Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313213764
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313213764.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Domov
sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch č. 267, Bratislava, IČO: 30 804 191,
zastúpený: Kolíková & Partners, s.r.o., Radvanská ul. č. 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanej:
S. K., X.. XX. XX. XXXX, L. J. Y. Č.. XXX, L., zastúpená splnomocnencom: J. Š., X.. XX. XX. XXXX, L. L.
N.. Č.. XX, L., o zaplatenie istiny 3.478,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. júna 2016, č. k. 11C/249/2013 - 244, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.478,17
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p. a. zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p. a. zo sumy 1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do

zaplatenia a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.196,13 eur, k rukám právneho zástupcu
žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods.
1, 3, § 442 ods. 1, 3, § 443 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou žaloby, nakoľko žalobca
preukázal všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu. Uviedol, že Bratislavský
samosprávny kraj zriaďovacou listinou zo dňa 22. 06. 2009 zriadil rozpočtovú organizáciu Domov
sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, ktorý je svojimi príjmami a výdavkami napojený
na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že podľa vysvetlenia Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26. 02. 2014 predstavuje žalobca jeden právny subjekt, ktorý
poskytuje dva druhy sociálnych služieb, a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov, oba
celoročnou pobytovou formou, napriek tomu, že uvedené sociálne služby poskytuje na troch miestach
v Bratislave, keď pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov poskytovateľa je potrebné vychádzať
z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby bez ohľadu na to, že
poskytuje druh sociálnej služby na viacerých miestach a pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov
pred druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach sa vychádza z celkových nákladov,

ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. Poukázal na skutočnosť, že dňa 27. 01.
2010 bola na základe žiadosti žalovanej zo dňa 14. 05. 2008, ako aj právoplatného rozhodnutia zo
dňa 10. 06. 2008 o zaradení do poradovníka čakateľov a poskytovanie sociálnej pomoci, uzatvorená
stranami sporu na dobu neurčitú Zmluva č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, ktorej predmetombola úprava vzájomných práv a povinností pri poskytovaní sociálnej služby a začiatkom poskytovania
sociálnej služby od 01. 02. 2010, pričom úhrada za sociálnu službu podľa všeobecne záväzného
nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 predstavovala sumu 143,01 eur mesačne

s tým, že podľa Článku Zmluvy sa úhrada za poskytnuté služby mení, ak sa zmenia všeobecne
záväzné nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja a ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce
na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú
povinní uzatvoriť písomný dodatok k tejto Zmluve. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol,
že zastupiteľstvo Bratislavského samosprávneho kraja prijalo dňa 17. 06. 2009 všeobecne záväzné

nariadenie č. 31/2009 o bližších podmienkach poskytovania sociálnych služieb, o spôsobe určenia
úhrady, výške úhrady a spôsobe platenia úhrady za sociálne služby, ktoré sú poskytované zariadeniami
sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, dňa 15. 12. 2010
prijalo všeobecne záväzné nariadenie č. 39/2010, ktorým sa mení všeobecne záväzné nariadenie č.
31/2009 zo dňa 17. 06. 2009 o bližších podmienkach poskytovania sociálnych služieb, o spôsobe
určenia úhrady, výške úhrady a spôsobe platenia úhrady za sociálne služby, ktoré sú poskytované

zariadeniami sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja v
znení všeobecne záväzného nariadenia č. 35/2010 zo dňa 23. 07. 2010 s tým, že dňa 24. 06. 2011 bolo
prijaté všeobecne záväzné nariadenie Bratislavského samosprávneho kraja č. 43/2011, ktorým sa mení
všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009 v znení neskorších úprav. Poukázal na skutočnosť, že na
základe rozhodnutia primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 25. 11. 2010,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 01. 2011, sa žalovaná považuje za fyzickú osobu odkázanú na
sociálnu službu v zariadení pre seniorov, avšak žalovaná dodatky č. 3/2011/P, č. 5/2011/P a č. 6/2013/P
k Zmluve č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, predložený žalobcom nepodpísala napriek tomu,
že ju listom zo dňa 05. 03. 2013, ktorý prevzala dňa 07. 03. 2013, vyzval na ich uzatvorenie a na úhradu
dlžnej sumy s tým, že ekonomicky oprávnené náklady za rok 2011 boli mesačne v sume 574,94 eur

a za rok 2012 v sume 531,83 eur. Uviedol, že predpoklady zodpovednosti za škodu síce Občiansky
zákonník vyslovene neustanovuje, ale sú definované právnou teóriou a ich obsah je naplňovaný
judikatúroustým,žepredpokladmivznikuobčianskoprávnejzodpovednostivzmysle§420Občianskeho
zákonníka sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie, pričom existencia týchto predpokladov musí byť v

prejednávanom prípade skúmaná a preukazovaná. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že
porušenie povinnosti vyplývajúcej z právnej normy sa posudzuje podľa právneho stavu, ktorý bol v čase
úkonu, pričom v prejednávanej veci bolo preukázané, že stranám sporu vyplýva povinnosť uzatvoriť
zmluvu priamo z ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, keď s účinnosťou od 01. 01. 2009 bola
zmenená právna úprava poskytovania sociálnych služieb tak, že poskytovateľom sociálnych služieb

nebude doručované rozhodnutie o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu, podľa novej právnej
úpravysúprijímateliasociálnejslužbypovinnýplatiťúhradu,alevýškaúhradysaurčujezmluvouvsúlade
so všeobecne záväzným nariadením. Uviedol, že predchádzajúca právna úprava zákona o sociálnej
pomoci umožňovala určovať výšku úhrady formou rozhodnutia, jednostranným právnym aktom, ale nová
právna úprava hovorí o určení úhrady poskytovateľom, pričom určenie sa má vykonať zmluvou napriek

tomu, že výška úhrady nemôže byť predmetom dohody, ale musí byť v súlade so všeobecne záväzným
nariadením, teda poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby, ktorí uzatvárajú o výške úhrady zmluvu,
nemajú právo dohodnúť inú sumu ako sumu určenú všeobecne záväzným nariadením Bratislavského
samosprávneho kraja, ktorá nemôže byť vyššia ako ekonomicky oprávnené náklady. Súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že uzatvorená zmluva reflektovala právnu úpravu a

upravovala povinnosť zmluvných strán uzatvoriť dodatok k zmluve v prípade, že sa zmenia podmienky
poskytovania sociálnej služby, nakoľko podľa článku 8 Zmluvy sa úhrada za poskytnuté služby mení,
ak sa zmenia všeobecne záväzné nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja, a preto sú v takom
prípade strany sporu (poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby) povinní uzatvoriť
písomný dodatok k tejto zmluve, avšak žalovaná túto povinnosť vyplývajúcu zo zákona, ale aj z

uzatvorenej Zmluvy porušila. Uviedol, že predmetná Zmluva je platná, nakoľko nebolo preukázané,
že by ju žalovaná uzatvárala v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, prípadne, že by bola
neplatná z iného dôvodu, napr. obmedzením zmluvnej voľnosti žalovanej použitím odtlačku úradnej
pečiatky žalobcu na zmluve ako namietla žalovaná, či jej donútením k podpisu zmluvy a prijímaniu
sociálnych služieb. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že ďalším predpokladom všeobecnej

zodpovednosti za škodu je vznik (existencia) škody, ktorú ako pojem Občiansky zákonník nedefinuje,
ale rozumie sa ňou ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným ekvivalentom, peniazmi, pričom žalobca preukázal zmenu ekonomicky oprávnených
nákladov, ako aj predkladanie návrhov žalovanej na uzatvorenie dodatkov k Zmluve o poskytovanísociálnej služby, čím výšku škody preukázal a zároveň preukázal aj tretí predpoklad zodpovednosti
za škodu, ktorým je objektívna existencia príčinnej súvislosti, kauzálneho nexu (správne nexusu,
keďže ide o pojem nexus, pozn. odvolacieho súdu) medzi porušením právnej povinnosti, protiprávnym

úkonom ako príčinou a škodou ako následkom s tým, že príčinná súvislosť je rozhodujúcim momentom,
ktorým zakladá zodpovednosť za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale
príčinnú súvislosť treba vždy dokazovať. Uviedol, že ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu je
zavinenie, ktorým sa rozumie psychický stav, bez rozlišovania medzi úmyselným konaním a konaním
z nedbanlivosti, keď okolnosti treba posudzovať nielen zo subjektívneho hľadiska, ale z hľadiska

objektívnehostým,žesúdjepovinnýskúmaťsituáciu,ktoráexistovalavdobe,kedydošlokuspôsobeniu
škody a dospel k záveru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné predpoklady na priznanie
náhrady škody, nakoľko sa zmenili skutočnosti rozhodujúce pre určenie náhrady, žalovaná neuzatvorila
dodatok k Zmluve, hoci táto povinnosť jej zo Zmluvy vyplývala a žalobca ju k tomu vyzval a dodatok k
Zmluve predložil, ako aj bolo preukázané, že všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009 bolo zmenené
všeobecne záväzným nariadením č. 39/2010, ktoré nadobudlo účinnosť 30. 12. 2010, pričom mesačná

úhrada pripadajúca na žalovanú bola v sume 268,72 eur, neskôr zmenou vykonanou nariadením č.
43/2011, ktoré nadobudlo účinnosť dňom 06. 08. 2011, bola mesačná úhrada v sume 204,90 eur, preto
rozdiel medzi čiastkami, ktoré žalovaná uhrádzala za poskytovanie sociálnej služby a čiastkami, ktoré by
bola povinná uhrádzať v prípade, ak by riadne uzatvorila dodatok k Zmluve, predstavuje žalovanú istinu.
Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že predmetná Zmluva je spotrebiteľskou, nakoľko žalobca

nie je organizácia, ktorá slúži na dosahovanie zisku, ale právnická osoba, ktorej účelom je zabezpečenie
dostupnostinajvyššejkvalitysociálnychslužiebpreosoby,ktorésúnajejposkytovanieodkázané,pričom
zmluva bola uzatvorená v zmysle zákona o sociálnych službách, ktorý stanovuje základné náležitosti
zmluvy, akým je aj spôsob určenia výšky úhrady. K námietkam žalovanej, že žalobca poskytuje dve
osobitné služby na osobitných miestach uviedol, že vedenie jeho účtovníctva nebolo nikdy vytýkané,

náklady vedie spoločne, pričom tieto vypočítava nie svojvoľne, ale na základe metodiky zriaďovateľa s
tým, že k spoločnému výpočtu oprávnených nákladov nemal útvar hlavného kontrolóra Bratislavského
samosprávneho kraja výhrady a zriaďovateľ metodicky usmernil žalobcu pri rozpočítaní nákladov na
jednotlivé druhy sociálnych služieb. Zamietnutie návrhu žalovanej žiadajúcej predloženie ekonomických
oprávnených nákladov v štruktúre (podľa jej názoru ekonomicky oprávnené náklady sú limitované

obsahom služby, sú to výdavky priamo súvisiace s poskytovaním služby a do týchto výdavkov nemôžu
byťzahrnutévýdavkysúvisiacesúdržbou,rekonštrukciou,opravami,výbavouinteriéru)odôvodnilvecne
tým, že doplnenie dokazovania považoval za nehospodárne, pretože výpočet ekonomicky oprávnených
nákladov je v kompetencii žalobcu, ako poskytovateľa služby, pričom jeho zriaďovateľ Bratislavský
samosprávny kraj listom zo dňa 14. 02. 2015 potvrdil a overil predkladané ekonomicky oprávnené

náklady za roky 2011 až 2013, ktoré sú v súlade so zákonom a jeho usmerneniami s tým, že návrh
na doplnenie dokazovania bol doručený po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, a preto na
neho neprihliadol. Rozhodnutie o príslušenstve k priznanej istine odôvodnil právne ust. § 517, § 563
Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že nakoľko pri nároku na
náhradu škody nie je v Občianskom zákonníku určená doba plnenia, je treba vychádzať z toho, že ten

kto škodu spôsobil, je povinný plniť prvý deň po tom, čo bol veriteľom o splnenie pohľadávky požiadaný,
preto ak žalobca zaslal žalovanej výzvu na plnenie dňa 07. 03. 2013, zaviazal žalovanú k zaplateniu
úrokov z omeškania vo výške 5,75 % zo žalovanej sumy 2.013,01 eur od 09. 03. 2013 do zaplatenia
a rovnako postupoval pri úrokoch z omeškania po rozšírení návrhu na začatie konania. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že žalobca bol v spore

úspešný, a preto mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za 11 úkonov právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia dňa 26.
07. 2013 (á 91,29 eur + režijný paušál 7,81 eur), podanie žaloby dňa 20. 05. 2013 (á 91,29 eur + režijný
paušál 7,81 eur), vyjadrenie k odporu zo dňa 06. 12. 2013 (á 91,29 eur + režijný paušál 7,81 eur), účasť
na pojednávaní bez prejedania veci dňa 01. 07. 2014 (á 22,82 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na

pojednávaní dňa 09. 10. 2014 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 04. 12.
2014(á91,29eur+režijnýpaušál8,04eur),účasťnapojednávanídňa17.02.2015(á91,29eur+režijný
paušál 8,39 eur), písomné podanie zo dňa 02. 11. 2015 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť
na pojednávaní bez prejednania veci dňa 03. 11. 2015 (á 22,82 eur + režijný paušál 8,39 eur), písomné
podanie zo dňa 02. 11. 2015 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 30.

06. 2016 (á 131,13 eur, režijný paušál 8,58 eur) s tým, že žalobcovi nepriznal náhradu za úkon právnej
služby označený ako žiadosť o nariadenie pojednávania, nakoľko neslúžil na účelné uplatňovanie práva
ani za vyjadrenie na výzvu súdu, keďže bol vyzvaný na doloženie písomností, ale nie na vyjadrenie.2.

