Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/15/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718200980
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8718200980.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. predsedníčky senátu a
sudkýň JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu T. P., V.. XX.XX.XXXX, P. K.
XXX/XX, XXX XX Y., právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému Československá obchodná banka,
a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, o zaplatenie 7.781,84 eura s prísl., o odvolaní strán

proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 13Csp8/2018-111 zo dňa 19.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.041,52
eura s 5% ročným úrokom z omeškania od 10.10.2017 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania

voči žalovanému v rozsahu 56%.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán, výsledky vykonaného dokazovania najmä
obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, a uviedol, že strany sporu uzavreli dňa
23.08.2010 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
úver vo výške 18.500,- eur za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti - rodinného domu v X. súp. č. XXX

postaveného na parc. č. XX/X zapísaného na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXXX pre k.ú. X.. Úver
bol úročený úrokovou sadzbou vo výške 5,74% p.a., ktorá bola platná do 05.09.2011. Strany sa dohodli,
že banka vždy najneskôr 3 týždne pred ukončením platnosti úrokovej sadzby zašle dlžníkovi oznámenie
o novej výške a dobe platnosti úrokovej sadzby dohodnutej v súlade s obvyklou úrovňou úrokových
sadzieb pre daný typ úveru v banke a podľa vyhodnotenia osobnej a finančnej situácie dlžníka. Podľa
bodu 3 zmluvy pokiaľ dlžník nebude súhlasiť so zmenou úrokovej sadzby je povinný túto skutočnosť

banke písomne oznámiť. Najneskôr týždeň pred dňom ukončenia platnosti úrokovej sadzby. V takom
prípade je povinný splatiť celý zostatok istiny a príslušenstvo najneskôr ku dňu ukončenia platnosti
úrokovej sadzby. V článku III. bod 5 je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) vo
výške 7,06% a celková čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť vo výške 24.902,40 eura. Zároveň podľa
článku IV. sa strany dohodli, že dlžník môže čerpať úver v celom rozsahu do 03.03.2011. Úver mal byť
splatný najneskôr 10 rokov od termínu jeho dočerpania. Žalobca sa zaviazal splácať úver v mesačných

splátkach v počte 120 a to vždy k tretiemu dňu v mesiaci vo výške 202,98 eura a to za predpokladu,
že dlžník dočerpá celý úver v termíne podľa článku IV. ods. 1 zmluvy. V opačnom prípade banka
oznámi dlžníkovi výšku anuitnej splátky zodpovedajúcu vyčerpanému úveru. Za účelom zabezpečenia
úveru bola uzavretá záložná zmluva, predmetom ktorej bol rodinný dom súp. č. XXX v X.. Z potvrdenia
vystaveného žalovaným zo dňa 07.04.2017 vyplýva, že žalobca počas trvania úverového vzťahu vyplatil
z titulu istiny 18.500,- eur, z titulu zmluvných úrokov 5.169,38 eura, z titulu poplatkov 872,14 eura a z

titulu úrokov z omeškania 1.740,32 eura. Celkom teda uhradil 26.281,84 eura.Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom od 11.06.2010 do 31.12.2010 a uviedol, že žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného

obohatenia ku ktorému malo dôjsť v súvislosti s uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá
neobsahuje všetky požadované náležitosti zákonom, a preto sa mal úver považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Žalovaný namietal skutočnosť, že predmetná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, ako aj aktívnu legitimáciu žalobcu a tvrdil, že aj keby sa zmluva mala posudzovať podľa zákona č.
129/2010 Z.z., tak obsahuje všetky náležitosti. Zároveň vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému

nároku. Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesené námietky sa prioritne zaoberal otázkou, či zmluva
uzatvorená medzi stranami je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na definíciu vyplývajúcu z
ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom v období od 11.06.2010 do 31.12.2010, ako
aj poukázal na ust. § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. a uviedol, že uvedené ustanovenia taxatívne
vymedzujú, ktoré úvery sa nepovažujú za spotrebiteľské i napriek tomu, že by inak spĺňali charakteristiku
v zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný predovšetkým namietal, že ide o úver, ktorý je

