Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118011356
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3118011356.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa

Janíka a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému T. O., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale
bytom L., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Ilava, pre zločin lúpeže podľa § 188 ods.1, ods.2
písm.c) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr.zák. a iné, o odvolaniach obžalovaného a okresného
prokurátora, ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 4.1.2019, sp.zn. 6T/64/2018,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. apríla 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm.d) Tr.por. z r u š u j e s a napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods.3 Tr.por.

obžalovaný T. O. - nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom L., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Ilava
j e v i n n ý , ž e

dňa 14.01.2016 v čase približne o 10.15 hodine vnikol do rodinného domu v
O. U. na ulici T. U. XXX, kde nezisteným spôsobom prekonal bránku a dostal sa na dvor rodinného domu,
prešiel k zadnej časti domu, kde pristavil kovový rebrík k oknu, na ktorom vylomil lištu, avšak okno sa mu
otvoriť nepodarilo, následne prešiel k vchodových dverám v zadnej časti domu vedúcim do horného bytu

domu, na ktorých rozbil sklenenú výplň, vytiahol kľúče, ktoré sa nachádzali vo dverách z vnútornej strany
a odomkol si vchodové dvere, prešiel po schodišti na prvé poschodie domu, kde otvoril dvere a prešiel na
chodbu, kde ho vyrušila poškodená W. T., ktorá začala kričať, na čo jej povedal „Nekrič, lebo ťa zabijem,“
na čo poškodená zostala ticho, následne obžalovaný spravil pohyb ľavou rukou, pričom obžalovaný
držal pod pravou rukou neidentifikovaný predmet, na čo poškodená zo svojej peňaženky vytiahla 20,-
Eur, následne obžalovaný žiadal ďalšie peniaze a keď poškodená povedala, že ďalšie peniaze nemá,
obžalovaný povedal, aby mu dala zlato, na čo obžalovaný zobral poškodenej zlatú obrúčku, čím svojim
konaním spôsobil poškodenej W. T. škodu vo výške 220,- Eur,

t e d a

- hrozbou násilia iného nútil, aby niečo konal alebo aby niečo opomenul,
- neoprávnene vnikol do obydlia iného
- dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k prisvojeniu si cudzej veci tým, že sa jej zmocní
a taký čin spáchal vlámaním,

č í m s p á c h a l

- zločin vydierania podľa § 189 odsek l Trestného zákona,
- prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek l Trestného zákona,
- zločin krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek 4 písmeno b) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods.1

Tr. zák.Za to sa

o d s u d z u j e :

Podľa § 212 odsek 4 Trestného zákona, § 41 odsek l Trestného zákona, § 38 odsek 5
Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody zaraďuje do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 odsek 2, § 77 odsek l a § 78 odsek l Trestného zákona súd ukladá obžalovanému ochranný
dohľad v trvaní 3 (tri) roky, spočívajúci v povinnosti obžalovaného po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody oznamovať potrebné údaje o zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť v
určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.
Podľa § 77 odsek 2, § 51 odsek 4 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému povinnosť spočívajúcu
v príkaze zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie v čase ochranného dohľadu.

Podľa § 287 odsek l Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej W.
T., bytom T. U. XXX, O. U. škodu vo výške 220,- eur.

II. Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného T. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 4.1.2019, sp.zn. 6T/64/2018 bol obžalovaný
T. O. uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, prečinu porušovania
domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona a prečinu krádeže podľa
§ 212 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 14.01.2016 v čase približne o 10.15 hodine vnikol do rodinného domu v O. U. na ulici T. U. XXX,
kde nezisteným spôsobom prekonal bránku a dostal sa na dvor rodinného domu, prešiel k zadnej časti
domu, kde pristavil kovový rebrík k oknu, na ktorom vylomil lištu, avšak okno sa mu otvoriť nepodarilo,
následne prešiel k vchodových dverám v zadnej časti domu vedúcim do horného bytu domu, na ktorých
rozbil sklenenú výplň, vytiahol kľúče, ktoré sa nachádzali vo dverách z vnútornej strany a odomkol si

vchodové dvere, prešiel po schodišti na prvé poschodie domu, kde otvoril dvere a prešiel na chodbu,
kde ho vyrušila poškodená W. T., ktorá začala kričať, na čo jej povedal „Nekrič, lebo ťa zabijem,“
na čo poškodená zostala ticho, následne obžalovaný spravil pohyb ľavou rukou, pričom obžalovaný
držal pod pravou rukou neidentifikovaný predmet, na čo poškodená zo svojej peňaženky vytiahla 20,-
Eur, následne obžalovaný žiadal ďalšie peniaze a keď poškodená povedala, že ďalšie peniaze nemá,

obžalovaný povedal, aby mu dala zlato, na čo obžalovaný zobral poškodenej zlatú obrúčku, čím svojim
konaním spôsobil poškodenej W. T. škodu vo výške XXX,- Q..

