Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/271/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316219665
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4316219665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov

JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Vladimíra Novotného v právnej veci žalobcu: T. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L., K. R. XX, zastúpený: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Hlohovec,
Železničná 4/A, proti žalovaným: Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO:
31 340 890, zastúpený: AK Antol, s.r.o., so sídlom Pezinok, Hviezdoslavova 546/14, IČO: 47 257 024,
o zaplatenie 631,58 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k.
14Csp/160/2016-97 zo dňa 29. marca 2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 631,58 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 631,58 eur od 02. 01. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalobca má právo na plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na
ustanovenia § 497, § 502 ods.1 Obchodného zákonníka, § 52 ods.1,2, § 53 ods.1, 6 v znení účinnom

v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, § 52 ods.2 v súčasnom znení, § 451 ods.1,2, § 788 ods.1, § 791
ods.1, § 517 ods.1,2 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka § 9 ods.1, ods. 2 písm. f), j), k),
ods.5, § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010 Zb. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy tým, že žaloba žalobcu bola dôvodne
podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.12.2016 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 631,58 eur s prísl. Dôvodil tým, že dňa 28.11.2011
uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere č. 2176644311, pri ktorej vystupoval ako spotrebiteľ a žalovaný

pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, teda išlo o spotrebiteľskú zmluvu. Namietal, že zmluva nebola v súlade s právnou úpravou
ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a s ďalšími predpismi spotrebiteľského právneho poriadku. V prvom rade vytýkal nesprávne uvedenú
výšku RPMN, čo spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Rovnako tak bezúročnosť a
bezpoplatkovosť spôsobilo to, že v zmluve nebola uvedená výška splátok istiny, úrokov a poplatkov,

ako aj absentovala doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. Následne poukázal na
ďalšie nedostatky zmluvy, ktoré síce v zmluve uvedené boli, avšak až za podpisom žalobcu, teda bolo
otázne ako bol s nimi oboznámený. Tieto ustanovenia zmluvy tak bolo potrebné vnímať ako neprijateľné
zmluvné podmienky a sankcionovať ich neplatnosťou, teda ani v tomto ohľade zmluva neobsahovalapodstatné náležitosti a úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Naviac poukázal
na to, že konanie žalovaného v rozpore so zákonom potvrdila aj skutočnosť, že pri podpise zmluvy
so žalobcom dňa 22.11.2011 neboli v zmluve vyplnené zákonné náležitosti, ale tieto boli následne do

zmluvy doplnené až pri podpise zmluvy bankou o šesť dní neskôr dňa 28.11.2011, čiže pri podpise
zmluvy žalobca nemal dostatočné informácie, ktoré by viedli k jeho správnemu rozhodnutiu, tým bolo
ovplyvnené aj jeho ekonomické správanie, ktoré využil žalovaný vo svoj prospech. Okrem toho vytkol, že
dohodnutá výška úrokovej sadzby takmer dvojnásobne prevyšovala mieru z úrokov obchodných bánk
v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda išlo o neplatný právny úkon. Na základe vyššie uvedených

skutočností bol žalobca toho názoru, že zmluva o úvere je neplatná, alternatívne bezúročná a bez
poplatkov, teda mal povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny a suma 631,58 eur predstavuje
bezdôvodné obohatenie, ktoré žiadal vydať aj s úrokom z omeškania od štvrtého dňa od doručenia
žaloby žalovanému. Žalovaný sa k žalobe žalobcu písomne vyjadril a uviedol, že zmluvu o úvere uzavrel
so žalobcom v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákonom č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, zákonom č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ako aj s ostatnými
právnymi predpismi, účinnými v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Okrem toho zdôraznil, že žalobca
podstatným spôsobom porušil podmienky splácania zmluvy o úvere, v dôsledku čoho žalovaný listom
zo dňa 15.06.2016 vyhlásil žalobcovi predčasnú splatnosť úveru vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. K

absencii náležitostí zmluvy o úvere uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom stanovené
náležitosti a to dobu trvania zmluvného vzťahu, ako aj bola dohodnutá jediná úroková sadzba. Rovnako
tak poprel tvrdenia žalobcu ohľadom napádanej výšky ročnej percentuálnej miery nákladov a mal za
to, že uvedená výška RPMN je vypočítaná správne a neodporuje dobrým mravom Zdôraznil, že do
výpočtu sa zahrňuje nielen výška úrokovej sadzby, ale aj poplatky, ktoré sú spojené s poskytnutím

úveru. Ohľadom náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. l) ZoSU poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z
09.11.2016 a mal za to, že v Zmluve o úvere boli uvedené všetky náležitosti, ako aj bola uzatvorená
písomne, preto mu nebolo jasné, z akého dôvodu by mala byť zmluva bezúročná a bez poplatkov.
S poukazom na uvedené ustálil, že žalobca nepreukázal žiadne dôvody neplatnosti zmluvy o úvere,
preto mu nárok na bezdôvodné obohatenie nevznikol a žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca v rámci svojho

vyjadrenia dodal, že z predmetnej zmluvy vyplýva, že údaje v návrhu na uzavretie sú iné, ako doplnené
údaje v jej akceptácii. Z hľadiska zmluvného práva bolo irelevantné, či takáto zmena je pre spotrebiteľa
výhodná alebo nevýhodná, podstatná bola tá skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne. Mal
za to, že údaje uvedené v akceptácii neboli v zmluve uvedené pri podpise zmluvy spotrebiteľom a
boli do zmluvy vpísané až pri podpise veriteľom o niekoľko dní neskôr. Zdôraznil, že v čase podpisu

zmluva neobsahovala takmer žiadny podstatný údaj. Následne poukázal aj na nesprávne uvedenú
celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom a neplatne uzatvorené poistenie a taktiež na rozdelenie splátok,
pričom sa zaoberal aj rozhodnutím Súdneho dvora z 09.11.2016 č. C-42/15. Záverom zotrval na svojej
argumentácii ohľadom nesprávne uvedenej RPMN a trval na žalobe. Súd prvej inštancie mal na základe
vykonaného odkazovania za preukázané, že dňa 28.11.2011 strany sporu uzavreli zmluvu o úvere

