaťu pripravuje aj stravu, varí mu,
perie mu, stará sa o neho. Býva s ním občas, žiaľ. Ale keďže je to forma predbežného opatrenia, to
neprejudikuje konečný výsledok konania, tak nie je možné teraz konštatovať, že ako to v skutočnosti

je. Predbežné opatrenie neprejudikuje konečné rozhodnutie súdu. On nebol pozbavený rodičovských
práv. Dieťa bolo predbežným opatrením ponechané, nie zverené do starostlivosti matky, dočasne, po
dobu trvania predbežného opatrenia. Toto predbežné opatrenie neprejudikuje výsledok konania, čiže nie
je ešte isté komu skutočne dieťa bude zverené do osobnej starostlivosti. Na poslednom konaní urobil
ponuku uložiť peniaze na úložku s tým, že dieťa sa k nim dostane peniaze dosiahnutím 18 roku života,
aby s tými peniazmi samostatne narábalo a je veľký rozdiel či na lavici poškodeného sedí pani I. alebo

mal. O. X. Ď., pretože sa domnieva, že mal. O. X. Ď. bude veľmi rád s takým niečim súhlasiť. Orgán činný
v trestnom konaní porušil svoje povinnosti tým, že nevenoval dostatočnú pozornosť dôkazom, ktoré
svedčia v jeho prospech. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR si vyživovaciu povinnosť možno plniť
aj náhradným spôsobom. Vyšetrovací orgán sa nezaoberal náhradným spôsobom plnenia vyživovacej
povinnosti, porušil jeho práva. Podľa ústavy každý proti komu sa vedie trestné stíhanie sa považuje za

nevinného, kým súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Nemá povinnosť preukazovať
svoju nevinu, keď nikto nedokázal jeho vinu, preto opakuje, že zabezpečil vyživovaciu povinnosť
náhradným spôsobom, ubytovanie, vzdelávanie, ošatenie, starostlivosť. Je na strane žalujúcej, aby
dokázala jeho vinu. Je na žalujúcej strane, aby preukázala, že jeho tvrdenia nie sú pravda.
Na otázky prokurátorky uviedol, že v období od júla 2011 bol aj zamestnaný a bol aj nezamestnaný. Boli

obdobia kedy mu pani I. bránila v styku a dieťa vôbec nevidel. Boli obdobia kedy sa so synom stretával,
keď konečne vydobyl nejaké rozhodnutia od súdu v tejto veci. Boli obdobia kedy boli právoplatné
rozhodnutia súdu, ale k dieťaťu sa nevedel dostať, lebo pani I. mu bránila v styku. Boli obdobia kedy
vznášal na súd odvolania, návrhy, sťažnosti, námietky, podnety a súd mu to všetko zamietal, tak
rezignoval. Takže obdobie, o ktorom sa rozpráva sa so synom nestretával, pretože dieťaťu styk sním

spôsoboval zdravotné komplikácie, psychosomatické problémy, takže ako rodič, ktorý chráni svoje dieťa
a nespôsobuje mu zdravotné problémy, tak sa sním nestretával. To však nemá žiadny vplyv na to, že si
svoju vyživovaciu povinnosť neplnil, pretože si ju plnil náhradným spôsobom. Zabezpečil mu bývanie,
ošatenie, vzdelávanie, počítač a takéto veci, rovnako osobná starostlivosť, lebo intenzívne bojoval o
právo vychovávať vlastné dieťa, čo viedlo k tomu, ale to je jeho súkromný názor, že na súde je už asi

osoba, z ktorej si už robí srandu asi každý. To je však jeho názor, čo nemusí byť pravda. Trvalý pobyt má
v I. I. a syn v K. P.. Od septembra 2013 sa nestretávajú. Dovtedy sa stretávali. V súlade s rozhodnutím
súdu to bolo 10 dní do mesiaca. V tom čase zabezpečoval synovi osobnú starostlivosť. Mal príjem 1000
alebo 1500 Eur hrubého.
Na otázky obhajcu uviedol, že za obdobie júl 2011 až september 2012 sa so synom nestýkal preto,

lebo v podstate rezignoval. To bol jeden dôvod. Rezignácia sa odvíjala od toho, že mu bolo bránené v
styku. Nevedel sa dostať k vlastnému dieťaťu opakovane. Bránila mu v tom pani I.. V období september
2012 až apríl 2013 v súlade s rozhodnutím súdu o predbežnom opatrení vo veci styku, tento styk bol
10 dní do mesiaca, sa osobne staral o maloletého. A nielen v tom období, ale počas celého boja o
právo vychovávať vlastné dieťa. Maloletý má plnú skriňu vecí, zimných, letných, jarných, jesenných.

