Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/187/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314218432
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4314218432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: P. S.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX/X, zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so
sídlom Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 zastúpený JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom

Bratislava, Majerníkova 3/A, o zaplatenie 64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Levice zo dňa 20. decembra 2017 č. k. 15C/73/2014-105 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 64 eur počítaný od
26. 02. 2015 do zaplatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie
po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, 3, § 517 ods. 2, §

451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, 8, § 2 písm. a/, b/, c/, § 9 ods. 2, 6, § 11 ods.
1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z., § 232 ods. 3 CSP. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha uloženia žalovanému
povinnosť zaplatenia sumy 64,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy
64,00 eur počítaný od 05. 09. 2014 do zaplatenia, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa si
zároveň uplatnila aj nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa spolu so žalovaným uzatvorili dňa 13. 10.
2010 Zmluvu o úvere č. 403700461 (žalobca v žalobe nesprávne uvádza číslo zmluvy 413700461), na

základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky v sume 200,00 eur. V zmysle zmluvných
podmienok sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok v sume
184,00 eur, teda celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť, predstavovala sumu 384,00 eur, a to
v 12 mesačných splátkach po 32,00 eur s tým, že splátky mali byť splácané, počnúc dňom 10. 11.
2010. Zo zmluvy o úvere ďalej vyplýva, že finančné prostriedky mali byť žalobkyni poskytnuté na výkon
povolania. V osobitnom rámčeku zmluvy o úvere žalobkyňa potvrdila prevzatie peňažnej hotovosti tým

istým dňom, ako bola podpísaná aj zmluva o úvere. Žalobkyňa uvádza, že podľa zmluvných podmienok
je úrok vo výške až 92 %, ako aj poukazuje na tú skutočnosť, že aj napriek tomu, že v zmluve bol
zaškrtnutý účel na výkon povolania, poskytnutý úver použila a spotrebovala na svoje osobné potreby.Z uvedeného dôvodu preto má v zmluve postavenie spotrebiteľa, a keďže zmluva o úvere neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, je potrebné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bezodplatnú.
Žalobkyňa uhradila na účet žalovaného sumu v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok 384,00

eur, a keďže podľa žalobkyne je zmluva bezúročná a bez poplatkov, má za to, že žalovanému plnila
o 184,00 eur viac, než mal žalovaný nárok, z ktorého dôvodu došlo podľa žalobkyne u žalovaného
v tomto rozsahu k bezdôvodnému obohateniu. Žalobou si žalobkyňa uplatňuje nárok len na sumu
64,00 eur, ktorá bola uhradená splátkou dňa 06. 09. 2011. Z prehľadu splátok vykonaných zo strany
žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa skutočne uhradila žalovanému 10 splátok po 32,00 eur a poslednú

splátku dňa 06. 09. 2011 v sume 64,00 eur, teda spolu plnila sumu 384,00 eur, tak ako to uvádza v
žalobe. Žalovaný v odpore poukazuje na tú skutočnosť, že v predmetnom spore nie je možné priznať
žalobkyni postavenie spotrebiteľa, a to hlavne z dôvodu, že žalobkyňa vstúpila do zmluvného vzťahu s
tým, že uviedla ako účel poskytnutia finančných prostriedkov na výkon povolania a dôležité je, na aký
účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil.
Taktiež sa nestotožňuje s názorom, že žalobkyni by vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

pretože podľa žalovaného nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia. V danom prípade
bola povinnosť na strane žalobkyni preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté s tým, že
jenemysliteľné,abytátopovinnosťzaťažovalažalovaného,ktorýnemôžepreukazovaťaanikontrolovať,
na aký účel boli finančné prostriedky použité, ak uzatvoril vyše 400 000 zmlúv o úvere. Sama žalobkyňa
svojím podpisom potvrdila, že finančné prostriedky budú použité na účel uvedený v zmluve. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným úverovú zmluvu za zmluvných
podmienok tak, ako sú uvedené v žalobe. Samotné uzatvorenie úverovej zmluvy nebolo stranami sporu
spochybňované. Tiež nebolo stranami sporu spochybňované, že žalobkyňa zaplatila spolu 384,00 eur,
to znamená, zaplatila celú sumu v zmysle zmluvných podmienok. Sporným medzi stranami sporu
zostal účel uzatvorenia zmluvy, kde žalobkyňa tvrdí, že pri uzatváraní tejto zmluvy nekonala v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto má za to, že sa jedná
o spotrebiteľský úver, pričom žalovaný toto tvrdenie spochybňuje, odkazuje na skutočnosť, že sama
žalobkyňa podpísala viaceré doklady, z ktorých vyplýva, že finančné prostriedky boli poskytnuté na účel
povolania a listinnými dokladmi doloženými pred pojednávaním preukazuje, že finančné prostriedky mali
byť použité na nákup technických zariadení. Súd preto zameral vykonané dokazovanie na preukázanie