Za to bol odsúdený podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, § 41 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona,
§ 38 odsek 5 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, na výkon

ktorého bol podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradený do ústavu so stredným stupňom
stráženia. Podľa § 76 odsek 2, § 77 odsek 1, § 78 odsek 1 Trestného zákona mu bol uložený ochranný
dohľad v trvaní 3 (tri) roky, v rámci ktorého má povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
oznamovať potrebné údaje o zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť v určených
lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska. Podľa § 77 odsek 2, § 51 odsek 4

Trestného zákona mu bola tiež uložená povinnosť zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o
zamestnanie v čase ochranného dohľadu. Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd tiež rozhodol
o tom, že obžalovaný je povinný nahradiť poškodenej W. T., bytom T. U. XXX, O. U. škodu vo výške
220,- eur.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podali odvolanie jednak obžalovaný,
ale i prokurátor v neprospech obžalovaného.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu v odvolacích dôvodoch uviedol, že odvolanie podal proti výroku
o vine za zločin vydierania podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona a výroku o treste. K skutkom

porušovania domovej slobody a krádeže sa priznal a svoje konanie úprimne ľutuje, namietal však, že zjeho strany došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa § 189 odsek
1 Trestného zákona, čo zároveň odôvodňuje uloženie miernejšieho trestu. V tej súvislosti poukázal na
nejasnosti v skutkovom deji, podľa ktorého mal hrozbou násilia nútiť poškodenú W. T., aby nekričala,

pričom dôkazná situácia je postavená len na jednostrannom tvrdení poškodenej, ktoré nie je ničím
podporené a ide o tvrdenie nepravdivé. S poukazom na rozdiely vo výpovedi poškodenej z prípravného
konania a jej výpovede na hlavnom pojednávaní, nedošlo k skutku takým spôsobom ako to popísala
poškodená. Je pravdou, že bol poškodenou pristihnutý pri krádeži vlámaním, kedy poškodená ako
aj obžalovaný zostali v šoku, pretože ani jeden neočakával prítomnosť toho druhého v budove, na

čo reagovala poškodená krikom. Skutočnosť, že obžalovaný reagoval na jej krik tak, ako popisuje
poškodená, v žiadnom prípade nereflektuje reálnosť deja. Obžalovaný sa pokúšal poškodenú utíšiť,
keďže prirodzene bola vystrašená z jeho prítomnosti. Avšak nekonal v žiadnom prípade s úmyslom
poškodenej ublížiť, útočiť na ňu, či spôsobiť jej akúkoľvek ujmu. Nepoužil voči poškodenej násilie,
hrozbu násilia ani hrozbu inej ťažkej ujmy, iba apeloval na poškodenú, aby nekričala, keďže sám bol
v šoku z jej prítomnosti. Nečakal prítomnosť poškodenej a bol zaskočený. Z vykonaného dokazovania

nebol preukázaný opak, poukazuje na zásadu in dubio pro reo a trvá na tom, že nedošlo z jeho
strany k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania. Zároveň sa počas trestného
konania nepreukázalo u neho použitie násilia alebo zbrane. Skutočnosť, že mal držať v ruke predmet
evokujúci zbraň, odmieta, poškodená pod vplyvom šoku nemohla korektne vnímať okolnosti, čo sa
potvrdilo aj počas hlavného pojednávania konania, keďže nedokázala identifikovať, či obžalovaný vôbec

držal akýkoľvek predmet. Obžalovaný trvá na tom, že v ruke nemal žiaden predmet a poškodenej
sa nevyhrážal. Súčasne uložený trest považuje obžalovaný za neprimeraný a nezákonný, a to aj z
toho dôvodu, že súd pri ukladaní trestu nezohľadnil dôsledne všetky zásady pre ukladanie trestu
uvedené v § 34 ods. l, ods. 2 a ods. 4 Trestného zákona, s prihliadnutím na pomer a mieru závažnosti
poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. K spáchaniu trestného činu sa priznal, tento oľutoval,

čo je poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Taktiež počas priebehu trestného
konania poskytoval súčinnosť orgánom činným v trestnom konaní a napomáhal pri objasnení svojej
trestnej činnosti, čo predstavuje poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Na druhej
strane, aj keď je priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. m), že už bol za trestný čin odsúdený,
súd na túto skutočnosť nemusí prihliadať. Podľa názoru obžalovaného teda prevažujú poľahčujúce

okolnosti. Vzhľadom na uvedené výška trestu je nezákonná, neprimeraná a preto nespravodlivá, keď
trestný čin vydierania nespáchal a mal mu byť uložený za trestný čin porušovania domovej slobody
a krádeže úhrnný trest, podľa zákonného ustanovenia za najprísnejší spáchaný trestný čin, v danom
prípade podľa trestnej sadzby trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods.
2 Trestného zákona, ktorá je jeden až päť rokov, upravenej s prihliadnutím na prevahu poľahčujúcich

okolností v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona, kedy horná hranica zákonom ustanovenej trestnej
sadzby sa zníži o jednu tretinu, a to na 44 mesiacov. Pokiaľ ide o uložený ochranný dohľad v trvaní troch
rokov, obžalovaný spochybňuje jeho účel v spojitosti s výmerou trestu odňatia slobody v trvaní ôsmych
rokov, resp. zmysel uloženej povinnosti zamestnať sa alebo uchádzať sa o zamestnanie a to z dôvodu,
že po výkone celého trestu odňatia slobody bude mať 50 rokov a jeho možnosť, resp. schopnosť sa

zamestnať, bude minimálna. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obžalovaný žiadal, aby
odvolací súd prehodnotil uloženú výšku trestu a tento zmiernil. Obžalovaný sa domnieva, že účel trestu
by bol naplnený aj trestom odňatia slobody v hornej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby a to
v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom.