Toto ošatenie kupoval aj počas inkriminovaného obdobia. Kúpil synovi počítač, starší stroj plus monitor,
hodnota asi 200, 300 Euro. Vyživovaciu povinnosť si plnil aj formou osobnej starostlivosti, kde syna
viedol k vyššiemu povedomiu, športovali, chodili na rôzne podujatia. Býval najprv v K. P., kde si platil
väčší byt kvôli tomu, že má aj syna, aby mohol aj on mať svoj priestor. Potom sa presťahoval do I.,
kde má dosť veľký byt, kde má dieťa samostatnú izbu so svojim vybavením, v podstate svoje súkromie

všetko tak, aby jeho potreby boli maximálne naplnené. Jeho pracovisko je v O. a má veľkú réžiu čo sa
týka bývania. Platí si bývanie aj v I. U. B. O.. Práve bývanie je veľmi vysoká nákladová položka, kde
si drží bývanie v I. práve kvôli tomu, aby sa mohol o syna starať. Čiže formou bývania zabezpečuje
dieťaťu štandard a dovolí si tvrdiť, že veľmi príjemný štandard, ktorý plne napĺňa očakávania slušného,
zdravého, komfortného a príjemného bývania. Dieťa má svoju izbu, svoj priestor, pracovný stôl, počítač,

posteľ. Keď boli spolu, tak sa tam dieťa nachádzalo. Ide o byt, kde náhradným spôsobom zabezpečoval
vyživovaciu povinnosť. Keby nemal dieťa, nemá dôvod držať si dve bývania, v I. U. O.. Má o 200 až
250 Euro vyššie náklady na bývanie ako by mohol mať. Drží si to kvôli dieťaťu. Avšak prvotný dôvod
prečo má takýto životný štýl je to, že je rodič a chce sa o dieťa starať, preto si drží dve bývania, čo muspôsobuje vysoké náklady. V tej izbe je všetko nové. Aj v byte dokupoval skrine, dá sa povedať, že v
miestnosti, ktoré má dieťa je všetko nanovo kúpené a rovnako dovybavoval byt aj ako taký. Priestor, v
ktorom býva, okrem kuchynskej linky musel zabezpečiť všetko ostatné. Tieto výdavky mal priebežne.

Na otázky prokurátorky uviedol, že počas celej doby, kedy sa súdi o právo vychovávať svojho syna
zdržiaval mimo miesta kde má jeho syn trvalé bydlisko i keď s tým nesúhlasí a päť rokov bojuje, aby
to tak nebolo. Päť rokov bojuje za to, aby rovnako tak bolo dieťa v jeho byte ako v byte matky. Pani I.
vyvíja maximálnu energiu na to, aby so synom vôbec neboli, čo znamená, že pani I. robí všetko pre to,
aby jeho syn v tom byte nebýval. To nebývanie nie je spôsobené ním, ale pani I.. Nie je ten, čo spôsobil,

že dieťa sa nezdržiava v jeho byte. Za celý čas nevyslovil súhlas s tým, aby sa pani I. nežili spolu. To,
že spolu nežijú spôsobila pani I. svojím rozhodnutím. On nikdy nezaujal stanovisko, že nechce, aby
spolu bývali. Pani I. môže v tom byte bývať. Vedú konanie vo veci zverenia, vo veci starostlivosti, vo veci
školskej dochádzky, vo veci nezhody rodičov, spis má 1000 strán. Pani I. opakovane bránila v styku, dal
10 podnetov na výkon rozhodnutia, čiže sa veľmi snaží o to, aby mohol byť so synom.
Na otázku obhajcu uviedol, že v období od októbra 2012 do apríla 2013 bolo dieťa 10 dní u neho a

zabezpečoval o neho osobnú starostlivosť.
Na otázku prokurátorky uviedol, že si plní svoju vyživovaciu povinnosť počas celých piatich rokov, ale vo
finančnom vyjadrení, kde mu bola uložená povinnosť súdom, plní si vyživovaciu povinnosť v rozsahu,
ktorá mu bola stanovená súdom. Okrem toho aj počas tohto obdobia, kedy má vyživovaciu povinnosť 80
Eur mesačne si plní aj nepeňažnou formou, náhradným spôsobom, čiže si plní vyživovaciu povinnosť

vo väčšom rozsahu než ustanovuje rozhodnutie. Avšak je to rozsah náhradnou formou. Finančne si plní
vyživovaciu povinnosť od obdobia ako rozhodol súd, tak si to plní. Nepamätá si to, ale je možné, že asi
od júna 2013. V tom období keď bol u vyšetrovateľa už bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o
predbežnom opatrení.
Vzhľadomktomu,žeobžalovanýnahlavnompojednávanínamietal,žepoškodenýmvjevtomtoprípade

mal.O.X.Ď.,žejetiežzákonnýmzástupcommal.O.X.Ď.,mátedarovnaképrávaakopaniI.,ažepaniI.
v tomto konaní nemôže zastupovať dieťa, nie je poškodenou a nemôže vykonávať práva poškodeného,
s ktorými námietkami sa súd stotožnil súd hlavné pojednávanie po výsluchu obžalovaného odročil na
neurčito a dal opatrovanskému súdu podnet na ustanovenie opatrovníka mal. O. X. Ď. pre toto konanie.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní taktiež namietal z vyššie uvedených dôvodov aj zákonnosť celého

prípravného konania a žiadal súd, aby vec vrátil do prípravného konania, s ktorým návrhom na vrátenie
veci do prípravného konania sa súd nestotožnil, nakoľko dospel k záveru, že uvedené pochybenie v
rámci prípravného konania je napraviteľné v rámci konania pred súdom.
Po ustanovení opatrovníka mal. O. X. Ď. pre toto trestné konanie príslušným opatrovanským súdom,
za ktorého bol určený ÚPSVaR Trenčín, obžalovaný trestnému súdu namietal, že je s ÚPSVaR

