Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/177/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811205517
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7811205517.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu BANE Spišská Nová Ves, štátny podnik
v likvidácii, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie 4, IČO: 31 705 405, zastúpeného
JUDr. Martinom Salokom, advokátom so sídlom v Košiciach, Zvonárska č. 8, proti žalovanému Prvá
banská s. r. o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Za Hornádom 8/13, IČO: 36 766 933, zastúpenému JUDr.
Zuzanou Kollárovou, advokátkou, so sídlom Spišská Nová Ves, Zimná 59, o určenie vlastníckeho práva,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 12C/100/2011-420 zo 7.12.2016 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu z a m i e t a.

P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalobca je povinný nahradiť trovy štátu v sume 54,39 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet
Okresného súdu Rožňava.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12C/100/2011-420 zo dňa 7.12.2016
určil, že spoločnosť Bane Spišská Nová Ves, štátny podnik v likvidácii, IČO: 31 705 405, so sídlom
Štefánikovo námestie 4, Spišská Nová Ves, 052 54, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu

Košice I., oddiel: Pš, Vložka č.: 490/V, je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. G., ktorá
je vedená Okresným úradom Rožňava, odborom katastrálnym, zapísaná na LV č. XXXX, ako parc.
reg. „C“ č. 583/1 o výmere 28364 m2, druh pozemku: ostatné plochy, v podiele 1/1 k celku.(I. výrok)
Priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný s tým,
že o výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.( II. výrok)
Uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 54,39 Eur, v lehote do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku, na účet Okresného súdu Rožňava. (III. výrok)

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 13.9.2011, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že
spoločnosť Bane Spišská Nová Ves, štátny podnik v likvidácii je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej
sa v kat.území G. vedená Správou katastra Rožňava na LV č. XXXX, ako parcela č. 583/1. Žalobu
odôvodnil tým, že v súvislosti so vstupom žalobcu do likvidácie došlo k speňažovaniu majetku a v rámci
toho aj uvedenej nehnuteľnosti. Verejná dražba nehnuteľnosti sa konala dňa 5.10.2006 a v danom
období bol likvidátorom žalobcu M.. O. P.. Nehnuteľnosť bola predaná za kúpnu cenu 48.900,- Sk, cena

bolaurčenáznaleckýmposudkomvypracovanýmT..T.I.Á..Žalobcapovažujeprevodvlastníckehopráva
nehnuteľnosti na verejnej dražbe za absolútne neplatný prevod a z toho dôvodu aj každý následný
prevod tejto nehnuteľnosti. Dôvod absolútnej neplatnosti vidí v tom, že prevod vlastníckeho práva
za kúpnu cenu 48.900,- Sk bol v extrémnom nepomere k vtedajšej hodnote nehnuteľnosti, pričomlikvidátor aj vydražiteľ o tomto nepomere museli vedieť. Žalobca poukázal na personálne prepojenie
likvidátora a dražiteľa, a to aj vo vzťahu k ďalších prevodom predmetnej nehnuteľnosti. Naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti žalobca odôvodňoval tým, že zmenu

v katastri nehnuteľností (kde je v súčasnosti evidovaný ako vlastník žalovaný) nemôže dosiahnuť iným
spôsobom. V reakcii na námietky žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníckeho práva poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktorý pri nariadení predbežného
opatrenia vyslovene uložil žalobcovi povinnosť podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Nesúhlasil
ani s tvrdením o premlčaní nároku dôvodiac, že konanie likvidátora štátneho podniku bolo v rozpore s

dobrými mravmi, a preto je postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý navrhol žalobu zamietnuť dôvodiac, že
rozdiely v ocenení nehnuteľnosti nie sú v rozpore so zákonom a vyplývajú okrem iného z rôznych
časových období, kedy boli jednotlivé znalecké posudky realizované. Zdôraznil, že prevod vlastníckeho
práva na základe neprimeranej ceny nemôže byť postihnutý absolútnou neplatnosťou, ale je možné sa
dovolať relatívnej neplatnosti v zákonom stanovenej lehote. Namietol absenciu naliehavého právneho

záujmu a vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Dôvodil, že
žalobcovi uplynula lehota na uplatnenie nároku s poukazom na obdobie, kedy sa dozvedel o výške ceny
a kedy bola podaná žaloba.

