Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. máj 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/113/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7698899631
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7698899631.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobkyne N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. Z. XX, právne zastúpenej JUDr. Štefanom Kamenickým, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Hviezdoslavova 7, proti žalovaným 1/ G. E., nar. XX.XX.XXXX a 2/ U. E., nar. XX.XX.XXXX, obaja
bytom P. Z. XX, obaja právne zastúpení JUDr. Danicou Holkovou, advokátkou, so sídlom v Spišskej
Novej Vsi, Hviezdoslavova 7, o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 23.1.2018 sp.zn. 9C/708/1998 v spojení s opravným uznesením zo dňa
20.marca 2019, č.k. 9C/708/1998-647

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutom výroku I. tak, že žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € za obdobie od 09.11.2012 do zaplatenia z a m i e t a.

O d m i e t a odvolanie proti výroku II., ktorým súd žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € za obdobie od 08.12.2000 do 08.11.2012 zamietol.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa

23.1.2018 č.k. 9C/708/1998-610 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20.3. 2019 č.k. 9C/708/1998 -
647 uložil žalovaným v 1. a 2.rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania
vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € za obdobie od 09.11.2012 do zaplatenia uvedenej istiny
2.158,91 €, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), zamietol žalobu žalobkyne
o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € za obdobie od 08.12.2000
do 08.11.2012 (výrok II.), stranám sporu a Márii Rusnákovej nárok na náhradu trov konania nepriznal
(výrok III.) a nepriznal Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách štátu

(výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa (pôvodne aj s D. Z. ako žalobkyňou v 2.rade) domáhala
voči žalovaným náhrady škody v sume 6.512,-Sk, z ktorej návrh na zaplatenie sumy 1.512,-Sk súd
právoplatne zamietol a v prevyšujúcej časti 5000 Sk návrh vylúčil na samostatné konanie vedené
pod sp.zn. 9C/708/1998. Následne podaním zo dňa 31.10.2000 doručeným súdu 2.11.2000 žalobkyňa
rozšírila žalobný návrh tak, že žiadala zaviazať žalovaných v 1. a 2.rade na zaplatenie sumy 193.392,01

Sk a uloženie povinnosti prevádzať orbu a ďalších povinností. V priebehu konania pôvodná žalobkyňa
v 2.rade D. Z. svoj návrh zobrala späť a súd uznesením zo dňa 2.11.2006 konanie o jej návrhu zastavil.
Uznesením zo dňa 27.1.2012 súd vylúčil konanie o uloženie povinností žalovaným v 1. a 2.rade
(prevádzať orbu a ďalšie pov.) na samostatné konanie.3. Predmetom konania 9C/708/1998 ostal nárok na náhradu škody uplatnený v sume 193.392,01 Sk.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves medzitýmnym rozsudkom zo dňa 27.1.2012 č.k. 9C/708/1998 - 369
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.5.2013 sp.zn. 2Co/110/2012 určil, že
uplatňovaný nárok žalobkyne voči žalovaným v 1. a 2.rade je čo do základu opodstatnený v rozsahu
24 %.

5. Rozsudkom č.k. 9C/708/1998-550 zo dňa 9.11.2015 Okresný súd Spišská Nová Ves zaviazal
žalovaných v 1. a 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 2.158,91 € s úrokom z
omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € od 08.12.2000 do zaplatenia a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 2Co/51/2016-587 zo dňa 30.3.2017 výrok
I. uvedeného rozsudku v časti zaplatenia sumy 2.158,91 € potvrdil a zrušil výrok I. uvedeného rozsudku
v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € od 08.12.2000 do

zaplatenia a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania po vrátení veci ostal žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške
17,6 % ročne z priznanej istiny 2.158,91 € od 8.12.2000 do zaplatenia.

