Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. jún 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200569
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci
žalobcu: K. N. L. - GreenAdvice s.r.o., IČO: 46 216 693, Karpatská 754/7, Svidník, zastúpeného JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej: Sociálnej poisťovni, ústrediu,
ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, za účasti Z. T., bytom T. X, XX XXX F., K. V., zastúpeného
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovanej
č. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove č. k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14.
septembra 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej
č. 17041-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobcovi voči žalovanej priznáva právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a právo na
náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra
2017 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 a postup mu predchádzajúci, žiadajúc súd, aby napadnuté
rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím č. XXXXX-1/2013-KEM zo dňa

06.09.2013 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Nárok na náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z administratívneho spisu žalovanej
zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 11.01.2014 č. XXXXX-2/2014-BA (chyba
v písaní správne označenie žalovanej je „zo dňa 5. februára 2014 č. XXXXX-3/2014-BA“) odvolanie
zamestnávateľa K. GreenAdvice z 8.októbra 2013 (správne zo dňa „9. októbra 2013“) a odvolanie

zamestnanca Z. T. zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice
rozhodnutím č. XXXXX-1/2013- KEM zo 6.9.2013 ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods.
1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi Z. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. septembra 2011 (správne „dňa 30.
septembra2012“)podľaslovenskejlegislatívy.Ďalejmalkrajskýsúdpreukázané,žežalobcasapodanou

žalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-2/2014-BA zo dňa 5. februára 2014
( správne „č. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014“) v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočky Košice č. XXXXX-1/2013-KEM zo dňa 6. septembra
2013 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

3. Krajský súd v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžso/39/2015,
ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 5. januára 2015, č.k. 4S/39/2014-28 a vec
vrátená na ďalšie konanie, uznesením zo dňa 11. júla 2017 pribral do konania podľa § 32 ods. 3 SSP
ako účastníka konania Z. T..

4. Zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu krajský súd preskúmal v

intenciách ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej tiež zákon č. 461/2003 Z.z. alebo zákon o sociálnom poistení), v spojení s právnou úpravou
ustanovenou v Nariadení (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémovsociálnehozabezpečeniavzneníNariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.988/2009
z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacom Nariadení Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004, postupom v zmysle právnej
úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.

5. Poukazom na námietku žalobcu, ktorou namietal, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali
zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej

60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv,
krajskýsúduviedol,žetakakovyplývazobsahuspisuprivydávanírozhodnutínebolidodržanéprocesné
lehoty. Podľa názoru krajského súdu identicky s názorom žalovanej toto procesné pochybenie nemá
vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, keď súd v konaní prihliada len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd mal za

to, že zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej len z tohto
dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

6. Krajský súd konštatoval, že namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej a
prvostupňového správneho orgánu bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je

pre rozhodnutie súdu vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto
súvislosti krajský súd poukázal na to, že zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré
bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné,

alebo jej právnemu zástupcovi do 30 dní od a/ zistenie tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou, alebo
b/ doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu. Podľa ods. 3 § 145 zákona o sociálnom poistení - právo na vrátenie poistného sa
premlčído10rokovodposlednéhodňakalendárnehomesiaca,vktorombolaplatbauvedenávodseku1
a2azúčtovanánaúčetsociálnejpoisťovnevštátnejpokladnici.Podľaods.4tohtoustanovenia-poistné,

ktoré je sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky sociálnej poisťovne voči
fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

7. Ďalej krajský súd poukázal na to, že prvostupňové konanie tvorí s odvolacím konaním jeden celok
a odvolací orgán môže doplniť odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktorá skutočnosť

jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,
podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné,
doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

8. Podľa názoru krajského súdu ani tým, že žalobca platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej

sféry, majúc za to, že žalobca teda v žalobe nenamietal žiadne také porušenie jeho subjektívnych práv,
ktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.9. V súvislosti s postavením Z. T. správny súd vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu SR
uvedeného v citovanom uznesení. Z. T. bol účastníkom administratívneho konania, pričom z ustanovení
Správneho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od predtým platného Občianskeho

súdneho poriadku súd účastníka konania samostatným uznesením nepriberá, ale koná s ním priamo
ako s účastníkom súdneho konania s označením „za účasti“. Podľa názoru správneho súdu Z. T.
neprislúcha postavenie účastníka konania podľa citovaného ustanovenia § 32 ods. 3 písm. b/ Správneho
súdneho poriadku, pretože účastníkom administratívneho konania bol a § 32 ods. 3 písm. b/ upravuje
situáciu, kedy ide o osobu, ktorá je pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo

