Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/641/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112228165
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6112228165.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana a ko členov senátu, v právnej
veci žalobcu U. Q., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom v W. W., H. XX, v konaní právne zastúpeného
JUDr. Jozefom Švarcom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Horná 41, Banská Bystrica,
proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu majetkovej škody s príslušenstvom a nemajetkovej
ujmy vo výške 33 000,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 14C/351/2012-189 zo dňa 26.05.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému z titulu majetkovej škody s
príslušenstvom a nemajetkovej ujmy povinnosť zaplatiť žalobcovi odchodné vo výške 10 602,18 € a
sumu 6 300,- € ako rozdiel medzi služobným príjmom od prepustenia od 07.08.2009 do 09.09 2010 a
výsluhovým dôchodkom m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
trovy obhajoby vo výške 1 171,24,- € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 890,- €, všetko v lehote

troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti návrh zamietol (druhý
výrok) a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto
konania (tretí výrok), p o t v r d z u j e.

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému z titulu majetkovej škody s
príslušenstvom a nemajetkovej ujmy povinnosť zaplatiť žalobcovi odchodné vo výške 10 602,18 €,
sumu 6 300,- € ako rozdiel medzi služobným príjmom od prepustenia od 07.08.2009 do 09.09.2010 a

výsluhovým dôchodkom, trovy obhajoby 1 171,24,- € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 890,-
€, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti návrh
zamietol (druhý výrok); o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov tohto konania (tretí výrok).
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, že uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby Banská Bystrica, ČVS: SKIS-26/IS-3-V-2009 zo dňa
09.06.2009 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie žalobcovi pre prečin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu
podal žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica sp.
zn. Opv/28/2009 zo dňa 29.06.2009 zamietnutá. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
1T/115/2009-173 zo dňa 08.07.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.2To/274/2010 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo preukázané, že sa skutok, pre
ktorý bol stíhaný, stal.
Žalobca do konania predložil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 334 zo dňa

07.08.2009; z jeho obsahu vyplýva, že služobný pomer žalobcu končí dňom doručenia rozhodnutia,
pretože bol podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného
pomeru príslušníka policajného zboru. Proti uvedenému personálnemu rozkazu podal žalobca rozklad;
rozhodnutím zo dňa 09.12.2009 č. p. SLV 140/PK-2009 bol rozklad zamietnutý a ním napadnuté
rozhodnutie bolo potvrdené z dôvodov, že konanie o prepustení zo služobného pomeru nemožno spájať

s trestným konaním; to, či odvolateľ protiprávnym konaním naplnil aj niektorý zo znakov skutkovej
podstaty trestného činu je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, zásada prezumpcie neviny
sa v personálnom konaní neuplatňuje.
Preto žalobca v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. podal návrh na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v ktorom si uplatnil náhradu škody
a zároveň i nemajetkovú ujmu. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „MS SR“)

postúpilo žiadosť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „MV SR“).
Po podaní žaloby mal okresný súd za to, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia je nezákonným rozhodnutím. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok NS
SR č.k. 1Cdo/53/1993, 1CZ/6/1990, 4MCdo/15/2009, 4Cdo/183/09). Otázku nezákonnosti rozhodnutia

nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú, ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným
rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné; súd z takého rozhodnutia vychádza pri
rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti.
Žalobca bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že by sa stal skutok, pre ktorý
bol stíhaný. Z hľadiska judikačnej činnosti a právnej teórie oslobodenie spod obžaloby a zastavenie

trestnéhostíhaniamárovnakýdôsledok,akozrušenieuzneseniaovzneseníobvineniaprenezákonnosť.
Je teda naplnený predpoklad porušenia právnej povinnosti. Z hľadiska posúdenia príčinnej súvislosti
ako jednej zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym
úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Vznik škody nemá spravidla iba jednu
príčinu, a preto treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a vedľajšími; treba mať na zreteli, že ak majú

byť naplnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných
príčin; vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný. Je nepochybné,
že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia,
pretože práve na základe daného rozhodnutia zo dňa 09.06.2009 došlo ku vzniku jeho škody. Keby
nebolo vydané rozhodnutie, škoda by žalobcovi nevznikla a nedošlo by ani k prepusteniu žalobcu zo

služobného pomeru. Súd mal za to, že nepochybne k prepusteniu zo služobného pomeru došlo len
v dôsledku vznesenia obvinenia, a teda príčinou škody žalobcu nie je vedľajšia príčina - prepustenie
zo služobného pomeru, pretože táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia voči
žalobcovi.Hlavnoupríčinou,prektorúškodavznikla,jezačatietrestnéhostíhaniaavznesenieobvinenia,
v dôsledku čoho došlo aj k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru; škoda mu vznikla na odchodnom

k rozdielu medzi služobným príjmom od jeho prepustenia a priznaným výsluhovým dôchodkom a
zároveň mu vznikli trovy obhajoby. Skutočnosť, že žalobca využil všetky opravné prostriedky, ktorým
nebolo vyhovené, nemôže vo svojej podstate znamenať, že by nedošlo k porušeniu právnej povinnosti.
Žalobca si uplatnil škodu vo výške odchodného od 01.12.1990 do právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku 09.09.2010 vo výške 11 926,- €; súd mu priznal náhradu škody vo výške odchodného, ktoré

by mu prislúchalo vo výške 10 602,18 €. Vychádzal z oznámenia MV SR, že v prípade, že
by služobný pomer žalobcu skončil 09.09.2010, trval by 21 rokov a 286 dní. Výška odchodného by v
súlade s § 33 ods. 2 zákona č.328/2002 Z.z., účinného do 09.09.2010 (podľa ktorého odchodné patrí
policajtovi, ak jeho služobný pomer trval najmenej 5 rokov, vo výške jednonásobku základu podľa § 60
a zvyšuje sa každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru o 1 základu, najdlhšie do 30 rokov

trvania služobného pomeru), predstavovala 9 násobok základu (priemerného mesačného služobného
platu podľa § 60 ods. 1,3), t.j. sumu 9 x 1 178,02 € = 10 602,18 €.
Ďalší nárok, ktorý si žalobca uplatnil, bol vyčíslený rozdiel medzi služobným príjmom od prepustenia a
priznaným výsluhovým dôchodkom vo výške 6 300,- €. Žalobca predložil okrem potvrdenia Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica o tom, že služobný pomer trval od 01.12.1990 do

