Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/283/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115207501
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115207501.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: V. O., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXXX/XX, X. B., štátny občan SR, právne zastúpený: JUDr. Tibor
Bicko, advokát so sídlom L. XXX/X-X, XXX XX X. B., proti žalovanému: Slovenská republika -
Generálna prokuratúra SR, so sídlom so sídlom Štúrova 2, 821 85 Bratislava, o zaplatenie 3.516,49 € s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 8C/136/2015-125
zo dňa 27. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zostáva n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.907,62 €,
v časti o zaplatenie 26,10 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.516,49 €
od 03.02.2015 do zaplatenia konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca má voči

žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 65,38 %.

2.Vychádzalzozistenia,žeuznesenímvyšetrovateľaOkresnéhoriaditeľstvaPZŽilina,odborkriminálnej
polície pod sp.zn.: ČVS: ORP-1346/OVK-ZA-2010 zo dňa 15.03.2011 bolo začaté trestné stíhanie proti
žalobcovi, ako obvineného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 ods. 1 Trestného zákona. Proti
uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, pričom o tejto sťažnosti žalobcu nebolo rozhodnuté. Po skončení
vyšetrovania podal dňa 08.06.2011 prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina voči žalobcovi obžalobu

pod sp.zn. 2Pv 382/10-5. Okresný súd Žilina rozhodol trestným rozkazom pod sp.zn. 22T/77/2011 zo
dňa 25.08.2011 a na základe odporu proti trestnému rozkazu po vykonanom dokazovaní následne
Okresný súd Žilina rozhodol rozsudkom sp.zn. 22T/77/2011 zo dňa 08.02.2013, ktorým uznal žalobcu
vinným. Voči tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Žiline žalobcu rozsudkom sp.zn.
3To/85/2013 zrušil rozsudok okresného súdu a žalobcu oslobodil spod obžaloby, lebo skutok nie je
trestným činom. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.11.2013.

3. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorá spočívala
v účelne vynaložených trovách trestného konania, v danom prípade pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia a nákladov na znalecké dokazovanie. Okrem toho si uplatnil aj nárok na zaplatenie nákladov
právneho zastúpenia spojené s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.O predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. požiadal žiadosťou zo dňa
29.07.2014 žalovaného - Slovenskú republiku prostredníctvom Ministerstva vnútra SR, ktoré uvedenú
žiadosť postúpilo ako príslušnému orgánu Generálnej prokuratúre SR. Uvedenú žiadosť si následne

Generálna prokuratúra SR a Ministerstvo vnútra SR navzájom postupovali a z tohto postupu je zrejmé,
že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalobcu žiaden orgán neprerokoval. V zmysle
zákona malo dôjsť k prerokovaniu nároku do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti (01.05.2014), t.j.
do 02.02.2015, preto si následne žalobca v konaní uplatnil aj nárok na zákonný úrok z omeškania
dňom 03.02.2015. S poukazom na § 4 ods. 1 písm. f) vyššie citovaného zákona je zrejmé, že orgánom

oprávneným konať za štát je Generálna prokuratúra SR, pričom k rovnakému záveru dospel aj Najvyšší
súd SR v rozsudku zo dňa 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014.

4. Žalobca s poukazom na to, že pri písaní písomnej žaloby došlo k chybám vo výpočtoch, časť žaloby
o zaplatenie 26,10 € a úroky z omeškania zobral späť. Preto v tejto časti podľa § 145 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie zastavil.

5. Pri posudzovaní, či uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia alebo uznesenie prokurátora
o zamietnutí sťažnosti vykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, vychádzal z rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 a má za to, že za ústavne konformný treba považovať výklad,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Na jednej
strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej
strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako

mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súdna
judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť

začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania (Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cdo 183/2009). Poukázal na to, že
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2018 pod publikačným č. 17 bolo uverejnené
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6 Cdo 402/2015, v ktorom Najvyšší súd SR
konštatoval, že: „Aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným)

na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, alebo trestné stíhanie
voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať
len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej
osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov“.