Trenčín v spore, nemôže tak ÚPSVaR Trenčín zastupovať maloletého v trestnom konaní a žiadal
ustanovenie iného opatrovníka maloletému. Tejto námietke obžalovaného súd nevyhovel, nakoľko je
viazaný rozhodnutím príslušného opatrovanského súdu v otázke ustanovenia opatrovníka.
Na ďalší termín hlavného pojednávania, na ktorom bolo vykonávané dokazovanie sa obžalovaný
nedostavil s odôvodnením, že mu nebola oznámená zmena v osobe poškodeného v trestnom konaní,

pričom zároveň vzniesol aj námietku zaujatosti voči konajúcemu samosudcovi.
O námietke zaujatosti súd nerozhodoval, nakoľko podľa § 32 ods. 6 Tr. poriadku o námietke zaujatosti,
ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá
nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup
súdu v konaní, sa nekoná.

Na predmetnom hlavnom pojednávaní súd rozhodol podľa § 252 ods. 2 Tr. poriadku, že hlavné
pojednávanie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaného, nakoľko boli na to splnené všetky zákonné
podmienky a ďalšie dokazovanie súd vykonal v neprítomnosti obžalovaného.
Svedkyňa Q.. G. I. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že čo sa týka vyživovacej
povinnosti pána Ď., tak on si ju plní sporadicky. Boli obdobia, kedy podľa rozhodnutia súdu posielal

výživné v plnej výške, podľa aktuálneho rozhodnutia súdu o výške výživného. Tak si splnil tú povinnosť
v minulom roku v júni, v júli, v auguste a septembri, kedy si prestal plniť povinnosť, takže bola nútená
osloviť exekútora. Na základe tohto konania jej chodí len čiastka výživného od exekútora a to bolo
v októbri, novembri, decembri a januári nejaká čiastka z tej sumy. Na otázky prokurátorky uviedla,
že obžalovaný si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, čo je predmetom aj tohto konania vôbec počas

obdobia 2 rokov, to bolo v minulosti, potom začal platiť. Nemá to tu presne, bola spoľahnutá, že je
to už raz aj zaprotokolované, sedí to tak ako je uvedené v obžalobe od júna 2011 do apríla 2013. V
tomto období bol obžalovaný zamestnaný a mal aj príjem, nevie presne kde, menil zamestnávateľov.
Výška výživného za toto obdobie bola dodatočne stanovená (OČTK - pozn. súdu). Potom už na základepredbežného opatrenia sa tá výška zmenila na 80 Eur, ktorú si už povinný plnil, ale tiež len na základe
exekučného príkazu. Od apríla 2013 jej už prichádzalo tých 80 Eur na základe predbežného opatrenia,
ktoré si podala. Naposledy jej prišlo 15.6.2016 80 Eur s tým, že už nadobudol právoplatnosť rozsudok.

Na druhý deň 16.6. doplatil ďalších 280 Eur, pretože tam bol už platný rozsudok o výške 340 Eur. Takže
doplatil to v ten mesiac a júli, auguste a v septembri minulého roka platil 340 Eur podľa aktuálneho
rozsudku. To jeho výživné je rozdelené, tam spláca aj dlh a on platí ešte na účet syna ešte 160 Eur.
Takže po tieto štyri mesiace zaplatil aj tých 160 Eur na účet maloletého. Okrem 340 Eur mesačne platil aj
160 Eur na účet maloletého. V októbri jej prišlo ešte od pána Ď. 40 Eur, v novembri od exekútora 388, v

decembri 15 Eur a v januári tohto roku 32 Eur. A na ten sporiaci účet už potom neprišlo nič. Od minulého
roka už je rozhodnutím krajského súdu stanovená vyživovacia povinnosť na 340 Eur na účet matky a 160
Eur na účet dieťaťa. V súčasnosti dlh na výživnom už prevýšil sumu 15000 Eur od podania návrhu v roku
2009, ale súd rozhodol o tejto výške až minulý rok, pretože to konanie sa ťahalo 7 rokov. Takže súd mu
tam stanovil dlh, ktorý mal pán Ď. splácať po 100 Eur s tým, že on si vlastne porušil túto splátku, takže v
tom mesiaci, kedy nesplatil tú splátku 100 Eur, tak už mu to bolo splatné celá tá dlžná suma, vtedy to bolo