zabezpečený záložným právom, bol poskytnutý za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti a na dobu dlhšiu
ako10rokovatonajmäsprihliadnutímnaskutočnosť,ženazákladedodatkuč.1kzmluvebolakonečná
splatnosť úveru upravená k 06.04.2021. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vychádzajúc z ust. §1 ods.
3 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, nemožno konštatovať, že by na
zmluvu uzavretú stranami bolo možné aplikovať niektorý z dôvodov uvedených v uvedenom ustanovení

na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že ide o úver, ktorý nie je spotrebiteľským úverom.
Nie každý úver zabezpečený záložným právom bol vyňatý z právnej úpravy spotrebiteľských úverov,
ale toto ustanovenie sa vzťahovalo iba na úvery, ktorých účelom bolo nadobudnutie alebo zachovanie
vlastníckych práv nehnuteľností alebo výstavba nehnuteľností prípadne na úvery u ktorých lehota
splatnosti je viac ako 10 rokov. Pokiaľ bol žalobcovi poskytnutý úver na rekonštrukciu nehnuteľnosti,

nie sú týmto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 1 ods. 3 písm. b) alebo d) zákona č. 129/2010
Z.z., a preto táto zmluva nie je vylúčená z režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Pokiaľ ide o
dobu splatnosti úveru táto bola zjavne dohodnutá na dobu presne 10 rokov, začala plynúť od dočerpania
úveru a teda nie je splnená ani podmienka vyplývajúca z ust. § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.
Je pravdou, že dňa 03.01.2013 bol uzavretý dodatok č. 1, ktorým bola okrem iného zmenená úverová

zmluva v časti termínu konečnej splatnosti úveru tak, že bola dojednaná na 06.04.2021, ale podľa
názoru súdu je potrebné charakter právneho vzťahu vyhodnotiť v zmysle podmienok v čase uzavretia
zmluvy.Prípadnázmenaobsahuzáväzkunemôžemaťvplyvnato,žebyposkytnutýúverstratilcharakter
spotrebiteľského úveru tak, ako túto okolnosť nemôže ovplyvniť ani prípadná zmena právnej úpravy.
Podľa názoru súdu prvej inštancie, takýto výklad zodpovedá dodržaniu princípu právnej istoty. Súd prvej

inštancie preto dospel k záveru, že uzatvorená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a poskytnutý úver je
úveromspotrebiteľským,apretosanadanývzťahvcelomrozsahuvzťahujúust.zákonač.129/2010Z.z.

Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu súd uviedol,. že sa nestotožnil s obranou žalovaného pretože
zmluvný vzťah vznikol medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ aj časť úveru uhradil záložca R. P. v sume

20.443,- eur, tomu vzniká právo na úhradu toho čo plnil za dlžníka, čo je v danom prípade vysporiadané
medzidlžníkomažalobcomtakakouviedolžalobcaakodlžník,ktorýpreviedolnazákladekúpnejzmluvy
zo dňa 28.08.2015 na záložcu spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu súp. č. XXX. Z článku III. zmluvy
vyplýva, že kúpnu cenu kupujúca použije na vyplatenie veriteľov a to ČSOB a.s. a súdneho exekútora.
V danom prípade zostatok úveru uhradila R. P. ako záložca. Pokiaľ vzniklo na strane žalovaného

bezdôvodné obohatenie, tak vzniklo na úkor žalobcu ako druhej zmluvnej strany. Z tohto dôvodu obranu
žalovaného spočívajúcu v nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie považoval za
nedôvodnú.

Následne súd prvej inštancie vzhľadom na spotrebiteľský charakter poskytnutého úveru skúmal, či

zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru obsahuje všetky požadované náležitosti. Poukázal na to, že
možno súhlasiť so žalovaným, že v danej veci nebolo možné vyjadriť termín konečnej splatnosti úveru
vo formáte deň, mesiac a rok, pretože začiatok lehoty splácania úveru bol viazaný na termín dočerpania
úveručoboloponechanénavôlidlžníkaatoodtohtookamihuzačalaplynúť10-ročnálehotanasplatenie
úveru. Súd prvej inštancie však poukázal na iné náležitosti zmluvy a uviedol, že v danom prípade

