Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/240/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313218521
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4313218521.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: O. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., U. W. XXXX/X, o
zaplatenie 323,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice z
27. augusta 2018, č. k. 15C/52/2015-230, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, o zaplatenie 323,34 eur s prísl., zamietol a
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Právne vec odôvodnil s poukazom na ust. § 52
ods. 1 až 3, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1
a 2, § 4 ods. 1 až 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
§ 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj „ZoB“). Právny
predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s.) a žalovaný uzavreli s prihliadnutím na dohodnuté

zmluvné podmienky zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol právny predchodca
žalobcu žalovanému finančné prostriedky, ktoré sa ten zaviazal splácať mesačnou splátkou a následne
žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť splácať úver riadne a včas. Mal tiež za preukázané, že
právny predchodca žalobcu pri uzatváraní takejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, ako banka, a žalovaný uzatváral takúto zmluvu ako spotrebiteľ v zmysle § 3 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, pretože v konaní nebolo preukázané, že by mu finančné prostriedky boli
poskytnuté na výkon povolania, zamestnania alebo podnikateľskú činnosť. Z uvedených dôvodov tak

medzi stranami sporu vznikol spotrebiteľsko-právny vzťah. Následne preskúmal aktívnu legitimáciu
žalobcu, a to, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pretože právny predchodca žalobcu, ktorý
postupoval pohľadávku, bola banka a pri postúpení pohľadávky okrem všeobecnej úpravy podľa §
524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka bolo potrebné aplikovať aj osobitnú úpravu podľa § 92 ods. 8
ZoB. Dôvodil, že nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ), citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018,
sp. zn. 7 Cdo 26/2017. Argumentoval, že z ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplýva, že banka môže postúpiť

pohľadávku inej osobe buď so súhlasom klienta alebo aj bez takéhoto súhlasu za predpokladu, že
klienta písomne vyzvala na plnenie a klient je napriek tejto výzve v omeškaní so splatením dlhu dlhšie
ako 90 dní. Pre platné postúpenie pohľadávky banky, musia byť tiež kumulatívne splnené nasledovné
podmienky: pohľadávka banky musí byť splatná a predchádza jej výzva a omeškanie klienta nepretržitedlhšie ako 90 dní so splnením čo i len časti peňažného záväzku. Z obsahu spisu zistil, že žalobca
v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonných podmienok uvedených v predmetnom ustanovení
zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, pretože nebola preukázaná existencia výzvy zo

strany právneho predchodcu žalobcu, ktorou by vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy ako aj jej
účinné doručenie, nakoľko až keď sa takáto výzva dostane do sféry dispozície dlžníka, ten je následne
po dobu dlhšie ako 90 dní v omeškaní, až potom je pohľadávka banky spôsobilá na postúpenie.
Dodal, že právny predchodca žalobcu nezosplatnil úver napriek tomu, že došlo k porušeniu zmluvných
povinností, a ten zosplatnil až samotný žalobca, pričom v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB, môže byť

postúpená len zosplatnená pohľadávka. V zmysle vyššie uvedeného potom uzavrel, že postúpenie
pohľadávky v predmetnom prípade je neplatné pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ, teda žalobca
nie je aktívne a vecne legitimovaný. Preto žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej a vecnej legitimácie
zamietol v celom rozsahu. V závere dodal, že pokiaľ ide o dojednanie v článku 19.16 Všeobecných
obchodných podmienok (ďalej aj „VOP“), že banka je oprávnená postúpiť pohľadávku a klient súhlasí
s takýmto postúpením, toto dojednanie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53

ods. 1 OZ, pretože žalovaný sa vopred vzdával svojich práv s tým, že takéto dojednanie by umožňovalo
právnemu predchodcovi žalobcu akýmkoľvek spôsobom a kedykoľvek postúpiť takúto pohľadávku bez
súhlasu žalovaného a zároveň je takéto dojednanie aj v rozpore s § 92 ods. 7 ZOB účinného v čase
uzavretia zmluvy o úvere, v dôsledku čoho je neplatné aj s poukazom na ustanovenie § 39 OZ. K
argumentácii žalobcu, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB súvisí s bankovým tajomstvom uviedol, že je

