Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. december 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117011412
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:8117011412.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa Janíka
a JUDr. Romana Hargaša v trestnej veci zomrelého K. F., pre zločin porušenia subordinácie podľa §
145, § 146, § 149 vtedy platného vojenského trestného zákona č. 19/1855 ř.z., na neverejnom zasadnutí
konanom dňa 20. decembra 2018, o sťažnosti C. F. a H. F. prostredníctvom obhajcu JUDr. F. G. proti
uzneseniu Okresného súdu Prešov, sp.zn. 4Nt/24/2017 zo dňa 24.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.por. sa sťažnosť navrhovateľov C. F. a H. F. z a m i e t a, pretože nie
je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Zomrelý K. F. bol rozsudkom Vojenského soudu I. stolice Košice zo dňa 05.12.1945, sp.zn. Ps-891/45
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Praha zo dňa 29.03.1946, sp.zn. Ps-19/1946 uznaný vinným
zo zločinu porušenia subordinácie podľa § 145, § 146, § 149 vtedy platného vojenského trestného

zákona č. 19/1855 ř.z. a bol odsúdený k trestu žalára v trvaní 13 mesiacov nepodmienečne zostreným
každých 14 dní vždy jedným tvrdým lôžkom a pôstom a samoväzbou po dobu 14 dní v každom párnom
mesiaci trestu.

Dňa 11.07.2017 podali navrhovatelia C. F. a H. F. prostredníctvom obhajcu na Okresný súd Prešov návrh
na povolenie obnovy konania v trestnej veci zosnulého K. F..

Okresný súd Prešov uznesením sp.zn. 4Nt/24/2017 zo dňa 24.10.2017 podľa § 399 ods. 2 Trestného
poriadku v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku zamietol návrh na obnovu konania, ktorý podali C.
F., nar. X.XX.XXXX, bytom Q. T. XXX a H. F., nar. XX.X.XXXX, bytom F. U. H. XXX, vo vyššie uvedenej
veci.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť navrhovateľ prostredníctvom obhajcu, ktorú
zahlásil do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia a túto následne písomne
odôvodnil. V písomných dôvodoch sťažnosti poukazoval na to, že nemožno súhlasiť s tvrdením
okresného súdu uvádzanom v napadnutom rozhodnutí, že súdy sa v pôvodnom konaní z hľadiska
vtedy platného právneho poriadku (zákon č. 121/1920 Zb. zo dňa 29.2.1920, ktorým sa uvádza
ústavná listina Československej republiky, zákon č. 193/1920 Zb. zo dňa 19.3.1920 - branný zákon

republiky Československej) obhajobou zaoberali, neakceptovali ju a v odôvodnení rozhodnutí sa s ňou
vysporiadali. Naviac, ak by tomu tak naozaj bolo, nemohli by súdy K. F. odsúdiť k vyššiemu trestu, než
bolahornáhranica(12mesiacov)uvedenáv§48písm.b),§67Brannéhozákonač.193/1920Sb.Taktiež
sa súdy nezaoberali vôbec otázkou ako bolo zaistené ústavne garantované právo na slobodu svedomia
a náboženského vyznania zaisteného podzákonnými normami, aby nedochádzalo k rozporu v tom, čo
vyžadovali zákony napriek garanciám ľudských práv v Ústave. V tom čase neexistovalo legálne riešenie

daného problému, toto prišlo až neskôr publikovaním uznesenia vlády č.223/1958, ktoré umožňovalo
dosiahnuť dlhodobého odkladu a následného odpustenia vojenskej služby prácou v bani. Ďalej poukázalna to, že dôvodom na obnovu konania je judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a Protokol
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na „znovuotvorenie“ prípadu,
pričomÚstavaSRobdobneumožňujeuplatneniemimoriadnychopravnýchprostriedkovšpecifikovaných