bola dojednaná výška úrokovej sadzby len do 05.09.2011. Počas trvania zmluvy mohla byť žalovaným
menená a v takom prípade v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. sa vyžaduje, aby
okrem úrokovej sadzby boli v zmluve uvedené podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovaný index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu na ktorú je výška úrokovej sadzby naviazaná, ako aj časové obdobia vktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby a tiež podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny. Z
predloženejzmluvykonkrétnezčlánkuIII.vyplývaibalehota,počasktorejmusížalovanýoznámiťzmenu
úrokovej sadzby a možnosť žalobcu ako dlžníka v takom prípade odstúpiť od zmluvy, ale za podmienky,

že jednorázovo splatí zostatok úveru. Z obsahu zmluvy však nevyplývajú žiadne ďalšie ustanovenia ako
je index, alebo referenčná úroková sadzba, ani časové obdobia, v ktorých dôjde k zmene a podmienky
za ktorých môže dôjsť k zmene úrokovej sadzby. Ďalej v zmluve absentujú náležitosti vyplývajúce z
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na doterajšiu judikatúru na ktorú poukazoval
žalobca vo svojich vyjadreniach s tým, že súdy konštatovali, že táto podmienka vyplýva z právnej

úpravy vnútroštátneho práva, podľa ktorého zákona nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky
vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané
posúdenie bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona č. 129/2010
Z.z. je odlišná od požiadavky smernice a pokiaľ zákon č. 129/2010 Z.z. vyžaduje takúto náležitosť a
zmluva ju neobsahuje, považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov. Z tohto dôvodu v zmysle ust. § 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa uzatvorená zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V súlade

so zásadou hospodárnosti konania sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou platnosti dojednania v
časti poplatkov, pretože vzhľadom na záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti žalovaný nemohol voči
žalobcovi poplatky uplatňovať. Pokiaľ zo strany žalobcu došlo aj k plneniu úrokov a poplatkov, vzniklo
tým na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný súd vydať. Súd prvej inštancie
nepovažoval za dôvodnú ani námietku premlčania vznesenú žalovaným. Poukázal na to, že pri vydaní

bezdôvodného obohatenia platí dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď sa oprávnená osoba dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor sa obohatil.
Nie je vylúčené, aby subjektívna a objektívna lehota začali plynúť súčasne, ale musí byť splnená
podmienka, že oprávnená osoba má jednoznačnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia.
Objektívnapremlčacialehotavdanomprípadezačalaplynúť08.09.2015,kedydošloksplateniuzostatku

úveru, avšak nebolo preukázané, že by súčasne začala plynúť aj subjektívna premlčacia lehota. Žalobca
poukazoval na to, že o skutočnosti, že mohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedel
až zo stanoviska Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 23.08.2017 a teda až týmto
dňom by mala začať plynúť subjektívna premlčacia lehota. Zo strany žalovaného nebolo spochybnené
tvrdenie žalobcu, preto súd dospel k záveru, že subjektívna premlčacia lehota mohla začať plynúť

najskôr uvedeným dňom tade pokiaľ žaloba bola podaná dňa 20.02.2018, žalobca nárok uplatnil pred
uplynutím subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že
žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že by z poskytnutého úveru uhradil celkom 26.281,84 eura súd
uviedol, že uvedená okolnosť vyplýva z potvrdenia predloženého žalobcom, ktoré vystavil žalovaný
dňa 07.04.2017 a žalovaný tento listinný dôkaz žiadnym spôsobom nespochybnil. Z uvedeného dôkazu

jednoznačne vyplýva, že okrem istiny žalobca zaplatil na úrokoch 5.169,38 eura a z titulu poplatkov
872,14 eura. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie 6.041,52 eura, ktorá
pozostávala zo zaplatených úrokov a zaplatených poplatkov a v tejto časti žalobe vyhovel. Vo vzťahu
k nároku žalobcu na vrátenie sumy 1.740,32 eura, ktorú žalobca zaplatil z titulu úrokov z omeškania,
súd prvej inštancie uviedol, že ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa vzťahuje na zmluvné úroky,