7. Súd vec právne posúdil podľa § 118 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2, § 100 ods. 1,2, § 110 ods. 1
a 3, § 112 Občianskeho zákonníka spolu s § 10 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008. Považoval za preukázané, že žalobkyňa si svoj
nárok na náhradu škody voči žalovaným uplatnila čo do sumy 165,97 € (t.j. sumy 5.000,- Sk) žalobou
podanou na súde dňa 28.4.1994. Táto žaloba (vedená pôvodne pod sp.zn. 1C/307/1994) bola obom

žalovaným doručená dňa 29.09.1994. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody rozšírila čo do sumy
6.419,44 € (t.j. sumy 193.392,01 Sk) podaním zo dňa 31.10.2000, ktoré bolo žalovaným (cestou ich
právnej zástupkyne) doručené dňa 07.12.2000.

8. Vychádzal z úvahy, že nárok veriteľa je splatný, keď dlžník plnenie, na ktoré je povinný, musí splniť.

Ak deň splatnosti dlhu nie je dohovorený alebo inak určený, môže splatnosť dlhu privodiť veriteľ sám
tým, že požiada dlžníka , aby dlh splnil. (§ 563 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska nároku žalobkyne
na náhradu škody to môže byť jedine deň, kedy si túto škodu uplatnila u žalovaných. V danom prípade
požiadavka na plnenie zo strany žalobkyne voči žalovaným bola vznesená čo do sumy 165,97 €
momentom doručenia pôvodnej žaloby dňa 29.09.1994 a čo do sumy 6.419,44 € momentom doručenia

podania zo dňa 31.10.2000, (ktorým upravila svoju žalobu) žalovaným, čo sa stalo dňa 07.12.2000, kedy
uvedené podanie bolo doručené ich právnej zástupkyni. Konštatoval, že v súlade s § 563 Občianskeho
zákonníka dňom nasledujúcim po dni jeho doručenia, t.j. dňom 08.12.2000, sa žalovaní dostali do
omeškania s peňažným plnením, ktorého sa žalobkyňa voči ním domáhala. Uvedeným dňom podľa súdu
prvej inštancie vzniklo žalobkyni oprávnenie si uplatňovať voči žalovaným úrok z omeškania a týmto

dňom nastal aj začiatok plynutia premlčacej doby pre tieto úroky z omeškania.

9. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaných, že žalobkyňou uplatnené úroky z omeškania mali byť
premlčané. Žalovaní sa vo svojej argumentácii odvolávali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.6.2010 sp.zn. 1 Cdo 157/2009, avšak súd bol toho názoru, že závery Najvyššieho súdu SR uvedené

v tomto rozhodnutí boli korigované závermi Najvyššieho súdu SR vyslovenými k tejto otázke v rozsudku
sp.zn. 2Obdo 36/2000 zo dňa 18.8.2011, t.j. v rozhodnutí neskoršom.

10. Vychádzal teda z názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp.zn. 2Obdo/36/2010, v
zmysle ktorého právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne,

pričom nemusí byť uplatnené za celé obdobie omeškania. Uplynutím už len jediného dňa v rozsahu
jeho 24 hodín sa dlžník môže dostať do omeškania nezaplatením istiny a už za tento deň môže veriteľ
uplatniť svoje právo na úrok z omeškania, ako aj za každý nasledujúci deň omeškania bez toho, aby
bolo potrebné súčasne uplatniť aj nárok na zaplatenie istiny ako hlavného záväzku. Úrok z omeškania
vzniká v dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t.j. z povinnosti nebyť v omeškaní a ak dlžník svoj

záväzok nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň jeho splatností, dlžník porušil povinnosť
nebyť v omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu
porušenia povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti
k úroku z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní,dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň.
Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti
dlžníka splniť záväzok.

11. Uzavrel, že úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe z čoho
vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom troma rokmi odo
dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom, keď vznikne možnosť na účinné

vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne tri roky bez jedného
dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje.