Odvolanie doplnil i sám obžalovaný vlastným podaním, v ktorom žiadal zohľadniť okrem už uvedených
poľahčujúcich okolností i ďalšiu v zmysle § 36 písm. h) Tr.zák., že spáchal trestný čin pod vplyvom
tiesnivýchosobnýchaleborodinnýchpomerov,ktorésisámnespôsobil.Poukázalvtejsúvislostinato,že
mu bola zavraždená matka, nemal domov, bol v zlom psychickom rozpoložení, nemal peniaze ani prácu.
Taktiež na rozdiel od odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol, že s ochranným dohľadom súhlasí,

pomôže mu viac ako vysoký trest. Napokon navrhol, aby mu súd zarátal do trestu, alebo zohľadnil pri
jeho ukladaní trest, ktorý mu bol uložený v Rakúsku.
Prokurátorka v odvolacích dôvodoch namietala, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a
skutok, pre ktorý uznal obžalovaného za vinného právne kvalifikoval len ako zločin vydierania podľa §
189 odsek 1 Trestného zákona, prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona a

prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona. Týmto
súd oproti podanej obžalobe zmiernil právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu, keď sa nestotožnil
s právnou kvalifikáciou konania obžalovaného T. O. uvádzanou v obžalobe, ako zločinu lúpeže podľa
§ 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmenoa) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno
b) Trestného zákona. Citovala odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, pričom s jeho skutkovými a
právnymi závermi sa nestotožňuje. Poukázala v tej súvislosti podrobne na výpoveď poškodenej W. T.

v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, pričom vo vzťahu k rozdielom v týchto výpovediach
uviedla, že je logické, že s takým značným odstupom času od skutku a vzhľadom na nepríjemnosť
situácie, keď sa v obydlí poškodenej objavil obžalovaný a aj vzhľadom na opätovnú osobnú konfrontáciu
s obžalovaným, opis skutku tak, ako ho uviedla bezprostredne po jeho spáchaní, nebol na hlavnom
pojednávaní úplne totožný. Aj napriek tomu, skutok, ako ho poškodená opísala na hlavnom pojednávaní

v súhrne napĺňa skutkovú podstatu zločinu lúpeže podľa § 188 ods.1, ods.2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona. Výpoveď poškodenej W. T. považuje za vierohodnú,
nakoľko konanie obžalovaného T. O. podrobne popísala, pričom jednoznačne uviedla, že obžalovaný
mal v ruke predmet s hrotom, ktorý už však s odstupom času od spáchania skutku nevedela detailnejšie
popísať. Jednoznačne sa však vyjadrila, že sa jednalo o predmet s ostrým hrotom, ktorý obžalovaný T.
O. držal v ruke a s ktorým spravil pohyb smerom k poškodenej, ktorej povedal „nekrič, lebo ťa zabijem,“

pričom uvedené slová obžalovaný poškodenej uviedol po tom, čo od poškodenej žiadal peniaze, keďže
jej uviedol „keď nemáš peniaze, daj zlato.“ Vierohodnosť výpovede poškodenej nebola tak v priebehu
prípravného konania ako aj v priebehu konania na súde ničím podstatne znížená. Skutok opísala
realisticky a konštantne v priebehu celého doterajšieho konania.
Tvrdenie obžalovaného T. O., že on sám zostal v šoku, keď zbadal poškodenú a iba apeloval na

poškodenú, aby nekričala, považuje prokurátorka len za jeho účelovú snahu vyviniť sa, vzhľadom na
hrozbu vysokého trestu, ktorý mu za uvedený trestný čin hrozí. Jednoznačne bol preukázaný úmysel
obžalovaného T. O. dopustiť sa trestného činu zločinu lúpeže, keďže už v čase, keď došlo k stretu s
poškodenou mu nič nebránilo, aby z miesta činu okamžite odišiel a nepokračoval v protiprávnom konaní.
V súvislosti s uvedeným poukázala aj na predchádzajúce odsúdenie T. O. Okresným súdom Piešťany

sp.zn. 1T/136/2001 zo dňa 28.03.2011, kedy sa trestného činu zločinu lúpeže dopustil obdobným
spôsobom a skutok mal podobný priebeh. Taktiež poukázala na závery znaleckého posudku PhDr.
N. C., znalca z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých číslo 32/2018,
podľa ktorého znalec považuje za vysoko pravdepodobné, že ak obžalovaný vypovedá o danej situácii
v rozpore s tým, ako ju vnímal, nejde u neho o dôsledok konfabulácie v pravom slova zmysle, ale