14338 Eur. Vie vydokladovať náklady na syna, napríklad školská jedáleň, jeho záujmové činnosti, bežné
výdavky. Navštevuje základnú školu vo štvrtom ročníku. Športuje vo svojom voľnom čase, venuje sa
tanečnému športu, kde platí za tréningy, individuálne hodiny, účasti na súťažiach. Pracuje ako učiteľka
na základnej škole v R.. Výdavky sa zvyšujú, teraz začal navštevovať aj súkromnú jazykovú školu, takže
má čoraz väčší problém. O náhradné výživné nepožiadala. Snaží sa aj pomocou rodiny vykryť, aby

nebol vystavený nebezpečenstvu núdze. Nemyslí si, že neplnenie vyživovacej povinnosti malo trvalo
nepriaznivé následky na maloletého. Obžalovaný sa rozhodol pred štyrmi rokmi, kedy syn nastúpil na
povinnú školskú dochádzku, že sa prestane s ním stýkať a nejaví o neho záujem ani žiadnym iným
spôsobom s dieťaťom nekomunikuje ani neprispieva, neoslovuje ho ani počas sviatkov. Zdravotný stavu
syna je dobrý. Peniaze jej chodia na jej osobný účet. Na otázky samosudcu uviedla, že doteraz sa

viedlo konanie o zverenie a stanovenie výšky výživného. Súd rozhodol v auguste minulého roka. S
obžalovaným nežije od roku 2009. Neboli manželia, žili spolu päť rokov, počas ktorých prišiel na svet ich
spoločnýsyn.PánĎ.sazačaltakstavaťkichpartnerstvutakýmspôsobom,žesatoužnedalozjejstrany
akceptovať ani zo strany detí, lebo vtedy mala ešte vo veku 14 a 16 rokov dve dcéry, ktoré už sú teraz
dospelé a už nežijú s nimi v domácnosti, ale v tom čase dochádzalo k sústavným rozporom medzi pánom

Ď. a jej deťmi, ale aj ňou a došlo to už do takej fázy, že priamo ohrozoval ich vývin aj vývin toho malého
dieťaťa dvojročného vtedy, tak sa rozhodla, že ukončí toto spolužitie a pán Ď. bol ňou donútený opustiť
ich spoločnú domácnosť a vtedy si dala návrh na stanovenie výživného a zverenie dieťaťa. To bolo v
roku 2009. Nechcel pristúpiť k nejakej dohode, v priebehu rok, rok a pol sa snažila s ním dohodnúť na
ďalšom fungovaní ako rodičov, akým spôsobom bude malého navštevovať, aby sa od nich odsťahoval,

že to spolužitie už nie je možné, ale nedalo sa s ním žiadnym spôsobom dohodnúť, tak bola nútená
vymeniť zámky, zrušiť mu trvalý pobyt u nej v byte. Žili v jej byte, takže vymenila zámky, vysťahovala mu
veci, takže bol takýmto spôsobom donútený odísť, lebo inač sa to nedalo. V čase, ktorý je obžalovanému
kladený za vinu v zmysle obžaloby nebolo ešte určené výživné na maloletého, lebo to konanie sa stále
naťahovalo, aj keď to podala ešte v roku 2009. Nebolo tam ani vydané predbežné opatrenie. Dobrovoľne

jej posielal 50 Eur prvé dva roky, potom prestal. Nevie prečo, neudal žiadny dôvod. Dieťa bolo zverené
do jej starostlivosti pretože sa o neho starala, v podstate od narodenia bolo dieťa stále pri nej a pán
Ď. chodil potom už len sporadicky ako mu to vyhovovalo. Niekedy chodil podľa rozhodnutia, lebo tam
boli platné ešte rôzne predbežné rozhodnutia súdu, takže niekedy si chodil pre dieťa, niekedy nie, boli
tam rôzne obštrukcie z jeho strany, že jej nevrátil dieťa podľa rozhodnutia súdu, stále nejaké takéto

problémy. Boli obdobia aj dvojročné viac krát, že o dieťa nejavil vôbec žiadny záujem. Mal problém aj
tou vyživovacou povinnosťou, takže súd aj na základe toho rozhodol, že dieťa zveril matke. Obžalovaný
chcel stále striedavú starostlivosť dosiahnuť. V rozhodnutí nebolo priamo konštatované, že by ohrozoval
vývoj detí. On chcel striedavú starostlivosť s tým, že on žije v O. a oni v K. P.. Syn nastúpil na základnú
školu a otec stále bojoval s tým, že bude chodiť do dvoch škôl, dieťa chcel dávať svojej matke, pretože

on fyzicky nestíhal z O. sa každý deň vrátiť do K. P. pre dieťa do školy, takže tam boli takéto problémy
stále riešené.
Zo správy UPSVaR Trenčín, odboru sociálnych vecí a rodiny zo dňa 23.8.2013 vyplýva, že obžalovaný
od 1.5.2011 nie je poberateľom dávky hmotnej núdzi a príspevkov k dávke. Na oprávnenú osobu O. X.
Ď. nebolo za uvedené obdobie vyplácané náhradné výživné.