dostupná pôžička, v rámci ktorej žalobca vyplnil v žiadosti výšku úveru 1.000 eur, minimálnu dobu
splácania 70 mesiacov, čerpanie úveru v hotovosti, splácanie úveru v hotovosti a taktiež si žalobca zvolil,
že žiada o komplexný súbor poistenia a spĺňa podmienky. Uvedené žalobca podpísal dňa 22.11.2011.
Zároveň žalovaný akceptoval, že výška úveru je 1.000 eur a v zmysle Formulára pre štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička doplnil dátum konečnej splatnosti 17.09.2017,

počet mesačných splátok 70, dátum prvej platby do 17.12.2011, výška mesačnej splátky 31,52 eur,
celková výška nákladov 945,25 eur, úrok 25,50%, priem. RPMN na trhu 26,10%, RPMN 32,20 %,
dátum každej ďalšej platby k 17. dňu v mesiaci, poistenie komplexný súbor poistenia. Celkovú čiastku
úveru pritom predstavoval súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Súčasťou
zmluvného vzťahu boli aj obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička. Podaním zo dňa 07.07.2016

žalovaný vyrozumel žalobcu, že v zmluvnej dokumentácii uviedli všetky náležitosti a to výšku ročnej
zmluvnej úrokovej sadzby 25,5% z istiny, výšku mesačnej splátky 28 eur plus poistenie úveru 3,62
eur mesačne, dátum prvej splátky 17.12.2011, dátum poslednej splátky 17.09.2017, RPMN 32,20%
a ďalšie informácie, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Okrem toho uviedol, že dňa
15.06.2016 bola žalovanému zaslaná výzva na splatenie celej dlžnej sumy spolu s príslušenstvom.

Uviedol, že žalobca uhradil spolu 1.631,58 eur a žalovaný eviduje dlžnú istinu 405,88 eur, úroky 37,82
eur a poplatky 29,65 eur. Z aktuálneho stavu úveru ku dňu 13.01.2017 vyplývalo, že žalobca uhradil 47
splátok, posledná 02.08.2016. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými
ustanoveniami zákona súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, keď vykonaným dokazovaním mal zapreukázaný vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Vykonaným dokazovaním mal súd
za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
z ktorej si žalobca uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia. Uvedená skutočnosť bola preukázaná

listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným, a to najmä zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
obchodnými podmienkami a formulárom pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dostupná
pôžička. Následne z účtu žalobcu mal súd za preukázané, že žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.000
eur, ktorú žalobca splácal do 02.08.2016, avšak v dôsledku nedostatočnej platobnej disciplíny došlo
k zosplatneniu úveru a to ku dňu 15.06.2016. Zo správy žalovaného zo dňa 07.07.2016 vyplynulo, že

žalobca uhradil spolu sumu 1.631,58 eur. Okrem toho dňa 02.08.2016 uhradil žalobca ešte sumu 28,76
eur. Poskytnutý úver sa žalobca zaviazal uhradiť v 70 mesačných splátkach, avšak zaplatil 47 splátok,
čo medzi stranami sporu nebolo sporné. Výška mesačnej splátky uvedená v zmluve bola vo výške 31,62
eur, pričom v nej podľa správy žalovaného bola zahrnutá výška mesačnej splátky 28 eur a tiež poistenie
úveru 3,62 eur mesačne. Uvedené vyplývalo aj z formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom
úvere dostupná pôžička, avšak nie zo zmluvy o úvere, čo bolo vytýkané žalobcom, ako aj samotná

skutočnosť týkajúca sa uzatvorenia zmluvy o úvere a taktiež poistnej zmluvy. Naviac, žalobca namietal aj
výšku RPMN a taktiež výšku úrokovej sadzby a tiež náležitosti zmluvy o úvere. Preskúmavajúc námietky
žalobcu súd ustálil, že uzavretá úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Z uvedeného dôvodu musí byť podriadená
režimu citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z

pôsobnosti citovaného zákona (§ 1 ods. 3 zákona). Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu
svojhopodnikaniaposkytujebankovéslužbyatiežspotrebiteľskýúveražalobcabolspotrebiteľ,keďžeje
fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
je okrem iného výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1
zákona absencia uvedenej náležitosti nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V prejednávanej veci z obsahu zmluvy súd zistil, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, najmä neobsahuje výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia a to i napriek tomu, že žalovanému boli zrejmé, čo medzi stranami sporu nebolo
sporné. Žalovaný sa bránil tým, že v zmysle § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca
mohol kedykoľvek požiadať o amortizačnú tabuľku, avšak uvedeným nemožno podľa súdu zhojiť tú

skutočnosť, že v zmluve o úvere absentovala zákonom požadovaná náležitosť. Taktiež neobstojí výklad
predmetného ustanovenia, ktorý poskytol súdu žalovaný, pretože čo sa týkalo časti normy za poslednou
čiarkou (v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia), uvedené sa podľa súdu týkalo slovného
spojenia „prípadne poradie“ a nie aj časti týkajúcej sa povinnosti určenia výšky, počtu a termínu splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov. Rovnako tak na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že dňa
9. novembra 2016 vydal Súdny dvor Európskej únie rozsudok vo veci C-42/15, predmetom ktorého
bolo prejudiciálne konanie podľa článku 267 ZFEÚ iniciované Okresným súdom Dunajská Streda v
súvislosti s vnútroštátnym konaním vedeným týmto súdom vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo

Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, teda aj
v danom prípade Súdny dvor EÚ poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a
v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže ide o
spor medzi veriteľom a spotrebiteľmi, priamy, či nepriamy účinok Smernice je v danom prípade vylúčený,

a preto súd je povinný riadiť sa výlučne ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré hotovostný
úver poskytnutý žalovaným považujú za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené súd musel
námietku žalovaného ohľadom existencie rozsudku vo veci C-42/15 vyhodnotiť za irelevantnú, ako ani
nemoholpriamo,činepriamoaplikovaťSmernicuamuselsariadiťzákonnýmznením,ktoréboloplatnéa
účinné v čase uzatvárania zmluvného vzťahu, a teda bol ním rovnako ako súd viazaný aj žalovaný, ktorý

ho však neaplikoval do zmluvného vzťahu v stanovenom rozsahu, a preto musí niesť za toto opomenutie
aj zodpovednosť spočívajúcu v bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v úrokoch a poplatkoch. Naviac
bolo potrebné konštatovať, že konanie žalovaného vykazovalo aj znaky aplikácie neprijateľnej zmluvnej
podmienky, keď napriek existencii zákonného ustanovenia, ako aj členenia splátok, ktoré mu bolizrejmé už na počiatku zmluvného vzťahu, toto členenie žalobcovi neposkytol, čím mu zatajil dôležitú
informáciu, ktorá mohla ovplyvniť zmluvný vzťah. Rovnako tak neobstojí názor žalovaného o možnosti
vykladať ustanovenie zákona inak a to s poukazom na ďalšie ustanovenia, pretože znenie zákonného

ustanovenia je podľa súdu jasné a výklad navrhovaný žalovaným je v neprospech spotrebiteľa, čo
žiadnym spôsobom nezhojuje jeho neprijateľné konanie. Rovnako tak nekorektne pôsobí aj spôsob
uzatvárania zmluvy o úvere, kedy žalobca podpíše žiadosť o poskytnutie úveru a až následne žalovaný
rozhodne, či a v akej výške a taktiež za akých podmienok úver poskytne. V danom prípade došlo k
akceptácii žalobcom navrhnutej sumy a teda žalobca bol s podmienkami oboznámený prostredníctvom

formulára, preto uvedené nekorektné konanie žalovaného nespôsobilo neplatnosť celého zmluvného
vzťahu, avšak taktiež mu nemožno poskytnúť takú ochranu, ako žalovaný od súdu očakával. Ďalšou
namietanou skutočnosťou bola absencia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru, ako
aj ďalšie nedostatky zmluvy, avšak v tomto ohľade súd sa taktiež nestotožnil s názorom žalobcu a
mal za to, že v zmluve je riadne uvedená doba trvania zmluvy a taktiež termín konečnej splatnosti
úveru. Okrem toho bolo potrebné poukázať aj na obchodné podmienky, ktoré boli žalobcovi doručené,

ako aj sa s nimi mohol oboznámiť na každej pobočke žalovaného a tiež prostredníctvom internetovej
stránky žalovaného, preto neobstojí, že by nebol oboznámený aj s ďalšími náležitosťami zmluvy v
zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere. Naviac, neuvedenie ďalších vytýkaných nedostatkov
zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť, ako ani bezúročnosť a bezpoplatkovosť, preto nebolo nevyhnutné,
aby boli uvedené priamo v zmluve. Zákon počíta pritom aj s možnosťou upraviť určité podmienky

zmluvného vzťahu v obchodných podmienkach, preto sa žalobca neúčinne bráni tým, že sa s nimi
neoboznámil. Okrem toho, na to, aby súd považoval určitú zmluvnú podmienku za neprijateľnú, nestačí
len jej nepodpísanie zmluvnými stranami, ale je potrebné, aby bolo naplnené aj znenie § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, čo žalobca žiadnym spôsobom v konaní neodôvodnil, ako ani súd pri
súdnej kontrole nezistil. Vykonávajúc súdnu kontrolu zmluvných podmienok však súd musel ako nekalú

obchodnú praktiku vyhodnotiť aj nesprávne uvedenú celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom a taktiež s
tým súvisiacu RPMN. Je síce pravdou, že poistka nepatrí do celkovej čiastky úveru, avšak uvedené
bolo v zmluve uvedené drobným písmom, preto súd vyhodnotil, že žalovaný nepostupoval správne, keď
uviedol splátku poistného do celkovej výšky mesačnej splátky, v dôsledku čoho spôsobil, že žalobca na
splátkach mal uhradiť vyššiu sumu ako bola suma uvedená v zmluve a taktiež ani RPMN nezodpovedala

údajom uvedeným v zmluve, čo spôsobuje taktiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvného vzťahu.
Napriek tomu, že žalovaný tvrdil, že poistenie len sprostredkoval a sám nie je poskytovateľom poistenia,
nebolo možné súhlasiť s tým, že by došlo k platnému uzatvoreniu poistnej zmluvy, preto ani žalovanému
nevznikol nárok na úhradu poistného za 47 splátok. Bolo potrebné prihliadnuť na to, že spôsob,
akým žalobca dojednal poistenie, nemôže požívať právnu ochranu. Údaj o prijatí súboru poistenia

bol súčasťou zmluvy o úvere vopred pripravenej zo strany žalovaného, pričom neobsahoval možnosť
neprijatia poistenia, ale znenie uvedené v zmluve sa javilo tak, že žalobca pri uzatváraní zmluvy si
mal stanoviť jednu z alternatívnych možností z dvoch balíčkov poistenia. Súd tak mal pochybnosti o
skutočnom oboznámení sa žalobcu s obsahom poistenia a znením všeobecných poistných podmienok,
pričom priemernému spotrebiteľovi nemusí byť zrejmý ani význam tohto pojmu. Len samotné zaškrtnutie

vyznačenia poistného balíčka žalobcom do formuláru úverovej zmluvy v časti, ktorá splýva s ostatnými
bodmi zmluvy, nie je možné považovať za poistnú zmluvu platne uzatvorenú. Naviac, podmienky
poistenia, rozsah poistenia, výšku poistného, splatnosť a podobne zmluva vôbec neupravovala, ako ani
žalobcovi nebolo vydané žiadne potvrdenie o poistení, teda vôbec nebolo zrejmé, čo zo splátok uhrádza
na základe zmluvy o úvere a čo na základe poistnej zmluvy, pritom podľa vyjadrenia žalovaného išlo o

dva zmluvné záväzky, a preto pôsobí ako nekalá obchodná praktika zo strany žalovaného, že tieto dve
zmluvy spojil do jednej splátky a následne tým uviedol žalobcu do omylu ohľadom celkovej sumy, ktorú
má na základe zmluvného vzťahu uhradiť a taktiež RPMN v takomto prípade vychádzala v neprospech
spotrebiteľa a to i napriek tomu, že bola bez poistenia správne vypočítaná. Záverom súd prihliadol
aj na to, že výška úrokovej sadzby uvedená v zmluve 25,50% ročne nezodpovedá výške priemernej

úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Priemerná hodnota
ročnej úrokovej sadzby pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci
november 2011 predstavovala 13,89 %. Keďže dohodnutá výška úrokovej sadzby takmer dvojnásobne
prevyšovala mieru z úveru obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, prihliadnuc pritom
aj na ostatné zmluvné podmienky a nedostatky, súd dospel k záveru, že v časti určenia ročnej úrokovej

sadzby je zmluva o úvere neplatná a to pre rozpor s dobrými mravmi. Nakoľko išlo o neplatné zmluvné
dojednanie, bolo treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom zmluvy. Zmluva tak neobsahovala
určenie výšky úrokovej sadzby, čo však s poukazom na nedostatky zmluvných náležitosti, spôsobujúcich
jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť, žiadnym spôsobom nezmenilo tú skutočnosť, že žalovaný mal nároklen na náhradu istiny, ktorú poskytol žalobcovi. Súd zhrnúc vyššie uvedené dospel k záveru, že žalovaný
sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď prijal plnenie nad rozsah poskytnutej sumy a to i napriek
tomu, že zmluva o úvere neobsahovala zákonnom požadované náležitosti, spôsobujúce jej bezúročnosť

a bezpoplatkovosť, ako aj v časti úrokov a poistenia bola neplatná, preto ho zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 631,58 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 631,58 eura od 02.01.2017
(žalovaný žalobu prevzal dňa 29.12.2016, t.j. štvrtý deň je 02.01.2017) do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalobcovi, ako úspešnej strane v spore, priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý bol

v spore neúspešný a to v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, žalobu žalobcu zamietol alebo vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov konania. Uviedol, že svoje
odvolanie odôvodňuje s poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1. písm. f) a h) CSP. Nestotožnil sa s

argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom právneho posúdenia zmluvy o úvere a určenia, že úver zo
zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov a že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu
v rozsahu ako uvádza rozsudok. Uviedol, že dôvodom súdu pre vyhovenie žalobe bola skutočnosť, že
údajne zmluva o úvere neobsahovala náležitosť podľa § 9 ods.2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Žalovaný poukázal na to, že dňa 28.11.2011 uzatvoril ako veriteľ so žalobcom ako dlžníkom

zmluvu o úvere, podľa ktorej poskytol žalobcovi úver vo výške 1.000 eur, s úrokovou sadzbou 25,50
% ročne, ktorý sa dlžník zaviazal splatiť mesačnými splátkami vo výške 31,62 eur. Žalovaný tvrdí, že
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch bola splnená a uvedená v zmluve
o úvere. Poukázal na článok 5 bod 1 obchodných podmienok banky, v ktorom dlžník svojim podpisom
vyhlásil, že pohľadávku banky bude splácať mesačne anuitným spôsobom, čo znamená, že výška

mesačnej splátky 31,62 eur obsahovala okrem splátky istiny aj splátku úrokov v stanovených termínoch
a výške uvedených v zmluve o úvere. Žalovaný sa zároveň domnieva, že v prípade akýchkoľvek
požiadaviek dlžníka týkajúcich sa spôsobu, akým sa splátky úveru započítavajú na istinu a úroky, má
dlžníkmožnosťpožiadaťveriteľaoposkytnutieamortizačnejtabuľkytak,akotopredpokladáustanovenie
§ 9 ods. 3 a 5 zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na skutkovo a právne zhodnú vec vedenú na

Okresnom súde Dunajská Streda v právnej veci Home Credit proti Klára Bírová, ktorý súd rozhodol dňa
19.12.2014 o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania o výklade čl. 1, 3 písm. m/, čl. 10 ods. 1,
2, čl. 22 ods. 1, čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Súdny dvor dňa 09.11.2016 rozhodol o
predložených prejudiciálnych otázkach zo strany Okresného súdu Dunajská Streda vo veci C 42/2015,

uviedol, že je potrebné odpovedať na piatu a šiestu otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto
smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku k svojej povinnosti aplikovať
na zistený skutkový stav závery obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 v právnej
veci C 42/2015 zaujal svoje stanovisko, avšak žalovaný s týmto výkladom súdu nesúhlasí, považuje
ho za alibisticky tendenčný v neprospech žalovaného. Súd prvej inštancie ignoruje závery uvedeného
rozsudku Súdneho dvora vo veci C 42/15. Žalovaný vidí nesprávne právne posúdenie v skutočnosti, že

rozsudok Súdneho dvora vo veci C 42/15 sa stal súčasťou práva Európskej únie, súd prvej inštancie
ho napriek tomu v predmetnej veci neaplikuje a ignoruje ho. Podľa ustálených právnych záverov na
záväznosť rozsudkov o prejudiciálnych otázkach sú takéto rozsudky záväzné a súdy si povinné ich
závery rešpektovať a aplikovať. Odmietnutie aplikácie záväzného právneho názoru vysloveného vo
veci C 42/15 s odôvodnením, že je v neprospech spotrebiteľa zakladá nebezpečný precedens, kedy

v mene ochrany domnelých práv spotrebiteľa dochádza k absurdnému záveru o prednosti domnelého
záujmu spotrebiteľa, ktoré neplní svoje záväzky pred právom európskej únie. S poukazom na zmluvu o
poistenížalovanýtvrdí,žepoistenieschopnostisplácaťúverbolouzatvorenénazákladepoistnejzmluvy,
ktorú uzavrel žalovaný s poisťovňou Poštovej banky a.s. Žalobca síce platil poistné spolu so splátkou
úveru, avšak súbor základného poistného vo výške 3,62 eur bol uhradený poisťovni Poštovej banky

