Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. júl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/78/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517203976
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2517203976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr.

Daše Kontríkovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobkyne: K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. XXXX/XX, XXX XX S., zastúpená Mgr. Petrom Švarcom, advokátom so sídlom Nám. Slobody1/17,
971 01 Prievidza, proti žalovanému: S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX XX S., zastúpený
JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátom so sídlom Nitrianska 5, 921 01 Piešťany, o vrátenie daru, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 6C/42/2017-108 zo dňa 18. decembra
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanému vrátenia daru, a to spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k nehnuteľnostiam zapísaným
na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie S., obec S., okres Piešťany - rodinný dom so súp.
č. XXXX, stojaci na parcele č. 1673/2, pozemok parcelné č. 1673/2, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 110 m2 a pozemok parcelné č. 1673/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 722 m2.

1.2. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že darovacou zmluvou zo dňa 20.11.2017 žalobkyňa
ako darca darovala žalovanému, ako obdarovanému spoluvlastnícky podiel vo výške na 1/2 vyššie
opísaných nehnuteľnostiach. Manželstvo sporových strán bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 4C/375/2008 zo dňa 17.03.2008 a v tom čase ich maloletý syn C. F. bol na čas
po rozvode zverený do osobnej starostlivosti žalobkyne, pričom žalovaný bol zaviazaný platiť výživné
vo výške 2.000 Sk mesačne. Listom zo dňa 11.05.2017 žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie
daru s odôvodnením, že od apríla 2013 si neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči synovi C.

F., čím hrubo porušuje dobré mravy vo vzťahu k synovi darkyne. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že
rozsudkom zo dňa 15.05.2018, právoplatným 16.06.2018 bola vyživovacia povinnosť žalovaného voči
synovi C. F. zrušená s účinnosťou od 06.06.2017. C. F.tudoval na fakulte informatiky, po prvom ročníku
začal študovať na materiálovo-technologickej fakulte, toto štúdium riadne ukončil najprv bakalárskymi a
následne inžinierskymi skúškami a v tomto odbore sa aj zamestnal od 02.11.2017. V konaní o zrušenie
vyživovacej povinnosti C. F. uviedol, že medzi ním a otcom došlo k zmene v komunikácii po rozvode
manželstva rodičov. Otec mu platil výživné do 01.04.2013 a od tohto dátumu už výživné neplatil, platenia

výživného sa však nedomáhal, nakoľko mal vedomosť o tom, že otcovi sú doručované viaceré zásielky
od súdnych exekútorov. Žalovaný nepoprel, že od apríla 2013 prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť
voči synovi, konal tak z dôvodu, že sa dozvedel, že jeho syn po roku štúdia na vysokej škole túto opustil,
nemal vedomosť či opäť začal študovať, keďže neboli v kontakte a nekomunikovali. Súd prvej inštancietak dospel k záveru, že žalovaný si od 01.04.2013 neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi,
pričom v uvedenom období jeho syn študoval na vysokej škole a štúdium ukončil 05.06.2017. V období
od 01.04.2013 (kedy žalovaný prestal platiť výživné) do 06.06.2017 (zrušená vyživovacia povinnosť

rozsudkom) zákonná vyživovacia povinnosť žalovaného voči synovi trvala, zo strany žalovaného
teda došlo k porušeniu príslušných ustanovení Zákona o rodine. Súd prvej inštancie konštatoval, že
vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným boli problematické a konfliktné. Po uzatvorení darovacej zmluvy
(20.11.2007) podal žalovaný dňa 13.02.2008 návrh na rozvod manželstva okrem iného i z dôvodu,
že žalobkyňa nadviazala mimomanželskú známosť. Manželstvo bolo rozvedené právoplatne ku dňu

14.04.2008. Sporové strany ešte po rozvode manželstva žili v spoločnej domácnosti, avšak dochádzalo
medzi nimi k negatívnemu správaniu i k fyzickým útokom, robili si rôzne schválnosti, čo potvrdili i
svedkovia.Narušenévzťahymedzirodičmilogickyvyústiliidonarušeniavzťahovsdeťmi,čosanapokon
prejavilo i vo vzťahu medzi žalovaným a synom sporových strán, keď prestali spolu komunikovať. Syn
C. viac inklinoval k žalobkyni - svojej matke, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní
05.06.2012 v konaní 7C/101/2011. Absencia vzájomnej komunikácie medzi otcom a synom mala