6. V danom prípade poukazuje na vážny nedostatok v postupe orgánov prokuratúry, nakoľko žalobca v
pozícii obvineného podal voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, o ktorej prokurátor nerozhodol
v rámci prípravného konania vôbec. Stotožnil sa so žalobcom na účelnosť obhajoby v uvedených
trestných konaniach. V súvislosti s obhajobou má preto v zmysle § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003

Z.z. nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia
spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa oznámenia o tom, že nárok na náhradu škody
nebude uspokojený. Žalovaný sa nemôže zbaviť zodpovednosti, nakoľko prokurátor nezrušil uznesenie
o vznesení obvinenia a podal na súde obžalobu. Preto zodpovedným orgánom, ktorý koná za štát,
je Generálna prokuratúra. Z dôvodu objektívnej zodpovednosti za výsledok trestného konania sa celé

trestné stíhanie proti žalobcovi považuje za nezákonné. Pri rozhodovaní o samotnej výške nároku
vychádzal z § 17 a 18 zák. č. 514/2003 Z.z. a z vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb a preskúmal žalobcom uplatnené právo na náhradu trov
konania. Priznal mu účelne vynaložené trovy trestného konania spolu vo výške 2.152,57 € vrátane
DPH 20 %, nakoľko právny zástupca žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Nepriznal výšku

uplatnenej náhrady škody titulom trov právneho zastúpenia, a to odmenu spolu s režijným paušálom za
prvý uplatnený úkon, a to prevzatie a príprava vrátane prvej porady s klientom dňa 21.09.2011, nakoľko
žalobca nepreukázal súdu realizáciu prvej porady s klientom, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto
úkonu. Ďalej nepriznal dvojnásobok režijných paušálov pri úkonoch označených ako účasť na hlavnompojednávaní11.10.2011,30.11.2011,03.01.2012,07.03.2012,06.11.2012,11.12.2012,05.02.2013aani
pri úkonoch označených ako porada s klientom dňa 10.02.2012, 10.12.2012 a 10.02.2013. Nepriznanie
duplicitne vyčíslovaných režijných paušálov odôvodňuje tým, že uvedené úkony možno považovať iba

za jeden úkon, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Rt
38/2004. Rovnako nepriznal uplatnenú výšku úkonov označených ako porada s klientom 10.02.2012,
10.12.2012 a 10.02.2013. Keďže si za rok 2012 uplatnil odmenu za poradu vo výške po 95,38 € a
správne mu pripadala odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny za každý tento
úkon, pretože každá z porád prekročila 2 hodiny, vznikol nárok na odmenu dvakrát po 42,39 €. Za rok

2013 vznikol nárok na odmenu za tento úkon vo výške 86,77 €. Rovnako nepovažoval za odôvodnené a
účelne vynaložené trovy za účasť na pojednávaní dňa 14.02.2012 ako účasť na pojednávaní v trvaní od
8:30 do 10:55 hod., nakoľko z trestného spisu vyplýva dĺžka trvania hlavného pojednávania od 13:00 do
13:20 hod., pričom toto pojednávanie bolo otvorené a vec na ňom prejednávaná. Odôvodnený bol tak
nárok na jeden úkon vo výške 63,58 €. Tiež nepovažoval za účelne vynaložené trovy vo výške celého
úkonu právnej služby 65,08 € za účasť na pojednávaní dňa 05.02.2013, kde bol iba vyhlásený rozsudok

a prináleží tu odmena iba vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Pri výpočte nároku
na cestovné zohľadnil celkovú vzdialenosť medzi X. B. a Žilinou podľa portálu vzdialenosti.sk, ktorá
je 33 km, nie 36 km, ako uvádzal žalobca (jeho právny zástupca). Pri výške ceny pohonných hmôt
vychádzal z údajov Štatistického úradu SR, ako aj z cien udávaných žalobcom v prípade, že cena
uvedená žalobcom je nižšia, ako vyplýva z údajov Štatistického úradu SR. Pri uplatnených trovách

súvisiacich s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z.z. bola priznaná náhrada škody vo výške 155,05 € vrátane DPH za jeden úkon právnej služby, a to
spísanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Neuznal ako účelný a preukázaný úkon prevzatia a
prípravy zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom dňa 18.12.2013, nakoľko právny zástupca žalobcu
nezdokladoval súdu realizáciu prvej porady s klientom.

7. Ďalej priznal žalobcovi náklady spojené znaleckým dokazovaním vo výške 600 €, a to za Znalecký
posudok č. 43/2012 a č. 2/2012, vykonané znalcom Doc. Ing. Pavlom Kohútom, PhD.. Išlo o účelné
náklady, nakoľko na základe týchto znaleckých posudkov bolo rozhodnuté aj vo veci oslobodenia spod
obžaloby. Zároveň boli zdokladované aj vyúčtovania a samotná úhrada znaleckej odmeny žalobcom.

8. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP), keď mal za to, že čistý úspech žalobcu bol v rozsahu 65,38 %. Procesný úspech žalobcu
bol82,69%(2.907,62€/3.516,49€x100%),procesnýúspechžalovanéhobolvovýške17,31%(608,87
€/3.516,49 € x 100 %).

9. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Mal za to, že rozsudkom bol
porušený zákon, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nárok uplatnený žalobcom nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z., z dôvodu absencie nezákonného

rozhodnutia,ktorébyboloprávnymzákladompredôvodnosťuplatnenéhonároku.Uznesenieovznesení
obvinenia nie je nezákonné len preto, že v čase jeho vydania existencia pravdepodobnosti spáchania
skutku sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (napr. Ústavný súd SR II. ÚS 163/13), preto ani
nemožno automaticky bez akéhokoľvek odôvodnenia každé uznesenie o vznesení obvinenia považovať
za nezákonné len preto, že v trestnom konaní nedošlo k odsúdeniu obžalovaného. Ústavný súd SR vo

svojom náleze IV. ÚS 296/2014-33 zo dňa 06.05.2015 konštatuje, že aj prípadné oslobodenie páchateľa
spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, čo má vplyv
na príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorej náhradu si uplatňoval a obvinením, ktoré mu v trestnom
konaní bolo vznesené. V tejto časti zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a má za to, že súd
prvej inštancie sa s jeho argumentmi v rozsudku dostatočne nevysporiadal. V zmysle ustanovení zákona

č. 514/2003 Z.z., nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Žiadnym výkladom,
a už vôbec nie extenzívnym, nemožno reštriktívne formulovaný zákon vykladať v prospech žalobcu.
„Paušálne“ zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného
a len preto, že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec zákona (extenzívny výklad

nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia) je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Možno
jednoznačnevysloviť,ževčasevzneseniaobvineniažalobcovinešloožiadnysvojvoľnýpostuporgánov,
ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku,
ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia bolo teda jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné odorgánov činných v trestnom konaní očakávať. Navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zmeniť tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, nakoľko uplatnený nárok nemá oporu
v zákone.

10. Žalobca považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné v celom rozsahu a skutkové tvrdenia v ňom
uvedené popiera v celom rozsahu. Všetky odvolacie dôvody žalovaný použil vo svojich vyjadreniach
zo dňa 07.06.2018 a 19.05.2015 a k tomu sa aj písomne vyjadril. S týmito argumentmi sa súd prvej
inštancie dostatočne vysporiadal. Nie je povinnosťou súdu vo svojom rozhodnutí dať odpoveď na všetky

argumenty a námietky strán, je však povinný vyporiadať sa s podstatnými skutočnosťami, a to sa aj
stalo. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť
má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Podstata nároku
na náhradu škody sa viaže na samotný výsledok trestného stíhania (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 1 Cdo 53/93). Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania.

11.KrajskýsúdvŽilineakoodvolacísúdvzmysle§34CSP,pozistení,žeodvolaniepodalavčassporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. K námietkam žalovaného ohľadom záveru o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia odvolací
súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným

č. 37, z ktorého odôvodnenia vyplýva: "Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody
v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného
zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým

priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú
vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány

činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.
februára 1990 spis. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 spis. zn. 1 Cdo 53/93

publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledoktrestnéhokonania.Tietozáveryprijatévčaseplatnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmene
právnej úpravy stále použiteľné." (obdobné závery vyplývajú tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011). V kontexte s publikovaním citovaného rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR tak treba poznamenať, že
citované rozhodnutie je z hľadiska jeho právneho významu nutné považovať za rozhodnutie zásadného
významu [k tomu uznesenie NS SR spis. zn. 3 Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: "Osobitný proces,
výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznávatomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne
(de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu
nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších

stupňov),akoajvhorizontálnejlínii(medzijednotlivýmisenátmiakolégiaminajvyššiehosúdunavzájom).
Podmienkou efektívneho plnenia úlohy najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle vyššie uvedeného je aj to,
že ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo
stanoviska riešiaceho túto otázku v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej

rozhodovacej praxi reflektovali."].

