Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/125/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200491
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3815200491.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1./ C. J., bytom X. XXX/XX,
G., X./ O. J., bytom Q. XX, obaja právne zastúpení: JUDr. Jozef Hurtiš, advokát, so sídlom Ul. Matice

slovenskej 17, Prievidza a 3./ C. Q., bytom I. T. XXX/XX-X, G., za účasti osobitného subjektu konania na
stranežalovaných:ObčianskezdruženieVŠEOBECNÁOCHRANAPRÁVSPOTREBITEĽOV,sosídlom
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, o zaplatenie sumy 1.861,23 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaných 1./ a 2./ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 14C/15/2015-113 zo
dňa 20. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. a III., z r u š u j e a vec mu v r a

c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že žalovaní 1./ a 2./ sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.861,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50%
ročne zo sumy 88,63 eur od 21.08.2013 do zaplatenia, vo výške 8,50% ročne zo sumy 88,63 eur od
21.09.2013 do zaplatenia, vo výške 8,50%ročne zo sumy 88,63 eur od 21.10.2013 do zaplatenia, vo

výške8,25%ročnezosumy88,63eurod21.11.2013dozaplatenia,vovýške8,25%ročnezosumy88,63
eur od 21.12.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 88,63 eur od 21.01.2014 do zaplatenia,
vo výške 8,25% ročne zo sumy 88,63 eur od 21.02.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy
88,63 eur od 21.03.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 88,63 eur od 21.04.2014 do
zaplatenia,vovýške8,25%ročnezosumy88,63eurod21.05.2014dozaplatenia,vovýške8,15%ročne
zo sumy 88,63% od 21.06.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15% ročne zo sumy 88,63% od 21.07.2014

do zaplatenia, vo výške 8,15% ročne zo sumy 88,63 eur od 21.08.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05%
ročne zo sumy 88,63 eur od 21.09.2014 do zaplatenia a vo výške 8,05% ročne zo sumy 620,41 eur
od 21.10.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom III. uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť žalobcovi 100% trov konania a výrokom IV. žalovanému 3./ nepriznal nárok na náhradu trov
konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby

súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1./ až 3./ k zaplateniu sumy 1.861,23 eur s úrokom z omeškania.
Svoj nárok odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 27.04.2005 so žalovanými 1./
a 2./ Zmluvu o splátkovom úvere č. 037238614, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške
6.804,75 eur. Súd prvej inštancie poukázal na znenie § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 517 ods.
2, § 546, § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1, 2 , 3 Občianskeho zákonníka účinného v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere; § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného do

30.06.2007; § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013. Dospel k záveru, že Zmluva o splátkovom úvere, uzavretá medziprávnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1./ a 2./ je spotrebiteľskou zmluvou (s prihliadnutím na
povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený text zmluvy na predtlačenom formulári), a preto
vzťah medzi nimi vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský. Na základe uvedenej zmluvy poskytol právny

predchodca žalobcu žalovaným 1./ a 2./ hotovostný úver. Poskytnuté peňažné prostriedky boli títo
povinní v stanovenej dobe vrátiť v splátkach a zaplatiť z nich zmluvný úrok. Túto svoju povinnosť však
riadne a včas nesplnili a to ani potom, čo žalobca pristúpil dňa 20.10.2014 k zosplatneniu úveru. Ďalej
uviedol, že žalovaní 1./ a 2./ nenamietali skutkové tvrdenia žalobcu o existencii uvedenej zmluvy a o tom
aká je výška ich záväzku z tejto zmluvy. Vzniesli však námietku premlčania. Podľa názoru súdu prvej

inštancie nebol nárok v čase podania žaloby ešte premlčaný, pretože žalobca si neuplatňoval splátky,
ktorých splatnosť by nastala viac ako tri roky pred podaním žaloby. A keďže žaloba bola podaná až
potom, čo žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, mohol si tak uplatniť aj splátky, ktorých splatnosť
by (ak by nebol úver zosplatnený) bola nastala až v čase po podaní žaloby. V tejto časti považoval súd
prvej inštancie žalobu za dôvodnú a vyhovel jej. K námietke žalovaných 1./ a 2./, že im nebolo riadne
doručované oznámenie o postúpení pohľadávky, súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca

žalobcu im doručoval oznámenie o postúpení pohľadávky na rovnakú adresu, aká bola uvedená v
Zmluve o splátkovom úvere, teda na adresu, o ktorej mal vedomosť. V zmysle článku 10.5 Všeobecných
obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ žalovaní 1./ a
2./ zmenili svoju adresu a neoznámili to právnemu predchodcovi žalobcu, porušili tým svoju povinnosť
a pokiaľ im právny predchodca žalobcu doručoval na poslednú jemu známu adresu, svoju povinnosť

tým neporušil a písomnosti je potrebné považovať za doručené. K ďalšej námietke žalovaných 1./ a 2./,
že zmluva o postúpení pohľadávky, uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom je
neplatná, pretože v nej nie je uvedená suma, za ktorú sa pohľadávka postupuje, súd prvej inštancie
uviedol, že z ustanovení § 524 až § 527 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluva o postúpení
pohľadávok nemusí byť uzatvorená ako odplatná. Z toho dôvodu teda nemožno zmluvu o postúpení

pohľadávky považovať za neplatnú. Navyše, podľa názoru súdu prvej inštancie, uvedená pohľadávka
bola postupovaná odplatne, ibaže žalobca uvedený údaj pre účely súdneho konania vymazal, keďže
táto odplata je obchodných tajomstvom žalobcu a jeho právne predchodcu. Ďalej si žalobca uplatňoval
v prvostupňovom konaní ako príslušenstvo žalovanej pohľadávky aj úrok z omeškania, a to podľa
predpisov obchodného práva. Keďže súd považoval zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom

žalobcu a žalovanými 1./ a 2./ za spotrebiteľskú zmluvu, priznal žalobcovi len úroky podľa predpisov
občianskeho práva a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Dodal, že by
nebolo možné priznať žalobcovi úrok z omeškania vo výške podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.,
účinného od 01.02.2013, ako to žiada žalobca v žalobe, pretože toto nariadenie sa netýka záväzkových
vzťahov, ktoré vznikli pred 01.02.2013. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že voči žalovanému 3./ si

žalobca uplatňoval nárok z titulu jeho postavenia ručiteľa. Avšak podľa názoru súdu prvej inštancie
nebolo preukázané, že by žalobca, alebo jeho právny predchodca boli doručili žalovanému 3./ písomnú
výzvu v zmysle čl. II. odsek 3 Dohody o ručení, že má uhradiť pohľadávku po tom, čo ju dlžníci neuhradili
včas a riadne. Poukázal na to, že záväzok ručiteľa je len subsidiárnym záväzkom vo vzťahu k hlavnému
záväzku, ktorý existuje medzi veriteľom a dlžníkom. Povinnosť ručiteľa uhradiť pohľadávku vzniká až

potom, čo boli na jej splnenie márne vyzvaní dlžníci. Keďže v tomto prípade ručiteľ nebol riadne vyzvaný
na splnenie záväzku až potom, čo boli na splnenie neúspešne vyzvaní dlžníci, jeho povinnosť bez takejto
výzvy ani nevznikla a žaloba proti nemu bola podaná predčasne. V tejto časti súd prvej inštancie žalobcu
taktiež zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.

2. Proti vyššie uvedenému rozsudku, v časti výroku I. a III., podali včas odvolanie žalovaní 1./ a 2./
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Svoje odvolanie odôvodnili s poukazom na § 365 ods. 1
písm. d), f), h) CSP. Uviedli, že základným predpokladom pre úspešnosť žaloby je aktívna a pasívna
vecná legitimácia. Žalobca si svoju aktívnu legitimáciu odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávky,

uzavretej medzi postupcom a žalobcom ako postupníkom. Poukázal na to, že žalobca nepredložil
originál zmluvy o postúpení pohľadávky, len jej fotokópiu, v ktorej absentovala cena za postupnosť. Z
uvedeného dôvodu mal za to, že nie je možné jednoznačne prijať záver o existencii a platnosti zmluvy
o postúpení. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie v otázke aktívnej legitimácie nepostrehol, že
zmluva o postúpení, ktorá mala byť oznámená dlžníkovi bez zbytočného odkladu mu bola oznámená

po troch mesiacoch. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo
32/2012 zo dňa 28.06.2012. Zmluvu o postúpení pohľadávky považoval za absolútne neplatnú zmluvu,
pretože obsahovala ustanovenia o tom, že ide o odplatnú zmluvu, avšak v nej absentuje cena, ktorá
je zmazaná postupníkom. Uzavrel, že neplatná zmluva nemôže zakladať aktívnu vecnú legitimáciu napodanie žaloby. Na základe uvedených skutočností mali žalovaní 1./ a 2./ za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, ktorými by preukázal svoju aktívnu legitimáciu. Preto
žiadali rozsudok v napadnutej časti výroku I. a III. zmeniť a žalobu zamietnuť.