napokon za následok skutočnosť, že žalovaný nemal vedomosť o štúdiu svojho syna a domnieval sa, že
štúdium ukončil, pričom túto skutočnosť si nezisťoval ani nijako neoveroval a voči synovi si tak prestal
plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Syn žalovaného tiež nevyvinul žiadnu aktivitu, aby informoval svojho
otca o pokračujúcom štúdiu na vysokej škole a na jeho tvrdenie, že nemal vedomosť, kde sa žalovaný
zdržiava a nemal na neho telefonický kontakt súd neprihliadol, pretože kontakt na svojho otca mohol

získať od svojej sestry, ktorá s otcom komunikovala a okrem toho mohol využiť zákonné prostriedky na
domáhanie sa svojho oprávneného nároku či už prostredníctvom súdneho exekútora, prípadne podaním
trestného oznámenia na žalovaného. Rovnako sa mohol domáhať i zvýšenia vyživovacej povinnosť
žalovaného voči nemu, pokiaľ naposledy súdom stanovená výška výživného nepokrývala jeho bežné
náklady súvisiace so štúdiom. Súd tak dospel k záveru, že nemožno iba žalovanému pripisovať vinu

v súvislosti s narušenou komunikáciou medzi otcom synom. Z výsledkov vykonaného dokazovania tak
v tomto konaní, ako aj v konaniach, ktoré v minulosti prebehli na súde (15Pc/44/2017 a 7C/101/2011)
možno jednoznačne vyvodiť záver, že k narušeniu vzťahov prispela i žalobkyňa a vďaka narušenej
komunikácii došlo i k vzájomnému odcudzeniu medzi členmi rodiny. Odcudzenie malo negatívny dopad
aj na vzťah medzi žalovaným a jeho synom, čoho dôsledkom bolo napokon zo strany žalovaného

porušeniezákonnejvyživovacejpovinnosti,pričomnebolpreukázanýúmyselžalovanéhoneplniťsisvoju
zákonnú vyživovaciu povinnosť voči synovi, nakoľko nemal vedomosť o jeho vysokoškolskom štúdiu.
Túto skutočnosť však nemožno považovať v kontexte vyššie uvedených záverov za závažné porušenie
dobrých mravov takej intenzity, ktoré odôvodňuje nárok žalobkyne domáhať sa vrátenia daru, ktorý
predstavovalpodielnamajetku,ktorýsporovéstranyspoločnepočasmanželstvabudovaliazveľaďovali.

Žalobkyni sa nepodarilo preukázať naplnenie materiálnych predpokladov vrátenia daru, žalobu ako
nedôvodnú preto súd prvej inštancie zamietol.

1.3. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 628 ods. 1, 2, § 630 a § 3
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

1.4.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok
(v ďalšom texte „CSP“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňaažiadala,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudokavplnomrozsahuvyhovelžalobnému
návrhu žalobkyne a zaviazal žalovaného na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2.2. Právne odvolanie odôvodnila poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), a písm. h) CSP.

2.3. Vecne odvolanie odôvodnila tým, že žalovaný si od apríla 2013 neplnil zákonnú povinnosť otca platiť
výživné na osobu blízku žalobkyni, syna C. F.. Sám žalovaný túto skutočnosť nepoprel a do dnešného
dňa je z titulu nezaplateného výživného dlžný C. F. sumu cca 3.330 eur. Neplnením zákonnej vyživovacej
povinnosti žalovaný hrubo porušuje dobré mravy vo vzťahu k synovi žalobkyne, ktorá sa tak v zmysle §

630 Občianskeho zákonníka žalobou domáha vrátenia daru.

2.4. Podľa žalobkyne sa nie je možné stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že neplatenie výživného
nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Vyživovacia povinnosť žalovaného vočisynovijepovinnosťstanovenázákonom.Prípadneplneniatejtopovinnostičoajznedbanlivostinajmenej
tri mesiace v období dvoch rokov definuje § 207 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona ako trestný
čin zanedbania povinnej výživy. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný sa dopustil nie

len porušenia zákona o rodine, ale aj trestného činu v zmysle definície podľa § 8 Trestného zákona.
Javí sa teda až absurdné, že takéto konanie žalovaného nepovažuje súd prvej inštancie za porušenie
dobrých mravov voči členovi rodiny žalobkyne. Žalovaný do dnešného dňa nezaplatil výživné na syna
žalobkyne bez existencie akejkoľvek okolnosti, ktorá by mu v splnení tejto zákonnej povinnosti bránila.
Plnenie vyživovacej povinnosti otca voči synovi nie je právny vzťah ktorého platnosť by bol podmienený

