Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/75/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217262
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217262.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13.11.2013, č. k. 12C/359/2012-36, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 5 odsek 1, odsek 3, § 9
odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek
3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i
ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, d/, i/ § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 3.448,02
eura titulom náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím
súdu a nemajetkovej ujmy vo výške 689,60 eura, ako 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom,
pretože exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby s
omeškaním viac ako 49 dní. Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 11Er/301/2011 mal preukázané,
že v tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená
súdu 16.03.2011, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 18.03.2011, právoplatne dňa
12.04.2011, zamietnutá. Oprávnený voči uvedenému uzneseniu odvolanie nepodal, exekučné konanie
je právoplatne zastavené. Rozhodnuté bolo po 2 dňoch od podania žiadosti.
Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola
exekučnému súdu doručená v marci 2011, rozhodnuté o nej bolo v marci 2011 a navrhovateľ si uplatnil
u odporcu predbežné prerokovanie na náhradu škody v septembri 2012, takže návrh navrhovateľa súd
nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že došlo k rozhodnutiu
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom nebola dodržaná zákonom stanovená 15 dňová
lehota, preto exekučný súd zisťoval, či sa na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 odsek
2 Exekučného poriadku a ak áno, či došlo k nedodržaniu tejto lehoty a či nedodržanie zákonnej

lehoty na vydanie poverenia alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia mu spôsobilo škodu a
nemajetkovú ujmu a či mu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti mohlo spôsobiť škodu alebo nemajetkovú
ujmu. Oboznámením exekučného spisu zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, preto
neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní ale či je dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. Dôvodil, že v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku, bol v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a zákonná 15 dňová lehota na
vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v
ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, táto výnimka bola do zákona zavedená novelou
účinnou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č.
144/2010 Z. z. Dospel preto k záveru, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
a zákonná 15 dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia
tu neplatí. Exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v lehote 2 dní od
podania žiadosti, čo súd nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie. Preto sa súd nestotožnil s
názorom navrhovateľa, že by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda alebo
nemajetková ujma, ktorá nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty,
ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Uviedol, že lehota, v ktorej bolo exekučným súdom rozhodnuté,
je absolútne primeraná, dokonca ak by sa súd stotožnil s názorom navrhovateľa, že platí 15 dňová
lehota, aj táto bola dodržaná.
K námietkam navrhovateľa na nesprávny úradný postup exekučného súdu uviedol, že navrhovateľ sa
nemôže domáhať nároku podľa § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že sa jedná o nesprávny
úradný postup, pretože exekučný súd vo veci rozhodol, svoje rozhodnutie právne zdôvodnil, oprávnený
sa proti rozhodnutiu exekučného súdu neodvolal. K predloženému znaleckému posudku navrhovateľom
uviedol, že úlohou znalca v zmysle zadania právneho zástupcu navrhovateľa bolo posúdiť, či je právom
EÚ zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, že uvedené je otázka právna, ktorú
si musí riešiť súd, preto takýto dôkaz by bol irelevantný pre dané rozhodnutie. Nesprávny postup z
právneho hľadiska je porušenie procesných právnych noriem. Hmotnoprávne dôvody pre neexistenciu
platného exekučného titulu v odôvodnení uznesenia exekučného súdu však nemožno považovať za
postup súdu, na základ ktorého by bolo možné požadovať ujmu.
Súd sa nestotožnil ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou
pre domáhanie sa navrhovateľa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. Rozhodnutie
exekučného súdu však bolo zákonné, nebolo zrušené ako nezákonné, a preto takéto rozhodnutie
nemôže byť ani dôvodom pre vznik škody. Neexistuje preto žiadna súvislosť medzi postupom a
rozhodnutím exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa.
Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že v konaní úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
3.448,02 eur z titulu majetkovej škody a sumy 689,60 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 11Er/301/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 49 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/301/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
16.03.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej I. C., o vymoženie 962,13
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 24.11.2010, sp. zn. SR 11239/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 18.03.2011, č. k.
11Er/301/2011-10, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zamietol.
Proti uzneseniu oprávnený odvolanie nepodal, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12.04.2011
a následne bolo exekučné konanie zastavené uznesením exekučného súdu zo dňa 01.08.2011, č. k.
11Er/301/2011-23, ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.12.2011.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 49 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (16.03.2011), po
náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (18.03.2011) po 2 dňoch (nie 49 dní, ako uvádzal navrhovateľ),
s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ a jeho právny
zástupca pojednávania (13.11.2013) nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca ospravedlnil podaním
až deň pred pojednávaním (12.11.2013 o 14:11 hod.), pričom však predvolanie mu bolo doručené
v dostatočnom časovom predstihu (15.08.2013). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené
skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, po doručení žiadosti v lehote 2 dní,
preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej
neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie
bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003

Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.