Protitomutorozsudkupodalavzákonnejlehoteodvolaniežalovanázdôvodu,ževkonanídošlokvadám

uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne
právne posúdil existenciu kauzálneho nexusu, aktívnej vecnej legitimácie a výšky škody, nedostatočne
zistil výšku ekonomicky oprávnených nákladov poskytovateľa, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné,

pričom porušil povinnosť vnútroštátneho orgánu členského štátu EÚ aplikujúceho právo podľa čl. 4 ods.
3 Zmluvy o EÚ rešpektovať aj nepriamy účinok práva EÚ tak, aby zabezpečil účinnú súdnu ochranu práv,
ktoré sú účastníkom priznávané podľa únijného právneho poriadku (najmä ochranu práv spotrebiteľa),
a porušil zásadu rovnosti strán, materiálnej a formálnej pravdy pri vykonávaní a hodnotení dôkazov.
Uviedla, že medzi stranami nebolo sporným, že je prijímateľkou sociálnej služby pobytovou formou
v zariadení sociálnej služby Zariadenie pre seniorov, Pri vinohradoch č. 267 v Bratislave, zriadenom

Bratislavským samosprávnym krajom podľa Zriaďovacej listiny zo dňa 22. 06. 2009, č. 012/2009 v
znení jej opravy zo dňa 03. 07. 2009 v súlade s § 35 zákona č. 448/2008 Z. z. a prevádzkovanom
rozpočtovou organizáciou Bratislavským samosprávnym krajom - verejným poskytovateľom sociálnych
služieb Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267 v
Bratislave. Poukázala na skutočnosť, že je prijímateľkou sociálnej služby podľa § 106 ods. 6 zákona č.

448/2008 Z. z. účinného od 01. 01. 2009 v rozsahu Rozhodnutia Domova dôchodcov Rača (právneho
predchodcu žalobcu) zo dňa 10. 06. 2008, č. DD-154/2008 vydaného v súlade so zákonom č. 195/1998
Z. z. o sociálnej pomoci účinným do 31. 12. 2008 s tým, že organizácia Domova sociálnych služieb a
zariadenia pre seniorov Rača so zriaďovacou listinou prevádzkuje ďalšie tri zariadenia sociálnej služby.
Uviedla, že Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2010/P uzavrela dňa 27. 01. 2010 a Dodatok č.

1/2010/P (dodatok č. 1 sa odvoláva na Zmluvu č. 10/2009/P) uzavrela dňa 26. 07. 2010, s účinnosťou od
01. 08. 2010 a neprijala návrh dodatku č. 2/2010/P, ale najmä dodatky č. 3/2011/P až 5/2011/P a 6/2013/
P, pre nesúhlas s vyčíslením sumy úhrady v rozpore s obsahom služby podľa § 35 zákona č. 448/2008 Z.
z. a nesúhlas s výškou úhrady v rozpore s limitom výšky ekonomicky oprávnených nákladov v zariadení,
v ktorom sociálnu službu prijíma (§ 72 ods. 2), ako aj v rozpore s ustanovením § 72 ods. 6 v znení

účinnom do 29. 12. 2010 (§ 72 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2014). Žalovaná v odvolaní poukázala
na skutočnosť, že zmluva je uzatváraná spôsobom, ktorý jej neumožnil navrhovať znenie ustanovení
v dispozičnej voľnosti účastníkov, ani v čase negociácie efektívne vyžiadať súlad ustanovení v znení
predloženom žalobcom s príslušnými obligatórnymi ustanoveniami zákona č. 448/2008 Z. z., pričom
nerovné postavenie účastníkov je okrem samotného spotrebiteľského postavenia zvýraznené ust. § 74

ods. 10 v spojení s § 106 ods. 5 predmetného zákona. Uviedla, že plnenie poskytovania sociálnej služby
podľa zákona č. 448/2008 Z. z. účinného od 01. 01. 2009, je fakticky vo vecnom rozsahu obslužnej
činnosti - ubytovanie, pričom spotrebu elektrickej energie v užívanom byte uhrádza priamo distribútorovi
(nie je vyčíslená v úhrade za ubytovanie) a iné činnosti podľa § 16 až 18 zákona č. 448/2008 Z. z., hoci sú
predmetom vecného rozsahu služby podľa čl. IV., najmä poskytovanie stravy (s výnimkou obdobia od 01.

08. 2010 do 31. 12. 2010), pranie bielizne, čistenie šatstva a ich údržba, a ani osobné vybavenie jej nie
sú poskytované. Poukázala na skutočnosť, že Zmluva obsahuje určenie sumy úhrady za sociálnu službu
určenú podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 v znení
neskorších nariadení (§ 74 ods. 7 písm. g/ zákona) vo výške 143,01 eur od 27. 01. 2010, ktorá je zložená
z položiek úhrady ako mesačná sadzba za bývanie v sume 130,71 eur, režijné náklady na ubytovanie v

sume 1,20 eur a vyčíslenie úhrady za odborné a obslužné činnosti v sume 11,10 eur s tým, že Dodatkom
č. 1/2010/P sa zmenila suma úhrady za sociálnu službu určená podľa všeobecne záväzného nariadenia
Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 v znení neskorších nariadení (§ 74 ods. 7 písm. g/
zákona) na 208,11 eur (30 dňový mesiac) od 01. 08. 2010, zložená z mesačnej sadzby za bývanie v
sume 130,71 eur, režijných nákladov na ubytovanie v sume 1,20 eur, úhrady za odborné a obslužné

činnosti v sume 24 eur, racionálnej stravy (raňajky, obed) vo výške 52,20 eur. Poukázala na skutočnosť,
že Zmluva, Dodatok č. 1/2010/P a všetky oferty dodatkov sú označené odtlačkom okrúhlej pečiatky so
štátnym znakom a názvom poskytovateľa s poradovým č. 1. alebo č. 3 s tým, že poskytovanie sociálnej
služby nie je bežnou ponukou na trhu služieb a tovarov, pričom ak záujemca o sociálnu službu odmietne
uzavrieťzmluvu,nielenženezískanároknajejposkytovanieuzvolenéhoposkytovateľasociálnejslužby,

alepovinnosťúzemnejsamosprávypodľa§8ods.3a4zákonač.448/2008Z.z.sapovažujezasplnenú,
čím záujemca stratí nárok na ďalšiu súčinnosť samosprávy pri zabezpečovaní svojej legitímnej potreby
na pomoc v odkázanosti, keď o prípadnom nesúlade záujemcom neprijatej oferty zmluvy so zákonom
č. 448/2008 z. z., ako dôvode suspendovania § 74 ods. 10 môže rozhodnúť iba súd, ak poskytovateľalebo jeho zriaďovateľ (zakladateľ) nezasiahne autoremedúrou. Uviedla, že neprijala návrhy Dodatkov k
Zmluve meniace čl. VII. v rozpore s § 74 ods. 8 zákona č. 448/2008 Z. z. z dôvodu neodôvodnenej výšky
úhrady za bývanie, keďže neobsahuje vyčíslenie sumy úhrad za odborné, obslužné ani za iné činnosti

pre sociálnu službu v súlade s § 35 ods. 2 v štruktúre podľa § 15 citovaného zákona, ktoré sú predmetom
deklarácie v čl. IV. ods. 2 Zmluvy určujúcej podmienky platenia úhrady a meniace výšku sumy úhrady za
sociálnu službu zvýšením úhrady mesačnej sadzby za bývanie podľa všeobecne záväzného nariadenia
Bratislavského samosprávneho kraja č. 39/2010 s účinnosťou od 01. 01. 2011 na 256,52 eur (v sume
úhrady za službu 268,72 eur s vyčíslením úhrady za celodennú stravu vo výške 0 eur) a mesačnej

sadzby za bývanie podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č.
43/2011 s účinnosťou od 06. 08. 2011 na sumu 192,80 eur (v sume úhrady za službu 204,90 eur bez
vyčíslenia úhrady za celodennú stravu), pričom žalobca v čase predloženia oferty žiadnym spôsobom
nepreukázal výšku ekonomicky oprávnených nákladov za predchádzajúci rok. Za nespornú skutočnosť
medzi stranami považovala aj miesto poskytovania služby zariadenie sociálnej služby „Zariadenie pre
seniorov, Pri vinohradoch 267“ s kapacitou 100 prijímateľov, prevádzkované verejným poskytovateľom v

dvoch bytových domoch, špecificky ubytovaním v malometrážnom jednoizbovom byte so samostatnou
kuchyňou vybavenou elektrickým sporákom, kúpeľňou, WC o rozlohe 38 m2 (nie je je uvedené v
Zmluve ani v Dodatkoch) predložených žalobcom, pričom Zriaďovacia listina žalobcu zo dňa 22. 06.
2009, č. 012/2009 v znení jej opravy zo dňa 03. 07. 2009 identifikuje prevádzkované zariadenia ako
Zariadenie pre seniorov na ul. Pri vinohradoch č. 267 s kapacitou 100 ubytovaných, Zariadenie pre

seniorov na ul. Podbrezovskej č. 28, Domov sociálnych služieb na ul. Podbrezovskej č. 28 a Domov
sociálnych služieb (pre dospelých) na Strelkovej ul. č. 2. Uviedla, že žalobca ako verejný poskytovateľ
sociálnej služby, je rozpočtovou organizáciou priamo napojenou na verejný rozpočet svojho zriaďovateľa
Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že poskytovanie sociálnych služieb nie je výkonom správy
majetkuzriaďovateľa,pričompríjemzúhradzaposkytovaniesociálnejslužbyverejnýposkytovateľ,ktorý

je rozpočtovou organizáciou, nemôže použiť na úhradu akýchkoľvek svojich výdavkov a príjem odvádza
do rozpočtu zriaďovateľa. Poukázala na skutočnosť, že všetky výdavky na poskytovanie sociálnych
služieb žalobca financuje výhradne z dotácie schválenej zastupiteľstvom v rozpočte Bratislavského
samosprávneho kraja a prípadne zo súkromných darov poskytnutými v súlade so všeobecne záväznými
predpismi,nakoľkozastupiteľstvoBratislavskéhosamosprávnehokrajaneudeliloposkytovateľovisúhlas

podľa § 71 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z., preto pre formu a podmienky financovania platí výhradne
zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, pričom jej jediným príjmom je starobný dôchodok (bez
zvýšenia o 16,60 eur pre bezvládnosť v roku 2014 a 2015) od 01. 01. 2011 vo výške 408,30 eur mesačne,
od 01. 01. 2012 vo výške 421,80 eur mesačne, od 01. 01. 2013 vo výške 433 eur mesačne, od 01. 01.
2014 vo výške 441,80 eur mesačne, od 01. 01. 2015 vo výške 447 eur mesačne. Žalovaná vo svojom

odvolaní uviedla, že žalobca určil sumu úhrady obsahujúcu úhradu za obslužnú činnosť iba v rozsahu
ubytovania a za odbornú činnosť v rozsahu pomoci v odkázanosti sumou 0 eur (podľa evidencie úhrad
v rokoch 2011 až 2013) od 01. 01. 2011 vo výške 277,34 eur za 30 dní, od 01. 02. 2011 vo výške 268,72
eur za 30 dní, od 06. 08. 2011 vo výške 204,90 eur za 30 dní, od 01. 07. 2014 vo výške 205,73 eur za 30
dní (evidencia za rok 2014 a od 01. až 14. 01. 2015, návrh na rozšírenie nároku z 03. 11. 2015) s tým,

že platí spotrebu elektrickej energie v byte (na svietenie, varenie, chladenie potravín, pranie, žehlenie a
spotrebuinýchbežnýchspotrebičov)vrátanepaušálnychplatiebdistribútoroviverejnejsietevpriemernej
výške najmenej cca 20 eur mesačne mimo rámec úhrady za ubytovanie, pričom cena celodennej stravy
poskytovanej žalobcom je počas rozhodného obdobia najmenej 105 eur za 30 dňový mesiac, a cena
iba hlavného teplého jedla je najmenej 43,32 eur za 30 dňový mesiac počas celého obdobia. Žalovaná v

dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedla, že Štatistický úrad SR publikuje priemerný mesačný výdavok
na potraviny jednočlennej domácnosti starobného dôchodcu pre rok 2011 vo výške 86,84 eur, rok 2012
vo výške 93,68 eur a rok 2013 vo výške 95,42 eur s tým, že zákon č. 448/2008 Z. z. v znení účinnom od
01. 01. 2014 určuje nedotknuteľný zostatok príjmu prijímateľa, ktorý nepoberá stravu v rámci sociálnej
služby v celoročnej pobytovej forme na 50 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu

(okrem nedotknuteľného ostatku príjmu), t. j. 99,05 eur, keď nedotknuteľný zostatok príjmu po zaplatení
sumy úhrady za sociálnu službu (§ 73 ods. 2 zákona) je od 01. 07. 2010 vo výške 37,08 eur, od 01.
07. 2011 vo výške 37,97 eur, od 01. 07. 2012 vo výške 38,92 eur, od 01. 07. 2013 vo výške 39,62
eur (všetko 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu), od 01. 01. 2014 vo výške
49,52 eur (25 % sumy životného minima) s poskytovaním stravovania (bez poskytovania stravovania

vo výške 148,57 eur, 75 % sumy životného minima). Poukázala na skutočnosť, že novelou zákona č.
448/2008 Z. z. vykonanou zákonom č. 50/2012 Z. z. platnou od 17. 02. 2012 a účinnou od 01. 03. 2012
sa zmenil právny nárok na poskytovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 35 v ods. 1 písm. a) zákona
tak, že sa zvýšil potrebný stupeň odkázanosti podľa prílohy č. 3 k zákonu z pôvodného II. stupňa nanajmenej IV., avšak z vyjadrení strán sporu vyplýva, že pomoc pri sebaobsluhe jej nebola poskytovaná
a pomoc pri starostlivosti o domácnosť jej bola poskytovaná žalobcom iba v rozsahu čiastočnej údržby
vybaveniabytu,pričomvýškafinančnéhopríspevkupriodkázanostifyzickejosobynapomocinejfyzickej

osoby pri úkonoch sebaobsluhy v stupni odkázanosti V. a pobytovej forme poskytovanej sociálnej
služby je podľa prílohy č. 5 zákona vo výške 248,82 eur mesačne. Uviedla, že Zmluva je v súlade
so eurokonformným výkladom definície dodávateľa a spotrebiteľa zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko
žalobca koná v predmete činnosti, pre ktorú bol zriadený a sama koná pre zabezpečenie svojej osobnej
potreby mimo povolania alebo zárobkovej činnosti, pričom pre klasifikáciu je nepodstatným fakt, že

verejný poskytovateľ nevytvára zisk, resp., že vznikol podľa verejného práva s tým, že sa na ňu
vzťahuje ust. § 106 ods. 6 s osobitným postavením vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 106 ods.
7 zákona č. 448/2008 Z. z. Poukázala na skutočnosť, že bola žalobcom uvedená do omylu, nakoľko
opatril návrh Zmluvy odtlačkom okrúhlej pečiatky so štátnym znakom a názvom poskytovateľa, ktorá je
znakom nadradeného postavenia účastníka - žalobcu, tým je oferta maskovaná ako quasirozhodnutie
správneho orgánu, do ktorého obsahu nemôže zasahovať a v súvislosti s § 106 ods. 6, 7 zákona porušil

