Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. júl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžfk/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200022
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3017200022.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a

členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: MH kov s. r. o., so
sídlom Sverepec č. 307, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 44 104 472, právne zastúpeného spoločnosťou
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o., so sídlom Dvory 1932, 020 01 Púchov, IČO: 36 867 454,
proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104318564/2016 zo 16. novembra 2016,
v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/9/2017-72
z 12. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,správny súd“) rozsudkom č. k. 11S/9/2017-72 z 12. decembra 2017
postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej
len ,,S.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 104318564/2016 zo 16. novembra 2016, ako
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa Daňového úradu Trenčín, pobočky Považská Bystrica
č. 103345528/2016 z 15. júna 2016, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane v sume 3.916,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej
len ,,DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2013.

2. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že žalobná námietka, že správca dane a žalovaný vo
veci rozhodli bez toho, aby sa náležitým spôsobom vysporiadali s vedomosťou žalobcu o fiktívnosti
obchodného prípadu a sporných faktúr, a teda v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, je dôvodná

a z tohto dôvodu priznal správnej žalobe úspech. Správca dane a žalovaný na základe vykonanej
kontrolyuzavreli,žebolodostatočnepreukázané,žedaňovýsubjektPROFESSIONALCORPORATION,
s.r.o. vystupoval ako „formálny dodávateľ“ deklarujúci dodávky služieb. Aj napriek tomu, že O. H. -
konateľ tejto dodávateľskej spoločnosti, dodanie služieb potvrdil, jeho výpoveď bola vyhodnotená ako
nepostačujúci dôkaz, keď jeho tvrdenie nepotvrdil konateľ spoločnosti ISOPAK s.r.o., práve naopak G.,
konateľ spoločnosti ISOPAK, s.r.o., uviedol, že s O. H., resp. s jeho spoločnosťou, neobchodoval, sporné
faktúry nepodpisoval, nevyhotovoval, a preto v účtovníctve spoločnosti ISOPAK, s.r.o. nie sú tieto faktúry

evidované a ani zaúčtované. Poprel, že by spoločnosť ISOPAK, s.r.o. predmetné práce vykonala.

3. Správny súd ďalej uviedol, že preukázanie dodania služieb listinnými dôkazmi, t.
j. objednávkami, dodacími listami, nie je dostatočné. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného vrozhodnutiach Súdneho dvora EÚ (C-285/11, spojené veci C-80/2011 a C-142/2011),
z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi
dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu alebo nie a či žalobca o tomto podvode

vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp.
mohol mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby
uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh
kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca
dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora EÚ.

4. K argumentom správnych orgánov, že uvedená povinnosť im zo zákona nevyplýva, správny súd
uviedol, že zistenia ohľadne zneužívajúceho konania daňových subjektov zapojených do obchodného
reťazca a uskutočnenie záveru ohľadne vedomosti kontrolovaného daňového subjektu o tomto
zneužívaní, nie sú bez ďalšieho totožné s trestnou zodpovednosťou týchto subjektov. Uvedenú
povinnosť správnych orgánov nie je možné vykladať tak, že majú de facto vykonávať právomoci, ktoré

sú zákonom zverené orgánom činným v trestnom konaní. Ich povinnosťou je na základe výsledkov
vykonaného dokazovania učiniť záver ohľadne existencie zneužívajúceho konania realizovaného za
účelom získania daňovej výhody na niektorom stupni obchodného reťazca a súčasne záver o tom, či
z výsledkov takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto konaní kontrolovaný daňový
subjekt vedel, resp. vzhľadom na všetky okolnosti tej ktorej veci, vedieť musel.

5. K zvyšným žalobným námietkam správny súd uviedol, že bez ohľadu na to, či ide o dôvodné alebo
nedôvodné námietky, tieto by žiadnym spôsobom neovplyvnili výrok rozhodnutia správneho súdu, že
rozhodnutie žalovaného sa zrušuje, nakoľko pre zrušenie rozhodnutia postačuje, aby bola dôvodná,
čo i len jedna žalobná námietka, príp. jej časť, avšak zvyšné žalobné body vyhodnotil správny súd

ako nedôvodné. V predmetnej právnej veci síce žalobca predložil správcovi dane základné účtovné
dokumenty, ako je dodávateľská faktúra, objednávka, čím si splnil svoju základnú dôkaznú povinnosť,
avšak tieto doklady boli správcom dane kvalifikovane spochybnené v tom, že napriek tomu, že práce
boli skutočne vykonané, nebolo zistené, že k ich realizácii došlo skutočne dodávateľom uvedeným na
sporných faktúrach. Správny súd zhodne so žalovaným dospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené

správcom dane vo svojom súhrne predstavujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodné pochybnosti o
tom, že služby boli poskytnuté uvedenou dodávateľskou spoločnosťou.