12. Vychádzajúcznázoru,žeúrokzomeškaniajeprávom,ktorésapremlčujezakaždýdeňsamostatne,
zohľadniac skutočnosť, že si žalobkyňa úroky uplatnila až dňa 9.11.2015 a plynutie trojročnej premlčacej
doby pre tieto úroky v zmysle § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd mal za to, že mohlo dôjsť

k premlčaniu úrokov z omeškania z priznanej istiny 2.158,91 € len za obdobie od 08.12.2000 do
08.11.2012. V tejto časti úrokov z omeškania preto súd žalobu zamietol.

13. Uzavrel, že úroky z omeškania za obdobie počnúc od 09.11.2012 (do zaplatenia istiny) si žalobkyňa
už svojim podaním zaznamenaným do súdnej zápisnice dňa 09.11.2015 stihla uplatniť v trojročnej

premlčacej dobe, preto v tejto časti žalobe vyhovel.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 CSP spolu s § 257 CSP. Vzhliadol v danom
prípadedôvodyhodnéosobitnéhozreteľaprenepriznanienárokunanáhradutrovžiadnejzostránsporu,
štátu a ani pôvodnej žalobkyni v 2. rade (D. Z.). Za takýto dôvod súd považoval to, že k vzniku škody,

ktorej sa v tomto konaní domáhala súčasná žalobkyňa, viedlo viacero príčin, ktorých charakter a rozsah
bolomožnézistiťvrámcikonanialenznaleckýmdokazovaním.Výsledkomtakéhoto skúmaniabolzáver,
že na vzniku škody mali podiel ako strany sporu tak aj vonkajšie činitele pôsobiace nezávisle od strán
sporu. Samotný podiel ostatných príčin nezávislých od pôsobenia strán tohto sporu predstavoval 65 %,
a za tejto situácie bolo ťažké hovoriť o zodpovednosti tej-ktorej strany sporu za vedenie tohto sporu a

jeho výsledok. Navyše poukázal na to, že obe strany sporu pokračujúce v konaní boli oslobodené od
platenia súdnych poplatkov pre celé konanie, vzhľadom k svojej sociálnej situácii. V neposlednom rade
v prípade žalovaných súd prihliadol aj na ich vysoký vek.

15. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade proti výrokom

I. a II. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že návrh žalobkyne na zaplatenie úrokov vo výške 17,6 %
ročne zo sumy 2.157,91 € od 9.11.2012 zamietne. Uviedli, že žalobkyňa si žalobou z roku 1994 uplatnila
sumu 6.512,- Sk (ako náhradu škody) bezúročne. Z tejto uplatnenej sumy časť vo výške 1.512,- Sk
bola právoplatne zamietnutá a zvyšok sumy 5.000,- Sk bol vylúčený na samostatné konanie. V konaní

9C/708/98 bol teda návrh na náhradu škody v sume 5.000,- Sk uplatnený bezúročne. Tento nárok
následne žalobkyňa podaním zo dňa 20.11.2000 rozšírila na náhradu škody v sume 193.392,- Sk, avšak
ani tu nežiadala priznať úroky z omeškania. Úroky z omeškania si žalobkyňa uplatnila až dňa 9.11.2015
(na pojednávaní). Z uvedeného vyplýva, že príslušenstvo pohľadávky - úroky z omeškania si až do
pojednávania konaného dňa 9.11.2015 žalobkyňa neuplatnila.

16. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na rozsudok NS SR 1Cdo/157/2009 zo dňa 29.6.2010, ktorý
mal podľa ich názoru súd použiť ako základ pre rozhodnutie, v ktorom NS SR rozhodoval v podstate
o zhodnom skutkovom stave. Z uvedeného rozsudku v odvolaní citovali: „ počiatok plynutia premlčacej
doby úrokov z omeškania je totožný s počiatkom plynutia premlčacej doby peňažného dlhu a tak