žalobca ust. § 74 ods. 1 druhá veta zákona, keď v čl. VIII. ods. 1 návrhu Zmluvy je uvedená povinnosť
prijímateľauzavrieťDodatokkZmluvegenerálnepriakejkoľvekzmeneprávnychafaktickýchskutočnosti
dotýkajúcich sa výšky úhrad, t. j. aj bez splnenia podmienky v súlade s ust. § 74 ods. 12 v spojení s ust. §
73 zákona, teda v rozpore so znením príslušných ustanovení zákona účinných do 31. 12. 2013. Uviedla,
žežalobcavrozporesust.§73ods.2zákonavzneníúčinnomod30.12.2010do31.12.2013adobrými

mravmi,sineplnilpovinnosťvyčísliťnákladynabývanie,ktorénezabezpečujevrámcisvojichobslužných
činností, ktoré preto uhrádza mimo Zmluvy, ako aj bez vyčíslenia výšky úhrady za stravu a činností, ktoré
aj keď sú obsahom sociálnej služby podľa Zmluvy a zákona, ale v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch
č. 267, tieto žalobca neposkytoval. Žalovaná v odvolaní poukázala na skutočnosť, že v rámci obslužných
činností predpokladaných zákonom v rámci sociálnej služby, hradí spotrebu elektrickej energie v byte

(19,92 eur mesačne) a žalobca nezabezpečuje bežnú údržbu spotrebičov, ktoré vlastní a v byte užíva,
pranie, žehlenie, údržbu bielizne, šatstva a osobné vybavenie, pričom Štatistický úrad tieto náklady
vyčísľuje pre jednočlennú domácnosť dôchodcu v sume 32,50 eur mesačne, ani jej v rámci odborných
činností neposkytuje lieky, zdravotnícky materiál, prípadne liečebné pomôcky, na ktoré Štatistický úrad
SR vyčísľuje náklady vo výške 18,42 eur mesačne, preto pri riadnom vyčíslení limitu mesačnej úhrady

podľa § 73 ods. 2 zákona, osobitne mimo stanovenú sumu úhrady a nákladov na najlacnejšiu celodennú
stravu poskytovanú žalobcom v sume 104,33 eur za 30 dňový mesiac a zohľadnení vyššie uvedených
výdavkov, bola v období od 01. 01. 2011 do 31. 12. 2011 v hmotnej núdzi (od 01. 01. 2011 mínus
74,10 eur, od 01. 07. 2011 mínus 61,46 eur, od 06. 08. 2011 mínus 9,65 eur). Uviedla, že žalobcom
predložené ekonomicky oprávnené náklady pre Zariadenie pre seniorov na adresách Pri vinohradoch

č. 267 aj Podbrezovská za rok 2011 vo výške 525,59 eur za mesiac a miesto (po oprave chybného
výkazu), za rok 2012 vo výške 534,74 eur za mesiac a miesto, za rok 2013 vo výške 533,67 eur za
mesiacamiesto(zarok2014a2015nepredložilaninezverejnil),niesúvykázanézazariadeniesociálnej
služby identifikovaním druhu, miesta, formou a kapacitou podľa centrálneho registra (a v súlade so
zriaďovacou listinou žalobcu), v ktorom sociálnu službu prijíma, ale iba podľa druhu sociálnej služby

a s použitím nepreskúmateľných rozpočítavacích koeficientov prerozdeľujúcich rozpočtované náklady
celej organizácie žalobcu uvedené v položkách ekonomickej klasifikácie medzi dva druhy sociálnej
služby (Zariadenia pre seniorov a Domov sociálnych služieb). Poukázala na skutočnosť, že až po
ukončení dokazovania, v súvislosti s právne a vecne zhodným sporom vedeným žalobcom proti inému
žalovanémuzistila,žeobčianskezdruženie,ktoréhoječlenkoupožiadaložalobcuinfožiadosťouzmarca

2011 o informáciu o výške ekonomicky oprávnených nákladoch za rok 2010 aj po skončení roka 2011 v
bližšie neznámom čase s výsledkom zo dňa 04. 04. 2011, že ekonomicky oprávnené náklady v Zariadení
pre seniorov Pri vinohradoch č. 267 sú v sume 389,52 eur za mesiac a miesto, v Zariadení pre seniorov
Podbrezovská č. 28 v sume 526,13 eur za mesiac a miesto, t. j. priemerná hodnota za obe zariadenia
sociálnej služby je 459,49 eur za mesiac a miesto, zo dňa 02. 06. 2011 v Zariadení pre seniorov Pri

vinohradoch č. 267 v sume 381,45 eur za mesiac a miesto a v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č.
28 v sume 747,30 eur za mesiac a miesto, t. j. priemerná hodnota za obe zariadenia sociálnej služby
je 565,24 eur za mesiac a miesto. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že výška žalobcom
predložených ekonomicky oprávnených nákladov nie je kvantifikovaná len pre činnosti podľa § 16, §
17 a § 18 v súlade s limitáciou podľa § 72 ods. 5 zákona a ďalších príslušných predpisov upravujúcich

rozpočtové hospodárenie verejnej správy, pričom z výsledkov analýzy tabuliek ekonomicky oprávnených
nákladov v štruktúre podľa ekonomickej klasifikácie (rozpočtov verejnej správy), ktoré predložila vyplýva,
že žalobca tieto náklady vyčíslil pre službu Zariadenie pre seniorov (po odpočítaní jedinej kapitálovej
položky - odpisy majetku) tak, že saldo voči zverejneným štandardným bežným výdavkom na službuZariadenie pre seniorov v roku 2011 je mínus 17.320 eur, v roku 2012 mínus 18.939 eur, v roku 2013 je
to dokonca 0,00 eur, čo znamená, že vykázané bežné výdavky sú identické s ekonomicky oprávnenými
nákladmi (bez odpisov majetku, štandardné - bežné výdavky na rozdiel od ekonomicky oprávnených

nákladov neobsahujú položku odpisy majetku), keď to by znamenalo, že poskytovateľ má iba výdavky
na činnosti podľa § 16 až § 18 a žiadne iné, čo je vecne nereálne a je dôkazom o vykazovaní ekonomicky
oprávnených nákladov v rozpore so zákonnou definíciou. Poukázala na skutočnosť, že podľa počtu osôb
v stupňoch odkázanosti podľa prílohy č. 3 k zákonu u žalobcu pre rok 2012 je zrejmé, že činnosti podľa
§ 16 zákona vyžadujú rozdielne personálne a tým aj mzdové kapacity nielen pre rôzne druhy sociálnej

služby, ale aj v rámci jedného druhu s dvoma rozdielnymi cieľovými skupinami, t. j. v rámci služby
podľa § 35 zákona, Zariadenie pre seniorov pre dve osobitné cieľové skupiny = prijímatelia odkázaní so
špecifikovanými potrebami podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona a iní bez odkázanosti podľa § 35 ods. 1
písm. b) zákona, pričom rozdiel je absolútny. Uviedla, že pre konkrétny stav to znamená, že mzdové
výdavky na odborné činnosti v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch tvoria zanedbateľnú časť z nich
pre oba druhy služby a podiel na mzdových výdavkov na službu podľa § 35 zákona je takto u žalobcu

v tomto zariadení nižší ako 8,50 % z celkovo vynaložených, pričom prácnosť poskytovania pomoci v
odkázanosti v Zariadení pre seniorov Podbrezovská je viac ako 91,50 %. Poukázala na skutočnosť,
že uplatnením ohraničenia najvyššej možnej úhrady do výšky predložených ekonomicky oprávnených
nákladov uplatnením jej príspevku v odkázanosti podľa prílohy č. 5 zákona vo výške 248,82 eur za
mesiac v súlade s § 72 ods. 2 zákona (od 01. 01. 2014) alebo s § 72 ods. 6 (do 29. 12. 2010) je

saldo určenej sumy úhrady podľa všeobecne záväzného nariadenia a limitu najvyššej úhrady rádovo
najviac v desiatkach eur s tým, že pre mesačnú úhradu určenú za január 2011 vo výške 277,34 eur (za
február až júl 268,72 eur) a rešpektovaní predloženej výšky ekonomicky oprávnených nákladov za rok
2011 v sume 525,59 eur za mesiac a miesto, je saldo dokonca iba v jedinej desiatke eur (9,43 eur),
preto dokazovanie o správnosti vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov má právne aj vecné

opodstatnenie aj keď v období od 30. 12. 2010 do 01. 01. 2014 „sa vytratilo“ ustanovenie expressis
verbis zakazujúce verejnému poskytovateľovi určiť sumu úhrady vyššiu ako ekonomicky oprávnené
náklady zariadenia, v ktorom prijíma službu zníženú o náležiacu výšku príspevku v odkázanosti podľa
prílohy č. 5 zákona. Namietla, že žalobca nedisponuje vecnou aktívnou legitimáciou, nakoľko je verejný
poskytovateľzriadenýakorozpočtováorganizácia,ktorájepriamonapojenánarozpočetútvaruúzemnej

samosprávy, nie je vlastníkom ani správcom platieb z úhrad za sociálne služby (nie je oprávnený
ich akokoľvek použiť, iba ich vybrať, zaevidovať a odviesť do rozpočtu zriaďovateľa), pričom vecná
aktívna legitimácia patrí výhradnému vlastníkovi úhrad za sociálnu službu poskytovanú žalobcom, t. j.
škoda vznikla zriaďovateľovi verejného poskytovateľa ukrátením príjmovej časti rozpočtu Bratislavského
samosprávneho kraja s tým, že žalobca financuje všetky svoje výdavky (a to nielen na poskytovanie

sociálnej služby) prostredníctvom dotácie z rozpočtu samosprávneho kraja v záväznej štruktúre podľa
ekonomickej klasifikácie (verejných rozpočtov) z výdavkovej časti rozpočtu samosprávneho kraja, ale
žiadna finančná previazanosť medzi príjmom zo zaplatených úhrad a výdavkom na poskytovanie
sociálnej služby neexistuje. Uviedla, že skutočnosť, že žalobca vedie evidenciu predpísaných úhrad a
skutočne splatených úhrad za ním poskytnuté sociálne služby v spojení s judikatúrou dotýkajúcou sa

oprávnení správcu majetku štátu (oprávneného nakladať s majetkom) nie je dôkazom o vecnej aktívnej
legitimáciiverejnéhoposkytovateľavtomtoprípade.Vytklasúduprvejinštancie,žejejneumožniluplatniť
procesnú obranu, ukončil dokazovanie bez vecného dôkazu o uplatnení § 73 zákona pri určovaní výšky
úhrady za sociálnu službu v súlade s reálne poskytovaným vecným rozsahom služby vo vzťahu k
§ 35 ods. 1 písm. a) zákona a s ohľadom na výdavky patriace k týmto činnostiam uhrádzané iným

subjektom než je žalobca (rozpor s dobrými mravmi), a zároveň prvoinštančnému súdu vytkla, že sa
stotožnil s predloženým vyhlásením štatutárneho orgánu žalobcu a úradníčky Úradu Bratislavského
samosprávneho kraja o údajnej správnosti vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu a
odmietnutím žalobcu k návrhu na rozsah a štruktúru dokazovania o výške vyčíslenia ekonomicky
oprávnených nákladov na poskytovanie sociálnej služby zo dňa 17. 02. 2015 a 17. 03. 2015. Namietla,

že jej súd prvej inštancie znemožnil uplatniť procesnú obranu, keď upustil od znaleckého dokazovania
výšky ekonomicky oprávnených nákladov a jeho nahradením vyhlásením zriaďovateľa, ktorý dodržanie
podmienok podľa § 72 ods. 5 zákona nekontroloval, nekontroluje a ani takúto kompetenciu mu zákon
neurčuje. Vytkla súdu prvej inštancie, že odignoroval právnu skutočnosť, že zmluva uzatvorená podľa
§ 74 zákona o sociálnych službách medzi prijímateľom a poskytovateľom sociálnej služby je zmluvou

spotrebiteľskou, nakoľko ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na organizácie zriadené
územnou samosprávou pre poskytovanie sociálnych služieb na základe občianskoprávneho kontraktu
regulovaného špeciálnym zákonom, teda aj verejných poskytovateľov sociálnych služieb, pričom takýto
výklad je v súlade s definíciou uvedenou v čl. 2 písm. c) Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozhodnutím Court of Appeal Civil Division
zo dňa 24. 02. 2004, 2004 EWCA Civ 55 Khatun and Others v Newham LBC s tým, že ak sa s
touto argumentáciou odvolací súd nestotožní, mal by vnútroštátne právo interpretovať v súlade s

právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad), resp. pokiaľ usúdi, že právna norma členského štátu
nepripúšťa eurokonformný výklad, je jeho povinnosťou ako orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto
vnútroštátnu normu, ak odporuje komunitárnemu právu alebo je povinný položiť prejudiciálnu otázku
Európskemu súdnemu dvoru. Nestotožnila sa s posúdením zákonnej povinnosti žalobcu predložiť jej
návrh Zmluvy podľa § 74 ods. 1 ako splnenej a Zmluvy ako platnej, a to vyhlásením na strane 6,

druhý odsek, pričom nie je uvedené akým dokazovaním bola zmluva súdom prvej inštancie uznaná za
platnú, bez splnenia povinnosti verejného poskytovateľa pri určovaní sumy úhrady v súlade s § 72 ods.
2 a § 74 ods. 7 písm. c), g) v spojení s § 74 ods. 8 zákona. Poukázala na skutočnosť, že v Zmluve
je nesprávne aplikované ust. § 74 ods. 12 zákona, pričom jedinými skutočnosťami rozhodujúcimi pre
určenie úhrady podľa limitov určených v ust. § 73 zákona, sú skutočný finančný príjem prijímateľa (jeho
zmena) alebo zmena výšky sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovená v §

2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, avšak v rozpore s tým je v časti týkajúcej sa
povinnosti podľa čl. VIII ods. 2 a práva poskytovateľa jednostranne vypovedať zmluvu podľa čl. XI ods. 2
písm. e), a to povinnosť prijímateľa uzatvoriť dodatok, nakoľko v tom čase účinné zákonné ustanovenie
bolo modifikované tak, že podmienky podľa § 73 sa pre povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok k zmluve
osobitne neuplatňujú a prijímateľ je povinný uzavrieť dodatok. Uviedla, že tieto ustanovenia návrhu

spotrebiteľskej zmluvy č. 44/2010/P o poskytovaní sociálnej služby predložený žalobcom ako verejným
poskytovateľom - dodávateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, majú
charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka s tým, že podľa
§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté
medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, preto čl. VIII ods. 2, čl.