pravdou, že ustanovenie je súčasťou 13 časti zákona o bankách, ktoré upravuje bankové tajomstvo,
ale nepostačuje vychádzať z jeho zaradenia do konkrétnej časti zákona, ale nevyhnutným je práve
posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva alebo aj súkromného
práva. V súlade s právnym názorom vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR prezentoval
názor, že takéto ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno aplikovať len na bankové

tajomstvo, ale je potrebné ho aplikovať aj ako podmienku platnosti pre postúpenie pohľadávky banky
iným súkromnoprávnym subjektom. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a v konaní úspešnému žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa ním jeho
zmeny a vyhovenia jeho žalobe, resp. jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového
stavu. Konštatoval, že záver súdu o tom, že ustanovenie bodu 19.16 VOP je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 ZoB neplatným dojednaním, vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, nakoľko samotný ZoB (vo svojom ustanovení § 89 ods. 1 ZoB) umožňuje
zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchýlne od predmetného zákona, pričom predmetné
ustanovenie VOP je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Svoje tvrdenie oprel o
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v skutkovo obdobných veciach. Nesúhlasil teda s právnym
posúdením súdu, v zmysle ktorého je dojednanie uvedené v bode 19.16 VOP neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, resp. absolútne neplatným dojednaním, nakoľko táto podmienka nespôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a právny záver súdu preto nemá oporu
v zákone. Na základe uvedeného mal za to, že záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na
jeho strane, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prezentoval tiež názor, že v konaní
bolo preukázané splnenie podmienok ustanovených v § 92 ods. 8 ZoB pred postúpením pohľadávky

postupcom, a to napriek tomu, že si zmluvné strany dojednali vzájomné práva a povinnosti odchýlne
od ust. § 92 ods. 8 ZoB. Tvrdil, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia
pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v nepretržitom omeškaní s plnením svojho peňažného
záväzku voči postupcovi najneskôr od 13. 11. 2007, kedy naposledy uhradil postupcovi platbu titulom

úveru a k postúpeniu pohľadávky došlo až ku dňu 24. 03. 2011) a zároveň bolo preukázané, že
žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Tieto skutkové tvrdenia
neboli protistranou popreté, preto v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať za tzv.
nesporné skutkové tvrdenia. Zastal tiež názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
ak posúdil, že „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku“ (resp. ako je uvedené v dôvodovej

správe k ust. § 92 ods. 8 ZoB „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“) predstavuje len splatné
pohľadávky banky a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaných zo
zmluvy o úvere. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere podľa názoru
žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov vprospech žalovaného, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj
nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené prezentoval, že vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ďalej

uviedol, že ani zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť
iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak,
že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť
pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní.
Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je

dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj
zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak
je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom
zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. V
tejtosúvislostipoukázalnato,žeakbyzákonodarcavpredmetnomustanovenímienilupraviťoprávnenie
banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92

ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak dlžník pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak už
banka nemala čo postupovať a teda banka by nemala aké právo uplatňovať.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v intenciách vo veci
riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil i po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa

plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na potvrdenie správnosti záverov súdu
prvej inštancie odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne
skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne
závery a tieto i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu

prvej inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.8. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 13. 09. 2013, ktorou sa
voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 323,34 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11. 05.
2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 10. 2010 do 10. 05. 2011

vo výške 3,73 eura.

9. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný s právnym predchodcom žalobcu
Slovenskou sporiteľňou, a. s. Bratislava uzatvorili dňa 21. 02. 2007 Zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému vo výške 663,88 eura (20 000,-

Sk), ktorý mal žalovaný splatiť v 60 mesačných splátkach po 19,02 eura (537,- Sk) a konečná splatnosť
bola určená dňom 20. 02. 2012. Súčasťou zmluvy boli i Všeobecné obchodné podmienky banky, ktoré
tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 03. 2011 v spojení s
jej prílohami Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila žalobcovi svoju pohľadávku voči žalovanému z titulu
predmetnej zmluvy v celkovej výške 1 599,52 eura, pričom žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky
úveru splatné od 20. 10. 2010 do 20. 02. 2012 v počte 17 a v celkovej výške 323,34 eura, ktoré sa

stali splatné dňa 10. 05. 2011, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Úrok z omeškania si
uplatnil počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne a pri splátkach, ktorých splatnosť mala
vzniknúťpovyhlásenímimoriadnejsplatnostiúverudňa10.05.2011siuplatnilúrokzomeškaniaodtohto
dňa. Súd prvej inštancie sporom dotknutú zmluvu, z ktorej žalobca vyvodzuje svoj nárok, posúdil ako
spotrebiteľskú zmluvu a žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom

na podanie predmetnej žaloby.

10. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

11. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

12. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa preskúmavaný právny vzťah správne vyhodnotil ako
vzťah spotrebiteľský, ktoré skutočnosť v konaní nebola sporná a ani nebola namietaná žiadnou zo strán
sporu.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, teda či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana
sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú
predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia

vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak

ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o absencií aktívnej
legitimácienastranežalobcu,keďsícepredložilZmluvuopostúpenípohľadávokzodňa24.03.2011,ale
nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa

Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi

15. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Podľa § 525 ods. 1 OZ, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa
alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť
postihnutá výkonom rozhodnutia.17. Podľa § 525 ods. 1, 2 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu
oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník
postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak

postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

18. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

19. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia

svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka
je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v Zákone o
bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. V predmetnom prípade banka túto možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila

pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp., aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú

pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 Zákona o
bankách. Ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v
celosti inému subjektu. Z uvedeného je zrejmé, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 24. 03. 2011
je pre rozpor so zákonom neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ. K námietkam odvolateľa

odvolací súd dodáva, že úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) ZoB mal zákonodarca na mysli oprávnenie
banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve
banky v omeškaní. Určite nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto
kedykoľvek,počastrvaniazáväzkovéhovzťahupostupovalapohľadávkuvočispotrebiteľovitretejosobe,
ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu

zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou. Treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby

bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne
vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni
už citované ust. § 525 ods. 1 OZ, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore
so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal, že banka pred
postúpením pohľadávky klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jej záväzku a klient napriek tomu

zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za
následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu
bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne,a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto podmienky postúpenia splnené. Žalobca v konaní
nepreukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky voči dlžníkovi na tretiu osobu.

20. Odvolací súd dodáva, že citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 Zákona o bankách neupravuje
len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako v konaní tvrdil žalobca. Vo
vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.) v
prípade Zákona o bankách ide o lex specialis. Zaradenie ust. § 92 do časti zákona o bankách, ktorej
nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo" je nutné vykladať tak, že účelom tohto ustanovenia

nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje
podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo
výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka
postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.

21. K argumentácii žalobcu, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo

pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje,
došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle
bodu 19.16 VOP, odvolací súd uvádza s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, že podmienka
uvedená v bode 19.16 VOP vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy

a jej obsah spotrebiteľ (v danom prípade žalovaný) nemohol individuálne ovplyvniť. Podľa § 54 ods.
1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Teda spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v
legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá
aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ,

vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov
(vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov
žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa
zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo

poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi
k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť
ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa, ako
tzv. slabšej zmluvnej strany, a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov, ako
tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ

nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník,
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. I spotrebiteľ uzatvárajúci
zmluvu o úvere má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa.
V nadväznosti na uvedené i odvolací súd vzhliadol neprijateľnosť podmienky upravenej v čl. 19.16 VOP,

ktorá nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná podmienka bola obsiahnutá
vo vopred právnym predchodcom žalobcu preformulovaných Všeobecných obchodných podmienkach,
ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 21. 02. 2007
bolnútenýdlžník-žalovanýprijať,akchcelvstúpiťdozmluvnéhovzťahusbankouakoveriteľom.Značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a zhoršenie jeho

postavenia pri tejto zmluvnej podmienke odvolací súd vidí tom, že touto zmluvou podmienkou sa banka
snažilaobísťcitovanéust.§92ods.8Zobanavyšespotrebiteľvopredprisamotnomuzavretízmluvného
vzťahusbankoudávalsúhlasspostúpenímakýchkoľvekpohľadávokbankouvočinemuakodlžníkovina
tretiu osobu, čo v praktickom živote mu môže značne sťažiť prípadné domáhanie sa jeho práv, čo zjavne
zhoršuje jeho postavenie, pričom ale spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky

voči banke, resp., prevod záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie
výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Preto je táto zmluvná podmienka neprijateľná
podľa § 53ods. 1 OZ a absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ.

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav
a vec i správne právne posúdil.23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne
trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu čl. 4 CSP.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).