poplatky prípadne na inú formu odmeny veriteľa za poskytovanie úveru. Nemožno uvedené ustanovenie
vzťahovať aj na úroky z omeškania, ktoré sú zákonnou sankciou za to, že dlžník neplní svoj dlh riadne a
včas. Ide o nároky vyplývajúce z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade zaplatenia úrokov
z omeškania by o bezdôvodné obohatenie mohlo ísť iba vtedy, ak by úroky z omeškania boli zaplatené
hoci na nich veriteľ nemal nárok, teda nedošlo by k naplneniu zákonných predpokladov na uplatnenie

tejto sankcie. Zo strany žalobcu však žiadne tvrdenia z ktorých by vyplývalo, že úroky z omeškania neboli
účtované dôvodne predložené neboli a v tomto smere žalobca ani nepredložil žiadne dôkazy. Žalobca
nepopieral, že z jeho strany nebol úver riadne splácaný, čoho dôsledkom bolo aj zaplatenie úveru. V
tejto časti preto súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú.

Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že
žalobcasiuplatnilajúrokzomeškaniazožalovanejsumyod10.10.2017vovýške8%ročne.Predmetom
žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia a pri tomto type nároku lehota splatnosti nie je určená
právnym predpisom, ani nevyplýva z dohody účastníkov. S poukazom na ust. § 563 Občianskeho
zákonníkasplatnosťzáväzkunastávapotomčoveriteľtedaoprávnenáosobapožiadaoplnenie.Žalobca

preukázal, že vyzval žalovaného na plnenie listom zo dňa 21.09.2017, ktorý žalovaný podľa predloženej
kópie prevzal 22.09.2017. Žalobca v uvedenom liste stanovil lehotu na plnenie 15 dní odo dňa jeho
prevzatia.Zuvedenéhovyplýva,žezáväzoksastalsplatnýmdňom02.10.2017,tedanasledujúcimdňom
sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku. Žalobca požadoval úrok z omeškaniaod 10.10.2017 a keďže súd bol viazaný žalobou, priznal úrok z omeškania od uvedeného dňa aj keď sa
nárok žalobcu stal splatným pred týmto dňom. Výška úroku z omeškania je o 5 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s

plnením peňažného záväzku (§ 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/95 Z.z.), a preto súd prvej
inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku
s tým, že stanovením pomeru úspechu a neúspechu sporu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 56% voči žalovanému s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením
v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku - zamietavému výroku a výroku o nároku na
náhradu trov konania odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietal, že konanie má inú vadu konania,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia. Uviedol, že predmetom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu je nárok z titulu úrokov z
omeškania vo výške 1.740,32 eura z titulu bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že pre posúdenie
toho, či žalovaný mal alebo nemal nárok na úhradu úrokov z omeškania je vzhľadom na akcesorický
charakter týchto úrokov potrebné skúmať, či žalovaný mal alebo nemal nárok na plnenie hlavné t.j.

na plnenie ktoré bolo dohodnuté úverovou zmluvou. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úverová
zmluva je bezúročná a bez poplatkov, a preto žalovaný nemal nárok na zaplatenie akýchkoľvek úrokov
či iných poplatkov spojených v súvislosti s úverovou zmluvou. Je zrejmé, že úroky z omeškania v sume
1.740,32 eura žalovaný vyúčtoval a žalobca ich žalovanému uhradil, mali byť určené na úhradu úrokov
a poplatkov na ktoré žalovaný nemal nárok a teda na základe toho žalovanému ani objektívne nemohlo

vzniknúť právo na úhradu úrokov z omeškania za omeškania týchto splátok. Ak žalovaný od žalobcu
prijal plnenie aj v rozsahu týchto úrokov z omeškania na ktoré nemal nárok, došlo na jeho strane k
bezdôvodnému obohateniu i napriek tomu, že svoj nárok vyvodzoval zo zákonných ustanovení. Na
podporu svojho stanoviska poukázal na ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. s tým, že uviedol, že
k sankciám bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého úveru nastupuje v prípade porušenia danej