XI ods. 2 písm. e) by takto boli neplatné, návrh nezodpovedá osobitnej zákonnej regulácii a tým nie je
povinnosť splnená riadne. Vytkla súdu prvej inštancie nedostatočne zistený skutkový stav o rozsahu
činností poskytovateľa podľa § 15 zákona (§ 16 až § 18) zabezpečovaných žalobcom v rámci sociálnej
služby poskytovanej v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267, ktoré je bývalým Domovom -
penziónom pre dôchodcov a v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č. 28, ktoré je bývalým Domovom

dôchodcov, teda zariadeniami rozlíšenými podľa zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ako aj
nesprávne aplikované ust. § 73 zákona pri určovaní výšky úhrady, ktorú je povinná zaplatiť s ohľadom
na výšku príjmu v roku 2011, t. j. prekročenie hranice príjmu pre vyčíslenie tzv. nesplatenej časti úhrady
s ohľadom na skutočnosť, že poskytované neboli všetky obligatórne činnosti v rámci štruktúry sociálnej
služby § 35 ods. 2 zákona a deklarované v čl. IV Zmluvy. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej namietla, že

súd prvej inštancie ignoroval konkurenciu podzákonných úprav výšky úhrady za sociálnu službu podľa
§ 35 ods. 1 písm. b) zákona podľa všeobecne záväzných nariadení dvoch úrovní samospráv na území
Hl. mesta SR, pritom na území Bratislavy upravuje výšku úhrady za sociálnu službu podľa § 35 ods. 1
písm. b) aj všeobecne záväzné nariadenie obce - Hlavného mesta SR Bratislavy, pričom obec zriaďuje
Zariadenie pre seniorov zo zákonom stanovenej kompetencie, zatiaľ čo vyšší územný celok zriaďuje

službu podľa § 35 zákona iba fakultatívne. Nestotožnila sa ani s ignorovaním kreačného dokumentu
- zriaďovacej listiny žalobcu ako dôkazu a jeho nahradenie obsahom „registračnej karty“ dokumentu,
ktorý má zákonnú definíciu v § 66 zákona, ale jeho obsah vo vzťahu k prejednávanej veci podrobnejšie
ustanovuje§64ods.2avkonečnomdôsledkujeprávnerelevantnýibaobsahpreberanýdoCentrálneho
registra poskytovateľov vedený Ministerstvom podľa § 79 ods. 1 písm. h) zákona. Poukázala na

skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neobsahuje relevantné dôvody, prečo
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď nedokazoval vecnú
správnosť a oprávnenosť výdavkov vnesených do kalkulácie ekonomicky oprávnených nákladov, hoci
sa jedná o cenu služby kalkulovanú dodávateľom podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách v
spojení s ďalšími právnymi predpismi regulujúcimi finančné vzťahy v územnej samospráve a neexistuje

cenový orgán alebo jemu podobný orgán verejnej správy oprávnený na kontrolu výšky týchto nákladov
okrem Najvyššieho kontrolného úradu SR a prípadne vnútornej kontroly zriaďovateľa na úrovní voleného
orgánu územnej samosprávy. Uviedla, že súd prvej inštancie sa v rozpore s údajmi Centrálneho registra
poskytovateľov vedených Ministerstvom a zriaďovacími listinami žalobcu, stotožnil s jeho názorom,
že prevádzkuje jediné sociálne zariadenie podľa § 35 zákona o sociálnych službách Zariadenie pre

seniorovnadvochadresáchazmätočnýmivyjadreniamiobudováchslúžiacichnaposkytovaniečinností,
pričom nedostatočne zistil skutkový stav pri vykonávaní činností spojených s poskytovaním sociálnej
služby žalobcom v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267 v rozsahu podľa § 35 ods. 1 písm. b)
zákona a v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č. 28 v rozsahu podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona.Namietla odôvodnenie odmietnutia znaleckého dokazovania na základe písomného podania zo dňa
13. 04. 2015 a ignorovanie dôkazov preukazujúcich svojvoľné prerozdelenie nákladov žalobcu medzi
dva druhy sociálnej služby pri nerešpektovaní ustanovení § 74 ods. 5 zákona, na ktoré upozornila v

podaniach zo dňa 04. 12. 2014 a 17. 02. 2015, a zároveň namietla, že súd prvej inštancie prihliadol
na vyhlásenie úradníka, aj keď vedúceho zamestnanca odborného útvaru Úradu Bratislavského
samosprávneho kraja zo 14. 01. 2015 o overovaní správnosti vykázania ekonomicky oprávnených
nákladov žalobcu, dokonca v súlade s údajnými usmerneniami zriaďovateľa majúce niesť dôkazné
bremeno o vyčíslení výšky týchto nákladov v súlade s § 72 ods. 5 zákona, avšak žiadne usmernenie

predložené nebolo, naopak podľa odpovede Úradu Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 07.
04. 2015, usmernenie týkajúce sa metodiky vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov, Úrad
Bratislavského samosprávneho kraja poskytovateľom nevydal. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď jej vyjadrenia na právne a vecné
argumenty vznesené na pojednávaniach alebo listinnými podaniami neuviedol a nevyporiadal sa so
subjektívnym argumentom žalobcu, že objektivita zriaďovateľa pri hodnotení hospodárskych výsledkov,

t. j. správnosti vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhov sociálnej služby najmä v
súlade s § 72 ods. 5 zákona, je zabezpečená záujmom zriaďovateľa na čo najnižších výdavkoch na
sociálnu službu, ďalej namietla, že bezvýhradne prijal výklad žalobcu, že zariadenie ako organizačné
vyjadrenie súboru hmotných prostriedkov pre zabezpečenie poskytovania sociálnej služby nie je v
zákone a vo veci údajných dôvodov pre vykazovanie ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhu

poskytovanej služby, ignoroval rozdielny vecný rozsah sociálnej služby pre osobitné skupiny prijímateľov
identifikovaný v § 35 ods. 1 písm. a) a písm. b) umiestnených v zariadeniach na dvoch oddelených
miestach, ani sa nevysporiadal so zásadnou námietkou k svojvoľnému rozčleňovaniu ekonomicky
oprávnených nákladov medzi dva druhy sociálnej služby poskytovaných žalobcom. Poukázala na
skutočnosť, že z teórie správneho práva je nesporné, že normatívne správne akty vydáva vecne

a miestne príslušný orgán verejnej správy výhradne na základe zákonného zmocnenia s tým, že
zásada lex specialis derogat legi generali určuje prioritu normy, a preto nemožno vychádzať zo
všeobecných ustanovení o kompetencii vydávať všeobecne záväzné nariadenia „vo veciach územnej
samosprávy“ zákona o vyšších územných celkoch, ale výhradne z kompetenčných ustanovení zákona
č. 448/2008 Z. z., keď súčasne z antidiskriminačného zákona vyplýva, že diskrimináciou podľa § 2a

ods. 2 je „konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa
zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii“,
pritom porovnateľnou situáciou je prijímanie sociálnej služby rovnakého druhu, formy a v rovnakom
vecnom rozsahu od verejného poskytovateľa. Uviedla, že nie je právne relevantnou skutočnosť, že
zriaďovatelia verejných poskytovateľov poskytujúcich sociálne služby rovnakého druhu, formy a v

rovnakom vecnom rozsahu sú rôzne úrovne územnej samosprávy a iní prijímatelia rovnakej sociálnej
služby u žalobcu sa podriadili diskriminačným podmienkam, pričom úhrada za sociálnu službu zhodného
vecného rozsahu (ubytovanie bez stravovania a pomoci v odkázanosti) pre prijímateľa sociálnej
služby u verejného poskytovateľa zriadeného z kompetencie stanovenej zákonom Hlavnému mestu
SR Bratislave v Zariadení pre seniorov Domov seniorov Lamač (alebo Domov pri Kríži, Dúbravka),

obývajúceho byt identický ako v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch, o rozlohe 37,11 m2, je od
01. 06. 2011 vo výške 144,69 eur za mesiac, o rozlohe 38,97 m2 je od 01. 06. 2011 vo výške 152,26
eur za mesiac, a do 30. 05. 2011 za službu poskytovanú v byte o rozlohe 37,11 m2 bola vo výške
110,74 eur za mesiac a za byt o rozlohe 38,97 m2 bola vo výške 116,45 eur za mesiac. Žalovaná v
odvolaní namietla, že zmluva o poskytovaní sociálnej služby je zmluvou uzatváranou pri obmedzení

zmluvnej voľnosti strán zákonom č. 448/2008 Z. z., ktorý určuje spôsob, formu, obsah a esenciálne
zmluvné podmienky, ako aj určuje, ktoré z podmienok sú stanovené ako kogentné a pri ktorých je
možné podmienku stanoviť aj odchýlne od znenia zákona dohodou strán, avšak súd prvej inštancie iba
konštatoval, že oferta ňou prijatá nebola, dôvody odmietnutia cituje iba v rozsahu jej námietok v odpore,
pričom právne dôvody uvedené jej zástupcom neuviedol. Vytkla súdu prvej inštancie, že nerozhodoval o

obsahu návrhu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby celoročnou pobytovou formou podľa § 74 zákona
predloženého verejným poskytovateľom Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača v
období počas účinnosti zákona v znení pred novelou účinnou od 01. 07. 2014, pričom špecifikom je
skutočnosť, že prijímateľ rozhodnutím podľa zákona nie je odkázaný na pomoc inej osoby (I. stupeň),
preto je poskytovateľ povinný poskytovať činnosti v rovnakom rozsahu ako počas účinnosti zákona o

sociálnej pomoci, t. j. užíva konkrétnu bytovú jednotku individuálne, má v nej legálne umiestnené vlastné
vybavenie a udržiava ju na vlastné náklady. Namietla právny titul pre stanovenie výšky príslušenstva
istiny, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca je rozpočtovou organizáciou priamo
napojenou na rozpočet územnej samosprávy, ktorá financuje sociálne služby v rozsahu stanovenomzákonom o sociálnych službách a subsidiárne v súlade so zákonmi upravujúcimi rozpočtové pravidlá
verejnej správy, ako aj územnej samosprávy, avšak jej záväzok mesačne platiť sumu úhrady vo výške
nie je dohodou o cene, ale quasi individuálny správny akt o jednostrannom rozhodnutí žalobcu o výške

úhrady určenej na základe § 72 podľa normatívneho správneho aktu všeobecne záväzného nariadenia
územnej samosprávy, keď pritom plnila vo výške podľa uzavretej Zmluvy. Uviedla, že v kauze okrem
toho nejde o jej úmysel neplatiť úhradu za službu vôbec, absencia uplatnenia ochranných prvkov
prijímateľa - limitov podľa § 72 a § 73 v roku 2011 však spôsobuje vadu stanovenej výšky úhrady
určenej nezákonným postupom. Nestotožnila sa ani so splatnosťou uloženej povinnosti bez určenia

splátkového kalendára, nakoľko z jej majetkových a príjmových pomerov je zrejmé, že nemá prístup k
finančným prostriedkom podľa výroku, ako aj skutočnosť, že exekučným postihnutím príjmu je mesačná
splátka pre rok 2016 najviac vo výške 84 eur, ak neprijíma (neuhrádza) žiadnu sociálnu službu zo svojho
starobného dôchodku. Žalovaná namietla nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, na ktorý mal
súdu prvej inštancie prihliadnuť ex offo, ako aj nedostatok odôvodnenia výrokov napadnutého rozsudku
o nestotožnení sa s jej právnymi argumentmi, keďže z odôvodnenia nie je zrejmá celá šírka právnych

a vecných námietok vznesených jej splnomocneným zástupcom, čím vzniká dojem, že sú irelevantné
alebo azda neboli ani uplatnené.