3. Súd prvej inštancie aplikoval článok II ods. 1,2,3,4 písm. a/ Dražobného poriadku pre dražbu

veci štátnych podnikov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 317/1996 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, spolu s § 39, § 3 ods. 1 OZ. Na základe vykonaného
dokazovania považoval za preukázané, že dňa 05. 10. 2006 sa konala dražba nehnuteľnosti, v
tom čase vo vlastníctve žalobcu, kde cena nehnuteľnosti bola určená znaleckým posudkom č.
16/2006 vypracovaným T.. T. I., ktorá bola súčasne vyvolávacou cenou, vo výške 48.900,- Sk. Žalobca

získal informácie o nezrovnalostiach pri realizácii uvedenej dražby v období, kedy sa o postup
znalca, ako aj likvidátora žalobcu začala zaujímať polícia, ktorá mala k dispozícii ZP, kde bola cena
nehnuteľnosti niekoľkonásobne vyššia. V priebehu konania boli predložené ďalšie ZP, ktoré určovali
cenu nehnuteľnosti. T.. Y. O.. Spracoval dva znalecké posudky pre účely trestného konania, kde sa
súčasne vyjadroval aj k ZP T.. W., Q. T.. I.. Zo záverov znaleckého posudku T.. Y. bez akýchkoľvek

pochybností vyplynulo, že pri ohodnocovaní Nehnuteľnosti postupovala v súlade s ohodnocovacím
predpisom Vyhláškou MS SR č. 492/2004 Z. z. T.. W., ktorá nehnuteľnosť hodnotila, ako pozemok
v zastavenom území obce. T.. I. posudzoval pozemok v rozpore s právnymi predpismi, ako aj v
rozpore s katastrálnymi údajmi o druhu pozemku, pretože pozemok ohodnocoval ako poľnohospodársku
pôdu. V prípade pozemku p.r. 583/1, k.ú. G. sa nejednalo o ornú pôdu, a to ani v roku 2006. Išlo

o pôdu, ktorá bola určená na priemyselnú a stavebnú výrobu, čo napokon vyplynulo aj zo správy
a vyjadrenia Mesta Rožňava a z príslušného LV č. XXX (pôvodne LV ), v súčasnosti LV č. XXXX
kú. G.. Nesprávnosť postupu T.. I. je zrejmá aj so ZP vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity v č. 209/2014 zo dňa 18.08.2014, ktorý dospel k záveru, že všeobecná hodnota
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, týkajúca sa pozemku parc. č. 583/1 k obdobiu 2006, bola

5.360.796,- Sk, zaokrúhlene 5.400.000,- Sk (179.247 €). Zo záverov ZP Ústavu okrem toho vyplynuli
výrazné formálne aj metodické pochybenia znalca T.. I., ktoré výrazne ovplyvnili všeobecnú hodnotu
pozemku. Znalec pozemok podhodnotil v neprospech Bane Spišská Nová Ves š.p. v likvidácii, čo mal
likvidátor, M.. P. podrobiť náležitej kontrole, s ohľadom na druh pozemku, jeho charakter, lokalitu,
kde sa pozemok nachádzal a výmeru, zvlášť pokiaľ nesúlad druhu pozemku bol známy už pred

objednávkou znaleckého posudku. Stav nehnuteľnosti mu bol známy, vedel , kde sa nehnuteľnosť
nachádza a predpokladal aj budúci ekonomický prínos, čo bolo zrejmé aj z aktivít súvisiacich so
spracovaním banských odpadov v období pred dražbou. Likvidátor sa okrem nedostatočného overenia
ohodnotenia Nehnuteľnosti dopustil aj ďalšieho pochybenia keď inzeroval oznámenie o dražbe len
v maďarskej dennej tlači. Uvedené evokuje zámer zúžiť výrazne počet možných záujemcov o kúpu