Zo správy UPSVaR Trenčín do dňa 14.8.2013 vyplýva, že obžalovaný od 05/2011 bol vedený v evidencii
uchádzačov o zamestnanie v obdobiach od 1.10.2011 do 25.10.2011 - vyradený z dôvodu nástupu do
zamestnania a od 13.11.2012 do 31.12.2012 - vyradený bol z dôvodu nástupu do zamestnania.Zo správy Sociálnej poisťovne zo dňa 14.8.2013 vyplýva, že obžalovaný v období od 5/2011 nepoberal
nemocenské a úrazové dávky.
Zo správy spoločnosti V. V. I., U..W.. vyplýva, že obžalovaný bol evidovaný ako zamestnanec spoločnosti

v období trvania pracovného pomeru, t.j. od 1.10.2010 do 30.9.2011 s čistým priemerným mesačným
príjmom vo výške 1272,69 Eur. Pracovný pomer s obžalovaným bol skončený podľa § 63 ods. 1 písm. b)
(zamestnanec sa stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce). Pracovná morálka zamestnanca bola dobrá,
nenahlásil si vyživovaciu povinnosť, ani neboli z tohto dôvodu vykonávané zrážky zo mzdy, neuplatňoval

daňový bonus na dieťa. Zamestnancovi zamestnávateľ nevyplácaj prídavky na deti.
Zo správy W. V. vyplýva, že obžalovaný bol u nich zamestnaný na hlavný pracovný pomer od 1.1.2013,
pričomimnebolaoznámenávyživovaciapovinnosť.Pracovnúpovesťobžalovanéhovzhľadomnakrátku
dobu pôsobenie v spoločnosti nie je možné relevantne posúdiť, pracovné povinnosti si plní v súlade s
pracovnou zmluvou. Čistá priemerná mesačná mzda za obdobie 1/2013 - 7/201366 bola 1449,43 Eura.
Zo správy S. A. vyplýva, že obžalovaný bol v ich spoločnosti zamestnaný od 26.10.2011 do 31.10.2012

a pracovný pomer bol ukončený podľa § 60 Zákonníka práce dohodou. Priemerná mzda obžalovaného
bola okolo 1150 Eur mesačne. Obžalovaný nemal nahlásenú vyživovaciu povinnosť. V zamestnaní mal
dobrú povesť a vysokú pracovnú morálku. K plneniu pracovných úloh pristupoval zodpovedne.
Zo správy OR PZ TN, ODI vyplýva, že obžalovaný má v evidencii motorových a prípojných vozidiel
evidované vozidlo C. V. s rokom výroby 2002.

Zo správy Správy katastra I. vyplýva, že v okrese I. neevidujú vlastníctvo k nehnuteľnostiam na
obžalovaného.
Zo správy obce I. I. vyplýva, že obžalovaný je prihlásený k trvalému pobytu v ich obci. Zo strany susedov
a spoluobčanov neboli na obecný úrad podané žiadne podnety a sťažnosti na jeho správanie a v ich
evidencii sa nenachádzajú žiadne záznamy o riešení menovaného priestupkovým konaním.

Zo správy OR PZ TN, OKP vyplýva, že obžalovaný má v ich evidencii priestupkov od roku 2000 tri
záznamy z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, dva z roku 2010, ktoré boli odložené a jeden
z roku 2011, ktoré bolo postúpené inam.
Z odpisu z registra trestov obžalovaného vyplýva, že doposiaľ nebol trestne stíhaný.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní iba formálne navrhol vypočuť mal. O. X. Ď., avšak súdu napriek

poučeniu podľa § 240 ods. 3 Tr. poriadku materiálne nezdôvodnil na aké skutočnosti má byť mal.
vypočutý. Súd vykonanie tohto dôkazu na hlavnom pojednávaní zamietol z dôvodu, že okrem toho, že
návrh na vykonanie tohto dôkazu nebol súdu materiálne zdôvodnený, prostredníctvom opatrovníka zistil,
že stanovisko maloletého je také, že nechce byť v konaní vypočutý, pričom súd dospel k záveru, že pre
rozhodnutie súdu vykonanie tohto dôkazu nie je potrebné.

Pokiaľ ide o trestné právo, toto chráni spoločenské vzťahy, ktoré sú primárne upravené inými právnymi
odvetviami, pričom trestná represia sa uplatňuje v tých prípadoch, keď primárna úprava spoločenských
vzťahov nestačí na ich ochranu. Slúži na to, aby chránilo najvýznamnejšie spoločenské vzťahy
prostredníctvomtrestnýchsankciíapostihovalonajzávažnejšieformyprotispoločenskéhokonania,ktoré
normami iných právnych odvetví nie je možné vyriešiť.

Pri výklade trestných noriem je tak potrebné vychádzať z príslušných právnych noriem, ktoré upravujú
spoločenské vzťahy primárne.
Objektom trestného činu zanedbania povinnej výživy je nárok na výživu, ktorý je
založený na ustanoveniach zákona o rodine , teda priamo z neho vyplýva.

Podľa Čl.3 Zákona o rodine rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža.
Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie
rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale
aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv
a povinností.