6. O trovách konania správny súd rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi priznal
voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (sťažovateľ) v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť
podľa § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) S.s.p. z dôvodu, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a že sa odklonil sa od
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil

napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

8. Sťažovateľ uviedol, že súhlasí s právnym názorom správneho súdu, že v konaní nebolo správcom
dane ani ním spochybnené, že predmetné služby boli žalobcovi skutočne dodané a spochybnený bol
samotný dodávateľ danej služby. Poukázal na to, že prioritou daňovej kontroly, teda aj jej zameraním,

bolo preverenie splnenia zákonom stanovených podmienok odpočítania DPH v zmysle § 49 ods. 1,
ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej
len „zákon o DPH“), a preto správca dane ani sťažovateľ vo svojich rozhodnutiach nepoukazovali na
podvodné konanie zúčastnených osôb, nakoľko z ustanovení daňového poriadku ako aj zákona o DPH
im takáto povinnosť nevyplýva, skúmali a vyhodnocovali splnenie zákonných podmienok uplatneného

práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

9. Zo skutočností, ktoré uviedol správca dane v odvolaní napadnutom rozhodnutí bolo pre sťažovateľa
a zároveň aj pre správny súd ustálené, že vznik daňovej povinnosti z predmetného zdaniteľného
plnenia na strane dodávateľa nebol preukázaný, čim došlo k nesplneniu základnej podmienky na

odpočítanie DPH u žalobcu. Žalobca v celom konaní neuniesol ťarchu dôkazného bremena k tomu, aby
pochybnosti správcu dane vyvrátil. Aj podľa záverov Najvyššieho súdu SR uvedených v rozsudkoch
sp. zn. 6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012 v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať
všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Správu daní a príjmov,ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie
daňové úrady okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia
tak v daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. verejný záujem na

riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť
voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale aj zásada
prejednávacia. Pre daný prípad správca dane aj sťažovateľ postupovali v súlade so zásadami daňového
konania.

10. Ďalej poukázal na to, že daňový subjekt nemôže preukazovať svoje tvrdenia výlučne účtovnými
dokladmi, keďže je potrebné rešpektovať súlad skutočného stavu so stavom formálno-právnym. To
znamená, že ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť podkladom pre
uznanie nároku na odpočet DPH, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia
došlo tak, ako je v dokladoch deklarované, resp. nie sú splnené ďalšie zákonné podmienky pre
jeho uplatnenie. V danom prípade skutkové okolností zistené správcom dane vo svojom súhrne

predstavujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodné pochybnosti o tom, že služby boli poskytnuté
dodávateľskou spoločnosťou PROFESSIONAL CORPORATION s.r.o. Za tejto situácie je potom vecou
daňového subjektu, aby predložil dôkazy, ktorými preukáže opodstatnenosť uplatneného nároku na
odpočet.Uvedenoupožiadavkousaautomatickyextenzívnymspôsobomnerozširujedôkaznápovinnosť
daňového subjektu. V predmetnej veci nebolo sporné, že práce boli vykonávané v priestoroch žalobcu,

z jeho materiálov a na jeho strojoch, a preto je možné dôvodne predpokladať, že žalobca musel mať
vedomosť o konkrétnej osobe alebo osobách, ktoré práce vykonali, keďže im zveroval svoj majetok.
Žalobca mal, resp. mohol mať, vedomosť o skutočnosti, kto práce vykonáva, nakoľko ten, ktorý si
vyberá svojich obchodných partnerov je práve žalobca, teda je na ňom, aby prijal všetky opatrenia (due
diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude

viesť k jeho účasti na zneužívajúcich konaniach, resp. fiktívnych konaniach. Určenie opatrení, ktoré
možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH
na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,
závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených
veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je

ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu.

11. Sťažovateľ mal za to, že vo svojom rozhodnutí prihliadal na všetky zistenia správcu dane, ktoré
ho viedli k záveru, že spoločnosť PROFESSIONAL CORPORATION s.r.o. predmetné služby nedodala,
takže daňová povinnosť jej nevznikla z titulu dodania tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH,

ale povinnosť platiteľa jej vznikla z titulu vystavenia faktúr, na ktorých uviedla daň (§ 69 ods. 5
zákona o DPH). Ekonomickým dôvodom obchodnej transakcie nemôže byť odpočítanie DPH z faktúr,
ktoré nezodpovedajú skutočnému dodaniu služby. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok
NajvyššiehosúduSR č.k.4Sžf/4/2015z10.septembra2016.Sťažovateľtrvalnatom,
že správca dane postupoval v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku, vykonaným dokazovaním správca

dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom,
čím splnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 24 ods. 3 daňového poriadku a dbal na to, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie.

12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd pri posúdení oprávnenosti

odopretia nároku na odpočet DPH a postupu správcu dane a sťažovateľa správne prihliadol na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ, ktorá je v súlade s princípom prednosti a priameho účinku
práva Európskej únie priamo aplikovateľná na všetky orgány verejnej moci, t. j. vrátane správcu dane a
sťažovateľa, sú povinné z úradnej moci z tejto rozhodovacej činnosti vychádzať. V prejednávanej veci je
nepochybné, že správca dane ani sťažovateľ na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti Súdneho

dvora EÚ žiadnym spôsobom neprihliadli a to i napriek tomu, že žalobca v rámci výkonu daňovej
kontroly, ako i celého administratívneho konania poukazoval na nevyhnutnosť potreby ochrany dobrej
viery platiteľa dane na konkrétnom stupni dodávateľského reťazca v zmysle príslušnej rozhodovacej
činnosti Súdneho dvora EÚ.