povinnosti ex lege, a preto spotrebiteľ nie je v prípade absencie obligatórnych náležitostí povinný zaplatiť
dodávateľovi plnenie v rozsahu akýchkoľvek úrokov či poplatkov bez akéhokoľvek predchádzajúceho
rozhodnutia zo strany súdu, či akéhokoľvek iného subjektu. Samotné ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. výslovne nešpecifikuje, či sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
sa vzťahuje len na zmluvné úroky alebo aj na iné úroky a poplatky. Dané ustanovenie je potrebné

aplikovať generálne, a preto žalovaný nemá vo vzťahu k žalobcovi akékoľvek právo na akékoľvek
plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov. Poukázal na rozhodovaciu prax iného
všeobecného súdu, ako aj citoval ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zamietnutie uplatneného
nároku súdom prvej inštancie považoval za zjavne svojvoľné a v rozpore so zákonom. Poukázal na
článok 1, 2, 6, 8, 11 ods. 4 Základných princípov Civilného sporového poriadku, § 151 ods. 1 a §

295 Civilného sporového poriadku s tým, že uviedol, že z uvedených ustanovení vyplýva povinnosť
strán uvádzať v konaní všetky rozhodujúce tvrdenia potrebné na ochranu svojho práva, pričom tejto
zodpovednosti zároveň zodpovedá povinnosť konajúceho súdu vychádzať len z tvrdení, ktoré strany
v konaní uviedli. Výnimku z takéhoto pravidla predstavujú len tzv. spory s ochranou slabšej strany pri
ktorýchjekonajúcisúdoprávnenývykonaťdôkazyavychádzaťztvrdeníuvedenýchajnadrámectvrdení

uvedených stranami, avšak uvedené oprávnenie konajúcemu súdu prináleží len vtedy, ak by to mohlo
mať za následok priaznivejšie rozhodnutie v prospech slabšej strany. Uvedenú skutočnosť, že žalovaný
prijal zo strany žalobcu plnenie o 7.781,84 eura viac, než bolo z jeho strany žalobcovi poskytnuté
žalovaný v doterajšom priebehu nijako nespochybnil a to vôbec nie výslovne ako to predpokladá ust.
§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Na skutočnosť, že časť žalovanej sumy tvoria zaplatené

úroky z omeškania po prvýkrát poukázal až samotný súd a to na pojednávaní dňa 19.09.2018, pričom
po poukázaní súdu na túto skutočnosť žalovaný nijako nenamietal, že by v sume 1.740,32 eura nemalo
ísť o bezdôvodné obohatenie. I napriek tomu žalovaný v tejto časti žalobu zamietol. Takýto postup súdu
prvej inštancie nemožno považovať za súladný so zákonom, ani so základnými princípmi garantovanými
tak právom Slovenskej republiky, ako i právom Európskej únie. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod

týkajúci sa nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Ďalej namietal
výrok o nároku na náhradu trov konania. Poukázal na to, že uvedený výrok je závislý od rozhodnutia vo
veci samej. Z tohto dôvodu namietal nesprávnosť a nezákonnosť aj vo výroku o nároku na náhradu trov
konania. Poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ako aj na princíp právnej istoty vyplývajúciz článku 2 ods. 1, 2 Civilného sporového priadku a navrhol napadnutý rozsudok v zamietavom výroku
a vo výroku o trovách konania zmeniť a žalobe vyhovieť. Žalobcovi priznať nárok na náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal vyhovujúci výrok a
výrok o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to,
že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dve sporné otázky a následne vec nesprávne rozhodol a
to bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, ako aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Pri
závere o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru súd vychádzal z nedostatku náležitostí v zmluve o
spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. i), k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Poukázal na
to, že v zmluve bola dohodnutá fixná (pevná) úroková sadzba vo výške 5,74% p.a. so splatnosťou

do 05.09.2011. Dojednaná fixná úroková sadzba je sadzbou pri úveroch, ktorá sa počas doby fixácie
nemení a obdobie fixácie vzniká na základe dohody medzi klientom a bankou zvyčajne od 1 do 10 rokov.
Poukázal na článok III. zmluvy s tým, že uviedol, že podľa jeho názoru zmluva obsahuje všetky zákonom
požadované náležitosti. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k náležitosti vyplývajúcej
z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu nesprávneho právneho výkladu. Uviedol,