Podľa Čl.4 Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom.
Podľa § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná
a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa.
Podľa § 30 ods. 1 Zákona o rodine rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú
právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

Rozhodujúcaúloharodičovprivýchovedieťaťajezakotvenáajvčl.9ods.1Dohovoruoprávachdieťaťa,
podľa ktorého štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené
od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s
platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Takéurčenie môže byť nevyhnutné, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia
žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 18 tohto Dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to,

abysauznalazásada,žeobajarodičiamajúspoločnúzodpovednosťzavýchovuavývojdieťaťa.Rodičia
alebovzodpovedajúcichprípadochzákonnízástupcoviamajúprvotnúzodpovednosťzavýchovuavývoj
dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom záujem dieťaťa.
Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek
dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez

návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté
dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery
v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. 6) Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú
primerane.
Podľa § 65 ods. 1 Zákona o rodine ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich
vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.

Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 76 ods. 1 písm. a O.s.p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby platil
výživné v nevyhnutnej miere;

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že rodičovské práva a povinnosti majú obidvaja
rodičia v rovnakom rozsahu, pričom je irelevantné, či sú rodičia dieťaťa manželmi, alebo nie, alebo či

spolu reálne žijú. Skutočnosť, že rodičovské práva a povinnosti majú obidvaja rodičia, tiež neznamená,
žeichvýkonmusiarodičiauskutočňovaťvždyspoluavrovnakejmiere.Vreálnomsvetesatotižpomerne
často vyskytujú prípady, kedy rodičia spolu nežijú, pričom všetku starostlivosť o dieťa zabezpečuje
reálne iba jeden z rodičov. V usporiadaných rodinných pomeroch sa tieto povinnosti a práva nevnímajú
ako zákonné, pričom pravidlom vo všeobecnosti je dobrovoľné plnenie rodičovských povinností a

rešpektovanie rodičovských práv toho druhého k dieťaťu v potrebnom rozsahu a vo väčšine prípadov
sa rodičia vedia rozumne dohodnúť. Existencia dohody pri výkone rodičovských práv a povinností je
tak vo väčšine prípadov samozrejmosťou, pričom orgány štátu, nieto trestné orgány, vstupujú do týchto
vzťahov len v prípadoch, ak rodičia nedospeli k dohode o podstatných veciach súvisiacich s výkonom
rodičovských práv a povinností, a to spravidla na návrh niektorého z nich, a iba výnimočne z úradnej

povinnosti, ak zistia potrebu a nevyhnutnosť úpravy týchto vzťahov v záujme dieťaťa.
To isté platí ak sa rodičia, ktorí spolu nežijú, nedohodli o úprave výkonu ich rodičovských práv a
povinností, kedy môže súd predovšetkým na návrh, ale aj bez návrhu podľa § 36 ods. 1 upraviť výkon
ich rodičovských práv a povinností, najmä určiť, ktorému z rodičov zverí dieťa do osobnej starostlivosti,
resp. môže rozhodnúť o striedavej starostlivosti a súčasne určiť výšku výživného.

Pri určovaní výživného spätne nový zákon doplnil do normatívneho textu podmienku existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Podľa dôvodovej správy zákonodarcu k tejto zmene viedla úvaha o potrebe
zamedzenia špekulácií a zneužívania možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa. Sprísňujúca
úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t.j. aby návrh na
určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však

z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vyporiadať
v odôvodnení rozsudku), účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní
nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné
osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu. Výnimočným dôvodom
nebude uvádzaná neznalosť možnosti uplatňovať si výživné. Obdobne to bude v praxi sa často

vyskytujúcich prípadoch, keď medzi rodičmi dôjde k osobným konfliktom a tento inštitút využívajú ako
formu osobnej pomsty a snahy vyťažiť od druhej strany najvyššiu možnú sumu, neraz aj bez ohľadu
na skutočné záujmy dieťaťa. Relevantným dôvodom by mohol byť zdravotný stav oprávnenej osoby,
ktorý jej zabránil včas uplatniť nárok, konanie, ktoré má znaky trestného činu spočívajúce v bránení
uplatnenia nároku na výživné (vyhrážky, násilie). Omeškanie, pokiaľ ide o podanie návrhu na určenie

výživného, však nemusí byť veľké, môže ísť o jeden alebo niekoľko mesiacov z dôvodu, že oprávnená
osoba nemohla predvídať, že povinný nebude platiť výživné, resp. sa spoliehala na prísľub dodatočného
splnenia zo strany povinného, k čomu však nedošlo. Takáto okolnosť nenasvedčuje špekulatívnemu
prístupu, znenie zákona však striktne vyžaduje preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa aj vprípade, ak by sa v návrhu požadovalo výživné napríklad počnúc jedným dňom pred začatím konania.
Nie je vylúčené, že aplikačná prax bude aj tento dôvod (prísľub plnenia) posudzovať ako okolnosť hodnú
osobitného zreteľa, ktorá odôvodňuje priznanie výživného spätne pred začatím konania. (komentár Iura

k Zákonu o rodine).
Podľa aktuálnej právnej úpravy výživného, tak musí už civilný súd v prípadoch, kde sa uplatňuje výživné
na mal. dieťa spätne, dôsledne skúmať existenciu dôvodov osobitného zreteľa na to, aby mohol vôbec
priznať výživné spätne a v prípade, že takéto dôvody nezistí takéto výživné vôbec nepriznať.
O to viac by tak mali dôvody osobitného zreteľa skúmať orgány činné v trestnom konaní, resp. súd v