o úmyselné a cielené skresľovanie reality, ktoré má psychologicky zrozumiteľnú a veľmi jednoduchú
motiváciu vyhnúť sa trestu, resp. docieliť nižší trest. Pri starostlivom hodnotení zabezpečených dôkazov
nielen v prípravnom konaní, ale aj v priebehu hlavného pojednávania, je potrebné dospieť k záveru, že
skutok sa stal, tento spáchal obžalovaný T. O. a skutočnosti uvádzané poškodenou W. T. bezpochyby
preukazujú naplnenie znakov skutkovej podstaty žalovaných trestných činov. O trestný čin lúpeže ide,

ak páchateľ koná v úmysle zmocniť sa cudzej veci v bezprostrednej časovej nadväznosti na použité
násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia, pričom z hľadiska zavinenia hodnotí prokurátorka konanie
obžalovaného ako priamy úmysel v zmysle § 15 písmeno a) Trestného zákona, pretože chcel spôsobom
uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom. Skutok preukázaný tak v
prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom vykazuje všetky znaky stíhaných trestných činov, a

to tak zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 138 písmeno a) Trestného zákona, ako aj prečinu porušovania domovej slobody podľa
§ 194 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona, tak ako bolo navrhované v podanej obžalobe.
Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie konania obžalovaného nie je možné sa potom stotožniť s
výrokom súdu o treste, ktorý bol obžalovanému T. O. uložený. Preto prokurátorka navrhla, aby Krajský

súd v Trenčíne podľa § 321 odsek 1 písmeno b), písmeno e) Trestného poriadku zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o vine ako aj vo výroku o treste, pretože sa prvostupňový súd nevysporiadal so
všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a aby v zmysle § 322 odsek 3 Trestného poriadku
sám rozhodol a s poukazom na osobu páchateľa, ktorý bol doposiaľ opakovane súdne trestaný a to aj
pre trestné činy lúpeže (rozsudkom Vojenského obvodného súdu Bratislava sp. zn. 3T/194/96 zo dňa

17.07.1996 a tiež rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/136/10 zo dňa 28.03.2011), vymeral
obžalovanému T. O. zákonný a spravodlivý úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody na 25 rokov v
zmysle ustanovenia § 47 odsek 2 Trestného zákona so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody so stredným stupňom stráženia.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril písomne obžalovaný, jednak prostredníctvom obhajcu, ale i sám,
pričom z oboch podaní vyplývajú v zásade zhodné argumenty. Uviedol, že prokurátor v odvolaní
primárnepoukazujenato,žeprvostupňovýsúdsanesprávnevysporiadalsprávnoukvalifikáciouskutku,
ktorý je obžalovanému kladený za vinu obžalobou, kde prokurátor kvalifikoval skutok ako zločin lúpežepodľa§188ods.1,ods.2písmenoc)Trestnéhozákonaspoukazomna§138písm.a)Trestnéhozákona
a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona. S
názorom prokurátora nesúhlasí. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za to, že skutok,

ktorý je obžalovanému kladený za vinu, napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189
ods. 1 Trestného zákona, prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno
b) Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona. Obžalovaný
sa plne stotožňuje s tým, že súd prekvalifikoval zločin lúpeže na prečin krádeže vlámaním. Z vykonaného
dokazovanie je totiž nesporné, že od počiatku nemal priamy ani nepriamy úmysel použiť na prisvojenie si

cudzej veci násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia. Po príchode na miesto činu najprv počkal kým
rodinný dom opustia všetky osoby v ňom žijúce, následne, aby si overil či objektívne sa už v rodinnom
dome nikto nenachádza, niekoľko krát zazvonil na zvonec umiestnený na bráne pred rodinným domom.
Po tom, ako nikto neotváral a v dome neregistroval žiaden pohyb, vošiel do priestoru rodinného domu.
Z uvedeného je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že mal v úmysle kradnúť, čo v konečnom dôsledku
aj sám priznal, avšak nemal v úmysle za týmto účelom použiť na prisvojenie si cudzej veci násilie,

resp. hrozbu bezprostredného násilia proti tretej osobe. Pre naplnenie subjektívnej stránky trestného
činu lúpeže sa obligatórne vyžaduje úmyselné zavinenie, t.j. priamy alebo nepriamy úmysel, ktorý musí,
ako ostatné znaky subjektívnej stránky trestného činu existovať pred jeho samotným spáchaním. Z
výpovedí vykonaných v prípravnom konaní a v konaní pred súdom nesporne vyplýva, že obžalovaný
nemal priamy ani nepriamy úmysel porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. S

