Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/141/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202979
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8516202979.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, Bratislava mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 proti
žalovanému: W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, J., občan S., zastúpený: JUDr. Igor
Šafranko, Advokátska kancelária Svidník, ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66, o zaplatenie 4.015,56
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
4Csp/6/2016-125 zo dňa 04.06.2018 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku I. o zastavení konania v časti o 1.200 eur.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1.200 eur,
predstavujúcich kapitalizované úroky a úroky z omeškania vo výške 1.063,04 eur a v časti istiny vo
výške 136,96 eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaný má nárok voči žalobcovi
na náhradu trov konania v rozsahu 52,74 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný žalobca sa domáhal uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu istinu vo výške 4.015,56 eur s príslušenstvom dôvodniac, že ide o nárok vyplývajúci zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX z 10.10.2011. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že predmetná
právna vec je vecou spotrebiteľskou, na ktorú je nutné aplikovať ust. § 52 a nasl. OZ a zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tvrdil, že z dôvodu absencie údajov v zmluve a zle uvedenej výške
RPMN je úver bezúročný a bez poplatkov.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka; § 2 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch; § 52 ods. 1, 3, 4; § 39;
§ 54 ods. 1, 2; § 517 ods. 1 veta prvá, 2 Občianskeho zákonníka; § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z., zastavenie konania v časti po späťvzatí žaloby odôvodnil ust. § 145 ods. 2; § 146 ods. 1 CSP,
výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP a zistil následok vady a skutkový stav. Dňa
10.10.2011 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe

ktorej bol žalobcom (jeho právnym predchodcom pozn. odvolacieho súdu) žalovanému poskytnutý úver
vo výške 5.150,00 eur, pri úrokovej sadzbe 19,00 % ročne s mesačnou splátkou vo výške 130,07
eur. Dátum splatnosti prvej platby splátky bol dňa 25.11.2011, dátum ďalšej platby splátky bol k 25. dňu v
mesiaci. Počet splátok bol 72. Splatnosť úveru bola 25.10.2017. RPMN za úver bola vo výške 20,73 %.Priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy o úvere bola vo výške 17,88 %. Celková výška nákladov bola
v sume 3.551,80 eur. Pre neplnenie si povinností zo strany žalovaného bol výzvou zo dňa 04.09. 2014
vyhlásený úver za predčasne splatný, a to ku dňu 04.09.2014. Táto výzva bola žalovanému doručená

dňa 09.09.2014. Žalovaný však zosplatnený úver neuhradil v celosti. Podanou žalobou si žalobca
uplatnil nezaplatenú istinu vo výške 4.015,56 eur s príslušenstvom. Žalovaný uhradil do dňa vyhotovenia
výpisu z účtu, t.j. do dňa 30.04.2016 sumu 4.630,55 eur (výpis na č. l. 30), ku dňu podania žaloby
následne došlo zo strany žalovaného k úhradám v celkovej výške 200,00 eur (03.06.2016, 07.07.2016 -
každá z úhrad vo výške 100,00 eur) a po podaní žaloby k ďalším úhradám v celkovej výške 1.200,00 eur

(20.10.2016, 23.11.2016, 20.12.2016, 26.01.2017, 24.02.2017, 29.03.2017, 18.05.2017, 26.07.2017,
31.08.2017, 27.09.2017, 30.10.2017, 20.12.2017 - každá z úhrad vo výške 100,00 eur). Uvedená
úverová zmluva bola súdom prvej inštancie vyhodnotená ako zmluva spotrebiteľská v zmysle zákona
č. 129/2010 Z.z. Žalovanému ako fyzickej osobe bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalobca ako právnická osoba poskytol žalovanému
spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra. Po

zohľadnení obsahu uzavretej zmluvy, povahy jej účastníkov, výšky úveru a práv a povinností jednotlivých
strán skonštatoval, že táto spĺňa podmienky spotrebiteľského úveru. Predmetnú úverovú zmluvu preto
súd prvej inštancie posudzoval podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je úpravou „lex specialis“
k úprave Obchodného zákonníka. Rovnako aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 52
a nasl.

4. Vyhodnotil tak, že zmluvou o úvere poskytol žalobca žalovanému spotrebiteľský úver vo výške
5.150,00 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi splatiť v 72 mesačných splátkach vo výške 130,07
eur. Celkové náklady žalovaného boli vo výške 3.551,80 eur. Žalovaný tak mal žalobcovi zaplatiť celkom
sumu 8.701,80 eur s tým, že ročná úroková sadzba činila 19,00 %.

5. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012 uviedol, že
úrok dojednaný v zmluve o úvere vo výške 19,00 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi
vzhľadom na skutočnosť, že v čase poskytnutia spotrebiteľského úveru (október 2011), ako to
vyplýva z internetovej stránky Národnej banky Slovenka, priemerné úrokové sadzby pri úveroch

poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny pre domácnosti pri spotrebiteľských úveroch so
splatnosťou nad 5 rokov boli v októbri 2011 vo výške 13,55 % ročne (zdroj: Národná banka
Slovenska ).Ročná úroková sadzba uvedená v zmluve o úvere
tak predstavuje takmer o tretinu vyššiu úrokovú sadzbu ako je úroková sadzba pri obdobných

spotrebiteľských úveroch. Takáto dohodnutá výška úroku podstatne prevyšuje priemerné úroky,
uplatňované v rovnakom čase ostatnými bankami.

6. Prvoinštančný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovanému bola
vyplatená suma vo výške 5.150,00 eur. Žalovaný jednotlivými splátkami uhradil spolu sumu vo výške

6.030,55 eur (do 30.04.2014 suma 4.630,55 eur do podania žaloby 200,00 eur, po podaní žaloby
1.200,00 eur). Žalovaný tak uhradil viac ako mu bol poskytnutý úver. Vzhľadom na túto skutočnosť, že
žalovaný žalobcovi uhradil sumu vyššiu ako bol samotný poskytnutý úver súd žalobu v zostávajúcej časti
(po čiastočnom zastavení konania o 1.200 eur pre späťvzatie žaloby) zamietol.

7. K uplatnenému nároku na úrok z úveru po zosplatnení poukázal na rozsudok Krajského sudu v
Prešove zo dňa 30.06.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, podľa ktorého jednorazovým zosplatnením vzniká
spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky
ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene

spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná

od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods.
1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom
stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. Vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatnýchplnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. Vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods.

4 písm. k) Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal tiež napr. uznesenie NS SR vo veci 4
Obo 143/98. Odkázal aj na uznesenie ÚS IV. 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd
Slovenskej republiky odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria
úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z
omeškania (§ R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne mu už právo na dohodnutý úrok z úveru
nevzniká, iba právo na úrok z omeškania.

8. K výroku o trovách konania uviedol, že vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktorý predstavoval sumu
4.015,56 eur, úrok a úrok z omeškania vo výške 1.063,04 eur (úrok a úrok z omeškania), úrok vo
výške 19,00 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 4.015,56 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, úrok

z omeškania vo výške 5,25 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 4.015,56 eur od 01.05.2016
do zaplatenia konania je taký, že konanie bolo v sčasti o zaplatenie sumy 1.200 eur zastavené a v
prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 1.200
eur, pretože k zastaveniu konania v tejto časti došlo z dôvodu úhrad žalovaným vykonaným po začatí
konania na súde. V prevyšujúcej časti t.j. v konaní o zaplatenie sumy 3.878,60 eur s príslušenstvom bola

žaloba zamietnutá. V tejto časti bol teda úspešný žalovaný. Žalobca bol úspešný v 23,63 % a žalovaný v
76,37 %. Čistý úspech žalovaného je tak vo výške 52,74 %. Žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 52,74 %. Vzhľadom na pomer úspechu žalobcu k úspechu žalovaného
žalovanému patrí nárok na náhrada trov konania v tomto rozsahu, pričom o ich výške bude rozhodnuté
v zmysle § 262 ods. 2 CSP tunajším súdom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti uvedenému rozsudku, a to v časti okrem výroku o zastavení konania o zaplatenie sumy
1.200 eur, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní tvrdil, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pričom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny

proces. Namietal, že súd prvej inštancie nekonkretizoval, z akého právneho predpisu vychádzal, keď
skonštatoval, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné
úroky. Tieto sú akcesorickej povahy, teda sú spojené s istinou úveru a predstavujú odmenu veriteľa
za poskytnutie finančných prostriedkov. Úročenie úveru dohodnutou úrokovou sadzbou od poskytnutia
úveru až do jeho úplného splatenia bolo žalovanému známe z obchodných podmienok, s ktorými sa