splnením nejakých podmienok zo strany syna voči otcovi, ale zákonom prísne určená povinnosť otcovi.
Zbavenie sa zodpovednosti za neplatenie výživného sa nemôže viazať na jednostranné účelové tvrdenie
žalovaného, že nemal vedomosť o synovi, ani kde sa zdržiava. Však žalovaný sa sám domáhal zrušenia
svojejvyživovacejpovinnosťpodanímnávrhuozrušenievyživovacejpovinnostivkonanípredOkresným
súdom Piešťany č. k. 15Pc/44/2017.

2.5. Žalobkyňa považuje za dostatočne preukázané, že žalovaného správanie sa voči osobe blízkej
žalobkyni nezaplatením výživného dosahuje značnú intenzitu a ide o porušovanie sústavné, ktoré
svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia, toto negatívne
správanie sa prejavilo objektívne. Je nesporné, že z hľadiska etického a morálneho hodnotenia
správanie sa žalovaného k osobe blízkej darkyni vôbec nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám

vzťahu otca k synovi, ani elementárnym pravidlám slušnosti v spoločnosti, preto možno konštatovať,
že konanie žalovaného sa prieči dobrým mravom. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vychádzal
z chybného právneho názoru a jeho rozhodnutie vychádza zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť, pričom žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3.2. Poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku sú odpovede na všetky otázky kladené
žalobkyňou počas konania pred súdom prvej inštancie, ako i v jej odvolaní a súd prvej inštancie sa

riadne vysporiadal so všetkými, pre vec podstatnými skutočnosťami. Súd prvej inštancie sa vysporiadal
so skutkovým stavom, správne vec právne posúdil a následne ju jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
zdôvodnil, uviedol, akými argumentmi sa riadil a rovnako ako sa s nimi vysporiadal. Žalovaný trvá na
tom, že nebola naplnená ani jedna z právnych skutočností, na základe ktorých zaniká právny vzťah
darovania, nedošlo ku kvalifikovanému porušeniu dobrých mravov voči darcovi a členom jeho rodiny a

k jednostranného prejavu vôle darcu voči obdarovanému, ktorým sa darca domáha vrátenia daru.

3.3. Žalovaný ďalej poukázal na potrebu aplikácie princípu vzájomnosti pri posudzovaní, či určité
správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Syn sporových
strán od rozvodu rodičov prestal komunikovať so žalovaným, so svojím otcom, pričom je zrejmé, že

vystupuje zjavne na strane žalobkyne. Žalovaný skutočne nemal vedomosť, či jeho syn navštevuje
alebo nenavštevuje vysokú školu, ktorou sa sústavne pripravoval na budúce povolanie. O tomto sa
dozvedel až doručením žaloby o vrátenie daru, v ktorej ako dôvod hrubého porušenia dobrých mravov,
je uvedené práve neplnenie vyživovacej povinnosti. Preto, pre riadne a spätné zistenie synovho štúdia,
podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorú mu Okresný súd Piešťany, dňa 15.05.2018,

sp. zn. 15Pc/44/2017,i zrušil ku dňu 06.06.2017. To, že dlh na výživnom je viac ako 3.330 eur, je
spôsobené práve ignoráciou, nekomunikáciou a účelovou pasivitou syna sporových strán. Práve z
dôvodu vytvorenia zdania hrubého porušenia dobrých mravov, o ktoré žalobkyňa právne opiera žalobu,
sa účelovo vytvoril tento dlh, ktorý by v prípade očakávaného postupu plnoletého syna, nikdy nebol
vznikol. Žalovaný má problém dlh zaplatiť naraz, ktorý by inak bol plnený a už splnený v splátkach riadne

a včas.

3.4. Žalovaný oprávnene predpokladal, že jeho plnoletý syn je schopný samostatne sa živiť, a to najmä
z nekontaktovania sa syna s otcom za účelom napríklad informovania, či navštevuje vysokú školu alebo
aspoň za účelom upozornenia, že má voči nemu vyživovaciu povinnosť a túto, aby si plnil, resp. splnil.