a.s. Poštová banka a.s. vykonávala sprostredkovanie poistenia a vo vzťahu k uhrádzanému poisteniu
mala výlučné postavenie platobného miesta, teda sa nemohla bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu.
Žalovaný sa zároveň nestotožňuje s tvrdeniami súdu uvedenými v odôvodnení rozsudku o nemožnosti
žalobcu odmietnuť uzatvorenie poistnej zmluvy. Zo štandardného formulára s informáciami o produktejasne vyplývalo, že uzatvorenie poistnej zmluvy nie je podmienkou poskytnutia úveru. Žalobca sa mohol
slobodne rozhodnúť zaškrtnutím políčka, o aký druh poistenia má záujem a v prípade, ak by o poistenie
záujem nemal, nemusel na zmluvu vypĺňať časť týkajúcu sa poistného. Súd tendenčne uvádza závery

ohľadne okolností uzatvorenia zmluvy o úvere bez vypočutia žalobcu a osôb, ktoré s žalobcom uzatvárali
v mene žalovaného. Tieto skutočnosti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný s poukazom
na čl. 7.1., čl. 10.3. Obchodných podmienok tvrdí, že mesačná splátka vo výške 31,62 eur bola uvedená
v súlade s OP, nakoľko žalobca mal vedomosť o splácaní pohľadávky anuitným spôsobom. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne prijal záver, že žalovaný bol povinný oddeliť

poistenie od výšky splátky, nakoľko žiaden právny predpis mu takúto povinnosť neustanovuje.

3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu žalovaného. Uviedol, že najpodstatnejšie je si uvedomiť
tak, ako to správne skonštatoval súd prvej inštancie, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne
právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V
súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C- 42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v

žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákonu č. 129/2010 Z. z. Naopak, výklad
vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa bude
riešiť otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky
úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a
bez poplatkov, je skutočnosť, že Smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu, úplne irelevantná, pretože

Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila.
NakoľkopriamyúčinokSmernicedoúvahyneprichádzazdôvodu,žepodľaustálenejjudikatúrySúdneho
dvora nemožno v sporoch medzi jednotlivcami aplikovať Smernicu priamo, vnútroštátny súdy musia
skúmať, či Smernici môžu priznať nepriamy účinok, teda či môžu vykladať zákon eurokonformne. V tejto
súvislosti poukázal na jednu z hlavných zásad výkladu práva Európskej únie vo vzťahu k vnútroštátnemu

právnemu poriadku a to, že sa nesmie jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné
právne zásady. Poukazom na článok 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Členské štáty sú povinné všeobecne záväzným
právnym predpisom smernicu do vnútroštátneho poriadku transponovať tak, aby dosiahli cieľ sledovaný

smernicou, pričom samotné členské štáty majú možnosť voľby aký dosiahnuť daný cieľ, v tomto prípade
ochranu spotrebiteľa, čo potvrdil aj SD EÚ v rozhodnutí Royer 48/75. Členské štáty sa tak môžu za
účelom dosiahnutia najlepšieho výsledku smernice odchýliť od samotného znenia smernice a zaviesť
v súlade so všeobecnou zásadou úniového práva prísnejšiu vnútroštátnu právnu úpravu. To potvrdil aj
SD EÚ v rozhodnutí Verbonck C - 28/99, ako aj v rozhodnutí Garage Molenheide C 286/94, C- 340

a 401/95, C -47/96. V zmysle uvedených všeobecných zásad úniového práva, ako napríklad zásada
právnej istoty, zásada ochrany spotrebiteľa, zásada proporcionality vykladá smernicu a aplikuje zákon o
spotrebných úveroch aj súdna moc SR, v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice
sp. zn. 10Co/265/2015. Z uvedeného teda vyplýva, že nakoľko sa jedná o spor medzi jednotlivcami,
priamy účinok smernice je vylúčený a výklad formou nepriameho účinku nie je možný, pretože by sa

jednalo o výklad práva contra legem, súd prvej inštancie dospel k správnym záverom a následnému
rozhodnutiu. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch už bolo predmetom
výkladu v stovkách prípadoch a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,
vrátane najvyššieho súdu SR, ktoré museli vykladať zákon eurokonformne, je potrebné toto ustanovenie
vykladaťtak,že savyžaduječleneniesplátoknasplátkyistinyúrokovapoplatkov.Obchodnúpodmienku

používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských úveroch spočívajúcu v nečlenení splátok na splátky
istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné hodnotiť tiež ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 OZ.
Zmluvy vo svojich ustanoveniach obsahujú určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez
toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov
a aká na splátky poplatkov. Okrem skutočnosti, že takéto neuvedenie rozčlenenia považuje ustálená

judikatúra všeobecných súdov SR za nenaplnenie zákonnej požiadavky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k)
zákona a preto považuje úvery poskytnuté prostredníctvom takto formulovaných zmlúv za bezúročné a
bez poplatkov, jedná sa tiež o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách podľa § 53
ods. 1 OZ. Zo zmlúv, ktoré nečlenia splátky na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, má spotrebiteľ
plniť úver v jednotlivých splátkach, ale od samotného počiatku nevie, koľko bude vlastne hradiť na

istinu úveru, koľko bude hradiť na úroky úveru a poplatky úveru. Veriteľ takúto informáciu spotrebiteľovi
neposkytuje, avšak v tisícoch prípadoch takúto zmätočnú situáciu v následných štádiách splácania
úveru zneužíva. Absolútne bežným spôsobom zneužitia takéhoto postupu zo strany veriteľov je prípad
nesplácania dlhu alebo požiadavky na predčasné splácanie dlhu zo strany dlžníka. V takom prípadetotiž veritelia požadujú splatenie istiny s výpočtom, že dovtedy uhrádzané splátky vlastne spotrebiteľ
uhrádzal a boli započítavané len na úroky, poplatky a sankcie a teda spotrebiteľ je stále povinný
splácať ešte celú alebo takmer celú výšku istiny, prípadne aj so sankciami, ktoré plynú z celej výšky

takto vypočítanej istiny. Mal za to, že nakoľko veriteľ musí mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať
jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od počiatku, teda by o tom mal mať vedomosť, vo svojich
zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, inak sa bude jednať o nekalú obchodnú praktiku
v zmysle § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v spojení s § 7 ods. 4 zákona o ochrane