splatnosťou pohľadávky a právnou možnosťou vykonať právo po prvý raz, začína plynúť premlčacia
doba aj pre úroky z omeškania. Ak dlžník vzniesol námietku premlčania, potom nemožno veriteľovi
priznať premlčané právo ani v ďalšom období a to aj napriek tomu, že samotná istina nebola splnená.
Ak teda nebolo právo na úroky z omeškania uplatnené s istinou, počiatok premlčacej doby úrokov z
omeškania je totožný s počiatkom premlčacej doby samotnej pohľadávky a premlčí sa vo všeobecnej

trojročnej premlčacej dobe. Ak sa potom dlžník premlčania dovolá, nemožno úroky z omeškania
veriteľovi priznať. Právo na úroky z omeškania sa premlčí ako celok a preto nemožno priznať jednotlivé
časti úrokov z omeškania iba za niektoré obdobia. Keď žalovaný v podanom odvolaní proti rozsudkusúdu prvého stupňa vzniesol námietku premlčania, nie je možné premlčané právo na úroky z omeškania
priznať napriek tomu, že samotná istina bola uplatnená riadne a včas".

17. Žalovaní za nesprávny považovali názor súdu prvej inštancie, že rozsudok 2Obdo/36/2010 zo
dňa 18.8.2011, o ktorý oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, je rozhodnutím, ktoré koriguje
názor uvedený v rozsudku 1Cdo/157/2009, ktorý ho predchádza. Žalovaní majú za to, že obidve tieto
rozhodnutiamajúrovnakúprávnusiluanemožnopretokonštatovať,ženeskoršierozhodnutiekorigovalo
rozsudok vynesený skôr. Pre prípad, že by si odvolací súd osvojil právny názor uvedený v rozsudku NS

SR 2Obdo/36/2010, žalovaní vyjadrili názor, že nárok na úroky z omeškania môže byť priznaný až dňom,
kedy sa žalovaní dostali do prípadného omeškania s plnením peňažného dlhu, a to dňom právoplatnosti
rozsudku,ktorýmimbolauloženápovinnosťplniťistinu(t.j.dňomkeďnadobudolprávoplatnosťrozsudok
KS Košice sp. zn. 2Co/51/2016), nakoľko až vtedy bolo zrejmé v akej výške majú žalobkyni škodu
nahradiť (keďže žalobkyňa stále trvala na tom, aby jej uhradili celú sumu 6.419,44 €).

18. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správne. Súd podľa nej jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil ako aj to ako vec právne posúdil,
pričom odkázal na rozhodovaciu prax.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a
contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP, teda preskúmal rozsudok ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných voči výroku I. rozsudku je dôvodné.

20. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie napadnutého výroku I.
rozsudku, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok zmenil vo výroku I. tak, ako je uvedené v

enunciáte tohto rozhodnutia (§ 388 CSP).

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.mája 2019 o 09.40 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 15.5.2009 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

22. Žalovaní namietali odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, t. j. že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. K jednotlivým odvolacím dôvodom uplatneným žalovanými odvolací súd uvádza nasledovné :

24. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (t.j. konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1
písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom
vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.26. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

27. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci je naplnený odvolací dôvod podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h/ CSP.

29. Tak ako je to vyššie uvedené, predmetom konania a rozhodnutia napadnutým rozsudkom boli úroky
z omeškania, ktoré žalobkyňa požadovala vo výške 17,6% ročne zo sumy 2.158,91 € za obdobie

od8.12.2000 do zaplatenia.

30. Pretože žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom
z omeškania, povinnosťou súdu prvej inštancie bolo prednostne vyriešiť dôvodnosť/nedôvodnosť
vznesenej námietky, t.j. musel sa v prvom rade vysporiadať s posúdením, či nárok bol uplatnený včas,

alebo až po márnom uplynutí premlčacej lehoty.

31. Pri posúdení ne/premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie aplikoval správne zákonné
ustanovenia, avšak nesprávne ich interpretoval na daný prípad.