tento oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil podpisom na úverovej zmluve. Vyslovil svoj nesúhlas
tiež s tvrdením súdu prvej inštancie, aby zmluvne úrok dohodnutý v predmetnej úverovej zmluve bol
neprimeraný a v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že priemerná RPMN na trhu v aktuálnom čase
uzavretia zmluvy bola 17,88 % a jej dvojnásobok by predstavoval sumu 35,76 %, pričom dojednané
úroky boli nižšie. Rovnako nesúhlasil s tvrdením, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z

omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Ide o diametrálne odlišné právne inštitúty a sledujúce
inýcieľ,nemôžeísťodvojitésankcionovaniežalovaného.Vďalšomnamietalnedostatočnéodôvodnenie
napadnutého rozsudku, čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v zmysle Ústavy SR. V
tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR aj ČR. Rovnako namietal možnosť
aplikácie ust. § 52 ods. 2 OZ v danej veci, nakoľko jeho aplikácia prichádza do úvahy na právne

vzťahy založené po 01.04.2015. Poukázal aj na nemožnosť bezhraničnej ochrany spotrebiteľa. Navrhol
rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie, alternatívne vyhovieť jeho žalobe
v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania.

10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP a bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 02.04.2019 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Vzhľadom na uvedené ako aj na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný
výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako aj

súvisiaci výrok o trovách konania. Keďže výrok, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 1.200 eur
zastavené, žalobca v odvolaní nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania
a ako taký nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový

stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
a to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS78/05 ).

15. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako
sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Odvolateľ namietal, že na daný zmluvný vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, nakoľko zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 10.10.2011, teda ešte pred 01.04.2015, kedy
zákonodarcaažsúčinnosťouod01.04.2015určilvýnimku,žespotrebiteľskéúverovévzťahysaspravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. S uvedenou odvolacou námietkou nie je možné súhlasiť.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným ide o

spotrebiteľský vzťah, ktorý treba vyhodnotiť podľa noriem spotrebiteľského práva.

17. Na predmetný právny vzťah je preto potrebné aplikovať všetky ustanovenia vzťahujúce sa na
ochranu spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka a nasl., ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

18.Napotvrdeniesprávnostizáverovsúduprvejinštanciejepotrebnéuviesť,žezákladnúcharakteristiku
spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je skutočnosť, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 10.10.2011 uzatvorená
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca

žalobcu má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané,
aby úver poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti žalovaného. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia
zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteruzmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo
znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti. Uvedené žalobca nepreukázal.

19. Odvolací súd tiež uvádza, že Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu
neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci
súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má
postavenie predpisu špeciálneho. Ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené
podľapredpisovobčianskehopráva.Vtejtosúvislostijeprávnevýznamnéust.§853ods.1Občianskeho
zákonníka , podľa ktorého občianskoprávne
vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v
dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úvere, ktoré síce

boli uzatvorené podľa prísl. ustanovení Obchodného zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter
v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka , je
potrebné vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku
implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Týmto sa nepopiera aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy vzniknuté pred
01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a
nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Preto ide teda
o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa - žalovaného

vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

20. Je potrebné zdôrazniť, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ).
Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je

predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka. Je
nepochybné, že zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa.

Účelom uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť
spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z
neho vyplývajú.

21. Je nutné vziať do úvahy aj to, že členské štáty EÚ musia zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

22. Odvolateľ tiež namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý
žalobu v časti zamietol. S uvedeným tvrdením nie je možné súhlasiť. Podľa názoru odvolacieho súdu
napadnutý rozsudok v namietanej zamietnutej časti spĺňa všetky atribúty ust. § 220 ods. 2 CSP. Je
možné z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyvodiť, aké dôkazy boli vykonané, aké skutkové zistenia
z nich vyplynuli, správne boli tieto subsumované pod príslušnú právnu normu a bolo zároveň poukázané

aj na rozhodovaciu prax.

23. Odvolací súd k ďalšej odvolacej námietke uvádza, že sa stotožňuje so žalobcom, že otázka platenia
úrokov dojednaných ako cena a odplata za poskytnutie financií v spotrebiteľskom vzťahu v období po
splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že

aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenouza užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005 ).

24. Žalovaný v konaní sa bránil námietkou, že pre absenciu údajov v zmluve a zle uvedenú RPMN je
nutné predmetný úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový, s čím sa stotožnil tak prvoinštančný,
ako aj odvolací súd.