3. Žalobca ani osobitný subjekt na strane žalovaných sa k odvolaniu žalovaných 1./ a 2./ písomne
nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je, v napadnutej časti, výroku I. a III., potrebné
podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec, v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

5. Žalovaní 1/ a 2/ deklarovali vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnych

skutkových zistenia a nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP). Zároveň
namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365
ods. 1 písm. d) CSP).

6. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na
skutočnosti,ktorébolipreukázané,alebovyplynulizprednesovúčastníkov.Nesprávneskutkovézistenia
môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,

zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

7. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo
pasívnej,existenciatvrdenejpovinnostinastranežalovaného,jeimanentnousúčasťousúdnehokonania
(viď rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Súd skúma vecnú legitimáciu sám, z úradnej
povinnosti, a to i bez toho, aby to strany navrhli a v tomto smere je nedôvodná odvolacia námietka
žalobcu, že súd prvej inštancie mal vychádzať z jeho tvrdení, ktoré žalovaní nespochybnili, ako z tzv.

nesporných skutkových tvrdení.

9. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme
medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi
pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo

bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda pohľadávku (s príslušenstvom a právami
s ňou spojenými). Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami
s ňou spojenými. Nie je ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.

10. V prejednávanej veci malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto súdneho

konania, z právneho predchodcu žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) na žalobcu (EOS KSI Slovensko,
s.r.o.), a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1282/2009/CE zo dňa 10.12.2009.

11. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len
"zákon o bankách"), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právobanka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.

12. Podľa citovaného ustanovenia, žalobca v súdnom konaní musí svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázať platným postúpením pohľadávky. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje
podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k

všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže

banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená,
že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu
klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho

úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, súd prvej inštancie mal zisťovať, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

13. Odvolaciu námietku žalovaných 1./ a 2./ o nedostatočnom preukázaní aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu v tomto konaní vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú, aj keď z iných dôvodov ako namietajú
žalovaní 1./ a 2./.

14. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť.
Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne

postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok. Takýmto prípadom
je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinnom v čase cesie (postúpenia)
pohľadávky.

15. V zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej

časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.)
omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

16. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky,
ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.

6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa
vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná
možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

17. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona

o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu bankových
činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a
klientom), je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Žalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepreukázal zaslanie či doručenie takejto
výzvy banky klientovi, žalovaným. Preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal prvú podmienku

kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z..

18. Žalobca v danom prípade tvrdiac, že pohľadávku nadobudol postúpením od banky, má riadne
preukázať splnenie podmienok platného postúpenia. Rozsah dôkazných povinností je v sporovomkonaní zásadne určovaný rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože na to, aby mohol účastník
nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o bremena
tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania netvrdil

všetky rozhodné skutočnosti, významné pre rozhodnutie, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie
o veci samej v jeho neprospech. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie
svojich tvrdení označiť a predložiť dôkazy. Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti tvrdené
účastníkom, účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Nesplnenie si povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý

svoje bremeno v týchto smeroch neuniesol.

19. Pokiaľ by žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie
splatnej pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky by bola neplatná a postupca (banka) zostáva
veriteľom svojej pohľadávky, ktorá by na žalobcu pre neplatnosť zmluvy neprešla.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti, vo výroku I. a III. (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP). V rozsahu zrušenej časti vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, v ktorom je právny názor odvolacieho súdu záväzný (§ 391 ods. 3 CSP).

21. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, rešpektujúc vyššie popísané právne závery ohľadne skúmania

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, opätovne posúdi aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie
žaloby a vo veci opätovne rozhodne.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).