32. Vo vzťahu k istine uplatnenej titulom náhrady škody súd prvej inštancie správne aplikoval ust. §
563 OZ, v zmysle ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Toto
ustanoveniesatýkatýchprípadov,keďčassplnenianebolurčenýžiadnymzuvedenýchspôsobov.Právo
určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani

na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby
plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom
prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi.

33. Právny vzťah zo spôsobenej škody treba považovať za záväzkový vzťah (§ 489 OZ), na ktorý

sa vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o záväzkoch (jeho ôsma časť), včítane
ustanovení o zániku záväzkov a omeškaní. Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho
času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na náhradu škody
nie je ustanovený čas splnenia, zásadne treba vychádzať z toho, že škodca je povinný nahradiť škodu,
prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba

za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však
nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému ( R
27/1977).

34. Právo poškodeného požadovať náhradu škody a tomu zodpovedajúca povinnosť škodcu škodu

poškodenému uhradiť, teda spravidla nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale priamo zo zákona a z
hľadiska určenia času splnenia je potrebné vychádzať z ustanovenia § 563 OZ.

35. Medzi stranami sporu v danom prípade nebol deň splatnosti dojednaný (určený), pričom sa jedná
o právo poškodeného požadovať náhradu škody, a teda nárok žalobkyne sa stal splatný až vtedy, keď

žalobkyňa požiadala žalovaných ako dlžníkov, aby dlh splnili.36. Nakoľko v predmetnom konaní žalobkyňa nepreukázala konkrétny deň doručenia kvalifikovanej
výzvy na plnenie žalovaným, za doručenie výzvy súd prvej inštancie správne považoval až doručenie
žaloby a jej rozšírenia.

37. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody voči žalovaným uplatnila, čo do sumy 165,97 € žalobou
doručenou súdu dňa 28.4.1994 (pôvodne pod sp.zn. 1C/307/1994), ktorá bola doručená žalovaným
dňa 29.9.1994. Čo do sumy 6.419,44 € rozšírila žalobu podaním zo dňa 31.10.2000, ktoré bolo
žalovaným (prostredníctvom ich právnej zástupkyne) doručené dňa 7.12.2000. Následne dňa 8.12.2000

boli žalovaní povinní plniť a až nasledujúcim dňom si žalobkyňa mohla prvýkrát uplatniť nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania.

38. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si úroky z omeškania uplatnila až na pojednávaní
konanom dňa 9.11.2015.

39. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku na úroky z
omeškania v danom prípade záviselo od posúdenia právnej otázky, a to plynutia (začiatku a ukončenia)
premlčacej lehoty úrokov z omeškania.

40. Tak ako je to vyššie uvedené právnym posúdením je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je

to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá
vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši
právne otázky (questio juris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri
tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, ale aj
v takom prípade správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav

nesprávne aplikoval.

41. Ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky
súdy všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom rozhodovaní
z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Vyplýva to z postavenia Najvyššieho súdu SR,

ktorý ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na
ich základe, v záujme jednotného rozhodovanie súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti
vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných
veciach (uplatňuje sa záväznosť súdnej judikatúry erga omnes). (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR
1 Cdo 185/2006 uverejnený v zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. 41/2013)

42. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo

viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom,
dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory
akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo
6/2017,3Cdo158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo
21/2017atiež6Cdo129/2017).

43. Pri preskúmaní správnosti právneho posúdenia realizovaného zo strany súdu prvej inštancie je preto
potrebné vyhodnotiť, či súd použitú právnu normu správne interpretoval. V tejto súvislosti je nevyhnutné

podrobiť prieskumu okrem iného aj to, či sa súd ne/odklonil od ustálenej súdnej praxe, ak áno zároveň
posúdiť aj opodstatnenosť či neopodstatnenosť odklonu súdu od riešenia určitej otázky ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.