otázkou zavinenia úzko súvisí problematika omylu v trestnom práve, t.j. nezhoda páchateľovho vedomia
(vnímania) so skutočnosťou a to buď preto, že si niektorú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo mal o
nej nesprávnu predstavu (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.1992, sp. zn. 7Tz62/92). Keďže
obžalovaný mal za to, že rodinný dom je prázdny, nemôže byť trestne zodpovedný za úmyselný trestný
čin, rovnako negatívny skutkový omyl vylučuje aj zodpovednosť, za trestný čin spáchaný z vedomej

nedbanlivosti - k úmyselnému zavineniu a k zavineniu z vedomej nedbanlivosti je totiž potrebné, aby
páchateľ vedel, že skutočnosti tvoriace znaky uvedené v trestnom zákone sú aspoň možné. Vo vzťahu
k ďalším dvom trestným činom porušovania domovej slobody a krádeže sa obžalovaný dobrovoľne
priznal a svoje konanie úprimne oľutoval. Vo vzťahu k tretiemu trestnému činu - vyhrážania, za ktorý
súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným, sa nestotožňuje s tým, že by naplnil danú skutkovú

podstatu tohto trestného činu. Keďže v rodinnom dome sa nachádzal iba obžalovaný a poškodená,
pričom ich výpovede sa vo viacerých významných skutočnostiach rozchádzajú, je potrebné konštatovať,
že objektívne posúdenie priebehu skutkového deja súdom je veľmi ťažko posúdiť. V tejto situácii však
poukazuje na zásadu in dubio pro reo, v zmysle ktorej je nutné v pochybnostiach rozhodnúť v prospech
obžalovaného. Rozpory sa totiž nachádzajú aj v samotných výpovediach poškodenej, pričom inak

vypovedala v prípravnom konaní a inak v konaní pred súdom. Z uvedeného je zrejmé, že aj samotná
poškodená bola v šoku zo situácie, ktorá sa odohrala v jej obydlí a preto nie je vylúčené, že vo
výpovediach v prípravnom konaní (tesne po skutku) uvádzala aj skutočnosti, ktoré objektívne neboli.
Naproti tomu dobrovoľne priznal spáchanie trestného činu krádeže aj porušovania osobnej slobody.
Podrobne a vyčerpávajúco uviedol ako skutok chcel spáchať a v konečnom dôsledku aj ako ho spáchal.

S poukazom na uvedené opakovane zdôrazňuje, že nepoužil voči poškodenej žiadne vyhrážky, násilie
ani hrozbu bezprostredného násilia. Síce sa pokúsil poškodenú utíšiť, keďže prirodzene bola vystrašená
z jeho prítomnosti, avšak nekonal v žiadnom prípade s úmyslom poškodenej ublížiť, útočiť na ňu, či
spôsobiť jej akúkoľvek ujmu, iba apeloval na poškodenú, aby nekričala, keďže sám bol v šoku z jej
prítomnostiasituáciahozaskočila.Zvykonanéhodokazovanianebolpreukázanýopak.Počastrestného

konania sa nepreukázalo u neho ani použitie zbrane. Trestný čin totiž nie je spáchaný so zbraňou pokiaľ
ju páchateľ pri sebe má, avšak na spáchanie skutku ju nepoužije. Pritom z vykonaného dokazovania
nebolo zrejmé, že by obžalovaný disponoval v čase vniknutia do obydlia nejakou zbraňou. Skutočnosť,
že mal držať v ruke predmet evokujúci zbraň, odmieta a zdôrazňuje, že poškodená vplyvom šoku
nemohla korektne vnímať okolnosti, čo sa potvrdilo aj počas hlavného pojednávania, keďže nedokázala

identifikovať, či obžalovaný vôbec držal akýkoľvek predmet. Osobitne je nutné podotknúť, že z výpovede
poškodenej na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že predmet, ktorý mal obžalovaný držať v ruke, mal mať
v pravej ruke, ktorú počas celého konania mal umiestnenú na páse, resp. bruchu a s touto rukou, ako
uviedla poškodená, nevykonával žiaden pohyb. Na samotnom pojednávaní tiež obžalovaný uviedol, že
jeho matka bola zavraždená kvôli peniazom, preto by on sám nikdy voči tretej osobe násilie ani hrozbu

násilia nepoužil. Následne obžalovaný zopakoval svoje odvolacie námietky vo vzťahu k uloženému
trestu, uvádzané už v jeho odvolaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa obžalovaný domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr.por. zrušil a vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, alternatívne aby v súlade s § 322 ods. 3 Tr.por. vo veci sám rozhodol a uznalobžalovaného vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek
2 písmeno b) Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
a uložil mu miernejší trest, ako uviedol v odvolaní.