prípade, ak sa vedie trestné konanie pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Keďže vyživovacia
povinnosť je zákonom ustanovená obom rodičom a od rodičov sa vyžaduje zodpovedný a včasný prístup
v otázke výživného, skúmanie dôvodov osobitného zreteľa má zásadný význam z hľadiska skúmania
zavinenia obžalovaného.
Zároveň pokiaľ sa vedie civilné konanie o určenie výživného súd môže, ale nemusí v zmysle § 76 ods.
1 O.s.p. predbežným opatrením nariadiť účastníkovi, aby platil výživné v nevyhnutnej miere. Aj v tomto

prípade tak súd urobí spravidla na návrh účastníka konania alebo, ak z úradnej činnosti zistí potrebu a
nevyhnutnosť predbežne určiť výšku výživného v nevyhnutnej miere v záujme dieťaťa. Súd konštatuje,
že aj v tomto prípade sa by mala byť daná prioritne aktivita účastníka konania a jeho zodpovedný a
včasný prístup k riešeniu tejto otázky.
Zákon tak pre rozhodnutie o vyživovacej povinnosti k deťom za obdobie pred začatím konania vyžaduje

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, v priebehu konania môže súd určiť povinnosť plniť
výživné v nevyhnutnej miere spravidla na návrh účastníka konania, od ktorého by sa mal tiež aj v tomto
prípade vyžadovať zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, pričom zmeškané výživné za
minulé obdobie alebo do rozhodnutia súdu sa môže určiť nielen s jednorazovou splatnosťou, ale aj v
splátkach spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Cieľom nie je totiž dostať rodiča

rozhodnutím o vyživovacej povinnosti do nepriaznivej situácie, ale sledovať riadne splnenie dlžnej sumy
spolu s bežným výživným do budúcnosti.
Uvedený postup je štandardný vo väčšine prípadov, pričom v zásade nie je dôvod riešiť otázku
zmeškaného výživného prostriedkami trestného práva.
Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že od roku 2009, kedy rodičia

maloletého, obžalovaný a svedkyňa G. I. prestali spolu žiť v jednej domácnosti, sa vedú, resp. viedli
rôzne spory o úpravu práv a povinností k maloletému.
Súd na podklade vykonaného dokazovania nemôže ustáliť, ktorý z rodičov je na vine, že spolužitie
rodičov maloletého nie je možné. Možnože vina nie je ani na jednej strane a ide iba o diametrálnu a
nezmieriteľnú odlišnosť pováh.

Za dôležité súd považuje poukázať na skutočnosť, že nejde o prípad, kedy by obžalovaný z vlastného
rozhodnutia opustil spoločnú domácnosť a prestal sa tak z vlastného rozhodnutia osobne starať o
maloletého a zaujímať sa o neho, na čo má ako rodič rovnaké právo. Naopak podľa jeho tvrdenia sa po
celý čas mal súdnou cestou domáhať, aby mu bola tiež umožnená osobná starostlivosť o maloletého
a mal si vytvárať podmienky na osobnú starostlivosť a aj sa v priebehu času v tej, či o nej miere

o maloletého podľa aktuálnej situácie a svojich možností staral. Spolužitie rodičov bolo ukončené z
rozhodnutia svedkyne G. I., kedy obžalovaného mala vymknúť z bytu a vysťahovať mu veci.
Od júla 2011 do apríla 2013, v období, ktoré je obžalovanému kladené za vinu síce obžalovaný neplnil
svoju vyživovaciu povinnosť na maloletého v peňažnej forme k rukám matky svedkyne G. I., avšak
svedkyňa G. I., po tom čo sa rozhodla, že bude maloletého vychovávať sama a obžalovaného svojím

osobným rozhodnutím vylúčila z osobnej starostlivosti o maloletého, súd konajúci vo veci zverenia
celkom zrejme ani nežiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by zaviazal obžalovaného platiť
výživné k jej rukám aspoň v nevyhnutnej miere.
Obžalovaný následne začal plniť výživné v peniazoch tak, ako bolo určené rozhodnutím súdu
predbežným opatrením od apríla 2013 a to až do času právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej

v júni 2016, pričom rozhodnutím súdu vo veci samej mu bolo umožnené dlžné výživné uhrádzať v
splátkach.
Trestné stíhanie v tejto veci bolo začaté na základe trestného G. I. v čase, čo už obžalovaný minimálne
2 mesiace plnil výživné na základe predbežného opatrenia súdu.
Obžalovaný si počas celého priebehu súdneho sporu plnil všetky svoje povinnosti týkajúce sa výživného