spotrebiteľa a § 8 ods. 3, 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Takouto nekalou obchodnou praktikou
veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. a), písm. o) Občianskeho zákonníka. V
zmysle rozhodovacej praxe súdov SR nestačí uvedenie výšky splátky tak, ako uvádza žalovaný, ale
je potrebné určiť, aká časť splátky je poukazovaná na jednotlivé zákonom vyžadované zložky dlhu
(istina a úrok). V danej zmluve absentuje táto dôležitá náležitosť, ktorá spôsobuje, že úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trnava
sp. zn. 24Co/510/2015. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
uviedol, že jazykovým a teleologickým výkladom tohto ustanovenia je potrebné dospieť jednoznačne
k záveru, že základnou obsahovou náležitosťou vyžadovanou zákonodarcom je vyčíslenie, aká časť
každej splátky pripadá na istinu a aká na úroky, resp. poplatky. V tomto smere poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/214/2016 zo dňa 28.06.2016. Žalobca teda opakovane namieta
neuvedenie údajov o výške úroku, poplatku a istiny v jednotlivej splátke tak, ako to výslovne a celkom
jednoznačne vyžaduje platné zákonné ustanovenie. Toto zákonné ustanovenie má pritom svoj zmysel
a smeruje k znemožneniu aj následného neoprávneného konania veriteľov v obdobných veciach. V
opačnom prípade klient nie je jednoducho schopný posúdiť akým spôsobom vlastne spláca úver, ako

sa započítavajú splátky na istinu a úroky a následne veriteľ zneužíva túto nejasnosť zmlúv tak, že po
odstúpení od úverových zmlúv tvrdí, že spotrebiteľ vlastne do odstúpenia uhradil len úroky úveru a
naďalej je povinný ešte uhradiť celú istinu alebo jej podstatnú časť, z ktorej samozrejme počíta ďalej
úroky z omeškania. Takáto nejasnosť splácania úveru vyhovuje výlučne veriteľom, čo je tiež dôvodom,
prečo na také konanie zareagoval zákonodarca a následne aj súdy tým, že toto konanie označujú

za nezákonné. Súdny dvor riešil s poukazom na žalobcom uvádzané rozhodnutie čisto ustanovenia
smernice a k vnútroštátnej zákonnej úprave sa nevyjadroval, ale iba konštatoval, aké povinnosti by
nemali (nie nemôžu) členské štáty ukladať zmluvným stranám, ako aj nevyhnutný obsah zmluvy o
úvere a nie jediný obsah zmluvy. Ďalej uviedol, že pokiaľ tvrdí žalovaný, že žalobca uzatvoril poistenie
na základe poistnej zmluvy č. RZ2008801, poistenie v zmluve je neplatne dohodnuté z dôvodu, že

nespĺňaanizákladnépožiadavkyvzmysleprávnejúpravy,ktorýchsplneniejepotrebnézaúčelomvzniku
platného záväzkového vzťahu poistnej zmluvy. Poistenie dohodnuté v zmluve nebolo dojednané platne,
keďže je neurčité, nezrozumiteľné, pričom iba odkazuje na rámcové zmluvy o poistení uzatvorené medzi
navrhovateľom a poisťovňou. Uvedené bolo konštatované opakovane v množstve súdnych rozhodnutí,
ktoré posudzovali obdobné vzťahy uzatvorené medzi veriteľom a dlžníkmi v rámci úverových vzťahov.

Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/208/2012, Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 19Co/98/2013, Okresného súdu Svidník sp. zn. 2C/219/2014 zo dňa 04.03.2015, Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 15C/43/2015. Ďalej zotrval na tom, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch náležitosťou zmluvy musí byť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaný
na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy. Pri vynásobení počtu splátok 70 x 31,62 eur je

zrejmé, že žalobca mal zaplatiť celkovú sumu 2.213,40 eur, pričom žalovaný v zmluve udáva celkovú
čiastku splatnú spotrebiteľom 1.946,26 eur. Tento rozdiel vyplýva z toho, že v žalovaným uvádzanej
celkovej splatnej čiastke nie je zahrnutá časť splátky, ktorá predstavuje poistné ako úhradu za poistenie v
sume v zmluve neuvedenej, označené ako komplexný súbor poistenia. Žalovaný jednostranne žalobcovi
nanútilpoistenie,pričomzozmluvynevyplýva,čižalobcavôbecmalmožnosťodmietnuťpoistenie,keďže

voľba poistenia je vopred vpísaná do žalovaným pripravenej formulárovej zmluvy. Z údajov uvedených
v zmluve jednoznačne vyplýva, že celková suma splatná spotrebiteľom predstavuje 2.213,40 eur, nie
1.945,26 eur. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/390/2013
zo dňa 17.12.2013 a sp. zn. 17Co/1035/2014 zo dňa 13.05.2015. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na
obchodné podmienky a že žalobca sa mal a mohol s textom obchodných podmienok oboznámiť,

žalovaný veľmi dobre vie, že spotrebitelia si ustanovenia priložených dokumentov podrobne nečítajú, čo
jedôsledokokreminéhoajpostupuobchodníkovžalovanéhopripodpisochzmlúv.Jeustálenoupraxoua
nielensúdnou,žesapodpisompotvrdzujeto,žesčímzmluvnástranasúhlasíaprečíta,prípadnenapíše
a preto je nepravdivé a nelogické, keď žalovaný tvrdí, že jeho klienti sú oboznámení s ustanoveniamiuvedenými na listoch zmluvy umiestnených až za podpisom klienta. Takýto výklad podmienky písomnej
formy nie je ani v rozpore so Smernicou 2008/48, ktorá sleduje úplnú harmonizáciu danej oblasti a
na ktorú sa žalovaný odvoláva. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011

sp. zn. 2Cdo/245/2010 a na rozhodnutiaSúdneho dvora, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že povinnosť
eurokonformného výkladu relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená aj všeobecnými
zásadami práva, najmä právnou istotou a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva
contra legem. Má za to, že súd prvej inštancie vyhodnotil v danej veci absolútne zrejmé skutočnosti,
že zmluva je objektívne v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch a že zákonná sankcia za