13. Správca dane a ani sťažovateľ sa žalobcom tvrdenou dobromyseľnosťou žiadnym spôsobom
nezaoberali a ani nepreukázali, že by žalobca mal alebo mohol mať vedomosť o tom, že zdaniteľné
plnenie, z ktorého si uplatnil nárok na odpočet DPH bolo súčasťou reťazca, v rámci ktorého došlo
k daňovému podvodu. Žalobca zdôraznil, že správca dane, ako aj sťažovateľ sú povinní pri aplikáciivnútroštátnych právnych noriem postupovať eurokonformným spôsobom, čo v sebe inkorporuje aj
povinnosť pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní nároku na odpočet DPH prihliadať na závery
Súdneho dvora EÚ.

14. Vo vzťahu ku sťažovateľom označenému kasačnému dôvodu - odklon od ustálenej rozhodovacej
činnosti kasačného súdu, žalobca uviedol, že správny súd práve naopak pri posudzovaní predmetnej
veci prihliadol na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, v zmysle ktorej už zaviazal sťažovateľa
zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného konania, resp. zneužívajúceho

konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní, a to napr. v rozhodnutí č. k.
4Sžf/73/2015 z 1. decembra 2016.

15. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správneho súdu, kasačnú
sťažnosť považoval za nedôvodnú a navrhol, aby kasačný súd podanú kasačnú sťažnosť v zmysle § 461
S.s.p. zamietol. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania spojených s konaním pred kasačným

súdom.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný
(§ 438 ods. 2 S.s.p.), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade
s ustanovením § 449 ods. 1 S.s.p., preskúmal vec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je

dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol
verejne vyhlásený 11. júla 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

17. Kasačný súd, po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, preskúmal rozsudok

správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal
so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

18. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

19. Dodávateľský reťazec spoločností ISOPAK s.r.o., PROFFESIONAL CORPORATION s.r.o a
žalobcu už bol opakovane predmetom konaní pred kasačným súdom (konania vedené pod sp. zn.
8Sžfk/49/2017, sp. zn. 6Sžfk/44/2017, sp. zn. 5Sžfk/19/2018, sp. zn. 3Sžfk/49/2017), pričom opakovane

bolo konštatované, že vzhľadom na záver správcu dane a sťažovateľa, že bolo dostatočne preukázané,
že daňový subjekt PROFESSIONAL CORPORATION, s. r. o. vystupoval v predmetnom obchode ako
„formálny dodávateľ“, je v danom prípade všeobecné dôkazné bremeno daňového
subjektu vyplývajúce z daňového poriadku modifikované právom Európskej únie, a teda správca dane a
sťažovateľ nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie a úniového práva v oblasti dane z pridanej hodnoty.

20. Kasačný súd konštatuje, že ide o situáciu, kedy daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou
daňového plnenia. Úhrady žalobca uskutočňoval bezhotovostne. Uvedená transakcia u žalobcu
nevykazuje známky daňového podvodu. Pochybnosti sa týkajú výlučne osoby dodávateľa, a to

na základe skutočností, ktoré správca dane zistil v dodávateľskom reťazci dodávateľa žalobcu
PROFFESIONAL CORPORATION s.r.o. a z evidencií, ktoré nie sú dostupné žalobcovi ako daňovému
subjektu. Za tejto situácie daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno (rozsudok najvyššieho súdu
č. k. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011).

21. Sťažovateľ a správca dane sa žalobcom tvrdenou dobromyseľnosťou zdaniteľných plnení
nezaoberali a ani nepreukázali, že by žalobca mal alebo mohol mať vedomosť o tom, že zdaniteľné
plnenie, z ktorého si uplatnil nárok na odpočet DPH bolo súčasťou reťazca, v rámci ktorého došlo k
daňovému podvodu, naopak, zamerali sa na stav účtovnej evidencie u dodávateľov žalobcu. V danomprípade je nevyhnutné zamerať sa na existenciu predmetného plnenia a osoby, ktoré ho vykonávali.
Podľa obsahu administratívneho spisu boli sporné práce vykonávané v priestoroch daňového subjektu v
Sverepci.Jepotrebnétietoosobyzistiť,akoajoveriťichvzťahkdodávateľomžalobcu,overiťobjednávky

a dodacie listy a zistiť, kto preberal zdaniteľné plnenia. Poruchy v dodávateľskom reťazci u dodávateľov
žalobcovho dodávateľa PROFFESIONAL CORPORATION s.r.o. (s ktorým žalobca ako daňový subjekt
nebol v priamom právnom vzťahu) je potrebné vyhodnocovať podľa judikatúry Súdneho dvora EU tak,
ako to uviedol správny súd.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa
§ 461 S.s.p., keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.

23. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s
§ 175 ods. 1 a 2 S.s.p. a § 467 ods. 1 S.s.p. tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči
sťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.

24. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 k § 463 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.