Na verejnom zasadnutí krajského súdu prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že s poukazom
na dôvody odvolania okresného prokurátora a vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa pochybil pri
rozhodovaní o vine obžalovaného, navrhla zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 ods.l písm.b), písm.e)
Tr.por. s tým, aby krajský súd sám podľa § 322 ods.3 Tr.por. rozhodol tak, že uzná obžalovaného vinným

v zmysle obžaloby a uloží mu za použitia § 47 ods.2 Tr.zák trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov,
nakoľko sú na to splnené všetky zákonné podmienky a na výkon trestu ho zaradí do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Čo sa týka odvolania obžalovaného, toto navrhla ako nedôvodné podľa § 319 Tr.por.
zamietnuť.
Obhajca obžalovaného uviedol, že z dokazovania nevyplýva, že by sa obžalovaný
dopustil trestného činu lúpeže a vydierania, preto navrhol zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby

obžalovanýboluznanývinnýmlenztrestnéhočinuporušovaniadomovejslobodyakrádeže,čonapokon
priznal a bol mu uložený primeraný trest za použitia zákonných ustanovení s prevahou poľahčujúcich
okolností tak, ako bolo uvedené v dôvodoch odvolania obžalovaného. Odvolanie prokurátorky navrhol
zamietnuť ako nedôvodné.

Obžalovaný uviedol, že sa v plnej miere pridržiava slov svojho obhajcu a jeho konečného návrhu. Dodal,
že spáchal len to, k čomu som priznal a nesúhlasí s dôvodmi odvolania okresného prokurátora.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Zpodnetupodanýchodvolaníkrajskýsúdpreskúmalnapadnutýrozsudokazistil,žezpodnetuodvolania

okresného prokurátora je napadnutý rozsudok nutné zrušiť pre porušenie ustanovení Trestného zákona
súdom prvého stupňa pri kvalifikácii konania obžalovaného okresným súdom, ako aj pri ukladaní trestu,
avšak z iných dôvodov, ako uvádzal prokurátor. Naopak pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného toto
považoval za nedôvodné.

V prvom rade je nutné uviesť, že súd prvého stupňa na riadne objasnenie veci vykonal vo
veci dokazovanie, vypočul obžalovaného, svedkyňu a poškodenú W. T., prečítal znalecký posudok
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, odbor prírodovedného skúmania a
kriminalistickej identifikácie, oboznámil zápisnicu o rekognícii osoby podľa fotoalbumu, znalecký
posudok z odboru psychológie a ďalšie listinné dôkazy. Na podklade vykonaného dokazovania a po

vyhodnotení dôkazov tak jednotlivo ako aj v súhrne, potom súd prvého stupňa dospel k záveru, že
skutok uvedený v skutkovej vete obžaloby bol vykonanými dôkazmi preukázaný len z časti, preto
upravil skutkovú vetu oproti podanej obžalobe, pričom vypustil tú časť konania zo skutkovej vety,
podľa ktorej mal obžalovaný pýtať peniaze násilím, resp. pod hrozbou použitia násilia. Odvolací súd
starostlivo preskúmajúc napadnutý rozsudok ako aj konanie tomuto predchádzajúce zistil, že na základe

vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové závery, pričom sa podrobne
zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne, svoje skutkové závery odôvodnil vo svojom rozhodnutí.
Správne pritom skonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania bola nepochybne preukázaná
len časť skutku obžalobného návrhu, ktorý ustálil tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku
okresného súdu, pretože nebolo dokázané, že obžalovaný mal použiť násilie, alebo hrozbu násilia vo

vzťahu k vyžadovaniu peňazí, resp. zlata pri neočakávanom vzájomnom stretnutí s poškodenou v dome,
či už verbálnym prejavom, alebo svojim pohybom tela s použitím zbrane. Poukázal pritom podrobne na
rozdielne výpovede poškodenej pred súdom, kde táto uviedla rozdielne verbálne výroky obžalovaného
na jej adresu, ako uvádzala v prípravnom konaní, pričom si tiež nebola istá, čo vlastne obžalovaný v ruke
držal, avšak sama uvádzala, že stále sa držal od nej na určitú vzdialenosť, nešiel k nej bližšie a videla

na ňom, že je tiež prekvapený, že je sám prekvapený z jej prítomnosti. Podľa okresného súdu je možné
sa domnievať, že obžalovaný pri sebe mal tzv. „pajser,“ avšak z okolností prípadu nemožno vyvodiť
jednoznačný záver, že by obžalovaný tento mal pri sebe za účelom jeho použitia na útok, na prekonanie
alebo zamedzenie odporu poškodenej a ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by ho obžalovanývôbec použil ako zbraň. Odvolací súd sa s takýmto hodnotením dôkazov týkajúcich sa skutkových
záverov stotožnil a keďže citovanie jednotlivých dôkazov a bližšie popisovanie hodnotenia dôkaznej
situácie by bolo len opakovaním skutočností uvádzaných súdom prvého stupňa, odkazuje odvolací súd

v tomto smere na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súčasne odvolací súd skonštatoval, že nie je
možné sa stotožniť s dôvodmi odvolania prokurátora. Z obsahu jeho odvolania vyplýva, že nenavrhuje
vykonanie ďalších dôkazov, v podstate vytýka súdu prvého stupňa nesprávne hodnotenie dôkazov
vykonaných, najmä s poukazom na výpovede už spomínanej svedkyne a poškodenej, ktorými podľa
jeho názoru bol dokázaný skutkový stav z obžaloby. Výpoveďami tejto svedkyne sa súd prvého stupňa