účelu poskytnutia finančných prostriedkov, pričom vychádzal z predložených listinných dokladov. Z
obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný bol v čase uzatvorenia úverovej zmluvy právnickou osobou,
ktorá v rámci podnikateľskej činnosti poskytovala aj úvery, pričom žalobkyňa vstupovala do zmluvného
vzťahu ako fyzická osoba, čo vyplýva z jej identifikácie, kde bola označená rodným číslom a číslom
občianskeho preukazu. Podľa zmluvy, ako aj ďalších listinných dokladov, mali byť finančné prostriedky

z úveru poskytnuté žalobkyni na výkon povolania. Ani v úverovej zmluve, ani dodatku k zmluve však
nie je uvedené, aké povolanie mala žalobkyňa v čase uzatvárania úverovej zmluvy vykonávať. Podľa
názoru súdu, samotné deklarovanie, hoci s podpisom žalobkyne aj v dodatku k zmluve o úvere, že
predmetné finančné prostriedky použije na nákup technických zariadení za účelom povolania, nie je teda
relevantným dokladom preukazujúcim tú skutočnosť, že žalobkyňa skutočne tieto finančné prostriedky

žiadala práve za účelom povolania. Z obsahu zmluvy o úvere je jednoznačné, že ide o predtlačenú
formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými
stranami sú POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri zatváraní a plnení zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Podľa

názoru súdu sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský úver upravený Zákonom o spotrebiteľských
úveroch, a to napriek tomu, že v zmluve o úvere, dodatku, je zaznačená kolónka účelu úveru "na výkon
povolania". Z úradnej činnosti sú súdu známe zmluvy uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých desiatok)
a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej v danom období (roky 2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý
nie je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania, podnikania alebo zamestnania. Pritom v iných

konaniach (najmä v exekučnom konaní) boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu
označené za zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto má súd dôvodné pochybnosti o skutočnom účele
poskytnutia úveru. Keďže pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší,
súd dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý
na výkon povolania, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve ("na

výkon povolania") súdu preukázaný nebol, zo zmluvy ani nie je zrejmé, na výkon akého povolania
mal byť úvere poskytnutý, súd vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely
(teda na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania, podnikania). V prípade pochybností o tom,
či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteruzmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné
konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne -
spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp.

nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny
súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy
má. Tieto pochybnosti neboli zo strany žalovaného odstránené ani následne predloženým listinným
dokladom - dodatok k zmluve o úvere, ako aj dokladom na č. l. 87, pretože ani tieto doklady nedávajú

odpoveď na uvedené otázky. Súdu je tiež z jeho činnosti známe, že žalovaný v mnohých úverových
zmluvách vyznačuje ako účel poskytnutia finančných prostriedkov výkon povolania, zamestnania, resp.
podnikateľskúčinnosťvúmysle,abyspotrebiteliabolizbaveníochranypráv,ktoréimpriznávajúpredpisy
upravujúce ochranu spotrebiteľa. Takého konanie žalovaného má charakter nekalej praktiky a aj z tohto
dôvodu nebolo možné preto prihliadnuť na žalovaným tvrdené skutočnosti, že finančné prostriedky boli
žalobkyni poskytnuté na výkon povolania. Preto súd dospel k záveru, že zmluva, od ktorej žalobkyňa

odvodzuje svoj nárok, je zmluvou spotrebiteľskou. V danom prípade teda ide o typický občianskoprávny
vzťah, keďže úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. S
prihliadnutím na predmet konania, súd preto podrobil zmluvu o úvere kontrole zmluvných podmienok,
kde bolo zistené, že v zmluve o úvere absentuje úplne údaj o RPMN, úrokovej sadzbe spotrebiteľského
úveru, priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platný

ku dňu podpisu zmluvy, ako aj údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V konaní
je nesporné, že žalobkyňa skutočne úver čerpala, a to na základe zmluvy o úvere, v ktorej absentujú
obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j, y/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. S odkazom
na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ je potrebné preto zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez
poplatkov. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynula tá skutočnosť, že úver bol poskytnutý v sume