07.08.2009, aj potvrdenie o mzde za rok 2008 a 2009 a list MV SR zo dňa 14.02.2011, z ktorého
bolo zistené, že mu bol odo dňa 08.08.2009 priznaný výsluhový dôchodok vo výške 501,14 €. Keďže
nebolo sporné, že služobný pomer trval do 07.08.2009 ani to, že rozhodnutie o oslobodení spodobžalobynadobudloprávoplatnosťdňa09.09.2010,zaobdobieod07.08.2009do09.09.2010súdpriznal
žalobcovi náhradu škody vo výške 6 300,- €.
Nárok na náhradu trov nutnej obhajoby vo výške 1 171,24 €, ktoré podľa faktúry žalobca zaplatil, okresný

súd tiež považoval za dôvodný. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní fyzická
osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych
dôsledkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 1 zákona a to bez ohľadu na skutočnosť, či
v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený, alebo či si ho zvolil sám; je potrebné len skúmať,
či trovy nutnej obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Súd na základe písomného

plnomocenstva zo dňa 19.06.2009 v konaní sp.zn. 1T/115/2009 priznal žalobcovi za jednotlivé úkony
právnych služieb trovy právneho zastúpenia za:
-prevzatie obhajoby 19.06.2009 sumu 57,95€ + režijný paušál (ďalej aj „RP“) 6,95€
-podanie sťažnosti 19.06.2009 sumu 57,95€ + RP 6,95€
-účasť obhajcu na 2 vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného a svedkov 19.07.2009 sumu 115,90€
+ RP 6,95€

-účasť obhajcu na vyšetrovacích úkonoch 12.08.2009 - výsluch svedka Q., Q. a konfrontácia Q. - P.
sumu 57,95€ + RP 6,95€
-účasť obhajcu na vyšetrovacích úkonoch dňa 10.09.2009 - výsluch svedka P. sumu 57,95€ + RP 6,95€
-účasť obhajcu na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka D. dňa 06.10.2009 sumu 57,95€ + paušál
6,95€

-účasť obhajcu na preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 26.10.2009 sumu 57,95€ + RP 6,95€
-podanie odporu proti trestnému rozkazu dňa 18.12.2009 sumu 57,95€ + RP 6,95€
-účasť obhajcu na konaní pred súdom prvého stupňa dňa 09.02.2010 od 10.00 hod. do 13.15 hod. 2x
úkon v hodnote 120,22€ + RP 7,21€
-odvolanie proti rozsudku sp. zn. 1T/115/2009 dňa 16.03.2010 sumu 60,11€ + RP 7,21€

-účasť obhajcu na konaní pred súdom druhého stupňa dňa 22.04.2010 sp.zn. 2To/98/2010 sumu 60,11€
+ RP 7,21€
-účasť obhajcu na konaní pred súdom prvého stupňa dňa 08.07.2010 sumu 60,11€ + RP 7,21€
-účasť obhajcu na konaní pred súdom druhého stupňa dňa 09.09.2010 sumu 60,11€ + RP 7,21€
-vykonané porady s klientom dňa 12.08.2009 sumu 57,95€ + RP 6,95€

-poradu s klientom dňa 09.02.2010 sumu 60,11€ + RP 7,21€
-poradu s klientom dňa 08.07.2010 sumu 60,11€ + RP 7,21€; úkony právnych služieb obhajoby
predstavujú 1 058,22€ a paušálna náhrada k úkonom 113,02€, spolu 1 171,24€. Súd uvedenú náhradu
priznal v plnom rozsahu, pretože uvedené úkony boli vykonané, žalovaný ich žiadnym spôsobom
nerozporoval, tvrdil iba, že nestačí, aby bola predložená faktúra o ich zaplatení.

Žalobca si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 000,-€. V prípade, že by voči žalobcovi
nebolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, nevznikla by mu nemajetková ujma. Výšku
nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, má byť však v súlade s požiadavkou spravodlivosti za
splnenia podmienok, uvedených v § 17 ods. 3 zákona. Žalobca bol v služobnom pomere príslušníka
policajného zboru vo funkcii starší referent do začatia trestného stíhania, nebol nikdy predtým trestne

stíhaný; v práci mal len písomné pokarhania za prieťahy v konaniach, tak ako aj ostatní kolegovia, inak
vykazoval dobré výsledky, bol vysoko odmeňovaný a venoval sa hlavne práci. Problémy v rodinnom
živote nemal, pokiaľ nejaké boli, týkali sa manželkinho zdravotného stavu, ktorý sa po začatí trestného
stíhania a po prepustení zo služobného pomeru žalobcu zhoršil. V konaní nebol produkovaný žiaden
dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca nemal dobrú povesť, alebo že by si riadne nevykonával

prácu; tieto skutočnosti nevyplynuli ani z personálneho rozkazu. Vzniknutá ujma vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, bola značná: strata zamestnania, nemožnosť si nájsť prácu v rámci svojej
kvalifikácie,zníženiestatusužalobcuvspoločnosti,čomalovplyvajnaživotsynavrámcijehoštúdia,ina
súkromný život v manželstve; došlo k zníženiu dôvery v jeho čestnosť medzi ľuďmi jednak v súkromnej
sfére, ktorí ho poznali ako policajta, jednak medzi kolegami i susedmi; žalobca sa nemohol zamestnať,

našiel si prácu v pohrebníctve a t.č. vykonáva práce v Rooseveltovej nemocnici v rámci vnútornej
ochrany; došlo k zníženiu jeho príjmu, ktorý predtým predstavoval 950,-€ netto, v súčasnosti najviac
520,-€.
Žalobca v konaní pri náhrade nemajetkovej ujmy poukazoval na zdravotný stav jeho manželky, ktorá v
priebehusúdnehokonaniazomrela;výsluchomjejošetrujúcejlekárkybolozistené,žebolajejpacientkou

už od roku 2006, t.j. tri roky pred začatím trestného stíhania žalobcu a liečila sa na psychiatrickú
diagnózu; lekárka nezistila, čo bolo podkladom úzkostných stavov; po vyšetreniach stanovená diagnóza
bolo poškodenie mozgu; príčinu daného ochorenia nezistila, diagnóza spĺňa čiastočne aj neurologické
kritériá, môže byť spôsobená po krvácaní mozgu i vírusovom ochorení; stav sa môže a nemusízhoršovať, liečbou sa môže stabilizovať. U manželky žalobcu sa napriek liečbe stav zhoršoval. Lekárka
mala vedomosť aj o jej súkromnom živote a nevedela uviesť, či sa zhoršoval len z dôvodu organickej
poruchy, alebo aj z dôvodu samotných životných situácií.