takéto porušenie je bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Právna úprava pritom neobsahuje žiadne
výnimky, teda ak nastane porušenie ktorékoľvek z porušení zákona, potom sa táto sankcia jednoducho
musí uplatniť bez výnimky.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
aj ako „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote

na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP,
prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti
ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.12.2016 domáhal, aby
súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 631,58 eur s úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 631,58 eur od 02. 01. 2017 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Dôvodil tým, že dňa 28.11.2011 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere č. 2176644311, pri uzatváraní
ktorej vystupoval ako spotrebiteľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda išlo o spotrebiteľskú zmluvu. Namietal, že
zmluva nebola v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ďalšími predpismi spotrebiteľského právneho
poriadku. Namietal, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne náležitosti
podľa § 9 ods.2 písm. f), i), j), k), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase

uzatvorenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým následkom, že predmetný poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, keď v zmluve o spotrebiteľskom úvere
výška RPMN uvedená nezodpovedá skutočnej RPMN, keď žalovaný v zmluve neuviedol spôsob
započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, keď v zmluve nie je uvedená konečná splatnosť
úveru. Namietal, že ďalšie obligatórne náležitosti podľa § 9 citovaného zákona sú uvedené na druhej

strane zmluvy až za podpisom žalobcu, teda je otázne, či bol žalobca nimi oboznámený, jedná sa
o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka, teda neplatnú, keď pri
podpise zmluvy žalobcom dňa 22.11.2011 neboli v zmluve vyplnené zákonné náležitosti, tieto boli
následne do zmluvy doplnené žalovaným až dňa 28.11.2011. Namietal, že výška úrokovej sadzby v
predmetnej zmluve nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase

uzatvorenia predmetnej zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk
na internetovej stránke NBS bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 13,89 % pre podobné
typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci november 2011. Dohodnutá výška
úrokovej sadzby takmer dvojnásobne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, teda dohoda o výške úrokovej sadzby je neplatným právnym úkonom, ktorý je v

rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorú časť zmluvy nemožno oddeliť
od jej zvyšnej časti, teda zmluva o úvere je celá neplatná, eventuálne poskytnutý úver zo zmluvy
je bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi tak vznikla povinnosť splatiť žalovanému úver len do výšky
skutočne poskytnutej istiny vo výške 1 000 eur, pričom žalobca do podania žaloby zaplatil žalovanému
sumu 1 631,58 eur, teda o 631,58 eur viac, ako mu bolo poskytnuté, čo predstavuje bezdôvodné

obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobcu. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 19.01.2017
navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť, keďže žalobca nepreukázal dôvody neplatnosti
predmetnejzmluvy,resp.nedodržanieobligatórnych ustanovenívzmysleustanovenia§9ods.2 zákona
č.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktoré by spôsobili bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca
v písomnom vyjadrení zo dňa 06.03.2017 namietal, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahuje nesprávne uvedenú čiastku splatnú spotrebiteľom a neplatne uzatvorené poistenie, keď pri
vynásobení počtu splátok 70 x 31,62 eur je zrejmé, že žalobca mal zaplatiť celkovú čiastku 2 213,40
eur, pričom žalovaný v zmluve uvádza sumu 1 946,26 eur. Tento rozdiel vyplýva z toho, že v žalovaným
uvádzanej celkovej splatnej čiastke nie je zahrnutá tá časť splátky, ktorá predstavuje poistné, ako
úhradu za poistenie v sume v zmluve neuvedenej, označenej ako Komplexný súbor poistenia. Žalovaný

jednostranné nanútil žalobcovi poistenie, pričom zo zmluvy nevyplýva, či žalobca vôbec mal možnosť
odmietnuť poistenie, keďže voľba poistenia je vopred vpísaná do žalovaným pripravenej formulárovej
zmluvy.

7. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených
v ustanovení § 365 ods.1 písm. f), h) CSP.

8. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j.
úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto
príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval,

alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

9. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci vychádzajúc z rozsahu
vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 497, § 502 ods.1 Obchodného zákonníka, §
52 ods.1,2, § 53 ods.1, 6 v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, § 52 ods.2 v súčasnom

znení, § 451 ods.1,2, § 788 ods.1, § 791 ods.1, § 517 ods.1,2 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka § 9 ods.1, ods. 2 písm. f), j), k), ods.5, § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010 Zb. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy zaujal názor, že predmetná úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), ktorá neobsahuje všetky zákonom

stanovené náležitosti a RPMN nezodpovedala údajom uvedeným v zmluve v neprospech spotrebiteľa,
ktoré skutočnosti mali za následok, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov, preto sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil prijatím plnenia nad rozsah
poskytnutého spotrebiteľského úveru. V časti určenia ročnej úrokovej sadzby posúdil zmluvu o úvere za
neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a uzatvorenie poistnej zmluvy posúdil za neplatné.

10. Podľa § 9 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011) zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej
vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

11. Podľa § 9 ods.2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011)
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

12. Podľa § 9 ods.2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011)

zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti : výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

13. Podľa § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011)
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskomúvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k),
r) a y) a § 10 ods. 1.

14. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

19. Podľa § 53 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

20. Podľa § 53 ods.3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

21. Podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

22. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

23. Podľa § 788 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej poistnej

zmluvy poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane
náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú
zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné.

24. Podľa § 791 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej poistnej

zmluvy pre právne úkony týkajúce sa poistenia je potrebná písomná forma, ak nie je v tomto zákone
alebo v poistných podmienkach ustanovené inak.

25. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
je posúdiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj

správne interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, keď dospel k záveru o jeho vecnej správnosti.26. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetnú zmluvu o úvere
uzatvorenú medzi stranami sporu je potrebné posudzovať podľa vyššie citovaného zákona č. zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011) a § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Žalobca ako fyzická osoba vystupoval v danom právnom vzťahu ako spotrebiteľ a žalovaný
vystupoval ako dodávateľ, keďže žalobca pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej zmluvy nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná úverová zmluva nebola
individuálne dojednaná, keďže bola vyhotovená na formulári s obsahom a zmluvnými podmienkami

vopred pripravenými bez možnosti žalobcu ako spotrebiteľa ovplyvniť, meniť ich obsah a žalovaný v
spore nepreukázal opak. Predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posúdiť aj z hľadiska ďalších právnych
predpisov upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, nie len v kontexte zákona o spotrebiteľských úveroch,
ale aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody je potrebné
predmetnú zmluvu v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za zmluvu spotrebiteľskú.
Keďže zmluvou o úvere sa žalovaný ako dodávateľ zaviazal poskytnúť žalobcovi ako spotrebiteľovi

dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobca ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah. Novela Občianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva a uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené aj pred účinnosťou
uvedenej novely Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov je preto možné sa
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s právnym názorom žalobcu, že predmetná zmluva o
úvere uzavreté medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou.

27. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je v otázke absencie obligatórnej náležitosti predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 9 ods.2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011) vecne
nesprávny.Súdprvejinštancienazistenýskutkovýstavnesprávneaplikovalustanovenie§9ods.2písm.

k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011) podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti : výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, s poukazom na nižšie uvedené dôvody.

28. Právna otázka, či možno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov, ak neobsahuje
členenie splátok na istinu a úroky rezonuje v rozhodnutiach tak súdov prvej inštancie, ako aj odvolacích
súdov. Touto otázkou sa vo svojich rozhodnutiach zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa 17. apríla 2018 uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej
anuitnej splátky. Tento svoj záver odôvodnil tým, že v úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k
zákonu č. 129/2010 Z. z. sa uvádza, že „predložený návrh zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je svojím obsahom
úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho
poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného
trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov

spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách“. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k
ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. sa zdôrazňuje zásadný význam v ochrane spotrebiteľa
v zmluvných vzťahoch, ktorý má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch
a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku,
menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť

zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne
strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí
byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniťsi povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).
Od dodávateľov nemožno v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. žiadať, aby v
nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne

vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za
použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru
zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom
zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú

v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý
zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Paragraf 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nestanovuje
požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice. V tomto rozhodnutí
poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017, v ktorom uviedol, že predmetné ustanovenie
jepotrebnéinterpretovaťtak,ženiejepotrebné,abyzmluvaospotrebiteľskomúvereobsahovalačíselné
vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Najvyšší súd SR v tomto

rozhodnutí dodal, že zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2
písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. Týmto sa do

budúcnosti odstránia doterajšie možnosti rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktoré bolo možné
preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jej eurokonformným výkladom.

29. Odvolací súd v danej právnej veci s poukazom na rozhodovaniu činnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v jednej z rozhodujúcich otázok pre posúdenie danej právnej veci dospel k záveru,

že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v tejto otázke nie je správne.

30. Odvolací súd napriek vyššie uvedenému odlišnému právnemu posúdeniu danej spornej otázky v
bodoch 27 až 29 tohto rozhodnutia (s poukazom na podané odvolacie dôvody odvolateľa) dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v otázke absencie obligatórnej náležitosti

predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods.2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011), keďže predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje nesprávnu výšku celkovej čiastky, ktorú musí žalobca ako spotrebiteľ zaplatiť a to v
neprospech žalobcu ako spotrebiteľa (podľa obsahu predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere mal

zaplatiť celkovú čiastku 1 945,26 eur, avšak z prepočtu výšky mesačnej splátky bez poistenia 28 eur
a počtu splátok 70, celová čiastka, ktorú musel žalobca zaplatiť je suma 1.960 eur), teda v predmetnej
zmluveospotrebiteľskomúverepotomabsentujecelkováčiastka(správnavýška),ktorúmusíspotrebiteľ
zaplatiť, ktorá skutočnosť má za následok podľa ustanovenia § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011), že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

31. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa ďalej dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je v otázke posúdenia platnosti poistnej zmluvy vecne správny, keďže súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia § 788 ods.1, § 791 ods.1, § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka s poukazom na nižšie uvedené dôvody. Žalobca v konaní tvrdil, že poistenie
úveru bolo neplatne dojednané a že bolo podmienkou poskytnutia úveru, ktoré tvrdenie žalovaný poprel
s odkazom na obsah zmluvy a obsah Obchodných podmienok. Odvolací súd zhodne ako súd prvej
inštancie dospel k záveru o neplatnosti dojednaného poistenia. Odvolací súd s poukazom na bod

30 svojho rozhodnutia dospel k tomu právnemu záveru, že pokiaľ sa predmetný spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov, potom nemohlo byť v čase uzatvorenia predmetnej úverovej
zmluvy platné poistenie schopnosti splácať úver, ktorého výška sa odvíjala nielen od výšky istiny úveru,
ale aj od výšky príslušenstva úveru a pokiaľ z nej nevyplýva, aká časť pokrývala istinu úveru a aká časť
príslušenstvo úveru, jedná sa o dojednanie neplatné.

32. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ si žalobca v konaní
uplatnil právny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že predmetná zmluva o
úvere ako spotrebiteľská zmluva sa pre absenciu obligatórnych náležitosti podľa zákona č. 129/2010Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30.11.2011) považuje za bezúročnú a bez poplatkov,
vzhľadom na výšku poskytnutého úveru zo strany žalovaného žalobcovi a výšku úhrad žalobcu titulom

predmetného úveru žalovanému, vniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu
vo výške 631,58 eur podľa ustanovenia § 451 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, ktoré žalovaný získal
plnením bez právneho dôvodu, keď žalovaný nemal právny nárok titulom predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy od žalobcu na úhradu úrokov a poplatkov, preto je žalovaný povinný vydať bezdôvodné
obohatenie žalobcovi, na úkor ktorého sa bezdôvodne obohatil.

33. Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol aj o náhrade trov konania s poukazom na plný úspech
žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie.

34. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(uznesenieÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

35. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.

36. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a §
255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu vo vzťahu k žalovanému.

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).