že slovenská právna úprava neobsahuje, ani neobsahovala právnu normu, ktorá vyžaduje v zmluvách
o spotrebiteľských úveroch inkorporovanie amortizačnej tabuľky, teda ani sankciu bezúročnosti a bez
poplatkovosti v prípade absencie amortizačnej tabuľky. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018 s tým, že súd prvej inštancie sa len vágne vysporiadal s doterajšou

(bližšie nešpecifikovanou) judikatúrou a nevyrovnal sa ani s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa
odklonu od aktuálneho a relevantného právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení
najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018. Vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky
premlčania poukázal na to, že záložca poukázal dňa 08.09.2015 20.443,- eur na účet č. XXXXXXXXXX,
ktorá platba bola dňa 09.09.2015 prijatá na účte č. XXXXXXXXXXX. S najvyššou pravdepodobnosťou

už v tento deň mal žalobca vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno zodpovednosť
za tvrdené bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Najneskôr túto vedomosť žalobca získal dňa 17.09.2015,
keď bol o uvedenej platbe a vysporiadaní pohľadávky informovaný zamestnankyňou žalovaného, čo
žalobcom nebolo rozporované. Tento deň je nutné posúdiť ako začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby ktorá uplynula najneskôr 17.09.2017. Žaloba bola podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej

doby. Vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu, a to k porušeniu práva na spravodlivý proces
namietal náležité neodôvodnenie rozhodnutia súdu, pričom poukázal na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v súvislosti so základným právom podľa
článku 46 ods. 1 ústavy, ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktoré články v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a na

odôvodnenie rozhodnutia. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevyrovnal s rozhodnutiami najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018,
3Cdo 167/2017 zo dňa 10.01.2018, ani s rozhodnutím iného všeobecného súdu, ktoré špecifikoval.
Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, ktoré malo za následok priamy zásah do práva
žalovaného na spravodlivé konanie a súdnu ochranu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Právny zástupca žalobcu, ani žalovaný sa k doručeným odvolaniam v zmysle ust. § 373 ods. 3
Civilného sporového poriadku písomne nevyjadrili.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolaní súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov,
ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolania (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a
§ 380 CSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru,

že odvolania strán sporu sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnymposúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil. Predmetom posúdenia odvolacím súdom bol napadnutý rozsudok v celom rozsahu

z dôvodu podaného odvolania stranami sporu.

6. Oboznámením sa s obsahom spisu, jeho odôvodnením, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym
posúdením dôvodnosti uplatneného nároku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zo zisteného
skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým záverom v dôsledku čoho vec nesprávne právne

posúdil. Postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces
zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je
implikované právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 a nasl. ústavy.

7. Je nesporné, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským založený uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere dňa 23.08.2010 reg. č. XXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi

úver vo výške 18.500,- eur ako spotrebiteľský úver zabezpečený nehnuteľnosťou, vymedzeným účelom
úveru a to rekonštrukcie nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúcej sa v k.ú. X.
postavený na pozemku parc. C-KN č. XX/X a parc. C-KN XX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere
1.000 m2 zapísané na LV č. XXXX podľa výpisu z LV zo dňa 12.08.2010, vydaného Správou katastra
Poprad. Pri posudzovaní dojednaných zmluvných podmienok a to najmä z hľadiska súdnej kontroly

zmluvných podmienok, súd prvej inštancie posudzoval náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. s tým, že dospel k záveru o nedostatku obligatórnej náležitosti vyplývajúcej z ust. § 9
ods. 1 písm. i), k) zákona č. 129/2010 Z.z., pre ktorý nedostatok úver považoval za bezúročný a bez
poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.

8. Za dôvodne uplatnenú námietku nesprávneho právneho posúdenia považoval odvolací súd námietku
žalovaného vo vzťahu k posúdeniu náležitosti zmluvy týkajúcej sa dojednanej fixnej úrokovej sadzby
vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. V tejto súvislosti poukazuje na bod III.,
bod 1 1.2 zmluvy, z ktorej dojednanie o fixnej úrokovej sadzbe vyplýva s tým, že odvolací súd nesúhlasí
s názorom súdu, že v zmluve mal byť uvedený aj index a predpoklady zmeny úrokovej sadzby.