Nehnuteľnosti. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že ust. § 3 ods. 1 OZ umožňuje súdu
posúdiť vec v tom smere, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že
tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje
aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov. Dobré mravy
možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku. Súd

posudzoval úkon súvisiaci s výkonom dražby konanej dňa 05.10.2006 v zmysle ust. § 39 OZ, v spojitosti
s ust. § 3 ods. 1 OZ. Konštatoval, že dražba sa mala riadiť Dražobným poriadkom, ktorý tvorí prílohu
Zákona č. 317/1996 Z. z. o štátnom podniku. Z Dražobného poriadku vyplývali konkrétne povinnosti pre
likvidátora, ako osobu, ktorá je poverená organizovaním dražby majetku štátneho podniku. Likvidátorzodpovedá za celú prípravu, priebeh aj realizáciu výsledkov dražby, aby bola v súlade s právnymi
predpismi a Dražobným poriadkom. V zmysle Dražobného poriadku, z čl. II. ods. 4 písm.a/, je
vyvolávacia cena nehnuteľnosti a trvalých trávnych pozemkov, určená znaleckým posudkom. Znalecký

posudok je hlavným nástrojom na posúdenie hodnoty nehnuteľnosti, Pri jeho vypracovaní musia byť
dodržané príslušné zákony a vyhlášky. Vypracovať ho môže iba znalec podľa vymedzeného odboru a
odvetvia, zapísaný v zozname znalcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR. Súd uzavrel, že z
dokazovania je zrejmé, že znalecký posudok pre účely vyhlásenej dražby, bol vypracovaný znalcom
T.. T. I., ktorý bol v danom období znalcom z odboru odhadu poľnohospodárskej pôdy. Rovnako bolo

preukázané, že uvedený znalec postupoval v rozpore s platnými právnymi predpismi, ohodnocoval
nehnuteľnosť, na ktorú nemal oprávnenie a túto nehnuteľnosť výrazne podhodnotil. Teda pre účely
dražby bola určená cena nehnuteľnosti ZP, ale nesprávne. Cena určená týmto znaleckým posudkom
bola niekoľkonásobne znížená oproti skutočnej cene. Táto skutočnosť by spôsobovala pravdepodobne
len rozpor právneho predpisu s cenovým predpisom, čo by mohlo viesť k záveru, že sa jedná len
o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, avšak ďalší postup likvidátora nasvedčoval úmyslu odpredať

nehnuteľnosť za podhodnotenú cenu s cieľom dostať nehnuteľnosť do dispozície vopred určených
osôb. Táto skutočnosť vyplynula z dokazovania, ktorým bolo preukázané, že po udelení príklepu na
dražbe B. L., nasledovali postupné prevody nehnuteľnosti. B. L. odpredal dňa 16.01.2007 Nehnuteľnosť
T. C. Q. M. L., príbuzným likvidátora a jeho zástupcu. Postupne sa dostala nehnuteľnosť do výlučného
vlastníctva žalovaného. V roku 2010 sa realizoval aj predaj nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva M..

P., pričom kúpnu zmluvu podpisovali T. C., ako konateľka za predávajúceho žalovaného a kupujúci M..
P.. Podaný návrh na zápis vlastníckeho práva však vzali účastníci zmluvy späť.. Nie je však vylúčené,
že sa tak stalo v období začatého trestného stíhania T. C. v konaní KRP-96/OEK-KE-2010. Konanie
likvidátora, ako osoby zodpovednej za speňažovanie majetku štátneho podniku, nemalo zasahovať
pri výkone práva do práv iných, resp. likvidátor bol povinný dbať, aby neznemožnil, či nerušil výkon

práv iných, nezasahoval bez právneho dôvodu do oprávnených záujmov iných osôb. Zásada výkonu
práva a povinnosti je zásadou zákazu zneužitia práva, tzn. že nie je možné priznať ochranu takému
výkonu práva, v dôsledku ktorého iný stratí práva, ktoré by mohol za určitých okolností mať, alebo ktorým
došlo k neodôvodnenému, neprimeranému a jednostrannému zvýhodneniu oproti inému subjektu. Práve
takýmto konaním, v rozpore s dobrými mravmi sa vyznačovalo konanie likvidátora súvisiace s dražbou

nehnuteľnosti dňa 05.10.2006. Prvoinštančný súd dôvodil, že konanie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi je postihnuté absolútnou neplatnosťou takého úkonu. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť
nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím
dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď

na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Absolútne neplatný právny úkon nemá od začiatku žiadne právne následky, hľadí sa naň akoby
neexistoval. Absolútnej neplatnosti sa môže dovolať každý bez ohľadu na to, či bol účastníkom právneho
úkonu. Premlčanie absolútne neplatného úkonu nie je možné. Keďže prevod vlastníckeho práva v
dôsledku vydraženia na uvedenej dražbe bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, všetky ďalšie prevody

vlastníckeho práva predmetnej nehnuteľnosti, sú podľa súdu prvej inštancie rovnako neplatné, pretože
následné prevody vlastníctva realizovali osoby, ktoré neboli vlastníkmi nehnuteľnosti a teda nemohli
previesť viac práv na iného, ako mali. Na základe uvedených úvah súd prvej inštancie konštatoval, že za
stavu, kedy bola vyslovená absolútna neplatnosť týchto úkonov, vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti
je žalobca, ktorý pôvodne nehnuteľnosť pred vykonaním dražby vlastnil.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. O náhrade trov, ktoré boli vynaložené
štátom, súd rozhodol v zmysle ust. § 259 s použitím čl. 4 ods. 1 CSP. V priebehu konania bolo uhradené
zo štátnych prostriedkov svedočné priznané T.. B. Y., O.., uznesením č. k. 12C/100/2011-294 zo dňa
16.05.2014 v sume 45,79 Eur. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17.06.2014. Okrem uvedeného súd
priznal svedočné aj svedkovi T.. M. M. vo výške 8,60 Eur - cestovné za cestu vykonanú zo Spišskej

Novej Vsi do Rožňavy a späť, za účasť na pojednávaní dňa 14.03.2016. Spolu trovy vynaložené štátom
predstavujú sumu 54,39 Eur. Vzhľadom k tomu, že úspech v konaní mal žalobca, neúspešný bol
žalovaný, súd uložil povinnosť nahradiť trovy štátu žalovanému ako neúspešnej strane v konaní.

4. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V prvom rade odvolateľ poukázal na skutočnosť, že
prevod nehnuteľnosti sa udial verejnou dražbou v zmysle zákona č. 317/1996 Z.z., ktorý menil zákon

č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku a dražobného poriadku tvoriaceho jeho prílohu. Upriamil pozornosť
na to, že tieto predpisy ani akékoľvek iné predpisy neupravujú možnosť ako sa môže pôvodný vlastník
domáhať neplatnosti verejnej dražby. Podľa žalovaného boli splnené všetky zákonné predpoklady na
výkonverejnejdražby,ovšetkýchúkonochvsúvislostistoutoverejnoudražboubolovopredinformované
Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré nikdy pred výkonom verejnej dražby ani po ňom nevznieslo

akékoľveknámietky,prevodnehnuteľnostibolrealizovanýverejnoudražbou,tedaniepriamympredajom
a žalovaný je presvedčený, že ak by reálna trhová hodnota tejto nehnuteľnosti bola vyššia, potom
by aj cena dosiahnutá vydražením bola vyššia. Odvolateľ zdôraznil, že na pozemku sa nachádza
navozená banská hlušina, teda ekologická záťaž, na likvidáciu ktorých štát vynakladá značné finančné
prostriedky a v žiadnom prípade tieto pozemky nemožno bez ďalšieho považovať za stavebné, a to aj
v prípade, ak sa nachádzajú v intraviláne obce. Žalovaný nepovažoval za dostatočné akým spôsobom

sa súd vysporiadal s neplatnosťou kúpnych zmlúv, ktoré boli realizované po verejnej dražbe, kde
poukázal na Nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 549/2015-33 v zmysle ktorého nemožno bezvýnimočne tvrdiť,
že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode
vlastníckeho práva, preto v tejto časti považoval odvolateľ napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.
Zároveň žalovaný zdôraznil, že dražbu realizoval likvidátor, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý

vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Ďalej uviedol, že súd vychádzal aj z neprávoplatného rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 2T/83/2014. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a

námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je to
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní pred vyhlásením na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).

8. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/,e/, f/, h/ CSP, pretože súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zároveň konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .

9. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj

stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má
právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľačl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pod odňatím možnosti
konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého

účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej
súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý
rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom,
môžedôjsťnielenprocesnýmpostupomsúdutakakojetovyššieuvedené,aleajrozhodnutímsamotným

a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §
365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia, s výnimkou tých,
ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP .

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska

hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,

nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm.f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 ods.1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

13. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

14. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
a avšak nevyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania (strán

sporu), preto bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

15.Odvolacísúduvádza,ževšeobecnesapodvecnoulegitimáciourozumiestavvyplývajúcizhmotného
práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho

oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane
(žalovaný) je subjektom v hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). V konaní nie
je možné vyhovieť žalobe, ak žalobcovi nesvedčí aktívna legitimácia a ani v prípade ak strana sporu
označená v žalobe ako žalovaný nie je pasívne legitimovaná.16. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že záväzné určenie toho, či sú strany sporu legitimované aj
hmotnoprávne, je až otázkou meritórneho rozhodovania o návrhu. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej

legitimácie nesúvisí s procesným statusom účastníka (strany sporu), ktorou bude vždy subjekt označený
žalobcom bez ohľadu na to, či je aj hmotnoprávne vecne legitimovaný, a to so všetkými procesnými
právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Procesnú zodpovednosť za označenie strán sporu v
návrhu vždy nesie žalobca v tom zmysle, že nesprávne označenie vecne legitimovaných účastníkov (t.j.
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu alebo nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného) znamená

zamietnutie žaloby.

17. V danom prípade súd prvej inštancie nevychádzal dôsledne z uvedenej zásady, že jedným zo
základných predpokladov úspešnosti žaloby je aj to, že stranami sporu sú vecne legitimované osoby.
Relevantným spôsobom neskúmal vecnú legitimáciu strán sporu (a ani ju patrične vo svojom rozsudku
nevyhodnotil), t.j. neposudzoval, ktoré osoby sú v danom prípade vecne legitimované (kto je nositeľom

hmotnoprávneho oprávnenia) a v nadväznosti na uvedené neskúmal dôvodnosť žaloby.

18. Podľa § 6 ods.1, 2 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku podnik hospodári s vecami a majetkovými
právami zverenými mu pri jeho založení a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v
priebehu jeho podnikania. Veci, s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.

Podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi
predpismi; podnik nemôže týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môže
podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom.

19. Podľa § 15a ods.1 cit.zák., likvidáciou podniku sa rozumie prevod majetku štátu na iné osoby na účel

speňaženia majetku a vyporiadania všetkých záväzkov zrušeného podniku. Pri vyporiadaní záväzkov
sa postupne uspokoja pohľadávky zamestnancov podniku, pohľadávky štátu a pohľadávky ostatných
veriteľov.

20. Vo všeobecnosti z osobitného postavenia štátu vyplýva, že oprávnenia a povinnosti, ktoré pre

neho plynú z jeho vlastníckeho práva k majetku, nevykonáva sám (t.j. nevykonáva ho štát priamo),
ale prostredníctvom správcov (štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií, fondov, štátnych
podnikov, právnických osôb zriadených osobitným zákonom). Podstatou správy majetku štátu je, že
zákon priznáva správcovi, v súvislosti s jemu zverenou časťou majetku štátu, súhrn oprávnení a
povinností. Toto právo je nerozlučne spojené s vlastníckym právom štátu, ale je od neho odlišné.

Správcasatedastaráojemuzverenúčasťmajetkuakobyprávomvlastníka-štátu.Správcajeoprávnený
vykonávať vlastnícke práva štátu v medziach zákona ústavne konformným spôsobom. Správa majetku
štátu je teda právnou formou výkonu štátneho vlastníctva, právnou formou výkonu základných oprávnení
(držať vec, užívať ju a nakladať s ňou), ktoré oprávnenia tvoria obsah vlastníckeho práva štátu. Správca
majetku štátu vykonáva správu majetku štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť. Uvedené

oprávnenia správcu majetku štátu treba vnímať ako ochranu majetku štátu s osobitným zreteľom
na to, že štát je síce vlastníkom, ale na rozdiel od iných vlastníkov oprávnenia vyplývajúceho z jeho
vlastníckeho práva nevykonáva sám, ale prostredníctvom správcov jeho majetku.