zaoberal a tieto hodnotil v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, pričom v zásade nemožno vytýkať
súdu prvého stupňa nezákonnosť napadnutého rozsudku len preto, že odvolateľ dospel na základe
vlastného hodnotenia dôkazov vo významnej časti k iným skutkovým záverom, než súd prvého stupňa,
ktorý vykonal všetky navrhnuté, dostupné a potrebné dôkazy a ktoré vyhodnotil jednotlivo ako i v
súhrne tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Pre uznanie viny musí
mať súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania

sa skutočne stal a že tento spáchal obžalovaný. Súd môže oprieť výrok o vine i o nepriame dôkazy,
avšak len za predpokladu, že tvoria vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú uzavretú sústavu
nepriamych dôkazov vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, z ktorých možno vyvodiť len
jediný záver a súčasne vylúčiť iný. V danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu takýto záver
vo vzťahu k tvrdeniu prokurátorky o preukázaní skutku tak, ako bol uvedený v obžalobe a tým naplnení

znakov skutkovej podstaty trestného činu lúpeže v súbehu s trestným činom krádeže a porušovania
domovej slobody, nemá oporu v skutkových zisteniach a vykonanom dokazovaní. V súvislosti s právnym
posúdením konania obžalovaného v upravenej skutkovej vete odvolací súd považuje za nutné uviesť a
to aj z hľadiska odvolacích dôvodov obžalovaného, že okresný súd síce riadne nevysvetlil, ktorú časť
konania subsumoval pod trestný čin vydierania, zo skutku však nepochybne vyplýva, že obžalovaný

hrozbunásiliapoužillenvprvommomente,postretnutíspoškodenou,keďtátozačalakričaťaonjejnato
povedal „nekrič, lebo ťa zabijem.“ Preto túto časť konania možno kvalifikovať ako trestný čin vydierania.

Na druhej strane okresný súd pochybil ak ustálený skutok a konanie obžalovaného po právnej stránke
kvalifikoval ako jednočinný súbeh zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr.zák., prečinu porušovania

domovej slobody podľa § 194 ods.1, ods.2 písm. b) Tr.zák. a prečin krádeže podľa § 212 ods.2 písm.a)
Tr.zák., za čo mu následne uložil podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, s použitím § 41 odsek 1, odsek
2 Trestného zákona, § 38 odsek 5 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody na 8 rokov. Odvolací
súduvádza,žedanejprávnejkvalifikáciinezodpovedápriukladanítrestupoužitietzv.asperačnejzásady
podľa § 41 ods.2 Tr.zák., keďže nešlo o viacčinný súbeh trestných činov, preto okresný súd nezákonne

obžalovanémuuložiltrestmimotrestnejsadzby,zktorejmalprisprávnompoužitípríslušnýchustanovení
trestného zákona vychádzať a to trestnej sadzby ustanovenia § 189 ods. 2, upravenej s použitím §
38 ods.5 Tr.zák. (bez uznania poľahčujúcich okolností), teda v rozmedzí od 4 do 6 rokov. Ak potom
uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, je trest z dôvodu nesprávneho použitia
ustanovenia § 41 ods.2 Tr.zák. uložený mimo trestnú sadzbu. V súvislosti s právnym posúdením konania

obžalovaného súdom prvého stupňa sa naviac odvolací súd nestotožnil v úplnom rozsahu najmä pokiaľ
ide o trestný čin krádeže. Primárny úmysel obžalovaného bol ísť vykradnúť predmetný dom poškodenej,
pričom síce v konečnom dôsledku neodcudzil veci v hodnote prevyšujúcej malú škodu, nakoľko bol
pristihnutý poškodenou, nepochybne však z jeho konania, ale napokon i vyjadrenia vyplýva úmysel
zmocniť sa vecí v podstatne vyššej hodnote, čo je zrejmé i z jeho verbálnych vyjadrení, keď pýtal od

poškodenej po tom čo ho pristihla ešte ďalšie peniaze a zlato, pričom do domu sa vlámal. Preto podľa
odvolacieho súdu mal prvostupňový súd kvalifikovať jeho konanie ako trestný čin krádeže podľa § 212
ods.1, ods.4 písm. b) Tr.zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods.1 Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. e)
Tr.zák. Súčasne tým tiež naplnil znaky trestného činu vydierania a porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods.1 Tr.zák.. Trestný čin porušovania domovej slobody potom už nemal byť kvalifikovaný ako

spáchaný závažnejším spôsobom konania (vlámaním), pretože v rámci súbežnej kvalifikácie sa použije
okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby len pri aplikácii toho ustanovenia osobitnej časti
Trestného zákona, ktorého kvalifikovanej skutkovej podstate zodpovedá vyššia trestná sadzba oproti
inej konkurujúcej sadzbe, resp. ustanoveniu.