44. Posúdenia právnej otázky plynutia (začiatku a ukončenia) premlčacej lehoty úrokov z omeškania,

bolo predmetom posúdenia Najvyššieho súdu SR v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo157/2009, v zmysle ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku)
nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa
dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčaciadoba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. K rovnakému právnemu záveru dospeli aj senáty
správneho kolégia vyššieho súdu (sp.zn. 5Sžf/40/2015, 5Sžf/52/2014, 5Sžf/66/2014).

45. Súd prvej inštancie sa pri riešení tejto otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu vyjadrenej v uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu SR. Svoj odklon vysvetlil tým, že názor
vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo157/2009 bol prekonaný neskorším
rozhodnutím NS SR sp. zn. 2Obdo/36/2000 zo dňa 18.8.2011.

46. Odvolací súd túto úvahu súdu prvej inštancie, o korigovaní záverov rozhodnutia sp.zn.
1Cdo/157/2009 neskorším rozsudkom NS SR sp.zn. 2Obdo/36/2000, nepovažuje za správnu, preto
súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ sa odklonil od ustálenej súdnej praxe vyplývajúcej z rozhodnutia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudku z 29.júna 2010 sp.zn.
1Cdo/157/2009.

47. Dôvodne žalovaní namietali, že obe rozhodnutia majú rovnakú právnu silu a nemožno
konštatovať, že neskoršie rozhodnutie korigovalo rozsudok vynesený skôr vzhľadom na absenciu
jasného zdôvodnenia prečo došlo ku korekcii (odklonu od) skoršieho rozhodnutia, ktoré dôvody by
neskorší rozsudok v takom prípade musel obsahovať. Rovnako je potrebné upriamiť pozornosť na to,
že sa jedná o rozhodnutia týkajúce sa odlišných skutkových a právnych pomerov.

48.OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujeajnauznesenieVeľkéhosenátuNSSRzodňa18.decembra
2017 sp.zn. 1VCdo/4/2017, ktorému senát 5Cdo predložil vec s odôvodnením, že jeho názor na riešenie
otázky premlčania úrokov z omeškania je odlišný od právneho názoru trojčlenných senátov obchodného
kolégia najvyššieho súdu (senátmi 2Obdo a 4 Obdo). Naopak totožný právny názor bol vyjadrený

v rozhodnutiach trojčlenných senátov občianskoprávneho kolégia (1Cdo) a správneho kolégia (5Sžf)
najvyššieho súdu (rozpor mal vyplývať z odlišných právnych názorov vyjadrených v rozsudku sp.zn.
1Cdo/157/2009 a rozsudkoch 2Obdo/23/2012, 2Obdo/36/2010, 4 Obdo/25/2009, 4 Obdo/319/1999).
Veľký senát v danej veci dospel k záveru, že neexistuje judikatórny rozpor medzi týmito rozhodnutiami,
keďže postupujúci senát sa stotožnil s interpretáciou ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní

príslušenstva pohľadávky vyslovených v skoršom rozhodnutí Najvyššieho súdu 1Cdo/157/2009 (keďže
vzťah medzi stranami vo veci 1Cdo/157/2009 bol vzťahom občianskoprávnym, na ktorý sa aplikujú
ustanovenia Občianskeho zákonník), oproti čomu vzťah medzi stranami sporu vo veciach 2Obdo a 4
Obdo (t.j. aj sp. zn. 2Obdo/36/2000) bol vzťahom obchodnoprávnym, na ktorý sa vzťahovali ustanovenia
Obchodného zákonníka o premlčaní.

49. V danom prípade vzťah medzi stranami sporu, ktorý bol predmetom tohto konania je vzťahom
občianskoprávnym, na ktorý treba aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní
(vrátane premlčania príslušenstva), preto je potrebné vychádzať z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá
sa vzťahuje na občianskoprávne vzťahy a tou je v danom prípade rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/157/2009.