21. Zákonom č. 306/2013 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku bol

do § 6 zák. č. 111/1990 Zb. zaradený nový ods.2 (predchádzajúci ods.2 bol prečíslovaný na ods.3), v
zmysle ktorého podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa ods.1, v konaní pred súdom
a orgánmi verejnej správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo
štátu je sporné. Týmto bola jednoznačne upravená otázka postavenia štátneho podniku v súdnych
sporoch, ktorých predmetom je otázka vlastníctva štátu v správe štátneho podniku a to tak, aby bolo

jednoznačné, že štátny podnik koná a zastupuje štát ako vlastníka v majetkových veciach pred súdmi
a orgánmi verejnej správy . Touto novelou zároveň došlo k nahradeniu pojmu hospodárenia pojmom
správa.

22. V súlade s uvedenými úvahami odvolací súd zdôrazňuje, že štát ako vlastníka a zároveň spôsobilého

účastníka konania (stranu sporu) nemožno zamieňať so štátnym podnikom, ktorý síce má vlastnú
subjektivitu a vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene alebo v mene štátu ako vlastníka majetku
(a to aj v prípadoch kde je vlastníctvo štátu sporné), avšak nikdy nie je vlastníkom tohto majetku a teda
nemôže sa žalobou domáhať určenia, že on je vlastníkom sporného majetku.23. V zmysle už citovaných ustanovení (účinných aj v čase sporného prevodu) štátne organizácie
majú právo správy (hospodárenia) a konkrétne štátny podnik Bane Spišská Nová Ves, štátny podnik

v likvidácii mal právo hospodáriť s predmetnou nehnuteľnosťou, ktorá bola v štátnom vlastníctve. V
tomto smere štátny podnik vykonával obsah vlastníckeho práva štátu k veciam zvereným mu do správy.
Vlastníkom predmetného majetku aj pri prevode správy (hospodárenia) mohol byť vždy (t.j. aj v období,
ktoré predchádzalo spornému prevodu a aj v súčasnosti - v prípade ak by došlo k vysloveniu neplatnosti
sporného prevodu) iba štát a žalobcovi, ako štátnemu podniku by prináležalo iba právo hospodárenia

(správa). Z uvedeného dôvodu aj pri delimitácii predmetných nehnuteľností od právneho predchodcu
žalobcu (Železorudné bane, štátny podnik), mohlo dôjsť iba k delimitácii takým spôsobom , že vlastníctvo
vždysvedčaloštátu(Slovenskejrepublike)aprevádzalosaibaprávohospodárenia(správa).Vlastníkom
tohto majetku aj pri prevode správy (hospodárenia) bol vždy štát.

24. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že vo výpise z katastra nehnuteľnosti bola ako

vlastník zapísaná spol. Bane Spišská Nová Ves, štátny podnik v likvidácii. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje aj na ustálenú prax súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie Okresného
úradu - odboru katastra nehnuteľnosti, ktorým bol zapísaný vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle,
že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva nehnuteľnosti alebo odchýliť sa pri posúdení

otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného v katastri nehnuteľnosti (rozsudok NS SR sp.zn.
2Cdo/67/2000).

25. Aj zo znaleckého posudku č. 16/2006 vypracovaného znalcom T.. T. I. vyplýva, že predmetné
nehnuteľnosti boli predtým ako došlo k verejnej dražbe vlastníctvom Slovenskej republiky a boli zverené

do správy žalobcovi (právo hospodárenia svedčilo žalobcovi).

26. Vychádzajúc z týchto úvah nie je možné vyhovieť žalobe, ktorou žiada žalobca (štátny podnik
v likvidácii) určiť, že on je vlastníkom predmetných nehnuteľností. S poukazom na uvedené odvolací
súd má za to, že súd prvej inštancie, dospel k nesprávnemu záver, že (za stavu, kedy bola vyslovená

absolútna neplatnosť sporných úkonov) vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je žalobca, ktorý pôvodne
nehnuteľnosť pred vykonaním dražby vlastnil.