Vzhľadom na vytýkané pochybenia okresného súdu, krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm.d) Tr.por.
zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods.3 Tr.por. sám rozhodol tak, že uznal
obžalovaného vinným na tom skutkovom základe ako ho ustálil súd prvého stupňa zo zločinu vydierania
podľa § 189 odsek l Trestného zákona, spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom porušovaniadomovej slobody podľa § 194 odsek l Trestného zákona a zločinom krádeže podľa § 212 odsek 1, odsek
4 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa
§ 14 ods.l

Tr. zák. Pri ukladaní trestu potom vychádzal z trestnej sadzby ustanovenia § 212 odsek 4 Trestného
zákona, § 41 odsek l Trestného zákona (3 až 10 rokov) a upravenej s použitím § 38 odsek 5 Trestného
zákona (6 rokov a 6 mesiacov až 10 rokov). Pri ukladaní trestu potom krajský súd prihliadol na všetky
skutočnosti dôležité z hľadiska určenia jeho výmery a druhu uvedené v § 34 ods.1, 4 Tr.zák.. O
osobe obžalovaného bolo zistené, že v minulosti bol 10 krát súdne trestaný. V jednom prípade sa na

obžalovaného hľadí akoby nebol odsúdený, ďalších troch prípadoch bolo u obžalovaného upustené
od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody. Rozsudkom Vojenského obvodného súdu Bratislava
sp. zn. 3T/194/96 zo dňa 17.07.1996 bol odsúdený aj pre trestný čin lúpeže podľa § 234 odsek 1
Trestného zákona číslo 140/1961 Zb., za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na
2 roky 10 mesiacov v I. NVS a taktiež bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/136/10 zo
dňa 28.03.2011, právoplatným toho istého dňa, odsúdený pre zločin lúpeže formou spolupáchateľstva

podľa § 20 k § 188 odsek 1 odsek 2 písmeno c), písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 138
písmeno a) Trestného zákona a § 139 odsek 1 písmeno f) Trestného zákona, za čo mu bol uložený
úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia. Posledné odsúdenie je odsúdenie súdom Landesgericht Wr. Neustadt
z roku 2016 pre trestný čin krádeže po neoprávnenom vstupe na súkromný pozemok. Z uvedeného

vyplýva, že obžalovaný je osobou so sklonom k páchaniu trestnej činnosti a to aj závažného charakteru.
Pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, krajský súd nepriznal obžalovanému žiadnu, pretože ako vyplýva
z konania, tento sa k skutku nepriznal v celom rozsahu a teda nemožno ani konštatovať, že trestnú
činnosť v celom rozsahu oľutoval (dokázané vydieranie vyplývajúce zo skutku). Už vôbec neprichádza
do úvahy priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. h) Tr.zák., že spáchal trestný čin pod

vplyvom tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil, z dôvodov ako ich
uvádzal obžalovaný. Na druhej strane mu priťažovalo, že už bol za trestný čin odsúdený (§ 37 písm.
m/ Tr.zák.) a spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr.zák.) Vzhľadom na aplikáciu a znenie
ustanovenia § 38 ods.5 Tr.zák. však súd už nepoužil ustanovenie § 38 ods.4 Tr.zák.. Po zohľadnení
vyššie uvedeného dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom na závažnosť spáchanej trestnej činnosti,

osobu obžalovaného a tiež z hľadiska účelu trestu je nevyhnutné uloženie nepodmienečného trestu
odňatia slobody v strede upravenej výmery trestnej sadzby v trvaní 8 rokov, na výkon ktorého bol
podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia, keďže obžalovaný bol pred spáchaním trestných činov v posledných 10 rokoch
vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Rovnako ako aj okresný súd považoval

krajský súd na posilnenie resocializácie obžalovaného tomuto podľa § 76 odsek 2, § 77 odsek 1 a §
78 odsek 1 Trestného zákona potrebné uložiť i ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky, počas ktorého
po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bude oznamovať potrebné údaje o zdrojoch svojej
obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť v určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa
z miesta bydliska, za súčasného uloženia povinnosti obžalovanému podľa § 77 odsek 2, § 51 odsek 4

Trestnéhozákonaspočívajúcejvpríkazezamestnaťsaalebouchádzaťsapreukázateľneozamestnanie
v čase ochranného dohľadu. Taktiež podľa § 287 odsek l Trestného poriadku súd uložil obžalovanému
i povinnosť nahradiť poškodenej W. T., bytom T. U. XXX, O. U. škodu vo výške 220,- eur. Poškodená
si predmetný nárok včas a riadne uplatnila a tento má podklad vo vykonanom dokazovaní. Napokon
záverom krajský súd uvádza, že odvolanie obžalovaného smerujúce voči naplneniu znakov skutkovej

podstaty trestného činu vydierania, nepovažoval za relevantné. Zo skutkovej vety a dokazovania je
nepochybne preukázané, že obžalovaný sa slovne vyhrážal poškodenej, aby nekričala, lebo ju zabije,
čím nepochybne naplnil znaky predmetného trestného činu. Keďže krajský súd z pohľadu ukladaného
trestu napravil pochybenie okresného súdu, nejaví sa dôvodné ani odvolanie obžalovaného voči výške
uloženého trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.