3.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
a náležite odôvodnený potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že námietky
žalovanej v odvolaní zhromaždila v nie príliš zrozumiteľnej štruktúre, názorov na výklad zákona ako
aj svojich požiadaviek, pri ktorých nie je vždy zrejmé, aký vplyv majú mať na podstatu posúdenia
uplatneného nároku a takisto bez nadväznosti na platný a účinný Civilný sporový poriadok, ale dovoláva

sa už zrušeného Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že žalovaná začala dňa 01. 02. 2010 prijímať
sociálnu službu na základe Zmluvy č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, ktorú s ním uzavrela
dňa 27. 01. 2010 s tým, že dňa 26. 07. 2010 uzatvorila Dodatok č. 1/2010/P a dňa 30. 08. 2010 Dodatok
č. 2/2O1O/P k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby, avšak neuzatvorila Dodatok č. 3/2011/P, Dodatok
č. 5/2011/P a Dodatok č. 6/2013/P k Zmluve o sociálnych službách, hoci jej povinnosť uzatvoriť uvedené

Dodatky vyplývala z ust. § 74 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a z článku VIII ods.
2 Zmluvy č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby. Poukázal na skutočnosť, že predmetné Dodatky
(č. 3/2011/P, 5/2011/P a 6/2013/P) obsahovali zmenu výšky úhrady za poskytovanú sociálnu službu
(ubytovanie) v súlade s aktuálnymi zmenami cenového predpisu - Všeobecne záväzného nariadenia
Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 (č. 39/2010 a 43/2011) tak, že Dodatkom č. 3/2011/

P bola stanovená výška úhrady žalovanej v nadväznosti na VZN BSK č. 39/2010 na sumu 268,72
eur mesačne, Dodatkom č. 5/2011/P bola stanovená výška úhrady žalovanej v nadväznosti na VZN
BSK č. 43/2011 na sumu 204,90 eur mesačne, pričom Dodatok č. 6/2013/P obsahoval sumu 204,90
eur a predstavoval opakovaný pokus o zosúladenie zmluvnej výšky úhrady s cenovým predpisom s
tým, že k tomuto návrhu Dodatku bol priložený aj formulár, v ktorom žalovaná mohla vyjadriť svoje

pripomienky či výhrady k navrhovanému Dodatku, čo však nevyužila. Uviedol, že žalovaná okrem
toho, že neuzatvorila predmetné Dodatky, neuhrádzala sumu za prijímanie sociálnej služby vo výške
stanovenej v zmysle cenového predpisu (§ 72 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v spojení
so VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov), pričom vo svojej výpovedi na pojednávaní
dňa 09. 10. 2014 na otázky, prečo odmietla uzatvoriť jednotlivé Dodatky, neuviedla žiadne iné dôvody

okrem toho, že nesúhlasila s výškou úhrady, ktorá sa jej zdala vysoká, ku dňu 15. 12. 2014 vypovedala
Zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb a 30 dňová výpovedná lehota uplynula dňa 15. 01. 2015,
kedy došlo k ukončeniu poskytovania sociálnej služby, z čoho vyplýva, že nie je sporná skutočnosť,
že žalovaná prijímala v období od 01. 02. 2010 do 15. 01. 2015 sociálnu službu, ani to, že nemala
uzavreté Dodatky k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby a napokon ani výška uskutočnených úhrad

zo strany žalovanej. Uviedol, že predložil žalobkyni od roku 2011 viacero návrhov dodatkov, v ktorých
suma úhrady pozostávala len zo sumy za ubytovanie, teda za službu, ktorú odoberala, avšak súčasťou
sumy úhrady nebola ani strava ani opatrovanie (pomoc pri odkázanosti), a preto nepožadoval úhradu
za žiadnu ďalšiu činnosť, ktorú by si žalovaná neobjednala. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že
poskytuje žalovanej ubytovanie v zariadení pre seniorov, avšak ubytovanie nemá charakter nájmu podľa

Občianskeho zákonníka, ale charakter sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych
službách s tým, že v zmysle § 35 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. mu vyplýva povinnosť v zariadení
pre seniorov (v zariadení, kde je ubytovaná aj žalovaná) poskytovať pomoc pri odkázanosti na pomoc
inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu, ubytovanie, stravovanie, upratovanie,pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, osobné vybavenie, utvárať podmienky na úschovu cenných
vecí, zabezpečovať záujmovú činnosť, teda ubytovanie je iba jednou zo služieb, ktoré musí vedieť
poskytnúť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná si vybrala, že chce iba ubytovanie a o ostatné služby

nemala záujem, avšak musí vedieť poskytnúť v prípade záujmu alebo potreby všetky uvedené služby,
ktoré napokon aj iní prijímatelia využívajú, teda má náklady na všetky uvedené služby bez ohľadu
na to, či o ne žalovaná má alebo nemá záujem. Žalobca uviedol, že výška úhrady u ktoréhokoľvek
prijímateľa sociálnej služby nesmie byť vyššia ako sú ekonomicky oprávnené náklady zariadenia, ktoré
boli v roku 2011 v sume 525,59 eur, v roku 2012 v sume 531,83 eur, v roku 2013 v sume 533,67 eur,

teda je zjavné, že úhrada, ktorú má platiť žalovaná (143,01 eur až 268,72 eur) je omnoho nižšia ako
sú ekonomicky oprávnené náklady zariadenia pre seniorov (cca 530 eur), pritom výška ekonomicky
oprávnených nákladov súvisí s tým, že pobyt v zariadení pre seniorov nie je nájmom, ale je súčasťou
komplexu služieb, ktoré musí poskytovateľ poskytnúť, resp. byť pripravený poskytnúť, s čím má náklady.
Poukázal na skutočnosť, že výška ekonomicky oprávnených nákladov je primeraná vzhľadom na iné
zariadenia pre seniorov zriadených vyššími územnými celkami, dokonca z porovnania vyplýva, že

hospodári s nižšími nákladmi (531,83 eur) ako sú priemerné náklady porovnateľných zariadení v troch
iných samosprávnych krajoch (605,18 eur), pričom od žalovanej nepožaduje reálnu výšku nákladov,
ktoré vynakladá na jej ubytovanie a nepožaduje ani úhradu za služby, ktoré nevyužíva, akými sú
stravovanie a úhrady za úkony služby odkázanosti, ale uplatňuje si len výšku úhrady za ubytovanie, ktorú
má platiť ktorýkoľvek iný prijímateľ sociálnej služby v zariadení pre seniorov zriadenom Bratislavským

samosprávnym krajom. Uviedol, že žalovanej sa nepáči výška úhrady za ubytovanie stanovená právnym
predpisom, avšak zmyslu sociálnych práv sa neprieči stav, ktorý nie je optimálny, teda stav, ak nie je
ideálna úroveň napríklad spoluúčasti seniora na nákladoch za sociálnu službu (či už z pohľadu seniora,
poskytovateľaalebotretíchosôb),pretožesúčasťouzáruksociálnychprávjezabezpečenieminimálneho
štandardu a poukázal na skutočnosť, že žalovaná má prístup k inštitútu pomoci v hmotnej núdzi podľa

zákona č. 417/2013 Z. z. a predtým zákona č. 599/2003 Z. z., ktorým sa napĺňa obsah ústavného
práva v zmysle čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy SR, pričom ďalšiu úroveň zabezpečenia sociálnych potrieb
žalovanej predstavujú služby a podmienky ich poskytovania v zariadení pre seniorov v zmysle zákona
o sociálnych službách. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že hoci žalovaná neuzatvorila
zmluvu v zmysle zákona o sociálnych službách, ako poskytovateľ bral do úvahy v jej prípade aj inštitút

nedotknuteľného zostatku príjmu (§ 73), ktorý pamätá na situáciu, ak by výška spoluúčasti seniora
prostredníctvom úhrady za ubytovanie spôsobila odňatie celého príjmu seniora, avšak v tejto situácii,
kedy by úhrada za ubytovanie zasahovala do nedotknuteľného zostatku, sa žalovaná nenachádza.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že ak by príjem seniora nepostačoval na úhradu za ubytovanie,
neznamená to, že by sa mu takéto ubytovanie v Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov

neposkytlo, nakoľko ak sa senior rozhodne bývať naďalej sám a úhrada za takéto bývanie by bola
vyššia ako jeho príjem, potom senior nie je povinný platiť celú úhradu za ubytovanie, pretože mu
musí zostať zákonom chránený nedotknuteľný zostatok, pričom zákon počíta s tým, že povinnosť
zaplatiť zostávajúcu úhradu za ubytovanie prechádza na deti seniora, teda zákonodarca zosúladil
chápanie vyživovacej povinnosti podľa zákona č. 36/2005 Z. z. Zákona o rodine, ktorú nemajú len

rodičia voči deťom, ale aj deti voči rodičom. Stotožnil sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie,
že uplatnený nárok je nárokom na náhradu škody, keďže žalovaná mala podľa § 74 ods. 12 zákona
o sociálnych službách a podľa článku VIII. ods. 2 Zmluvy o sociálnych službách v znení neskorších
dodatkov povinnosť uzatvoriť písomné dodatky k zmluve o sociálnych službách, avšak túto povinnosť,
vyplývajúcu zo zákona, ale aj z uzatvorenej Zmluvy si nesplnila a zároveň ani neuhrádzala sumu za

prijímanie sociálnej služby vo výške stanovenej v zmysle cenového predpisu. Poukázal na podstatnú
skutočnosť, že v čase, keď mala žalovaná uzatvorenú Zmluvu č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej
služby v znení Dodatkov č. 1/2010/P a č. 2/2010/P, nadobudla dňa 30. 12. 2010 účinnosť zmena
všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009, v dôsledku ktorej
došlo k zvýšeniu úhrady za sociálnu službu, pritom výška úhrady je podstatnou náležitosťou zmluvy (§

74 ods. 7 písm. g/ zákona o sociálnych službách). Uviedol, že žalovaná, ako aj niektorí ďalší seniori
odmietli návrh zmluvy uzatvoriť a odmietli tiež platiť novú zvýšenú úhradu od začiatku roka 2011, avšak
súčasne prejavili vôľu, ktorá trvá doposiaľ, že chcú prijímať sociálnu službu a zostať v zariadení, pričom
odmietajú platiť úhradu v súlade s VZN BSK č. 31/2009 a napriek tomu poskytoval žalovanej sociálnu
službu s tým, že jeho zámerom nie je poskytovať žalovanej sociálnu službu bezodplatne alebo za nižšiu

úhradu aká vyplýva z VZN BSK č. 31/2009, ale jednostranné ukončenie poskytovania sociálnej služby
(ubytovania) nepovažoval za riešenie, keďže návrat žalovanej do stabilného rodinného prostredia by
nemusel byť jednoduchý, resp. vôbec možný. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej v odvolaní, že je
prijímateľkou sociálnej služby na základe prechodných ustanovení § 106 ods. 6 zákona o sociálnychslužbách, nakoľko sociálnu službu začala využívať na základe uzatvorenia Zmluvy dňa 27. 01. 2010,
teda na žalovanú sa uvedené prechodné ustanovenie zákona o sociálnych službách nevzťahuje a
nestotožnil sa ani s jej námietkou, že zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách je zmluvou

spotrebiteľskou. Uviedol, že nie je ani zrejmé, ako by táto skutočnosť mala ovplyvniť stav, že žalovaná
prijala sociálnu službu v žalovanom období, za ktorú zaplatila menej ako stanovoval právny predpis,
pričom žalovanej nič nebránilo navrhnúť iné znenie jednotlivých ustanovení navrhovaných Dodatkov
a pokiaľ by žalovaná mala úprimný záujem o zmenu, či doplnenie návrhu zmluvy, urobila by tak skôr
ako prvýkrát v odpore, čo svedčí o tom, že skutočné dôvody neuzatvorenia Zmluvy zo strany žalovanej

nespočívajú v jednotlivých ustanoveniach zmluvy, ale v neakceptovaní výšky úhrady podľa právneho
predpisu. Uviedol, že zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách slúži na zabezpečenie služieb
vo verejnom záujme a na rozdiel od neverejných poskytovateľov neposkytuje sociálne služby za účelom
zisku, teda nerealizuje sociálne služby ako obchodnú činnosť alebo podnikateľskú činnosť, ktoré sú
pojmovým znakom dodávateľa v rámci spotrebiteľských zmlúv podľa § 53 ods. 1, 3 Občianskeho
zákonníka. Poukázal na osobitnú okolnosť, že k výzve na uzatvorenie Dodatku a vysporiadanie rozdielu

v úhradách zo dňa 05. 03. 2013 bol priložený formulár, do ktorého mohla žalovaná vyjadriť a vpísať svoje
pripomienky a návrhy, čo však nevyužila a v nadväznosti na kvalifikáciu nároku ako nároku na náhradu
škody napáda úroky z omeškania. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že pre stanovenie výšky peňažnej
náhrady (protihodnoty) má určujúci vplyv špecifický právny režim sociálnej služby, ktorý spočíva v
kogentnej regulácii výšky úhrady za sociálnu službu, nakoľko podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych

službách, je každý prijímateľ povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom,
pričom podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách ako poskytovateľ určuje úhradu v súlade
s VZN BSK č. 31/2009, a preto je možné s úplnou presnosťou určiť, akú hodnotu mala žalovanej
poskytnutá sociálna služba za ten ktorý mesiac, resp. akú výšku úhrady platia iní prijímatelia sociálnej
služby. Uviedol, že si uplatnil voči žalovanej sumu úhrady v zmysle VZN BSK č. 31/2009 (platnej

v jednotlivých mesiacoch poskytovania sociálnej služby) po odpočítaní toho, čo počas žalovaného
obdobiazaplatila,pričomžalovanánenamietalanedodržanievzorcauvedenéhovtomtonariadeníateda
správnosť výpočtu. Namietol, že žalovaná v odvolaní predkladá nový argument, že vo vzťahu k nemu
ako zariadeniu sociálnych služieb existuje konkurencia dvoch právnych predpisov, ktorými by sa mal
riadiť, a to VZN BSK č. 31/2009 a VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004, avšak túto námietku v

konaní pred súdom prvej inštancie nevzniesla, pričom sa ňou fakticky dožaduje, aby za obvyklú úhradu
bola považovaná (nižšia) úhrada vypočítaná podľa VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004 s tým,
že sa s daným názorom žalovanej nestotožnil, pretože VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004
sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Hlavným mestom SR Bratislavy a VZN BSK č.
31/2009 sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Bratislavským samosprávnym krajom,

teda pôsobnosť oboch VZN je odlišná, keď obvyklosť úhrady je potrebné s prihliadnutím na charakter
bezdôvodne poskytnutého plnenia žalovanej vykladať ako úhradu za sociálnu službu poskytovanú v
porovnateľnom mieste a čase. Uviedol, že porovnateľným miestom a časom je poskytovanie sociálnej
služby v Domove sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov Rača, zariadenie pre seniorov, časť
Pri vinohradoch č. 267 od 01. 01. 2011 do 14. 01. 2015, na čo sa vzťahuje VZN BSK č. 31/2009 s