Naopak, pretože sa v tomto prípade nejedná o vzťah obchodnoprávny, nie je možné na daný
prípad aplikovať názory Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp.zn. 2Obdo/36/2010, ktoré
sa vzťahovali na riešenie otázky premlčania v obchodnoprávnych vzťahoch, aplikujúc príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka.

50. V rozsudku sp.zn. 1Cdo/157/2009 z 29.6.2010 Najvyšší súd SR vychádzal z úvahy, že záväzok
dlžníka zaplatiť veriteľovi úrok je záväzkom vedľajším popri hlavnom peňažnom záväzku. Z toho však
nevyplýva, že v dôsledku omeškania dlžníka by mal vzniknúť nový záväzkový vzťah, práve naopak,
takýto vzťah nevzniká ale dochádza k zmene v obsahu záväzku v tom zmysle, že popri povinnosti
platiť hlavný záväzok je dlžník povinný platiť aj záväzok vedľajší. Úroky z omeškania majú povahu

opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými
až v budúcnosti. To mimo iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú
rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu (záväzku) z
hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník porušuje svoju povinnosť
plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzkový vzťah, teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z

omeškania významná. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR dospel k záveru, že povinnosť platiť
úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania
omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku;týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok
(skutkové okolnosti riešeného prípadu boli totožné s okolnosťami preskúmavanej veci).

51. Vychádzajúc z názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v citovanom rozhodnutí odvolací súd
dospel k záveru, že aj v danom prípade povinnosť platiť úroky z omeškania vznikla žalovaným
jednorázovo v deň, v ktorom sa ocitli v omeškaní so splnením záväzku (náhrady škody), a to dňa
9.12.2000. Týmto dňom si žalobkyňa mohla prvýkrát uplatniť nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.

52. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby pre uplatnenie
úrokov z omeškania nie je rozhodujúce, kedy škoda vznikla (kedy došlo k škodovej udalosti). Dátum
vzniku škody je rozhodujúci zhľadiska plynutia trojročnejobjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uplatnenie náhrady škody, avšak nie pre začiatok plynutia premlčacej
doby pre uplatnenie úrokov z omeškania, keďže dátum vzniku škodovej udalosti nie je totožný s dňom,
kedy sa žalovaní dostali do omeškania s plnením hlavného záväzku.

53. Odo dňa 9.12.2000 preto začala plynúť premlčacia doba pre uplatnenie úrokov z omeškania, ktorá
je v zmysle ust. § 110 ods. 3 OZ trojročná. Jej uplynutím sa právo na úroky z omeškania premlčalo ako
celok. Posledným dňom tejto lehoty bol teda deň 9.12.2003. Žalobkyňa si nárok na úroky z omeškania
uplatnila až na pojednávaní dňa 9.11.2015, t.j. nárok na úroky z omeškania si uplatnila po márnom

uplynutí premlčacej lehoty, preto nie je možné jej žalobe v časti úrokov z omeškania vyhovieť.

54. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie tak,
že žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2.158,91 € za obdobie od
9.11.2012 do zaplatenia zamietol.

55. O odmietnutí odvolania proti výroku II. rozsudku súd rozhodol v zmysle ust. § 386 písm. b/ CSP, v
zmysle ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

56. V zmysle § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

57. Výrok o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 2.158,91
Eur za obdobie od 8.12.2000 do 8.11.2012 nie je rozhodnutím vydaným v neprospech žalovaných,
pretože sa týmto rozhodnutím nezakladá žiadna ich povinnosť. Keďže týmto výrokom bolo rozhodnuté v
prospech žalovaných, nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania proti tomuto výroku rozsudku.

58. O trovách celého konania (na súde prvej inštancie aj pred odvolacím súdom) odvolací súd rozhodol
v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1 a § 257 CSP. Odvolací súd
vzhliadol obdobne ako súd prvej inštancie dôvody hodné osobitného zreteľa v skutočnostiach, na ktoré
poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v ods. 58 až 61. Odvolací súd na

tieto dôvody v plnej miere odkazuje a preto nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).