Tento objektívny predpoklad umocňovali u žalovaného i skutočnosti, že sa plnoletý syn nedomáha
nezaplateného výživného, či už prostredníctvom exekúcie alebo návrhu na jej zvýšenie alebo cez krajnú
možnosť v rámci trestného konania pre zanedbanie povinnej výživy, o čo sa žalobkyňa, prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, opiera až v odvolaní. Práve subjektívne správanie sa syna sporových stránvoči žalovanému spôsobilo objektívne neplnenie vyživovacej povinnosti, o ktorej žalovaný objektívne
predpokladal, že zanikla, resp. by bola zrušená súdom i spätne.

3.5. Podľa žalovaného i z uvedených dôvodov nemožno objektívne neplatenie výživného za situácie
vytvorenej účelovo synom žalobkyne a tak pre žalobkyňu, ako osobu aktívne legitimovanú na podanie
tejto žaloby, považovať za hrubé porušenie dobrých mravov ako jednej z právnych skutočností, na
základe, ktorej zaniká právny vzťah darovania. Inými slovami, syn žalobkyne sa spolu so žalobkyňou,
zriekli výživného v prospech podania ďalšej účelovej žaloby na vrátenie daru.

3.6. Žalovaný ďalej uviedol, že zo strany žalobkyne nedošlo k jednostrannému prejavu vôle darcu voči
obdarovanému, ktorým by sa darca domáhal vrátenia daru, a to ani doručením samostatného prejavu,
anidoručenímžaloby,pretožesažalobkyňadomáhavrátenianeexistujúcehodaru.Žalobkyňavosvojom
prejave, ktorý bol súčasťou žaloby ako i v žalobe samotnej, nesprávne uviedla a nesprávne identifikovala
predmet daru, ktorý darovala, a ktorého sa spätne domáha, pretože označila parcelu, ktorá neexistuje na

citovanom liste vlastníctve a samotný petit je rozporný s § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona, a tým
nevykonateľný a nevkladuschopný, za predpokladu, ak by došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov.

4. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike uviedla, že žalovaný svojvoľne prestal plniť vyživovaciu
povinnosť voči synovi, podľa jeho vyjadrenia len na základe ústnej informácie, pričom bližšie nevysvetlil,

odkiaľ a kedy ju získal. Takáto informácia nemohla byť overená, nakoľko syn prestúpil z jedného odboru
na rovnakej VŠ na iný, po skončení 1. ročníka (od 01.09.2011 do 10.07.2012 študoval v Bratislave
informatiku). Od 03.09.2012 do roku 2017
študoval v Trnave iný odbor. Predpoklad žalovaného, že syn už neštuduje, nekorešponduje s dátumami,
kedy sa končí školský rok, resp. semester na vysokej škole. Z uvedeného vyplýva nezáujem žalovaného

o syna, ktorý syn vnímal už od rozvodu účastníkov, čo preukazuje jeho výpoveď v súdnom konaní pred
Okresným súdom Piešťany č.k. 15Pc/44/2017. Ani po vydaní rozsudku o zrušení vyživovacej povinnosti
neprejavil žalovaný žiadny záujem so synom komunikovať a navrhnúť mu spôsob doplatenia výživného
napr. formou splátkového kalendára a pod., čo opäť svedčí o absolútnom nezáujme žalovaného o
syna, nakoľko o svojej zákonnej povinnosti vie a musí si byť plne vedomý jej porušovaní. Tvrdenie,

že nezáujem je zapríčinený zo strany syna, je hrubá lož, nakoľko žalovaný ani pri náhodnom stretnutí
neprejavil ani najmenší záujem o komunikáciu so synom, nezaujíma sa ako sa má. Syn o momentálnom
bydlisku žalovaného nevie, naproti tomu, ak by bol záujem zo strany žalovaného, tak syna mohol
kontaktovať kedykoľvek, nakoľko syn býva na adrese trvalého pobytu.

4.2. Čo sa týka uvedenia nesprávneho čísla parcely CKN 1673/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
722 m2, zapísanej na Okresnom úrade, katastrálnom odbore Piešťany na liste vlastníctva č. XXXX, pre
katastrálne územie S., obec S., okres Piešťany, žalobkyňa poukázala na to, že sa jedná o chybu v písaní
a podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní,
ak je jeho význam nepochybný.

4.3. Žalobkyňa trvala na svojom odvolacom návrhu.

5. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike uviedol, že sa pridržiava v plnom rozsahu vyjadrenia k odvolaniu
žalobkyne a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal

žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti
ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, oprávnenou osobou - stranou, v neprospech ktorej bolo
rozhodnutie vydané a bolo podané včas, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom

a dôvodmi odvolania, s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok, viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 CSP potvrdil.

7. Podľa ustanovenia § 387 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutéhorozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

8. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáha voči
žalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v spoluvlastníckom podiele 1/2, ktorý
bol predmetom darovacej zmluvy zo dňa 20.11.2007 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako darcom
a žalovaným ako obdarovaným z dôvodu, že žalovaného vyzvala na vrátenie daru pre neplnenie
si vyživovacej povinnosti k spoločnému synovi a žalovaný žalobkyni dar dobrovoľne neodovzdal.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou, že správanie žalovaného
voči osobe blízkej žalobkyni bolo tak hrubým porušením dobrých mravov, že zakladá právo žalobkyne
na vrátenie daru.

9.Odvolacianámietkažalobkynespočívalavtom,žesúdprvejinštancierozhodolnazákladeskutkových

zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzal z nesprávneho právneho názoru,
čím uplatnila odvolacie dôvody podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

10. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky (Števček, M., Ficová,

S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016 str. 1241).

10.2. Podľa ustanovenia § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo.

10.3. Z obsahu spisu v preskúmavanej veci a napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie
v konaní vypočul sporové strany, ako svedka vypočul C. F. - syna sporových strán, oboznámil sa s

darovacou zmluvou zo dňa 20.11.2007 uzatvorenou medzi žalobkyňou ako darcom a žalovaným ako
obdarovaným, výpisom z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie S., obec S., okres Piešťany,
rozsudkom o rozvode manželstva sporových strán, výzvou zo dňa 11.05.2017 na vrátenie daru,
pripojeným spismi súdu prvej inštancie sp. zn. 15Pc/44/2017 o zrušenie výživného na plnoleté dieťa
a 7C/101/2011 o vrátenie daru a zistil skutkový stav tak, ako je opísaný v odôvodnení rozsudku súdu

prvej inštancie, pričom tento skutkový stav z vykonaných dôkazov vyplýva: Dňa 20.11.2017 žalobkyňa
ako darca a výlučný vlastník nehnuteľností darovala žalovanému, ako obdarovanému spoluvlastnícky
podiel vo výške 1/2 na nehnuteľnostiach a žalovaný predmet daru prijal. Ku dňu rozhodnutia súdu prvej
inštancie boli sporové strany spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností - každý v 1/2. Manželstvo
sporových strán bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 4C/375/2008-24 zo dňa

17.03.2008 a v tom čase ich maloletý syn C. F. bol na čas po rozvode zverený do osobnej starostlivosti
žalobkyne, pričom žalovanému bola uložená povinnosť platiť výživné na syna C. vo výške 2.000 Sk
mesačne. Výzvou zo dňa 11.05.2017 žalobkyňa vyzvala žalovaného prostredníctvom svojho právneho
zástupcu na vrátenie daru z dôvodu, že od apríla 2013 si neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť
voči synovi C. F., čím hrubo porušuje dobré mravy vo vzťahu k synovi darkyne. Súd prvej inštancie

ďalej zistil, že rozsudkom č. k.15Pc/44/2017- 69 zo dňa 15.05.2018, právoplatným 16.06.2018 bola
vyživovacia povinnosť žalovaného voči synovi C. F. zrušená s účinnosťou od 06.06.2017. Žalovaný
nepoprel a uviedol to aj v návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, že od apríla 2013 prestal plniť svoju
vyživovaciu povinnosť voči synovi z dôvodu, že ku dňu 01.04.2013 nadobudol schopnosť sa samostatne
živiť, čo mu vyplynulo z tej skutočnosti, že od 01.04.2013 do dňa podania návrhu voči nemu nie je

vedená žiadna exekúcia ani trestné stíhanie pre zanedbanie povinnej výživy. Z výsluchu syna sporových
strán v uvedenom konaní vyplynulo, že študoval najprv na fakulte informatiky, po prvom ročníku prešiel
na materiálovo - technologickú fakultu, ktorú riadne ukončil dňa 05.06.2017. So žalovaným neboli v
kontakte, nekomunikovali, platenia výživného sa od žalovaného nedomáhal.