zákonom. Jediný problém spočíva v slovách uvedených v § 394 Tr.por. „súdu skôr neznáme“, ktoré
brániasúduzaoberaťsavšetkýmipredloženýmidôkazmi,súprekážkouspravodlivéhoprocesuafakticky
vo veci v rozpore s čl.4 ods.2 Protokolu č.7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl.50 ods.5 Ústavy, neumožňujú použiť „mimoriadny opravný prostriedok“, ktorý na danú vec fakticky
neexistuje, keďže sťažnosť pre porušenie zákona bola z nového Trestného poriadku vypustená. Pritom

podľa obhajoby i súčasná právna úprava umožňuje povoliť obnovu konania vzhľadom na skutočnosti
uvádzané v návrhu na povolenie obnovy konania. Preto sa navrhovatelia domáhali, aby krajský súd
napadnuté uznesenie zrušil a vyhovel ich návrhu na povolenie obnovy konania. Alternatívne navrhli,
aby krajský súd prerušil konanie a predložil návrh Ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu právnych
predpisov, kde slová „súdu skôr neznáme“ uvedené v ustanovení § 394 ods.1, ods.2 Tr.por. č.301/2005
Z.z. v platnom znení sú v rozpore s ustanovením § 50 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd na podklade sťažnosti navrhovateľov, ktorá mu spolu so spisom bola predložená, preskúmal
na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr.por. správnosť všetkých výrokov napadnutého
uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľov
nie je dôvodná a okresný súd postupoval vecne správne, keď napadnutým uznesením zamietol návrh na

obnovu konania v predmetnej trestnej veci, pretože nezistil splnenie zákonných podmienok uvedených
v ustanovení § 394 ods. 1, ods.4 Tr. por.

Z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom, možno povoliť len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré

by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k
závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by

bolo v zrejmom nepomer s účelom trestu.

S poukazom na uvedené krajský súd uvádza, že v konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať
vecnú správnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Súčasné konanie sa v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy

obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Až po kladnej odpovedi na
túto otázku treba skúmať, či ide o také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe alebo v
spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie. Pritom za nové
skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia nemožno však považovať skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal

alebo ich dokonca prehliadol. Napokon ani omyl súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich
nesprávne hodnotenie, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.

Z hľadiska vyššie uvedeného je nutné uviesť, že okresný súd správne poukázal na to, že v
posudzovanom prípade je z obsahu predloženého spisu dostatočné zrejmé, že zomrelý K. F. skutok

kvalifikovaný ako zločin porušenia subordinácie podľa § 145, § 146 a § 149 vtedy platného vojenského
trestného zákona č. 19/1855 r. z. spáchal tým, že dňa 7.11.1945 na dvore Sborovej nemocnice 8 v
Košiciach a potom znovu na posádkovom cvičisku odoprel prevziať svoju služobnú pušku a cvičiť s ňou,
pričom tak urobil, lebo sa to priečilo jeho náboženskému presvedčeniu. Jeho obhajoba bola teda známa
súdu v čase rozhodovania, touto sa prvostupňový súd i odvolací súd v pôvodnom konaní z hľadiska

vtedy platného právneho poriadku (zákon č. 121/1920 Zb. zo dňa 29.2.1920, ktorým sa uvádza ústavná
listina Československej republiky, zákon č. 193/1920 Zb. zo dňa 19.3.1920 - branný zákon republiky
Československej) zaoberali, neakceptovali ju a v odôvodnení rozhodnutí sa s ňou vysporiadali. Z návrhu
sťažovateľov nevyplýva žiadna skutočnosť v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., resp. dôkaz, ktoré by bolo
možné považovať za skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznáme a odôvodňujúce povolenie obnovy

konania. Za "nové skutočnosti skôr neznáme" v zmysle § 394 ods. 1 až 3 Tr. por. treba považovať
také skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého
sa návrh na obnovu konania týka. Pritom je tiež potrebné poukázať na stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. Tpj 44/2013 zo dňa 26. novembra 2013, ktorév bode I. zjednotilo výklad a aplikáciu ustanovenia § 394 ods. 1 Tr.por. Podľa právnej vety v bode
I. tohto stanoviska ustanovenie § 394 ods. 1 Tr.por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa
týkajú nedostatkov skutkových, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr

neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu,
t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Ďalej je dokonca v tomto
stanovisku uvedené, že ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, že právny predpis, jeho časť
alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť "novou skutočnosťou súdu skôr
neznámou" v zmysle § 394 ods. 1 Tr.por.