25. Je tiež nutné zdôrazniť potrebu vykonať v predmetnej veci ex offo súdnu kontrolu neprijateľných

zmluvných podmienok (porov. C-240 až 244/98 Océano Gruppo editoriale). Pre zdôraznenie treba
uviesť, že dokonca aj v insolvenčnom konaní sa takáto ex offo kontrola musí umožniť, z ktorého dôvodu
bola pre porovnanie česká právna úprava tomu brániaca vyhlásená za euronekonformnú (C-377/14
ErnstGeorgRadlinger,HelenaRadlingerovác/aFINWAYa.s.).Otoviacsatakátokontrolamusívykonať
v bežnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy.

26.Ajkeďžalobcapoukazujenato,žesúčasťouzmluvnýchpodmienokjeaj povinnosťžalovanéhoplatiť
dohodnuté úroky predstavujúce cenu služby aj po splatnosti istiny príp. jej časti, s uvedeným tvrdením
nie je možné bezvýhradne súhlasiť. Odvolací súd je toho názoru, že uvedená klauzula je neprijateľná.
Podľa uvedenej podmienky by mal spotrebiteľ platiť úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver
dojednaný, čo je v rozpore s chápaním výkladu podmienok v neprospech spotrebiteľa. Vo vzťahu k

odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku je nutné doplniť ešta
aj nasledovné.

27. Je možné konštatovať, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a
že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon pritom

umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať za
to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Pritom zo zákonom stanovených dôvodov (napr. aj pre nesplácanie úveru) má
dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by
dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým

ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako
takéto pravidlo neuvádza (§§ 657,658).
V prípade, ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov
sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr.

zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom
(náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia
tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

28. Keďže v spotrebiteľských veciach evidentne prípadná dohoda o platení dohodnutých úrokov

aj po zosplatnení má za následok nárast dlhu, zákonite je tu povinnosť vykonania súdnej kontroly
prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Niet pochybností
o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania
či iných sankciách je v neprospech spotrebiteľa, teda aj žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo,
zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o

administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v ust. § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy
zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov

ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za
rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.
Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia
za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu
výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním

peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

29. Preto od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú
službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Keďžepráve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné
od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale
rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia nároky spojené s omeškaním.

30. Je nepochybné, že nároky na odplatné úroky, by žalobcovi patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným

zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

31. Z uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť, že zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov
plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je
však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním

veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho
plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

32.Odvolacísúdtiežuvádza,žepredčasnézosplatnenieúverupredstavujejednostranný právnyinštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej

istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu v splátkach, ale
naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok
tak predstavuje cenu peňazí v z mysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu

úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav však nastáva pri
predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu

požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Ak
teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani

na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom.

33. Súd stav, kedy žalobca žiada dohodnuté úroky aj po zosplatnení v žiadnom prípade nemôže
akceptovať, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za

stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z
majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Ak by súd takúto zmenu akceptoval, podporil by nielen hrubú nadvládu
veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a
odplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnejnečinnosti,resp.stavnespôsobilostispotrebiteľa

vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom
poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

34. Je preto treba uviesť, že ak napriek tomu by existovala zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava

na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka , resp. podľa §
53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou.

35. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno
zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd plne stotožňuje.36. V prejednávanej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 10.10.2014, teda
týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej
splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi by vznikol nárok na úroky z úveru

iba do dňa 10.10.2014, ale iba za situácie, ak by však nebolo nutné zmluvu považovať za bezúročnú a
bezpoplatkovú pre nedodržanie zákonných podmienok pri určovaní výšky úroku v rozpor s dobrými

37. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.
ÚS 476/2012 -14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný

súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané
rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp.
za také , ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne
odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel,
resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný
úrok vo výške 15,8 % ročne od 26.08.2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež

výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú
argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne
poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s
námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.
Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.“

38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na stanovisko č. 1/2019 Krajského súdu v Bratislave,
podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia
úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z

omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v
podobeúrokovzúveru,akoiúrokovzomeškania,čospôsobujeznačnúnerovnováhuvovzťahochmedzi
účastníkmi.39.Odvolacísúdpoukazujenato,žezákladnýmprincípomspotrebiteľskýchzmlúvjezásada,
podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod

sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 OZ ). Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ
vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Zásadný
posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho

dvora Európskej únie.

40. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3

ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem
„značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych
predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť,
či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie
než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k

nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca
alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať,
že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

41. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 ). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok

súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.42. Preto odvolací súd vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

43. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP , stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania potvrdil.

44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto bola úspešnému
žalovanému priznaná náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalobcovi.
O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).