10.4. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a
poukazuje na ich správnosť, odvolacia námietka žalobkyne uplatnená v zmysle ustanovenia § 365 ods.
1 písm. f) CSP preto neobstojí.11. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne vychádza z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď podľa
žalobkyne súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11.2. Nesprávne právne posúdenie veci ako odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd
1. neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),
2. aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú),
3. obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo

4. správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. (Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016 str. 1241).

11.3. Odvolací súd po preskúmaní záverov súdu prvej inštancie konštatuje, že neobstojí ani tento
odvolací dôvod, keď súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav správne zvolil a aplikoval

príslušnú právnu normu (§ 630 v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorú aj správne
interpretoval.

11.4. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

11.5. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

11.6. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vyložil podmienky aplikácie
citovaných ustanovení § 630 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a poukázal na judikatúru vzťahujúcu
sa k ich aplikácii, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd na doplnenie argumentácie súdu prvej
inštancie zdôrazňuje, že pri posudzovaní správania sa obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť
i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného

správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená,
že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia
dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva
alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou
nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca

nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i
keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou
by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa
samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/2007
a 3 Cdo 218/2010).

11.7. V preskúmavanej veci je nesporné, že k narušeniu vzťahov medzi žalobkyňou ako darkyňou a
žalovaným ako obdarovaným došlo v minulosti z dôvodov daných na oboch stranách. Dôvodom, pre
ktorý sa žalobkyňa v preskúmavanom konaní domáha vrátenia daru je skutočnosť, že si žalovaný neplnil
vyživovaciu povinnosť voči spoločnému synovi.

11.8. Z obsahu spisu vyplynulo, že následne po rozvode manželstva sporových strán prestali spolu
komunikovať žalovaný a syn sporových strán. Žalovaný výživné na syna platil do apríla 2013, po tom,
ako žalovaný výživné prestal platiť sa v tom čase už plnoletý syn výživného od otca - žalovaného
nedomáhal žiadnym spôsobom. Za dôležitú považuje odvolací súd tú skutočnosť, že v tom čase sa

jednalo o výživné na plnoleté dieťa, plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov by bolo dané
preto len vtedy, ak by dieťa nebolo schopné samé sa živiť. V preskúmavanej veci je nesporné, že
syn sporových strán študoval vysokú školu, nenadobudol teda ešte schopnosť sám sa živiť, bolo
však potrebné, aby sa táto informácia dostala k rodičom, ktorý by tak nadobudli vedomosť, že ich
vyživovacia povinnosť trvá. Matka (darkyňa- žalobkyňa), ktorá so synom žila v spoločnej domácnosti,

túto informáciu získala bezprostredne od syna. Otec (obdarovaný - žalovaný) túto informáciu od syna
nezískal. Syn počas celého štúdia otca o pokračovaní v štúdiu neinformoval, výživného sa nedomáhal.
Nie je teda namieste konštatovať, že obdarovaný hrubo porušil dobré mravy neplatením výživného, keď
je zrejmé, že jeho správanie vyplynulo zo správania sa syna, ktorý otca o trvaní vyživovacej povinnostineinformoval, výživného sa nedomáhal. Iná situácia by nastala, keby obdarovaný výživné prestal platiť
napriek vedomosti o štúdiu syna. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že k
situácii, v dôsledkom ktorej bolo neplateniu výživného na spoločného syna sporových strán žalovaným,

došlo pre správanie jednak syna sporových strán, ale aj žalobkyne a žalovaného. Žalobkyňa o celej
situácii vedela, ako matka znášala celú vyživovaciu povinnosť sama, ale žiadnym preukázateľným
spôsobom sa nesnažila prispieť k tomu, aby sa žalovaný dozvedel, že jeho vyživovacia povinnosť trvá a
je potrebné, aby si ju plnil. Syn s otcom a otec so synom nekomunikovali, neprejavovali o seba vzájomne
záujem, čo nie je možné vyhodnotiť jednostranne a len ako zavinenie otca (obdarovaného - žalovaného)

s tým, že len otec (obdarovaný - žalovaný) sa správal v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Situáciu
nie je možné vyhodnotiť ako spôsobenú obdarovaným, ale ako dôsledok vzájomne zlých vzťahov medzi
bývalými manželmi (darkyňou a obdarovaným) a otcom (obdarovaným) a synom.

12. Odvolací súd s poukazom na uvedené skutočnosti záverom konštatuje, že odvolacie námietky
žalobkyne sú nedôvodné odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s

citovaným ustanovením § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa §
396 ods. CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali

výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).