účastníkom administratívneho konania priamo dotknutá na svojich hmotnoprávnych právach zrušením
administratívneho rozhodnutia správnym súdom. V preskúmavanej veci však súd nezrušuje rozhodnutie
správneho orgánu. Pán Z. T. žalobu nepodal. Podľa názoru súdu vo vzťahu žalobcu k Z. T. nejde o
procesnéspoločenstvonerozlučné,pretožetotojedefinovanépovahoupredmetukonania,ktorávyplýva
z hmotného práva. Práva a povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa a zamestnanca Z. T. nie sú identické.
V danej súvislosti správny súd tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2017 sp.

zn.: 9Sžo 3/2015 v identickej veci, v ktorej konštatoval, že „ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu
k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva
takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktoré môže byť
spôsobené prípadným zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu“.

10. Po preskúmaní rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, žalobca nepreukázal,
že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, a preto žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

11. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 a § 168 SSP, lebo žalobca v konaní
úspech nemal a priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi nepovažoval
za spravodlivé.

II.
Kasačná sťažnosť žalobcu

12. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Navrhoval, aby kasačný

súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne,
aby ho zmenil a priamo zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu
verejnej správy a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

13. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. Poukazom na právnu

úpravu ustanovenú v článku 13 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004
(základného nariadenia) v spojení s právnou úpravou ustanovenou v článku 1 ods. 1 písm. a/, písm.
b/ a článku 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacieho
nariadenia) a poukazom na právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn.
9Sžso 90/2015 zo dňa 14. 12. 2016, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne totožnej veci, dôvodil, že

pobočka sociálnej poisťovne ani sociálna poisťovňa ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.
uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení ako sa nachádzajú zamestnanci
žalobcu.

14. Ďalej žalobca poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso 24/2015 zo dňa 27.

apríla 2016 a rozhodnutie Sociálnej poisťovni č. 8519-5/2012-BA z 28.06.2012, vyslovil názor o tom,
že orgán verejnej správy pred vydaním svojho rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a
tento súčasne nepostačuje na riadne posúdenie veci v súdnom konaní v rámci správneho súdnictva, v
dôsledku čoho je potrebné, aby príslušné rozhodnutie orgánu verejnej správy skutočne bolo zrušené.
Trval na tom, že zo strany žalovanej došlo k tzv. prejudikovaniu rozhodnutia. Žalobca opakovane

argumentoval aj tým, že napadnutým rozhodnutím došlo k akceptovaniu nezákonného retroaktívneho
rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy. Tiež trval na tom, že v administratívnom konaní nebola
zachovaná lehota na vydanie rozhodnutia.15. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu v tom, že v danom prípade nedošlo k
porušeniu subjektívnych práv žalobcu. Mal za to, že na strane žalobcu došlo k porušeniu viacerých jeho
subjektívnych práv, najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné

administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. „dobrej“ ako aj právo na
dodržiavanie základných zásad správneho konania. Tvrdil, že osobitne na strane žalobcu došlo tiež
k porušeniu jeho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na slobodnú voľbu povolania a práva
podnikať a dosahovať zisk z podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky, keďže v dôsledku
napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôže zamestnávať zamestnancov, o prácu ktorých

má záujem, pretože títo nebudú môcť byť riadne sociálne a zdravotne poistení na území Slovenskej
republiky. Podľa názoru žalobcu neobstojí ani tvrdenie, že žalobca sa domáhal porušeniach iných ako
svojich subjektívnych práv. Žalobca poukázal tiež na to, že už v priebehu konania pred krajským súdom
argumentoval tým, že jednotlivé subjektívne práva žalobcu je nevyhnutné vnímať vo vzájomnej súvislosti
so subjektívnymi právami jeho zamestnancov, nakoľko ide o osoby, ktoré boli spoločne účastníkmi
administratívneho konania a zároveň subjektmi, na ktoré sa vzťahujú právne dôsledky rozhodnutí,

nezákonnosti ktorých sa žalobca domáha v konaní pred súdom. Záverom žalobca poukázal aj na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso 40/2015 k zo dňa 24. 8. 2016, v zmysle ktorého je
potrebné, aby bolo súdne rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi a jeho zamestnancom rovnaké, pretože
sa týka tých istých práv.
III.

Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu

16. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v
kasačnej sťažnosti. Navrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017 v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

17. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky
k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu
alebo zrušenie rozsudku Krajského súdu v Prešov č. k.
4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017. Ďalej uviedla, že v preskúmavaných rozhodnutiach ako

aj vo vyjadreniach podaných v predmetnej veci podrobne objasnila, z akých dôvodov zamestnancom
žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy a svoj právny názor zdôvodnila príslušnými koordinačnými
právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských
štátov EÚ.

18. K námietkam žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti žalovaná uviedla, že v zmysle zásad
ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného
nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu

uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť.Inštitúcieaosoby,naktorésavzťahujúkoordinačnénariadeniaEurópskejúnie,majúpovinnosť
vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných
nariadení. Žalovaná poukazom na čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia mala za to, že dôkazné bremeno
leží nielen na Sociálnej poisťovni ale aj na žalobcovi a zamestnancovi, pričom túto povinnosť, ktorá

im vyplýva z vykonávacieho nariadenia, si riadne nesplnili. V danej súvislosti poukázala žalovaná na
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/30/2016 z 4. júla 2017.

19. Vo vzťahu k namietanému vydaniu prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia po zákonom
stanovenej lehote žalovaná poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu 7Sžso/202010 z 24.2.2011.

Ďalej poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 1S 13/2014-38 z 28.10.2014, podľa
ktorého nedodržanie procesných lehôt na vydanie rozhodnutia nemá vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia, v ktorej súvislosti tiež poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu 9Sžso/3/2015 z
28.2.2017. Žalovaná nesúhlasila ani s argumentáciou žalobcu, že by Sociálna poisťovňa zasahovala
do jeho majetkových práv. Tvrdila, že Sociálna poisťovňa nebráni žalobcovi právo na podnikanie a

dosahovanie zisku, avšak nemôže akceptovať vznik poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej
legislatívy, ak nebol preukázaný reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca. V kontexte uvedeného
žalovaná poukázala tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9
z 2. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnostirozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nestačí,
že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musí byť ako účastník správneho konania,
rozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu, na

svojich právach ukrátený. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň
potenciálne možné.“ Ostatné námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti žalovaná považovala za
právne irelevantné.

20. V závere vyjadrenia žalovaná poukázala na právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v skutkovo obdobných veciach toho istého žalobcu (zamestnávateľa) rozhodol v
prospech Sociálnej poisťovni:
Sp. zn.: 1Sžso/23/2015 z 22.8.2017, 1Sžso/29/2015 z 22.8.2017, 1Sžso/48/2015 z 22.8.2017,
1Sžso/53/2015 z 26.9.2017, 9Sžso/111/2015 z 28.6.2017, 9Sžso/117/2015 z 26.7.2017,
9Sžso/145/2015 z 26.7.2017, 9Sžso/166/2015 z 26.7.2017, 9Sžso/178/2015 z 26.7.2017,
9Sžso/154/2015 z 27.9.2017, 9Sžso/170/2015 z 27.9.2017, 9Sžso/216/2015 z 27.9.2017,

9Sžso/218/2015 z 27.9.2017, 7Sžso/30/2016 z 4.7.2017 a 10Sžso/22/2015 z 27.4.2016.

IV.
Konanie pred kasačným súdom

21. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci
v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom
súdnictve.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP)
preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2
SSP ), v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk

(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné
podmienky pre zamietnutie žaloby.

23. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č.
k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu o

preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
č. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím č.
XXXXX-1/2013-KEM zo dňa 06.09.2013.

24.V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou

žalobcu, kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré
poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd už
neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

25. Kasačný súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis

žalovanej, zistil, že predmetom preskumavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie Sociálnej
poisťovne ústredie č. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, ktorým žalovaná podľa § 179 ods.
1 písm. b/ a § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že odvolanie žalobcu a účastníka
konania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni pobočka
Košice, č. XXXXX-1/2013-KEM zo dňa 06.09.2013 potvrdila.

26. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa pobočka Košice, rozhodnutím č. XXXXX-1/2013-
KEM zo dňa 06.09.2013 podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. a § 210
ods. 1 zákona rozhodol tak, že zamestnancovi Z. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa

30. septembra 2012.

27. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, v spojení s rozhodnutímsprávneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im prechádzajúce a nestotožniac sa s názorom
krajského súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie
žaloby.