13. Odvolací súd s odkazom na znenie ust. čl. 2 ods. 2 CSP upravujúceho princíp právnej istoty sa
tak cítil byť viazaný uvedeným výkladom pojmu nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003
Z.z.., a to aj s poukazom na doktrínu prezentovanú Ústavným súdom SR, že všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, teda podústavných zákonných noriem (teda

aj zákona č. 514/2003 Z.z.). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a
základných slobodách (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 295/2012-37 zo dňa 28.08.2012).
S právnym názorom vyjadreným v citovanom uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009
zo dňa 18.08.2010 sa stotožnil aj Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011,

ako aj v náleze č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016. Odvolací súd nemá vedomosť o rozhodnutí
Ústavného súdu SR, ktoré by citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo
dňa 18.08.2010 podrobilo testu ústavnosti a v ktorom by prípadne Ústavný súd SR vyslovil, že výklad
zákona v tomto citovanom rozhodnutí nie je zlučiteľný s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami.
Preto s odkazom na čl. 2 ods. 2 CSP nevidel dôvod na odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010. Doterajšia judikatúrna prax odzrkadlená v citovanom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR tak zdôrazňuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vychádzajúc z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za
výsledok konania. Pre účely vzniku zodpovednosti štátu tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné
v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie

v trestnom konaní potvrdilo v konečnom rozhodnutí. Len žalovaným paušálne uvedená obrana, že v
prípade vznesenia obvinenia žalobcovi nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov, ale o jediný možný a
zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal, je sama
o sebe nepostačujúca pre takýto záver.

14. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na závery Ústavného súdu SR v náleze č.k. IV. ÚS
296/2014-33 zo dňa 6.5.2015, tieto nie je možné aplikovať na daný prípad, nakoľko vychádzali z
iného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto veci vyslovil, že „Škoda, ktorú si žalobca v napadnutom
súdnom konaní uplatňoval a na náhradu ktorej bola sťažovateľka zaviazaná, je škodou pozostávajúcou
z úhrady nákladov na vzdelanie, nevyplateného odchodného a straty na zárobku. Výsledkom trestného

konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie o jeho oslobodení zo skutku, ktorý sa
mu kládol za vinu, pretože tento skutok nie je trestným činom. Výsledkom personálneho konania
vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, z ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa mu kládlo
za vinu, žalobca porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Dôvodnosť
prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobená súdnemu prieskumu v na to
určenomkonaní(správnesúdnictvo)arozhodnutieojehoprepustenízoslužobnéhopomeru(personálny
rozkaz) nebolo nikdy zrušené. Fakt, že predmetný skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho
podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k záveru (aj s poukazom na citovanú judikatúru najvyššieho

súdu), že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v
porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom ide o konanie,
za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobného pomeru.“ Ústavný súd tento
záver odôvodnil nevyhnutnosťou dôsledne rozlišovať medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby, keďže „v prípade prepustenia príslušníka

Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie služobnej prísahy a
služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou“.15. Napokon žalovaný v odvolaní poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/13 z
13.11.2013, v ktorom bolo vyslovené, že nemožno automaticky bez akéhokoľvek odôvodnenia každé
uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné len preto, že v trestnom konaní nedošlo k

odsúdeniu obžalovaného. V tento súvislosti odvolací súd už vyššie poukazoval na nález Ústavného
súdu SR č.k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 7.7.2016 s opačným názorom, ktorý bol prijatý neskôr ako nález
označený žalovaným. Rovnako v ďalších neskorších nálezoch č.k. I. ÚS 395/2016-26 zo dňa 14.9.2016,
č.k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 vyslovil obdobný právny záver.

16. V náleze č.k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 (teda neskôr ako nález označený žalovaným)
zdôraznil, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna

judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase
platnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmeneprávnejúpravystálepoužiteľné[rozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou

činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I.
ÚS 395/2016 a iné).
Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia

§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom
zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky
vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie

trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)

konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).“

17. Odvolací súd zhodne s ustálenou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí
štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv
občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie
je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Konštatuje, že ak sa trestné stíhanie žalobcu skončilo vydaním

oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia
nastalazdôvodu,žežalobcaakoobvinenýbolspodobžalobyoslobodenýnakoľkoskutokneboltrestným
činom), uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto
okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.

18. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.19. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.
Pri ich rozhodovaní vychádzal z § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia a o trovách konania pred súdom prvej

inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). O výške trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)