Súd nepovažoval za postačujúcu len morálna satisfakciu a priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo
výške 5 890,- €, pričom uvedenú náhradu nemajetkovej ujmy určil ako 5 násobok jeho priemerného
mesačného služobného platu, ktorý bol stanovený pre výpočet odchodného (1 178,02€ mesačne).
Uvedenú náhradu súd prvej inštancie považoval za primeranú vzhľadom na osobu žalobcu, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žil, žije a pracuje, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy,

okolnosti, za ktorých k nej došlo, následky, ktoré to spôsobilo v jeho súkromnom živote i spoločenskom
živote a hlavne závažnosť následkov v jeho spoločenskom uplatnení. Keďže súvislosť medzi zlým
zdravotným stavom, úmrtím manželky a vzniknutou škodou v konaní žalobca nepreukázal, súd mu
nepriznal výšku ním požadovanej náhrady. Žalovaný tvrdil a preukazoval, že všetky skutočnosti,
uvedené žalobcom pre náhradu nemajetkovej ujmy, súvisia s prepustením zo služobného pomeru. Súd
sa nestotožnil s týmto právnym názorom a mal za to, že súvisia s uznesením o vznesení obvinenia,

t.j. nezákonným rozhodnutím, keďže v konaní neboli predložené také dôkazy, ktoré by preukazovali,
že personálny rozkaz, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, nesúvisel so začatím
trestného stíhania a vznesením obvinenia, keďže išlo o totožný skutok.
Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle §142 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016. Úspech žalobcu

vypočítal na 46 %, pretože si uplatňoval náhradu škody celkom vo výške 52 397,24€ (§10 ods. 1, 2
advokátskej tarify) a úspešný bol vo výške 23 963,24€. Podľa advokátskej tarify mu priznal náhradu trov
konania vo výške súdneho poplatku 20,-€ a trovy právnych služieb spolu vo výške 3 877,96€ za úkony
právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia podľa §14 ods. 1 písm. a) vo výške 526,13€ + RP 7,41€,
podanie návrhu podľa §14 ods. 1 písm. b) vo výške 526,13€ + RP 7,63€, účasť na pojednávaní dňa

25.04.2013 podľa §14 ods. 5 písm. b), odročené bez prejedania pri hodnote úkonu 131,53€ +RP 7,81€,
účasť na pojednávaní dňa 27.08.2013 podľa §14 ods. 1 písm. c) vo výške 526,13€ + RP 7,81€, účasť
na pojednávaniach 16.09.2014 a 11.12.2014 podľa §14 ods. 1 písm. c) pri hodnote za každý úkon vo
výške 526,13€ + RP 8,04€, účasť na pojednávaniach dňa 24.02.2015 a 26.05.2015 podľa §14 ods. 1
písm. c) pri hodnote za každý úkon 526,13€ + RP 8,39€. Keďže úspech žalobcu predstavoval celkom

46 %, súd mal za to, že žalobca i žalovaný boli v podstate rovnako úspešní, preto rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov tohto konania.
Pokiaľ žalovaný namietal, že nie je tou organizačnou zložkou, s ktorou má štát konať s poukazom na §4
ods. 1 písm. f) zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
súd prvej inštancie uviedol, že uvedené ustanovenie na vznik oprávnenia generálnej prokuratúry konať

o náhradu škody v mene štátu nevyžaduje splnenie kritéria, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie v
trestnom konaní sám vydal, ale aby škodu spôsobil. Z hľadiska prejednávanej veci prokurátor škodu
spôsobil tým, že sťažnosť, podanú proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia, podanú žalobcom
zamietol a podal na neho obžalobu príslušnému súdu. Orgánom oprávneným konať v mene štátu
tak nemôže byť Ministerstvo vnútra SR, ktoré toto oprávnenie po účinnosti novej právnej úpravy od

01.11.2013 stratilo a ani Ministerstvo spravodlivosti SR, pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom (§4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č.514/2003 Z.z.); nie je ani splnený predpoklad, že
nie je možné určiť príslušný štátny orgán, oprávnený konať v mene štátu podľa §4 ods. 2 zákona. Právna
úprava zmenená zákonom č.412/2012 Z.z., účinná od 01.01.2013, neobsahuje prechodné ustanovenia,
a preto v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní sa aj na všetky neskončené konania o náhradu

škody voči štátu, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému
súdu. Žalovaný bol do konania pripustený uznesením zo dňa 23.09.2013, ktoré po odvolaní žalovaného
a rozhodnutí krajským súdom nadobudlo právoplatnosť.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný. Na to, aby prokuratúra bola

povinná a oprávnená konať za štát v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR, musí podľa zákona škodu
spôsobiť a to buď konaním alebo opomenutím. V prípade uznesenia o vznesení obvinenia vydaného
vyšetrovateľom, na ktorom sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní
neopomenul, nie je ani teoreticky možné, aby škodu spôsobil prokurátor, tak ako to predpokladá zákon
o náhrade škody. Titul náhrady škody - uznesenie o vznesení obvinenia - je účinné a vykonateľné už

jeho vydaním a teda jeho účinky nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na to, kedy ho prokurátor
obdrží. Prokurátor sa na jeho vydaní nepodieľa a jeho účinkom, ktoré nastali už jeho vydaním, nemôže
v tomto štádiu zabrániť a v dôsledku uvedeného nemôže ani škodu spôsobiť. Za uznesenie o vznesení
obvinenia vyšetrovateľom policajného zboru podľa §206 Trestného poriadku nezodpovedá prokurátor,nemôže teda niesť zodpovednosť v zmysle §4 ods. 1 písm. f). Takýto výklad nie je možné považovať
za logický s poukazom na to, že sám zákon o zodpovednosti za škodu predpokladá spôsobenie škody
vyšetrovateľom policajného zboru v zmysle §4 ods. 1 písm. b). Uznesenie o vznesení obvinenia nemôže

byť titulom náhrady škody, zakladajúcim oprávnenie konať za štát tak Ministerstvu vnútra SR, ako aj
Generálnej prokuratúre SR.
Stanovisko, že zamietnutie sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia a následné podanie
obžaloby v zmysle §234 Trestného poriadku prokurátorom zakladá príslušnosť prokuratúry konať,
považoval za nesprávne; tieto skutočnosti môžu len vylúčiť príslušnosť Ministerstva vnútra SR. Ak by