tým, že každý zriaďovateľ uplatňuje vlastnú cenovú politiku, pričom sa javí ako nespravodlivé, ak by
prijímateľ sociálnej služby odmietajúci platiť vyššiu úhradu v jednom zariadení sa neskôr dovolával
použitia iného cenového predpisu vzťahujúceho sa na iné zariadenia s nižším finančným dopadom
na prijímateľa. Poukázal na výšku svojich ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré predložil v konaní
pred súdom prvej inštancie v štruktúre stanovenej § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a za

každý prevádzkovaný druh sociálnej služby s tým, že súčasne preukázal opodstatnenosť svojich
ekonomicky oprávnených nákladov vyjadrením Úradu Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 14.
01. 2015, ktorý na jedného klienta doplácal zo svojho rozpočtu sumou 441,18 eur mesačne. Uviedol,
že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vo vyjadrení zo dňa 26. 02. 2014 konštatovalo,
že prevádzkuje dva druhy sociálnej služby (zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb)

a hoci je daný druh sociálnej služby poskytovaný vo viacerých budovách (Zariadenie pre seniorov
prevádzkované v budove na Podbrezovskej ul. č. 28 a v dvoch budovách na ul. Pri vinohradoch č.
267, pričom všetky tri budovy sú v tom istom areáli, keďže ide o súbežné ulice), neznamená to, že
každá budova predstavuje samostatný druh sociálnej služby, resp. samostatné zariadenie, preto sa pri
výpočte ekonomicky oprávnených nákladov má vychádzať z celkových nákladov pre daný druh sociálnej

služby, nachádzajúcej sa na viacerých miestach, nakoľko ak by sa náklady vypočítavali podľa budov,
potom by budovy, v ktorých sú zabezpečované spoločné činnosti (kuchyňa, práčovňa, kotolňa...), mali
podstatné vyššie náklady, ktoré by nezodpovedali reálnym nákladom daného druhu sociálnej služby.
Poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 09. 10. 2014 predložil porovnanie s inými zariadeniamipre seniorov zriadených Košickým samosprávnym krajom, Banskobystrickým samosprávnym krajom
a Žilinským samosprávnym krajom, z ktorého vyplýva, že priemerné mesačné ekonomicky oprávnené
náklady v týchto zariadeniach pre seniorov boli napríklad v roku 2012 na úrovni 605,18 eur, kým u

neho to bolo 531,83 eur (teda pod uvedeným priemerom), čo taktiež podporuje záver o primeranosti
a opodstatnenosti ekonomicky oprávnených nákladov. Nesúhlasil s prístupom žalovanej, ktorá uznáva
kontrolnú právomoc viacerých orgánov vo vzťahu k jeho hospodáreniu a ekonomicky oprávneným
nákladom, ale nedomáha sa uplatnenia ich právomoci, naopak svojimi námietkami sa fakticky snaží,
aby civilný súd nahradil činnosť týchto kontrolných orgánov. Poukázal na skutočnosť, že z predloženej

štruktúry ekonomicky oprávnených nákladov za zariadenie pre seniorov za roky 2011, 2012 a 2013,
vyjadrenia Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 14. 01. 2015 spolu s vyjadrením Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26. 02. 2014 vyplýva podstatný záver, že nevybočil z
medzí stanovených zákonom o sociálnych službách pre určenie ekonomicky oprávnených nákladov, čím
dostatočne preukázal, že nežiada od žalovanej mesačnú náhradu za poskytnutú sociálnu službu v sume
prevyšujúcej jeho ekonomicky oprávnené náklady. Uviedol, že pokiaľ žalovaná poukazuje na priemerné

náklady seniorov podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky (11.20. odvolania), je dôležitou
skutočnosť, že poskytuje žalovanej ubytovanie ako sociálnu službu, preto je podstatné rozlišovať medzi
ubytovaním v nájme podľa Občianskeho zákonníka či vo vlastnom byte na strane jednej a ubytovaním
v zariadení pre seniorov podľa zákona o sociálnych službách na strane druhej, v zmysle ktorého je
podľa § 35 ods. 2 povinný každému prijímateľovi sociálnej služby poskytovať, zabezpečovať a vytvárať

podmienky na rad činností (pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo,
sociálna rehabilitácia, ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva,
osobné vybavenie, podmienky na úschovu cenných vecí, záujmová činnosť), pričom je na konkrétnom
prijímateľovi, ktoré z uvedených činností sa rozhodne počas svojho pobytu v zariadení pre seniorov
prijímať, avšak nič to nemení na tom, že ako poskytovateľ je povinný tieto činnosti poskytovať (mnohí

prijímatelia využívajú viaceré poskytované činnosti). Uviedol, že ani prijímanie ubytovania nespočíva len
v poskytnutí obytnej miestnosti s príslušenstvom a spoločnými priestormi, ale každý ubytovaný prijímateľ
sociálnej služby v zariadení pre seniorov je kontrolovaný, či sa ráno v poriadku zobudil (kontrola štítku pri
vstupe do obytnej miestnosti), je k dispozícií údržbár, vrátnik, zdravotné sestry, upratovanie spoločných
priestorov a podľa svojho rozhodnutia aj obytnej miestnosti, starostlivosť o vonkajšie plochy, riešenie

rôznych životných situácií v zariadení (platba úhrad na ekonomickom úseku, riešenie problémových
situácií so zamestnankyňami sociálneho úseku alebo riaditeľom a iné). Poukázal na skutočnosť, že
žalovaná opomína fakt, že úhrada za ubytovanie sa v zmysle § 30 ods. 7 VZN BSK č. 31/2009 znižuje o
stanovenú sumu, ak je obytná miestnosť vybavená meracím zariadením na meranie odberu elektrickej
energie, čo je prípad žalovanej, ktorej miestnosť je vybavená meracím zariadením a tak platí za odber

elektrickej energie priamo dodávateľovi elektrickej energie, s ktorým má zmluvu, pričom toto zníženie
úhrady za sociálnu službu bolo vyjadrené v každom zmluvnom dokumente so žalovanou, t. j. v Zmluve č.
10/2010/P a Dodatkoch č. 3/2011/P, č. 5/2011/P a č. 6/2013/P (čl. VII. ods. 1, slová „zníženie o 0,27 eur/
deň). Namietol, že žalovaná vo svojom odvolaní predkladá 4 prílohy, ktoré sú neprípustnými novotami
v zmysle § 366 C. s. p. okrem iných z dôvodu, že sú datované z roku 2011, 2013, resp. 2015, pričom v

odvolaní neuvádza, z akého dôvodu tieto dôkazy nepredložila už v konaní pred súdom prvej inštancie
a zároveň sa uvedené prílohy netýkajú procesných podmienok (§ 366 písm. a/ C. s. p.), vylúčenia
sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (§ 366 písm. b/ C. s. p.) a taktiež nepreukazujú, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 366 písm. c/ C. s. p.).
Poukázal na zriaďovateľskú listinu založenú v súdnom spise, podľa ktorej je rozpočtovou organizáciou

Bratislavského samosprávneho kraja a subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, pričom vo
vzťahu k Bratislavskému samosprávnemu kraju má postavenie správcu jeho majetku, čo ho oprávňuje
uplatňovať pohľadávky pred súdom, nakoľko správou majetku sa podľa § 6 ods. 2 zákona č. 446/2001
Z. z. o majetku vyšších územných celkov rozumie súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti
majetku vyššieho územného celku, ktorú mu vyšší územný celok zveril do správy alebo ktorú správca

nadobudol vlastnou činnosťou. Uviedol, že v rámci správy majetku koná v mene vyššieho územného
celku pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku vyššieho územného celku, ktorý
spravuje, a k otázke aktívnej legitimácie správcu poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 25. februára 2003, sp. zn. 2 Cdo 94/2002 (R 87/2004), podľa ktorého z pohľadávok,
ktoré vznikajú v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku štátu je oprávnený priamo správca.

Poukázal na skutočnosť, že hoci žalovaná predložila veľké množstvo tvrdení a právnych konštrukcií,
ktorých spojitosť s meritom sporu nie je vždy zrejmá, nespochybnila skutkový základ pohľadávky, ktorým
je poskytnutie sociálnej služby (ubytovania) za nižšiu úhradu ako stanovuje cenový predpis a bez
uzatvorenýchdodatkov,čímnespochybnilavecnúsprávnosťadôvodnosťrozsudkusúduprvejinštancie.4.

Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca poukazuje na nepodstatné názory týkajúce sa
odbornej a vecnej úrovne odvolania, ale takéto hodnotenie je spojené s procesnou kompetenciou súdu,
pričom závažnejšou vadou v konaní o návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 22. 08. 2013
je absencia, koľko mesačne platí a akým spôsobom žalobca vyčísľuje dlžnú sumu, nakoľko výpočet
neuvádza ani v nasledujúcich podaniach a nahrádza ho fikciou vychádzajúcou s (správne z, genitív,

pozn. odvolacieho súdu) evidencie tzv. z osobnej karty klienta, a preto vyčíslená sumárna pohľadávka je
nepreskúmateľná s tým, že príslušenstvo uplatnenej pohľadávky bolo vecne zosúladené s uplatneným
právnym titulom až uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 11. 11. 2015, č. k. 11C/149/2013 - 2010
napriek tomu, že výpočet pohľadávky musí byť v žalobe jasný a zrozumiteľný, aby sa o uplatnenom
nároku mohlo vôbec konať. Poukázala na skutočnosť, že žalobca relevantnými argumentmi nevyvrátil
jej námietky v odvolaní, nakoľko výška škody, zavinenie a príčinná vecná súvislosť musia byť nielen

tvrdené, ale aj bezpečne preukázané. Namietla, že žalobca zakladá protiprávnosť jej konania na
zmluvnej povinnosti podľa čl. VIII ods. 1 obsahujúcej generálnu povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok
pri zmene akejkoľvek skutočnosti spojenej s určovaním výšky úhrady za sociálnu službu vypustením
podmienky existencie skutočnosti na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73 zákona, t. j. aj bez
splnenia zákonnej podmienky stanovenej v § 74 ods. 12 v spojení s § 73 zákona, teda v rozpore so

znením príslušných ustanovení zákona účinných do 31. 12. 2013, pričom zákonná povinnosť v čase
predkladania Dodatkov k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2010 ZP zo dňa 27. 01. 2010
ani neexistovala s tým, že priložením návratky k návrhu Dodatku č. 6 k Zmluve sa žalobca nemôže
zbaviť povinnosti podľa § 74 ods. 1 druhá veta zákona. Uviedla, že absencia spôsobilosti byť účastníkom
konania je zákonným dôvodom na zastavenie konania, ale napriek vznesenej námietke žalobca vo

svojom vyjadrení ku skutkovému stavu zo dňa 17. 10. 2016 odôvodnil vecnú legitimáciu len tým, že
ho k tomu oprávňuje postavenie správcu majetku Bratislavského samosprávneho kraja, avšak zverenie
verejného majetku na plnenie predmetu činnosti Zriaďovacou listinou č. 012/2009 zo dňa 22. 06. 2009
neznamená, že sa s výkonom správy automaticky spája aj vecná legitimácia v súdnom konaní vo
veci poskytovania sociálnych služieb, pričom žalobca poukazuje na oprávnenie uvedené v § 6 ods. 3

zákona č. 446/2011 Z. z., avšak nepreukázal, že mu vznikla pohľadávka v súvislosti s výkonom správy
hmotného majetku štátu. Uviedla, že podľa všeobecne záväzných nariadení zriaďovateľa účinných v
rozhodnom čase, o ktoré žalobca opiera svoj postup pri stanovení sumy úhrady za sociálnu službu, sa
úhrada určuje za obslužné činnosti, ubytovanie a za stravovanie parametricky bez určenia absolútnej
výšky, tzv. stravnej jednotky = finančnej hodnoty potravín na prípravu stravy pre jednu osobu (stanovuje

poskytovateľ), avšak úhradu za ostatné obslužné činnosti (upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu
bielizne a šatstva a osobné vybavenie) všeobecne záväzné nariadenie neupravuje (bez úhrady), ale
neboli ani poskytované. Poukázala na skutočnosť, že odborná činnosť, t. j. pomoc pri odkázanosti
na pomoc inej fyzickej osoby ani ošetrovateľská starostlivosť, nebola kontrahovaná, avšak zákon pre
určenie sumy úhrady postupom podľa § 72 a platenia v súlade § 73 predpokladá kontrakt podľa § 74

na plný obsah činností stanovených v § 35 ods. 2, 3 zákona, pričom uplatňovanie § 73 ods. 2 zákona
vo výške úhrady za jedinú činnosť namiesto sumy úhrady za poskytnutie sociálnej služby je v rozpore
nielen so zákonom, ale aj dobrými mravmi, keď nedotknuteľný zostatok príjmu je určený výhradne na
krytie kultúrnych a iných osobných potrieb odlišných od tých, ktoré zabezpečuje poskytovateľ činnosťami
v rámci poskytovanej sociálnej služby. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že žalobca nevyčíslil reálnu

výšku nákladov spojených s obslužnou činnosťou za ubytovanie, ale predložil iba výkaz ekonomicky
oprávnených nákladov obsahujúci všetky výdavky spojené s povinnými činnosťami za poskytovanie
sociálnychslužiebvpobytovejformevdvochdruhoch,avšaktentovýkazniejezostavenýpodľaštruktúry
uvedenej v § 72 ods. 5 zákona, ale je štruktúrovaný iba v hlavných položkách - triedach s (správne z,
genitív, pozn. odvolacieho súdu) ekonomickej klasifikácie verejných rozpočtov a už vôbec nie v členení

podľa činností, pričom údaje pre jednotlivé druhy služby sú vykázané pomocou administratívneho
rozčlenenia sumárnych výdavkov poskytovateľa medzi dva druhy pomocou koeficientov vyjadrujúcich
iba podiel kapacít zariadení sociálnej služby. Poukázala na skutočnosť, že obe strany zhodne tvrdia,
že cenu služby nemožno dohodnúť, čím je vylúčená subsidiarita Občianskeho zákonníka, aj keď je
v zmysle § 72 ods. 2 zákona určená verejným poskytovateľom so zohľadnením podmienok podľa §