9. Za dôvodnú považoval odvolací súd námietku nesprávneho právneho posúdenia, ako aj
nezdôvodnenia odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k náležitosti (vyplývajúcej
z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., týkajúcej sa členenia splátky na istinu, úroky a
poplatky. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (bod 22) poukázal len na doterajšiu judikatúru,

ktorú nekonkretizoval, vrátane sa nevysporiadal s rozhodnutiami najvyššieho súdu vo vzťahu k
eurokonformnému výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., pričom ani nepoukázal na
právny názor vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo
dňa 22.02.2018, ako aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. V
tejto časti žalovaný namietal náležité neodôvodnenie odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

a preto uvedené porušenie malo za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 220 ods. 3 CSP, je povinnosťou súdu prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia náležite
sa vysporiadať s rozhodnutím, ktorým sa odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe. Len uvedenie, že
súd rozhodol v súlade s doterajšou judikatúrou nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a
princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP. Ustálená rozhodovacia
prax sa má vytvárať najvyššími súdnymi autoritami, ktorými v systéme všeobecného súdnictva sú
Najvyšší súd Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva,
a v prípade aplikácií únijného práva aj Súdny dvor Európskej únie. Sporové strany legitímne očakávajú,

že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom, a preto
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa náležite vysporiadať s odklonom od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a dôkladne dôvody vysvetliť tak, aby odôvodnenie odklonu spĺňalo náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2, 3 CSP, bolo dôkladne presvedčivé, jasné a
najmä preskúmateľné. Nesplnením tejto požiadavky bolo postupom súdu porušené právo na spravodlivý

proces, ktorého súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu. Uplatnená námietka týkajúca sa
porušenia procesných práv strany sporu bola dôvodná.10. Za dôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie žalobcu proti zamietavému výroku, v rámci ktorého
súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi uplatnený nárok z titulu úrokov z omeškania v sume 1.740,32
eura, ktorý nárok žalovaný nenamietal. Poukázal na to, že podľa názoru právneho zástupcu žalobcu

má žalobca nárok na akékoľvek plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov žalovanému.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti tohto uplatneného
nároku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj nesprávne právne vec v tejto časti posúdil.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu v zmysle ust. § 389 ods. 1

písm. b) CSP vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku pre porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z dôvodu náležitého
neodôvodnenia rozhodnutia týkajúceho sa odklonu od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
v súvislosti s eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj
nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k zamietavému výroku uplatneného nároku žalobcu na
úroky z omeškania pri závere súdu o bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského

úveru (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP) a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP).

12. V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby, náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vo vzťahu k

obligatórnym náležitostiam požadovaných zákonom s tým, že pre záver súdu o určenie, že úver je
bezúročný a bez poplatkov stačí absencia jednej z obligatórne stanovených náležitostí zákonom. Podľa
názoru odvolacieho súdu, je potrebné opätovne sa vysporiadať s posúdením týchto náležitostí aj vo
vzťahu k vyjadreniu termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.).
Z článku VI. bodu 1 zmluvy vyplýva, že ... „úver dlžník splatí najneskôr do 10 rokov od termínu

jeho dočerpania. Peňažný záväzok dlžníka vyplývajúci zo zmluvy zanikne jeho splatením“. Uvedené
vyjadrenie termínu konečnej splatnosti nezodpovedá zákonnej požiadavke určenia termínu splatnosti
jasne, zrozumiteľne. Ďalej je potrebné rozhodnutie vo veci samej náležite odôvodniť v súlade s
náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2, 3 CSP, najmä vo vzťahu k namietanému odklonu od
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, pokiaľ by súd pri rozhodnutí vo veci samej k odklonu

pristúpil. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania žalobcom vo výške 1.740,32 eura je potrebné
preukázať dôvodnosť jej výšky vrátane špecifikácie uplatnených úrokov. Z obsahu spisu vyplýva len ich
súhrnné vyčíslenie (čl. 14 spisu).

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v novom
rozhodnutí vo veci v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strany
v spore vyplývajúcou z ust. § 255 CSP.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.