Vzhľadom na uvedené krajský súd uvádza, že ani prípadné použitie nesprávnej právnej kvalifikácie
na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy
prichádzajúcich predpisov, vrátane medzinárodných dohôd, nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy
konania. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr.por.
Naviac nemožno súhlasiť tiež s argumentáciou navrhovateľov, že odsúdenému K. F. bol uložený trest

prevyšujúci prípustnú hranicu podľa predpisov vtedy platných. Ako totiž vyplýva z rozsudku Najvyššieho
súdu Praha, K. F. bol odsúdený za zločin subordinácie podľa 145, § 146, § 149 zákona č. 19/1855,
pričom Branný zákon č.193/1920 v ustanoveniach § 48 písm. b), na ktorý sťažovatelia v tejto súvislosti
poukazujú, sa vzťahoval na potrestania za spáchanie prečinov neuposlúchnutia povolávacieho rozkazu
k nástupu prezenčnej služby. Rozdiel je teda nielen v skutkovej podstate uvedených trestných činov, ale

i kategórii trestného činu, pričom za zločin, z ktorého bol K. F. uznaný vinným, hrozila podľa § 149 vtedy
platného zákona č. 19/1855 sadzba od troch do piatich rokov. Preto sa nemožno stotožniť s tvrdením,
že bol K. F. uložený trest mimo vtedy platnej trestnej sadzby. Napokon pokiaľ obhajoba alternatívne
žiadala prerušenie konania a predloženie návrhu Ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu právnych
predpisov s tým, že slová „súdu skôr neznáme“ uvedené v ustanovení § 394 ods.1, ods.2 Tr.por. č.

301/2005 Z.z. v platnom znení sú v rozpore s ustanovením § 50 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky (tiež s
poukazomnačl.4ods.2Protokoluč.7kDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd),krajský
súd uvedený návrh neakceptoval. Poukazuje pritom na skutočnosť, že článok 4 ods. 2 Protokolu č. 7
Dohovoru o ľudských právach vo svojom obsahu priamo a výslovne odkazuje na vnútroštátnu úpravu,
ktorou je v danom prípade Trestný poriadok. Aj článok 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti

s možnosťou uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov odkazuje na zákon. Súdy Slovenskej
republiky sú teda vždy povinné skúmať podmienky pre povolenie obnovy konania aj podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, v danom prípade ustanovenia § 394 Tr.por., v opačnom prípade by došlo
zo strany súdov k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány
môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 394 ods.4 Tr.por. skutočnosťou skôr neznámou podľa
odsekov 1 až 3, odôvodňujúcou možnosť povolenia obnovy konania, je aj rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo
v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak

negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť. Krajský súd však súčasne uvádza, že
pod pojmom rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva sa má na mysli konkrétne rozhodnutie
týkajúce sa veci, ktorá má byť následne predmetom konania o obnove. V posudzovanej veci však o
takýto prípad nejde.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v posudzovanej veci neboli zistené podmienky obnovy konania
podľa § 394 Tr. por., preto okresný súd správne zamietol návrh C. F. a H. F. na povolenie obnovy konania
smerujúci proti právoplatnému rozsudku Poľného súdu 10. pešej divízie Vojenského súdu I. stolice
Košice zo dňa 5.12.1945, sp. zn. Ps-891/45 v spojení s rozsudkom Najvyššieho vojenského súdu Praha
zo dňa 29.3.1946, sp. zn. Ps-19/1946.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny riadny opravný prostriedok.