200,00 eur a žalobkyňa plnila sumu 384 eur. Sama žalobkyňa uvádza, že plnila nad rámec toho, na
čo mal žalovaný zákonný nárok, teda u žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu a to na úkor
žalobkyne. Ak je potrebné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pričom žalobkyňa
na základe tejto zmluvy o úvere plnila žalovanému spolu aj s poplatkami, je jednoznačné, že na strane
žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozsahu

sumy 184,00 eur a to práve na úkor žalobkyne, ktorá preukázateľne zaplatila viac, ako bola povinná
žalovanémuplniť.Žalobkyňasizosumyňouuhradenounadrámeczmluvnýchpovinnostíuplatnilanárok
len v sume 64,00 eur. Keďže v tomto rozsahu súd považuje nárok za dôvodný, súd preto vyhovel žalobe
v rozsahu žiadaného bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa sa zároveň domáhala priznania nároku na
úrok z omeškania, a to vo výške 8,15% ročne zo sumy 64,00 eur počítaný od 05. 09. 2014 z dôvodu, že

žalovaný ani napriek výzve dlžnú sumu nevrátil s tým, že úrok z omeškania si uplatňuje k prvému dňu
omeškania s plnením. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný žalobkyni titulom
bezdôvodnéhoobohatenianeplnilžiadnusumu,pretoženárokžalobkynepovažovalzanedôvodný.Teda
súd mal preukázané omeškanie žalovaného. Žalobkyňa však nepreukázala, kedy a akou výzvou mal byť
žalovaný vyzvaný na plnenie, a napriek tomu, že žalobkyňa práve od výzvy žalovaného odvodzuje svoj

nárok na úrok z omeškania, takýto listinný doklad do konania nedoložila. Súd preto síce priznal žalobkyni
aj úrok z omeškania, avšak len odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, ktorá bola žalovanému
doručená dňa 25. 02. 2015 spolu s platobným rozkazom, kedy sa žalovaný mohol najskôr dozvedieť o
nároku žalobkyne. Keďže zmluvný vzťah vznikol pred 01. 02. 2013, základná sadzba ECB - 0,05 % bola
zvýšená o 8 percentuálnych bodov, tak, ako to žiadala aj žalobkyňa v žalobe. Z uvedených dôvodov

bol preto úrok z omeškania priznaný vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy počítaný od 26. 02. 2015
do zaplatenia. Úrok z omeškania bol tak žalobkyni priznaný v nižšej výške a od iného dátumu ako bol
žalobkyňou žiadaný. V tomto rozsahu bol preto nárok žalobkyne zamietnutý. Súd zároveň rozhodol aj o
nároku na náhradu trov konania a to v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Z rozhodnutia je zrejmé,
že žalobkyňa mala v konaní plný úspech (nárok bol síce čiastočne zamietnutý, avšak len v rozsahu

časti príslušenstva, čo nemá vplyv na nárok na náhradu trov konania, odvodzujúci sa od úspechu vo
vzťahu k istine). Súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100 %. Súd v danom prípade aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

(§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozhodnutiu, a to v jeho vyhovujúcom výroku, podal odvolanie žalovaný, domáhajúc
sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp.jeho zmeny tak, že súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne. Vytkol súdu prvej inštancie, že
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, taktiež dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Porušením práva strany sporu na riadne odôvodnenie
rozhodnutia súdu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
opravných prostriedkov. Ďalej uviedol, že je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z
foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Má za to, že k bezdôvodnému obohateniu

nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej aj subjektívnej premlčacej
lehote. Požadovaný nárok žalobkyne zo zmluvy o úvere sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej
lehote v celom rozsahu dňa 06. 09. 2013, nakoľko posledná splátka premlčaná v subjektívnej premlčacej
lehote bola uhradená dňa 06. 09. 2011, pričom žalobkyňa svoj nárok na súde uplatnila až dňa 05. 09.
2014. Zákon č. 129/2010 UZ. z. o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom
jeho zverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať

z toho, že žalobkyňa v čase uzatvorenia zmluvy sa dozvedela, že ak v zmluve chýbajú obligatórne
náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa sa
reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila sumu nad
rámec istiny.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok
súduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdiť.Uviedla,žeodvolaniežalovanéhoneobsahujezákonom
predpísané náležitosti tak, ako to predpokladá platná a účinná právna úprava. Nestotožňuje sa s
argumentáciou žalovaného, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, keď
toto rozhodnutie spĺňa parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia, v ktorom súd

dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vysporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi
strán sporu. V ďalšej časti vyjadrenia sa podrobne vyjadrila k žalovaným vznesenej námietke premlčania
a uviedla, že uplatnený nárok nie je možné v žiadnom prípade považovať za premlčaný.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobkyne zotrval na svojej argumentácii

ohľadne premlčania nároku žalobkyne na plnenie a mal za to, že táto sa o bezdôvodnom obohatení
dozvedela dňom uhradenia sumy nad rámec istiny, podľa vyvrátiteľnej právnej domnienky uvedenej v §
2 zákona č. 1/1993 Z. z., a teda jej nárok je premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe v celom rozsahu.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)preskúmalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom vyhovujúcom výroku, ako i vo výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

6. V prejednávanej veci sa žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 05. 09. 2014
domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 64 eur titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoréžalovanémuvzniklotým,ževdôsledkuskutočnosti,žezmluvaoúvereuzatvorenádňa13.10.2010
medzi stranami sporu, na základe ktorej žalobkyňa žalovanému titulom splátok úveru plnila, sa považuje
za bezúročnú a bez poplatkov, žalobkyňa plnila žalovanému viac než bol skutočný nárok žalovaného.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu

c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva

z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je
viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní
sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie
prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť,
ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje.

Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri
rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote

na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

15. Žalovaný v prejednávanej veci napádal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dvoch

zásadných dôvodov, a to z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, ako i z dôvodu uplynutia premlčacej
doby žalobkyni na uplatnenie nároku na súd, čím súčasne vzniesol námietku premlčania voči nároku
žalobkyne. Prejednávajúc podané odvolanie žalovaného, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie dôvody,
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutom vyhovujúcom výroku, ako i v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny
potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie, správne
aplikujúc ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka, žalobkyni priznal ňou požadované plnenie titulom
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal plnením žalobkyne nad rozsah poskytnutého
úveru.

16. K podanému odvolaniu žalovaného, z hľadiska jeho odvolacích dôvodov, je potrebné uviesť, že
toto nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v
prospech žalovaného, a tak rozhodnúť v zmysle požiadavky odvolateľa. K takto podanému odvolaniu
žalovaného je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 366 CSP obsahuje neprípustné novoty v

odvolacom konaní, keď žalovaný v podanom odvolaní nijakým spôsobom nedokázal a ani netvrdil, že
na ich uplatnenie sú naplnené zákonné predpoklady v zmysle ustanovenia § 366 CSP. Teda z hľadiska
ich uplatnenia až v odvolacom konaní žalovaný neprezentoval žiadnu argumentáciu smerujúcu k
prípustnosti novôt v odvolacom konaní. Z hľadiska okolností tejto veci potom treba uviesť, že žalovaným
uplatnené novoty v odvolacom konaní by bolo možné použil len za situácie, že žalovaný by preukázal,

že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. že
nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uviedol až v rámci podaného odvolania, nemohol v doterajšom
priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalovaný nielenže v podanom odvolaní naplnenie týchto
zákonných podmienok nepreukázal, ale ani netvrdil, teda, že v konaní nastali také pochybenia akoustanovenie § 366 CSP predpokladá, a teda, že ním uplatnené novoty sú ako prípustné spôsobilé
odvolaciehoprieskumu.Sohľadomnauvedenéjepotompotrebnéuviesť,žepokiaľžalovanývpodanom
odvolaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobkyne a v tomto smere sa k premlčaniu

nároku podrobne vyjadroval, takýto prostriedok procesnej obrany žalovaného, tak ako už odvolací súd
uviedol vyššie, je neprípustnou novotou v odvolacom konaní, na ktorý odvolací súd nemôže prihliadať.
Žalovanému nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany využil v konaní pred súdom prvej
inštancie, a nie až v rámci odvolacieho konania. Potom na túto argumentáciu žalovaného odvolací
súd s ohľadom na ustanovenie § 366 CSP nemôže prihliadať. Teda, pokiaľ žalovaný tento prostriedok

procesnej obrany uplatnil až v rámci podaného odvolania proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, bez toho, že by bolo preukázané, že tak nemohol urobiť už v konaní pred súdom prvej
inštancie, na takúto neprípustnú novotu odvolacieho konania odvolací súd nemôže prihliadať.

17. Z hľadiska ďalšieho žalovaným uvádzaného odvolacieho dôvodu, a síce, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené, čím došlo k odňatiu práva žalovaného konať pred súdom,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie, odvolací súd udáva, že s takouto argumentáciou žalovaného
sa nestotožňuje. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia.
Zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

18. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho možno
považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá

základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobkyňa domáha a z akých dôvodov, aké
je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti
z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako
tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne
závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich

obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
a presvedčivosti rozhodnutia. V danej veci tak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne,
zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané
nepovažoval, z čoho vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Jeho rozhodnutie je
riadne a dostatočne odôvodnené, a to, že vyznelo v neprospech žalovaného, neznamená, že by v danej

veci došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

19. Zohľadňujúc všetky vyššie uvedené okolnosti, preskúmavajúc podané odvolanie žalovaného s
ohľadom na v ňom uvedené odvolacie dôvody dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania je potrebné ako

vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

20. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektuna súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).