73 zákona a quasi ratifikovaná - potvrdením (vzatím na vedomie prijímateľom) formálne dvojstranným
kontraktom, nič to však nemení na skutočnosti, že výška sumy úhrady je konštituovaná - regulovaná
výhradne ustanoveniami zákona a všeobecne záväzného nariadenia územnej samosprávy miestne a
vecne príslušnej k predmetnému druhu sociálnej zmluvy poskytovanej v danom území s tým, že tátoskutočnosť vylučuje použitie inštitútu sankcie za omeškanie podľa Občianskeho zákonníka a následne
vyčísleného v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Žalovaná uviedla, že právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenia v

právnom poriadku SR nie je založená na zriaďovateľskej pôsobnosti, nakoľko ak pre územie inej
územnej samosprávy (Hlavného mesta SR Bratislavy) zriaďovateľ s odlišnou územnou pôsobnosťou
vydá všeobecne záväzné nariadenia, musí byť na to osobitne zmocnený špeciálnym zákonom, avšak
zriaďovateľ žalobcu nemá zákonom priznanú právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenia pre
stanovenie podmienok uvedených v § 72 ods. 2 sociálnej služby podľa § 35 (kompetenciu má obec v

súlade s identifikáciou kompetencie v § 80). Poukázala na skutočnosť, že právomoc vydávať všeobecne
záväzné nariadenie v súlade s § 72 ods. 2 zákona k službe podľa § 35, § 36, § 40, § 41 má obec v zmysle
§ 80 písm. e) v spojení s písm. i) v súlade s územnou pôsobnosťou príslušnej obce s tým, že VÚC má
v súlade so svojou územnou pôsobnosťou a v originárnej pôsobnosti v zmysle § 81 písm. d) v spojení
s písm. g) zákona právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenie upravujúce finančné podmienky
poskytovania sociálnej služby iba podľa § 34, § 37, § 38, § 39, teda v zmysle zákonom stanovenej

pôsobnosti v § 80 a § 81 v spojení s § 71, žiaden útvar územnej samosprávy nemá právomoc stanoviť
prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia spôsob určenia výšky a spôsob platenia úhrad za
poskytovanú sociálnu službu len titulom zriaďovateľskej právomoci k verejnému poskytovateľovi, keď
konkurencia rôznych všeobecne záväzných nariadení upravujúcich na identickom území poskytovanie
rovnakého druhu sociálnych služieb viacerých verejných poskytovateľov zakladá evidentné porušenie

antidiskriminačného zákona rôznymi výškami úhrad za jednotlivé činnosti, z ktorých sociálna služba
pozostáva, pričom nie je možné porovnávať len sumu úhrady za predmetnú sociálnu službu, nakoľko sa
v nej prejavuje osobitosť dohodnutého vecného rozsahu sociálnej služby. Uviedla, že v zmysle zákonom
stanovenej pôsobnosti v § 80, § 81 v spojení s § 71, žiaden útvar územnej samosprávy nemá právomoc
stanoviť prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia spôsob určenia výšky a spôsob platenia

úhrad za poskytovanú sociálnu službu len titulom generálnej zriaďovateľskej právomoci k verejnému
poskytovateľovi. Žalovaná poukázala vo vyjadrení na skutočnosť, že ekonomicky oprávnené náklady
zistené žalobcom sú hodnoty zistené výpočtom z jeho celkových výdavkov na základe vzájomného
pomeru kapacít jednotlivých zariadení sociálnej služby bez zohľadnenia rôznych nárokov na bežné
výdavky v prevádzkovaných zariadeniach, pričom sa dá ustáliť, že súvisia s množstvom povinne

poskytovaných činností a stupňom odkázanosti prijímateľov podľa druhu sociálnej služby, avšak iba
v prípade odpisov nehnuteľností je u žalobcu známy náklad na jednotlivé budovy a pozemky v jeho
správe a niektoré prevádzkové v podpoložkách ekonomickej klasifikácie pol. 637015 (poistenie podľa
skutočnosti), 632003 (telekomunikačné služby), 632002 (vodné a stočné), 632001 (elektrická energia)
s tým, že v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch sa jedná iba o osvetlenie spoločných priestorov

a spotrebu výťahov, nakoľko elektrickú energiu spotrebovanú v bytoch hradí priamo distribútorovi
podľa fakturačného meradla osobitnou zmluvou. Uviedla, že žalobca je verejným poskytovateľom
sociálnych služieb, ktorého predmet činnosti je vymedzený v ust. § 9 a § 15 zákona. Žalovaná
zároveň predložila tvrdenia a dôkazy o nepravdivom prerozdeľovaní bežných výdavkov vynaložených
verejným poskytovateľom sociálnej služby zriadeného vyšším územným celkom medzi dva druhy

sociálnej služby (§ 35 a § 38 zákona) s tým, že takto administratívne určené výdavky sú podkladom
pre zisťovanie ekonomicky oprávnených nákladov (§ 72 ods. 5 zákona) v štyroch zariadeniach sociálnej
služby u tohto poskytovateľa a priemerných bežných výdavkov (štandardných bežných výdavkov) na
poskytovanie sociálnej služby u zriaďovateľa verejných poskytovateľov, ktoré sa jej podarilo získať
až po dvoch obsahovo identických info žiadostiach požadujúcich zverejnenie prvotných účtovných

dokladov, záväzných postupov účtovania a prístup nezávislého účtovného audítora k účtovaniu bežných
výdavkov a odpisov majetku adresovaných žalobcovi a ním zamietnutým neprávoplatným rozhodnutím
č. 1493/2016 zo dňa 28. 10. 2016 a právoplatným rozhodnutím č. 07/2015 zo dňa 17. 03. 2015 vydanom
štatutárom povinnej osoby - organizácie Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri
vinohradoch č. 267, Bratislava, ako aj odmietnutím odvolania voči neposkytnutiu informácie rozhodnutím

predsedu Bratislavského samosprávneho kraja č. 49/2015/PRA-94 zo dňa 20. 05. 2015.

5.

Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že čl. VIII Zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb

č. 10/2010/P zo dňa 27. 01. 2010 bol v plnom rozsahu v súlade s ust. § 72 ods. 1, 2 v spojení s §
74 ods. 7 písm. g), písm. h) a § 74 ods. 11, 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v
znení účinnom do 02. 08. 2010 s tým, že ust. § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách odkazovalo na
výšku úhrady (vychádzajúc zo systematického výkladu išlo o úhradu podľa § 72 zákona o sociálnychslužbách a v tej súvislosti o výšku úhrady vyplývajúcu zo všeobecne záväzného právneho predpisu), na
výšku príjmu a na povinný minimálny zostatok, pričom zmena ktorejkoľvek z týchto skutočností zakladala
povinnosť uzatvoriť dodatok v zmysle § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách a až následne došlo

k precizovaniu zákonného textu a podľa ustanovenia § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v
znení účinnom od 01. 01. 2014, že ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady
a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú
povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie
správne ustálil, že žalovaná odo dňa uzavretia Zmluvy mala zmluvnú a zákonnú povinnosť uzatvoriť

písomný dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnych služieb v prípade, ak dôjde k zmene skutočností
rozhodujúcich pre určenie úhrady za sociálnu službu, nakoľko opakovane došlo k zmene cenového
predpisu VZN BSK č. 31/2009 zo dňa 17. 06. 2009 v znení neskorších predpisov, na základe ktorého
je povinný vyčíslovať úhradu za poskytovanie sociálnych služieb, keď postupne predložil žalovanej
Dodatky k Zmluve o poskytovaní sociálnych služieb č. 3/2011/P, č. 5/2011/P a č. 6/2013/, avšak v rozpore
so svojou zmluvnou a zákonnou povinnosťou ich odmietla podpísať, ale naďalej prijímala sociálnu

službu a platila za ňu úhradu vo výške 143,01 eur, čím mu vznikla škoda, spočívajúca v rozdiele
toho, čo mala žalobkyňa v daných obdobiach platiť za časť sociálnej služby - ubytovanie v súlade s
predloženými dodatkami a VZN BSK č. 31/2009 a toho, čo skutočne platila podľa Zmluvy o poskytovaní
sociálnych služieb č. 10/2010/P zo dňa 27. 01. 2010. K námietke žalovanej, že nerešpektuje subjektívny
limit úhrady za sociálnu službu poukázal na ust. § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení

účinnom do 31. 12. 2013 s tým, že dňa 01. 01. 2014 nadobudla účinnosť novela zákona o sociálnych
službách - zákon č. 485/2013 Z. z., ktorým došlo k zmene ustanovenia § 73 ods. 2 zákona o sociálnych
službách, pričom z jazykového výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že pre určenie subjektívneho
limitu úhrady za sociálnu službu je dôležitý príjem žalovanej, výška požadovanej úhrady za sociálnu
službu, výška životného minima a to, či je sociálna služba poskytovaná so stravovaním alebo bez

neho, teda zákon o sociálnych službách žiadnym spôsobom neumožňuje do tohto limitu započítavať
akékoľvek ďalšie výdavky alebo náklady žalovanej. Uviedol, že objektívny limit úhrady za sociálnu
službu je daný ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, ktorý je v jeho podmienkach vyjadrený
ekonomicky oprávnenými nákladmi, to znamená, že výška požadovanej úhrady (vyčíslenej škody za
mesiac) za sociálnu službu nemôže presiahnuť výšku ekonomických oprávnených nákladov vykázaných

v rokoch 2011 až 2015 a nakoľko poskytuje dva druhy sociálnej služby (domov sociálnych služieb a
zariadenie pre seniorov), vedie ekonomicky oprávnené náklady na tieto dva druhy sociálnej služby.
Poukázal na skutočnosť, že žalovaná počas celého prvoinštančného konania nenamietala ekonomicky
oprávnené náklady za roky 2014 a 2015, ani k nim nenavrhovala vykonať dokazovanie, ale prvýkrát tak
urobila až v odvolaní, preto je návrh na vykonanie dokazovania oneskorený a nemožno naň prihliadať

s tým, že žalovaná počas súdneho konania neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by boli schopné
spochybniť správnosť ich výpočtu alebo správnosť ním uvádzaných údajov. Nestotožnil sa s tvrdením
žalovanej, že výpočet úhrady za sociálnu službu, resp. jej zložku ubytovania nerešpektuje limit podľa
ustanovenia § 30 ods. 3 VZN BSK a vo vzťahu k stropu úhrady podľa tohto ustanovenia poukázal
na skutočnosť, že žalovaná v rámci poskytovaného ubytovania platí úhradu za 3 zložky ubytovania:

obytnú miestnosť s príslušenstvom, spoločné priestory a prijíma vecné plnenia spojené s ubytovaním.
Namietol, že výpočet žalovanej sumy je zrejmý zo strany 4 návrhu na vydanie platobného rozkazu,
keď žalovanú sumu vyčíslil s odkazom na prílohu č. 13 návrhu na vydanie platobného rozkazu, ako
aj návrhu na rozšírenie petitu zo dňa 02. 11. 2015. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že jeho
zriaďovateľom ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny

kraj, pričom logickým výkladom § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť
k záveru, že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti
vyššieho územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného
celku, pričom nie je podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale
nemusí) mať vlastným všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre

poskytovateľovvosvojejpôsobnosti.Poukázalnaskutočnosť,žecitovanézákonnéustanoveniezároveň
vyvracia aj argument žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie
všeobecne záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby. Nestotožnil sa ani
s tvrdením žalovanej, že Zmluva o poskytovaní sociálnych služieb č. 10/2010/P má spotrebiteľský
charakter, nakoľko základným znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzavretie medzi dodávateľom a

spotrebiteľom, avšak nemá postavenie dodávateľa v zmysle ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
pretože nie je obchodnou spoločnosťou, ale špecifickou právnickou osobou vyššieho územného celku
- rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami napojená na rozpočet vyššieho
územného celku, pričom zákon o sociálnych službách neposkytuje verejnému poskytovateľovi možnosťposkytovať sociálnu službu za účelom zisku, teda podnikať v oblasti sociálnych služieb. Uviedol, že
ako rozpočtová organizácia je subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá má vo vzťahu k
Bratislavskému samosprávnemu kraju postavenie správcu jeho majetku, čo ho oprávňuje podľa § 6 ods.

2 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkoch, uplatňovať pohľadávky pred súdom.
Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že nemá nárok na úrok z omeškania z uplatnenej sumy z
dôvodu, že ust. § 517 Občianskeho zákonníka sa na ich záväzkový vzťah nevzťahuje, nakoľko ust. §
1 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje subsidiárne uplatňovanie Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k majetkovým vzťahom fyzických a právnických osôb v prípadoch, že osobitné zákony neobsahujú

odlišnú právnu úpravu alebo jeho uplatnenie výslovne nevylučujú, pričom aj zákon o sociálnych službách
nepochybne upravuje majetkové vzťahy fyzických (prijímateľ sociálnej služby) a právnických osôb
(poskytovateľ sociálnej služby) pri poskytovaní sociálnych služieb s tým, že generálne nevylučuje
subsidiárne uplatnenie Občianskeho zákonníka na otázky, ktoré v tomto zákone nie sú výslovne riešené.
Uviedol, že zákon o sociálnych službách neobsahuje osobitné ustanovenia upravujúce náhradu škody,
vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, že niekto neoprávnene prijíma sociálnu službu a ani

neobsahuje osobitné ustanovenia upravujúce omeškanie dlžníka, preto sa na tieto otázky subsidiárne
uplatňujú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2019 podľa
§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni

zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.

7.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.478,17 eur spolu s 5,75 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne

zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do zaplatenia, keď dospel k záveru, že žalovaná neuzavretím Dodatkov
k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby zo dňa 27. 01. 2010 konala v rozpore s právnou povinnosťou
upravenou v ust. § 72 ods. 1, 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, v dôsledku čoho vznikla
žalobcovi škoda predstavujúca stratu v príjmovej časti rozpočtu v podobe rozdielu medzi žalovanou

zaplatenými úhradami a úhradami za sociálnu službu vo výške stanovenej cenovým predpisom (§ 72
zákona č. 448/2008 Z. z. v spojení so všeobecne záväzným nariadením Bratislavského samosprávneho
kraja č. 31/2009 v znení neskorších predpisov).