bolo pripustené takéto stanovisko, analogicky by musela byť akceptovaná úvaha o zodpovednosti súdu
vo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné
pojednávanie (teda uznal a potvrdil zákonnosť prípravného konania v zmysle §238 ods. 1 Trestného
poriadku), ako aj vo všetkých prípadoch, keď súd v súdnom konaní rozhodol, hoci neprávoplatne, o
uznaní viny a uložení trestu.
Prokurátor pri rozhodovaní o podanej sťažnosti je viazaný ustanoveniami §193 a §194 Trestného

poriadku, v zmysle ktorých je taxatívne upravený postup prokurátora; nemôže sa vo svojom rozhodovaní
odkloniť od týchto ustanovení a musí postupovať na základe zákona; rozhoduje o sťažnosti na základe
skutkového stavu, zisteného v momente podania sťažnosti. Skutkový stav, zistený v prípravnom konaní,
sa vzhľadom na rôzne okolnosti, ktoré nemôže prokurátor ovplyvniť, môže do výraznej miery líšiť
od skutkového stavu, ktorý nastane v súdnom konaní po podaní obžaloby. Ak existovali v momente

rozhodovania o sťažnosti, podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia, skutočnosti, odôvodňujúce
postup v zmysle §193 ods. 1 Trestného poriadku a prokurátor podľa nich rozhodol, je nesprávne zákonný
postup prokurátora považovať za základ nároku na náhradu škody v zmysle zákona o náhrade škody. V
rovnakom duchu je aj procesný úkon podania obžaloby v zmysle §234 Trestného poriadku. Prokurátor
v prípravnom konaní nerozhoduje o vine alebo nevine obžalovaného, čo je výsostným právom súdu,

ale len o podaní obžaloby. Uvedené podporuje aj znenie §234 ods. 1 Trestného poriadku prvá veta,
v zmysle ktorého, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú
postavenie obvineného pre súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu, pripojí k nej spisy, ich
prílohy a dôkazné predmety. Z citovaného znenia jasne vyplýva, že na podanie obžaloby postačuje
taká miera zistenia skutkového stavu, ktorá v momente podania obžaloby preukazuje spáchanie skutku

obžalovaným. Žaloba nemá z procesného charakteru postavenie rozhodnutia, preto ani nie je možné
hovoriť o jej nezákonnosti. Poukázal na uznesenie Krajského súdu Bratislava č.k. 6Co/841/2014-335.
Uznesenie o začatí trestného stíhania v zmysle §199 Trestného poriadku nie je spôsobilé byť titulom
náhrady škody vzhľadom na to, že je vydávané voči neznámemu páchateľovi a skutok v ňom popísaný je
predmetom vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania; voči uzneseniu o začatí trestného stíhania nie

je možné podať sťažnosť. Vo veci nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia na základe oslobodenia
spod obžaloby poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, vedený pod sp.zn. II. ÚS
163/2013-50 zo dňa 13.11.2013. Je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého
boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v
konaní o sťažnosti proti nemu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce

zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku
konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.
Žalobca sa pôvodne domáhal uplatnenia škody od Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré nárok postúpilo
Ministerstvu vnútra SR. Ministerstvo vnútra nárok preskúmalo a konštatovalo jeho nedôvodnosť; nárok
ani nebol s generálnou prokuratúrou prerokovaný.

Titulom, zakladajúcim nárok na náhradu škody vo výške odchodného 10 602,18€ a sumy 6 300,-€
ako rozdielu medzi služobným príjmom od prepustenia od 07.08.2009 do 09.09.2010 je personálny
rozkaz Ministerstva vnútra SR č. 334 zo dňa 07.08.2009, ktorým bol žalobca prepustený z pracovného
pomeru.Vočipersonálnemurozkazupodalžalobcarozklad,ktorýbolzamietnutýrozhodnutímorozklade
č. SLV 140/PK-2009 zo dňa 09.12.2009. V samotnom odôvodnení rozkladu je vylúčená súvislosť

medzi trestným stíhaním žalobcu a jeho prepustením zo služobného pomeru. Uvedené jednoznačne
preukazuje, že v konkrétnom prípade neexistuje súvislosť, ktorá by zakladala a preukazovala
spôsobenie škody prokurátorom v predmetnom konaní tak, ako to vyžaduje zákon o zodpovednosti za
škodu.
Tiež nemajetková ujma ako škoda nie je dostatočne preukázaná; P.. G. Q. vo svojom výsluchu zo dňa

24.02.2015 uviedla, že manželka žalobcu bola liečená už od roku 2006, teda tri roky pred vznesením
obvinenia; uviedla, že k zhoršeniu jej stavu mohlo dôjsť na základe vedeného trestného konania, túto
skutočnosť však nie je možné jednoznačne preukázať, keďže manželka žalobcu trpela organickou
poruchou mozgu. Z výsluchu O. Q. z toho istého dňa taktiež jednoznačne nevyplývajú skutočnosti, ktoréby preukazovali zhoršenie kvality života, spôsobené vedeným trestným konaním. O. Q. sa vo svojom
výsluchu vyjadroval ku skutočnostiam len vo všeobecnej rovine a v žiadnom z ním udávaných prípadov,
kedy malo dôjsť k obmedzeniu alebo zhoršeniu kvality života, neuviedol konkrétny prípad alebo osobu.

Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle §17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu
považoval žalovaný za nedostatočne preukázaný s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
Súd vo svojom rozhodnutí opomenul skutočnosť, že žalobca bol po podaní odporu voči trestnému
rozkazu rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1T/115/2009-173 z 01.02.2010 uznaný
vinným v plnom rozsahu v zmysle podanej obžaloby; až na základe podaného odvolania zrušil rozsudok

krajský súd. Z odôvodnení jednotlivých rozsudkov vo veci konajúcich súdov vyplýva, že vo veci existujú
dve skupiny dôkazov a súd obžalovaného oslobodil len s prihliadnutím na zásadu in dubio pro reo.
V kontexte uvedených skutočností neboli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady, aby vo
veci konala za štát Generálna prokuratúra SR tak, ako je uvedené v §4 ods. 1 písm. f) zákona
o zodpovednosti za škodu. Neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním prokurátora a spôsobenou
škodou. Škodu v konaní nespôsobil prokurátor. Žalobcovi vznikla škoda prepustením zo služobného

pomeru, na ktoré nemá prokuratúra personálny ani zákonný dosah. Vo veci uplatnenia si nemajetkovej
ujmy žalobca nepreukázal jednoznačne súvislosť medzi zhoršením kvality života a vedeným trestným
konaním. Tvrdenie žalobcu, že bol zodpovedný a mal len pokarhania za prieťahy v konaní, ktoré mali aj
jeho kolegovia, je nenáležité a nespôsobilé zbavenia sa zodpovednosti za následky, ktoré viedli k jeho
prepusteniu zo služobného pomeru. Žalobca si trestné stíhanie privodil sám svojím konaním, ktoré bolo

podozrivé do tej miery, že v danom čase zákonne odôvodňovalo vznesenie obvinenia pre trestný čin
zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa §326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť vzhľadom na to, že závery v ňom obsiahnuté sú nesprávne
a v rozpore so zákonom.

3. Proti rozsudku čo do výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby vo výške uplatnenej nemajetkovej
ujmy a čo do výroku, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, podal odvolanie
žalobca. Rozsudku súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle §205 ods. 2
písm. f) O.s.p.. Nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa je potrebné vidieť hlavne v tom, že síce
správne poukázal na to, že nebyť nezákonného trestného stíhania a vznesenia obvinenia žalobcovi by

nevznikla nemajetková ujma (priznal nemajetkovú ujmu vo výške 5 890,-€), avšak súd mal vykladať
svoju voľnú úvahu o spravodlivosti a primeranosti výšky nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na §17 ods.
3 zákona č.514/2003 Z.z. širšie vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy. Je nesporne správny názor
súdu v tom, že žalobca a jeho rodina utrpel celým procesom trestného stíhania, vznesenia obvinenia
a prepustenia z policajného zboru značnú ujmu, lebo prišiel o zamestnanie, nemohol si nájsť prácu v

rámci svojej kvalifikácie, znížil sa jeho status v spoločnosti, čo malo vplyv na život v rámci štúdia jeho
syna i súkromný život v manželstve, zároveň došlo k zníženiu dôvery v jeho čestnosť v súkromnej sfére i
medzi kolegami a susedmi; po prepustení z policajného zboru pracoval v pohrebnej službe so znížením
mesačného príjmu z 950,-€ na 520,-€ netto.
Priznaná nemajetková ujma 5 890,-€ je nepostačujúca a nezodpovedajúca povahe a stupňu miery

zásahu štátu do práva a záujmov žalobcu a jeho rodiny. Okrem zákonných kritérií, uvedených v §17 ods.
3 citovaného zákona, je potrebné prihliadať na to, že u žalobcu došlo k okamžitej a nezvratnej degradácii
osobného, pracovného, rodinného a spoločenského života s faktickou a právnou nemožnosťou návratu
dopolicajnéhozboruSRakopríslušníka.Priznanávýškanemajetkovejujmyako5násobokpriemerného
mesačnéhoplatu,stanovenéhoprevýpočetodchodného(1178,02€)jeneadekvátnaajpreto,žežalobca

bol viac ako rok nezákonne trestne stíhaný a obvinený, potom po viac rokov mu bolo odmietnuté právo
na statusové, morálne a finančné zadosťučinenie a výška nemajetkovej ujmy nad rámec priznanej výšky
napadnutým rozsudkom nezohľadňuje ani intenzitu zjavnej nesprávnosti a nezákonnosti postupu štátu
voči žalobcovi.
Situácia, ktorá spôsobila prepustenie žalobcu z radov policajného zboru, jeho nezákonné trestné

stíhanie a obvinenie (z oslobodzujúceho rozsudku v trestnom konaní je preukázané, že proti žalobcovi
nebol preukázaný v trestnom konaní jediný dôkaz viny) determinovala progredovanie jeho zdravotných
ťažkostí aj zdravotných ťažkostí jeho manželky (čo potvrdila svedkyňa P.. Q. pred súdom); zásah do
rodinnej sféry žalobcu dokazoval jeho syn O. Q. okrem iného tým, že otec si po prepustení z policajného
zboru dlho nevedel nájsť prácu, až skončil ako funebrák, pričom aj on mal problémy pri hľadaní

práce kvôli otcovi a napokon sa zintenzívnili psychické problémy matky. Boli spretŕhané doterajšie
väzby žalobcu a jeho rodiny na priateľov a známych, bývalých spolupracovníkov a kolegov, väzby na
spoločnosť a bezpochyby došlo k určitej strate možnosti žalobcu a jeho rodinných príslušníkov rozvíjať
osobný, rodinný a spoločenský život bez akéhokoľvek hendikepovania alebo negatívnych vplyvov.Tieto skutočnosti a okolnosti mali byť zohľadnené pri priznaní vyššej sumy nemajetkovej ujmy aj v
spojení s tým, že žalobca v dôsledku nezákonného trestného stíhania, obvinenia a prepustenia z radov
policajného zboru mesačne prichádza na výsluhovom dôchodku o 200,- €.

Vyššieuvedenéskutočnostiaokolnosti,potrebnéanevyhnutnépreobjektívneaspravodlivérozhodnutie
v napadnutých výrokoch rozsudku neboli dostatočne vyhodnotené, čo má úzku súvislosť s ďalším
výrokom, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Tento výrok považuje odvolateľ
taktiež za nesprávny, pretože nepriznanie trov konania žalobcu vychádzalo z toho, že žalobca mal vo
veci úspech vo výške 46 %, teda nie aspoň v polovici, avšak tento úspech alebo neúspech vychádzal len

z právnej úvahy a uplatnenia princípu moderačného práva súdu pri uznaní výšky nemajetkovej ujmy. Súd
prvého stupňa mal podľa odvolateľa aplikovať postup podľa §142 ods. 3 O.s.p. a trovy konania žalobcovi
priznať, aj keď mal vo veci len čiastočný úspech. Je nad akúkoľvek pochybnosť, že žalobca uplatnil svoje
nároky súdnou žalobou vrátane nemajetkovej ujmy právom a principiálne bol vo veci úspešný, pričom
jeho čiastočný neúspech súvisel iba s tým, že mu súd priznal nemajetkovú ujmu nie v žiadanej výške,
ale vo výške 17,85%, čo potom výrazne skreslilo priznané nároky z celku. Ak by bola priznaná vyššia

výška nemajetkovej ujmy, priamo úmerne by bol úspech žalobcu v konaní vyšší, čo by odôvodňovalo
priznať mu aspoň pomernú časť trov konania.
Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a vo veci sám
rozhodol, priznal vyššiu nemajetkovú ujmu, ako aj trovy konania žalobcovi, alternatívne, aby rozsudok
v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný poukázal na neprimeranosť výšky a neopodstatnenosť
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje; žalobca nemá nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
vzhľadom na to, že neboli splnené zákonné predpoklady jej vzniku. Žalobca si trestné stíhanie spôsobil
sám svojím nezodpovedným konaním, ktorého sa ako dlhoročný príslušník policajného zboru mohol

a mal vyvarovať. Navrhol zrušiť rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými okresný súd vyhovel
žalobe, resp. navrhol po zrušení rozhodnutia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

5. Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „C.s.p.“); podľa §470 ods. 1 C.s.p., ak nie

je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania, začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa §470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácií konania, ak by boli v

neprospech strany.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu a žalovaného podľa §34
C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len
v rozsahu odvolaní žalobcu a žalovaného podľa §379 C.s.p. a z dôvodov, vymedzených v odvolaniach

podľa §380 ods. 1 C.s.p., rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
sčasti potvrdil a sčasti v zmysle §388 C.s.p. zmenil z nasledovných dôvodov:

7. Podľa §387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa §388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky strán sporu, uvedené v odvolaniach,
ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie.

9. Pokiaľ sa týka náhrady škody, spočívajúcej v trovách obhajoby a náhrade nemajetkovej ujmy,
stotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, osvojuje si dôvody napadnutého
rozsudku a v zmysle §387 ods. 1 C.s.p. na tieto poukazuje; súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel v tejto časti k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie

právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby Banská Bystrica
pod ČSV: SKIS-26/IS-3-V-2009 zo dňa 09.06.2009 bolo začaté trestné stíhanie a bolo vznesenéobvinenie žalobcovi pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §326 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 02.02.2009 o 11.30 hod. na U. ul. v W. W. počas
výkonu služby po preverení škodovej udalosti v súvislosti so zrážkou vozidla Fiat Stilo, ktoré viedol Q.

P., s vozidlom Renault, ktoré viedol P. Q., Q. P. ako osobe, ktorá zapríčinila škodovú udalosť žalobca
oznámil, že sa dopustil dopravného priestupku a žiadal zaplatiť pokutu vo výške 250,-€, ktorú menovaný
aj zaplatil, žalobca mu však nedal žiadne potvrdenie o zaplatení pokuty a do služobných pomôcok
vykázal len uloženie blokovej pokuty vo výške 96,-€. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca v
zákonnej lehote dňa 19.06.2009 podal sťažnosť, ktorú prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry v

Banskej Bystrici uznesením č.k. OpV 28/2009 zo dňa 29.06.2009 zamietol.
Dňa 07.08.2009 bol vydaný personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č.334 o prepustení
zo služobného pomeru príslušníka PZ. Podľa §192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. bol žalobca
prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ v stálej službe vo funkcii starší referent oddelenia
výkonu služby ODI OR PZ Banská Bystrica. Z dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že žalobca
uložil Q. P. blokovú pokutu 250,-€, ktorú menovaný zaplatil, žalobca mu nevydal žiadne potvrdenie

a do služobných pomôcok vykázal uloženie pokuty 96,-€. Rozdiel vo výške 154,-€ si ponechal pre
vlastnú potrebu; uvedený skutkový stav bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného. Zvlášť hrubé
porušenie služobnej prísahy videl minister vnútra Slovenskej republiky v tom, že žalobca nebol čestným
adisciplinovanýmpríslušníkompolicajnéhozboru,neriadilsazákonmiavšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi a svoje sily nevynaložil na ochranu základných práv a slobôd osoby, keď v rozpore so

zákonom, zneužijúc svoje služobné postavenie potom, ako vodičovi za spáchaný priestupok nevydal
potvrdenie o zaplatení blokovej pokuty, neskôr vykázal a odviedol len časť obdržanej finančnej hotovosti
a zostatok si nechal pre seba, konal úmyselne pre získanie neoprávnenej výhody vo vlastný prospech.
Proti personálnemu rozkazu podal žalobca v zákonnej lehote dňa 21.08.2009 rozklad, ktorý bol
zamietnutý a bolo potvrdené napadnuté rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru pod

SLV-140/PK-2009 zo dňa 09.12.2009.
Dňa 20.11.2009 podal prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry v Banskej Bystrici pod sp.zn. OPV
28/2009 obžalobu pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa; Okresný súd Banská Bystrica
trestným rozkazom sp.zn. 1T/115/2009 zo dňa 27.11.2009 uznal žalobcu za vinného, bol mu uložený
peňažný trest 1 000,-€ s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, trest zákazu

činnosti v trvaní 5 rokov. Proti rozhodnutiu podal žalobca odpor, v dôsledku ktorého bol trestný rozkaz
bol zrušený a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1T/115/2009 zo dňa 01.02.2010
okresný súd uznal žalobcu vinným z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §326
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo ho odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov,
ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov a zároveň mu uložil

trest zákazu činnosti vykonávať akúkoľvek činnosť, zamestnanie alebo služobný pomer v Policajnom
zbore Slovenskej republiky na 5 rokov a poškodenému priznal nárok na náhradu škody vo výške 154,-
€. Na odvolanie obžalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 2To/98/2010 zo dňa
22.04.2010 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil so záväzným právnym
názorom,abyjuvpotrebnomrozsahuznovaprejednalarozhodol.Následneokresnýsúdrozsudkomč.k.

1T/115/2009-173 zo dňa 08.07.2010 žalobcu oslobodil spod obžaloby Vojenskej obvodnej prokuratúry,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Konštatoval, že po
zhodnotení dôkazov nepovažoval za preukázané, že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby, sa skutočne
stal a za tejto dôkaznej situácie za použitia ustanovenia §2 ods. 2 Trestného poriadku, upravujúceho
zásahu prezumpcie neviny mal za to, že v prípade pochybností o skutku, ktoré nie je možné odstrániť

vykonaním ďalších dôkazov, je povinnosťou súdu prikloniť sa k možnosti pre obžalovaného priaznivejšej
(zásada in dubio pro reo). Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 09.09.2010.
Žalobca následne podal návrh na predbežné prerokovanie nároku podľa §15 zákona č. 514/2003 Z.z. na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré postúpilo žiadosť Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky; Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť prerokovalo a nevyhovelo jej.