vyplývajúce z rozhodnutí civilného súdu a celkom zrejme tak aj v rozsahu, ako žiadala civilný súd
svedkyňa G. I. v rámci svojich návrhových oprávnení.
Ak by vyššie uvedené mal súd zhrnúť, tak v zmysle obžaloby sa obžalovanému kladie za vinu neplnenie
vyživovacej povinnosti za obdobie, počas ktorého prebiehal spor medzi rodičmi o zverenie mal. dieťaťa,po tom čo matka svojím rozhodnutím vylúčila otca z osobnej starostlivosti o mal., keď v rámci konania
o zverenie zanedbala svoj zodpovedný a včasný prístup k riešeniu otázky výživného za toto obdobie a
trestné oznámenie podala s odstupom času, kedy obžalovaný už plnil výživné podľa rozhodnutia súdu,

a navyše za obdobie, za ktoré obžalovanému civilný súd umožnil splácať toto zmeškané výživné v
splátkach.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti trestný súd dospel k záveru, že do rozhodnutia civilného súdu vo
veci samej v júni 2016, nemôže obžalovanému pričítať zavinenie za neplnenie vyživovacej povinnosti.
Nikomu totiž v zásade nemožno pričítať zavinenie, bez danosti osobitých okolností, ak sa v plnej,

resp. dobrej viere riadi rozhodnutím súdu a druhá strana zanedbá včasný prístup k riešeniu určitej
otázky. Okrem toho by trestný súd prostriedkami trestného práva donucoval obžalovaného k úhrade
zmeškaného výživného, ktorého úhradu mu svojim rozhodnutí povolil civilný súd.
Trestný súd zastáva názor, že by tak mohol urobiť jedine v prípade, keďže trestný súd nie je viazaný
rozhodnutím civilného súdu, ak by vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rozhodnutie civilného
súdu je nesprávne, ale nie z dôvodu, že by svojím subjektívnym vyhodnotením tých istých dôkazov a

skutočností dospel k inému právnemu záveru ako civilný súd a ešte k tomu v neprospech obžalovaného,
ale ak by mal k dispozícii dôkazy, ktoré civilnému súdu v čase jeho rozhodovania neboli známe, a
ktoré zároveň nebolo možné vykonať z dôvodov na strane obžalovaného, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie trestného súdu v tejto otázke, čo trestný súd na podklade ním vykonaného dokazovania
nemôže v tomto prípade konštatovať.

Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že zavinenie musí byť dané v čase páchania skutku a nie je ho
možné vyvodzovať na podklade skutočností, ktoré nastanú neskôr, napr. ak by sa dlžné výživné, ktoré
bolo súdom povolené splácať, v dôsledku neskorších skutočností stalo splatným v plnej výške.
Podľa § 122 ods. 13 Tr. zákona ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení
vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok; to neplatí,

ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207. V takom prípade ide o pokračovanie
konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa
neodobral na záverečnú poradu.
Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že po rozhodnutí civilného súdu o výške výživného si podľa
rozhodnutia súdu obžalovaný riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť do v septembra roku 2016. V

októbri však malo prísť k rukám matky 40 Eur, v novembri od exekútora 388, v decembri 15 Eur a v
januári tohto roku 32 Eur.
Súd konštatuje, že na podklade dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nemôže ustáliť
vinu obžalovaného v súvislosti s vyššie uvedeným obdobím, nakoľko nevie ustáliť aké boli aktuálne
zárobkové a majetkové pomery obžalovaného a z akého dôvodu si obžalovaný neplní svoju vyživovaciu

povinnosť podľa rozhodnutia súdu. V súvislosti s týmto obdobím totiž súdu neboli predložené žiadne
dôkazy, pričom obžaloba, ako nositeľ dôkazného bremena súdu ani vykonanie žiadnych dôkazov v
súvislosti s týmto obdobím nenavrhla.
Vzhľadom na skutočnosť, že po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní súd dospel k záveru,
žejezrejmé,žemedzirodičmimaloletéhodošlokosobnýmkonfliktomasporom,prostriedkamitrestného

práva, i keď možno z nevedomosti, sa riešil spor, ktorý mal byť riešený a aj bol vyriešený prostriedkami
civilného práva, v dôsledku čoho toto trestné konanie trpí odpočiatku vážnou vadou a to tým, že trestné
stíhanie obžalovaného nemalo byť ani začaté a keď už bolo začaté malo byť zastavené, po zohľadnení
skutočnosti, že konanie, ktoré je obžalovanému kladené za vinu v zmysle obžaloby je iba prečinom a
v konaní obžalovaného súd postráda okrem zavinenia aj materiálny znak trestného činu, pričom súd

dospel k záveru, že toto trestné stíhanie obžalovaného sa mu nejaví po zohľadnení všetkých jemu
známych skutočností v záujme maloletého, súd ako nezávislý arbiter v záujme dosiahnutia equity a
rovností strán z vlastnej iniciatívy ďalšie dokazovanie nenariadil a obžalovaného spod obžaloby podľa
§ 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodil, pretože vykonaným dokazovaním nebolo súdu preukázané
zavinenie obžalovaného a teda skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu v zmysle obžaloby nie

je trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolenie do 15 (pätnástich) dní od jeho oznámenia
prostredníctvom Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne. Oznámením je jeho vyhlásenie v
prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby,oznámením je až doručenie rozsudku. Právo podať odvolanie neprináleží tomu, kto sa tohto práva už
výslovne vzdal.