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v
procese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom
skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa
tretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v

sociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie
a následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so
zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia
správneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

29. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom. (§ 2 ods. 1 SSP)

30. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. (§ 5 ods. 2 SSP)

31. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v

zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je
založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak
poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore
so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom
ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.

Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o
fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie
zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt
právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Kasačný
súd upriamuje pozornosť tiež na to, že správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v konkrétnej veci posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec
relevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako
zákonnosť rozhodnutia.

32.Kasačnýsúdzistil,žekrajskýsúdvdanejvecivprocesesúdnehoprieskumunapadnutýchrozhodnutí

Sociálnej poisťovni nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a
tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum rozhodnutí
žalovaného správneho orgánu, napadnutých žalobou, nevykonal v súlade s platnou právnou úpravou
zákonaosociálnompoistenívsúčinnostiskoordinačnýminariadeniamiEurópskejúnie.Kasačný súdpo
vykonaní súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí pri aplikácii uvedenej právnej úpravy

postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru ako krajský súd.

V.
Právne posúdenie kasačného súdu

33. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

34. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť

práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok.35. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom
štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a
spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa

osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS
17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;
zhodneI.ÚS44/1999,Nálezz13.októbra1999.ZbierkanálezovauzneseníÚstavnéhosúduSR1999,s.
382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu

SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež
kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte
sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu
právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti
štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).

36. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

37. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

38. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisovmusíbyťvsúladesústavou. Pozitivistickýprávnyprístupkaplikáciizákonovjepretovčinnosti
štátnychorgánovmodifikovanýústavnekonformnýmvýkladom,ktorývzávislostiodústavouchránených
hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej

normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,
ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány
štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle
čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v

medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky
do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi
Európskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) .

39. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. (čl. 7 ods. 2 Ústavy
slovenskej republiky).

40. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v
Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti
dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci
na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala

k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými
aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú
republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES)

č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky
parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so
zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc
postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.

41. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov
uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v
členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje
všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenievzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v
súladestoutohlavou. Včl.11ods.3písm.a/uvedenéhonariadeniaeurópskyzákonodarca stanoví,žes
výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo

činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy
ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských

štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.

42. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.
16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

43. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.
Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré

sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.
Predbežnéurčenieuplatniteľnýchprávnychpredpisov,akosastanovujevodseku2sastávadefinitívnym

do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov
o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené
nazákladeodseku4alebonajmenejjednadotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušným
úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto
určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,
aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých
inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov
navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a
so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho

nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa
dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za
uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na

podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

44. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,
pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a

inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov
vystavených v inom členskom štáte nasledovne:

45. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami
členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách

verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej
dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.
Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv
a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými
štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.

V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného
členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,
táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v
súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátumje pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa
ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali
informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.

Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na
odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala
inštitúcia v tomto členskom štáte.

46. Podľa čl. 3 ods. 1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné

informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím
nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.
Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili
informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo
situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych
predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.

Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich
právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby
mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi
Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu
takýchto údajov.

V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné
inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom
prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná
inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom
štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade

zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na
odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.

47. Podľa čl. 4 ods. 1 až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny
dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.

Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými
prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do
spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.
Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné
v danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.

Správna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí
dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.
48. Podľa čl. 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby
na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na
základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský

štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.
V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú
tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada
inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie
tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.

V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu
alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v
nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej
inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.
Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,

a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.
Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola
záležitosť predložená.

49.Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky

zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté
inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu
uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,
ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jejzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná
inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy
II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych

predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy
sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

50. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný súd
zistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré
sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského
štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov
a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné
nariadeniaEurópskejúnie,majúpovinnosťvzájomnesainformovaťaspolupracovať,abysazabezpečilo
riadne vykonávanie koordinačných nariadení. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu

bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom č. 36968-2/2013- BA z 25.7.2013 a poľská inštitúcia
tieto skutočnosti akceptovala listom č. 992900/502/32/2013 z 10.10.2013.

51. Ďalej kasačný súd zistil, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení
sp. zn. 9Sžsk 22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a/ SSP postúpil vec vedenú
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu.

52. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach
rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami
dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie
uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.

písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/
otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo

vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej
poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej
legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho
súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.

53. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia
najvyšší súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda
medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných
právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na

elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto
prípade žalovanej, konštatuje, že v preskúmavanej veci skutkové zistenia potvrdzujú, že na základe
podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu poľských zamestnancov
vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotníctva, avizované najmä ZP
a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonávala kontroly reálneho

výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, o
ktorých skutočnostiach informovala príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike a v
konkrétnom prípade posudzovanej veci o skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu bola
v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS vo Varšave listom č. 36968-2/2013- BA z 25.7.2013 a poľská inštitúcia tieto

skutočnosti akceptovala listom č. 992900/502/32/2013 z 10.10.2013. Z uvedeného je zrejmé, že medzi
Sociálnou poisťovňou a príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike na základe
koordinačných nariadení ES prebiehala vzájomná spolupráca za účelom zistenia uplatniteľnej legislatívy
vo vzťahu k zamestnancom žalobcu, zrejme aj vo vzťahu Z., avšak z doposiaľ zisteného skutkovéhostavu vyplývajúceho zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis,
nevyplýva, či medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia aj došlo k
dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva aj vo vzťahu k uvedenému zamestnancovi

žalobcu, pribratého do konania súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej. Kasačný súd
v danej súvislosti upriamuje pozornosť na to, že z doterajšej prieskumnej činnosti zákonnosti rozhodnutí
Sociálnej poisťovne v obdobných veciach je pritom známa skutočnosť, že na základe vzájomnej
koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia došlo k dohode
o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva vo vzťahu k poľským občanom vykonávajúcich na

území Slovenskej republiky obdobnú činnosť ako uvedený zamestnanec žalobcu.

54. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúciou sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve, ktorou určili uplatniteľnú
legislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie zamestnanca žalobcu ako dotknutej osoby sa bude
aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto uvedený zamestnanec

žalobcu bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto
dohodou určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie
sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na
sociálne poistenie zamestnanca(ov) žalobcu, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne
poistenie jeho zamestnanca(ov) bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami

sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade pre nedostatok
skutkových podkladov nebolo možné ustáliť záver o tom, či zamestnancovi žalobcu zaniklo sociálne
poistenie podľa slovenskej legislatívy, preto pokiaľ by došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej
republiky vo vzťahu k tomuto zamestnancovi žalobcu od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia

Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou
dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť by vylúčila právomoc Sociálnej
poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej
legislatíve.

55. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery
uvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza
z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou
v základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov najvyšší súd

napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie
žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP zrušil a vec jej vrátil
na ďalšie konanie.

56. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol najvyšší súd
tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1
SSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené
vyššie najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v konaní súdneho prieskumu pred správnym súdom

vyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili jeho úspešnosť v tomto konaní. Žalobca v žalobe
a v konaní pred správnym súdom nevzniesol námietku nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni na
konanie a vydanie rozhodnutia, práve naopak v žalobe tvrdil, že na jeho zamestnancov je uplatniteľnou
legislatívou pre sociálne zabezpečenie legislatíva Slovenskej republiky. Žalobca až v kasačnej sťažnosti
proti rozhodnutiu krajského súdu poukazom na právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v

rozsudku sp. zn. 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne totožnej veci,
dôvodil, že pobočka sociálnej poisťovne ani sociálna poisťovňa ústredie nemali právomoc rozhodnúť
o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení ako sa nachádzajú
zamestnanci žalobcu. Kasačný súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na
ďalšie konanie, keďže nedostatok na vydanie správneho rozhodnutia je takou vadou konania, na

ktorú správny súd musí vždy prihliadať. Vzhľadom k uvedenému teda v posudzovanom prípade k
zrušeniuavráteniurozhodnutiažalovanejnedošlozdôvodovtvrdenížalobcuvžalobe.Súčasnekasačný
súd znížil nárok na náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby.
V prejednávaných veciach ide o opakované konania (ďalšie napr. 9Sžso/92/2015, 9Sžso/93/2015,9Sžso/113/2015, 9Sžso/144/2015, 9Sžso/170/2015 a ďalšie ), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné
s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu v predchádzajúcich správnych
konaniach.Tomuzodpovedaliajjednotlivépodaniaprávnehozástupcužalobcu,čodorozsahuaobsahu.

Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť
právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt a pokynov
konajúcich súdov. Po zvážení uvedených hľadísk znížil najvyšší súd žalobcom požadovaný nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhrady trov konania žalobcovi
v celom rozsahu, by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.

57. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.