Žalobca sa domáhal svojho nároku súdnou cestou a žiadal priznať náhradu škody, pozostávajúcu z
nárokov: 11 926,-€ ako odchodného za výsluhu rokov od 01.12.1990 do 09.09.2010 do právoplatného
rozhodnutia oslobodzujúceho rozsudku so započítaním dvojročnej základnej vojenskej služby, ktoré mu
nebolo zaplatené, sumy 6 300,-€ ako zaplatenie rozdielu medzi služobným príjmom od prepustenia
z policajného zboru od 07.08.2009 do právoplatnosti rozsudku 1T/115/2009 a priznaným výsluhovým

dôchodkom; sumy 1 171,24€, ktorá predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní; nemajetkovú ujmu
vzhľadom na zákonné kritériá, uvedené v §17 ods. 3 vo výške 33 000,-€ s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cdo/53/1993.11. Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a

povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a za orgán
verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); štát (žalovaný),
za podmienok stanovených zákonom, zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného aj nezákonným
rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa nemôže zbaviť
(§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného štát (žalovaný) v zásade zodpovedá

aj za škodu, spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vedeného trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného; na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za
škodu, resp. nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia je nevyhnutné súčasné splnenie
zákonných predpokladov, ktorými sú 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody resp. nemajetkovej ujmy
a 3/ príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody resp. nemajetkovej ujmy.
Nezákonným rozhodnutím treba v tejto súvislosti rozumieť predovšetkým rozhodnutie orgánu verejnej

moci, vydané v medziach jeho právomoci, ktoré bolo na základe opravného prostriedku poškodeného
(t.j. z hľadiska prejednávanej veci na základe sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia podanej
žalobcom) príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003
Z.z.). S prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie

proti nemu nemalo byť začaté; nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok NS SR č.k.
1Cdo/53/1993).

12. V prejednávanom spore uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na náhradu škody s príslušenstvom

podľa zákona č.514/2003 Z.z. z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona;
zo zistených skutkových okolností vyplýva, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby.
Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) má za to, že ak trestné stíhanie neskončilo
právoplatným odsúdením žalobcu, ale jeho oslobodením spod obžaloby, je príčinou vzniku časti
uplatňovanej škody vznesenie obvinenia voči žalobcovi, na základe ktorého sa voči nemu viedlo trestné

konanie; potom škodu vo výške 1 171,24 €, predstavujúcu vynaloženie finančných prostriedkov na
úhradutrovobhajobyvtrestnomkonaní,skončenomprávoplatnýmoslobodenímžalobcuspodobžaloby,
okresný súd priznal žalobcovi správne. Ani krajský súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že
faktúra nepreukazuje základ a výšku nároku; trovy obhajoby boli preukázateľne v súlade so zákonnou
úpravou uplatnené, vyčíslené, vyfakturované a žalobcom zaplatené; odvolanie žalovaného do tohto

výroku rozsudku dôvodné nebolo .

13. Okresný súd tiež správne priznal náhradu škody, spočívajúcu v nemajetkovej ujme. Náhrada
nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej bol žalobca v dôsledku
trestného konania uvrhnutý; ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné

skutočnosti náročne preukázateľné (uznesenie NS ČR sp.zn. 30Cdo 3007/2010 z 31.08.2011). Pri
určení výšky zadosťučinenia je potrebné vychádzať okrem povahy trestnej veci, dĺžky trestného
stíhania predovšetkým z dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby; forma a
prípadná výška nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti; jej priznanie
je nad rámec konštatovania porušenia práva na mieste iba vtedy, ak by sa z hľadiska všeobecnej

slušnosti poškodenému satisfakcia skutočne mala dostať (rozsudok veľkého senátu NS ČR sp.zn.
30Cdo 2813/2011 z 27.06.20122, R122/2012). Súd prvej inštancie vykonal v tomto smere dostatočné
dokazovanie. Základ aj výšku nemajetkovej ujmy posúdil aj podľa názoru odvolacieho súdu správne,
preto krajský súd aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; odvolanie žalobcu ani žalovaného
v tomto smere nebolo dôvodné.

14. Žalovaný v podanom odvolaní vytýkal napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie aj neexistenciu
príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a prepustením žalobcu zo služobného pomeru; odvolanie
žalovaného proti výrokom rozsudku, ktorými súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody - odchodné vo výške 10 602,18 € a sumu 6 300,- €

ako rozdiel medzi služobným príjmom od prepustenia od 07.08.2009 do 09.09.2010 a výsluhovým
dôchodkom, je v každom bode dôvodné. Príčinná súvislosť je jeden z esenciálnych zákonných
predpokladov náhrady škody všeobecne, a aj náhrady škody v zmysle z.č. 514/2003 Z.z.; zákonné
predpoklady musia byť splnené súčasne. V prejednávanej veci je aj podľa názoru odvolacieho súdutitulom, zakladajúcim nárok na náhradu škody - odchodného vo výške 10 602,18 € a rozdielu medzi
služobným príjmom 6 300,- €, personálny rozkaz ministerstva vnútra, ktorým bol žalobca prepustený
zo služobného pomeru. Proti personálnemu rozkazu podal žalobca rozklad, ktorý bol zamietnutý. V

odôvodnení rozkladu je vylúčená súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a jeho prepustením zo
služobného pomeru. Z obsahu personálneho rozkazu ministra vnútra SR (viď č.l. 12 - 13 súdneho spisu)
vyplýva, že konanie žalobcu, zakladajúce dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru, je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti; jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby; to, či odvolateľ svojím

protiprávnym konaním naplnil aj niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, uvedeného v
Trestnom zákone, je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní. Zásada prezumpcie neviny sa
v personálnom konaní neuplatňuje. Zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru musia
byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku eventuálneho trestného
konania. Porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemusí nutne
dosahovať intenzitu trestného činu; personálne opatrenie za zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy

a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Minister vnútra iba
rozhodol o ďalšom zotrvaní odvolateľa v služobnom pomere príslušníka policajného zboru z hľadiska
jeho konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka policajného zboru. Na rozdiel od
trestného konania o prepustení policajta zo služobného pomeru rozhoduje príslušný nadriadený, ktorý
je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru podľa §192

ods. 1 písm. e) z.č. 73/1998 Z.z.. Minister vnútra SR si robí podľa zákona vo veci vlastný úsudok a v
samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku trestného konania. Oprávňuje ho k
tomuto postupu §238 ods. 4 citovaného zákona; otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so
skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie a toto personálne opatrenie nie je
závislé na rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Protiprávne konanie bolo odvolateľovi riadne

a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi, obsiahnutými v spise. Zákon č. 73/1998 Z.z. je vybavený
kompetenciou konať v personálnych veciach samostatne bez povinnosti vyčkať na výsledok trestného
konania; nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný
čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Prípadný oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo
aj o totožný skutok) však ešte neznamená, že príslušník sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny.