10.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonanéhodokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).

11.

Z obsahu žaloby, ktorú žalobca podal na súd prvej inštancie dňa 31. 07. 2013, v znení jej zmeny
pripustenejuznesenímsúduprvejinštanciezodňa11.novembra2015,č.k.11C/249/2013-210vyplýva,

žesadomáhaluložiťžalovanejpovinnosťzaplatiťmuistinu3.478,17eur,úrokzomeškaniavovýške5,75
% ročne zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do zaplatenia titulom náhrady škody z dôvodu, že so žalobcom neuzatvorila
Dodatky k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby zo dňa 27. 01. 2010, napriek zákonnej povinnosti
v zmysle § 72 ods. 1, 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnej pomoci, nakoľko prijatím všeobecne

záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 39/2010 došlo s účinnosťou od 30. 12.
2010 k zmene výšky úhrady pôvodne v sume 143,01 eur (všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009) na
sumu 268,72 eur, následne prijatím všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho
kraja č. 43/2011 s účinnosťou od 06. 08. 2011 na sumu 204,90 eur, a preto až do skončenia záväzkového
vzťahu založeného Zmluvou o poskytovaní sociálnej služby dňa 14. 01. 2015, platila žalobcovi úhrady

v menšom rozsahu, v akom bola povinná platiť.

12.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby uzavrel so žalovanou ako

prijímateľkou sociálnej služby dňa 27. 01. 2010 Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, na základe
ktorej žalovanej s účinnosťou od 01. 02. 2010 na dobu neurčitú poskytoval činnosti odborné: pomoc pri
odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, ošetrovateľská
starostlivosť, pracovná terapia, obslužné činnosti: ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie
a údržbu bielizne a šatstva, ako aj ďalšie činnosti: úschova cenných vecí, záujmová činnosť, za ktoré sa

žalovaná zaviazala platiť úhradu mesačne vo výške 143,01 eur, určenej podľa všeobecne záväzného
nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009, pričom podľa Článku VIII. ods. 1 sa úhrada
mení, ak sa zmenia všeobecne záväzné nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že ak
sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby
a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť písomný dodatok k zmluve.

13.

Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnych službách“), zariadenia možno účelne a vhodne zlučovať.

14.

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách, sociálne služby poskytované verejným

poskytovateľom sociálnej služby môžu byť financované z úhrad za sociálne služby od prijímateľa
sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z úhrad za iné činnosti podľa § 15
ods. 3 uvedených v osobitnej zmluve podľa § 74 ods. 8.

15.

Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách, prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za
sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak. Do
úhrady za sociálnu službu nemožno započítať úhradu za vykonávanie, zabezpečovanie alebo utváranie
podmienok na vykonávanie iných činností podľa § 15 ods. 3.

16.Podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu
úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 v súlade so
všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky

oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby
v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s
poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7.

17.

Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30. 12. 2013, po zaplatení
úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho
príjmu najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným
predpisom.

18.

Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, po zaplatení
úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho
príjmu najmenej 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným

predpisom. Po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania
stravovania musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75 % sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom.

19.

Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30. 12. 2013, poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o
poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby
zrozumiteľný.

20.

Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o

poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby
zrozumiteľný. Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto zákona uvedených pre túto zmluvu,
len ak tento zákon takúto možnosť výslovne pripúšťa. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzatvorená
písomnou formou nesmie mať charakter zmiešanej zmluvy.

21.

Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30. 12. 2013, ak sa zmenia
skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby
a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby.

22.

Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, ak sa zmenia
skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ

sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní
sociálnej služby.

23.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca má vo vzťahu k žalovanej postavenie
poskytovateľa sociálnej služby v zmysle § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách a žalovaná má
postavenie prijímateľa sociálnej služby podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnych službách, z ktoréhovzťahu vyplývajú pre jeho účastníkov vzájomné práva a povinnosti, okrem iných na strane prijímateľa
sociálnej služby vzniká aj povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu.

24.

Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú je prijímateľ povinný platiť, vyplýva zo zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby, avšak nie je určovaná dohodou medzi účastníkmi, ale je určená podľa § 72 ods. 1
zákona o sociálnych službách poskytovateľom sociálnej služby, ktorý je v zmysle § 72 ods. 2 zákona

o sociálnych službách pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho
územného celku, pričom táto úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov
zníženýchopríjemzfinančnéhopríspevkunafinancovaniesociálnejslužbyvzariadenípodľa§71ods.6
apríjemzúhradyekonomickyoprávnenýchnákladovspojenýchsposkytovanímsociálnejslužbypodľa§
71ods.7zákonaosociálnychslužbáchstým,žeakposkytovateľzmenívýškuúhradyzasociálnuslužbu
v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi sociálnej

služby právna povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, ktorá vyplýva z §
74 ods. 12 zákona o sociálnych službách a na základe takto uzavretého dodatku k zmluve je potom
prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu.

25.

Z obsahu spisu vyplýva, že prijatím všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho
kraja č. 39/2010 zo dňa 15. 12. 2010 a všeobecne záväzného nariadenia č. 43/2011 zo dňa 24. 06.
2011, došlo k zmene skutočností rozhodných pre výšku úhrady za sociálnu službu, preto žalobca
ako poskytovateľ podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určil pri každej zmene novú výšku

úhrady a v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách predložil žalovanej ako prijímateľke
návrhy Dodatkov k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby č. 3/2011/P (zvýšenie úhrady na sumu 268,72
eur mesačne), č. 5/2011/P (zvýšenie úhrady na sumu 204,90 eur mesačne), č. 6/2013/P, obsahujúce
novostanovenú výšku úhrady, avšak žalovaná svoju právnu povinnosť uzatvoriť predmetné dodatky
vyplývajúcu jej z § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách nesplnila a napriek tejto skutočnosti

žalobca nevyužil možnosť uplatniť zákonnú sankciu za porušenie povinnosti uzavrieť dodatok k zmluve
žalovanou, vyplývajúcu z § 14 písm. b) zákona o sociálnych službách, teda jednostranne vypovedať
Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a pokračoval v poskytovaní sociálnej služby žalovanej, ktorá
sociálnu službu aj prijímala, ale platila iba pôvodne určenú výšku úhrady za poskytovanie sociálnej
služby v sume 143,01 eur mesačne, teda vo výške podľa Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č.

10//2010/P zo dňa 27. 01. 2010, ktorá vychádzala zo všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského
samosprávneho kraja č. 31/2009.

26.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej, že žalobca nie je nositeľom vecnej aktívnej
legitimácie v konaní, nakoľko žalobca je rozpočtovou organizáciu vyššieho územného celku zriadenou
ZriaďovacoulistinouBratislavskéhosamosprávnehokrajačíslo012/2009zodňa22.06.2009vzmysle§
21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, pričom podľa ust. § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu, preto ak medzi žalobcom a

žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z nároku na náhradu škody, je nesporne daná jeho aktívna
vecná legitimácia domáhať sa jej náhrady, keď námietka žalovanej, že príslušné ustanovenia zákona
o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, je celkom bez právneho
významu, nakoľko nárok žalobcu vyplýva zo zodpovednosti za škodu a nevyplýva priamo zo zákona o
sociálnych službách.

27.

Odvolacísúdzároveňpovažujezapotrebnédodať,žeajvprípade,akbysižalobcauplatňovalsvojnárok
na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by v konaní aktívne vecne legitimovaný, nakoľko ust. § 71 ods.

2 zákona o sociálnych službách, na ktoré poukázala žalovaná, žiadnym spôsobom nevylučuje, aby sa
žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáhal na súde úhrad podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o
sociálnych službách, keďže predmetné ustanovenie iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie
sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorýje zriaďovateľom poskytovateľa a pokiaľ je takýto súhlas daný (v posudzovanej veci nesporne je),
neznamená to, že úhrady podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách sú príjmom, či
majetkom zriaďovateľa poskytovateľa, ale naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a

zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie.

28.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v odvolaní, že uzavretá Zmluva č. 10/2010/P o

poskytovaní sociálnej služby ma povahu spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko žalobca je právnickou osobou,
ktorá má povahu verejnoprávneho subjektu zriadeného vyšším územným celkom, ktorého predmetom
činnostijeposkytovaniesociálnychslužiebpodľa§2ods.1zákonaosociálnychslužbách,pričomžiadnu
z činností vykonávaných žalobcom a už vôbec nie poskytovanie sociálnej služby žalovanej na základe
zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno považovať za výkon obchodnej či podnikateľskej
činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu, teda žalobca nespĺňa zákonnú definíciu dodávateľa v

zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, preto nemožno Zmluvu uzavretú medzi stranami sporu
považovať za spotrebiteľskú a z tohto dôvodu je právne bezvýznamná argumentácia žalovanej, ktorá
poukazovala na neprijateľné ustanovenia Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v zmysle predpisov
spotrebiteľského práva.

29.

Nazdôrazneniesprávnostizáverovprvoinštančnéhosúduvnapadnutomrozsudkujenutnéuviesť,žesa
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal s argumentáciou žalovanej
o ekonomicky oprávnených nákladoch a zároveň zrozumiteľne vysvetlil dôvod, pre ktorý nenariadil

znalecké dokazovanie, keďže ekonomicky oprávnené náklady sú definované v § 72 ods. 5 zákona
o sociálnych službách a je možné zjednodušene skonštatovať, že sú tvorené nákladmi na hmotné a
personálne zabezpečenie poskytovania sociálnej služby s tým, že v súlade s § 71 ods. 1 písm. c) zákona
o sociálnych službách sa tieto náklady zisťujú vo vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej
služby.

30.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca vykázal ekonomicky oprávnené náklady na sociálnu službu za
„zariadenie pre seniorov“ za rok 2011 vo výške 525,59 eur, rok 2012 vo výške 531,83 eur, za rok 2103

vo výške 533,67 eur, za rok 2014 vo výške 520,23 eur, za rok 2015 vo výške 573,70 eur, pričom výška
úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola žalovaná povinná platiť dosiahla maximálne sumu 268,72
eur (od 01. 01. 2011 do 14. 01. 2015), preto k tomu, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených
nákladov vplyv na úhrady žalovanej, by bolo potrebné, aby boli nižšie než výška úhrad, na ktoré
by žalovaná bola povinná v zmysle neuzatvorených Dodatkov k Zmluve, resp. v zmysle všeobecne

záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 s tým, že správnosť vykazovania
ekonomicky oprávnených nákladov podporne potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky oprávnenými
nákladmi iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške (č. l. 83 až 88
spisu).

31.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nesprávnosť vykazovania ekonomicky oprávnených
nákladov nevyplýva ani z dôkazu predloženého žalovanou v odvolacom konaní - Smernice č. 44/2011
Triedenie účtovných položiek v podmienkach Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov

Rača, nakoľko podľa ust. § 61 ods. 2 zákona o sociálnych službách, možno zariadenia, v ktorých sú
poskytované sociálne služby, účelne a vhodne zlučovať, pričom za účelné a vhodné zlúčenie je možné
považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálny služieb, preto je zrejmé, že pri takto
zákonom aprobovanom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať k zdieľaniu určitých činností a nákladov,
z ktorých nie všetky je možné s dokonalou presnosťou vykázať pre danú sociálnu službu. V dôsledku

zlúčenia je potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú náklady pomerne rozpočítané
na jednotlivé sociálne služby, avšak táto skutočnosť má iba zanedbateľný vplyv na výšku ekonomicky
oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto konania je úplne bezvýznamná,
preto ochranu žalovanej ako prijímateľky sociálnej služby prostredníctvom stanovenia objektívneholimitu úhrad za prijímanie sociálnej služby, ktorú predstavuje inštitút ekonomicky oprávnených nákladov,
nemožno chápať ako nárok žalovanej na to, aby jej sociálna služba bola poskytovaná v absolútne
špecializovanom zariadení, ktoré bude v jednej prevádzke zabezpečovať všetky činnosti spojené s

poskytovaním práve konkrétnej, žalovanej poskytovanej sociálnej služby, najmä za predpokladu, že
takýto poskytovateľ by v konečnom dôsledku mohol mať vyššie náklady na prevádzku ako väčší a širšie
zameraný poskytovateľ.

32.

Odvolací súdu sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v odvolaní, že výška úhrad za poskytovanie
sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislavy by sa mala spravovať všeobecne záväzným
nariadením mesta a nie Bratislavského samosprávneho kraja, nakoľko zriaďovateľom žalobcu ako
poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj, preto logickým
výkladom ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru, že

suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho
územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku, pričom
nie je podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať vlastným
všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo svojej
pôsobnosti s tým, že citované zákonné ustanovenie zákona o sociálnych službách vyvracia aj argument

žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie všeobecne záväzného
nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby.

33.

Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je protiprávny úkon, t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym
poriadkom), ďalej existencia škody (majetková ujma) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
škodcu a vznikom škody.

34.

O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide totiž vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a
vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže

byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny
a následku.

35.

Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa chápe ujma, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j.
peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí,
ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má

zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac.

36.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaná neuzatvorením Dodatku č.

3/2011/P, č. 5/2011/P, č. 6/2013/P v rozpore s právnou povinnosťou, ktorá jej vyplývala z ust. § 74 ods.
1, 12 zákona o sociálnych službách spôsobila žalobcovi ujmu v jeho majetkovej sfére, a preto je povinná
nahradiť škodu vo výške 3.478,17 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p. a. zo sumy
2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 215,43
eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p. a. zo sumy 1.249,73 eur

od 18. 01. 2015 do zaplatenia.

37.Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
vuplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatnení.Obsahomtohtoprávajeirelevantnékonanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,
porušuje ústavnoprávne princípy. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd SR taktiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

38.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia konkrétne a
podrobne zaoberal všetkými otázkami, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasnil
skutkový a právny základ rozhodnutia, čím poskytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. so žalobcom uplatneným
nárokom.

39.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal
so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný rozsudok ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

40.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2
C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej

výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).