27. Uvedený záver nie je ani v rozpore s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
3Co/343/2011-124, ktorým zakázal žalovanému scudzovať, nakladať a akýmkoľvek spôsobom

zaťažovať predmetné nehnuteľnosti a súd žalobcovi uložil, aby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia o
nariadení predbežného opatrenia podal návrh na začatie konania vo veci samej, t.j. určenie vlastníckeho
práva k predmetnej nehnuteľnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia sp.zn. 3Co/343/2011 okrem iného
vyplýva, že žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uviedol, že sa mieni domáhať
ochrany svojho vlastníckeho práva z dôvodu, že došlo k porušeniu jeho práv pri verejnej dražbe. Súd

v odôvodnení okrem iného upriamil pozornosť na to, že na rozdiel od dobrovoľnej dražby, kde otázku
neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní a to ani ako otázku prejudiciálnu
(viď uznesenie NS SR 3Cdo/186/2010), v danom prípade sa jedná však o verejnú dražbu štátneho
podniku v likvidácii, preto je potrebné tento vzťah posudzovať podľa ustanovení zák. č. 317/1996 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Zároveň poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 21.augusta 2008 sp.zn. 4Cdo/169/2008, v zmysle ktorého dražbu v zmysle
zák. č. 427/1990 Zb. bolo treba považovať za spôsob uzavretia zmluvy, teda za obojstranný právny
úkon založený z dvoch vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle dvoch strán, pričom dražbou
dochádzalo k úplnému prevodu veci vo vlastníctve štátu. Právny vzťah vzniknutý na základe tohto
zákona bol vzťahom súkromnoprávnym. Vlastníctvo nadobúdané vo verejnej dražbe sa uskutočňovalo

prijatím ponuky, teda zmluvou, kde štát bol len stranou a kde príklep bol akceptáciou ponuky. Odvolací
súd vyjadril názor, že otázka platnosti či neplatnosti verejnej dražby môže byť riešená ako otázka
predbežná v konaní o určovacej žalobe podľa § 80 písm.c/ OSP.

28. Odvolací súd dopĺňa, že zohľadnil aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 441/2015

(ZSP 33/2017), v zmysle ktorého ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán
oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že žaloba smeruje
proti štátu, bolo povinnosťou súdu túto nezrozumiteľnosť (neurčitosť) odstrániť postupom v zmysle §
43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ súd bez ďalšieho žalobu zamietol pre nedostatokvecnej pasívnej legitimácie, konanie zaťažil vadou zmätočnosti [§ 237 ods. 1 písm f) OSP]. Uvedený
formalizmus súdu pri posudzovaní žaloby nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu a právom
na súdnu ochranu v materiálnom zmysle. Tento judikát však nebolo možné aplikovať na daný prípad,

nakoľko v tomto prípade sa nejedná iba o chybné označenie žalovaného, ale žalobu podal žalobca,
ktorému nesvedčí aktívna legitimácia (z vyššie vysvetlených dôvodov) a nesprávny je aj petit žaloby,
nakoľko žalobca žiada určiť svoje vlastníctvo (nie určiť, že vlastníkom, je štát a žalobca je správcom).

29. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu a

nezohľadnil, že žalobca ako štátny podnik v zmysle citovaných ustanovení spravuje veci a majetkové
práva, ktoré sú majetkom štátu. Odvolací súd však dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca nebol
vlastníkom predmetných nehnuteľností a ani v súčasnosti nie je možné vyhovieť žalobnému návrhu,
ktorým žalobca žiada určiť, že je vlastníkom týchto nehnuteľností.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil

tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

31. Odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods.2 CSP rozhodol nanovo o nároku na náhradu trov konania
podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1, 2 CSP spolu s § 396 ods.1 CSP. Žalobca nebol v konaní úspešný,
preto mu nevznikol nárok na náhradu trov konania, úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu

trov konania, a preto odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku a priznal úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalobcovi. O
výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

32. Odvolací súd nanovo rozhodol aj o trovách štátu, pričom pri rozhodovaní o povinnosti žalobcu
nahradiť trovy štátu vychádzal z výsledku konania. Vzhľadom na zamietnutie žaloby, v konaní bol
úspešný žalovaný, a preto povinnosť nahradiť štátu trovy v sume 54,39 €, ktoré trovy vznikli úhradou
svedočného zo štátnych prostriedkov svedkovi T.. B. Y., O.. Q. A. T.. M. M., má neúspešný žalobca.

33. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).