Ani prípadné oslobodenie odvolateľa spod obžaloby z trestného činu neznamená, že neporušil zákon
č.73/1998 Z.z.; napadnutým rozhodnutím odvolateľovi nebola vyslovená vina zo spáchania trestného
činu, ale iba rozhodnuté o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ.
O protiprávnom konaní odvolateľa svedčia aj ostatné zabezpečené dôkazy, ako napríklad výpoveď XX/
XXXX Q. zo dňa 07.07.2009, ktorého výpoveď sa zhoduje s výpoveďou, uvedenou v zápisnici o výsluchu

osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci Q. P. zo dňa 30.07.2009 číslo spisu ORP-414-25/
DI-2009.
S poukazom na ustanovenia §192 ods. 1 písm. e), §17 ods. 1, §48 ods. 3 písm. a), g), h) z.č.
73/1998 Z.z. je konanie, ktorého sa žalobca dopusti, v príkrom rozpore s obsahom služobnej prísahy,
úlohami policajta, policajného zboru a nezodpovedá ani služobným povinnostiam policajta. Zvlášť

hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom
policajného zboru a neriadil sa zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako
aj rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených a svoje sily nevynaložil na ochranu
základných práv a slobôd osoby, keď v rozpore so zákonom, zneužijúc svoje služobné postavenie,
potom, ako vodičovi za spáchaný priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky uložil na

mieste blokovú pokutu, priestupcovi nevydal potvrdenie o zaplatení uloženej blokovej pokuty, neskôr
vykázal a odviedol len časť obdržanej finančnej hotovosti z uloženej blokovej pokuty a zostatok si nechal
pre vlastnú potrebu.
Odvolací orgán teda považoval za splnené všetky zákonné podmienky na prepustenie žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka policajného zboru.

15. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanom prípade neexistuje bezprostredná príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a trestným stíhaním; rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
je tým medzičlánkom, ktorý narúša kontinuitu príčinnej súvislosti medzi škodou a právnym úkonom,
ktorý mal vznik škody zapríčiniť. Z odôvodnenia rozhodnutia o rozklade ministerstva vnútra vyplýva, že

škodanevzniklaanedošlokprepusteniužalobcuzoslužobnéhopomeruvdôsledkurozhodnutiaozačatí
trestnéhostíhaniaavzneseniaobvinenia.Vzhľadomnatietoskutočnostikrajskýsúdrozsudoksúduprvej
inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému z titulu majetkovej škody s príslušenstvom a nemajetkovej
ujmy povinnosť zaplatiť žalobcovi odchodné vo výške 10 602,18 € a sumu 6 300,- € ako rozdiel medzislužobným príjmom od prepustenia od 07.08.2009 do 09.09 2010 a výsluhovým dôchodkom zmenil a
žalobu v tejto časti zamietol.

16. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca podal žalobu proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky;
zmenu označenia žalovaného na Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, pripustil Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 14C/351/2012-97 zo dňa 23.09.2013 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/536/2013-109 zo dňa 29.11.2013.
Vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného v tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné uviesť:

Okresný súd správne neakceptoval námietku žalovaného, že nie je orgánom oprávneným zastupovať
štát (§4 z.č. 514/2003 Z.z.). Trestné konanie začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania
a je zavŕšené podaním obžaloby, kde vykonávajú svoju pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru aj
prokurátor. Vo veci náhrady škody, spôsobenej i v tomto úseku trestného konania, je orgánom verejnej
moci ako orgán, konajúci v mene štátu, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ale aj Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom-ktorom prípade

orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody (viď rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011).
V predmetnej veci podal žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v
zmysle §15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré
postúpilo žiadosť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré ju predbežne prerokovalo, meritórne

sa ňou zaoberalo a oznámilo žalobcovi, že neboli naplnené základné zákonné predpoklady pre vznik
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto žiadosti nie je možné vyhovieť.
Orgánom oprávneným konať v mene štátu navyše nemôže byť Ministerstvo vnútra SR, pretože toto
oprávnenie od 01.01.2013 účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z. stratilo. Nová právna úprava neobsahuje
prechodné ustanovenia, a preto v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní sa aj na všetky

neskončené konania o náhradu škody voči štátu, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a
podal obžalobu príslušnému súdu. Žalovaný bol do konania pripustený uznesením zo dňa 23.09.2013,
ktoré po odvolaní žalovaného a rozhodnutí krajským súdom nadobudlo právoplatnosť.
Pasívne legitimovanou stranou v spore o náhradu škodu v zmysle z.č. 514/2003 Z.z. je vždy štát,
teda Slovenská republika; len procesnými ustanoveniami je upravené, ktorý orgán štátu je oprávnený

v jeho mene v tej-ktorej veci konať; hmotnoprávne ustanovenia stanovujú štát za zodpovedný subjekt,
ktorý za podmienok určených zákonom zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci ((charakter procesných ustanovení pre účely súdneho konania tieto nadobúdajú
cez ustanovenie §73 C.s.p., podľa ktorého spôsob konania za právnickú osobu neupravuje procesný
predpis, ale procesná úprava odkazuje na hmotné právo)..

Otázkou pasívnej legitimácie sa krajský súd už zaoberal opakovane, napr. v rozsudku sp. zn. 17Co
677/2013 zo dňa 17.09.2014, alebo 17Co 984/2013 z 26.02.2014 v spojení s rozsudkom NS SR sp.zn.
8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015, uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod publikačným číslom 6/2016.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods. 1 C.s.p. (o
trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v spojení s §255 ods.
1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a v spojení s §262
ods. 1 C.s.p. (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí) tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na

vyrovnaný úspech strán.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).